Nezabiješ – A čo potrat?

Tento článok zohľadňuje vieroučnú aj vedeckú pozíciu pri pohľade na prikázanie „nezabiješ“. Ide o apologetický text v kontexte zavedenia lieku Postinor, ktorý je od novembra minulého roka dostupný v lekárňach voľne, bez lekárskeho predpisu.

Šieste prikázanie nájdeme v Starom zákone na dvoch miestach:

„Nezabiješ.“ Exodus 20:13; Deuteronómium 5:17

Hebrejský výraz לא תרצח (ló tircach) je záporný príkaz v druhej osobe jednotného čísla zo slovesa רצח (rasach), čo zodpovedá zápornému imperfektu. Tento tvar sa objavuje aj v ďalších prikázaniach, kde je použitý záporný imperatív, s výnimkou infinitívu vo štvrtom a imperatívu v piatom prikázaní.

Sloveso „rasach“ označuje zabitie osobného protivníka a je chápané ako svojvoľný a nezákonný čin, ktorý porušuje spoločenské normy a povyšuje jednotlivca nad zákon danej komunity. Tento pojem sa v Biblii vyskytuje celkovo 46-krát, pričom 45-krát označuje zabitie nepriateľa. Rasach sa nevzťahuje na zabíjanie v boji, v sebaobrane ani na trest smrti vykonaný na Boží príkaz.

Doslovný význam šiesteho prikázania by teda mal byť chápaný ako „nezavraždíš“ alebo „nebudeš vraždiť“, pretože rasach označuje zabitie odporujúce zákonom a dobru spoločnosti. Takto bolo chránené právo na život člena Božieho ľudu pred nezákonnými a svojvoľnými zásahmi. Väčšina biblických prekladov však nerozlišuje medzi zabitím a vraždou, čo vedie k nejasnostiam vo výklade. Len niektoré české preklady, napríklad Šrámkov a Hegerov, používajú výraz vražda, rovnako ako preklad Jehovových svedkov.

Rasach, teda vražda – úmyselné, premyslené a bezdôvodné zabitie človeka, bolo Hospodinom zakázané už v knihe Genesis:

„Kto preleje krv človeka, toho krv bude preliata človekom, lebo na Boží obraz stvoril Boh človeka.“ Genesis 9:6

Aj keď bol Boží obraz v človeku porušený, človek ho stále nesie. Kto siahne na ľudský život, siahne na Boží obraz a porušuje Boží poriadok. Dokonca aj bratrovrah Kain bol pred zabitím chránený Bohom, hoci jeho čin bol neskôr spravodlivo odplatený. Tento princíp rozlíšenia medzi vraždou a zabitím ako odplatou nachádzame aj v knihe Numeri:

„Ak niekto úmyselne zabije človeka, musí byť usmrtený.“ Numeri 35:9 a ďalej

Najbližší príbuzný mal povinnosť potrestať vraha. Úmyselné zabitie bolo prísne trestané a rozlíšenie medzi úmyselným a neúmyselným činom malo v Biblii zásadný význam. Ten, kto zabil neúmyselne, mohol nájsť ochranu v mestách útočiska a uniknúť krvnej pomste (Numeri 35:27).

Podľa Starej zmluvy mohli nevinní vinníci nájsť azyl len na základe svedeckých dôkazov. Ten, kto bol uznaný za nevinného, bol po smrti veľkňaza prepustený, zatiaľ čo vrah bol vydaný krvavému mstitelovi a musel zomrieť. Trest smrti bol nariadený aj za ďalšie ťažké zločiny, ako rúhanie, modlárstvo, okultizmus, násilie voči rodičom, závažné sexuálne previnenia a vraždu. Trest smrti mal byť vykonaný okamžite, aby vinník nezomrel v dlhom utrpení, ale s upretým srdcom k Stvoriteľovi, ako to ilustruje príbeh o Achanovi (Jozue 7:19–26).

Ak výška trestu vyjadruje mieru priestupku, potom Hospodin pripisuje ľudskému životu najvyššiu hodnotu. Život sa tak stáva darom najväčšej ceny. Tento poriadok mal chrániť človeka, varovať a vychovávať celé spoločenstvo. Hospodin tým vyjadroval úctu k svojmu stvoreniu a zabezpečoval mier v súlade so zákonom. Hebrejská gramatika pritom kladie dôraz na vid, nie na čas, čo otvára priestor pre hlbší výklad.

Šieste prikázanie možno chápať nielen ako zákaz, ale aj ako eschatologické zasľúbenie, v ktorom Hospodin prisľubuje čas, keď človek už nebude vraždiť. Prikázanie tak nehovorí iba o tom, čo sa nemá konať, ale aj o tom, kam dejiny smerujú.

„Nebudeš (už) zabíjať.“ 2. Mojžišova 20:13

V tomto výklade si však Beneš uvedomuje, že prikázanie má za cieľ aj konštatovať človeku jeho stav „tu a teraz“, keď Hospodinov služobník už nemusí zabíjať a je oslobodený od činu vraždy. Tento výklad podporuje aj rabínska tradícia, ktorá spája prvé a šieste prikázanie. Podľa Mekhilty tieto prikázania ukazujú, že kto ctí Hospodina, už nevraždí – čo je vyjadrené aj v kritickom anglickom texte.

Väčšina českých prekladov šiesteho prikázania používa indikatív, s výnimkou Biblie 21, ktorá používa imperatív a zároveň ide o najmladší český biblický preklad. Autor prekladu zdôrazňuje, že slovesné kategórie, ktoré hebrejčina umožňuje, treba určovať podľa kontextu. Preto sa v Desatore používa pojem „prikázanie“ (micvot), a nie „oznámenie“ alebo „zasľúbenie“.

Aj keď niektoré výrazy môžu pôsobiť diskutabilne či nezvyčajne, Heller uvádza, že zákazy vyjadrené indikatívom so záporom „lo“ sú v hebrejskom texte možné. Matúšova citácia tohto verša v Novom zákone, kde používa zápor druhej osoby indikatívu aktíva futura singuláru (Οὐ φονεύσεις), túto možnosť potvrdzuje. Na pochopenie biblického textu nestačí mechanický preklad. Text treba vnímať nielen z jazykového hľadiska, ale aj v rámci hebrejského myslenia, ktoré tomuto výroku dáva konkrétny sémantický význam. Hebrejské myslenie nie je len čítanie textu, ale aj schopnosť myslieť „hebrejsky“, čo je nevyhnutné pre hlbšie pochopenie Starého zákona.

„Preklad biblického textu zahŕňa nielen presnosť v časovej následnosti, ale kladie dôraz aj na dejovosť a bezprostrednosť prežívaného.“ hebrejské myslenie o čase

Boh v Písme nie je predstavený len ako ten, „ktorý bol, je a bude“, ale ako ten, „ktorý bol, je a ktorý prichádza“. Boh Hebrejov je teda nielen Bohom metafyzickým, ale predovšetkým Bohom konajúcim, ktorý nadčasovo vstupuje do prítomnosti. Nie je len predmetom skúmania, ale predovšetkým predmetom vzťahu a poslušnosti. Jeho prikázania smerujú k vedeniu človeka k Bohu – nie sú iba zákazmi, ale často nadobúdajú podobu zasľúbenia, ktoré skrze poslušnosť prinášajú požehnanie.

Biblia nie je len strohým Zákonom, ktorý poukazuje na priestupok. Slová Písma prenikajú až ku koreňom a zaoberajú sa príčinami vraždy, ľudskými motívmi a pohnútkami srdca. Už v knihe Prísloví čítame:

„Krvežíznivci nenávidia bezúhonného.“ Príslovia 29:10

Tento výrok možno chápať aj ako predobraz neskoršej Kristovej interpretácie vraždy v Kázaní na hore.

V Novom zákone Ježiš ešte hlbšie odkrýva podstatu vraždy, keď učí, že vražda vychádza z ľudského srdca a že každý hriech má koreň v postoji ľudského vnútra.

„Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania.“ Matúš 15:19

Na tieto Ježišove slová nadväzuje apoštol Ján a doslova hovorí:

„Kdokoľvek nenávidí svojho brata, je vrah – a viete, že nijaký vrah nemá podiel na večnom živote.“ 1. Jána 3:15

Vražda má teda korene v ľudskom srdci a často sa najprv prejavuje nenávisťou. Ako uvádza Jess:

„Vražda je viac než len čin; zahŕňa deštruktívny proces, ktorý pramení zo stavu mysle. V tomto zmysle sa človek môže stať vrahom, aj keď neprelial cudziu krv. Samotný čin vraždy sa rodí v ničiacom procese, ktorý najskôr vzniká v srdci.“ Jess

Na rozdiel od starozmluvného Izraela dnes cirkev nie je poverená vykonávaním trestu smrti. Jej najvyšším povolaním je viesť hriešnika k uznaniu viny a – ak je to potrebné – oddeliť sa od každého, kto vedome, svojvoľne a bez pokánia žije v hriechu. Božia milosť prevyšuje súd. Ak človek ľutuje svoj hriech, uvedomuje si vinu a kaje sa, Boh dokáže darovať milosť aj vrahovi – dokonca aj v časoch platnosti hrdelného trestu. Tak nezomrel Dávid, hoci zakryl svoje cudzoložstvo úkladnou vraždou. Trest však prišiel v inej podobe. Boh odpustil vinu, ale trest ponechal.

Skrze obrátenie ku Kristovi dnes dochádza k odpusteniu každý, kto o odpustenie úprimne prosí. Takto našiel odpustenie lotor na kríži aj prenasledovateľ cirkvi Saul. Dôvodom je, že za každý hriech človeka zaplatil Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal človekom a obetoval svoj život ako výkupné, aby vymazal každú vinu.

„Je totiž jeden Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý dal sám seba ako výkupné za všetkých.“ 1. Timotejovi 2:5–6

Z tohto pohľadu je zaujímavé zamyslieť sa nad smrťou Krista. Z pohľadu človeka išlo o premyslený a úkladný zločin – rasach. Židia vydali Krista na smrť podľa svojho pokriveného výkladu Zákona Rimanom, pretože sami nemohli vykonať hrdelný trest. Rozhovory členov Velerady dokazujú, že si kňazi dobre uvedomovali, že skrze Krista koná pravý Boh, hoci nemali Ducha Božieho, ktorý zjavuje Mesiáša.

Ako dosvedčil Nikodém, člen Velerady, vedeli jasne, že Boh skrze Krista koná zázraky (Ján 3:1) a boli očitými svedkami Lazárovho vzkriesenia (Ján 12:9–11). Ich vydanie Krista Rímu preto nemožno nazvať inak než politickou a vedomou vraždou – rasach, čo znamenalo vedomé porušenie prikázania „ló tircach“. Preto Peter proti Velerade jasne svedčí:

„Vy ste ho zabili.“ Skutky 5:30

Zatiaľ čo jednoduchí Židia, ktorí si žiadali Kristovu popravu, boli Petrom usvedčení (Skutky 2:41), členovia Velerady zostali zatvrdení, lebo sa vedome postavili proti pravde (Skutky 5:40).

Človek, ktorý hreší úplne vedome, nemôže byť v srdci usvedčený, lebo koná úmyselne. Môže byť nanajvýš verejne konfrontovaný. Usvedčujúca moc Slova, ktoré vyzýva k pokániu, je u neho neúčinná. Práve v tejto súvislosti možno uvažovať aj o Kristových slovách o neodpustiteľnom hriechu.

Duch Svätý, ktorý usvedčuje z hriechu a koná zázraky, je v tomto prípade vedome ignorovaný, popieraný alebo stotožňovaný s nepriateľom. Tak sa aj milosť k pokániu a spáse stáva neúčinnou. K tomuto výkladu sa prikláňa aj Ketcherside.

Ak sa na Kristovu smrť pozrieme Božím pohľadom, ako ho ukazujú ebedské piesne proroka Izaiáša, vidíme, že Ježiš podstúpil spravodlivý, zástupný trest smrti. Prorok píše, že bol prebodnutý pre naše neprávosti a trestanie znášal pre náš pokoj (Izaiáš 53:5). Kristus sa stotožnil s naším hriechom (2. Korinťanom 5:21) a podstúpil zákonný trest smrti.

Napriek tomu platí, že „spravodlivý zomrel za nespravodlivých“ (1. Petra 3:18). Spravodlivosť trestu sa nevzťahuje na neho, ale na nás, na pokolenie Adama, ktorého prirodzenosť – bez hriechu – Kristus vzal na seba.

Existuje množstvo teórií zmierenia v rámci soteriológie, no žiadna nedokáže úplne vysvetliť, čo znamená, že spravodlivý zomrel za nespravodlivých. Kríž bol z pohľadu človeka vraždou, no z pohľadu Boha spravodlivým a zmierujúcim aktom v prospech človeka. Túto pravdu výstižne zhrnul apoštol Peter vo svojom kázaní.

„Ale darcu života ste zabili, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, čoho sme my svedkami. A skrze vieru v jeho meno, tohoto, ktorého vidíte a poznáte, utvrdilo jeho meno a viera, ktorá je skrze neho, dala mu toto úplné zdravie pred všetkými vami. Ale teraz, bratia, viem, že ste to urobili z nevedomosti, ako aj vaši vodcovia. Ale Boh tak naplnil to, čo predzvestoval ústami všetkých prorokov, že Kristus bude trpieť.“ Sk 3:15–18

Príchodom a smrťou Krista vstúpilo Božie kráľovstvo do inej dimenzie. Ježiš hovorí, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, pretože jeho služobníci zaň nebojujú. Aký rozdiel oproti bojovníkovi, kráľovi Dávidovi, ktorého synom sa Kristus nehanbí nazývať a za ktorého život bojovať bolo cťou (2Sam 18:3). Preto ani fyzické tresty, najmä trest smrti, nie je možné v Cirkvi – a už vôbec nie v jej mene voči spoločnosti – vykonávať. To však neznamená, že by tento trest zo sveta celkom vymizol.

Aj Nový zákon pozná ťažké tresty, ktoré majú svoj pôvod v Bohu. Cirkev súdi len hriech vo svojom spoločenstve – duchovne. Každý kresťan však zároveň spadá pod svetskú moc, ktorá má takisto svoj pôvod v Bohu. Apoštol Pavol píše v liste Rimanom, že vlády sú ustanovené Bohom na potrestanie zločincov. Doslova:

„Ak však konáš zle, boj sa, lebo meč nenosí nadarmo; je totiž Božím služobníkom, vykonávateľom trestu nad tým, kto koná zlo.“ Rimanom 13:4

Karl Barth túto perikopu nazval „politickou bohoslužbou“, pretože vládcovia sú tu označení ako Boží služobníci (leiturgos – termín, ktorý Septuaginta používa pre kňaza a chrámového služobníka). Preto sa má kresťan tejto moci podriadiť v súlade so svojím svedomím.

S vedomím, že medzi kresťanmi neexistuje jednotný názor, či je spoločnosti Bohom udelené právo trestu smrti, môžeme konštatovať, že apoštol Pavol sa neobával podstúpiť trest smrti, ak by bol uznaný vinným (Sk 25:11). Ani toto však nie je finálnym argumentom v polemike o tejto otázke. Môžeme len konštatovať, že medzi konzervatívnymi kresťanmi, najmä v USA, je trest smrti obhajovaný s odvolaním na Bibliu, zatiaľ čo liberálne a modernistické kruhy, najmä v Európe, trest smrti odmietajú – jednak na základe Biblie, jednak pre nevratnosť justičného omylu.

V tejto súvislosti sa často diskutuje prepojenie šiesteho prikázania so slovami „nenosí meč nadarmo“ (Rim 13:4). Meč bol v čase písania listu nástrojom trestu smrti – napokon podľa tradície bol ním popravený aj samotný autor tejto epištoly. Hoci sa dnes teológovia i politici sporia, či táto pasáž oprávňuje spoločnosť vykonávať hrdelný trest, stojí za to urobiť krátky historický exkurz. Náboženské a svetské dôvody sa v dejinách prelínali a v stredoveku ich nebolo vždy možné jednoznačne oddeliť.

V histórii sa stretávame s rôznymi postojmi k aplikácii šiesteho prikázania v súvislosti s trestom smrti – tak v cirkvi, ako aj v sekulárnej jurisdikcii. V antike bol trest smrti všeobecne prijímaný, s výnimkou jeho krátkeho zákazu v 1. storočí v Ríme a v Číne v 8. storočí.

Pri skúmaní postojov kresťanov prvých storočí v období predkonštantínovskej cirkvi narážame na vážne ťažkosti. Megivern, ktorý sa pokúsil rekonštruovať názory významných cirkevných spisovateľov, poukazuje na nedostatok autentických textov. Zároveň upozorňuje, že ich postoje mohli byť ovplyvnené tým, že sa sami stávali obeťami hrdelného trestu.

Cyprián zrejme samotný inštitút trestu smrti nespochybňoval, no kritizoval jeho zneužívanie dobovou mocou. Origenes trest smrti principiálne nezavrhoval, ale vyzýval kresťanov, aby sa nepodieľali na jeho vykonávaní. Hippolytos sa v tejto otázke javí ako nejednoznačný. Cirkev prvých troch storočí si však bola jasne vedomá, že jej neprináleží právo trestu smrti. Až do Konštantínovho ediktu z roku 313 uplatňovala výlučne duchovnú disciplínu, ktorej najvyšším stupňom bola exkomunikácia. Až neskôr – ako ukazuje Cekota – boli aj napriek odporu cirkevných otcov (napríklad Augustína) prijaté zákony a dekréty proti kacírstvu.

„Podľa zákona z roku 407 bol blud verejným zločinom, keďže to, čo sa dialo proti náboženstvu, bolo na škodu všetkým. Blud bol považovaný za crimen lesae maiestatis, teda nebezpečenstvo pre jednotu a pokoj ríše. Preto bol trestaný najťažšími trestami – vyhnanstvom, deportáciou a aj smrťou.“ zákon z roku 407

Tento trend – v rôznych podobách – pretrval až do novoveku. Na území Česka bol napríklad uplatnený v roku 1621, keď bolo po bitke na Bielej hore popravených 27 českých pánov evanjelického vyznania. Kým v 4. storočí sa vykonávania trestu smrti chopil skôr panovník a cirkevné dôvody slúžili najmä ako zámienka, neskôr, najmä so vznikom inkvizície (Konštitúcia pápeža Lucia III. z roku 1184), sa situácia obrátila a cirkev prevzala aktívnu úlohu.

Výkladom a premýšľaním nad kontextom 13. kapitoly Listu Rimanom sa v stredoveku zaoberal aj Ján zo Salisbury, považovaný za otca politickej filozofie. Opisuje princíp vlády svetského panovníka, ktorý je ustanovený samotným Bohom a ktorému sa majú všetci podriadiť. Vyvodzuje, že ak je úrad panovníka Božím úradom, poslušnosť sa nevzťahuje na osobu, ale na samotný úrad. Preto rozlišoval medzi dvoma „telesami kráľa“.

Jedno telo predstavovalo panovníka ako človeka, druhé panovníka ako úrad. Úrad mal byť vykonávaný podľa morálneho a prirodzeného zákona, ktorý je nadosobný a ktorému podliehal aj sám kráľ, hoci ho ako človek stelesňoval. Teória dvoch tiel kráľa umožnila, aby bol kráľ ako občan potrestaný v mene kráľa ako panovníka. Aj keď v mnohých kontinentálnych krajinách dochádzalo k popravám panovníkov, išlo zväčša o násilné vzbury či kráľovraždy. V Anglicku však, kde sa Jánovo učenie všeobecne prijalo, mohol byť v roku 1649 súdnou cestou popravený kráľ Karol I. za velezradu, keď bol sťatý ako súkromná osoba v mene kráľa.

Kráľovo občianske telo bolo zabité bez ohrozenia obce a bez narušenia kráľovského úradu. Anglická revolúcia bola preto vnímaná ako konzervatívna, keďže sa chápala ako obnova starých práv. V Anglicku tak bolo možné odporovať vôli kráľa, ak bola v rozpore so zákonom. Tým sa historicky rozlíšilo zabitie od vraždy. Širšie spochybňovanie trestu smrti prišlo až s osvietenstvom a myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie. V našich krajinách sa to prejavilo po prvýkrát v súvislosti s jozefínskymi reformami v 18. storočí.

V súčasnej mediálnej diskusii sa prikázanie „nezabiješ“, respektíve „nezavraždíš“, rieši najmä v troch rovinách:

• trest smrti
• potrat
• eutanázia

V dnešných sporoch, často bez jasného definovania pojmov, obe strany vychádzajú z odlišného gramatického a významového chápania. Kým jedni označujú určitý čin za vraždu, druhí ho chápu ako zabitie, čo sa jasne odráža aj v používanom jazyku.

• Zástancovia trestu smrti hovoria o legálnom treste usmrtením, zatiaľ čo oponenti sa odvolávajú na prikázanie „nezabiješ“.
• Oponenti potratov hovoria o vražde, kým ich stúpenci používajú výraz „prerušenie tehotenstva“.
• Zástancovia eutanázie uprednostňujú pojem „usmrtenie na žiadosť“ pred výrazom „asistovaná samovražda“.

Každý pritom vie, že zabitie nie je to isté čo vražda. Rozdiel nie je primárne biologický ani právny, ale predovšetkým etický.

Zástancov trestu smrti nájdeme v sekulárnej spoločnosti aj medzi kresťanmi. Ich argumentácia spravidla vychádza z niekoľkých opakujúcich sa dôvodov:

• Trest má byť výstrahou pre ďalších potenciálnych páchateľov a zároveň má viesť k definitívnemu odstráneniu recidívy.
• Ide o primeranú odplatu za život, ktorý má takú vysokú hodnotu, že si vyžaduje rovnako prísny trest.

Ak je človek, ktorý opakovane pácha závažné zločiny, väznený, už neexistuje žiadna ďalšia možnosť, ako ho potrestať v prípade útoku alebo zabitia spoluväzňa či dozorcu. Pri doživotnom treste už nemožno páchateľa nijako postihnúť okrem disciplinárnych opatrení v rámci väzby. Zločinec môže po prípadnom prepustení čin zopakovať alebo utiecť. Poukazuje sa aj na to, že väzeň často žije na náklady spoločnosti, ktorú zároveň ohrozuje.

Medzi odporcov trestu smrti patrí väčšina katolíckych teológov a aj súčasná legislatíva Európskej únie. Najzávažnejšou námietkou je možnosť justičného omylu a poprava nevinného človeka, pričom sa zdôrazňuje nevratnosť tohto trestu. Kritici hovoria o „justičnej vražde“, kde vykonávateľom je štát. Z etického hľadiska je trest smrti chápaný ako zlo, ako nemorálny čin exekutívy namierený proti princípu života.

Odporcovia trestu smrti z radov kresťanov sa odvolávajú na šieste prikázanie s tvrdením, že o život nemôže pripraviť nikto, kto ho sám nedal. Táto argumentácia sa niekedy rozširuje o kresťanský princíp neodplácania zlým za zlé a o nutnosť odpustenia. Tieto dôvody poukazujú na to, že sekulárna exekutíva by mala podliehať rovnakému morálnemu právu, ktoré je záväzné aj pre Boží ľud, keďže Nový zákon trest smrti v cirkvi nepozná a odporuje mu. Provinilec môže byť exkomunikovaný, nie však zbavený života.

Toto ovplyvňuje aj postoj kresťanov a celej spoločnosti. Separatisti, teda zástancovia oddelenia cirkvi od štátu, najmä medzi americkými evanjelikálmi, považujú trest smrti v spoločnosti za legitímny nástroj. Naopak, evanjelikáli usilujúci sa o premenu spoločnosti prostredníctvom kresťanských princípov v legislatíve často s trestom smrti nesúhlasia – podobne ako katolícka teológia.

Eutanázia – z gréckeho eu (dobre) a thanatos (smrť) – označuje pomoc umierajúcemu pri prekonávaní telesnej a psychickej bolesti a úzkosti. Tento pojem prvýkrát použil Francis Bacon. V modernom význame sa eutanázia chápe ako skrátenie neodvratného utrpenia chorého prostredníctvom asistovanej dobrovoľnej smrti. Pre zástancov ide o akt milosrdenstva, zatiaľ čo odporcovia hovoria o asistovanej vražde. V posledných rokoch sa táto téma intenzívne objavuje v médiách a sprevádzajú ju petície za aj proti legalizácii.

Podľa Svetovej lekárskej asociácie (WMA – World Medical Association) je eutanázia:

„Vedomé a úmyselné vykonanie činu s jasným zámerom ukončiť život iného človeka za týchto podmienok: subjektom je kompetentná informovaná osoba s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá dobrovoľne požiadala o ukončenie života; osoba vykonávajúca čin vie o stave tejto osoby aj o jej želaní zomrieť a čin spácha s primárnym úmyslom ukončiť jej život; čin je vykonaný so súcitom a bez osobného zisku.“

Odporcovia eutanázie, najmä zo sekulárnych kruhov, poukazujú na riziká zneužitia, zatiaľ čo kresťania vnímajú eutanáziu ako priamy rozpor so šiestym prikázaním. Medzi možné zneužitia patrí medzigeneračný tlak, keď deti žiadajú rodičov o súhlas s eutanáziou, aby sa o nich nemuseli ďalej starať. Upozorňuje sa aj na riziko zneužitia zo strany štátu, ktorý by mohol šetriť na zdravotnej starostlivosti o ťažko chorých a nevládnych. Hnutie za život v tejto súvislosti poukazuje na katastrofický scenár, pripomínajúci nástup nacizmu.

Tento scenár zahŕňa:

• Zabitie v krajnom prípade tzv. „neznesiteľného“ fyzického utrpenia – prvý krok a prelomenie morálnej bariéry.
• Umožnenie zabitia pri psychickom utrpení. Argumentácia bude znieť: „Psychické utrpenie je horšie ako fyzické.“
• Usmrtenie na žiadosť – postačí vyhlásenie o „únave zo života“. Argumentácia bude podobná ako pri potratoch: „Prečo by som sa mal v takej intímnej veci zverovať nejakej komisii? Je to môj život, moje rozhodnutie.“

V súčasnom Holandsku je možné, že súdy budú tolerovať prípady usmrtenia pacientov bez ich žiadosti o eutanáziu a lekári nebudú trestaní. To zahŕňa aj usmrtenie telesne postihnutých novorodencov alebo tých, ktorí by neprežili pri prenatálnej diagnostike. Diskutuje sa aj o usmrcovaní mentálne postihnutých ľudí, o zavádzaní povinných prehliadok a obmedzenej pomoci v starobe či chorobe, čo má údajne šetriť náklady v zdravotnom a dôchodkovom systéme. Objavujú sa obavy, že tento trend by mohol viesť až k eliminácii politicky nekorektných ľudí a že lekári by mohli začať slúžiť štátnej ideológii.

Kritici eutanázie v tomto kontexte varujú pred neštandardným spôsobom získavania súhlasu. Psychiatri upozorňujú, že pokušenie k samovražde je často prejavom ťažkej depresie, ktorá je vo väčšine prípadov liečiteľná. Pacientovi, ktorý nájde podporu, sa tento stav môže rýchlo zmeniť. V tomto bode sa abrahámovské náboženstvá a cirkvi zhodujú v tom, že eutanázia je zlom už vo svojej podstate, a preto je mimoriadne náchylná na zneužívanie. História pozná podobné javy, ako napríklad Sparťanov, ktorí zabíjali neduživých novorodencov, či nacistické Nemecko.

Zaujímavá je štúdia Remmelinga, vykonaná v Holandsku, kde je eutanázia legálna. Podľa tejto štúdie bolo v krajine každoročne usmrtených približne tisíc ľudí bez ich žiadosti o eutanáziu. Lekári v mnohých prípadoch falšovali úmrtné listy, aby sa tieto úmrtia javili ako prirodzená smrť a vyhli sa právnym následkom.

Potrat, alebo modernejším pojmom umelé prerušenie tehotenstva, patrí medzi najdiskutovanejšie etické témy vo vzťahu ku kresťanskému chápaniu prikázania „Nezabiješ“. Tento problém nie je považovaný za pozitívny ani zástancami, ani odporcami potratov. Diskusia sa sústreďuje najmä na dve zásadné otázky:

• či je ľudský zárodok človekom už od počatia
• či má žena právo uprednostniť vlastné preferencie pred životom iného človeka, ktorý je na nej bytostne závislý

Zástancovia potratov často argumentujú, že ľudský zárodok po spojení vajíčka a spermie ešte nie je plnohodnotným človekom, keďže nemá diferencovaný krvný obeh ani vyvinuté mozgové tkanivo, a preto si údajne nie je schopný uvedomiť svoju existenciu. V súvislosti s legalizáciou potratov sa často uvádzajú hraničné situácie, ako je ohrozenie života matky, znásilnenie alebo vážne vývojové poškodenia zárodku, ktoré by viedli k nezlučiteľnosti so životom alebo k výraznému zníženiu jeho kvality. Medzi argumenty sa zaraďujú aj ekonomické dôvody.

Na druhej strane odporcovia potratov, najmä z radov veriacich, predkladajú zásadné námietky. Tvrdia, že človek je človekom už od počatia a že z každého ľudského zárodku sa prirodzene vyvinie človek, bez ohľadu na vývojové štádium. Hendikepovaní a postihnutí ľudia majú právo na dôstojný život, a preto neexistuje dôvod odopierať toto právo v žiadnom štádiu vývoja.

Hormonálna antikoncepcia má primárny účinok v zabránení počatia. Tento proces prebieha viacerými mechanizmami, ktoré bránia ovulácii (uvoľneniu vajíčka z vaječníka) a fertilizácii (zabráneniu oplodnenia, napríklad zvýšením viskozity cervikálneho hlienu). Medzi potenciálne účinky patrí aj postfertilizačný efekt, pri ktorom sa zabraňuje nidácii (uhniezdeniu) už oplodneného vajíčka (blastocysty), čo vedie k jeho zániku.

Odborná diskusia o štatistickom význame tohto účinku stále prebieha a jednotlivé preparáty sa v účinku líšia. Napriek tomu aj príbalové letáky týchto prípravkov počítajú s týmto mechanizmom, hoci pre laika býva opísaný zložitejšími výrazmi, ako je zneskorenie implantácie alebo zmena endometria.

Spory prebiehajú medzi odborníkmi, teológmi aj laikmi najmä v otázke, od ktorého momentu možno ľudský zárodok považovať za individuálneho človeka. Pre kresťanskú ortodoxiu, podobne ako pri argumentoch proti potratu, je týmto predelom početie alebo fertilizácia, teda spojenie vajíčka a spermie. Sekulárna veda s týmto pohľadom implicitne súhlasí, keď uznáva zákonnú ochranu vajíčok niektorých dravých vtákov, z ktorých sa po vyliahnutí vyvinie živý jedinec. Likvidácia zárodku v tomto prípade znamená stratu potenciálneho dospelého jedinca v budúcnosti.

Postkoitálna antikoncepcia, známa aj ako abortívna pilulka, predstavuje špecifický prípad hormonálnej antikoncepcie, pri ktorom sa explicitne očakáva postfertilizačný účinok. Tento účinok je kľúčovým znakom niektorých prípravkov, ako je mifepriston (známy ako RU 486), ktorý vyvinula francúzska firma Roussel Uclaf. Medzi ďalšie známe látky patrí levonorgestrel, obsiahnutý napríklad v prípravkoch ESCAPELLE a POSTINOR-2 od maďarskej firmy Gedeon Richter.

Zatiaľ čo mifepriston je možné užívať aj v pokročilejšom štádiu tehotenstva, levonorgestrel sa zvyčajne podáva do 72 hodín po pohlavnom styku. Aj keď sa u levonorgestrelu pôvodne predpokladal postfertilizačný účinok, existujú štúdie, ktoré tento mechanizmus spochybňujú a naznačujú, že jeho účinok je skôr prefertilizačný, teda spočíva v zabránení ovulácie.

„Tento rozdiel v interpretácii je podrobne rozobratý v prehľadovej práci, ktorú publikoval Skočovský. Príbalový leták výrobcu prípravku Escapelle však výslovne uvádza, že prípravok môže tiež vyvolať zmeny endometria, ktoré sťažujú implantáciu.“ prehľadová práca / príbalový leták Escapelle

Do 28. novembra 2011 bolo možné levonorgestrel v ČR získať iba na lekársky predpis, no odvtedy je dostupný bez receptu. Aj keď sa cirkev k týmto otázkam zvyčajne vyjadruje citlivo, v súčasnosti sa viac venuje iným spoločenským témam. Niektorí lekárnici v ČR sa však začali angažovať v petícii, ktorá by im umožnila uplatniť výhradu svedomia pri výdaji týchto prípravkov.

Úvaha o prikázaní „nezabiješ“ ukazuje, že jeho primárnym účelom je dobro človeka, rodiny aj celej spoločnosti. Teoretici práva sa zhodujú, že jedine historická skúsenosť slúži ako meradlo správnosti jednotlivých zákonov. Až pravidlo overené praxou sa stáva jedným zo zdrojov práva. V izraelskom kontexte je najspoľahlivejším zdrojom práva Boh a Jeho Slovo. On, všemohúci a vševediaci, je jediný, kto môže dávať zákony, ktoré nemusia byť historicky overené, a predsa história ich správnosť a oprávnenosť opakovane potvrdzuje. Boh chráni ľudský život a v prípade vraždy je trest smrti dôkazom toho, ako vysoko Boh cení ľudský život.

Táto úvaha zahŕňa všetky kľúčové pojmy týkajúce sa práva, historickej skúsenosti, teológie a etických otázok ochrany ľudského života. Na záver citujem stanovisko Apoštolskej cirkvi v ČR, ktoré som formuloval so svojím kolegom právnikom a ktoré vyjadruje moje osobné presvedčenie k trom diskutovaným témam: trest smrti, eutanázia a potraty.

„Stúpenci potratov zvyčajne zároveň hlasno protestujú proti trestu smrti a domáhajú sa práva na eutanáziu. Zabúdajú však, že tak trest smrti pre ťažkých zločincov, ako aj zákaz vraždy nenarodených detí, či chorých alebo starých ľudí, existuje predovšetkým preto, aby chránil ľudský život. Ten je podľa pôvodného chápania ľudských práv nezrušiteľný, a preto život nemožno človeku beztrestne vziať, rovnako ako sa ho človek nemôže svojvoľne vzdať. Aby stúpenci potratov, eutanázie a zákazu trestu smrti otupili túto jasnú hranicu práva človeka na život, menia jasnú terminológiu.

Potrat je nazvaný prerušením tehotenstva, samovražda je nahradená pojmom eutanázia a trest smrti býva prirovnávaný k násilnému činu, s úmyselným prehliadaním skutočnosti, že života je zbavený notorický vrah. Inými slovami: zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch je zabité nevinné dieťa, nevinný starec alebo chorý človek, život masového vraha je v tomto pohľade ušetrený.“

Verím, že Kristova cirkev má povinnosť informovať kresťanov aj širšiu sekulárnu verejnosť o dôsledkoch eutanázie, potratov a hormonálnej antikoncepcie. Mimoriadnu zodpovednosť v tomto smere nesú pastieri cirkvi, ktorí majú na starosti správu informácií a ochranu morálnych hodnôt. Podobne ako Ezechiel, aj oni môžu niesť zodpovednosť za „preliatu krv“ (Ez 3:20).

V týchto prípadoch som presvedčený, že duchovní pracovníci sú povolaní byť strážcami (episkopos, dozorca). Stamps je presvedčený, že apoštol Pavol pri lúčení s efezskými vyjadroval duchovnú analógiu s Ezechielom (Ez 34:10), ktorý vyzýval pastierov k zodpovednosti za život svojich oviec, ak stádo riadne nestrážia.

Otázka „Nezabiješ – a čo potrat?“ sa dotýka samotného jadra Božieho zákona a hodnoty ľudského života, preto prirodzene zapadá do tematického rámca Boží zákon, kde je šieste prikázanie chápané v jeho biblickom, morálnom a duchovnom význame. Zároveň ide o silnú formu apologetiky, ktorá prepája gramaticko-historickú exegézu Písma s aktuálnymi bioetickými otázkami, čo rozvíja sekcia Apologetika evanjelia. Praktický dosah tejto témy presahuje aj do oblasti zdravovedy a sexuality, kde sa riešia dôsledky moderných zásahov do života, ako je antikoncepcia a potrat, v kontexte zdravovedy a sexuality. Celý výklad ukazuje, že biblické prikázania nie sú len zákazmi, ale aj ochranou života a zasľúbením Božieho poriadku.