fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 21-30

22. Milosť a zákon

Pánu Bohu na nás záleží. Pretože nás má rád, stará sa o nás a prostredníctvom Biblie nám zjavuje svoju vôľu. Zhrnutím a jadrom Božej vôle je Desatoro čiže Boží zákon. Boh nám dáva zákon preto, aby sme poznali základné pravidlá života, mohli žiť v súlade s ním a boli šťastní. Na druhej strane sme už poznali, že sme hriešnici a že nedokážeme Pána Boha poslúchať. Sme stratení. Pán Boh nás však chce spasiť. Potrebujeme Božiu milosť, pretože sa nemôžeme spasiť sami. Bez Božej milosti nie sme schopní zachovávať Boží zákon alebo konať dobré skutky. Sme na nej úplne závislí. Je Boží zákon cestou k spaseniu? Prečo sa nemôžeme zaobísť bez Božej milosti? Aký je vzťah medzi milosťou a zákonom?

Náčrt

1. Význam milosti – Tt 2,11-12; Ef 2,8-9
2. Poslušnosť a dobré skutky sú ovocím správneho vzťahu ku Kristovi – Ef 2,10; Ga 5,6
3. Zmysel a funkcie zákona
a) Zákon ako zrkadlo – Jak 1,23-25
b) Zákon ako zábradlie – Jak 2,12
c) Zákon ako ukazovateľ – Ga 3,24; Rim 10,4
d) Zákon ako zasľúbenie – Ex 20,1-17
4. Kristus jedinou cestou spásy – Ga 2,16-17; Rim 3,22

1. Význam milosti – Tt 2,11-12; Ef 2,8-9

Milosť je nezaslúžený Boží dar (Rim 6,23). Je to prejav Božej nezištnej lásky. Tá sa ponúka a dáva zadarmo, bez podmienok, nesebecky (Ef 2,8.9). Milosť je Božia priazeň daná tomu, kto prestúpil Boží zákon. Nie preto, aby ho prestupoval ďalej, ale aby z vďačnosti za toto nezaslúžené obdarovanie žil v súlade s týmto zákonom.

Tí, ktorí tento neobvyklý, mimoriadny dar ocenia a vážia si ho, sú šťastní, pretože prijali to najvzácnejšie, čo život dáva. Spoznali Boha, ktorý ich veľkoryso, trpezlivo, dôsledne a nežne miluje. Boh má rád každého. Všetkých bez rozdielu hľadá a volá k sebe. Nezáleží mu na farbe pleti, pohlavia, veku, národnosti, štátnom občianstve, sociálnej príslušnosti, minulosti, schopnostiach, výkonu ani náboženskom vyznaní. Boh miluje každého takého, aký je.

Ak prijímame Božiu lásku, mení nás v podobu Pána Ježiša, takže začíname odrážať jeho vlastnosti. Božia milosť sa zjavila preto, aby zachránila všetkých ľudí. Pavol tvrdí, že „Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom, nás vychováva k tomu, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských vášní, žili rozumne spravodlivo a pobožne v tomto veku a očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista „(Tit 2,11-13).

2. Poslušnosť a dobré skutky sú ovocím správneho vzťahu ku Kristovi – Ef 2,10; Ga 5,6

Sme spasení „z milosti skrze vieru“, nie na základe „skutkov zákona“ (Gal 2,16). Spasenie je Boží dar, ktorý prijímame vierou v Ježiša Krista. Večný život si nemožno zaslúžiť svojím správaním. Naším jediným Spasiteľom je Kristus. Okrem neho nie je inej cesty k spaseniu. Pretože sme spoznali svoju hriešnosť aj Božiu lásku, prosili sme o odpustenie hriechov a odovzdali sme sa cele Bohu, stali sme sa Božími synmi a dcérami.

Ako spasení ľudia chceme Pána Boha milovať a počúvať. Z lásky a vďačnosti chceme plniť jeho vôľu. Túžime ho počúvať, hoci si uvedomujeme, že je to nad naše sily a schopnosti. Preto sa usilujeme o stále spoločenstvo s ním, aby nás od neho nič neoddeľovalo. Len Kristus nám vo svojej milosti a láske dáva silu k poslušnosti.

Na otázku, či v živote kresťana po jeho obrátení má miesto zákon čiže či „vierou nerušíme zákon“ musíme s Pavlom odpovedať: „Úplne nie! Naopak, zákon potvrdzujeme.“ (Rim 3,31). Zákon zostáva v platnosti ako vyjadrenie Božej vôle pre kresťanský život. V skutočnosti celý plán spasenia dokazuje nemennosť Božieho zákona (Mt 5,17.18; 1 K 7,19), pretože keby bolo možné zákon zmeniť, problém hriechu by sa odstránil a nebolo by potrebné Kristovej zástupnej smrti.

Spasenie nemení zákon, ale mení náš postoj k nemu. Sme oslobodení od odsúdenia zákonom (Rim 8,1), nežijeme pod zákonom, ale pod milosťou (Rim 6,14). Božia milosť oslobodzuje človeka od večnej smrti, ktorá je dôsledkom prestúpenia zákona, ale nie od povinnosti žiť v súlade s jeho príkazmi. Skrze Ježiša Krista sú „spravodlivé požiadavky zákona“ naplnené v nás ktorí sa „neriadime vôľou tela, ale vôľou Ducha“ (Rim 8,4). Milosť vedie hriešnika k tomu, aby si zákona vážil, počúval Boha a žil novým životom.

Spasenie človeka nevedie k „lacnej milosti“, ale k prijatiu Ježiša ako Pána a k poslušnosti jeho vôle. Boží zákon nezachovávame preto, aby sme boli spasení, ale preto, že sme spasení. Z lásky a vďačnosti za to, čo pre nás Boh vykonal, radi robíme to, čo sa mu páči. Odpustenie zákon neruší, ale dáva kresťanovi hlbší dôvod na jeho rešpektovanie. Nekonáme dobré skutky, aby sme si zaslúžili nebo, ale pretože chceme robiť to, čo nám Boh vo svojej milosti už vopred pripravil (Ef 2,10) .

Pretože milujeme Pána Ježiša, chceme sa mu páčiť, chceme mu robiť radosť. Sám hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Ján 14,15) Pána Boha sme schopní milovať len preto, že on „prvý miloval nás „(1 Ján 4,19). Zachovávanie Božích prikázaní alebo dobré skutky nie sú teda prostriedkom spásy, ale ovocím spasenia.

3. Zmysel a funkcie zákona

Keď počujeme slovo zákon, väčšinou sa nám vybaví vztýčený ukazovák sudcu alebo policajta a predstavíme si niečo prísneho a tvrdého. Považujeme zákon za niečo, čo nás obmedzuje a zväzuje, čo nám berie slobodu. Tento pojem v nás vzbudzuje negatívne predstavy a emócie. Biblickí pisatelia však o Božom zákone zmýšľali úplne inak. Pri štúdiu Písma zisťujeme, že o ňom dokázali spievať, skladať básne (ako vidíme napríklad v Žalme 19, ktorý je nádhernou oslavnou básňou o Božom zákone) a premýšľať dňom i nocou (Ž 1,2), pretože z vlastnej skúsenosti poznali, že dáva múdrosť, pokoj a šťastie tým, čo ho zachovávajú (pozri napr. Pr 2,1-8; 3,1-5).

Boží zákon je vyjadrením Božieho charakteru. Aký je Pán Boh, taký je aj jeho zákon. Pán Boh je svätý, spravodlivý a dobrý a Boží zákon je tiež svätý, spravodlivý a dobrý (Rim 7,12). Desatoro nielen zjavuje, aký Boh je, ale aj to, akého človeka Boh stvoril a kým má človek byť.

Akú funkciu má Boží zákon?
a) Zákon ako zrkadlo – Jak 1,23-25
Pavol ukazuje, že zákon umožňuje poznanie hriechu (Rim 3,20; 7,7). Zákon je normou spravodlivosti, meradlom toho, čo je správne. Je akýmsi zrkadlom, do ktorého sa pozriem a vidím, že som špinavý (Jak 1,23-25).
Zrkadlo tu nie je preto, aby som sa do neho pozrel a ako kráľovná z rozprávky o Snehulienke sa pýtal: „Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, kto je na svete najkrajší?“ Ani Boží zákon neslúži na to aby som sa jeho prostredníctvom porovnával s druhými, ukazoval na ich nedostatky a lichotil si, ako som dobrý. Boží zákon mi má predovšetkým pomôcť odhaliť skutočnosť, že som hriešnik. To je jedna z jeho základných funkcií.

b) Zákon ako zábradlie – Jak 2,12
Boží zákon vymedzuje priestor, v ktorom sa môžem bezpečne pohybovať, kde je mi dobre, a chráni ma pred pádom do priepasti. Je akýmsi plotom, na ktorom je napísané: „Pozor, nebezpečie!“ Keď na neho nebudem dbať a zábradlia preliezať, dostanem sa do veľkých problémov, pretože prestupujem zákony života. Zákony, ktoré dáva Pán Boh, nám majú zaručovať skutočnú vnútornú slobodu, aby sme neboli ničím zotročení. Preto je Boží zákon zákonom slobody, a nie nejakého obmedzovania (Jak 2,12).

c) Zákon ako ukazovateľ – Ga 3,24; Rim 10,4
Boží zákon je ukazovateľom, ktorý ma upriamuje ku Kristovi. Apoštol Pavol hovorí, že zákon je vychovávateľ, ktorý nás vedie ku Kristovi. Apoštol tú nadväzuje na obraz otroka, ktorého úlohou bolo privádzať deti k ich učiteľom. Boží zákon je takým ukazovateľom, ktorý ma upriamuje na Krista (Ga 3,24), pretože cieľom a zmyslom zákona je Kristus (Rim 10,4). Zákon mi najskôr ukázal, ako som špinavý, a potom ma vedie ku Kristovi, ktorý ma môže očistiť a dať mi silu na jeho plnenie.

d) Zákon ako zasľúbenie – Ex 20,1-17
Boží zákon nie je nejakým strohým príkazom alebo zákazom. Pán Boh ním nehrozí a nehovorí: „to musíš“ a ​​“to nesmieš“. Vie, kto sme, že zo svojej podstaty nie sme schopní jeho zákon plniť. Preto nás chce priviesť k tomu, aby sme vyznali, že nie sme schopní počúvať, a zároveň nás chce pritiahnuť bližšie k sebe, aby sme ho prijali za záruku zachovávania zákona. Želá si, aby sme Boží zákon prijali ako zasľúbenie, ako sľub z jeho strany, že keď s ním budeme pestovať úzke spoločenstvo, živý vzťah, on spôsobí, že budeme mať silu na plnenie jeho zákona.

4. Kristus jedinou cestou spásy – Ga 2,16-17; Rim 3,22

Čo zákon nie je schopný urobiť a čo môže vykonať len Kristus?
a) Zákon nás nemôže spasiť. Zákon nemôže ospravedlniť hriešnika. Naším jediným Spasiteľom je Ježiš Kristus.
b) Zákon nie je cestou spásy. Kristus aj Pavol sa stavajú proti zákonníctvu, ale nikdy proti zákonu ako takému. Jedinou cestou spásy je Kristus.
c) Zákon nie je zdrojom života, nedáva život. Jediným zdrojom života je Kristus. Ak rešpektujeme jeho zjavenú vôľu – jeho zákon – a dbáme na neho, udržuje nás pri plnom živote.
d) Zákon nás nemôže očistiť. Ukazuje nám, že sme špinaví, hriešni, ale jedine Kristus nám môže hriechy odpustiť.
e) Zákon nám nepomôže niesť naše bremená. Nedáva nám silu k poslušnosti, nedodáva novú energiu a silu k životu. To robí len Kristus.

II. Výkladové poznámky

1. V reformácii sa hovorí o triplex usus legis, tj. o trojitom použitia zákona. Prvé užitie sa označuje ako lencheticus (Boží zákon dáva poznanie hriechu), druhé ako politicus (Boží zákon pomáha organizovať spoločnosť na správnych zákonoch) a tretí ako paedagogicus (Boží zákon vedie ku Kristovi, vychováva k správnym životným zásadám).

Boží zákon potrebuje aj znovuzrodený človek, hoci je vedený Božím Duchom a nežije pod zákonom, ale pod milosťou. Boží zákon pre neho nie je cestou spásy, ale potrebuje ho, aby bol vždy znova korigovaný a usmerňovaný, pretože aj ako ospravedlnený má stále hriešnu prirodzenosť a žije v hriešnom svete. Problém hriechu nie je vyriešený, keď človek uverí.

2. V našom preklade Biblie znejú Božie prikázania ako rozkazy alebo zákazy. V pôvodnom znení Desatora však Boh vyjadril všetky negatívne príkazy v budúcom čase, teda ako sľub. Boh sľubuje, že s nami niečo krásne urobí, keď na neho budeme dbať, keď sa stane naším Bohom a my jeho oddanými deťmi. Ak budeme vďačne prijímať jeho dar spasenia a pestovať s ním úzke priateľstvo, potom on zaručuje, že nebudeme mať iných bohov, pretože po nich nebudeme ani túžiť. V spoločenstve s ním budeme šťastní.

Boh spôsobí, že nebudeme ohovárať, kradnúť, zabíjať, smilniť atď., pretože budeme pestovať správny vzťah k sebe i k blížnym. Preto nebudeme chcieť ubližovať ľuďom, ktorí žijú v našej blízkosti, a nebudeme ich znižovať na úroveň vecí. Naozajstná úcta k Bohu nás povedie k úcte k blížnemu, k tomu, čo má a kým je, aj k sebaúcte a tiež k správnemu vzťahu k prírode.

Preto napríklad preklad 6., 7. a 8. prikázanie správnejšie znie: „Nebudeš zabíjať. Nebudeš smilniť. Nebudeš kradnúť.“ Ako je to možné? Je to preto, že novo premýšľame, inak sa orientujeme, a teda aj správne žijeme. Nie preto, že na to máme, ale pretože Pán Boh to v nás pôsobí.

3. V našom živote nejde v prvom rade o zákon, ale o Krista. Ide o to, aby sme počúvali Krista, a nie zákon. V dôsledku toho potom chceme zachovávať zákon. Medzi Kristom a zákonom totiž nie je žiadny rozpor, pretože Kristus je zákonodarcom. Ten, kto počúva Krista, rešpektuje jeho zákon. Podľa Nového zákona existuje napätie medzi vierou a zákonníctvom, a nie medzi Kristom, vierou a milosťou na jednej strane a zákonom na strane druhej.

4. Omilostený človek je prepustený na slobodu nie preto, aby znovu porušoval zákon, ale aby si vážil nové šance, milosti, ktorú dostal, a žil zodpovedne. Tak podobne si váži Božej milosti aj hriešnik, ktorý bol vyslobodený z väzenia hriechu.

Pánu Bohu sa nejedná o našu slepú poslušnosť, ale o poslušnosť zodpovednú. Chce, aby sme ho milovali a počúvali, a tak žili v súlade s duchom zákona, tj. poslušní zákonu. Duch neruší literu zákona. Ukazuje však na jej zmysel, princíp a zámer.

5. Apoštol Pavol ochutnávali pri zvestovaní evanjelia najväčšie problémy zo strany legalistov tj. tých, ktorí zákon považovali za zdroj a cestu života. Pavel stavia hrádzu proti takémuto zneužitiu zákona, pretože inak Kristus prišiel zbytočne a jeho dielo by bolo vykonané nadarmo. Sebemenšie spoľahnutie sa na skutky alebo vlastný výkon ničí vzťah k Bohu. Aká je skutočná situácia legalistu, ktorý si chce poslušnosťou zákona zabezpečiť spasenia?

a) Legalista je neuveriteľne naivný. Drasticky podceňuje dôsledky hriechu na ľudskú prirodzenosť. Nechápe podstatu prvotného hriechu. Hriech úplne zničil našu schopnosť zachovávať zákon a stavia nás do úlohy odsúdenca.

b) Legalismus vychádza z pyšného predpokladu, že padlý človek môže pre svoje spasenie niečo urobiť, že si môže niečím zaslúžiť Božiu priazeň, že môže nejako odčiniť svoj hriech. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Hrôza legalizmu spočíva v tom, že si človek myslí, že môže získať spravodlivosť vlastným pričinením. Nevidí svoju vlastnú bezmocnosť tvárou v tvár hriechu.

c) To, čo robí situáciu zákonníka beznádejnou, je skutočnosť, že si neuvedomuje svoj reálny stav, svoju stratenú situáciu. Myslia si, že je všetko v poriadku, že sú veci lepšie, a zatiaľ sa ženie do záhuby. Legalista je ako človek, ktorý je smrteľne chorý, ale odmieta myšlienku, že je chorý.

6. Perfekcionisti zastávajú veľmi nešťastný názor. Myslia si, že sú schopní Pána Boha poslúchať. Krista berú len ako prostriedok, pomocou ktorého chcú oni sami dosiahnuť dokonalosť alebo bezhriešnosť. Nie je to Kristus v nich, ktorý ich vedie k poslušnosti a učí ich zachovávať zákon, ale sú to oni, kto sú nakoniec tak dobrí a na takej úrovni, že sa Pánu Bohu „páčia“. Tak ako spasenie a ospravedlnenie sú dary, tak rovnako je darom i poslušnosť.

a) Perfekcionizmus premýšľa o dokonalosti v negatívnych, nie v pozitívnych termínoch. Namiesto toho, aby sa ukázalo na kladné stránky rozvoja charakteru, je dokonalosť v perfekcionistickom pohľade videnia ako odriekanie si a vyhýbanie sa určitým formám správania.

b) Perfekcionizmus zdôrazňuje rozvoj charakteru ako najdôležitejšiu úlohu kresťana, netvorí jeho najpodstatnejšiu časť. Hlavnou úlohou kresťana je sústrediť sa na Krista, ktorý nás jedine môže meniť a rozvíjať našu povahu. Zmyslom života je pestovať úzky vzťah s ním.

c) Perfekcionizmus vedie k nezdravému zamestnávaniu so sebou samým. Určité sebapozorovanie je v kresťanskom živote nutné (napr. 1K 10,12), ale nesmie viesť k presadzovanie seba. Stredom života kresťana musí byť vždy Kristus. Človek, ktorý sa zamestnáva sám sebou, nemôže nesebecky slúžiť druhým.

d) Perfekcionizmus je veľkým citovým problémom. Existuje v ňom tyrania MUSÍM (musím byť lepší, musím to urobiť, musím sa viac snažiť, musím viac veriť atď.). Je v ňom plno seba podceňovania, strach z porážky a neúspechu, veľa legalizmu (nepozná istotu spasenia a radosť zo spasenia), veľa kritického sebepovyšovania sa (buďte aspoň takí ako ja), porovnávanie sa s druhými, čo vedie v konečnom dôsledku k strate sebahodnoty, sebaúcty a k rezignácii.

Jediným liekom na legalizmus a perfekcionizmus je prijatie Kristovej milosti ako nezaslúženého daru. Ochota dať dar závisí úplne na darcovi. Dar si nemôžeme zaslúžiť ani ho kúpiť. Nie je ani odmenou za dobre vykonanú prácu. Dar nie je ani odmenou. Iba darcova štedrosť je dôvodom daru a vysvetľuje, prečo bol darovaný. Ak sa príjemca snaží dar darcovi nejako splatiť, nahradiť alebo vykompenzovať, v skutočnosti ho tým znehodnocuje, znižuje ho na úroveň finančnej transakcie a zároveň tým ničí vzťah k darcovi: Takéto konanie ukazuje na nedostatok vďačnosti zo strany obdarovaného.

III. Praktický dôsledok

1. V živote je veľmi podstatné, z akých pohnútok pristupujem k zachovávaniu zákona. Ak mojou motiváciou bude MUSÍM, potom som zväzovaný, do niečoho sa nútim, bičujem sa, šplhám po výkonoch a žijem v tyranii tohto slova. To vedie k sebapozorovaniu a nakoniec do zúfalstva. Ak je však mojou motiváciou láska a vďačnosť za dar spasenia v Ježišovi Kristovi, potom nemusím, ale CHCEM Boha počúvať tak, že zachovávam jeho zákon.

2. Sloboda v Kristovi, ktorú dostávame prostredníctvom Božej milosti, nás zaväzuje, aby sme žili zodpovedne. Kristus nám dáva slobodu, nie však nezávislosť. Sloboda neznamená anarchiu alebo právo robiť si, čo chcem. Tam, kde je pravá sloboda, tam vládne láska, úcta, pokoj a poriadok.

3. To najpodstatnejšie v živote je sústrediť sa na Krista, bojovať o stálej spoločenstvo s ním, mať pohľad stále upretý na neho (Žid 12,2). Potom zákonite príde ovocie tohto spoločenstva: poslušnosť a dobré skutky. Potom budeme chcieť nezištne slúžiť druhým, pretože sme poznali, s akou láskou slúži Boh nám.

Súvisiace videá a dokumenty