Krst malých detí

03/02/2020 MrCastiel

Kde leží hranica medzi cirkevnou autoritou a osobnou vierou?

Na Slovensku je krst takmer nevyhnutnosťou pre každého novorodenca. Ani ja som sa tomu nevyhol. Čo však znamená tento krst bez môjho súhlasu? Je krst bez môjho súhlasu platný? Podľa cirkevných učení je odpoveď áno, ale podľa Krista to nie je tak isté. Komu veriť? Cirkvi, ktorá sa považuje za nástroj v rukách Krista, alebo samotnému učenie Krista, ktoré nám zanechal? Všetci túžime po tom, aby naše deti mali tú najlepšiu výchovu a perspektívu. A čo je dôležitejšie, ako večný život?

Naša priateľka sa so svojím vyvoleným rozhodli uzavrieť manželstvo. Oznámenie prišlo rýchlo aj s pozvánkou na sobáš. Ako je zvykom, svadba v kostole je stále veľmi populárna, aj keď niekedy ide len o pretvárku ateistov. Cirkev sa stala neoddeliteľnou súčasťou tohto ceremoniálu, rovnako ako v mnohých komunitách na Slovensku. Možno to platí aj pre obyčajných ľudí v mestečkách a dedinkách, kde je svadba v kostole jednoducho nevyhnutnosťou, aj keď v skutočnosti to nie je nutnosťou pre šťastie.

Tento konkrétny sobáš sa konal v Modrom kostolíku v Bratislave pred zhruba tromi rokmi. Priebeh svadby bol typický: manželský sľub podmienený prísahou, hoci učenie Krista nás učí, aby sme nikdy neprisahali. Všetky tie prázdne slová o deťoch, ktoré „musí“ prijať cirkev, a to všetko s cieľom ich krstu a výchovy podľa tradícií cirkvi. V skutočnosti to znamená, že deti budú krstené v perinke tou istou cirkvou, ktorá uzavrela sobáš, jednoducho preto, aby pokračovali v tomto náboženskom obrade, podporovanom zmluvou medzi cirkvou a rodinou. Výchova v cirkvi sa teda stáva neoddeliteľnou časťou ich života.

Pravdupovediac, až do doby, kedy som našiel Boha (respektíve dal sa mi poznať), mi to bolo jedno… nepotreboval som Boha ani cirkev. Sobášili sme sa aj tak len na úrade. Zo zvyku a na nátlak rodiny som dal staršieho syna pokrstiť, práve v tomto Modrom kostolíku. Samozrejme tomu predchádzali otázky typu

– Príslušnosť k cirkvi?
– Vierovyznanie?
– Kto a kde Vás sobášil?

Písal sa rok 1988. Odmeraný a odmietavý prístup spravila päťstokorunáčka, nenápadko položená na okraj stola. Odrazu otázky ustali a krst bol vyriešený. Mohol som byť aj prezlečený moslim a priložiť ešte jednu bankovku, mohol som dať pokrstiť aj opicu.

Nuž, krstenie nie je to len o tom, ako sa dohodnúť s príslušným farárom. Je to o skutočnej viere. Našiel som Boha. Vlastne, Boh našiel mňa! Možno sa niekto bude čudovať, (že i ja som veriaci) ak pozrie na články v rôznych rubrikách z môjho pera. Chcem len upozorniť, že všetko, čo píšem zo sveta, sú príbehy minulosti a minulosťou (okrem lampárne), dávno za mnou. Ale aby som sa vrátil ku krstu…

Ak mi niekto povie, že pokrstením dieťaťa mu vlastne zabezpečí vstup do neba, ak by sa s ním „nedaj Bože!“ (však?) niečo stalo, kým nedosiahne birmovku a prvé „sväté“ prijímanie, opýtam sa ho, kde to hovorí Boh vo Svojom Slove? Väčšinou mlčia, chabo odporujú, že to v kostole počuli, pán farárko povedali.

Krst a osobný vzťah s Bohom: Pochopenie jeho správneho významu

Pravdou je, že každý človek sa rodí s príležitosťou pridať sa na stranu Boha alebo zla. To je podstata bytia na zemi. Človek nie je tu na to, aby vybudoval mrakodrap, založil nadáciu, zachránil zvieratá ako plejtváka obrovského, alebo aby vynávsiel perpetuum mobile. Tieto sú len podružné skutky. Svoj život musí každý človek doviesť do okamihu, kedy sa rozhodne buď po Bohu volať, alebo Ho odmietne. Tento výber je jadrom ľudského spasenia a duchovnej cesty.

Toto je základná myšlienka, ktorá je súčasťou Starého Zákona a Nového Zákona. Božia vôľa je daná všetkým ľuďom ako šanca na rozhodnutie. Tento výber je daný nielen tým, čo žijú, ale aj tým, čo pre nich určujú rodičia a okolie. A čo s tými, ktorí zomreli pri pôrode, alebo tí, ktorí nemali možnosť sa rozhodnúť pred smrťou? Je prirodzené sa pýtať na takéto právne a morálne otázky.

Božia spravodlivosť a odpoveď na tieto otázky je to, že to nie je naša starosť! Možno sa to zdá kruté, ale odpoveď je jednoduchá: Boh nechce bábky ani robotov, ktorí budú konvertovať len preto, že ich k tomu niekto núti, ale Boh chce, aby tí, ktorí Ho poznajú, Ho milovali z vlastnej vôle. Spása nie je len o dare večného života, ale o pravom vzťahu s Bohom, ktorý musí byť postavený na skutočnom poznaní a láske k Bohu.

Láska je spojená s osobným vzťahom. Ako môžeme niekoho milovať, keď to za nás niekto iný deklaruje? Lásku k Bohu si musíme vytvoriť sami, prostredníctvom poznania Krista a Jeho učenia. A toto je krok, ktorý nie je možné vykonať cez neosobný akt detského kresťanstva, ako je krst bez porozumenia. Dieťa, kojenec tento krok urobiť nedokáže, pretože poznanie Boha prichádza až neskôr, keď sa vyvinie schopnosť pre hĺbku vzťahu.

Kristus hovorí: „Nechajte maličkých nech prídu ku mne“ (voľne interpretované). Tento výrok naznačuje, že sa nemáme starať o voľbu Boha pre deti, nehovorí sa, že musia byť pokrestené alebo rozhodované nami, dospelými. Voľba, či deti príjmu Boha alebo Ho odmietnu, je niečo, čo každý jednotlivec urobí, keď dôjde do duchovnej zrelosti. Na stave maličkých pred Bohom nič nezmeníme. Kristus hovorí, aby sme nebránili deťom prísť k Nemu, ale nehovorí, že by sa mali nevyhnutne pokrstiť, alebo vykonať iné náboženské rituály.

Až príde čas, Božia vôľa bude zjavná! Osobná sloboda rozhodovania je kľúčová a Boh nikdy neberie týmto deťom slobodnú vôľu. Ponechal im možnosť rozhodnúť sa, až keď prídu do veku, kedy budú schopné správne pochopiť a prijať spásu.

Osobne sa domnievam, že to, či predčasne zomrelý človek bude spasený, je dávno zapísané v knihe života. Tento duchovný zápis o spáse je v Božom pláne predurčený a nie je nutné pochybovať o osude týchto duší. Nebojím sa o maličkých nenarodených a narodených, ktorí neboli pokrstení, a ktorí, žiaľ, boli kedysi zamietnutí cirkevnými pravidlami. Rovnako boli nekresťansky a nespravodlivo zanedbávaní, keď boli odmietnutí pochovať ich v normálnych cintorínoch, len kvôli tomu, že neboli pokrstení podľa požiadaviek cirkvi.

Pohreb pre nenarodené deti, ich umiestnenie na okrajoch cintorínov pre samovrahov a zločincov (v lepšom prípade) je proti Božím zásadám lásky a súcitu, a to nevyjadruje Kristovu vôľu, ale ľudskú zaujatosť voči náboženským predpisom.

Krst by mal nasledovať až po tom, ako človek vedome uzná Krista ako svojho Spasiteľa. Je teda šesťročné dieťa alebo nemluvňa schopné to urobiť? Rozhodne, v Písmach nenájdeme zástupný krst, ktorý by vtedy mal zmysel. Krst nie je len univerzálnou vstupenkou do neba, ale je vyjadrením osobného rozhodnutia a naplnením toho, čo sa stalo v našom živote. Krst je spečatením našej osobnej viery v Krista a našej cesty nasledovania Boha.

Krst nie je nákupom istoty alebo automatickým „vstupom do neba“. Božia spása nie je tovar, ktorý si môžeme kúpiť v obchode ako v Tesco, to by bola tragická degradácia pôvodného významu krstu.

Ak sa človek rozhodne nechať pokrstiť len preto, aby mal zaručenú spásu bez toho, aby mal osobný vzťah s Bohom, znamená to, že sa správa ako niekto, kto dáva vode len symbolický význam. Je to rovnako nezmyselné, ako poliať hlavu novorodenca (či už pokrižovanou, alebo osolenou vodou, čo bola praktika niekedy kvôli nižšej hygienickej starostlivosti) – to nezmení nič na jeho duchovnej ceste! Takýto krst nebude mať skutočný duchovný účinok, nezabezpečí osobné spojenie s Bohom.

Kresťanské rituály, ako je krst, sa teda nemajú robiť len zo zvyku alebo spoločenského tlaku. Krstiť preto, lebo je to tradičné a je to v kultúre bežné, je ekvivalentom tomu, akoby si niekto robil na čelo medový krížik počas štedrovečernej večere, pričom nezamýšľa skutočný duchovný význam. Ak niekto pokrstí novorodenca alebo dieťa bez jeho osobného rozhodnutia o viere v Krista, dáva tým jasne najavo, že sa prekrúca pôvodný duchovný význam krstu, ktorý je o vnútornej zmene a osobnom vzťahu s Bohom, nie o externých tradíciách či spoločenských zvykoch.

Krstom nie je:

Krst nemluvniat, detí, ktoré ešte nie sú schopné uveriť a zodpovedne sa rozhodnúť pre Ježiša.
Krst toho, kto neprijal vierou Krista ako Spasiteľa.
Krst toho, kto neprijal Ducha Svätého.
Krst toho, kto v pokání neprejavil ľútosť nad svojimi hriechmi.

Hovorí sa, že krst je nezmazateľné znamenie na celý život. Ak sa však jednalo o krst v perinke, mali by ste vedieť, že tento obrad nemá veľa spoločného s skutočným krstom, ako ho zažil Pavol, Peter, Filip, Eunuch a po nich státisíce ďalších veriacich. Tento krst, ktorý sa stal verejným vyjadrením nášho vzťahu s Bohom, je niečím nezabudnuteľným, nevšedným a nenahraditeľným.

Krst, ktorý je vedomým rozhodnutím, a ktorý je vykonaný ako verejné prehlásenie viery v Krista, je naozaj tým nezmazateľným, duchovným úkonom, ktorý znamená začiatok nového života v Kristu. Skutočný krst je vnímaný ako hlboký moment, ktorý spečatí osobný vzťah veriacich k Ježišovi. To, čo krst znamená a ako ho treba správne pochopiť, si môžeme uvedomiť na základe Ježišových slov a biblických príkladov týkajúcich sa nás a našich krokov na ceste k Bohu.

Marek 16:16 Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.

Aj keby bol človek pokrstený XY krát, správny spôsob krstu je jasne daný v biblickom význame slova „krstiť“. Tento pojem pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená „ponoriť do vody„. Preto je krst pokropením alebo krst vyliatím vody oxymoron – je v rozpore so samotnou podstatou krstu. Krst pokropením by vtedy znamenal „ponoriť niekoho do vody a pokropiť ho vodou“, čo je nesúrodé a nevhodné. Krst podľa svojej definície musí byť aktom ponorenia do vody.

Krst je podľa Písma symbolom identifikácie veriaceho so smrťou, pohrebom a vzkriesením Krista. Ako hovorí biblický verš:

„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, sme boli pokrstení v Jeho smrť? Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní v smrti, aby sme tak, ako bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych Kristus, aj my vstúpili na cestu nového života“ (Rímskym 6:3-4).

Akt ponorenia do vody symbolizuje smrť a pochovanie s Kristom. Vynorenie z vody ilustruje Kristovo vzkriesenie. Správny spôsob krstu je teda ponorenie do vody, pretože iba tento akt zobrazuje naše pochovanie s Kristom a vzkriesenie s Ním. Krst pokropením alebo vyliatím vody vznikol ako výsledok nebiblického krstu detí, ktorý nie je v súlade s biblickým príkladom a definíciou.

Krst ponorením, aj keď je najviac biblickým spôsobom identifikácie s Kristom, nie je predpokladom spasenia, ako niektorí tvrdia. Skôr je to akt poslušnosti, verejné vyznanie viery v Krista a identifikácia s Ním. Krst je obrazom opustenia nášho starého života a vzniku nového stvorenia (2. Korinťanom 5:17). Krst ponorením je jediný spôsob, ktorý úplne ilustruje túto radikálnu duchovnú zmenu.

V rôznych kresťanských denomináciách existuje množstvo zmätku ohľadom krstu. Tento zmätok však nie je dôsledkom toho, že by Biblia uvádzala mätúce informácie o krste. Biblia veľmi jasne hovorí, čo krst znamená, pre koho je určený a na čo slúži. V Písme boli pokrstení len ti, ktorí uverili v Krista, ako verejné svedectvo ich viery a stotožnenie sa s Ním (Skutky 2:38; Rimanom 6:3-4). Krst vodou ponorením je krokom poslušnosti, ktorý nasleduje po viere v Krista. Je to vyhlásenie viery v Krista, vyjadrenie podriadenosti Jemu a stotožnenie sa s Jeho smrťou, pochovaním a vzkriesením.

So zreteľom na vyššie uvedené, krst detí nie je konanie, ktoré by bolo v súlade s Bibliou. Malé dieťa ešte nedokáže uveriť v Krista. Nemluvňa nedokáže urobiť vedomé rozhodnutie o poslušnosti Kristovi a nedokáže porozumieť tomu, čo krst vodou symbolizuje. V Písme nie je zaznamenaný žiadny krst detí. Krst detí viedol k vzniku krstu kropením a polievaním vody, keďže je nerozumné a nebezpečné ponárať dieťa pod vodu.

Krst detí nie je v súlade s Bibliou. Ako môže polievanie alebo kropenie znázorňovať smrť, pochovanie a vzkriesenie Ježiša Krista? Tieto praktiky jednoducho neilustrujú symboliku, ktorá je v súlade s biblickým učením o krste.

Mnoho kresťanov, ktorí praktizujú krst detí, to robia preto, že ho chápu ako ekvivalent obriezky v Novej zmluve. Z tohto pohľadu, ako obriezka viedla Židov do zmluvy Abraháma a Mojžiša, tak krst by mal viesť k Novej zmluve spasenia prostredníctvom Ježiša Krista. Tento pohľad je však absolútne nebiblický.

Nový zákon nikdy nespojuje krst a obriezku týmto spôsobom, ani nepovažuje krst za znak Novej zmluvy. Je to viera v Ježiša Krista, ktorá umožňuje človeku získať spasenie a požehnania, ktoré vyplývajú z Nového zákona (1. Korinťanom 11:25; 2. Korinťanom 3:6; Židom 9:15).

Krst človeka nespasí. Nezáleží na tom, či bol pokritý ponorením, poliatím alebo pokropením – ak osoba najprv neuviedla vieru v Krista ako svojho Spasiteľa, krst (bez ohľadu na jeho spôsob) je neúčinný a zbytočný. Krst vo vode ponorením je iba krokom poslušnosti, ktorý má nasledovať po získaní spasenia a je verejným vyznaním viery v Krista a stotožnením sa s Jeho životom, smrťou a vzkriesením. Krst detí sa nezhoduje s biblickou definíciou krstu ani biblickým spôsobom krstu.

Ak kresťanskí rodičia túžia zasvätiť svoje dieťa Kristovi, táto služba zasvätenia dieťaťa je úplne v poriadku. Ale aj keď sa dieťa zasvätí Pánovi, vyrastie a bude musieť vykonať osobné rozhodnutie uveriť v Ježiša Krista, aby mohlo byť spasené.