fbpx

18. Okultizmus, prevtelovanie a karma

Náčrt

A. Okultizmus – Dt 18,9-14; 1 Tim 4,1; Mt 24,24; Ga 5,20
1. Čo je to okultizmus
2. Existencia nadprirodzena
3. Prečo je taký záujem o okultizmus
4. Biblia a okultizmus

B. prevteľovania – 2 K 6,2; Žid 3,7.8; 9,27; 1 K 15,12-14.20-23
1. Čo je to reinkarnácia
2. Prečo ľudia veria v reinkarnáciu
3. Prečo nemôžeme prijať vieru v reinkarnáciu

Moderného človeka, žijúceho v neosobnej, pretechnizovanej spoločnosti, úžasne priťahuje všetko, čo mu sprostredkuje bezprostredné zážitky, zvlášť ak sú nevšedné, tajomné alebo akokoľvek „nadprirodzené“. Pridajme k tomu ešte všeobecný zmätok, ktorý panuje v oblasti názorov na to, čo sa deje s človekom po smrti, a už je jasné, že je vytvorená živná pôda pre rôzne pohľady, smery, javy, skúsenosti …

Biblia nás upozorňuje na skutočnosť, že „v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a pridržia sa tých, ktorí zvádzajú démonskými náukami“ (1 Tim 4,1). Zároveň nás vyzýva: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo mnoho falošných prorokov vyšlo do sveta.“ (1 Ján 4,1) Vo svetle toho, čo Biblia učí o prirodzenosti človeka, podstate smrti a vzkriesenia, ako sme to preberali posledne, chceme sa pozrieť na dva najrozšírenejšie javy, ktoré priťahujú moderného človeka: okultizmus a reinkarnáciu.

A. Okultizmus – Dt 18,9-14; 1 Tim 4,1; Mt 24,24; Ga 5,20
1. Čo je to okultizmus

Slovo „okult“ pochádza z latinského slova „occultus“, čo znamená „skryté, tajné, tajomné“. Okultizmus sa teda zaoberá tajomnými vecami, nadprirodzenými démonskými silami, zároveň tiež konaním a udalosťami, ktoré nie je možné vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Pod okultizmus možno tiež zaradiť: astrológiu, čarovanie, mágiu, psychotroniku, satanizmus, špiritizmus (styk s mŕtvymi), veštenie z dlane, používanie kúzelného stolíka, veštenie z kariet, virgule, krištáľová guľa, horoskopy, apod.

Existujú dva extrémy, ktorým by sme sa ako kresťania mali vyhnúť. Jedným je popieranie existencie satana a duchovných bytostí (démonov) s ním spojených, a tým aj popieranie skutočnosti, že môžu ovplyvňovať náš svet. Druhým extrémom je mať o ne nezdravý záujem alebo prehnaný strach z nich – vidieť „Čertovo kopýtko“ za všetkým, čo sa deje okolo nás. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme si pri našom štúdiu základov kresťanstva zaoberali aj okultizmom.

2. Existencia nadprirodzena

Žijeme v dobe, keď ľudia hľadajú odpovede na základné otázky života: „Aký je zmysel života?“ „Existuje život po smrti?“ „Je možné veriť v nadprirodzeno, v Boha?“ V našom doterajšom štúdiu sme sa snažili odpovedať na to, prečo veríme, že Boh existuje a že sa zjavil ľudstvu v Biblii a v osobe Ježiša Krista. Hovorili sme si, že Písmo ukazuje, že vo vesmíre prebieha duchovný, nadprirodzený boj (Ef 6,12).

Biblia svedčí o tom, že prebieha zápas medzi kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana (Zj 12,7). Niektorí ľudia si predstavujú satana ako chlpatú bytosť s chvostom, kopytami, rohmi, ako toho, kto má v rukách vidly a páchne sírou a dymom. Niet divu, že táto predstava je pre moderného človeka smiešna a neprijateľná. Takáto bytosť by nikdy nepresvedčila značnú časť inteligentných nebeských anjelov, aby sa postavili proti Bohu a pridali sa na jeho stranu.

Je potrebné si uvedomiť, že máme do činenia s múdrym a rafinovaným protivníkom, ktorý nielen majstrovsky používa svoje schopnosti, ale aj zneužíva neznalosť ľudí. Nadprirodzeno existuje a s ním aj skutočné bytosti, ktoré žijú v inom rozmere reality. Na jednej strane sa Boh snaží presvedčiť nás, že spôsob, ktorým riadi vesmír, je dobrý, a ukázať nám, že všetko, čo nám hovorí, je zmysluplné.

Satan sa naopak snaží zviesť nás na svoju stranu, do vzbury a odboja proti Bohu, oklamať nás svojimi polopravdami a klamstvami, a tak nás zničiť (J 8,44). Boh nám však v tomto zápase všemožne pomáha: „Preto sa zjavil Syn Boží, aby zmaril diablove skutky.“ (1 Ján 3,8) Odmietnuť všetky biblické odkazy na satana, démonov alebo anjelov s tým, že ide o prejavy primitívneho, a teda nevedeckého a poverčivého pohľadu na svet, ako to dnes niektorí robia, znamená zostať bez kotvy a ochrany, vydaný napospas vrtochom a zvodom týchto nepriateľských bytostí.

Aj keď je potrebné počítať s existenciou nadprirodzeného sveta a nadprirodzených bytostí, súčasne musíme byť opatrní, aby sme všetky nevysvetliteľné javy nezaraďovali do kategórie nadprirodzených javov. Musíme pripustiť, že mnohé z toho, čo sa všeobecne vydáva za nadprirodzené, nie je v skutočnosti nič iné ako trik, podvod, optický klam alebo prirodzená veda, vysvetliteľná fyzikálnymi alebo psychologickými prostriedkami.

3. Prečo je taký záujem o okultizmus

S alarmujúcim rastom vplyvu okultizmu na ľudí sa musíme nutne pýtať: „Ako je možné, že sa ľudia na začiatku 21. storočia, so všetkým jeho vedeckým a technickým pokrokom, zapletajú do okultných praktík? Existuje niekoľko faktorov, ktoré k tomu prispievajú:

a) Odklon od základných bodov kresťanstva

V poslednom storočí sme svedkami neustáleho spochybňovania základných bodov kresťanskej vierouky, a to dokonca aj tými, ktorí sú predstaviteľmi cirkví alebo teológie. Ak sa odložia alebo novým spôsobom definujú termíny ako hriech, odpustenie, zmierenie, božstvo Ježiša Krista alebo inšpirácie Písma, z kresťanstva veľa nezostane. Tým kresťanstvo stráca svoju silu a príťažlivosť. Nesmieme zabúdať, že pod vplyvom sekularizácie čoraz väčšie percento populácie neprijíma kresťanský pohľad na svet a nestotožňuje sa s jeho vieroukou. Takí ľudia sú potom prístupnejší pre experimentovanie s okultizmom.

b) Zvedavosť

Na okultizme je čosi tajomného, ​​čo priťahuje ľudskú zvedavosť. Veci bizarné, nevysvetliteľné a zlé sú v našej dobe veľmi príťažlivé. Väčšina z tých, ktorí sú dnes zapojení do okultných praktík, začala z čírej zvedavosti „nevinnými“ činnosťami – čítaním horoskopov, vykladaním kariet alebo veštením z dlane. Prvé skúsenosti často vedú k zvýšenej zvedavosti a ľudia sa do okultizmu zapoja hlbšie, až nakoniec sa do neho úplne zapletú. Za túto zvedavosť sa však draho platí.

Je potrebné si uvedomiť, že okultizmus nie je niečo neutrálne, do čoho sa človek môže pustiť, a keď sa neskôr rozhodne to opustiť, tak môže slobodne prestať bez akýchkoľvek škodlivých vedľajších účinkov.

c) Okultizmus ponúka reálne zážitky

Každý z nás túži po určitých jasných (a konečných) odpovediach na základné otázky života. Realita okultistických skúseností priťahuje mnoho ľudí. Astrológ vám z hviezd predpovie budúcnosť, poradí, ako investovať. Psychotronik vám zase povie, čo máte urobiť pre svoje zdravie. Učenie o reinkarnácii vás presvedčí, že za svoj problém vlastne nemôžete, pretože je dôsledkom vášho života niekde na Sicílii v 12. storočí. Médium vás zase uistí, že po smrti na „onom svete“ je všetko v poriadku, takže smrť vás nemusí desiť.

Pretože okultné praktiky odhaľujú určité prekvapujúce veci, človek je spokojný, že našiel konečnú realitu a že už nemusí pokračovať vo svojom hľadaní pravdy. Duchovná prázdnota nie je zaplnená Bohom, ale určitou skúsenosťou, ktorá môže byť z pochybného zdroja. Dnešný sekulárny človek sa pýta, či veci fungujú. Ak niečo funguje – a okultné praktiky mu naozaj ponúkajú skutočné zážitky – je pre to otvorený a s tým spokojný.

d) Je to jedno zo znamení poslednej doby

Nie je to tak dávno, čo sme študovali znamenia poslednej doby, ktorá nám naznačujú, že druhý príchod Ježiša Krista je blízko. Pretože satan „vie, ako málo času mu zostáva,“ snaží sa nasadiť všetky svoje sily do boja, a preto môžeme čakať v dobe konca nárast jeho činnosti (Zj 12,12).

Ježiš nás varoval: „Alebo povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli aj vyvolených, keby to bolo možné. Hľa, povedal som vám to vopred.“ (Mt 24,24-25) V podobnom duchu hovorí aj apoštol Pavol a Ján (1 Tim 4,1; 1 Ján 4,1).

4. Biblia a okultizmus

Biblia jednoznačne a jasne zavrhuje všetky okultné praktiky: „Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov. Nech sa u teba nenájde nikto taký, kto by viedol svojho syna alebo svoju dcéru ohňom, veštec dopytujúci sa veštbami, mrakopravec ani hádač ani čarodejník ani zaklínač ani ten, kto sa zvedieť duchov zomrelých, ani jasnovidec, ani ten, kto sa pýta mŕtvych. Každého, kto robí tieto veci, má Hospodin v ohavnosti. “ (Dt 18,9-12)

Podobne varuje aj Nový zákon (Gal 5,19-21; Zj 21,8; 22,15). V knihe Skutkov sa opisuje niekoľko stretnutí apoštolov s rôznymi formami okultizmu (13,6-12; 16,16-19; 19,19-20). Z týchto slov je jasné, že Biblia veľmi silnými a jednoznačnými slovami odsudzuje okultizmus a okultné praktiky, a preto rozvážny kresťan sa bude varovať okultizmu v akejkoľvek forme.

B. prevteľovania – 2 K 6,2; Žid 3,7.8; 9,27; 1 K 15,12-14.20-23
1. Čo je to reinkarnácia?

Slovo „reinkarnácia“ je latinského pôvodu a znamená opätovné vtelenie. Reinkarnácia znamená, že duša sa po smrti vteľuje naspäť do tela – zakaždým do iného – ale duša (prípadne duch) samotná si zachová svoju identitu. Reinkarnácia teda učí, že keď človek zomrie, jeho duša unikne z tela a pokračuje v existenciu v nejakej forme života – a to buď opäť v ľudskej alebo v nižšej alebo vyššej ako ľudskej. V reinkarnáciu dnes verí viac ako polovica obyvateľstva sveta.

Základom učenia o prevteľovaní je, že život človeka je daný karmou. Karma je presvedčenie, že neexistuje nezaslúžené šťastie ani nezaslúžená bieda. Každý človek sám určuje svoj osud do posledného detailu. Ak teda konal dobré skutky, zákonite sa narodí do „dobrého“ tela, ak zlé, do zlého tela, prípadne sa vtelí do zvieraťa, rastliny alebo minerálu (v hinduizme). Kresťanská forma prevteľovania učí, že ak človek v živote neprijme Krista alebo ho zavrhne, musí sa vteliť do iného človeka, a to toľkokrát, až Krista nakoniec prijme. Potom už ide duša k Bohu.

2. Prečo ľudia veria v reinkarnáciu?

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa viera v prevteľovanie ľuďom javí prijateľná:

a) Viera v nesmrteľnú dušu

Už Platón učil, že nesmrteľná duša berie na seba telo ako trest za hriech, ktorý spáchala. Duša teda musí opustiť ideálny svet a ísť do sveta materiálneho. Duša existovala skôr, než sme sa narodili, bude existovať po tom, čo zomrieme. To, že sa na svete objavuje niekoľkokrát v rôznom tele, je súčasťou procesu očisťovania sa od hriechu.

Viera v nesmrteľnú dušu je aj dnes nesmierne populárna a všeobecne rozšírená. Pod vplyvom helenizmu prešla po smrti apoštolov aj do kresťanskej teológie. Treba však podotknúť, že mnohí kresťania, ktorí dnes veria v nesmrteľnú dušu, zavrhujú učenie o reinkarnácii.

b) Psychologické svedectvá minulých životov

Niektorí ľudia považujú určité psychologické javy za dôkaz predošlých životov. Veľkú popularitu si v tomto smere získali knihy lekára Raymonda A. Moodyho Život po živote a Život pred životom. Samozrejme, mnohí lekári pochybujú o tom, nakoľko tieto psychologické javy sú vedeckým dôkazom skutočnosti.

c) Spravodlivosť v reinkarnačnom systém

Myšlienka, že človek má k dispozícii niekoľko životov, sa mnohým páči z nasledovných dôvodov:
ca) Predovšetkým, karma sa zdá spravodlivá. Ak robíš dobre, bude sa ti dobre dariť. Ak konáš zle, nemôžeš sa čudovať, že sa ti darí zle. Trest je úmerný tomu, čo si urobil (nie ako v kresťanstve, kde buď získaš všetko, alebo všetko stratíš; nebo, alebo peklo). Zástancovia reinkarnácie tvrdia, že odsúdiť niekoho za obmedzený počet hriechov k večnému trápenie je nespravodlivé, karma je však spravodlivá.

cb) pomocou učenia o karme je možné vysvetliť utrpenie v tomto živote – utrpenie je dôsledok karmy z predchádzajúcich životov. Pri takomto vysvetlení Boh ani v najmenšom nie je zodpovedný za zlo. Všetko utrpenie a nespravodlivosť sú vysvetliteľné ako dôsledok zlých skutkov v predchádzajúcich životoch.

cc) Jeden z najatraktívnejších aspektov reinkarnácie je, že úplne odstraňuje realitu súdu a možnosť odsúdenia. Učenie o večne horiacom pekle alebo aj o totálnom zničení bezbožných sa mnohým ľuďom zdá nezlučiteľné s Božím charakterom lásky. Reinkarnácia prichádza s modelom, v ktorom Boh môže potrestať hriechy (skrze zákon karmy), požadovať vieru v Krista (aspoň v jednom živote) a nakoniec každého zachrániť. Ak niekto Krista zavrhne, dostane druhú šancu, potom tretiu atď., Až kým Ježiša neprijme. Človek sa môže morálne i duchovne vyvíjať, a tak Božiu lásku nakoniec lepšie pochopí. Niektorí dokonca učia, že bez reinkarnácie nie je možné dosiahnuť morálne dokonalosti.

cd) Posledným dôvodom pre príťažlivosť reinkarnačného modelu života a smrti je, že sloboda ľudských bytostí vo vzťahu k Bohu zostáva zachovaná. Boh nikoho nenúti, aby veril, jednoducho poskytne dostatok času pre použitie slobodnej vôle. Nie je potrebné riešiť problém Adamovho hriechu a jeho vplyvu na mňa (otázku dedičného hriechu a vrodenej hriešnej prirodzenosti človeka) ani problém pripočítanej spravodlivosti (akým spôsobom sa to, čo Kristus vykonal, dotýka mňa).

3. Prečo nemôžeme prijať vieru v reinkarnáciu?

Ak vezmeme do úvahy kresťanský reinkarnačný model, nemôžeme mu uprieť, že sa snaží obhajovať Božiu lásku, milosť a spravodlivosť tvárou v tvár problému zla. Skutočnosť, že slobodná vôľa a dôstojnosť človeka tiež zostávajú zachované, je pozitívny. Ale celý systém má niekoľko veľmi závažných nedostatkov.

a) Reinkarnácia nerieši problém zla

Reinkarnácia namiesto toho, aby riešila problém nespravodlivého utrpenia, tvrdí, že utrpenie je spravodlivé, a tým ho obhajuje. Pretože karma z minulých životov spôsobuje utrpenie v tomto živote, nikto vlastne nie je nevinný. Reinkarnacionalisti obviňujú kresťanov, že všetko, čo môžu povedať matke, ktoré zomrela nevinná trojmesačná dcéra, je: „Nevieme, prečo sa to stalo.“ Avšak ich odpoveď je ešte horšie: „Dôvodom, prečo toto zlaté stvorenie zomiera, je, že v predchádzajúcom vtelení bolo darebákom.“

Problém sa tým nerieši, ale otočí, prehliada sa, pretože sa posúva o jeden život späť. Problém sa predsa nevyrieši tým, že ho posunieme o život späť! Ak utrpenie v tomto živote je dané životom predchádzajúcim, ako to všetko začalo? odkiaľ prišiel dlh karmy a utrpenie do prvého života? Alebo existuje zlo od večnosti? Je spravodlivé potrestať malé dieťa za hriech, o ktorom ono nemá ani tušenie? Tým, že reinkarnácia posúva problém zla do predchádzajúceho života, ho vôbec nerieši, nie je k riešeniu ani o nič bližšie.

b) Karma nie je morálny zákon

Človek by ľahko získal dojem, že zákon karmy je niečo ako zákon v Starom zákone – presný univerzálny morálny kódex. Karma však nie je morálny predpis. Je to systém trestu, ktorý však nemá obsah, aby človeku povedal, čo má robiť. Karma je moc výkonná, ale chýba jej moc zákonodarná. Odkiaľ pochádzajú mravné predpisy, nad ktorých naplňovaním karma bdie? Ukáže sa, že vôbec neexistujú! To, čo je mravné, je teda relatívne.

Mravné je potom to, čo je za daných okolností výhodné. To nás privádza do relativizmu. Lenže relativizmus v etike je neudržateľný. Ak neexistuje absolútna pravda, potom všetko zlo je relatívne, a ak je relatívna, prečo by ho mala karma trestať?

c) Reinkarnácia je v konečnom dôsledku nehumánna

Videli ste niekedy obrázky zo života v Indii? Na uliciach ležia tisíce biednych, zmrzačených, trpiacich, hladujúcich ľudí bez strechy nad hlavou. Prečo je takmer nemožné týmto ľuďom pomôcť? Pretože tým, že zmenšíte ich utrpenie, podľa hinduizmu pracujete proti zákonu karmy. To, čo im uľavíte teraz, si aj tak budú musieť odtrpieť v ďalšom živote. Pretože pôsobíte proti ich karme, pôsobíte vlastne aj proti svojej, a tak priťažuje sami sebe. Humanitárna alebo charitatívna činnosť v spoločnosti, ktorá verí v reinkarnáciu, je takmer nemožná.

d) Reinkarnácia nezaručuje duchovný rast

Reinkarnacionalisti niekedy používajú evolučnú teóriu ako dôkaz toho, že všetko sa vyvíja k lepšiemu, k vyšším životným formám. Problém však je v tom, že neexistuje dôkaz, ktorý by potvrdil, že je to pravda, či už na úrovni biologickej alebo duchovnej.

e) Učenie o reinkarnácii je protibiblické

Karma, to je vlastne určitá cesta spasenia. Človek si určuje svoj osud, jeho dobré skutky môžu uzmieriť alebo vyvážiť zlé. Ak niekto nebol úspešný, dostane novú šancu v ďalšom živote a potom v ďalšom, až nakoniec sa všetky jeho problémy vyriešia. Reinkarnácia vedie v konečnom dôsledku k univerzalizmu – viere, že nakoniec všetci ľudia budú spasení. Človek vlastne nepotrebuje žiadnu pomoc, žiadne spásne dielo Ježiša Krista.

Dokonca nepotrebuje už ani Boha. Preto zvesť o kríži je pre hinduistu urážkou, pre kresťanského reinkarnacionalistu je nanajvýš láskavou inšpiráciou. Spasenie je dané karmou, nie krížom. Nesmrteľnosť pochádza zvnútra, nie od Boha. Nádejou človeka je prevtelenie, nie vzkriesenie.

Biblia však nehovorí o tom, že by duša prežívala telo (Ž 146,4; 115,17). Nehovorí o tom, že by po smrti ešte existovala nová šanca, že by človek žil niekoľko životov (2 K 6,2; Žid 3,7-8; 9,27). Písmo nenecháva žiadny priestor pre prevteľovanie (Jer 13,23; 17,9). Biblická odpoveď na smrť nie je reinkarnácia, ale vzkriesenie (1 Kor 15,12-55). Riešením hriechu nie je karma, ale kríž, ktorý je garantom i dôkazom Božieho odpustenia.

Reinkarnácia vidí človeka ako dušu uväznenú v tele, ktorého sa jej nakoniec (snáď) podarí zbaviť. Vzkriesenie však ukazuje, že človek je nedeliteľná jednotka. Reinkarnácia je proces k zdokonaľovaniu, vzkriesenie je stav dokonalosti. Reinkarnácia je prechodný stav, v ktorom duša túži zbaviť sa tela a splynúť s Bohom, vzkriesenie je konečný stav, v ktorom celý človek – telo, duch i duša – prežíva spoločenstvo s Bohom.

Před časem jsem se setkal s člověkem, jehož jsem nejprve považoval za křesťana. Poté co jsem se od něj ale dozvěděl, že věří v reinkarnaci, už si tak jistý nejsem. Je vůbec obsah křesťanské víry slučitelný s konceptem reinkarnace? Myslím že není. Dává reinkarnace logický smysl? Bojím se že ne a níže nabízím ke zvážení několik důvodů proč.

Myšlenka reinkarnace je dnes nesmírně populární a mezi jejími stoupenci naleznete leckoho. Od Sylvestra Stalloneho po Květu Fialovou. Co koncept reinkarnace představuje? Ve zkratce víru v to, že po smrti vaše duše přejde do jiného těla. Duše zůstává pořád stejná, mění se těla, která obývá. Jako když na cestě do práce přesedáte jednou z metra do tramvaje a pak zase do autobusu.

Známá americká herečka Shirley McLaine, která je protagonistkou tak zvaného hnutí New Age, myšlenku popisuje takto: „Vím, že jsem musela být mnoho různých lidí v rozdílných dobách….bývalá prostitutka…..dvorní šašek popravený ve Francii králem Ludvíkem XV„……Pozoruhodné. McLaine je přesvědčená o tom, že se jí tohoto poznání dostalo skrze meditaci, duchovní média a jednou dokonce i akupunkturu.

Po filozofické stránce je domovem reinkarnace východ (Hinduismus, Budhismus, Taoismus), ale myšlenky se chopili i někteří západní myslitelé (Pythagoras, Plato, či Plotinus). Duše se například podle Platóna do těla poprvé dostává za trest poté, co zhřeší. Opouští ideální svět a vchází do porušené sféry hmoty. Když se spojí s embryem, nese si s sebou karmu, což je nejenom množina všech skutků nashromážděných za všechny předcházející dosavadní životy, ale i následků, které se ke skutkům váží.

V Čechách jsme zvyklí říkat „jak si kdo ustele, tak si lehne„. Přesně to vlastně beze zbytku platí zde. Chováte-li se dobře, můžete se narodit do nějakých velice příjemných okolností a stavu. Například jako syn ministerského předsedy.

Chováte-li se ale hůře, nemůžete se divit tomu, když se narodíte třebas jako čuně nebo kopřiva. Duše se inkarnuje do stále nových těl, přičemž každá smrt je možnou bránou k vysvobození z tohoto hrozného cyklu, který se nazývá samsara a je často vyobrazován jako kolo. Úniku z tohoto kruhu utrpení se zase říká moksha a v těchto systémech vlastně představuje spásu. Někteří vyznavači reinkarnace věří tomu, že poté co je karmický dluh splacen, se osvobozená duše setká s osobním Bohem, jiní zase očekávají splynutí s neosobní božskou Silou (Brahmanem).

Mohl bych zde nyní samozřejmě uvádět biblické důvody, proč je reinkarnace falešným konceptem. Pro někoho, kdo ale zatím nevěří v to, že Bible je v tomto směru nějakou zvláštní autoritou, by to však příliš velkou přidanou hodnotu nepřineslo. Pro tuto chvíli si proto v tomto článečku vystačím s logikou.

Jestli jste si snad někdy mysleli, že je například utrpení umírajícího dítěte obrovsky nefér, pak se s vyznavačem reinkarnace neshodnete. Podle něj a zákonu karmy je totiž takové utrpení nutně spravedlivé. Dítě přece trpí za hříchy. Za jaké? Za své hříchy z minulého života. Problémem je to, že nemá nejmenší tušení,o jaké hříchy šlo. Byly to hříchy nějakého cizího dospělého člověka, který je teď už dávno po smrti. Je něco takového možné? Má nějaký smysl trestat někoho za prohřešek, kterého si není a nemůže být vědom?

Mám trestat dítě za hřích nějakého cizího rabiáta, kterého před pár lety pověsili za vraždu? Nevím jak pro vás, ale pro mně je celá ta představa naprosto odporná. Bůh, který by takovým způsobem jednal, by byl sotva něco víc než monstrum.

Ve svém současném životě (A) trpím dle zákona karmy za hříchy spáchané v životě předchozím (B). V něm pak zase za ty předcházející z života C. Zavrtáváme se stále hlouběji. Dá se tak nejen vyčerpat abeceda, ale také strávit věčnost. Problém je, že se nikam nedostanete. Jak začnete? Vždycky budete potřebovat nějaký předcházející život, který vám v tom stávajícím zadělal na problémy.

Jeden nekrytý šek je hrazen dalším, který je také nekrytý a tak pořád zpět v nekonečném regresu. Skutečné peníze ani vysvětlení samsary nikde. Jaký karmický dluh tedy vlastně splácel první život? A nebo je snad zlo věčným principem společně s Bohem?

I když by někdo k takovému závěru snad mohl dospět, není pravda, že by mohl být zákon karmy připodobněn k univerzálnímu morálnímu zákonu daného lidem skrze Mojžíše. Karma totiž není morálním předpisem, ale systémem odplaty. Neříká nám co máme dělat. Odkud tedy pochází morální požadavky, které karma vynucuje? Žádné takové nejsou ! V panteismu není v posledku žádný rozdíl mezi dobrem a zlem a morálka je relativní. Jak vysvětluje budhista Allan Watts:

„Budhismus nesdílí západní přesvědčení o tom, že existuje nějaký morální zákon vycházející z Boha či přírody, který by měl člověk za povinnost poslouchat. Budhův recept na chování – nebrat ničí život, nebo to co vám nebylo dáno, nevyhovovat vášním, neoddávat se lhaní či neopíjet se – jsou dobrovolně přijatá pravidla k osobnímu prospěchu.“

Máme tu co do činění s tak zvankou situační etikou či relativismem. Děláme to, co je prospěšné a co funguje. Problém je v tom, že na takovémto základě pro etiku si můžete teoreticky omluvit cokoliv. Klidně vraždu nebo znásilnění, neboť i tyto skutky mohou být za určitých okolností výhodné. Kam tím vším mířím? Jestliže není nic, co by bylo špatné samo o sobě, jaký má karma mandát k tomu nás trestat? Za co a na jakém základě, když neexistuje absolutní dobro a potažmo tedy ani zlo?

Jedním z nejsilnějších důvodů pro odmítnutí reinkarnace je skutečnost, že je obrovsky nehumánní. Všichni jsme schopni vybavit si šokující obrazy Indie, které jsem viděli v médiích. Neuvěřitelná a na naše poměry nepředstavitelná bída a utrpení nemocných, zmrzačených či umírajících hlady, se kterou se tam potkáte na každém kroku. Zdá se přitom, že si toho vlastně nikdo ani nevšímá. Nebo se to nezdá a je to opravdu tak?

Když se Gautama Budha po opuštění svého přepychového paláce poprvé vydal vně jeho stěn, byl konfrontován s dosud nepoznaným utrpením lidí za hradbami. Co dělat? Měl se aktivně podílet na umenšení tohoto utrpení a nebo je ignorovat? Vybral si druhou možnost. Budha se rozhodl pro cestu nezájmu o utrpení druhých. Proč?

Jednak proto, že jelikož je vše v posledku JEDNO (monismus), nemůže vlastně ani existovat rozdíl mezi dobrem a zlem. Věci jsou přesně takovými, jakými mají být. Fatalismus. Kdyby se Budha rozhodl působit proti zlu, se kterým se setkal, pracoval by ve skutečnosti proti spravedlnosti. Hatil by tím práci karmického zákona, která toho kterého nešťastníka trestá za hříchy spáchané v minulých životech. Lidé si odpykávají svůj trest a vy jim do toho s dobrými úmysly vpadnete.

Pomůžete jim sice, ale jelikož karmický dluh musí nešťastník tak jako tak zaplatit, nutíte jej procházet ještě dalšími životy naplněnými utrpením, než by bylo bývalo nutné, kdybyste se tam vůbec neobjevili. Z tohoto pohledu je celoživotní dílo Matky Terezy dobře míněným zlem.

Nevím jak vy, ale já něčemu takovému věřit neumím.

Zhrnutie reinkarnácia a karma

Máš na výber, keď ide o to, čo sa s tebou stane po smrti? Je reinkarnácia skutočná? Existuje život po smrti? Ako je to s karmou? Ľudia sa od nepamäti zamýšľali, čo sa deje po smrti a či sa vôbec niečo deje.

Ukončí smrť našu existenciu, je vstupnou bránou do večnosti, alebo je len prestávkou medzi životmi na zemi? Mnohí ľudia veria, že duša sa prevteľuje do rôznych tiel. Prečo je myšlienka reinkarnácie taká lákavá?

Reinkarnácia a karma

Reinkarnácia ponúka nádej mnohým. Ak nám to nevyjde v tomto živote, máme šancu v tom ďalšom. Lenže aj tí, čo v reinkarnáciu veria, priznávajú, že drvivá väčšina ľudí si svoje predchádzajúce životy nepamätá. Ako sa môžeme poučiť zo svojich chýb z minulého života, ak si ich nepamätáme? Zdá sa, že robíme stále dookola rovnaké chyby. Ako teda môžeme dúfať, že sa nám v budúcom živote podarí napraviť naše chyby, ak vezmeme do úvahy rozsah ľudských morálnych zlyhaní, odkedy je svet svetom?

Reinkarnácia navyše tvrdí, že učiní spravodlivosti zadosť. Podľa zákona karmy (čo je nemenný, neosobný zákon vesmíru) v každom živote dostaneme to, čo si zaslúžime. Naše dobré či zlé skutky nám v každom ďalšom živote prinášajú dobré alebo zlé dôsledky. Pri karme vraj nejestvuje žiadne nespravodlivé utrpenie, pretože nikto nie je nevinný. Všetko utrpenie si človek zaslúži kvôli svojej zlej karme. Dieťa bez nôh si to zaslúžilo, rovnako ako žena, ktorú znásilnili.

Každý z nás si karmu nesie so sebou do ďalšieho života. Neexistuje milosť, odpustenie ani zľutovanie. Nielenže je to zlá správa pre tých, ktorých tlačí k zemi zlé svedomie, karma je navyše v rozpore s naším morálnym cítením. To nám totiž našepkáva, že vo svete existuje aj nezaslúžené utrpenie, ktoré si zasluhuje náš súcit a snahu zmierniť ho.

Limity reinkarnácie

Môže reinkarnácia reálne ponúknuť nádej a zmysel pre spravodlivosť v tomto strápenom svete? Akú útechu ponúka reinkarnácia ohľadom smrti? Zákon karmy je neľútostný. Posolstvo Ježiša Krista je však iné. Ježiš nepopieral, že existuje aj nespravodlivé utrpenie. Ponúkal odpustenie tým, čo ho spôsobovali, a útechu tým, ktorí ho zažívali.

Ježiš učil, že nikto nedokáže dodržať morálny zákon. Ľudské srdce nedokáže byť čisté, má sklony k zlým postojom a skutkom, ktoré sú urážkou milujúceho a absolútne dobrého Boha. Ježiš nám ako náš záchranca ponúka odpustenie: on sám zaplatil za naše priestupky voči Bohu. Tvrdil, že ľudia môžu získať buď večnú odmenu, alebo večný trest na základe toho, či prijmú jeho odpustenie počas svojho jediného života tu na zemi (Matúš 25, 31-46; pozri aj Hebrejom 9, 27).

Ježiš vraví, že prišiel na svet „hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Lukáš 19, 10). Povedal, že „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10, 45).

Ježiš preukázal odpúšťajúcu lásku dokonca aj počas svojho ukrižovania. Jeden zo zločincov ukrižovaných vedľa neho vyznal svoje hriechy a požiadal ho, aby si na neho spomenul, keď príde do svojho kráľovstva. „Ježiš mu odpovedal: Amen, hovorím ti dnes: Budeš so mnou v raji“ (Lukáš 23, 42).

Jedinou požiadavkou na dosiahnutie raja je veriť v Ježiša – a nie život za životom pracovať na zbavení sa zlej karmy a zhromažďovaní tej dobrej. Lebo Ježiš povedal: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život“ (Ján 3, 16). A to je naozaj dobrá správa – pre tento aj pre budúci život.

Ak chceš hlbšie spoznať život a učenie Ježiša Krista, prečítaj si v Novej zmluve knihu s názvom „Evanjelium podľa Matúša“.

II. Výkladové poznámky
A. Okultizmus

1. Zlo oddávna zvláštnym spôsobom ľudstvo priťahuje. Preto rada apoštola Pavla je aktuálne aj dnes: „Želám si, aby ste boli múdri v dobru a neskúsení vo zlu.“ (Rim 16,19).

2. Nie je možné v rámci jedného článku (alebo biblické hodiny) prebrať jednotlivo všetky formy okultizmu a uviesť dôvody, prečo ako kresťania v nich vidíme nebezpečie. Pre lepšiu zoznámenie sa s problematikou doporučujeme nasledujúce knihy: Okultizmus – Hra s ohňom (Advent 1993), Dr. J. W. Provonsha: Existuje život po živote? (Advent 1994), R. Morneau: Cesta do nadprirodzeného sveta (Jupos).

3. Je pravdou, že moderný okultizmus čoraz častejšie používa „inteligentnejšie“ formy, ktoré pre súčasného človeka nie sú tak podozrivé a majú v sebe kus „kresťanstva“ alebo „vedeckosti“, ako napr .: ESP (mimozmyslové vnímanie) , reinkarnácia, uzdravovanie vierou, biela mágia, NDE (zážitky na prahu klinickej smrti), transcendentálne meditácie, psychotronika atď. Parapsychológia sa dnes snaží dodať niektorým okultným praktikám určitý punc vedeckosti. Dokonca je možné tieto veci študovať na niektorých univerzitách, napr. Kalifornská univerzita v Berkley udeľuje titul bakalár mágie.

Niet pochýb o tom, že existujú rôzne silové energetické polia, zemské žiarenie a že rôzni ľudia sú na tieto veci rôzne vnímaví. Akonáhle však predpokladáme, že tieto formy energie majú inteligenciu, takže je možné sa ich pýtať (sú schopné odpovedať rôznym ľuďom hovoriacim rôznymi jazykmi), znamená to, že máme do činenia s inteligenciou, ktorá stojí mimo našu dimenziu bytia. Biblia nám jednoznačne hovorí, kto má záujem komunikovať s človekom takýmito pochybnými metódami (2 K 11,14).

B. Prevteľovanie

1. Viera v reinkarnáciu nesmrteľnej duše nie je moderným vynálezom

Verili tomu tak už Egypťania (pyramídy mali ochrániť telo, aby sa do neho nedostala duša), Gréci (Platón učil, že v nebi sú dvoje dvere, jednými duše prichádzajú, druhými odchádzajú; dôvod , prečo je duša nesmrteľná, vidí Platón v tom, že nie je stvorená a je teda nezničiteľná), veria tak hinduisti, budhisti, taoisti, vyskytuje sa v náboženstvách Číny a Japonska. Vplyvom východných náboženstiev sa v posledných desaťročiach viera v reinkarnáciu explozívne šíri v Amerike a Európe a dostáva sa do myslenia mnohých formálnych kresťanov. (Kresťania a mohamedáni bežne v reinkarnáciu neveria.)

2. Psychologické svedectvá minulých životov

Existujú dva hlavné psychologické „dôkazy“, ktoré sa uvádzajú v prospech viery v reinkarnáciu: „Deja vu“ a „hypnotická regresia“.
Deja vu – je pocit, ktorý človek má, keď príde na neznáme miesto a niečo mu hovorí, že tam už predtým bol. Všetko sa človeku zdá neskutočne známe, a pritom dobre vie, že v živote na tom mieste nebol. Reinkarnačné vysvetlenie tohto javu je jednoduché: navštívil ho v predošlom živote.

Takýto výklad však nie je jediným možným vysvetlením tohto psychologického javu. Môže ísť o „disrytmickú funkciu“ predných lalokov mozgu (ako uvádza Encyklopedia Britannica), a teda o mentálnu ilúziu, ktorá nemá veľký praktický význam. Niektorí ľudia sú k tomuto javu náchylní viac než iní.

Hypnotická regresia – vyzerá na prvý pohľad značne presvedčivo. Niektorí ľudia sú v hypnotickom stave schopní uviesť detailné informácie o okolnostiach a udalostiach zo svojich predošlých životov. Mnohé z týchto informácií sú historicky celkom presné. (Mnohé síce nie sú, ale čo s tými, čo presné sú?) Existuje niekoľko psychologických a psychiatrických vysvetlení (ktoré tu nebudeme uvádzať, pretože nie sú jednoduché).

Okrem toho, na základe Biblie je pre kresťana prijateľná myšlienka, že zlí duchovia (satanovi padlí anjeli) môžu byť schopní vkladať do podvedomia ľudí v hypnotickom stave určité informácie alebo „posolstvo“ (1 S 28). To by mohlo vysvetľovať prípady, ktoré nie sme (zatiaľ) schopní vysvetliť inak.

3. Reinkarnácia nezaručuje duchovný rast

Napriek všetkým vedeckým pozorovaniam a pokusom, 150 rokov po Darwinovi nemáme jediný dôkaz skamenelín alebo z laboratórií, že by sa jedna životná forma zmenila v inú. Ak sa podstatné evolučné zmeny nedejú v biologickom svete, aký dôvod máme domnievať sa, že sa dejú vo svete duchovnom? Vyspieva snáď ľudstvo k vyššiemu typu bytostí, ktoré sú dnes bližšie Bohu, lepšie chápe jeho lásku? Stačí krátky pohľad do čiernej kroniky.

Ďalším problémom prevteľovania je, že opakovanie životov ešte nie je zárukou, že dlh karmy sa bude zmenšovať. Čo keď sa dokonca ešte zvýši? Ak nie sme schopní robiť teraz to, čo je správne, akú máme záruku, že v ďalšom živote na tom budeme lepšie? Ak jeden život nestačí na to, aby som prijal Krista, nemusí stačiť ani nekonečný počet životov.

Reinkarnácia však prináša aj iné nebezpečné otázky. Ak sa duše neustále vracajú do nového tela, prečo tak rapídne pribúda ľudí na svete? Prečo toľko ľudia tvrdia, že v minulom živote boli Napoleon, Kleopatrou alebo kráľovnou Viktóriou? Nakoľko je pri prevteľovaní zachovaná moja identita? Som to vôbec „ja“, keď som už niekto iný?

III. Praktický dôsledok

Keď hovoríme o okultizme, je treba mať na pamäti, že nemyslíme na homogénnu či organizovanú skupinu ľudí alebo konkrétne náboženstvo. Okultizmus sa vzťahuje na rôzne praktiky a náuky, ktoré sa spájajú s okultnými javmi. Pod okultizmus zahrňujeme tých, kto patria do nejakej okultistickej skupiny, vykonávajú nejaké okultné praktiky alebo veria v okultné javy. Na človeka sa môže vzťahovať buď len jeden alebo aj všetky tri aspekty zároveň.

Najčastejšie okultizmu prepadnú ľudia, ktorí nepoznajú učenie Biblie alebo ho neberú vážne. Okrem toho títo ľudia sú: tak zvedaví, že vo svojej zvedavosti sú ochotní ísť tak ďaleko, že sa zahrávajú aj s démonskými mocnosťami; ďalej sú to konformisti, ktorí sa pozerajú okolo seba a „pretože to robí každý“, sú ochotní byť ďalšími z tých, kto to robia, pretože oni nechcú byť iní.

Prepadnú tomu ľudia neuspokojenia, ktorí v náboženskej skúsenosti nenašli to, čo si od nej sľubovali, a tak sú skeptickí; ďalej ľudia smutní, ktorých postihla strata blízkej osoby a sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa o príslušnom niečo dozvedeli; tiež ľudia nespokojní s danou situáciou v spoločnosti alebo v cirkvi a hľadajúci alternatívu inde; ľudia psychicky labilný, ktorí sa ľahko nechajú ovplyvniť niekým iným a vyhovuje im to; deti okultistov, ktoré sú tomuto pôsobeniu vystavení už odmalička; a nakoniec ľudia naivní a ľahkovážni, a tých je dosť v každej generácii.

Zahrávať sa so svetom okultizmu môže mať vážne dôsledky. Je rozdiel medzi tým, keď viem, že ma nejaký jed zabije, ak ho zjem, a medzi tým, keď svojvoľne okúsite to, o čom viem, že mi uškodí. Potrebujeme vedieť o práci satanských síl, ale nie preto, aby nás to viedlo k experimentovaniu, obdivu alebo zapojeniu sa do týchto vecí.

Biblia nás varuje, že zámery a motívy satana sa v priebehu dejín nezmenili. Satan použije akýkoľvek nástroj, len aby odviedol ľudí preč od Boha a potvrdil im svoju pravdu:

„Vôbec nezomriete.“ (Gn 2,4)

„Tieto národy … počúvajú veštcov a veštca, ale tebe to Pán, tvoj Boh, nedovolil.“ (Dt 18,13-14)

Hlbšie štúdium
( videá, prednášky a dokumenty)