Náuky neexistujúce v rannej Cirkvi

Čo je mariánsky kult a ako ho hodnotiť podľa Biblie

V prvom rade – ak budeš čítať tento článok, vezmi si Bibliu a hľadaj pravdu. Tento text nie je namierený proti katolíkom – v žiadnom prípade. Porovnáva učenie Biblie s učením katolíckej cirkvi a ďalších cirkví, ktoré sa pridržiavajú nebiblických tradícií. Systém ako taký je konfrontovaný s Božím slovom. Podľa svedectva Svätého písma môže byť predmetom viery, uctievania, oslavy a klaňania iba Boh. Ak je na toto miesto povýšený niekto iný, ide o poveru a modloslužbu. O tomto presvedčivo a rozsiahlo písali už protestantskí teológovia. Pre lepšie porozumenie si zopakujeme niekoľko zásadných pasáží.

Pre mariánsky kult neexistuje absolútne žiadne ospravedlnenie. Rôzne zjavenia Márie nie sú v Písme zasľúbené. Bez takýchto zjavení uplynulo viac než tisíc rokov. Zaujímavé je, že sa vždy odohrali iba v katolíckych krajinách ako Poľsko, Portugalsko, Španielsko či Francúzsko. V protestantských, moslimských, budhistických alebo iných krajinách, kde by to bolo „potrebné“ (ak by od toho závisela spása), sa žiadne takéto zjavenie neobjavilo.

Na ukľudnenie všetkých duší je potrebné povedať: ona sa vôbec nemôže zjaviť, rovnako ako sa nemôže zjaviť Peter, Jozef ani nikto iný. Toto sa deje iba v ľudskej predstavivosti, pretože si to ľudia želajú. Môžeme si preto položiť otázku: Kto je uctievaný a oslavovaný na všetkých tých pútnických miestach? Je to Ježiš alebo Mária? Aký je to duch, ktorý neoslavuje Ježiša, ale Mariu? Duch Svätý určite nie! Je to duch klamu.

Pôvod a podstata mariánskeho kultu v pohľade teológov a dejín

Farár O. Markmann pod titulom „Démonický mariánsky kult“ (Die Dämonie im Marienkult) píše:

„Mystický kult okolo Márie je taktiež poznačený démonickými vplyvmi. Správy o uctievaní Márie existujú už z prvých storočí. Na rozvoj mariánskeho kultu v úvodných storočiach mal obzvlášť významný vplyv antický pohanský kult materských bohýň.“ (O. Markmann: Omyly katolíckej cirkvi, s. 47)

Odkedy má Boh matku? Už samotný tento pojem je úplne nebiblický. Mária nebola matkou Boha, ale porodila Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa. Bolo to v meste Efez, kde ľud jednohlasne volal: „Veľká je Artemis (Diana) Efezských!“ (Skutky 19:28). Dnes sa na mariologických kongresoch spieva: „Veľká je Mária!“ Aká podobnosť — jednu bohyňu zosadiť, druhú povýšiť! Až od 5. storočia sa začal rozvíjať už vtedy rozšírený mariánsky kult.

Arthur Drews napísal:

„Z historického pohľadu poskytuje uctievanie Márie obraz, pri ktorom človeka zachváti smútok nad celým ľudstvom. Sú to dejiny najnaivnejších povier, najdrzejších falzifikátov, prekrúcania, výkladov, preludov a machinácií, vzniknutých z ľudskej úbohosti a túžby, jezuitskej prefíkanosti a túžby katolíckej inštitúcie po moci. Je to divadlo zároveň na plač i na smiech: pravá božská komédia.“ (K. Deschner: Opäť zakikiríkal kohút, s. 401)

Od „Ave Maria“ až po dogmu o telesnom nanebovzatí Márie je všetko nebiblické a preto nesprávne. Ide o výmysly, ktoré rímskokatolícka inštitúcia zaviedla v priebehu približne 1600 rokov. Dnes sa to berie tak, akoby išlo o kresťanské vyznanie viery, hoci v skutočnosti ide o antikristovské, škodlivé dielo nepriateľa, ktorý chce odviesť ľudí od jedinej spasiteľnej viery v Ježiša Krista a priviesť ich k márnej poverčivosti voči Márii.

Významní teológovia od čias reformácie až po súčasnosť to úplne jasne pomenovali. Povera v zjavenia Márie na pútnických miestach je podľa Boha ohavnosťou, skrze ktorú sú úprimní ľudia zvádzaní do omylu. O súčasnom pápežovi píše farár Markmann:

„Nie je to rúhanie, keď pápež pri svojej návšteve Poľska kladie k nohám čiernej Madony z Jasnej Hory v Čenstochovej zlatú ružu a v tichom vytržení pred touto modlou vyznáva: ,Totus tuus‘, ,Úplne tvoj‘? Túto silnú modlitbu k Márii – ,Totus tuus‘ – si mimochodom zvolil za smernicu svojho pontifikátu a celého svojho kňazského života. Svoju modlitbu k čiernej Madone ukončil slovami: ,Tebe zasväcujem celú cirkev – až po hranice zeme! Tebe zasväcujem ľudstvo a všetkých ľudí – mojich bratov, všetky národy a národnosti. Tebe zasväcujem Rím a Poľsko, skrze tvojho služobníka, spojeného novým putom lásky. Matka, prijmi nás! Matka, neopúšťaj nás! Matka, veď nás!‘“ (O. Markmann: Konečný čas, vytrženie, antikrist, s. 32–33)

Z Márie bola vytvorená matka rímskokatolíckej konfesie. Ona však nie je kráľovnou nebeskej ríše, ale kráľovnou rímskokatolíckej svetovej ríše. Podľa knihy „Fatima“ od Joaquina Maria Alonsa sa údajne Mária 13. mája 1917 zjavila v žiare trom pastierskym deťom. Číslo 13 sa potom opakovane objavuje: 13. júla 1917 prosila „svätá panna“ tieto tri deti, aby prišli opäť o mesiac. 13. septembra 1917, pri piatom zjavení, vraj povedala:

„Chcem, aby ste sem 13. októbra opäť prišli a ďalej sa modlili ruženec…“

Až do šiesteho zjavenia, 13. októbra 1917, sa počet pútnikov zhromažďujúcich sa na tomto mieste odhadoval už na viac ako päťdesiattisíc. Po celé roky tam putovali milióny ľudí, ktorí Márii predkladali svoje prosby, bez toho, aby si uvedomili, že samotná Mária bola odkázaná na Božiu pomoc a do dnešného dňa nebola schopná pomôcť ani jedinému človeku.

Mária je vo Fatime v Portugalsku zobrazovaná a uctievaná v mnohých sochách a obrazoch. Súčasný pápež Ján Pavol II. kľačal v kaplnke zjavení pred jedným z týchto zobrazení. Celý tento kult však úplne protirečí prvému Božiemu prikázaniu:

„Neurobíš si rytinu ani podobu ničoho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať, lebo ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia.“ (2. Mojžišova 20:4–5)

Ľudia, ktorí si vytvárajú modly, patria medzi tých, ktorí nenávidia Boha. V podstate ide o náboženský tanec okolo zlatého teľaťa. Jeden má svätého Krištofa, iní rôzne obrazy, a dokonca prenášajú ľuďmi vytvorené sochy Krista. Pripomína mi to rozhovor s niekoľkými kúpeľnými hosťami, kde sme sa rozprávali aj o viere. Opýtal som sa, či niekto z nich má osobný vzťah s Ježišom Kristom. Jedna dáma spontánne odpovedala:

„Ja som svojho Ježiša predala.“

V prvom momente sme všetci ostali zaskočení, až nám vysvetlila, že ako zberateľka starožitností mala asi 1,25 metra vysokú sochu Ježiša, ktorú predala do istého kostola. Na celej Zemi existujú milióny rôznych zobrazení, ktoré sú pred Bohom ohavnosťou. Vo svojej svätosti vyslovil Boh rozsudok nad všetkými, ktorí sa klaňajú obrazom:

„Prekliaty človek, ktorý by vyrezal rytinu alebo ulial modlu, ohavnosť pre Pána, dielo rúk remeselníka, a ukryl ju. A všetok ľud odpovie: Amen.“ (5. Mojžišova 27:15)

Ľudia nehľadajú útočisko u Boha, ktorý jediný je schopný pomôcť, ale obracajú sa na falošné prostriedky a idú vedľajšími cestami. Neurážajú tým Boha až do krajnosti? Keď sa Ježiša pýtali na prvé prikázanie, odpovedal:

„Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a zo všetkých svojich síl.“ (Marek 12:29–30)

V Božom pláne neexistuje miesto pre Máriu, svätých, ochranných patrónov, sochy, ikony a podobné predmety. Môže azda Mária ako človek vypočuť milióny modlitieb z celého sveta, ak nie je vševediaca? Mohla by azda počuť volanie z neba, zeme i očistca, ak nie je všadeprítomná? Vševediaci a všadeprítomný je predsa len Boh. Nie sú teda všetky pútnické miesta, bez ohľadu na krajinu, kde sa nachádzajú, ohavnosťou pred Bohom a preto zavrhnutiahodné? Tak hovorí Pán:

„Hľadajte ma a budete žiť. Nehľadajte Béthel, nechoďte do Galgala a do Bersabé neputujte, lebo Galgal určite pôjde do zajatia a Béthel sa stane ničotou. Hľadajte Pána a budete žiť!“ (Amos 5:4–6)

Dnes by toto varovanie znelo takto:

„Hľadajte Mňa,“ hovorí Pán, „a budete žiť. Nechoďte do Lúrd, Fatimy, Čenstochovej či Altöttingu, ale príďte ku Mne, aby ste prijali večný život.“

Kto hľadá Boha, môže Ho nájsť všade, kde sa práve nachádza, pretože Boh je všadeprítomný. Vittorio Messori cituje nemeckého kardinála Jozefa Ratzingera:

„A ten istý Ján Pavol II., po tom, ako bol 13. mája — v deň výročia prvého zjavenia v portugalskej dedine — zranený atentátnikom, putoval do Fatimy, aby poďakoval Márii, ‚ktorej ruka zázračne riadila strelu‘.“ (V. Messori: Zur Lage des Glaubens /K situácii viery/, str. 112)

Rovnaký kardinál Ratzinger ďalej uvádza, že katolícka cirkev postupne ohlásila svoje mariánske dogmy:

„…najprv večné panenstvo a Božie materstvo, potom po dlhom čase uzrievania a premýšľania bola uznaná bezhriešnosť počatia a nakoniec telesné nanebovzatie Márie do nebeskej slávy.“

Za tým však stojí hrozivá veta:

„Tieto dogmy chránia pôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka.“ (V. Messori: Zur Lage des Glaubens, str. 108)

Toto nemôžeme akceptovať. Tieto štyri dogmy, rovnako ako aj ostatné katolícke dogmy, nemajú biblický základ. Biblické pravdy sa neurčujú na konciloch ani sa nevytvárajú hlasovaním. Bohom povolaní muži hlásali v Pánovom mene, čomu sa má veriť a čo sa má učiť. S rozhodnosťou musíme kardinálovi Ratzingerovi pripomenúť jeho vlastný výrok:

„…mimochodom je predsa samozrejmé, že pravda nemôže byť vytvorená hlasovaním. Výrok je buď pravdivý, alebo nie. Pravdu musíme nájsť, nie vytvárať.“ (str. 62)

Čo sú teda všetky tie dogmy, zvyky a tradície? Sú pravdou, alebo nie? Keď vznikli až po dlhom čase uzrievania a premýšľania, ako sám Ratzinger priznáva, nie sú pôvodnou pravdou, ale boli vytvorené na základe domnienok. Časový odstup medzi vznikom jednotlivých dogiem to jasne potvrdzuje. Kde teda nájdeme pravdu, ktorú musíme nasledovať? Jedine v Slove Božom — a nikde inde! Biblicky veriaci kresťan, ktorý patrí k Cirkvi živého Boha, je:

„…vybudovaný na apoštolskom a prorockom základe, kde je sám Ježiš Kristus hlavným uholným kameňom.“ (Efezanom 2:20)

Všetko, čo pápeži počas stáročí zaviedli, nesúhlasí s Bibliou, a preto nie je apoštolské. Prečo Peter, Jakub, Ján a Pavol nikdy nevyvyšovali Máriu? Veď vtedy bolo všetko čerstvé a v živej pamäti. V teológii došlo k presunu od christológie k mariológii. Už dnes sa verejne konajú mariologické kongresy, kde sa všetko sústreďuje iba na Máriu. Kristus sa spomína len okrajovo, keď sa to práve hodí. Katolícky katechizmus pre dospelých píše:

„Pápež požadoval obnovenie uctievania Márie, ktoré by bolo podľa Biblie, bez akýchkoľvek ústupkov trojičnému a christologickému charakteru, aby sa prihliadalo na inak veriacich a aby to zodpovedalo prejavom platnej doby a kultúry.“ (str. 173)

Čo môže biblicky veriaci kresťan povedať na takúto nebiblickú, zavádzajúcu a Bohu rúhajúcu výzvu na uctievanie Márie? Apoštol Ján sa obracia k skutočne veriacim s dôležitým odkazom platným pre všetky časy:

„Nepísal som vám preto, že by ste nepoznali pravdu, ale že ju poznáte a že nijaké klamstvo nie je z pravdy.“ (1. Jána 2:21)

Žiadne z vyhlásených dogiem nemá pôvod v Slove pravdy. Ich pôvod je v iných prameňoch. Kto nenájde prístup k pravde – ku Božiemu Slovu, vytvorí si náhradu. A kto nedôveruje Bohu, ten sa musí ako pápež voziť medzi davmi veriacich v nepriestrelnom „papamobile“. Každý premýšľajúci človek si skôr či neskôr položí otázku: Aký zmysel majú náboženské učenia vyhlásené s veľkým časovým odstupom? Nový zákon je uzavretý a k tejto Božej záväti sa nesmie nič pridávať:

„Bratia, uvediem príklad zo života: ani ľudskú závet, keď je právoplatne potvrdená, nikto nemôže zrušiť alebo k nej niečo pridať.“ (Galaťanom 3:15)

To, čo sa nesmie stať s pozemskou závetou, sa však s Božími prikázaniami deje prostredníctvom mnohých neskorších dodatkov. Kde zostáva úcta a rešpekt pred konečným Božím varovaním?

„…ak niekto k nim niečo pridá, Boh mu pridá rany napísané v tejto knihe.“ (Zjavenie 22:18) (Pozri tiež Príslovia 30:5–6)

STAROBYLÝ BABYLONSKÝ KULT

Aký bol historický vzťah Babylonu k mestu Rím a k rímskej cirkvi? Prečo by mohlo byť rímanstvo označované ako „Babylon v tajomstve“? Spojitosť medzi mestami Babylon a Rím bola v minulosti často spomínaná a je možné ju dohľadať v historických záznamoch. Pozrime sa bližšie na pôvodnú históriu starobylého Babylonu.

Babylon bol založený Nimródom, známym ako „mocný lovec pred Hospodinom“ (Genezis 10:8–10). Po potopení sveta sa stal centrom prvého veľkého odklonu od Boha. Práve tu vznikol babylonský kult, založený Nimróm a jeho kráľovnou Semiramis. Tento kult sa zameriaval na tajomnú múdrosť a odhaľovanie božských tajomstiev. Bol známy ako „ZÁHADA“ vďaka svojmu prepracovanému systému záhad.

Jednou z praktík tohto kultu bolo vyznávanie sa kňazom, sprevádzané rituálnym pitím „záhadného nápoja“. Podľa Salverteho bolo podmienkou, aby uchádzači, ktorí chceli vstúpiť do tajomstiev kultu, vypili tento nápoj. Skladba záhadného nápoja zahŕňala víno, med, vodu a múku. Nápoj bol silne opojný, čo malo za cieľ zatemniť myseľ a pripraviť uchádzačov na vnímanie vízií a odhalenie skrytých tajomstiev.

Tajomstvá boli odovzdávané osobne a po kúskoch, pod pečaťou mlčanlivosti a prísahou, pretože inak by ich nebolo možné odhaliť. Tento spôsob prenášania poznania sa stal aj politikou rímskej cirkvi a bol základom tajnej moci kňazov nad životmi ľudí, ktorých mohli vystaviť verejnosti kvôli vyznaným hriechom. Jedno vyznanie stačilo a človek už nebol Babylončan, Asýrčan alebo Egypťan, ale člen tajného bratstva, ktorému vládol pápež, biskup alebo veľkňaz — jeho slovo bolo konečné vo všetkých oblastiach života bez ohľadu na krajinu, v ktorej žili.

Oficiálnym objektom uctievania bol Najvyšší Otec, Zosobnená Žena alebo Kráľovná nebies a jej Syn. V skutočnosti však boli jedinými objektmi uctievania práve Žena a Syn, pretože Najvyššiemu Otcovi bolo prikázané, aby sa nezapájal do smrteľných záležitostí. Predpokladá sa, že tento systém pochádza od padlých anjelov a démonov. Cieľom tohto kultu bolo vládnuť svetu prostredníctvom falošných dogiem a náboženských manipulácií.

AKO SA TENTO BABYLÓNSKY KULT ROZŠIROVAL

V dňoch Nimróda sa tento kult pevne a hlboko udržiaval medzi celým ľudstvom, pretože všetci ľudia hovorili jedným jazykom a boli zjednotení. Nimród získal titul „Mocného lovca“ za svoj úspech pri budovaní opevnených miest, aby ľudí ochránil pred útokmi divokej zveri, ktorá sa po potope sveta premnožila. Nimród bol nazývaný aj „Odpadlíkom“, pretože sa snažil oslobodiť ľudí od myšlienky na Boha a Jeho hnev.

Ako veľký osloboditeľ a ochranca ľudu, zároveň ako hlava bezbožnej civilizácie, mal vtedy obrovský vplyv na ľudí. Odviedol ich tak ďaleko od cesty pravdy, že sa radovali z toho, že boli oslobodení od viery svojich otcov. Všetky tradície od najstarších čias dosvedčujú toto veľké odvrátenie od Boha, ktoré sa nakoniec rozšírilo do takých rozmerov, že ľudia vyzvali Boha, aby na nich zoslal ďalšiu potopu. Aby jej unikli, začali stavať vežu.

Výsledkom bolo, že Boh zmiatol ich jazyk a rozptýlil ich po celej Zemi. Máme záznam, že Abrahám bol vybraný Bohom zo všetkých týchto modlárskych národov, aby reprezentoval pravého Boha. Skrze Abraháma plánoval Boh priviesť človeka späť k sebe. Tento príbeh zároveň vysvetľuje, prečo rôzne národy sveta majú podobné tradície a náboženstvá, upravené podľa špecifických potrieb a kultúrnych podmienok jednotlivých národov.

BABYLÓNSKE NÁBOŽENSTVO A RÍMSKA CIRKEV SPOJENÉ

Po rozptýlení národov zostal Babylon naďalej „sídlom satana“ až do roku 487 pred n. l., keď bol dobytý Xerxom. Babylonské kňazstvo bolo nútené opustiť Babylon a presunulo sa do Pergamu, ktorý sa stal jeho novým centrom. Po smrti Attala, veľkňaza a kráľa Pergamu v roku 133 pred n. l., bolo vedenie babylonského kňazstva presunuté do Ríma.

Keď prišli Etruskovia z oblasti Pergamu do Lýdie v Itálii, priniesli so sebou babylonské náboženstvo a obradné praktiky. Zriadili veľkňaza, ktorý mal moc života a smrti nad svojím ľudom. Neskôr Rimania prijali veľkňaza ako civilného vládcu. Julius Caesar bol v roku 74 pred n. l. ustanovený za Najvyššieho veľkňaza etruského rádu a v roku 63 pred n. l. bol vymenovaný aj za Najvyššieho veľkňaza babylonského poriadku, čím sa stal dedičom titulov a práv Attala, ktorý odkázal Rím ako svojho dediča.

Tak sa prvý rímsky cisár stal zároveň hlavou babylonského kňazstva a Rím sa stal nástupcom Babylonu, pričom Pergamon bol pôvodným sídlom tohto kultu. Od tej doby bolo rímske náboženstvo v podstate pokračovaním babylonského systému.

V roku 218 n. l. sa rímska armáda v Sýrii vzbúrila proti cisárovi Makrinovi a podporila Elagabala, veľkňaza egyptskej vetvy babylonizmu. Krátko na to bol Elagabalus vybraný za Najvyššieho veľkňaza v Ríme, čím sa dve západné vetvy babylonského úpadku v rímskej ríši spojili. Avšak cisár Gratián v roku 376 n. l. odmietol ďalej podporovať babylonský systém z kresťanských dôvodov, pretože ho vnímal ako modlársky. Náboženské záležitosti sa tým stali neorganizované až do chvíle, kým bolo potrebné vybrať nového vodcu.

Damasus, biskup kresťanskej cirkvi v Ríme, bol zvolený za Najvyššieho veľkňaza v roku 366 n. l. pod vplyvom mníchov z Hory Karmel, ktorí boli spojení so školou babylonského náboženstva. V roku 378 n. l. sa babylonský systém náboženstva stal súčasťou kresťanskej cirkvi, keďže biskup Ríma bol zároveň Najvyšším veľkňazom babylonského poriadku.

Postupne boli všetky pohanské učenia Babylonu a Ríma včlenené do kresťanskej náboženskej organizácie. Po nástupe Damasa do funkcie začali babylonské obrady vystupovať do popredia. Uctievanie v Rímskej cirkvi sa stalo babylonským a pohanské chrámy boli obnovované a prispôsobované, pričom sa zakladali nové rituály. Tak vznikol skazený náboženský systém, symbolizovaný v Biblii ako „žena so zlatým pohárom v ruke, ktorá opíja národy svojou smilnosťou“, nazvaný Bohom:

„Tajomstvo, Babylon veľký, matka smilstva a ohavností zeme.“

Zmeny v náukách a praktikách Rímskej cirkvi neprišli naraz. Rímska cirkev je dnes ľudskou inštitúciou a jej doktríny, ktoré bojujú proti Božiemu Slovu, nikdy neučili Kristus ani apoštoli. Rôzne dogmy sa v cirkvi vyvíjali postupne počas stáročí. Kvôli tomuto spojeniu sa babylonské obrady ľahko vmiesili do cirkevnej praxe a Najvyšší veľkňaz babylonského poriadku sa stal najväčším vplyvom.

Následovníci týchto náboženstiev neprijali kompromis, a tak konečným výsledkom bolo spojenie dvoch systémov. Mnohé pohanské prvky, ktoré prenikli do cirkvi, pochádzajú priamo z babylonského náboženstva.

BABYLÓNSKE NÁUKY A ICH PRIENIK DO CIRKVI

Pôvod uctievania Márie a svätých

Prvou praktikou, ktorá vznikla po spojení pohanských a kresťanských tradícií, bolo uctievanie svätých, predovšetkým Panny Márie. Tisíce pohanov, ktorí neboli plne obrátení ku kresťanstvu, vstupovali do cirkvi v časoch, keď bolo bežné uctievanie bohov miest alebo miestnych božstiev. Pocta svätým sa postupne zmenila na uctievanie, pričom svätí boli považovaní za menších bohov, ktorých príhovor mohol dosiahnuť Boha. Miesta spojené so životmi svätých boli považované za posvätné a začali sa konať púte.

Verilo sa, že pozostatky alebo kosti svätých majú zázračnú moc. Oficiálne uctievanie Panny Márie bolo zavedené v roku 381 n. l., tri roky po tom, čo sa Damasus stal hlavou babylonského kultu. Tak ako babylonský kult uctieval „Kráľovnú nebies“ a jej Syna, pričom Najvyššieho Otca prehliadal, podobne aj rímska cirkev uctievala Božiu Matku a jej Syna. Obraz matky a dieťaťa bol predmetom uctievania v Babylone už dlho pred narodením Krista a tento zvyk sa rozšíril do všetkých kútov sveta.

Pôvodnou matkou bola Semiramis, krásna kráľovná Nimróda, symbolizujúca neviazanú žiadostivosť a skazenosť. V babylonských záhadách bola uctievaná Rhea ako veľká Matka Bohov, spojená s krutými a neľudskými obradmi, a stotožňovaná s Venušou, matkou všetkej nečistoty. Počas jej vlády sa Babylon stal sídlo modlárstva a centrum prostitúcie. Symbol neviestky s pohárom v ruke, zobrazený v Zjavení Jána, pochádza práve z babylonskej modly, ktorá bola neskôr predstavená v Grécku ako grécka Venuša.

Rímska cirkev tento symbol prevzala. V roku 1825 bola vydaná minca s obrazom pápeža Leva XII. na jednej strane a s obrazom ženy s krížom v ľavej ruke a pohárom v pravej ruke na druhej strane, s nápisom:

„Sedet Super Universum“ („Celý svet je jej stolicou“).

Táto pôvodná prax bola prevzatá a adaptovaná v rôznych krajinách pod rôznymi menami:

• V Egypte: Isis a Osiris
• V Indii: Isi a Iswaa
• Vo východnej Ázii: Kybelé a Deoius
• V pohanskom Ríme: Fortuna a Jupiter-puer
• V Grécku: Ceres alebo Eiréné s Plutom v náručí

V Tibete, Číne a Japonsku boli jezuiti prekvapení, keď našli kópiu Madony a dieťaťa, nábožensky uctievanú rovnako ako v Ríme. Shing Moo, matka Číny, bola zobrazovaná s dieťaťom v náručí a so zlatou žiarou, podobne ako to zobrazovali katolícki umelci. Odkiaľ tieto národy prebrali spoločné uctievanie, ak nie priamo z Babylonu, ešte pred jeho rozdelením za dní Nimróda (Genezis 11)? Uctievanie Márie v spojení s jej Synom má teda babylonský pôvod, pretože takéto uctievanie nie je zmienené v Písme.

Papežská autorita

Ďalším dôležitým bodom je nadriadenosť pápeža vo všetkých morálnych a náboženských záležitostiach v cirkvi, ako aj jeho neobmedzená a okamžitá autorita nad životmi všetkých veriacich. Táto mocenská štruktúra nápadne pripomína systém babylonského veľkňaza, o ktorom sme sa už zmienili. Tak ako babylonský veľkňaz mal absolútnu moc nad svojimi nasledovníkmi, vrátane práva na život a smrť, podobne aj pápež postupne získal najvyššiu moc nad morálnymi, náboženskými a dokonca aj osobnými rozhodnutiami veriacich.

Pápežský úrad sa stal ústrednou autoritou, ktorej sa musela podriadiť celá cirkevná komunita, rovnako ako sa všetci príslušníci babylonského kultu museli podriaďovať veľkňazovi. Táto centralizácia moci a absolútna poslušnosť voči jednej hlave má svoje korene v starovekom Babylone a je ďalším príkladom, ako sa babylonské prvky preniesli do štruktúr Rímskej cirkvi.

Uctievanie obrazov

Uctievanie obrazov začalo pomerne skoro. Oficiálne bolo schválené na Druhom koncile v Nicei v roku 787 n. l.. V 9. storočí sa niektorí cisári pokúsili odstrániť uctievanie obrazov, no tento zvyk bol už tak hlboko zakorenený v ľuďoch a neustále podporovaný mníchmi, že snahy cisárov boli ignorované a nakoniec vzdali svoje prenasledovanie. V roku 869 n. l. sa senát v Konštantínopole vyslovil proti uctievaniu obrazov, no tento zvyk naďalej pretrvával.

Uctievanie obrazov je čisto pohanského pôvodu a jeho korene siahajú priamo do starovekého Babylona. Tento zvyk, ktorý bol cudzí biblickej viere, sa postupne včlenil do kresťanskej tradície, napriek varovaniam Písma pred uctievaním diel ľudských rúk.

Osobná spoveď

Osobná spoveď kňazovi vznikla pozvoľna už v 2. a 3. storočí a postupne sa vyvinula do prepracovaného systému počas pontifikátu Inocenta III. v roku 1215 n. l.. Táto prax nebola oficiálne vyhlásená cirkevným koncilom až do Tridentského koncilu, ktorý prebiehal v roku 1551. Podľa tohto nariadenia boli ľudia povinní vyznať svoje hriechy kňazovi aspoň raz ročne a následne vykonať predpísané pokánie podľa závažnosti svojich hriechov. Medzi formy pokánia patrili: pôst, bičovanie, púte a ďalšie skutky sebazaprenia.

Bez vyznania hriechov nebolo možné pristúpiť k sviatostiam. Tento systém nesie jasné podobnosti s babylonským kultom, kde boli ľudia pripútaní ku kňazom prostredníctvom strachu z vyzradenia alebo z Božieho hnevu. Osobná spoveď sa tak stala nástrojom kontroly, ktorý upevnil moc kňazstva nad životmi veriacich, podobne ako tomu bolo v starovekom Babylone.

Pôvod znaku kríža

Znak kríža má svoj pôvod v mystickom symbole „Tau“, ktorý pochádza zo starovekého babylonského kultu. Tento symbol vznikol zo znaku písmena „T“, ktoré je začiatočným písmenom mena Tammuz (pozri Ezechiel 8:14), božstva uctievaného v Babylone. V klasických rukopisoch bol tento symbol často spájaný s Bachom (Bacchus – „opilý“), čo je synonymum pre Nimróda, syna Kúša.

Používanie symbolu Tau ako náboženského znaku sa v Babylone hlboko zakorenilo a neskôr sa prenieslo aj do ďalších kultúr a náboženských systémov, vrátane niektorých kresťanských tradícií, ktoré si osvojili znak kríža bez uvedomenia si jeho pôvodnej pohanskej symboliky.

Ruženec

Ruženec má svoj pôvod v pohanských náboženstvách a slúžil na rovnaké magické účely, aké boli bežné v babylonských záhadách. Tento symbol je úzko spätý s náboženskými praktikami v Rímskej ríši, kde mal rovnakú funkciu ako v pôvodných pohanských rituáloch — slúžil na opakované recitovanie modlitieb a magické pôsobenie na duchovné sily. Používanie ruženca ako nástroja magickej meditácie a kontroly duchovnej energie nepochádza z Biblie, ale je dedičstvom babylonského náboženstva, ktoré sa postupne prenieslo aj do rímskokatolíckej tradície.

Mníšske a rehoľné rády

Rád mníchov a mníšok bol prevzatý z babylonského kultu. Tento zvyk bol neskôr napodobnený z pohanských vestálok — kňažiek zasvätených rímskemu bohu Vesta. Práve táto rímska tradícia bola priamo odvodená z náboženských praktík Babylona, kde zasvätené ženy slúžili v chrámoch v rámci rituálnych služieb spojených s kultom božstva. Babylonské náboženstvo týmto spôsobom ovplyvnilo vznik rehoľných komunít a mníšskych rádov, ktoré sa neskôr stali neoddeliteľnou súčasťou rímskokatolíckej cirkvi.

Pohanský pôvod kresťanských sviatkov

Významné sviatky, ako sú Vianoce, Veľká noc, Deň svätého Jána, Deň žien, Sviatok pôstu a ďalšie, majú svoj pôvod v babylonskej kultúre a nemajú žiadny skutočný vzťah ku Kristovi ani k Biblii. Žiadny z týchto sviatkov nebol slávený v kresťanských cirkvách počas prvých viac než 200 rokov po narodení Krista. Tieto sviatky boli postupne začlenené do kresťanskej tradície, aby sa prispôsobili pohanským praktikám a pritiahli nových veriacich z rôznych náboženských pozadí.

Ich skutočný pôvod siaha k starovekým babylonským rituálom a ich oslavovanie má viac spoločného s kultom prírody, úrodou a slnečnými cyklami než so skutočnou biblickou vierou.

VIANOCE

Vianoce, pôvodne pohanský sviatok, boli prevzaté z osláv, ktoré sa konali 24. a 25. decembra na počesť syna babylonskej kráľovnej Aštarty. Tento zvyk bol udržiavaný stáročia pred Kristom. Chaldejci nazývali tento deň Štedrý večer alebo Deň dieťaťa. Tradičný vianočný stromček má tiež pohanský pôvod a bol spoločným znakom všetkých pohanských národov v týchto oblastiach.

Podľa legendy sa 24. decembra slávil Yule, deň spojený s vianočnými stromčekmi, na ktoré sa vešali dary od bohov, aby požehnali ľudí v novom roku. Tento zvyk bol prítomný už v dobe proroka Jeremiáša, ktorý varoval Izrael pred pohanskými praktikami (Jeremiáš 10:1–9). V skutočnosti neexistuje žiadny historický dôkaz, že by sa Kristus narodil 25. decembra. Pravdepodobne sa narodil počas teplejších mesiacov, pretože bol položený v jasliach, čo naznačuje, že zimné obdobie by bolo príliš chladné na cestovanie, ako napríklad cesta Jozefa a jeho rodiny kvôli sčítaniu a daniam.

Pastieri, ktorí boli pri Kristovom narodení na poli, by počas chladných mesiacov (október – február) vonku nezostávali. Ježišov výrok o modlitbe, aby útek nenastal v zime (Matúš 24:15–32), naznačuje nepriaznivé zimné podmienky. V Písme sa nenachádza žiadna zmienka o oslavovaní Kristovho narodenia spôsobom, ako to poznáme dnes. Večera Pánova je jediné biblické pripomenutie Krista. Podľa Tertulliána, ktorý písal okolo roku 230 n. l., apoštoli nezvykli sláviť pohanské rituály. Naopak, kritizoval pohanské praktiky medzi kresťanmi, keď napísal:

„Dary sú prenášané tam a späť, novoročné dary sa dávajú so zvukom, športy a hostiny sú oslavované hlučnými oslavami, kde pohania vernejšie dodržiavajú svoje náboženstvo, pričom dbajú na to, aby sa neovplyvnili kresťanmi.“

Po období Konštantína, keď sa kresťanská cirkev začala prispôsobovať pohanským praktikám, aby získala viac nasledovníkov, bol pohanský sviatok 25. decembra prijatý ako Vianoce. Tento sviatok bol oficiálne uznaný až v 4. storočí a odvtedy sa stal súčasťou cirkevnej tradície, hoci jeho korene sú čisto pohanské.

ŽENSKÝ DEŇ

Ženský deň, slávený 25. marca, má svoj pôvod v babylonskom náboženstve. V kresťanskej tradícii je tento deň považovaný za predpokladaný deň zázračného počatia Panny Márie, no v pohanských tradíciách bol slávený ako sviatok na počesť Kybelé, ktorá bola uctievaná ako matka babylonského Mesiáša. V Ríme bola Kybelé známa ako Donima, čo v preklade znamená „Žena“. Tento sviatok má teda silné pohanské korene, ktoré boli neskôr prispôsobené a začlenené do kresťanských sviatkov, a preto je dnes známy ako Ženský deň.

VEĽKÁ NOC

Veľká noc a jej tradície, vrátane veľkonočných vajíčok, majú svoj pôvod v babylonskom náboženstve. Anglický názov „Easter“ nie je kresťanský, ale pochádza zo slova Ištar, jedného z babylonských pomenovaní Kráľovnej nebies. Tento sviatok bol súčasťou uctievania Ištar (alebo Aštarty) a bol považovaný za ohavnosť v očiach Boha, ako je uvedené v 1. Samuelova 7:3 a Jeremiáš 44:18.

Počas týchto osláv sa pripravovali okrúhle koláče označené znakom kríža, ktorý symbolizoval život. Tento symbol bol bežný v babylonských záhadách. Veľká noc sa oslavovala dlho pred narodením Krista, čo jasne poukazuje na jej pohanský pôvod a pravdepodobný vplyv na dnešné kresťanské tradície, vrátane pečenia veľkonočných koláčov. Jedným z najbežnejších symbolov Veľkej noci sú veľkonočné vajíčka, ktoré tiež pochádzajú zo pohanských národov. Podľa starovekého príbehu:

„Vajíčko nepredstaviteľnej veľkosti spadlo z neba do rieky Eufrat. Rybári ho vytiahli na breh, kde na ňom zahniezdili holubice, ktoré vajíčko vysedeli. Z vajíčka potom vyliezla Aštarte (alebo Ištar), bohyňa Veľkej noci.“

V českej Biblii sa výraz „Veľká noc“ používa na označenie sviatku hodu baránka alebo sviatku prechodu (Pesach), ktorý pripomína odchod Izraelitov z Egypta. Biblický Pesach je teda úplne odlišný od dnešných veľkonočných tradícií, ktoré majú svoje korene v pohanských náboženských praktikách.

SVIATOK PÔSTU

Sviatok Pôstu, slávený počas 40 dní pred Veľkou nocou, má svoj pôvod v babylonskom systéme záhad. Tento sviatok dnes dodržiavajú aj uctievači diabla z Kurdistanu, ktorí ho prevzali z toho istého zdroja ako rímske náboženstvo. Humboldt zistil, že podobný zvyk existoval aj medzi pohanmi v Mexiku, a Wilkinson nás informuje, že to bolo zvykom aj v starovekom Egypte. Obe tradície — Veľká noc aj Sviatok Pôstu — boli zavedené do kresťanskej cirkvi v roku 519 n. l. Písař tej doby, Cassianus, poznamenáva:

„Oslava Sviatku Pôstu neexistovala tak dlho, dokiaľ bola Cirkev čistá a neporušená.“

V rovnakom období roka, keď rímske náboženstvo slávi tento sviatok, ho slávili aj pohania, ale z iného dôvodu — ako oslavu znásilnenia Proserpiny, ktorá vyvrcholila obdobím nezriadenej žiadostivosti po štyridsiatich dňoch vynútenej zdržanlivosti. Boh veľmi výstižne prirovnáva rímsky náboženský systém k prostitútke, ktorá tvrdí, že je jedinou nepoškvrnenou nevestou Krista, ale v skutočnosti predstavuje konečný veľký úpadok náboženstva spojeného so svetskou mocou:

„Desať rohov, ktoré si videl, i šelma, budú nenávidieť smilnicu, spustošia ju a obnažia, zjedia jej telo a spália ju ohňom. Lebo Boh vložil do ich sŕdc, aby vykonali jeho úmysel a aby sa jednomyseľne podriadili šelme, až kým sa neuskutoční Božie slová.“ (Zjavenie 17:16–17)

ZÁHADA BABYLONA A JEHO SPOJENIE S RÍMOM

Tento názov veľmi presne vystihuje Rímanstvo. Od čias Reformácie vznikli stovky rôznych skupín kresťanských cirkví. Slovo „neviestky“ nepochybne odkazuje na tieto skupiny, ktoré sa, ako sa končí vek, stávajú čoraz viac odpadlíckymi a nakoniec sa spoja s Rímom, aby naplnili zjavené „veci po cirkvách“. Tento trend je dnes zjavný v cirkvenom svete – vzniká mnoho náboženských spoločenstiev a mnohé cirkvi sa už teraz obzerajú k Rímu.

(2) „Matka ohavností zeme“ (Zjavenie 17:5)

Aj tento názov je veľmi výstižný pre Rímanstvo. Mnohé ohavnosti začali a pokračovali prostredníctvom starovekého babylonského kultu, ktorého súčasný dedič ide tak ďaleko, že stotožňuje túto ženu so symbolom Rímanstva.

(3) „Veľká neviestka“ (Zjavenie 17:1–2)

Týmto titulom je označená pre svoj nedovolený sexuálny styk s kráľmi sveta v náboženských praktikách a poverách, čím získala vplyv nad národmi a desiatimi kráľmi.

(4) „Veľké mesto“ (Zjavenie 17:18)

Tento výraz ešte viac spája túto ženu s Rímanstvom. Verš doslovne znie:

„A žena, ktorú si videl, je veľké mesto, ktoré panuje nad kráľmi zeme.“

To dokazuje, že nejde o politický systém, ale o náboženský systém s politickým vplyvom, ktorého hlavným sídlom je veľké mesto. Nemali by sme na to pozerať ako na doslovné mesto, podobne ako Nový Jeruzalem, ktorý je nazývaný „nevesta, manželka Baránkova“ (Zjavenie 21:2, 9–10)? Zjavenie 17:18 nepochybne odkazuje na Rím, hlavné náboženské centrum Rímanstva.

(5) Odev Mystického Babylona označuje Rímanstvo (Zjavenie 17:4)

Šarlátová farba je symbolom Rímanstva. Bola to farba, ktorá bola vyhradená pre pápežov a kardinálov. Toto náboženské vyznanie je najbohatšie na svete, čo nám zobrazuje práve tento verš.

(6) Opilosť tejto neviestky dokazuje, že ide o Rímanstvo (Zjavenie 17:6–7)

Toto obvinenie nie je náhodné. Aj keď sa tu hovorí o mučeníctve svätých „po cirkvách“ spôsobeného Rímanstvom, nie je predsa všeobecne známe, že prenasledovanie pokračovalo aj v minulosti? Odhadom sa zistilo, že v minulosti bolo Rímanstvom zabitých viac než 200 miliónov ľudí. Tieto strašné dni prenasledovania sa vrátia, minimálne po vytrhnutí cirkvi a pred druhým príchodom Krista na Zem (Zjavenie 6:9–11; 7:9–17).

ZOZNAM BLUDOV (KACÍRSTIEV) KATOLÍCKEJ CIRKVI

Tieto nasledujúce bludy predstavujú odchýlky od skutočného Božieho evanjelia. Počas viac ako 1600 rokov boli prijaté a neustále udržiavané rímskokatolíckou cirkvou. V skutočnosti sú Rimania heretikmi minulých storočí, a nie tí ľudia, ktorých zabili za to, že sa neprispôsobili týmto bludom. Dátumy uvedené nižšie sú v mnohých prípadoch len približné. Mnohé z týchto bludov boli v raných obdobiach cirkvi rozšírené, no až po ich oficiálnom schválení cirkevným koncilom a vyhlásení pápežom za dogmu viery sa stali záväznými pre všetkých katolíkov. Počas reformácie v 16. storočí boli tieto bludy odmietnuté ako niečo, čo nemá nič spoločné s náboženstvom Ježiša Krista, ako je predstavené v Novom zákone.

(1) Zo všetkých ľudských učení, ktoré sú v rozpore s Bibliou a ktoré praktizuje rímskokatolícka cirkev, sú najstaršie modlitby za mŕtvych a znak kríža. Oboje sa začalo po roku 300 po Kristovi.

(2) Voskové sviece boli zavedené do cirkevnej praxe po roku 320 po Kristovi.

(3) Uctievanie anjelov a zosnulých svätých sa začalo po roku 375 po Kristovi.

(4) Omša ako každodenná oslava bola prijatá v roku 394 po Kristovi.

(5) Uctievanie Márie, matky Ježiša, a používanie titulu Matka Božia, sa začalo na Efezskom koncile v roku 431 po Kristovi.

(6) Kňazi sa začali obliekať odlišne od laikov v roku 500 po Kristovi.

(7) Nauka o očistci bola ustanovená Gregorom Veľkým v roku 593 po Kristovi.

(8) Latinčina ako jazyk modlitieb a uctievania bola zavedená pápežom Gregorom I. v roku 600 po Kristovi.

(9) Biblia učí, že sa máme modliť výhradne k Bohu (Ján 16:23–26). Modlitby k Márii alebo zosnulým svätým sa začali používať v rímskej cirkvi okolo roku 600 po Kristovi.

(10) Pápežstvo má pohanský pôvod. Titul pápeža alebo univerzálneho biskupa bol prvýkrát udelený rímskemu biskupovi zlým cisárom Fokasom v roku 610 po Kristovi. Ježiš neustanovil Petra za vodcu apoštolov a výslovne takúto myšlienku odmietol (Lk 22:24–26; Ef 1:22–23; Kol 1:18; 1 Kor 3:11).

(11) Bozkávanie pápežových nôh sa začalo v roku 709 po Kristovi. Bozkávanie nôh cisárov bol pohanský zvyk, ktorý Božie slovo výslovne zakazuje (Sk 10:25–26; Zj 19:10; 22:9).

(12) Svetovládna moc pápežov vznikla v roku 750 po Kristovi. Ježiš výslovne zakázal takúto svetskú moc a sám ju odmietol (Mt 4:8–9; 20:25–26; Jn 18:36).

(13) Uctievanie kríža, obrazov a relikvií (pozostatkov zosnulých) bolo povolené v roku 788 po Kristovi. V Biblii sa toto označuje ako modloslužba a je viackrát odsúdené (Ex 20:2–6; Dt 27:15; Ž 115; Rim 2:22; 1 Kor 8).

(14) Svätená voda, zmiešaná s troškou soli a požehnaná kňazom, bola zavedená v roku 850 po Kristovi.

(15) Uctievanie svätého Jozefa sa začalo v roku 890 po Kristovi.

(16) Kráľovské požehnanie zvonov (tzv. krst zvonov) bolo zavedené pápežom Jánom XIV. v roku 965 po Kristovi.

(17) Kanonizácia zosnulých svätých – prvýkrát pápežom Jánom XV. v roku 995 po Kristovi. V Biblii je každý veriaci a nasledovník Ježiša nazývaný svätým (Rim 1:7; 1 Kor 1:2).

(18) Piatkové pôsty a sviatok Pôstu boli zavedené v roku 998 po Kristovi, keď pápeži nariadili konzumáciu výlučne rýb.

(19) Omša sa postupne vyvinula ako obeta a od 11. storočia bola účasť na nej povinná. Evanjelium však učí, že Kristova obeta bola prinesená raz navždy za všetkých a nemá byť opakovaná, ale len pripomínaná pri Pánovej večeri (1 Kor 11; Hebr 7:27; 9:26–28; 10:10–14).

(20) Kňazský celibát bol nariadený pápežom Hildebrandom a Bonifácom VII. v roku 1079 po Kristovi. Ježiš ani apoštoli nezaložili takýto poriadok. Naopak, svätý Peter bol ženatým mužom (Mt 8:14–15) a svätý Pavol uvádza, že biskupi majú mať manželku a deti (1 Tim 3:2–5,12; Tit 1).

(21) Ruženec alebo modlitebné korálky boli predstavené mužom menom Peter Hermit v roku 1090 po Kristovi. Išlo o napodobnenie praktík hinduistov a moslimov. Počítanie modlitieb je pohanská praktika, ktorú Kristus výslovne odsúdil (Mt 6:5–13).

(22) Inkvizícia heretikov bola založená koncilom vo Verone v roku 1184 po Kristovi. Ježiš nikdy neučil používať násilie na šírenie viery (Mt 5:10).

(23) Predaj odpustkov, považovaný za kupovanie odpustenia a povolenie na páchanie hriechov, sa začal v roku 1190 po Kristovi. Evanjelium takéto konanie odsudzuje. Práve proti tomuto vypukla protestantská reformácia v 16. storočí.

(24) Dogma o premenení podstaty (transsubstanciácia) bola vyhlásená pápežom Inocentom III. v roku 1215 po Kristovi. Pri tejto náuke kňaz údajne premieňa oplatku na telo Krista počas omše. Evanjelium učí, že Večera Pánova je pripomienkou Kristovej obety, nie jej opakovaním (Lk 22:19–20; Jn 6:35; 1 Kor 11:26).

(25) Povinné vyznávanie hriechov kňazovi aspoň raz ročne bolo nariadené pápežom Inocentom III. na Lateránskom koncile v roku 1215 po Kristovi. Biblia nás učí vyznávať hriechy priamo Bohu (Ž 51; Iz 1:18; Lk 7:48; 15:21; 1 Jn 1:8–9).

(26) Klaňanie sa oplatke (hostii) bolo zavedené pápežom Honorom III. v roku 1220 po Kristovi. Týmto rímska cirkev uctieva boha vytvoreného rukami, čo je jasné modlárstvo v rozpore s evanjeliom (Jn 4:24).

(27) Zákaz Biblie pre laikov a jej zaradenie do zoznamu zakázaných kníh bolo ustanovené koncilom v Tolede v roku 1229 po Kristovi. Ježiš a apoštoli vyzývali všetkých, aby čítali Písma (Jn 5:39; 2 Tim 3:15–17).

(28) Škapuliar bol vynájdený Šimonom Stockom, anglickým mníchom, v roku 1287 po Kristovi. Ide o kus hnedej látky s obrazom Panny Márie, ktorý mal údajne nadprirodzenú moc ochraňovať pred nebezpečenstvom. Je to fetišistická praktika.

(29) Zákaz kalicha pre laikov pri Večeri Pánovej bol schválený koncilom v Kostnici v roku 1414 po Kristovi. Evanjelium prikazuje, aby všetci kresťania oslavovali Večeru Pánovu chlebom aj vínom (Mt 26:27; 1 Kor 11:26–29).

(30) Nauka o očistci bola vyhlásená za dogmu viery na koncile vo Florencii v roku 1439 po Kristovi. V Biblii nenájdeme ani jedno miesto, ktoré by očistec učilo. Krv Ježiša Krista nás očisťuje od všetkých hriechov (1 Jn 1:7–9; 2:1–2; Jn 5:24; Rim 8:10; Zj 1:5; Ef 1:7).

(31) Nauka o siedmich sviatostiach bola zavedená v roku 1439 po Kristovi. Evanjelium učí, že Kristus ustanovil len dve sviatosti – krst a Večeru Pánovu (Mt 28:19; 26:26–28).

(32) Modlitba Ave Maria a doplnenie jej druhej časti bolo uskutočnené v roku 1508 po Kristovi. Úplné znenie bolo dokončené o 50 rokov neskôr a schválené pápežom Sixtom V. na konci 16. storočia.

(33) Tridentský koncil v roku 1545 po Kristovi vyhlásil, že tradícia má rovnakú autoritu ako Biblia. Tradícia znamená ľudské učenie. Farizeji verili v to isté a Ježiš ich ostro odsúdil, že svojimi tradíciami rušia Božie prikázania (Mk 7:7–13; Kol 2:8; Zj 22:18).

(34) Šesť apokryfných kníh bolo pridaných do Biblie koncilom v Tridente v roku 1546 po Kristovi, čo je v rozpore s učením Písma (Zj 22:18–19).

(35) Vyznanie viery pápeža Pia IV. bolo ustanovené ako oficiálne katolícke vyznanie viery v roku 1560 po Kristovi. Skutočný kresťan sa drží Svätého Písma ako svojho vyznania viery, ktoré je o 1500 rokov staršie než vyznanie rímskych katolíkov (Gal 1:8; Zj 22:18–19; 2 Tim 2:15; 3:15–17).

(36) Nepoškvrnené počatie Panny Márie bolo vyhlásené pápežom Piom IX. v roku 1854 po Kristovi. Evanjelium hovorí, že všetci ľudia – okrem Krista – sú hriešnici, a aj Mária potrebovala Spasiteľa (Rim 3:23; 5:12; Ž 51:5; Lk 1:30, 46–47).

(37) V roku 1870 po Kristovi vyhlásil pápež Pius IX. dogmu o neomylnosti katolíckej cirkvi.

(38) Pápež Pius X. v roku 1907 odsúdil spolu s modernizmom aj všetky vedecké výskumy, ktoré nepotvrdzovali učenie cirkvi. Pius IX. urobil to isté už v roku 1864.

(39) V roku 1930 Pius XI. odsúdil verejné školy.

(40) V roku 1931 ten istý Pius XI. znovu potvrdil doktrínu o Márii ako Matke Božej, ktorá bola prvýkrát ustanovená na Efezskom koncile v roku 431 po Kristovi. Toto učenie je v rozpore so slovami samotnej Márie (Lk 1:46–49).

ZÁVER

Aké bude ďalšie výmyselné učenie rímskej cirkvi? Katolíci tvrdia, že ich cirkev sa nikdy nemení, avšak neustále vymýšľa nové doktríny odporujúce Biblii, pričom ceremónie a obrady sú často pohanského pôvodu. Odhaduje sa, že až 95 % obradov a slávností rímskej cirkvi má svoje korene v pohanstve. Kardinál Newman v knihe Rozvoj kresťanského náboženstva priznáva:

„Chrámy, kadidlá, oleje, lampy, obetné dary, svätená voda, sviatky a obdobia zbožnosti, procesie, požehnania polí, kňazské rúcha, strihanie vlasov (kňazov, mníchov a mníšok) a obrazy — to všetko má pohanský pôvod.“

Kiež by úprimné srdce našlo v Písme oporu pre tieto praktiky a videlo, že rímske katolíctvo nie je biblické. Tento chronologický prehľad ľudských výmyslov vyvracia tvrdenie katolíckych kňazov, že ich náboženstvo učil Kristus a že pápeži boli vernými ochrancami tejto viery.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )