10.časť – Anjeli od doby Dávida po babylonské zajatie

Truhla zmluvy zostávala v dome Abinádaba až do čias Dávidovho kráľovstva. Dávid zhromaždil všetkých vybraných mužov Izraela, tridsaťtisíc, a išiel priviesť truhlu Božiu. Položili truhlu na nový voz a vyniesli ju z domu Abinádaba. Uza a Achjó, synovia Abinádaba, riadili voz. Dávid a celý dom Izraela hrali pred Hospodinom na rozličné hudobné nástroje.

„Keď prišli k hum nu Náchonovmu, Uza vystrel ruku k truhle Božej a pridržiaval ju, lebo voly zakolísali. Preto sa rozhneval Hospodin na Uzu a Boh ho zabil pre jeho nerozvážnosť; a zomrel tam pri truhle Božej.“

Uza sa rozhneval na voly, pretože zakolísali. Prejavil jasnú nedôveru v Boha, akoby Ten, ktorý priviedol truhlu zo zeme Filištíncov, sa o ňu nedokázal postarať. Anjeli, ktorí sprevádzali truhlu, usmrtili Uzu pre jeho trúfalosť a netrpezlivosť, pretože sa dotkol truhly Božej. 4aSG 111. (TA 126–127)

S víziou rozšírenia výbojov do cudzích krajín sa Dávid rozhodol zväčšiť svoju armádu tým, že nariadil vojenskú službu všetkým mužom primeraného veku. Na to bolo potrebné vykonať sčítanie ľudu. Bola to pýcha a ctižiadostivosť, ktoré kráľa k tomuto činu viedli. Účel tohto kroku bol v priamom rozpore so zásadami teokracie. Hoci Joáb protestoval, bez výčitiek svedomia rozkaz vykonal, aj keď mal pôvodne iný názor. „Kráľov rozkaz premohol Joába.“

Na druhý deň ráno bolo Dávidovi doručené posolstvo od Božieho proroka:

„Prišiel Gád k Dávidovi a povedal mu: Toto hovorí Hospodin: Vyber si – buď hlad po tri roky, alebo tri mesiace útek pred nepriateľmi, keď sa ťa dotkne meč tvojich protivníkov, alebo tri dni meč Hospodinov a mor v krajine, aby anjel Hospodinov hubil po všetkých končinách Izraela. Teraz teda uváž, čo mám odpovedať tomu, ktorý ma poslal.“

Kráľova odpoveď znela:

„Prosím, nech padnem do rúk Hospodinových, lebo je veľké jeho milosrdenstvo; len nech nepadnem do rúk ľudských.“ PP 747–748

Následovala rýchla skaza. Sedemdesiattisíc ľudí zahynulo morom. Dávid a starší Izraela boli v hlbokom ponížení a kajúcnosti pred Bohom. Keď bol anjel Boží na ceste do Jeruzalema, Boh mu prikázal, aby s dielom smrti prestal. Anjel, oblečený do bojovej zbroje s vytaseným mečom, prešiel Jeruzalemom a zjavil sa Dávidovi i tým, ktorí boli s ním. Dávid bol naplnený hrôzou, no v tejto úzkosti prosil o zľutovanie nad Izraelom a vyznával:

„Ja som zhřešil a ja som spáchal veľkú neprávosť; ale tieto ovce čo urobili? Nech je, prosím, tvoja ruka proti mne a proti domu môjho otca.“ 1SP 385–386

Hubiaci anjel sa zastavil na okraji Jeruzalema. Postavil sa na vrchu Mória, „pri humne Ornana Jebuzejského“. Na prorokovo vedenie Dávid vystúpil na vrch a postavil tam oltár Hospodinovi:

„Dávid vystaval oltár Hospodinovi a obetoval spaľované i pokojné obete a vzýval Hospodina. A Hospodin ho vypočul a zoslal oheň z neba na oltár spaľovanej obete. A Hospodin bol milostivý krajine a pohroma v Izraeli prestala.“

Miesto, na ktorom bol oltár postavený, bolo od tej chvíle považované za sväté. Ornan ho kráľovi ponúkol ako dar, no Dávid ho odmietol prijať. „Dávid zaplatil Ornanovi za to miesto šesťsto lotov zlata.“ Toto miesto, pamätné tým, že tu Abrahám obetoval svojho syna, a teraz posvätené veľkým vyslobodením, bolo neskôr vybrané pre chrám, ktorý postavil Šalamún.

Od začiatku Dávidovho kraľovania bolo jedným z jeho najhlbších túžob postaviť Bohu chrám. Hoci mu nebolo dovolené tento zámer uskutočniť, prejavil veľkú horlivosť a úprimnosť v prípravách. PP 748–750. (TA 129)

Boh skrze svojho anjela poučil Dávida a dal mu vzor domu, ktorý mal Šalamún postaviť Hospodinovi. Jeden anjel stál pri Dávidovi, zatiaľ čo zapisoval pre Šalamúna dôležité pokyny týkajúce sa usporiadania domu. 4aSG 94.

Srdcia ľudí sa obrátili k Šalamúnovi, tak ako sa predtým obrátili k Dávidovi, a poslúchali ho vo všetkých veciach. Boh poslal svojho anjela, aby Šalamúna v noci prostredníctvom sna poučil. Zdalo sa mu, že s ním hovorí Boh.

„Hospodin sa zjavil Šalamúnovi v Gibeóne v nočnom sne a Boh povedal: Žiadaj si, čo ti mám dať. A Šalamún povedal: Ty si preukázal svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, veľké milosrdenstvo, keď chodil pred tebou v pravde, spravodlivosti a úprimnosti srdca… Daj teda svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel súdiť tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým; lebo kto by bol schopný súdiť tento tvoj početný ľud?“

Okrem cherubínov na vrchu archy dal Šalamún urobiť ešte dvoch väčších anjelov, ktorí stáli na oboch koncoch archy a predstavovali nebeských anjelov, ako neustále chránia Boží zákon. Je nemožné opísať krásu a nádheru tejto svätyne. Svätá archa bola, podobne ako na púšti, prenesená slávnostným spôsobom a umiestnená pod krídla vznešených cherubínov stojacich na zemi. 1SP 413.

Po svojom prvom vystúpení pred Achabom, ktorému oznámil Božie súdy spôsobené odpadnutím Achaba a Izraela, viedol Boh Eliášove kroky z dosahu Jezábel na bezpečné miesto k potoku Kerít. Tam Eliáša poctil tým, že mu prostredníctvom anjela z neba posielal jedlo ráno aj večer. Keď potok vyschol, poslal ho k vdove do Sarepty a denne konal zázrak, aby zachoval život Eliášovi aj vdovinej rodine. 3T 288.

Tvárou v tvár Achabovi a falošným prorokom, obklopený zhromaždeným ľudom Izraela, stojí Eliáš ako jediný obhajca Božej cti. Ten, ktorého celé kráľovstvo obviňovalo z nešťastia, stojí teraz zdanlivo bezbranný pred kráľom, Bálovými prorokmi, vojakmi a tisícmi ľudí. A predsa Eliáš nie je sám. Nad ním a okolo neho stoja zástupy neba – anjeli, ktorí vynikajú silou. PK 147.

Na slnkom zaliatom vrchu, obklopený vojakmi, Bálovými prorokmi a vládcami Izraela, stojí Eliáš zdanlivo osamotený, no v skutočnosti obklopený najmocnejším zástupom nebies. Anjeli zostúpili z neba, aby chránili verného proroka. Prísnym a rozhodným hlasom Eliáš zvolal:

„Dokedy budete krívať na obe strany? Ak je Hospodin Bohom, nasledujte Ho; ak je Bohom Bál, choďte za ním.“ A ľud mu neodpovedal ani slovom. 3T 280

Keď Izrael na Karmeli váhal, Eliáš prerušil ticho:

„Ja jediný som zostal prorokom Hospodinovým, kým prorokov Bálových je štyristopäťdesiat. Nech nám dajú dvoch býkov… Boh, ktorý odpovie ohňom, ten je Boh.“ PK 148–149

Satan by rád zoslal oheň, aby zapálil ich obete, ale Hospodin ho zviazal. Obmedzil jeho moc a nedovolil mu ani jedinú iskru. RH 30. september 1873.

Opustil Boh Eliáša v hodine skúšky? Nie! Keď Eliáš spal, jemný dotyk a láskavý hlas ho prebudili. Nad ním sa skláňala súcitná tvár priateľa, nie nepriateľa. Boh poslal svojho anjela, aby posilnil svojho služobníka pokrmom. RH 30. september 1873.

„Vstaň, jedz,“ povedal anjel. „Keď sa rozhliadol, hľa, pri jeho hlave bol chlieb pečený na uhlí a čaša vody.“

Keď sa Eliáš posilnil pokrmom, ktorý bol pre neho pripravený, znovu zaspal. Anjel prišiel aj druhýkrát, dotkol sa vyčerpaného muža a so súcitnou nežnosťou mu povedal:

„Vstaň, jedz, lebo ťa čaká dlhá cesta.“ „A vstal, jedol a pil, a v sile tohto pokrmu putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Choreb, kde našiel útočisko v jaskyni.“ PK 166

Na púšti, zarmútený a bez nádeje po skúsenosti na vrchu Karmel, Eliáš povedal, že už má dosť života, a modlil sa, aby mohol zomrieť. Boh ho však vo svojej milosti nevzal za slovo. Pred Eliášom bolo ešte veľké dielo, ktoré mal vykonať. PK 228.

Skrze mocného anjela sa ho Boh spýtal: „Čo tu robíš, Eliáš?“ V horkosti duše sa Eliáš naříkavo sťažoval:

„Veľmi som horlil za Hospodina, Boha zástupov, lebo synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zbúrali a tvojich prorokov zabili mečom. Zostal som len ja sám a teraz mi siahajú na život.“

Anjel prorokovi prikázal, aby vyšiel z jaskyne, v ktorej sa skrýval, a aby stál pred Bohom na vrchu a počúval Jeho slovo. Keď Eliáš poslúchol…

„A hľa, Hospodin tadiaľ prechádzal. Najprv prišiel veľký a silný vietor, ktorý trhal vrchy a drvil skaly pred Hospodinom, ale Hospodin nebol vo vetre. Po vetre prišlo zemetrasenie, ale Hospodin nebol v zemetrasení. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. A po ohni zaznel tichý a jemný hlas. Keď ho Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a postavil sa pri vchode do jaskyne.“

Jeho rozhorčenosť bola utišená a jeho duch zjemnený. Teraz pochopil, že tichá dôvera a pevné spoliehanie sa na Boha mu vždy prinesú pomoc v čase potreby. RH 23. október 1913.

Keď mal Eliáš opustiť Elizea, povedal mu:

„Žiadaj si, čo mám pre teba urobiť, skôr než budem od teba vzatý.“ „A Elizeus povedal: Prosím, nech na mňa pripadne dvojnásobný podiel tvojho ducha.“ 2. Kráľov 2:9; GW (1915) 116

„Eliáš odpovedal: Ťažkú vec si žiadal. Ak ma uvidíš, keď budem od teba vzatý, stane sa ti tak. A stalo sa, keď kráčali a rozprávali sa, hľa, ohnivý voz a ohnivé kone ich oddelili, a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba. Keď to Elizeus videl, volal: Otče môj, otče môj! Voz Izraela a jeho jazdci!“ Ed 60

V Druhej knihe Kráľov čítame, ako svätí anjeli prišli ako nebeská stráž, aby chránili Božích vyvolených služobníkov. Prorok Elizeus bol v Dotáne a sýrsky kráľ poslal kone, vozy a veľké vojsko, aby ho zajali.

„Vstal teda ráno sluha muža Božieho, vyšiel, a hľa, vojsko obkľúčilo mesto, kone i vozy. A sluha povedal svojmu pánovi: Ach, pane môj, čo budeme robiť?“ AUG. 20. august 1902

„Neboj sa,“ bola odpoveď proroka, „lebo tých, ktorí sú s nami, je viac než tých, čo sú s nimi.“ A aby to sluha mohol spoznať sám, „modlil sa Elízeus a povedal: Ó Hospodine, otvor mu, prosím, oči, aby videl.“ A tak Hospodin otvoril oči sluhu, a on videl, a hľa, vrch bol plný ohnivých koní a vozov okolo Elízea. Medzi Božím služobníkom a zástupmi ozbrojených nepriateľov stála obklopujúca skupina nebeských anjelov. Zostúpili vo veľkej moci – nie aby ničili, nie aby si vynútili pocty –, ale aby chránili a slúžili Božím slabým a bezmocným. PK 256–257.

Elízeovi nebolo dopriate nasledovať svojho pána v ohnivom voze. Na neho Boh zoslal dlhotrvajúcu chorobu. Počas dlhých hodín ľudskej slabosti a utrpenia jeho viera spočívala na Božích zasľúbeniach a on nad sebou uzrel nebeských poslov útechy a pokoja. Tak ako na dótanských výšinách videl zástup z neba – ohnivé vozy Izraela a jazdcov na koňoch, tak bol teraz ubezpečený o prítomnosti súcitných anjelov, a tým bol posilnený. PK 263–264.

V Izaiášových dňoch už modlárstvo nevyvolávalo nijaké prekvapenie. Hanebné praktiky sa tak rozšírili vo všetkých vrstvách spoločnosti, že tí nemnohí, ktorí zostali verní Bohu, často strácali nádej a podliehali malomyseľnosti a zúfalstvu.

Takéto myšlienky vírili Izaiášovi hlavou, keď stál pred bránou chrámu. Zrazu sa mu zdalo, že brána chrámu sa otvorila a vnútorná opona sa rozhrnula, a jemu bolo dovolené nazrieť do svätyne svätých, kam nesmela vstúpiť ani noha proroka. Pred ním sa zjavila vidina Hospodina, sediaceho na vysokom a vyvýšenom tróne, a sláva Božia naplnila chrám. Po oboch stranách trónu sa vznášali serafíni s tvárami zakrytými v úcte, keď slúžili pred svojím Stvoriteľom, a všetci Ho velebne vzývali:

„Svätý, svätý, svätý Hospodin zástupov, celá zem je plná Jeho slávy.“ PK 306–307

Nepopsateľná sláva vyžarovala z osoby na tróne a napĺňala celý chrám. Cherubíni stáli po oboch stranách zľutovnice ako strážcovia veľkého Kráľa a žiarili slávou, ktorou ich odievala Božia prítomnosť. Keď ich piesne chvály zneli v hlbokých a úprimných tónoch úcty, stĺpy brány sa chveli, akoby nimi otriaslo zemetrasenie. Tieto sväté bytosti oslavovali Boha perami, ktoré neboli poškvrnené hriechom. Rozdiel medzi slabou chválou, ktorú bol Izaiáš zvyknutý vzdávať Stvoriteľovi, a vrúcnou chválou serafínov ho hlboko pokoril. Na okamih mu bolo dovolené uvedomiť si nepoškvrnenú čistotu Hospodinovho vznešeného charakteru.

Keď počúval spev anjelov, ktorí volali: „Svätý, svätý, svätý Hospodin zástupov, celá zem je plná Jeho slávy,“ sláva, nekonečná moc a neprekonateľná vznešenosť Božia zapôsobili na jeho dušu. Vo svetle jedinečnej žiary, ktorá predstavovala všetko, čo mohol zniesť zo zjavenia Božieho charakteru, vlastná vnútorná poškvrnenosť pred ním vystúpila s desivou jasnosťou. Aj jeho slová sa mu zdali nečisté. RH 16. október 1888.

Serafíni prebývali v Ježišovej prítomnosti, a predsa si zakrývali tváre i nohy krídlami. Hľadeli na Kráľa v Jeho kráse a pritom sa zahaľovali. Keď Izaiáš uzrel Božiu slávu, jeho duša ležala v prachu. Pre nezakryté videnie, ktoré mu bolo dovolené, bol naplnený hlbokým sebaponížením. Keď lúče Spravodlivosti milostivo svietia na dušu, taký je vždy účinok ich pôsobenia na ľudskú myseľ. Keď je zjavovaná rastúca sláva Kristova, človek nevidí slávu v sebe, pretože skrytá porušenosť duše je odhalená a samospytovanie i pýcha sú umlčané. Ja umieram a Kristus žije. BE&ST 3. december 1894.

Toto bolo videnie, ktoré privítalo Izaiáša, keď bol povolaný do prorockej služby. Napriek tomu nebol znechutený, pretože mu stále v ušiach znelo víťazné zborové volanie anjelov obklopujúcich Boží trón.

„Plná je celá zem Jeho slávy.“ Izaiáš 6:3

Jeho viera bola posilnená videniami slávneho víťazstva Božej cirkvi, keď „zem bude naplnená poznaním Hospodina, ako sú vody naplnené morom.“ Izaiáš 11:9; PK 371.

Na brehoch rieky Chebár uvidel Ezechiel víchricu prichádzajúcu od severu, „veľký oblak a plápolajúci oheň, a okolo neho bol blesk, a z jeho stredu vychádzala oslnivá žiara.“ Kolesá, ktoré sa navzájom pretínali, sprevádzali štyri živé bytosti. Vysoko nad tým všetkým „bolo podobenstvo trónu, na pohľad ako safírový kameň, a nad podobenstvom trónu na ňom zhora podoba človeka.“ A na cherubínoch sa zjavovalo podobenstvo ľudskej ruky pod ich krídlami. Ezechiel 1:4, 26; 10:8.

Usporiadanie kol bolo natoľko zložité, že sa na prvý pohľad zdalo chaotické, a predsa sa pohybovali v dokonalom súlade. Nebeské bytosti, riadené rukou pod krídlami cherubínov, uvádzali tieto kolesá do pohybu. Nad nimi, na safírovom tróne, sedel Večný a okolo trónu sa klenula duha, znamenie Božej milosti. TA 138.

Tak ako je zložité súkolie riadené rukou pod krídlami cherubína, tak je zložitý aj sled udalostí, ktoré ľudstvo prežíva pod Božím riadením. Nad spormi a nepokojmi národov bdie Ten, ktorý sedí nad cherubínmi, a sleduje záležitosti tejto zeme. PK 535–536.

Téma anjelov v období od Dávida po babylonské zajatie zapadá do širšieho biblického obrazu Božej vlády nad dejinami a úzko súvisí s učením o pravde o anjeloch, kde Písmo predstavuje anjelov ako Božích poslov a vykonávateľov spravodlivosti. Historický rámec ich pôsobenia je rozpracovaný aj v tematickej línii anjeli od Dávida po babylonské zajatie, ktorá poukazuje na zodpovednosť kráľov a dôsledky pýchy a neposlušnosti. Celý príbeh zapadá do širšieho kontextu tematiky nebies a Božej svätosti. Hlbšie porozumenie poskytuje aj výklad Písma, ktorý ukazuje, že Božia milosť a súd idú v dejinách ruka v ruke a že anjeli stoja v službe Božieho poriadku, nie ľudskej svojvôle.