10.časť – Kalendárne útoky na 7.deň

Rafinovaný spôsob útokov proti siedmemu dňu spočíval v snahe nahradiť siedmy deň hocičím iným, alebo sedemdenný cyklus zrušiť.

Tento kalendár vznikol z arabského lunárneho kalendára. Prvú úpravu urobil sám Mohamed, ďalšie úpravy boli urobené v dobe vlády kalifov a jeho súčasný stav pochádza z Umarovej úpravy. Kalendár je nepresný a oproti gregoriánskemu »beží dopredu«, nakoľko rok má len 354 dní. V tomto kalendári je zvláštnosťou týždeň, v ktorom je síce prvým dňom nedeľa, ale sviatočným dňom je piatok. Arabský názov piatku je »jaum al-džuma« a význam tohto názvu je »deň zhromažďovania sa«, resp. »deň spoločenstva«.

Hoci islamské náboženstvo je evidentnou zmesou judaizmu a kresťanstva, práve principiálne odchýlky od judaizmu a kresťanstva potvrdzujú, že nejde o nepresnosti, ale o premyslený útok proti obom náboženským smerom. Piatok – ako zhromažďovací deň stúpencov Mohameda – bol predovšetkým útokom proti sobote.

Tento kalendárny systém bol zavedený 5. októbra 1792 na základe uznesenia národného konventu. Kalendár bol motivovaný trendom Francúzskej revolúcie a preto sa jeho začiatok vzťahoval na 22. september 1792, čo bol deň vyhlásenia republiky. Roky sa značili rímskymi číslicami, pričom rok 1792 bol vyhlásený za rok prvý. Rok pozostával z 12 mesiacov a každý mesiac mal 30 dní. Posledných 5 dní v roku bolo venovaných ľudovým slávnostiam.

Sedemdenné týždne boli zrušené a mesiac sa delil na tri dekády. V rámci dekády sa dni nazývali jednoducho prvý, druhý, tretí, … desiaty, pričom desiaty deň mal byť sviatočný. Deň bol rozdelený dekadickým princípom na desať hodín, hodina mala 100 minút a minúta 100 sekúnd. Toto dekadické delenie dňa bolo zrušené ako prvé, už v roku 1795, a nahradené pôvodným delením dňa na 24 hodín so 60 minútovou hodinou a 60 sekundovou minútou.

Kalendár trval do 31. decembra 1805, teda 13 rokov. Zrušený bol 1. januára 1806.

V tabuľke č. 16 sú prehľadne predložené názvy mesiacov. Názvy oznamujú stav v prírode a prípony v názve zjednocujú každé ročné obdobie.

Slovo nepereryvky znamená doslovne »neprerušence«. Bola to snaha vytvoriť týždne bez dňa odpočinku, teda snaha o zrušenie sedemdenného Božieho cyklu. Tento pokus trval však veľmi krátko. V roku 1929 bol v ZSSR zrušený sedemdenný týždeň a zavedený päťdenný. V päťdennom týždni boli 4 pracovné dni a 1 deň voľna. Voľný deň bol „putujúci“, čo znamená, že bol pre každé pracovné odvetvie iný a taktiež pre rôzne kraje bol rôzny.

Z toho vyplynuli hrozné chaotické situácie, lebo príbuzní, ktorí pracovali v rôznych odvetviach, mali deň voľna v rôznych dňoch, čiže sa nemohli spolu stretávať. Podobne návštevy príbuzných v iných mestách sa nedali plánovať na voľný deň, lebo neexistovali žiadne koordinačné prehľady o tom, kde je kedy voľný deň. Po dvoch rokoch zmätkov sa tento systém zrušil a od roku 1932 sa nahradil šesťdenným týždňom.

Rok bol rozdelený na 12 mesiacov a mesiac mal 5 šesťdenných týždňov, pričom február končil dlhým desaťdenným týždňom. Voľným dňom bol šiesty deň a bol to evidentný útok proti sobote. Systém trval desať rokov a počas trvania narobil hrozné zmätky a nedozierne škody. Od 27. 6. 1940 začal platiť znovu gregoriánsky kalendár s 52 sedemdennými týždňami.

Hospodárska a sociálna rada OSN sa snaží už niekoľko desaťročí nájsť vhodnejší kalendárny systém. Uvediem dva príklady tohto trendu. V roku 1953 bol predložený na prejednanie v OSN projekt tzv. svetového kalendára. Kalendár sledoval princíp štyroch rovnako dlhých štvrťrokov a tomuto princípu násilne prispôsoboval ostatné nižšie delenie. Štvrťrok mal mať tri mesiace a celkove trinásť sedemdenných týždňov, teda spolu 91 dní.

Keďže uvedený návrh nebol prijatý, v OSN sa vážne jednalo v rokoch 1954 – 1956 o návrhu filozofa Augusta Comta, ktorý už v roku 1849 navrhol kalendárny systém s trinástimi mesiacmi po 28 dní. Teda mesiac by trval rovné štyri týždne. Na konci roka mal byť pripočítaný jeden deň ako deň mieru a priateľstva. Deň priestupného roka mal byť vložený medzi jún a júl. Návrh taktiež nebol prijatý, lebo číslo 13 sa nedá deliť na dve polovice a štyri štvrtiny.

Pri OSN však ostáva stála komisia, ktorá spracúva nové návrhy na zavedenie päťdenného alebo šesťdenného týždňa. K tomu uvádzam jedno výstižné stanovisko:

„Keby OSN prijala kalendár s päťdenným alebo šesťdenným týždňom, zničila by niečo, čo už trvá celé tisícročia – ani pri prvej úprave kalendára nariadenej Júliom Caesarom v roku 46 pred naším letopočtom, ani pri druhej úprave kalendára Gregorom XIII. v roku 1582 nebol narušený sled dní v týždni. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa za sebou nasledujú už po tisíce rokov bez ohľadu na úpravy mien alebo dĺžky mesiacov, skracovanie či predlžovanie rokov.“

Staroveký pohanský Rím mal pred viac než dvetisíc rokmi osemdenný týždeň. Súčasný pápežský Rím ešte nemá diktát nad celým svetom, preto nemôže nariadiť vládam, aby osemdenný týždeň zaviedli. Nuž aspoň vyjadruje svoj odmietavý postoj voči Božiemu sedemdennému cyklu tým, že nariaďuje svojim podriadeným svätiť „každý ôsmy deň“:

„Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mystérium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána (dies Dominica, to jest nedeľa). V tento deň sú veriaci povinní zísť sa zajedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej (1 Pt 1:3).

Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Iným slávnostiam sa nemá dávať prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.“

Uvedených päť príkladov, z rôznych období, z rôznych častí zeme a z výrazne rozdielnych politických aj náboženských systémov, spája jeden spoločný menovateľ – boj proti siedmemu dňu.

• Uvedené príklady pochádzajú z časového rozpätia takmer tisícštyristo rokov, čo znamená, že spoločným vodcom nemôže byť človek.
• Uvedené príklady sú z takých rozdielnych politických prúdov, že vodcom nemôže byť ani skupina ľudí.
• Uvedené príklady majú natoľko rozdielne vieroučné podstaty, že vodcom nemôže byť ani náboženské učenie.

Tieto príklady najpresvedčivejšie ukazujú, že útoky proti siedmemu dňu nie sú dielom vlády, ani politického systému, ani náboženstva, ale predstavujú trend diablovej taktiky a jeho úskočného boja.

Po celý stredovek, až do začiatku novoveku, bola medzinárodným jazykom latinčina. Dnes je takmer pre celý svet medzinárodným jazykom angličtina. Nuž pozrime sa, čo vyjadrujú v týchto medzinárodných jazykoch názvy hodiny, dňa, týždňa i mesiacov.

Jakobovi potomkovia rozdeľovali deň asi tak, ako všetky iné kultúry, ktoré nepoužívali hodiny. V tom zmysle teda rozoznávame sedem denných fáz: svitanie, ráno, predpoludnie, poludnie, popoludnie, podvečer, večer. Aj naši predkovia ešte pred pár desiatkami rokov používali tie isté názvy, ktorými si pomáhali presne určovať dennú fázu, bez použitia pojmu hodina.

Názov hodina nie je biblický pojem. Tento časový podiel dňa sa v starozákonnej časti Biblie nenachádza, a preto bol v starozákonnej dobe pojem hodina neznámy. Prvý výskyt slova hodina sa v SZ nachádza v knihe proroka Daniela:

„… v tú hodinu ho hodia do rozpálenej pece.“ Daniel 3:6b

K uvedenému textu treba vedieť, že slovom hodina je nesprávne preložené aramejské slovo, ktoré sa v SZ vyskytuje len päťkrát, a to výhradne v Danielovej knihe. Neznamená časový podiel dňa tvoriaci „hodinu“, ale označuje len stanovený čas, ktorý sa vzťahuje na niečo presne určené. V novozákonnej dobe sa v Rímskej ríši pojem hodina často používal v podobnom význame ako v Danielovej knihe, teda na označenie určitej dennej doby.

„Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať.“ Matúš 10:19

Popri tom sa však tento pojem začal používať aj v novom význame – na označenie dennej doby, ktorú už presne stanovoval hodinový systém.

„Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí.“ Matúš 20:3

To znamená, že sa už bežne používali hodiny. Objektívnym meračom času boli vtedy hodiny slnečné a používalo sa rozdelenie dňa na dvanásť hodín.

„Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta.“ Ján 11:9

Kvôli výmenám vojenských strážnych služieb mali Rimania zavedené aj delenie noci. Nočný dvanásťhodinový interval bol rozdelený na štyri trojhodinové strážne časti. Delenie hodiny na menšie časové jednotky sa v novozákonnej dobe v Rímskej ríši nepoužívalo, pretože neexistovalo praktické uplatnenie týchto menších jednotiek. Z toho dôvodu neexistovali ani spôsoby merania časových úsekov kratších ako hodina.

Anglický názov hodiny „hour“ pochádza z latinského názvu „hóra“ a ten má pôvod v gréčtine. Jeho základ siaha do najstaršej gréckej mytológie. Tri sestry – Hóry (gr. Hórai) – boli bohyne troch ročných období. Auxó panovala nad obdobím rastu, Thalló nad obdobím kvetu a Karpó nad obdobím plodov. Ich matkou bola bohyňa Themis a otcom Zeus. Keďže každé ročné obdobie nieslo charakter jednej z Hór, začalo sa označovať pojmom hóra.

Tento výraz sa zaužíval a neskôr sa ním začal označovať určitý čas, čo sa prenieslo aj na určitú dennú dobu. Tak tento pojem prevzali od Grékov Rimania.

U Židov jednotlivé dni týždňa nemali názvy a boli rozlišované len radovými číslovkami. Všetky, teda aj siedmy deň. Rímska ríša sedemdenný týždeň nepoznala, ale Židia, ktorí sa usadili v Rímskej ríši, vnášali poznanie sedemdenného cyklu. Tak vzniklo pozvoľne aj latinské pomenovanie dní v sedemdennom cykle podľa židovského vzoru. Rozdiel bol len v tom, že v latinskom pomenovaní siedmy deň dostal meno.

Meno siedmeho dňa vzniklo prirodzene – tak ako vznikala väčšina prezývok. Ak Židia v sobotu hovorili: „Dnes je ŠaBBáT,“ možno ešte stále mali na mysli náplň siedmeho dňa. Ak však Riman povedal: „Dnes je sabbatum,“ tak už mal na mysli len názov siedmeho dňa. A tak sa náplň siedmeho dňa stala pomenovaním. Až v dobe kresťanstva bol sedemdenný týždeň v Rímskej ríši uzákonený a jednotlivé dni týždňa dostali mená, ktoré sú zhodné s názvami planét.

Tento vzor rímskeho názvoslovia môžeme považovať za základný, pretože z tohto názvoslovia prevzala názvy dní týždňa väčšina európskych zemí.

Tu sa však treba zastaviť. Vo väčšine kníh s kalendárnym obsahom sa tvrdí, že dni týždňa boli pomenované podľa planét. A naozaj to na prvý pohľad vyzerá tak, ako keby išlo o planéty slnečnej sústavy. Skutočnosť je však taká, že planéty boli v Rímskej ríši pomenované podľa božstiev. Nám sa už dnes zdá, že Slnko nemôže patriť medzi božstvá a nazvať deň ako „deň Slnka“ – veď to predsa nemôže byť nič zlé. Ale pozrime si, aký názor na to má Boh.

„Ak sa nájde u teba muž alebo žena, ktorí budú slúžiť iným bohom a budú sa im klaňať: slnku, mesiacu alebo celému nebeskému voju, čo som neprikázal… je to ohavnosť.“ 5. Mojžišova 17:2–6

Práve sme čítali veľmi vážne Božie varovanie. Klaňať sa iným bohom je pre Boha JeHoVaHa taká ohavnosť, že si zasluhuje trest smrti. A pritom všetky dni týždňa nesú mená pohanských bohov.

Keďže Rimania prevzali väčšinu bohov od Grékov, tabuľka uvádza mená dotyčných bohov aj v gréčtine. Takto aj názvy dní vzdávali úctu rímskym božstvám, ktorým boli zasvätené chrámy, oltáre a napokon i dni. Nešlo iba o pomenovanie, išlo o rituálne uctievanie príslušného boha, ktorému bol daný deň zasvätený. Dies Martis nie je Marsov deň, ale deň zasvätený bohu vojny – Marsovi. Dies Veneris nie je Venušin deň, ale deň zasvätený pohanskej bohyni lásky Venuši. A tak je to aj s ostatnými dňami.

Presvedčivý dôkaz, že dni boli zasvätené bohom a nie planétam, poskytujú názvy dní v germánskych jazykoch. Keby Rimania mali dni pomenované podľa planét, bolo by sa to odrazilo aj v germánskom názvosloví. Lebo germánske kmene prevzali názvy dní od Rimanov a bolo by prirodzené, aby tieto názvy niesli mená planét. Ibaže germánske názvy nesú mená germánskych bohov.

Keďže každý z týchto bohov je z funkčného hľadiska obdobou príslušného rímskeho boha, dokazuje to, že išlo o premenovanie dní podľa bohov a nie podľa planét.

• Nedeľa – deň boha Solisa.
• Pondelok – deň bohyne Luny.
• Utorok – deň staroanglického božstva Tíw.
• Streda – deň staroanglického boha Wodena. (V severských zemiach sa nazýva Ódin.)
• Štvrtok – deň staroanglického boha Thunora, boha hromu. (V severských zemiach má meno Thór.)
• Piatok – deň staroanglickej bohyne lásky Frigy.
• Sobota – deň boha Saturna, patróna krajiny Latium.

• Nedeľa ostáva dňom boha Sola.
• Pondelok ostáva dňom bohyne Luny.
• Utorok – stredoveký dolnonemecký názov dingesdach bol nahradený moderným nemeckým názvom Dienstag.
• Streda delí sedemdennú periódu na dva trojdňové celky, v ktorých má sobota pevné miesto ako siedmy deň. Názov „stredtýždeň“ používajú všetky okolité slovanské národy.
• Štvrtok – deň boha Jupitera – nesie názov nemeckého boha Donara. Jupiter bol vládca búrky, hromu, dažďa a nebeskej klenby. Donar bol bohom hromu.
• Piatok – deň bohyne lásky Venuše má názov starogermánskej bohyne lásky, manželky boha Odina. Starogermánsky tvar jej mena bol Frigg, staronemecký názov Frija a tiež Frigge. Severské „frijatac“ znamená Frijin deň.
• Sobota – tu najvýraznejšie vystupuje vplyv kresťanstva. Názov Samstag svedčí, že dňom zhromaždenia bola sobota (sammeln = zhromažďovať sa; die Sammlung = zhromaždenie). Nemecké názvoslovie má však pre sobotu aj druhý tvar – Sonnabend – ktorý pochádza z pôvodného rímskeho názvoslovia.

Tabuľka č. 14 ukazuje, že medzi anglickými a nemeckými názvami dní je podstatný rozdiel. Anglické názvy vykazujú celistvosť rímskej predlohy, nemecké názvy nesú stopy pohanských názvov, ale súčasne už vykazujú vplyv kresťanstva. Ukázali sme si, že názvy dní boli modlársky zasvätené pohanským bohom. Toto si uvedomovali kresťania v rannej cirkvi a chceli sa vyhnúť používaniu takýchto názvov. Preto zaviedli v Rímskej ríši kresťanskú terminológiu, ktorá vychádzala z predošlého latinského pomenovania.

• nedeľa – Dominica
• pondelok – feria secunda
• utorok – feria tertia
• streda – feria quarta
• štvrtok – feria quinta
• piatok – feria sexta
• sobota – feria septima – (častejšie sabbatum)

Ibaže tu vidíme rozdiel v tom, že v cirkevných spisoch sa začal prvý deň týždňa uvádzať menom, zatiaľ čo ostatné dni sa označovali číslom. To signalizovalo začiatok veľkej prevrátenosti. Ako k tomu došlo?

Kresťania museli povinne zo dňa na deň zmeniť pravidelný čas stretávania, lebo 7. marca 321 AD dal rímsky cisár Konštantín príkaz na uctievanie nedele, ktorá mala názov deň Slnka. Keďže kresťania uctievali Boha, uctievanie dňa pokladali za modlárstvo. Preto sa snažili aspoň nepoužívať oficiálny pohanský názov nedele dies Solis – deň Slnka. Ale cisárov príkaz museli prijať a my nevieme, za akých ťažkých okolností to bolo.

„Faktom však je, že pohanský názov nedele – dies Solis – kresťania nepoužívali a medzi sebou začali používať názov dies Dominica – deň Pána. Tento názov sa ujal a v krátkej dobe sa začal používať ako neoficiálny názov nedele na celom území vtedajšej Rímskej ríše. Teologicky vzdelaní cirkevní vodcovia sa síce postavili proti tomuto nevhodnému názvu, ale nedarilo sa im zlikvidovať ho, lebo kresťania radšej volili tento krásny názov, aj keď bol teologicky závadný, ako by mali používať pohanský názov dies Solis. Keď pominul vplyv Konštantína Veľkého, bolo už neskoro – kresťania už neboli ochotní vzdať sa názvu dies Dominica.“

Pýtame sa však, v čom je závadný ten krásny názov »deň Pánov«?

Nuž termín »deň Pánov« je v eschatológii konkrétnym názvom konkrétnej udalosti. V SZ je na mnohých miestach mnohými prorokmi predpovedaný určitý konkrétny deň, keď príde Boh JeHoVaH znovu na zem. Tento deň sa nazýva v SZ »deň Pánov«. Je však dôležité, že sa tento pojem nachádza aj v NZ, ale napodiv len na jednom mieste – Zj 1:10 (gr. kyriaké heméra – Pánov deň). Okrem uvedeného miesta je tento pojem spomínaný v NZ ešte niekoľkokrát, ale už v inom tvare.

Kto by bol ochotný prijať názov »deň Pánov« na pomenovanie nedele, tomu predkladám obsah tohto pojmu tak, ako nám to v NZ podáva apoštol Peter.

„Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ 2. Petra 3:10

Uvedený verš jasne ukazuje, že názov dies Dominica – deň Pána – je síce biblický pojem, ale znamená niečo celkom iné ako názov prvého dňa v týždni. Preto sa postupne upustilo od tohto názvu a začala sa používať skrátená verzia – Dominica. Táto verzia sa zachovala dodnes, pričom v spisovnej latinčine už má formu podstatného mena ženského rodu s významom »Pánova«.

A tak latinčina má dva tvary pre názov nedele – dies Solis a Dominica. Zvíťazil však pôvodný, pohanský, oficiálny názov – dies Solis tým, že sa preniesol v doslovných prekladoch aj do iných jazykov, a tak vo väčšine krajín, ktoré patrili pod vládu Rímskej ríše, názov nedele pochádza z názvu »deň Slnka«.

Slovenské názvy dní týždňa boli zavedené o niekoľko storočí neskôr ako názvy germánske, a preto nenesú mená rímskych bohov. Sú však pestrou zmesou vplyvu staroslovienčiny a vplyvu východných i západných susedov. Najvýraznejšie vyniknú chybné názvy našich dní týždňa, keď vedľa nich postavíme pôvodné latinské názvy z prvého storočia AD.

• Nedeľa je názov prevzatý od východných susedov v čase, keď už nebola sobota dňom odpočinku.
• Pondelok je názov prevzatý od východných susedov. Ponedeľnik v ruštine znamená následnosť po nedeli.
• Utorok je názov prevzatý od východných susedov. Rusky vtornik znamená doslovne „druhýk“.
• Streda je dôležitý názov, ktorý dokazuje pôvod nášho názvoslovia. Český, slovenský a ruský názov jasne vyjadruje stred týždňa, čo znamená, že pred týmto dňom predchádzajú tri dni a po ňom nasledujú tiež tri dni. Takže ostatné názvy sú dezorientačné, lebo utorok nie je druhým dňom, ale tretím, štvrtok nie je štvrtým dňom, ale piatym a piatok nie je piatym dňom, ale šiestym! Sobota je jednoznačne siedmym dňom. Ruské, slovenské a české názvoslovie môže byť podkladom pre historické skúmanie zámeny soboty za nedeľu na tomto slovanskom území.
• Štvrtok by mal vyjadrovať, že je piatym dňom v týždni.
• Piatok by mal vyjadrovať, že je šiestym dňom v týždni.
• Sobota je v našom kalendárnom systéme uvádzaná ako šiesty deň. To nie je chyba, ale podvrh! Lebo sme národ gramotný a dokonca kresťanský! Čiže sobota môže byť šiestym dňom len pre tých, ktorí nechcú počítať do sedem…

Takže s rehabilitáciou soboty súvisí aj poopravenie názvov dní týždňa.

Rímsky názov tohto sedemdenného cyklu – hebdomas – potvrdzuje, že spočiatku išlo u Rimanov len o evidenciu siedmeho dňa. Lebo slovo hebdomas je latinská transkripcia z gréckeho hebdomos, čo znamená v gréčtine siedmy. V latinčine siedmy je septimus. Latinské pomenovanie septimana („sedmica“) sa začalo používať až vtedy, keď už evidentne išlo o sedemdenný týždeň s evidenciou všetkých siedmych dní.

Slovenský názov „týždeň“ má svoj pôvod v staroslovienčine. Názov sám o sebe dokazuje, že vznikol v čase, keď naši predkovia mali už zaužívaný sedemdenný cyklus a názvy siedmich dní boli ustálené. Lebo slovo týždeň vyjadrovalo skutočnosť, že po siedmich dňoch má deň ten istý názov, teda „týž-deň“.

Názvoslovie mesiacov, ktoré sa u nás v súčasnosti používa, je staré viac ako 2000 rokov a pochádza pôvodne z rímskeho kalendára.

• Januarius – zasvätený pre boha Janusa
• Februarius – pôvod názvu je neznámy
• Martius – zasvätený pre boha Marsa
• Aprilis – pôvod názvu je neznámy
• Maius – zasvätený bohyni Maji, matke boha Merkúria
• Junius – zasvätený bohyni Junone
• Július – pomenovaný na počesť cisára G. I. Caesara
• Augustus – pomenovaný na počesť cisára Augusta

Mená ďalších mesiacov pôvodne oznamovali ich poradie v roku. To bolo v čase, keď platil rímsky desaťmesačný kalendár. Po zmene kalendára, pridaním ďalších dvoch mesiacov, tieto názvy prestali oznamovať poradie.

• September – siedmy
• October – ôsmy
• November – deviaty
• December – desiaty

Latinské názvy mesiacov boli prijaté vo väčšine európskych krajín a používajú sa dodnes. Je však zvláštne, že nikoho v kresťanskom svete netrápi, že štyri mesiace sú zasvätené rímskym bohom a dva z mesiacov sú pomenované na počesť pohanských rímskych cisárov.

Účelom tejto časti je upozornenie na veľmi podivuhodné fakty. Kresťanstvo jestvuje už 2000 rokov a zdalo by sa, že v Európe zvíťazilo vo forme nadnárodného náboženstva. Práve preto vyvstáva otázka, ako je možné, že „kresťanský jazyk“, ktorým vyše 1000 rokov bola latinčina, používa celú časomernú terminológiu pohanského Ríma! Názov hodiny, dní týždňa i názvy mesiacov už po 2000 rokov nesú mená pohanských bohov!

Ak sa niekto spýta, ako je možné, že vyše 1600 rokov sa medzi kresťanmi svätí nedeľa, hoci to Pán Boh nechce, treba odpovedať otázkou:

„Ako je možné, že vyše 1600 rokov kresťania používajú mená pohanských bohov – každodenne, celodenne a celoživotne!?!”

Účelom bolo upozorniť na niekoľko faktov.

• Súčasný kalendár má svoj pôvod v egyptskom náboženskom systéme.
• Názvy dní sú zasvätené cudzím božstvám. Vyšli z pohanského Ríma a kresťanský Rím sa nikdy nepokúsil o ich zmenu! A sú to práve Slovania, ktorí sa z tohto názvoslovia „vymanili“ – zrejme už v dobe, keď sa snažili vymaniť spod vplyvu Ríma.
• Názvy mesiacov tiež vyšli z pohanského Ríma a polovica z nich je zasvätená cudzím bohom a modlám!
• Názov hodina pochádza z gréckeho polyteizmu!

Popri množstve kalendárnych zmien, sedemdenný cyklus ako jediný pretrval bez zmeny až dodnes. Dokázal existovať v rôznych kalendárnych systémoch ako samostatný systém, nezávislý na žiadnom inom časomernom systéme! Sedemdenná perióda sa opakuje mesiac čo mesiac, rok čo rok, od vekov až na veky… Sedemdenný cyklus nevznikol delením roka alebo mesiaca, ale bol daný človeku od Boha.

Téma kalendárnych útokov proti siedmemu dňu priamo zapadá do širšieho biblického rámca Sobota vs. nedeľa, kde sa ukazuje systematická snaha o nahradenie Božieho ustanovenia ľudskými tradíciami; historické aj náboženské pozadie týchto zásahov rozširuje téma zmena soboty na nedeľu, ktorá odhaľuje spojenie medzi mocou, autoritou a kalendárom, zatiaľ čo paralely s inými systémami viery pomáha pochopiť aj sekcia pohanské náboženstvá a kontrast s biblickým učením je viditeľný v téme rozdiely medzi Koránom a Bibliou; celý problém kalendárnych zmien zároveň zapadá do prorockého obrazu posledných udalostí dejín, ktoré sú rozpracované v sekcii posledné udalosti dejín.