Nezabiješ – A čo potrat?

2. Novozmluvné interpretácie

2.1 Biblická reflexia

2.2. Historická reflexia

V tejto súvislosti je často diskutované prepojenie šiesteho prikázania so spojením „nenosí meč nadarmo“ (Rim 13,4). Meč bol v čase písania listu nástrojom trestu smrti – napokon, podľa tradície bol ním popravený aj samotný autor tejto epištoly. Aj keď sa dnes teológovia i politici sporia o to, či táto pasáž oprávňuje spoločnosť vykonávať hrdelný trest, alebo nie, stojí za to urobiť krátky historický exkurz. Náboženské a svetské dôvody sa v dejinách prelínali a v stredoveku ich nebolo vždy možné jednoznačne oddeliť.

V histórii sa stretávame s rôznymi postojmi a aplikáciou šiesteho prikázania v súvislosti s trestom smrti – tak v cirkvi, ako aj v sekulárnej jurisdikcii. V antike bol trest smrti všeobecne prijímaný, s výnimkou jeho krátkeho zákazu v 1. storočí v Ríme a v Číne v 8. storočí.

Ak by sme chceli zistiť, ako na trest smrti hľadeli kresťania prvých storočí v období predkonštantínovskej cirkvi, narazíme na nemalé ťažkosti. Megivern, ktorý sa snažil rekonštruovať názory významných cirkevných spisovateľov tej doby, konštatuje citeľný nedostatok autentických textov. Uvedomuje si navyše, že postoj týchto kresťanov mohol byť polarizovaný aj tým, že sa sami stávali obeťou hrdelného trestu.

Cyprián zrejme samotný inštitút trestu smrti nespochybňoval, ale vnímal jeho zneužitie dobovou mocou. Origenes taktiež nezavrhoval relevanciu trestu smrti, no vyzýval kresťanov, aby sa nijako nepodieľali na jeho vykonávaní. Hippolytos sa v tejto otázke javí ako nejednoznačný. Samotná cirkev v prvých troch storočiach si bola jasne vedomá, že jej neprináleží právo trestu smrti. Až do Konštantínovho ediktu z roku 313 využívala len duchovnú disciplínu, ktorej najvyšším stupňom bola exkomunikácia. Až neskôr, ako ukazuje Cekota, boli – aj cez odpor cirkevných otcov (napríklad Augustín) – vydané zákony a dekréty proti kacírstvu.

„Podľa zákona z roku 407 bol blud verejným zločinom, keďže to, čo sa dialo proti náboženstvu, bolo na škodu všetkým. Blud bol považovaný za crimen lesae maiestatis, teda nebezpečenstvo pre jednotu a pokoj ríše. Preto bol trestaný najťažšími trestami – vyhnanstvom, deportáciou a aj smrťou.“

Tento trend – v rôznych podobách – pretrval až do novoveku. Na území ČR bol napríklad uplatnený v roku 1621, kedy bolo po bitke na Bielej hore popravených 27 českých pánov evanjelického vyznania. Kým v 4. storočí sa vykonávania trestu smrti chopil skôr panovník (a cirkevné dôvody skôr použil ako zámienku), neskôr, najmä so vznikom inkvizície (Konštitúcia pápeža Lucia III. z roku 1184), bola situácia opačná – cirkev prevzala aktívnu úlohu.

Výkladom a premýšľaním nad kontextom 13. kapitoly Listu Rimanom sa v stredoveku zaoberal aj Jan zo Salisbury, považovaný za otca politickej filozofie. Jan popisuje princíp vlády svetského panovníka, ktorý je ustanovený samotným Bohom a ktorému sa musia všetci podriadiť. Vyvodzuje, že ak je úrad panovníka Božím úradom, poslušnosť voči úradu sa nevzťahuje na osobu, ale práve na tento úrad. Jan preto rozlišoval medzi dvoma „tělami krále“.

Jedno telo predstavovalo „panovníka ako človeka“, druhé „panovníka ako úrad“. Úrad mal byť vykonávaný podľa morálneho a vrodeného zákona, ktorý je nadosobný a ktorému podliehal aj sám kráľ, ktorý ho zároveň ako človek ztelesňoval. Táto teória „dvoch tiel kráľa“ spôsobila, že kráľ ako občan mohol byť potrestaný v mene kráľa ako panovníka. Aj keď v mnohých kontinentálnych krajinách dochádzalo k popravám panovníkov, zväčša išlo o kráľovraždy, resp. násilné vzbury. Naopak v Anglicku, kde sa Janovo učenie tešilo všeobecnému prijatiu, mohol byť v roku 1649 súdnou cestou popravený kráľ Karel I. za velezradu – bol sťatý ako súkromná osoba v mene kráľa.

Kráľovo „občianske telo“ bolo zabité bez toho, aby bola ohrozená obec a „telo kráľa“ ako úrad. Anglická revolúcia bola teda v podstate konzervatívna, pretože bola chápaná ako obnova starých práv. V Anglicku preto bolo možné odporovať vôli kráľa, ak bola v rozpore so zákonom. Tým tu bolo historicky rozlíšené zabitie od vraždy. Obsiahlejšie spochybňovanie trestu smrti prišlo až s osvietenstvom a myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie. Na území našich krajín sa to prejavilo po prvýkrát v súvislosti s josefínskymi reformami v 18. storočí.

3. Súčasna diskusia v médiách

V súčasnej mediálnej scéne je prikázanie „nezabiješ“, resp. „nezavraždíš“, diskutované najmä v troch rovinách:

• trest smrti
• potrat
• eutanázia

V dnešných sporoch – často bez jasného definovania pojmov – obidve súperiace strany zastávajú odlišný gramatický pohľad na danú problematiku. Inými slovami, kým jedni vnímajú určitý čin ako vraždu, druhí ho chápu ako zabitie. To sa jasne ukazuje už na slovníku, ktorý používajú.

• Tí, ktorí súhlasia s trestom smrti, ho vnímajú ako legálny trest usmrtením, zatiaľ čo druhá strana sa často odvoláva na prikázanie „nezabiješ“.
• Oponenti potratov hovoria o vražde, zatiaľ čo ich stúpenci hovoria o „prerušenom tehotenstve“.
• Stúpenci eutanázie radšej používajú pojem „usmrtenie na žiadosť“ než „asistovaná samovražda“.

Každý pritom dobre vie, že zabitie je niečo iné než vražda. Nejde tu pritom o biologický, a často ani filozofický či právny rozdiel, ale predovšetkým o rozdiel etický.

3. 1 Trest smrti

Stúpencov trestu smrti nájdeme tak v sekulárnej spoločnosti, ako aj medzi kresťanmi. Ich argumentácia spravidla obsahuje tieto dôvody:

• Trest má byť výstrahou pre ďalších potenciálnych zločincov a zároveň definitívne vedie k odstráneniu recidívy.
• Ide o primeranú odplatu za život, ktorý má tak vysokú hodnotu, že si vyžaduje rovnako prísny trest.

Ak je človek, ktorý opakovane pácha závažné zločiny, väznený, už neexistuje žiadna ďalšia možnosť, ako ho potrestať v prípade útoku či zabitia spoluväzňa alebo dozorcu. Pri doživotnom treste už nemožno páchateľa nijako postihnúť okrem disciplinárnych opatrení v rámci väzby. Zločinec môže po prípadnom prepustení čin zopakovať alebo utiecť. Poukazuje sa aj na to, že väzeň často žije na náklady spoločnosti, ktorú ohrozuje.

Medzi odporcov trestu smrti patrí väčšina katolíckych teológov a súčasná legislatíva Európskej únie. Najzávažnejšou námietkou proti trestu smrti je možnosť justičného omylu a poprava nevinného – tu je kritizovaná jeho nevratnosť. Uvádza sa, že ide vlastne o „justičnú vraždu“, kde vykonávateľom je štát. Z etického hľadiska je trest smrti chápaný ako zlo, ako nemorálny čin exekutívy voči princípu života.

Odporcovia trestu smrti z radov kresťanov sa odvolávajú na šieste prikázanie, s tvrdením, že o život nemôže pripraviť nikto, kto ho sám nedal. Niekedy sa táto argumentácia rozširuje o kresťanský princíp neodplácania zlým za zlé a o nutnosť odpustenia. Tieto dôvody ukazujú, že sekulárna exekutíva podlieha rovnakému právu, ktoré je záväzné aj pre Boží ľud, keďže Nový zákon trest smrti v cirkvi nepozná a odporuje mu. Provinilec môže byť exkomunikovaný, nie však pripravený o život.

Toto ovplyvňuje aj postoj kresťanov a spoločnosti. Separatisti, resp. zástancovia oddelenia cirkvi od štátu, najmä medzi americkými evanjelikálmi, považujú trest smrti v spoločnosti za legitímny nástroj. Naopak, evanjelikáli, ktorí sa snažia o premenu spoločnosti uplatnením kresťanských princípov prostredníctvom legislatívy, často s trestom smrti nesúhlasia – rovnako ako katolícka teológia.

3. 2 Eutanazie

Eutanázia – grécky pojem (eu – dobre, thanatos – smrť) – predstavuje pomoc umierajúcemu pri prekonávaní telesnej a psychickej bolesti a úzkosti. Tento termín po prvýkrát použil anglický filozof Francis Bacon. V dnešnom modernom význame je eutanázia vnímaná ako skrátenie neodvratného utrpenia chorého prostredníctvom asistovanej dobrovoľnej smrti. Pre zástancov eutanázie ide o akt milosrdenstva, kým odporcovia hovoria o asistovanej vražde. V poslednom období je táto téma často rozoberaná v médiách a z oboch strán sa objavujú petície za a proti legalizácii eutanázie.

Podľa Svetovej lekárskej asociácie (WMA – World Medical Association) je eutanázia…

„vedomé a úmyselné vykonanie činu s jasným zámerom ukončiť život iného človeka za týchto podmienok: subjektom je kompetentná informovaná osoba s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá dobrovoľne požiadala o ukončenie života; osoba vykonávajúca čin vie o stave tejto osoby aj o jej želaní zomrieť a čin spácha s primárnym úmyslom ukončiť jej život; čin je vykonaný so súcitom a bez osobného zisku.“

Odporcovia eutanázie, najmä zo sekulárnych kruhov, poukazujú na riziká zneužitia, zatiaľ čo kresťania vnímajú eutanáziu ako priamy rozpor so šiestym prikázaním. Medzi potenciálne zneužitia eutanázie patrí zneužívanie medzi generáciami – keď deti žiadajú rodičov o súhlas s eutanáziou, lebo odmietajú o nich ďalej starať. Upozorňuje sa tiež na možné zneužitie zo strany štátu, ktorý by mohol ušetriť na zdravotnej starostlivosti o ťažko chorých a nevládnych. Hnutie za život vypracovalo katastrofický scenár, ktorý pripomína nástup nacizmu.

Tento scenár zahŕňa:

• Zabitie v krajnom prípade tzv. ,neznesiteľného‘ fyzického utrpenia – prvý krok a prelomenie bariéry.
• Umožnenie zabitia pri psychickom utrpení. Argument bude znieť:
  ‚Psychické utrpenie je horšie ako fyzické.‘
• Usmrtenie na žiadosť – postačí prehlásenie o ,únave zo života‘. Argumentácia bude podobná ako pri potratoch:
  ‚Prečo by som sa mal v tak intímnej veci zverovať nejakej komisii? Je to môj život, moje rozhodnutie.‘

V súčasnom Holandsku je možné, že súdy budú tolerovať prípady usmrtenia pacientov bez ich žiadosti o eutanáziu a lekári nebudú trestaní. To zahŕňa aj usmrtenie telesne postihnutých novorodencov alebo tých, ktorí by neprežili pri prenatálnej diagnostike. Diskutuje sa aj o usmrcovaní mentálne postihnutých ľudí, o zvažovaní povinných prehliadok a obmedzenej pomoci v starobe či chorobe, čo by malo šetriť náklady v zdravotnom a dôchodkovom systéme. Objavujú sa obavy, že by to mohlo viesť až k eliminácii politicky nekorektných ľudí a že by lekári mohli začať slúžiť štátnej ideológii.

Kritici eutanázie v tomto kontexte varujú pred neštandardným spôsobom získavania súhlasu. Psychiatri tvrdia, že pokušenie k samovražde je často prejavom ťažkej depresie, ktorá je väčšinou liečiteľná. Pacientovi, ktorý nájde podporu, sa tento pocit môže rýchlo zmeniť. V tomto bode sa abrahámovské náboženstvá a cirkvi zhodujú, že eutanázia je zlo už vo svojej podstate, čo môže viesť k jej zneužívaniu. História pozná príklady, ako boli Sparťania, ktorí zabíjali neduživých novorodencov, alebo nacizmus v Nemecku.

Zaujímavá je štúdia Remmelinga, ktorá bola vykonaná v Holandsku, kde je eutanázia legálna. Podľa tejto štúdie bolo v Holandsku každoročne usmrtených tisíc ľudí bez ich žiadosti o eutanáziu. Lekári falšovali úmrtné listy, aby sa tieto úmrtia javili ako prirodzená smrť, čím sa vyhli právnym následkom

3. 3 Potrat

Potrat (alebo moderným pojmom umelé prerušenie tehotenstva) patrí medzi najdiskutovanejšie témy vo vzťahu ku kresťanskému pohľadu na prikázanie „nezabiješ“. Tento problém nie je považovaný za pozitívny ani stúpencami, ani odporcami potratov. Diskusia sa sústreďuje na dve kľúčové otázky:

• či je ľudský zárodok človekom už od počatia
• a či má žena právo uprednostniť svoje vlastné preferencie pred životom iného človeka, ktorý je na nej bytostne závislý

Zástancovia potratov často argumentujú, že ľudský zárodok vznikajúci po spojení vajíčka a spermie ešte nie je plne vyvinutým človekom, pretože nemá diferencovaný krvný obeh a mozgové tkanivo. Z tohto pohľadu si nie je schopný uvedomiť svoju existenciu. V kontexte legalizácie potratov sa často uvádzajú hraničné situácie, ako je ohrozenie života matky, znásilnenie alebo stavy zárodku, ktoré by viedli k nezlučiteľnosti so životom alebo by výrazne obmedzili kvalitu jeho života. Medzi argumenty patria aj ekonomické dôvody.

Na druhej strane odporcovia potratov, najmä z radov veriacich, predkladajú zásadné námietky. Veriaci tvrdia, že človek je človekom už od počatia. Veria, že z každého ľudského zárodku sa vyvinie človek, bez ohľadu na vývojové štádium. Hendikepovaní či postihnutí ľudia majú v spoločnosti právo na dôstojný život, a preto nie je dôvod odoprieť im toto právo v žiadnom štádiu vývoja.

3. 4 Hormonálna antikoncepcia

Hormonálna antikoncepcia má primárny účinok v zabránení počatia. Tento proces prebieha viacerými mechanizmami, ktoré bránia ovulácii (uvoľneniu vajíčka z vaječníka) a fertilizácii (zabráneniu oplodnenia, napríklad zvýšením viskozity cervikálneho hlienu). Medzi potenciálne účinky patrí aj postfertilizačný efekt, pri ktorom sa zabraňuje nidácii (uhniezdeniu) už oplodneného vajíčka (blastocysty), čo vedie k jeho zániku.

Odborná diskusia o štatistickom význame tohto účinku stále prebieha a jednotlivé preparáty sa v účinku líšia. Napriek tomu aj príbalové letáky týchto prípravkov počítajú s týmto mechanizmom – hoci pre laika býva opísaný zložitejšími výrazmi, ako je zneskorenie implantácie alebo zmena endometria.

Spory prebiehajú medzi odborníkmi, teológmi aj laikmi najmä v otázke, od ktorého momentu možno ľudský zárodok považovať za individuálneho človeka. Pre kresťanskú ortodoxiu, podobne ako pri argumentoch proti potratu, je týmto predelom početie alebo fertilizácia, teda spojenie vajíčka a spermie. Sekulárna veda s týmto pohľadom implicitne súhlasí, keď uznáva zákonnú ochranu vajíčok niektorých dravých vtákov, z ktorých sa po vyliahnutí vyvinie živý jedinec. Likvidácia zárodku v tomto prípade znamená stratu potenciálneho dospelého jedinca v budúcnosti.

3. 5 Núdzová a abortívna antikoncepcia

Postkoitálna antikoncepcia, známa aj ako abortívna pilulka, predstavuje špecifický prípad hormonálnej antikoncepcie, pri ktorom sa explicitne očakáva postfertilizačný účinok. Tento účinok je kľúčovým znakom niektorých prípravkov, ako je mifepriston (známy ako RU 486), ktorý vyvinula francúzska firma Roussel Uclaf. Medzi ďalšie známe látky patrí levonorgestrel, obsiahnutý napríklad v prípravkoch ESCAPELLE a POSTINOR-2 od maďarskej firmy Gedeon Richter.

Zatiaľ čo mifepriston je možné užívať aj v pokročilejšom štádiu tehotenstva, levonorgestrel sa zvyčajne podáva do 72 hodín po pohlavnom styku (post coitum). Aj keď sa u levonorgestrelu pôvodne predpokladal postfertilizačný účinok, existujú štúdie, ktoré tento mechanizmus spochybňujú a naznačujú, že jeho účinok je skôr prefertilizačný – teda spočíva v zabránení ovulácie.

Tento rozdiel v interpretácii je podrobne rozobratý v prehľadovej práci, ktorú publikoval Skočovský. Príbalový leták výrobcu prípravku Escapelle však výslovne uvádza, že prípravok „môže tiež vyvolať zmeny endometria, ktoré sťažujú implantáciu“, čo je typický postfertilizačný účinok, ktorý bráni uhniezdeniu oplodneného vajíčka.

Do 28. novembra 2011 bolo možné levonorgestrel v ČR získať iba na lekársky predpis, no odvtedy je dostupný bez receptu. Aj keď sa cirkev zvyčajne k týmto otázkam vyjadruje citlivo, v súčasnosti sa viac venuje otázkam cirkevných reštitúcií. Niektorí lekárnici v ČR sa však začali angažovať v petícii, ktorá by im umožnila uplatniť výhradu svedomia pri výdaji týchto prípravkov.

4. Záver

Úvaha o prikázaní „nezabiješ“ ukazuje, že jeho primárnym účelom je dobro človeka, rodiny aj celej spoločnosti. Teoretici práva sa zhodujú, že jedine historická skúsenosť slúži ako meradlo správnosti jednotlivých zákonov. Až pravidlo overené praxou sa stáva jedným zo zdrojov práva. V izraelskom kontexte je najspoľahlivejším zdrojom práva Boh a Jeho Slovo. On, všemohúci a vševediaci, je jediný, kto môže dávať zákony, ktoré nemusia byť historicky overené, a predsa história ich správnosť a oprávnenosť opakovane potvrdzuje. Boh chráni ľudský život a v prípade vraždy je trest smrti dôkazom toho, ako vysoko Boh cení ľudský život.

Táto úvaha zahŕňa všetky kľúčové pojmy týkajúce sa práva, historickej skúsenosti, teológie a etických otázok okolo ochrany ľudského života. Na záver citujem stanovisko Apoštolskej cirkvi v ČR, ktoré som formuloval so svojím kolegom právnikom a ktoré vyjadruje moje osobné presvedčenie k trom diskutovaným témam: trest smrti, eutanázia a potraty.

„Stúpenci potratov zvyčajne zároveň hlasno protestujú proti trestu smrti a domáhajú sa práva na eutanáziu. Zabúdajú však, že tak trest smrti pre ťažkých zločincov, ako aj zákaz vraždy nenarodených detí, či chorých alebo starých ľudí, existuje predovšetkým preto, aby chránil ľudský život. Ten je podľa pôvodného chápania ľudských práv nezrušiteľný, a preto život nemožno človeku beztrestne vziať, rovnako ako sa ho človek nemôže svojvoľne vzdať.

Aby stúpenci potratov, eutanázie a zákazu trestu smrti otupili túto jasnú hranicu práva človeka na život, menia jasnú terminológiu. Potrat je nazvaný prerušením tehotenstva (ako keby bolo možné v tehotenstve pokračovať), samovražda je nahradená pre mnohých nezrozumiteľným pojmom eutanázia (len aby sa vyhol výrazu vražda). Trest smrti býva prirovnávaný k násilnému činu, s úmyselným prehliadaním skutočnosti, že života je zbavený notorický vrah.

Inými slovami: zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch je zabité nevinné dieťa, nevinný starec alebo chorý človek – teda tí, ktorí by mali mať zvláštnu ochranu, život masového vraha je v tomto pohľade ušetrený.“

Verím, že Kristova cirkev má povinnosť informovať kresťanov aj širšiu sekulárnu verejnosť o dôsledkoch eutanázie, potratov a hormonálnej antikoncepcie. Mimoriadnu zodpovednosť v tomto smere nesú pastieri cirkvi, ktorí majú na starosti správu informácií a ochranu morálnych hodnôt. Podobne ako Ezechiel, aj oni môžu niesť zodpovednosť za „preliatu krv“ („Ez 3,20“).

V týchto prípadoch som presvedčený, že duchovní pracovníci sú povolaní byť strážcami (episkopos, dozorca). Stamps je presvedčený, že apoštol Pavol pri lúčení s efezskými vyjadroval duchovnú analógiu s Ezechielom („Ez 34,10“), ktorý vyzýval pastierov k zodpovednosti za život svojich oviec, ak stádo riadne nestrážia.

Otázka „Nezabiješ – a čo potrat?“ sa dotýka samotného jadra Božieho zákona a hodnoty ľudského života, preto prirodzene zapadá do tematického rámca Boží zákon, kde je šieste prikázanie chápané v jeho biblickom, morálnom a duchovnom význame; zároveň ide o silnú formu apologetiky, ktorá prepája gramaticko-historickú exegézu Písma s aktuálnymi bioetickými otázkami, čo rozvíja sekcia Apologetika evanjelia, a praktický dosah tejto témy presahuje aj do oblasti zdravovedy a sexuality, kde sa riešia dôsledky moderných zásahov do života, ako je antikoncepcia a potrat, v kontexte zdravovedy a sexuality; celý výklad napokon ukazuje, že biblické prikázania nie sú len zákazmi, ale aj ochranou života a zasľúbením Božieho poriadku.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )