Chatrč – rozbor knihy

V posledných rokoch si medzi kresťanmi získavajú mimoriadnu obľubu knihy, ktoré sľubujú hlboký duchovný zážitok, vnútorné uzdravenie a nový pohľad na Boha. Často ide o silne emocionálne príbehy, ktoré sú ľahko čitateľné a pôsobia ako útecha pre zraneného človeka.

Jednou z najznámejších kníh tohto typu je Chatrč (The Shack) od Willliama P. Younga. Mnohí ju opisujú ako knihu, ktorá im „pomohla“, „otvorila oči“ alebo „ukázala Boha inak“.

Práve tu však vzniká zásadná otázka: pomohla v čom a k akému Bohu? Nie všetko, čo pôsobí utešujúco, je zároveň pravdivé. A nie všetko, čo vyvoláva silné emócie, pochádza od Boha, ktorý sa zjavil v Písme. Biblia nás opakovane varuje, že človek má prirodzený sklon hľadať to, čo je príjemné, a vyhýbať sa tomu, čo konfrontuje, usvedčuje a vyžaduje zmenu.

Kniha Chatrč sa netají tým, že chce ponúknuť nový pohľad na Boha, utrpenie, odpustenie a vzťah medzi Bohom a človekom. Hoci ide formálne o román, obsahuje množstvo konkrétnych teologických tvrdení, ktoré majú priamy dopad na to, ako čitateľ chápe Boha, evanjelium aj Písmo. Preto ju nemožno hodnotiť len podľa toho, či sa „dobre číta“ alebo či v človeku vyvoláva silné pocity.

Cieľom tohto textu nie je útočiť na ľudí, ktorých sa kniha dotkla, ani spochybňovať ich osobné prežívanie. Cieľom je porovnať obraz Boha, ktorý Chatrč ponúka, s obrazom Boha, akého nám zjavuje Biblia. Pretože ak sa tieto dva obrazy rozchádzajú, potom nejde len o rozdiel štýlu, ale o zásadný duchovný problém.

Človek je bytostne emocionálna bytosť. Bol stvorený s citmi, schopnosťou prežívať radosť, smútok, bolesť aj útechu. Emócie samy o sebe nie sú zlé. Problém nastáva vtedy, keď sa emócia stane mierou pravdy. Práve na tomto bode stojí veľká časť príťažlivosti knihy Chatrč.

Príbeh je vystavaný tak, aby čitateľ prežíval súcit, úľavu a pocit prijatia. Boh v knihe je prezentovaný ako niekto, kto predovšetkým upokojuje, chápe a nikdy vážne nekonfrontuje. Takýto obraz Boha je pre zraneného človeka mimoriadne príťažlivý. Nevyžaduje pokánie, nehovorí o súde, nenaráža na vinu – namiesto toho ponúka emocionálnu úľavu.

Biblia však nikdy neučí, že pravda sa meria tým, ako sa pri nej cítime. Naopak, Božie slovo opakovane ukazuje, že pravda môže byť nepohodlná, bolestivá a konfrontačná, a predsa je jedinou cestou k skutočnej slobode. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ – nie pravda, ktorá hladí, ale pravda, ktorá oslobodzuje. Jedným z najväčších rizík Chatrče je, že nenápadne presúva dôraz z Božieho zjavenia na ľudskú skúsenosť.

Čitateľ sa neučí pýtať: „Je to v súlade s Písmom?“, ale skôr: „Pomáha mi to?“ alebo „Cítim sa pri tom lepšie?“ Tým sa však mení samotné kritérium rozlišovania duchovných vecí.

Keď sa emócia stane vyššou autoritou než Božie slovo, kresťanstvo sa mení na terapiu a Boh na prostriedok vnútorného komfortu. Takýto Boh však už nie je Bohom Biblie, ale Bohom prispôsobeným ľudským potrebám.

Práve preto Biblia varuje pred časmi, keď ľudia nebudú znášať zdravé učenie, ale budú si vyhľadávať učiteľov, ktorí im povedia to, čo chcú počuť. Chatrč funguje preto, že ponúka Boha bez ostrej hrany. Otázkou však zostáva, či takýto Boh dokáže zachrániť, alebo len upokojuje svedomie.