22. Milosť a zákon

1. Význam milosti – Tt 2,11-12; Ef 2,8-9

Milosť je nezaslúžený Boží dar (Rim 6,23). Je to prejav Božej nezištnej lásky, ktorá sa ponúka a dáva zadarmo, bez podmienok a nesebecky (Ef 2,8.9). Božia milosť je Božia priazeň daná tým, ktorí prestúpili Boží zákon. Nie preto, aby ho prestupovali ďalej, ale aby z vďačnosti za toto nezaslúžené obdarovanie žili v súlade s Božím zákonom.

Tí, ktorí ocenia tento neobyčajný a mimoriadny dar, sú šťastní, pretože prijali to najvzácnejšie, čo život ponúka. Spoznali Boha, ktorý ich veľkoryso, trpezlivo, dôsledne a nežne miluje. Boh miluje každého človeka. Všetkých bez rozdielu hľadá a volá k sebe. Nezáleží na farbe pleti, pohlaví, veku, národnosti, štátnom občianstve, sociálnej príslušnosti, minulosti, schopnostiach, výkone ani náboženskom vyznaní. Boh miluje každého takého, aký je. Ak prijímame Božiu lásku, mení nás na obraz Pána Ježiša, takže začíname odrážať jeho vlastnosti. Božia milosť sa zjavila preto, aby zachránila všetkých ľudí. Apoštol Pavol hovorí:

„Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom, nás vychováva k tomu, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských vášní, žili rozumne, spravodlivo a pobožne v tomto veku a očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tit 2,11-13).

2. Poslušnosť a dobré skutky sú ovocím správneho vzťahu ku Kristovi – Ef 2,10; Ga 5,6

Sme spasení „z milosti skrze vieru“, nie na základe „skutkov zákona“ (Gal 2,16). Spasenie je Boží dar, ktorý prijímame vierou v Ježiša Krista. Väčný život si nemožno zaslúžiť svojím správaním. Naším jediným Spasiteľom je Kristus. Okrem Krista neexistuje iná cesta k spaseniu. Pretože sme spoznali svoju hriešnosť aj Božiu lásku, prosili sme o odpustenie hriechov a odovzdali sme sa celkom Bohu, stali sme sa Božími synmi a dcérami.

Ako spasení ľudia chceme Pána Boha milovať a počúvať. Z lásky a vďačnosti túžime plniť jeho vôľu. Hoci si uvedomujeme, že je to nad naše sily a schopnosti, usilujeme sa o stále spoločenstvo s Bohom, aby nás od neho nič neoddeľovalo. Len Kristus nám vo svojej milosť a láske dáva silu k poslušnosti. Na otázku, či má v živote kresťana po jeho obrátení miesto Boží zákon, čiže či „vierou nerušíme zákon“, odpovedáme s Pavlom:

„Úplne nie! Naopak, zákon potvrdzujeme.“ (Rim 3,31).

Boží zákon zostáva v platnosti ako vyjadrenie Božej vôle pre kresťanský život. V skutočnosti celý plán spasenia dokazuje nemennosť Božieho zákona (Mt 5,17.18; 1 K 7,19), pretože keby bolo možné zákon zmeniť, problém hriechu by sa odstránil a nebolo by potrebné Kristovej zástupnej smrti.

Spasenie nemení zákon, ale mení náš postoj k zákonu. Sme oslobodení od odsúdenia zákonom (Rim 8,1), nežijeme pod zákonom, ale pod milosťou (Rim 6,14). Božia milosť oslobodzuje človeka od večnej smrti, ktorá je dôsledkom prestúpenia zákona, ale nie od povinnosti žiť v súlade s jeho príkazmi. Skrze Ježiša Krista sú „spravodlivé požiadavky zákona“ naplnené v nás, ktorí sa „neriadime vôľou tela, ale vôľou Ducha“ (Rim 8,4). Milosť vedie hriešnika k tomu, aby si zákona vážil, počúval Boha a žil novým životom.

Spasenie človeka nevedie k „lacnej milosti“, ale k prijatiu Ježiša ako Pána a k poslušnosti jeho vôle. Boží zákon nezachovávame preto, aby sme boli spasení, ale preto, že sme spasení. Z lásky a vďačnosti za to, čo pre nás Boh vykonal, radi robíme to, čo sa mu páči. Odpustenie zákon neruší, ale dáva kresťanovi hlbší dôvod na jeho rešpektovanie. Nekonáme dobré skutky, aby sme si zaslúžili nebo, ale preto, že chceme robiť to, čo nám Boh vo svojej milosti už vopred pripravil (Ef 2,10). Pretože milujeme Pána Ježiša, chceme sa mu páčiť, chceme mu robiť radosť. Sám hovorí:

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Ján 14,15).

Pána Boha sme schopní milovať len preto, že on „prvý miloval nás“ (1 Ján 4,19). Zachovávanie Božích prikázaní alebo dobré skutky nie sú teda prostriedkom spásy, ale ovocím spasenia.

3. Zmysel a funkcie zákona

Keď počujeme slovo zákon, väčšinou si predstavíme vztýčený ukazovák sudcu alebo policajta a spájame ho s niečím prísnym a tvrdým. Často považujeme zákon za niečo, čo nás obmedzuje, zväzuje a berie nám slobodu. Tento pojem v nás vyvoláva negatívne predstavy a emócie. Avšak biblickí pisatelia mali na Boží zákon úplne iný pohľad. Pri štúdiu Písma zisťujeme, že o Božom zákone dokázali spievať, skladať básne (napríklad v Žalme 19, ktorý je nádhernou oslavnou básňou o Božom zákone) a premýšľať o ňom dňom i nocou (Ž 1,2). Z vlastnej skúsenosti vedeli, že Boží zákon prináša múdrosť, pokoj a šťastie tým, ktorí ho zachovávajú (pozri Pr 2,1-8; 3,1-5).

Boží zákon je vyjadrením Božieho charakteru. Aký je Pán Boh, taký je aj jeho zákon. Pán Boh je svätý, spravodlivý a dobrý, a preto aj Boží zákon je svätý, spravodlivý a dobrý (Rim 7,12). Desatoro nielen zjavuje, aký je Boh, ale aj to, akého človeka Boh stvoril a kým má človek byť.

• Akú funkciu má Boží zákon?

a) Zákon ako zrkadlo – Jak 1,23-25

Pavol poukazuje na to, že zákon umožňuje poznanie hriechu (Rim 3,20; 7,7). Boží zákon je normou spravodlivosti, meradlom toho, čo je správne. Slúži ako zrkadlo, do ktorého sa pozriem a vidím, že som špinavý (Jak 1,23-25). Zrkadlo tu však nie je preto, aby som sa doň pozrel a ako kráľovná z rozprávky o Snehulienke sa pýtal:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi, kto je na svete najkrajší?“

Ani Boží zákon neslúži na to, aby som sa jeho prostredníctvom porovnával s druhými, ukazoval na ich nedostatky a lichotil si, aký som dobrý. Boží zákon má predovšetkým pomôcť odhaliť skutočnosť, že som hriešnik. To je jedna z jeho základných funkcií.

b) Zákon ako zábradlie – Jak 2,12

Boží zákon vymedzuje priestor, v ktorom sa môžem bezpečne pohybovať, kde je mi dobre, a chráni ma pred pádom do priepasti. Je ako plot, na ktorom je napísané: „Pozor, nebezpečie!“ Ak naň nebudem dbať a začnem zábradlie preliezať, dostanem sa do veľkých problémov, pretože prestupujem zákony života. Zákony, ktoré dáva Pán Boh, nám majú zaručovať skutočnú vnútornú slobodu, aby sme neboli ničím zotročení. Preto je Boží zákon označovaný ako zákon slobody, a nie ako nástroj obmedzovania (Jak 2,12).

c) Zákon ako ukazovateľ – Ga 3,24; Rim 10,4

Boží zákon je ukazovateľom, ktorý ma upriamuje na Krista. Apoštol Pavol hovorí, že zákon je ako vychovávateľ, ktorý nás vedie ku Kristovi. Pavol tu nadväzuje na obraz otroka, ktorého úlohou bolo privádzať deti k ich učiteľom. Podobne aj Boží zákon pôsobí ako ukazovateľ, ktorý smeruje na Krista (Ga 3,24), pretože cieľom a zmyslom zákona je Kristus (Rim 10,4). Zákon mi najskôr ukázal, aký som špinavý, a potom ma priviedol ku Kristovi, ktorý ma môže očistiť a dať mi silou na jeho plnenie.

d) Zákon ako zasľúbenie – Ex 20,1-17

Boží zákon nie je len strohým príkazom alebo zákazom. Pán Boh ním nehrozí slovami: „To musíš“ a „To nesmieš“. Vie, kto sme, a rozumie, že zo svojej podstaty nie sme schopní jeho zákon plniť. Preto nás chce priviesť k tomu, aby sme vyznali svoju neschopnosť počúvať, a zároveň nás chce pritiahnuť bližšie k sebe. Boží zákon máme prijať ako zasľúbenie, ako sľub zo strany Boha, že keď s ním budeme pestovať úzke spoločenstvo a živý vzťah, on spôsobí, že budeme mať silu na plnenie jeho zákona.

Čo zákon nie je schopný urobiť a čo môže vykonať len Kristus?

• a) Zákon nás nemôže spasiť. Zákon nemôže ospravedlniť hriešnika. Naším jediným Spasiteľom je Ježiš Kristus.
• b) Zákon nie je cestou spásy. Kristus aj apoštol Pavol sa stavajú proti zákonníctvu, ale nikdy proti zákonu ako takému. Jedinou cestou spásy je Ježiš Kristus.
• c) Zákon nie je zdrojom života a nedáva život. Jediným zdrojom života je Kristus. Ak rešpektujeme jeho zjavenú vôľu – jeho zákon – a dbáme na neho, udržuje nás pri plnom živote.
• d) Zákon nás nemôže očistiť. Ukazuje nám, že sme hriešni a špinaví, ale jedine Ježiš Kristus nám môže odpustiť hriechy.
• e) Zákon nám nepomôže niesť naše bremená. Nedáva nám silu k poslušnosti, novú energiu ani silu k životu. To dokáže iba Kristus.

II. Výkladové poznámky

V reformácii sa zdôrazňuje triplex usus legis – trojité použitie Božieho zákona:

• Lencheticus: Boží zákon dáva poznanie hriechu.
• Politicus: Boží zákon pomáha organizovať spoločnosť na správnych zákonoch.
• Paedagogicus: Boží zákon vedie ku Kristovi a vychováva k správnym životným zásadám.

Boží zákon je nevyhnutný aj pre znovuzrodeného človeka, hoci žije pod milosťou a nie pod zákonom. Boží zákon pre neho nie je cestou spásy, ale slúži na to, aby bol stále korigovaný a usmerňovaný. Aj ospravedlnený človek má stále hriešnu prirodzenosť a žije v hriešnom svete. Problém hriechu nie je vyriešený samotným aktom viery – človek stále potrebuje Boží zákon, aby bol vedený a usmerňovaný Božím Duchom.

V našom preklade Biblie znejú Božie prikázania ako rozkazy alebo zákazy. V pôvodnom znení Desatora však Boh vyjadril všetky negatívne príkazy v budúcom čase, teda ako sľub. Boh sľubuje, že s nami niečo krásne urobí, keď na neho budeme dbať, keď sa stane naším Bohom a my jeho oddanými deťmi. Ak budeme vďačne prijímať jeho dar spasenia a pestovať s ním úzke priateľstvo, potom on zaručuje, že nebudeme mať iných bohov, pretože po nich nebudeme túžiť. V spoločenstve s ním budeme šťastní.

Boh spôsobí, že nebudeme ohovárať, kradnúť, zabíjať či smilniť, pretože budeme pestovať správny vzťah k sebe aj k blížnym. Preto nebudeme chcieť ubližovať ľuďom, ktorí žijú v našej blízkosti, a nebudeme ich znižovať na úroveň vecí. Naozajstná úcta k Bohu nás povedie k úcte k blížnemu, k tomu, čo má a kým je, aj k sebaúcte a tiež k správnemu vzťahu k prírode. Preto napríklad preklad 6., 7. a 8. prikázania správnejšie znie:

„Nebudeš zabíjať. Nebudeš smilniť. Nebudeš kradnúť.“

Ako je to možné? Je to preto, že novo premýšľame, inak sa orientujeme, a teda aj správne žijeme. Nie preto, že na to máme, ale pretože Pán Boh to v nás pôsobí. V našom živote nejde v prvom rade o zákon, ale o Krista. Ide o to, aby sme počúvali Krista, a nie zákon. V dôsledku toho potom chceme zachovávať zákon. Medzi Kristom a zákonom totiž nie je žiadny rozpor, pretože Kristus je zákonodarcom. Ten, kto počúva Krista, rešpektuje jeho zákon. Podľa Nového zákona existuje napätie medzi vierou a zákonníctvom, a nie medzi Kristom, vierou a milosťou na jednej strane a zákonom na strane druhej.

Omilostený človek je prepustený na slobodu nie preto, aby znovu porušoval zákon, ale aby si vážil nové šance, milosť, ktorú dostal, a žil zodpovedne. Tak podobne si váži Božej milosti aj hriešnik, ktorý bol vyslobodený z väzenia hriechu. Pánu Bohu sa nejedná o našu slepú poslušnosť, ale o poslušnosť zodpovednú. Chce, aby sme ho milovali a počúvali, a tak žili v súlade s duchom zákona, tj. poslušní zákonu. Duch neruší literu zákona, ale ukazuje na jej zmysel, princíp a zámer.

Apoštol Pavol ochutnával pri zvestovaní evanjelia najväčšie problémy zo strany legalistov, tj. tých, ktorí zákon považovali za zdroj a cestu života. Pavel stavia hrádzu proti takémuto zneužitiu zákona, pretože inak Kristus prišiel zbytočne a jeho dielo by bolo vykonané nadarmo. Sebemenšie spoľahnutie sa na skutky alebo vlastný výkon ničí vzťah k Bohu. Aká je skutočná situácia legalistu, ktorý si chce poslušnosťou zákona zabezpečiť spasenie?

a) Legalista je neuveriteľne naivný. Drasticky podceňuje dôsledky hriechu na ľudskú prirodzenosť. Nechápe podstatu prvotného hriechu. Hriech úplne zničil našu schopnosť zachovávať zákon a stavia nás do úlohy odsúdenca.

b) Legalizmus vychádza z pyšného predpokladu, že padlý človek môže pre svoje spasenie niečo urobiť, že si môže niečím zaslúžiť Božiu priazeň, že môže nejako odčiniť svoj hriech. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Hrôza legalizmu spočíva v tom, že si človek myslí, že môže získať spravodlivosť vlastným pričinením. Nevidí svoju vlastnú bezmocnosť tvárou v tvár hriechu.

c) To, čo robí situáciu zákonníka beznádejnou, je skutočnosť, že si neuvedomuje svoj reálny stav, svoju stratenú situáciu. Myslí si, že je všetko v poriadku, že sú veci lepšie, a zatiaľ sa ženie do záhuby. Legalista je ako človek, ktorý je smrteľne chorý, ale odmieta myšlienku, že je chorý.

Perfekcionisti zastávajú veľmi nešťastný názor. Myslia si, že sú schopní Pána Boha poslúchať. Krista berú len ako prostriedok, pomocou ktorého chcú oni sami dosiahnuť dokonalosť alebo bezhriešnosť. Nie je to Kristus v nich, ktorý ich vedie k poslušnosti a učí ich zachovávať zákon, ale sú to oni, kto sú nakoniec tak dobrí a na takej úrovni, že sa Pánu Bohu „páčia“. Tak ako spasenie a ospravedlnenie sú dary, tak rovnako je darom i poslušnosť.

a) Perfekcionizmus premýšľa o dokonalosti v negatívnych, nie v pozitívnych termínoch. Namiesto toho, aby sa ukázalo na kladné stránky rozvoja charakteru, je dokonalosť v perfekcionistickom pohľade vnímaná ako odriekanie si a vyhýbanie sa určitým formám správania.

b) Perfekcionizmus zdôrazňuje rozvoj charakteru ako najdôležitejšiu úlohu kresťana, no netvorí jeho najpodstatnejšiu časť. Hlavnou úlohou kresťana je sústrediť sa na Krista, ktorý jediný nás môže meniť a rozvíjať našu povahu. Zmyslom života je pestovať úzky vzťah s Kristom.

c) Perfekcionizmus vedie k nezdravému zamestnávaniu sa so sebou samým. Určité sebapozorovanie je v kresťanskom živote nutné (napr. 1K 10,12), ale nesmie viesť k presadzovaniu seba. Stredom života kresťana musí byť vždy Kristus. Človek, ktorý sa zamestnáva sám sebou, nemôže nesebecky slúžiť druhým.

d) Perfekcionizmus je veľkým citovým problémom. Existuje v ňom tyrania MUSÍM (musím byť lepší, musím to urobiť, musím sa viac snažiť, musím viac veriť atď.). Je v ňom plno sebapodceňovania, strachu z porážky a neúspechu, veľa legalizmu (nepozná istotu spasenia a radosť zo spasenia), veľa kritického sebapovyšovania sa (buďte aspoň takí ako ja) a porovnávania sa s druhými, čo vedie k strate sebahodnoty, sebaúcty a k rezignácii.

Jediným liekom na legalizmus a perfekcionizmus je prijatie Kristovej milosti ako nezaslúženého daru. Ochota dať dar závisí úplne na darcovi. Dar si nemožno zaslúžiť ani kúpiť. Nie je ani odmenou za dobre vykonanú prácu. Dar nie je odmenou, ale prejavom darcovej štedrosti. Ak sa príjemca snaží dar darcovi nejako splatiť, nahradiť alebo vykompenzovať, tým ho znehodnocuje, znižuje ho na úroveň finančnej transakcie a ničí vzťah k darcovi. Takéto konanie ukazuje na nedostatok vďačnosti zo strany obdarovaného.

III. Praktický dôsledok

V živote je veľmi podstatné, z akých pohnútok pristupujem k zachovávaniu zákona. Ak mojou motiváciou bude MUSÍM, potom som zväzovaný, do niečoho sa nútim, bičujem sa, šplhám po výkonoch a žijem v tyranii tohto slova. To vedie k sebapozorovaniu a nakoniec do zúfalstva. Ak je však mojou motiváciou láska a vďačnosť za dar spasenia v Ježišovi Kristovi, potom nemusím, ale CHCEM Boha počúvať tak, že zachovávam jeho zákon.

Sloboda v Kristovi, ktorú dostávame prostredníctvom Božej milosti, nás zaväzuje, aby sme žili zodpovedne. Kristus nám dáva slobodu, nie však nezávislosť. Sloboda neznamená anarchiu alebo právo robiť si, čo chcem. Tam, kde je pravá sloboda, tam vládne láska, úcta, pokoj a poriadok.

To najpodstatnejšie v živote je sústrediť sa na Krista, bojovať o stále spoločenstvo s ním, mať pohľad stále upretý na neho (Žid 12,2). Potom zákonite príde ovocie tohto spoločenstva: poslušnosť a dobré skutky. Potom budeme chcieť nezištne slúžiť druhým, pretože sme poznali, s akou láskou slúži Boh nám.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )