Obsah Biblie v kocke

Kain predstavuje ľudí, ktorí sa spoliehajú na vlastné skutky. Priniesol Bohu obeť podľa seba, nekrvavú, čím prejavil neveru v Kristovu budúcu obeť. Kainovo potomstvo sa postavilo proti Bohu a jeho piaty potomok Lámech zaviedol mnohoženstvo, čím prehĺbil morálny úpadok.

Ábel je protikladom Kaina. Bol zavraždený pre nenávisť svojho brata, pretože ho usvedčoval z neprávosti a svedčil o Božej láske a milosti. Jeho viera vyjadrovala dôveru v Božiu záchranu a v to, že Boh pripravil cestu spásy prostredníctvom obete svojho Syna.

Sét je pokračovateľom línie Božích verných služobníkov. On aj jeho potomkovia žili jednoduchým a oddeleným životom, v stanoch a skromných príbytkoch. Pre mravnú skazenosť Kainovho potomstva sa sétovci utiahli do hôr, ďaleko od bezbožných dolín.

Enoch po narodení svojho syna začal chodiť s Bohom a počas tristo rokov žil v Jeho blízkosti. Pochopil hĺbku Božej lásky a obete. Adam žil takmer tisíc rokov, čo umožnilo, aby sa Božie posolstvo prenášalo siedmimi generáciami v prostredí vysokej morálnej aj rozumovej vyspelosti. Enoch prijal zjavenie o udalostiach až do konca sveta a stal sa obrazom tých, ktorí budú vzati do neba – s čistým srdcom, formovaným charakterom a neustálym spojením s Bohom. Jeho život poukazuje na Kristov advent a Božie súdy.

Nóach žil v dobe, keď bolo drevo tvrdé ako kameň a zem bola bohatá na vzácne kamene. Ľudia však namiesto Darcu začali milovať dary, upadli do modloslužby, stavali háje pre modly a manželstvo bolo znížené na ukájanie vášní. Vládla nestriedmosť a morálny rozklad. Boh dal Nóachovi videnie o blížiacej sa potope a poskytol mu 120 rokov, aby postavil koráb. Podľa Božieho pokynu vzal sedem párov čistých a jeden pár nečistých zvierat.

Vďaka viere a spravodlivosti smel Nóach zachrániť aj svoju rodinu. Po vstupe do korábu sedem dní potopa neprišla, až napokon anjel zavrel dvere. Osem ľudí prežilo a voda vystúpila pätnásť lakťov nad najvyššie vrchy. Po štyridsiatich dňoch Nóach vypustil krkavca, ktorý sa vracal späť, potom po siedmich dňoch holubicu, no tá nenašla miesto odpočinku. O ďalších sedem dní, večer toho dňa, priniesla olivový lístok. Nóach postavil oltár a priniesol obeť z čistých zvierat a vtákov.

Dúha sa stala znamením Božej zmluvy a Nóach predpovedal osud svojich synov.

• Sém – vyvolený ľud Božej zmluvy a línia zasľúbeného Vykupiteľa; z jeho rodu vyjde Abrahám a napokon Kristus.
• Chám – prejavil neúctu k otcovi aj k Božiemu zákonu; jeho potomstvo upadlo do otroctva. Usadili sa v rovine Šineár, kde postavili Babylon a vežu ako symbol vzbury proti Bohu. Stavba bola prejavom modloslužby, nastala jazyková zmätenosť, krviprelievanie a obetovanie detí namiesto pravej obete poukazujúcej na Krista. Rozšírili sa bludy a falošné učenia postavené na ľudských predstavách.
• Jáfet – bude mať podiel so Sémom na požehnaniach evanjelia.
• Terách – predstavuje odovzdávanie živej viery od Adama cez Séta, Enocha, Matuzalema, Nóacha a Séma, aj keď svet po rozptýlení zaplavila modloslužba.
• Náchor – zostal pripútaný k domovu a modlám, no poznanie Boha sa v rodine zachovalo.

Boh Abrahámovi zjavil plán spásy a zasľúbil mu početné potomstvo. Pre skazené prostredie Abrahám na Božie povolanie odchádza do neznáma spolu so Sárou a s Lótom, synom zosnulého Hárana. Abrahám vlastnil veľké bohatstvo Východu. Z chaldejského Uru odišiel do Cháranu, kde zotrval až do smrti svojho otca. Potom na Boží príkaz putoval do Síchému, kde si rozložil tábor medzi vrchmi Garizim a Hébal v zasľúbenej krajine, ktorú Boh prisľúbil jeho potomstvu, hoci tam vtedy žili Kanaánci a vládlo modloslužobníctvo. Odtiaľ pokračoval k Bételu.

Neskôr sa vybral na juh, kde krajinu postihol hlad a sucho, a preto odišiel do Egypta s úmyslom vrátiť sa späť. V Egypte sa bál o svoj život, pretože Sára bola krásna, a povedal, že je jeho sestrou. Táto polopravda dostala Sáru do nebezpečenstva, no Boh ochránil jej česť a faraóna postihol ranami. Abrahám bol so Sárou prepustený a dostal ochranu aj bohatstvo. Po návrate do Bételu vznikli pre veľké bohatstvo spory a nezhody, keďže krajina nepostačovala pre obe stáda. Abrahám sa zachoval veľkoryso a pokorne a dovolil Lótovi vybrať si územie. Lót si zvolil úrodné okolie Jordánu až po Sodomu, a tak sa ich cesty rozišli.

Abrahám sa vrátil do Chebrónu, do amorejskej doliny, kde mu traja kráľovskí bratia sľúbili spojenectvo ako ochranu pred násilím a útlakom v krajine. Elámsky kráľ Kedorlaómer vtrhol so spojencami do Kanaánu, aby si podmanil vzbúrené kniežatá. Päť kanaánskych kráľov bolo porazených v Siddímskom údolí, mestá vyplienené a zajatci odvlečení – medzi nimi aj Lót s rodinou. Abrahám ich šiel vyslobodiť so svojimi 318 mužmi a s bojovníkmi Mamreho, Eškóla a Anéra.

Elámci sa utáborili pri území Dána, kde ich Abrahám v noci prepadol, zvíťazil a vyslobodil zajatcov. Sodomský kráľ mu ponúkal korisť, no Abrahám prijal len podiel pre spojencov. Melchisedek, kráľ Sálemu a najvyšší kňaz, ho požehnal, priniesol chlieb a víno a Abrahám mu dal desiatok zo všetkého.

Keďže Abrahám nemal potomka, uvažoval o sluhovi Eliézerovi, no Boh mu zasľúbil vlastného syna. Ukázal mu hviezdy na nebi ako obraz nespočetného potomstva a Abrahám uveril Bohu, čo sa mu počítalo za spravodlivosť. Boh s ním uzavrel zmluvu a prešiel medzi obeťami ako dymiaca pec a ohnivá fakľa.

Po viac než 25 rokoch dal Boh Abrahámovi nové meno Otec národov a Sáre meno Kňažná. Obriezka sa stala pečaťou spravodlivosti z viery. Keď sa mal Boží súd zosypať na Sodomu, Abrahám sa prihováral modlitbou a Boh prisľúbil ušetrenie mesta, ak sa nájde aspoň desať spravodlivých.

Abrahám nenávidel hriech, ale miloval hriešnikov. Je otcom všetkých, ktorí veria a Božím priateľom. Vo svojej domácnosti vyučoval viac než tisíc ľudí. Sára však vzala veci do vlastných rúk a dala mu Hagar. Mnohoženstvo bolo vtedy bežné, no v rozpore s Božím zákonom.

Hagar po sobáši s Abrahámom spyšnela, začala pohŕdať Sárou a pre svoju pýchu odmietla pokoru. Ušla na púšť, kde sa jej zjavil anjel a zasľúbil jej početné potomstvo. Prikázal jej dať synovi meno Izmael – „Boh počuje“. Abrahám vo veku sto rokov dostal opäť prísľub, že Sára porodí syna – a tak sa narodil Izák. Pre napätie museli Hagar a Izmael odísť.

Izmael sa neskôr priklonil k modlárstvu a stal sa praotcom pohanského národa, ktorý bojoval proti potomkom Izáka. V starobe však oľutoval a vrátil sa k Bohu.

Keď mal Abrahám stodvadsať rokov a býval v Beér-Šebe, dostal vo sne Boží príkaz ísť do krajiny Mórija a obetovať Izáka ako spaľovanú obeť. Bez toho, aby to povedal Sáre, vzal syna a so služobníkmi putoval tri dni. Na tretí deň uvidel oblak slávy nad vrchom Mórija a pochopil, že Izák patrí Bohu, ktorý má moc ho vziať aj vzkriesiť.

Abrahám nechcel, aby bol niekto svedkom rozlúčky so synom, a tak sa na vrch vybrali len oni dvaja. Izák niesol drevo, Abrahám nôž a oheň. Keď sa Izák pýtal, kde vezmú baránka, Abrahám odpovedal, že Boh si sám vyhliadne baránka na obeť. Keď Izák pochopil, čo sa má stať, prijal to ako česť a dodával otcovi odvahu. Keď bol Izák priviazaný na oltár, anjel zadržal Abrahámovu ruku. V húštine bol za rohy zachytený baránok, ktorého Abrahám obetoval namiesto syna. Toto miesto nazval: „Hospodin sa postará“.

Boh na vrchu obnovil zmluvu s Abrahámom a prísahou potvrdil požehnanie jeho potomstvu. Abrahám prejavil vieru skutkami a stal sa predobrazom obetovania Krista. Boh tým zjavil, že prijíma iba bezvýhradnú poslušnosť, skrze ktorú objasňuje plán vykúpenia.

Keď Lót prišiel do Sodomy v údolí Siddím, mesto ešte nebolo úplne skazené. Abrahám im priniesol svetlo pravdy a vyzýval ich, aby ctili Boha, no oni to odmietli. Obdivovali jeho charakter aj víťazstvo, no jeho vieru vysmievali, hoci vedeli, že jeho úspech bol výsledkom Božej moci.

V posledný večer prišli do mesta dvaja anjeli. Lót ich prijal s pohostinnosťou a úctou ako prejav živej viery. Obával sa o ich bezpečie, pretože so cudzincami sa v Sodome zaobchádzalo kruto. Keď sa chystali spať, okolo domu sa zhromaždil dav. Lót sa ich snažil odhovoriť, no rozhnevali sa a boli by ho zabili, keby ho anjeli nevtiahli dnu a nezavreli dvere. Dav postihla slepotа.

Anjeli Lótovi oznámili blížiaci sa súd. Keď to povedal dcéram a zaťom, vysmiali sa mu. Keďže zaťovia bývali inde, Lót mohol vziať len dve dcéry a ženu. Rodina váhala pre majetok a strach zo straty všetkého, najmä Lótova žena. Anjeli ich chytili za ruku a vyviedli z mesta. Lót prosil, aby smel ísť do mestečka Coár, a Boh mu to dovolil. Jeho žena sa však obzrela späť. Srdcom zostala v Sodome, obzrela sa za majetkom a tým pohŕdla Božou milosťou.

Neobzerať sa za svetskými pokladmi – Písmo varuje, aby sme slúžili Bohu, nie mamone. Lót sa neskôr bál ďalšieho zničenia a odišiel do vrchoviny, kde žil v jaskyni. Tam jeho dcéry stratili morálne rozlišovanie a vznikli dva národy nepriateľské Božiemu ľudu – Moábci a Ammónci. Miera Božej milosti má svoj limit a potom prichádza Boží súd. Lót a Abrahám stoja v ostrom kontraste.

Lót skončil v jaskyni, no Písmo ho nazýva spravodlivým, lebo sa trápil nad bezbožnosťou mesta. Pre zisk odišiel do Sodomy, no Boh ho napokon doslova vytrhol z ohňa.

Izákovi chcel otec nájsť ženu vo veku štyridsať rokov ako svojmu nástupcovi. Abrahám odmietol, aby si vzal kanaánsku modlárku, pretože by ho mohla odviesť od Boha. Poslal svojho staršieho služobníka Eliézera do Mezopotámie po ženu z Náchorovej rodiny. Eliézer prisahal, že nevezme Kanaánku, a ak by nenašiel ženu ochotnú opustiť svoju rodinu, bol by zbavený prísahy. V tom čase rodičia vyberali deťom manželky, pretože mali viac skúseností aj duchovný rozhľad.

Pre nevestin sprievod vzal Eliézer desať tiav a dary pre nevestu aj jej príbuzných. Zastavil sa pri studni v Chárane, kde ženy čerpali vodu. Uvedomoval si vážnosť zodpovednosti a spomenul si na Abrahámovo zasľúbenie, že Boh pošle anjela pred ním. Modlil sa, aby pravá žena prejavila láskavosť a službu, pretože v Abrahámovej rodine bola pohostinnosť, vľúdnosť a obetavosť prirodzeným ovocím viery.

Pri studni zbadal prívetivé a láskavé dievča. Keď ju požiadal o vodu, nielenže mu dala napiť, ale napojila aj jeho ťavy, čo bolo správanie hodné kniežacích dcér. Keď sa opýtal na jej pôvod, dozvedel sa, že je dcérou Betúela, Abrahámovho synovca. Keď jej povedal, že ho posiela Abrahám, Rebeka to oznámila svojmu bratovi Lábanovi. Po vypočutí svedectva uznali, že vec pochádza od Boha, a Rebeka súhlasila, že pôjde za Izákom.

Izák pásol ovce na vrchovine a keď uvidel prichádzať ťavy, pochopil, že prichádza jeho nevesta. Oženil sa s Rebekou a manželstvo sa stalo zdrojom útěchy po smrti Sáry. Hoci sa Izmaelovo potomstvo stalo nepriateľom Izákových potomkov, manželstvo Izáka a Rebeky zostáva obrazom rodinného šťastia a Božieho požehnania.

Ézav miloval zábavu a bol lovcom. Žil v prítomnom okamihu a vymenil nebeské hodnoty za pozemské. Duchovné prvenstvo aj budúce požehnanie prvorodeného vymenil za okamžitý pôžitok – misku šošovice po návrate z lovu. Ako prvorodený mal byť kňazom rodiny a nositeľom línie, z ktorej mal vzísť Kristus. Jeho život mal byť zasvätený Božej službe, no o prvorodenstvo sa nezaujímal. Považoval ho za záťaž, nie za dar. Boží zákon vnímal ako otroctvo, nie ako slobodu.

Túžil po moci, bohatstve a zábave, nie po zbožnosti a duchovnom živote. Po predaji prvorodenstva pocítil úľavu, že si môže robiť, čo chce. Oženil sa s chetejskými ženami, ktoré uctievali falošných bohov. Keď Izák zostarol a oslepol, chcel Ézava potajme požehnať. Rebeka však plán vypočula a povedala ho Jákobovi, ktorý po váhaní oklamal otca a podvodom získal požehnanie.

Ézav niesol túto stratu celý život s výčitkami. Viac než o duchovné hodnoty mu išlo o majetok a postavenie. Hoci sa zriekol požehnania, túžil po výhodách, ktoré s ním súviseli. Izák si napokon spomenul na Božiu prozreteľnosť a potvrdil požehnanie Jákobovi. Ézav ľutoval následky hriechu, nie samotný hriech. Pre svoju ľahostajnosť voči Božiemu požehnaniu dostal pomenovanie rúhavý. Stal sa symbolom tých, ktorí si málo vážia vykúpenie a žijú podľa zásady:

„Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“

Jákob bol mladší z dvojčiat. Vyrastal pri stáde, doma aj na poli, bol usilovný, rozvážny a starostlivý. Nežil len pre prítomnosť – túžil po neviditeľných požehnaniach. Bol miláčikom matky, ktorá poznala povahy oboch synov. Jákob netúžil po bohatstve, ale po duchovných hodnotách. Chcel slúžiť Bohu, žiť v spoločenstve s Bohom, mať večný život a stať sa praotcom Krista a požehnaného potomstva.

Po podvode s prvorodenstvom musel utiecť pred hnevom brata. Putoval stovky kilometrov len s palicou v ruke, no niesol si Božie zasľúbenie. Vo sne videl rebrík siahajúci do neba, ktorý symbolizoval Ježiša Krista ako jediného prostredníka medzi Bohom a človekom. Miesto nazval Bétel – Boží dom a vztyčil kameň ako pamätník.

U Lábana sa Jákob ukázal ako pracovitý a spoľahlivý muž. Dohodol sa na sedemročnej práci za Ráchel, no Lában ho oklamal a dal mu Leu. Jákob slúžil ďalších sedem rokov. Jeho život pastiera sa často prirovnáva ku Kristovi – dobrému Pastierovi. Po dvadsiatich rokoch služby a opakovanom zneužívaní sa rozhodol vrátiť do zasľúbenej krajiny, pretože Boh bol s ním a požehnával ho.

Jákob by bol už dávno odišiel, no bál sa hnevu Ézava. Spomenul si na Bétel a v modlitbe hľadal Božie vedenie. Boh mu prikázal vrátiť sa do krajiny svojich otcov, a tak sa počas Lábanovej neprítomnosti vydal s rodinou cez Eufrat ku Gileádu. Keď sa to Lában dozvedel, Boh mu v noci zakázal Jákobovi ublížiť alebo ho lákať späť. Jákob mu úprimne vyznal pravdu a spolu uzavreli zmluvu. Navŕšili hromadu kameňov ako hranicu a nazvali ju Gal-Ed alebo Micpá. Po hostine sa rozišli a Jákob sa s obyvateľmi Mezopotámie už nikdy nestretol.

Pri návrate do Kanaánu ho však čoraz viac trápilo svedomie a rástla obava z Ézavovej pomsty. Mal istotu, že ho chránia dva tábory anjelov. Poslal bratovi poslov s darmi a vyznaním podriadenosti, no tí sa vrátili so správou, že Ézav prichádza so štyristo mužmi. Jákob sa zľakol, rozdelil tábor na dve skupiny a úpenlivo prosil Boha o pomoc, lebo len Boh mohol zmeniť Ézavovo srdce.

Rodinu nechal prebrodiť cez rieku Jabbók a ostal sám. Vtedy zápasil s anjelom zmluvy – so samotným Kristom. Vďaka pokore, odovzdanosti a úprimnému pokániu vytrval až do rána. Držal sa Božieho zasľúbenia a volal:

„Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“

Dostáva nové meno Izrael, lebo spoznal svoj hriech aj márnosť vlastnej sily. Počas zápasu Boh pôsobil aj na Ézavovo srdce. Keď sa stretli, Ézav uvidel krívajúceho a zmeneného Jákoba, vyšiel mu naproti, objal ho a obaja plakali. Jákob pochopil, že spoliehanie sa na ľudskú pomoc je márne. Jeho skúsenosť sa stáva prorockým obrazom zápasu Božieho ľudu pred Kristovým príchodom. Satan obviňoval Jákoba, aby mohol zničiť jeho dušu, no Jákob sa kajúcne držal Boha.

Keby predtým nebol úprimne oľutoval svoj hriech, skúšku by neprežil. Platí to aj dnes: musíme vyznávať hriechy a činiť pokánie, inak satan získa prevahu. Jákob je dôkazom, že Boh nezavrhne tých, ktorí sa kajúcne vracajú. Spoliehať sa môžeme len na Božiu milosť a zásluhy Ježiša Krista. Preto musíme vytrvalo zotrvávať na modlitbe a bdieť.

Jákob so svojou rodinou prekročil Jordán a z Padán-Aramu prišiel do Síchemu, kde kúpil pole od synov Chamóra – na mieste, kde predtým rozložil stan jeho otec Abrahám. Tam sa usadili, Jákob postavil oltár a vykopal studňu, pri ktorej o stáročia neskôr Kristus prinesie posolstvo o vode života. Keď sa Jákobova dcéra vybrala medzi dcéry krajiny, došlo k násiliu zo strany Simeona a Léviho, ktorí sa chceli pomstiť za hanbu rodiny. Boh však Jákobovi prikázal odísť do Bétela, na miesto, kde videl rebrík do neba a prijal zasľúbenie milosti.

Pred cestou Jákob vyzval rodinu, aby odstránila modloslužbu. Keď im vyrozprával, čo prežil, deti mu odovzdali sošky a ušné krúžky, ktoré zakopal pod dubom pri Sícheme. Boh zoslal strach na okolité mestá, aby sa nepokúsili pomstiť krviprelievanie. V Bételi sa Jákobovi zjavil Hospodin, obnovil svoje zasľúbenie a Jákob postavil kamenný stĺp. V tom čase zomrela Debora, opatrovateľka Rebeky, ktorú pochoval pod dubom plaču.

Na ďalšej ceste zomrela Ráchel. Počas putovania sa Rúben dopustil ťažkého zločinu a prišiel o výsady prvorodenstva. Jákob napokon dorazil do Mamré k otcovi Izákovi, do Chebrónu, kde žil aj Abrahám. Jákob a Ézav tu zostali až do otcovej smrti. Jákob sa uspokojil s duchovným dedičstvom, zriekol sa časti majetku a prenechal ho Ézavovi. Boh požehnal oboch a ich majetok bol taký veľký, že sa museli rozísť. Ézav odišiel k vrchu Seír.

Postupom času sa ich charaktery čoraz viac rozchádzali. Jákob žil vierou úplne závislou od Boha, no jeho synovia zaviedli mnohoženstvo a spory medzi ženami mu ťažko doliehali na srdce.

Simeon a Lévi sa vyznačovali krutosťou a nepoctivosťou. Ich skutky otvorili dvere modloslužbe a falošným bohom, čo prinieslo duchovný rozklad a napätie do celého tábora Jákobovej rodiny.

Benjamin bol najmladší syn Ráchel. Jákob mu dal meno Syn šťastia, no jeho matka ho pomenovala Ben-Óni – Syn bolesti, pretože krátko po jeho narodení zomrela. Jeho život bol od začiatku poznačený utrpením a stratou.

Rúben bol prvorodený syn, no poškvrnil rodinu ťažkým hriechom, a preto bol zbavený výsad prvorodenstva, ktoré mu podľa poradia patrili.

Medzi bratmi mal výnimočné postavenie Jozef, Ráchelin starší syn. Vyznačoval sa mravnou rozhodnosťou, čistotou a živým duchom. Bol poslušný Bohu aj otcovi, vľúdny, spoľahlivý a vnútorne čistý. Jeho charakter jasne odrážal dôveru v Boha, ktorá ho odlišovala od ostatných bratov.

Po smrti matky sa Jozef ešte viac primkol k otcovi a otec k nemu. Jákob ho miloval viac než ostatných synov, čo v bratoch vyvolalo žiarlivosť a rastúcu nenávisť. Domnievali sa, že ho otec určí za dediča. Napätie sa vystupňovalo, keď Jozef rozprával sny o snopoch, jedenástich hviezdach, slnku a mesiaci. Jákob veril, že Boh cez sny zjavuje Jozefovu budúcnosť, no srdcia bratov ovládol duch zášti, podobný duchu Kaina.

Bratia pásli stáda ďaleko od domova a putovali z miesta na miesto. Keď sa dlho nevracali, Jákob sa o nich obával, lebo vedel, akí krutí boli pri incidente so Síchemcami. Svoj hnev pred otcom skrývali, inak by Jozefa za nimi neposlal. Keď ich Jozef hľadal, poslali ho do Dótanu. Aj unavený pokračoval, pretože mal bratov rád a chcel zbaviť otca starostí.

Bratia ho z diaľky spoznali a rozhodli sa ho zabiť. Rúben ich však odhovoril a navrhol, aby ho hodili do vyschnutej studne, dúfajúc, že ho neskôr tajne vyslobodí. Strhli mu šaty a hodili ho do studne, potom si sadli jesť. Keď sa objavila karavána izmaelských kupcov, Júda navrhol predať ho do otroctva. Jozef ich úpenlivo prosil, no oni zatvrdili svoje srdcia. Keď karavána odišla, Rúben našiel studňu prázdnu a roztrhol si rúcho od žiaľu.

Bratia zakrývali vinu všetci. Zabili kozľa a namočili Jozefov plášť do krvi, potom ho odniesli otcovi. Jákob si roztrhol rúcho, smútil za synom celý život a nik ho nevedel utešiť. Medzitým sa Jozef v Egypte menil – z rozmaznaného chlapca dozrieval na muža. Kúpil ho Pótifar, veliteľ faraónovej telesnej stráže, ktorý ho povýšil na správcu svojho domu a videl v ňom viac než len otroka.

Jozef počas otroctva v Egypte získaval skúsenosti a múdrosť, ktoré ho pripravovali na budúcu zodpovednosť. Zostal verný Bohu aj v skúškach. Keď bol neprávom obvinený Pótifarovou manželkou, skončil vo väzení. Ani tam nestratil vieru – povzbudzoval väzňov a učil sa súcitu, spravodlivosti a milosrdenstvu. Hlavný žalárnik mu zveril dohľad nad ostatnými.

Jozef vyložil sny vrchnému čašníkovi a pekárovi. Čašník bol po troch dňoch prepustený, pekár popravený. Jozef čašníka prosil, aby naňho nezabudol, no dva roky zostal v zabudnutí. Až keď faraón sníval sny, ktorým nerozumeli ani mudrci, čašník si na Jozefa spomenul. Jozef s pokorou vyložil sny o siedmich rokoch hojnosti a siedmich rokoch hladu. Faraón povýšil Jozefa a zveril mu správu celej krajiny. Zaviedol systém, že pätina úrody sa zhromažďovala do sýpok. Bol učiteľom múdrosti a radcom kniežat. Počas hladu prichádzali po obilie ľudia z Egypta aj z Kanaánu.

Desiati Jozefovi bratia prišli do Egypta kupovať obilie. Jozef ich spoznal, oni jeho nie. Všimol si neprítomnosť Benjamína, obvinil ich zo špionáže a žiadal, aby ho priviedli. Simeona zadržal a ostatných poslal domov s obilím – dokonca im vrátil peniaze, čo ich naplnilo strachom. Keď sa vrátili, Jákob nechcel pustiť Benjamína. Až hlad ich prinútil ísť znova. Priniesli dary krajiny a peniaze navyše. Jozef ich prijal, pripravil hostinu a skúšal, či v nich stále prebýva závisť. Benjaminovi dal päťnásobok jedla a do jeho vreca vložil strieborný pohár.

Jozef skúšal charaktery bratov, aby zistil, či sa zmenili. Prešli skúškou pokory, pravdy a odpustenia, ktorá otvorila cestu k zmiereniu, uzdraveniu vzťahov a obnove celej rodiny.

Len čo bratia opustili Egypt, dobehol ich správca Jozefovho domu a obvinil ich z krádeže Jozefovho drahocenného pohára, ktorý sa používal na odhaľovanie jedov a ochranu majiteľa pred smrťou. Bratia sami vyhlásili, že ten, u koho sa pohár nájde, sa stane otrokom. Pri prehliadke sa pohár našiel u Benjamína. V zúfalstve si roztrhli rúcha a vrátili sa späť pred Jozefa.

Jozef zámerne vytvoril dojem, že pozná ich tajomstvá, a rozhodol, že otrokom sa stane len Benjamín. Vtedy vystúpil Júda a ponúkol sa zostať otrokom namiesto neho, pretože vedel, že ich otec by ďalšiu stratu neprežil. Jozef dal vyhnať všetkých Egypťanov, rozplakal sa a odhalil svoju pravú totožnosť. Bratia sa zhrozili a očakávali pomstu, no Jozef im vysvetlil, že všetko bolo súčasťou Božieho plánu na záchranu života.

Jozef pozval Jákoba aj celú rodinu do krajiny Góšen. Vrhol sa Benjamínovi okolo krku, spolu plakali a Benjamin dostal viac darov než ostatní. Bratom prikázal, aby sa medzi sebou nehádali, a poslal im dary i služobníctvo na presťahovanie. Keď sa bratia priznali otcovi, Jákob pochopil, že Boh obrátil zlo na dobré, odpustil im a požehnal ich.

V Beér-Šebe priniesol Jákob obeť vďaky Bohu. V nočnom videní mu Boh prisľúbil, že z neho urobí veľký národ a že ho raz privedie späť do zasľúbenej zeme. Štvrté pokolenie vyvoleného ľudu opustilo Kanaán a usadilo sa v krajine Góšen, kde nehrozila modloslužba, pretože Egypťania pastiermi pohŕdali.

Jákob žil ešte sedemnásť rokov v Egypte. Pred smrťou si želal byť pochovaný v machpelskej jaskyni. Zároveň rozhodol, že Menašše a Efrajim budú patriť k izraelskému národu, nie k Egyptu, hoci tam mohli získať česť a bohatstvo.

Pred smrťou prorocky požehnal svojich synov:

• Rúben – pre ťažký hriech prišiel o prvorodenstvo a jeho potomstvo bolo málopočetné.
• Lévi – dostal kňazstvo namiesto územia; keď ostatní odpadli, ostal verný Bohu a kliatba sa zmenila na požehnanie.
• Júda – prijal kráľovstvo a mesiášske zasľúbenie; z jeho rodu vyšiel Dávid a Sílo – Mesiáš.
• Jozef – získal dvojnásobný podiel dedičstva cez svojich synov.
• Dán – stal sa početnejším než Rúben.
• Simeon – pre krutosť a účasť na predaji Jozefa bol rozptýlený a najmenej početný.

Tak sa naplnil Jozefov sen, ktorý mu Boh dal v mladosti, a práve v Egypte Boh ochránil a požehnal celý izraelský rod.

Po smrti Jákoba sa bratia báli Jozefovej pomsty, a preto mu poslali odkaz s prosbou o odpustenie. Jozef bol dojatý a ubezpečil ich, že im už dávno odpustil. Tento príbeh je silným predobrazom Krista – tak ako bratia vydali Jozefa, aby sa nenaplnili jeho sny, tak aj náboženskí vodcovia vydali Mesiáša na smrť, no práve tým sa stal Spasiteľom.

Jozefa predali vlastní bratia a Ježiša zradil jeden z učeníkov. Ako Jozefa krivo obvinili a uvrhli do väzenia pre jeho spravodlivosť, tak aj Krista odsúdili na základe falošných svedectiev. Jozefov postoj k bratom je obrazom Kristovho milosrdenstva voči každému, kto činí pokánie.

Jozef žil po smrti otca ešte päťdesiatštyri rokov. Videl tri pokolenia Efrajimových synov a Menaššeho vnuka Máchira. Pred smrťou prikázal, aby jeho kosti odniesli do Kanaánu. Egypt bol preňho len dočasným vyhnanstvom. Zomrel vo veku 110 rokov a jeho rakva po stáročia pripomínala Izraelcom, že ich pravý domov je v zasľúbenej zemi.

Za čias Jozefa bol faraón vďačný a izraelský ľud požíval priazeň. Počas sucha však Egypťania predali dobytok aj pôdu za potraviny a zaviazali sa k trvalému otroctvu. Stali sa kráľovými nájomníkmi a odvádzali pätinu úrody. Synovia Jákoba však tejto povinnosti nepodliehali. Po Jozefovej smrti nastúpila nová generácia faraónov, ktorá na jeho zásluhy zabudla. Nový faraón sa začal báť rastúceho počtu Izraelcov a obával sa vzbury. Preto ich utláčali, ponižovali a nútili k ťažkej práci. No čím viac ich sužovali, tým viac sa rozmnožovali. Nakoniec sa stali úplnými otrokmi kráľa.

Satan podnietil faraóna, aby nariadil pôrodným babám zabíjať novonarodených izraelských chlapcov. Ony sa však báli Boha a rozkaz neposlúchli. Pôvodcom tejto nenávisti bol satan, ktorý vedel, že z Izraela má vzísť Vykupiteľ. Faraón preto vydal krutejší rozkaz: všetci novonarodení chlapci mali byť hodení do Nílu.

Z Léviho kmeňa pochádzali Amrám a Jóchebet, ktorým sa narodil syn. Matka zhotovila trstinový košík, potrela ho hlinou a smolou a po troch mesiacoch skrývania uložila dieťa do trstiny pri Níle. Jeho sestra Mária dieťa sledovala. Boží anjeli priviedli faraónovu dcéru, ktorá sa nad dieťaťom zľutovala a adoptovala si ho. Na Máriin návrh Mojžiša dojčila jeho vlastná matka, a tak ho mohla vychovávať vo viere v Boha, hoci vedela, že ho čaká výnimočné poslanie.

Keď mal Mojžiš dvanásť rokov, musela sa s ním rozlúčiť. Význam materskej výchovy sa tu ukazuje ako rozhodujúci pre formovanie charakteru. Faraón mu zabezpečil vojenské aj občianske vzdelanie a plánoval z neho urobiť nástupcu trónu. Satanov plán bol zmarený – Boh viedol udalosti tak, že Mojžiš sa stal vyvoleným nástrojom vyslobodenia. Bol obľúbeným veliteľom vojska a Boží poslovia upozorňovali, že je povolaný vyviesť ľud z otroctva.

Mojžiš sa domnieval, že vyslobodenie príde zbraňou v ruke Izraelcov. Odvrhol pohanské kulty a zvolil si radšej utrpenie s Božím ľudom než hriech. Bol básnik, filozof, zákonodarca, vojvodca i dejepisec. Štyridsať rokov žil v Egypte a povzbudzoval Izraelcov, že čas vykúpenia sa blíži.

Raz Mojžiš videl Egypťana týrať Izraelca a v hneve Egypťana zabil. Domnieval sa, že ho nikto nevidel, a telo zahrabal do piesku. Keď neskôr napomenul Izraelca pri hádke, bol obvinený slovami: „Chceš ma zabiť ako toho Egypťana?“ Správa sa rýchlo rozšírila a dostala sa až k faraónovi. Faraón uveril, že Mojžiš plánuje zvrhnúť vládu a zasadnúť na trón. Mojžiš preto utiekol do Arábie a našiel útočisko u Jetra, veriaceho v Boha. Vzal si jednu z jeho dcér a slúžil mu ako pastier štyridsať rokov.

Boh mal vyslobodiť Izrael, nie Mojžiš ľudskou silou. Ako Abrahám a Jákob, aj Mojžiš prešiel skúškou viery. Učil sa spoliehať na Božiu moc, nie na vlastnú silu. Ako pastier sa naučil viesť stádo, aby raz dokázal viesť celý národ. V samote sa zbavil pýchy a sebadôvery, hľadal Boha v prírode a na horách. Osvietený Duchom Svätým napísal svoju prvú knihu. Keď faraón zomrel, Boh si spomenul na svoju zmluvu a rozhodol sa vyslobodiť Izrael prostredníctvom obyčajného pastiera.

Mojžišova palica sa stala symbolom Božej moci. Pri hore Óreb uvidel horiaci ker – a tam sa začalo jeho povolanie vysloboditeľa.

Mojžiš uvidel ker v plameňoch, no oheň mu neublížil. Keď pristúpil bližšie, počul svoje meno a prehovoril k nemu Boh. Prikázal mu, aby si zobul obuv, pretože pôda, na ktorej stojí, je svätá. Mojžiš si zakryl tvár z bázne. Boh mu oznámil, že vyvedie izraelský ľud z Egypta a bude s ním, pričom mu zasľúbil, že práve na tomto vrchu mu Izraeliti budú slúžiť. Mojžiš sa obával, že ľud nebude poznať Boha, a preto sa pýtal na jeho meno. Boh odpovedal:

„SOM, KTORÝ SOM… Povedz: ‚SOM ma poslal k vám.‘“

Izraeliti mali ísť tri dni na púšť, aby obetovali Bohu, no faraón ich neprepustí. Boh však oznámil, že zjaví svoju moc. Mojžiš pochyboval, či mu ľud uverí. Boh sa ho spýtal: „Čo máš v ruke?“ Keď hodil palicu na zem, premenila sa na hada. Keď vložil ruku do náprsníka, vyšla malomocná, a po opätovnom vložení bola zdravá. Mojžiš namietal, že nevie dobre hovoriť. Boh ho napomenul slovami:

„Kto učinil človeka nemým, hluchým, vidiacim alebo slepým?“

Hoci Mojžiš prejavil nedôveru, Boh odpovedal na každú jeho výhovorku a ustanovil Árona za jeho „ústa“. Mojžiš mal byť prorokom, Áron hovoriacim. Spočiatku bol Mojžiš hanblivý a bez sebavedomia, no keď prijal Božie poslanie, stal sa výrečným a oddaným vodcom. Mojžiš sa vydal na cestu so ženou a deťmi, no účel cesty tajil. Pred príchodom do Egypta poslal rodinu späť do Midjánu pre ich bezpečnosť. Obával sa faraóna, no Boh mu zjavil, že tí, čo mu chceli ublížiť, už zomreli.

Počas cesty sa mu zjavil anjel a hrozil mu smrťou. Mojžiš si uvedomil, že zanedbal obriezku. Cippóra obrezala syna a až potom mohol Mojžiš pokračovať. Bez poslušnosti zmluve nemohol byť chránený Božími anjelmi – rovnako ako na konci vekov nebudú chránení tí, ktorí vedome prestupujú Boží zákon.

Boh zjavil Áronovi, že sa má stretnúť s Mojžišom, a tak mu vyšiel naproti pri Chórebe. Tam sa rozprávali o Božom povolaní a spoločne sa vydali do Egypta. Najskôr oznámili posolstvo starším Izraela, ktorí uverili, a až potom predstúpili pred faraóna. Izraelci sa snažili svätiť sobotu, no pre tvrdé otroctvo to bolo takmer nemožné. Faraón im preto pridal prácu. Museli si sami zabezpečiť slamu, ale kvóty zostali rovnaké. Ak ich nesplnili, boli bití. Ľud reptal proti Mojžišovi, no Boh ho uistil, že jeho zmluva platí.

Egypt sa chvastal, že jeho bohovia sú silnejší než Hospodin. Boh to dočasne dopustil, pretože Izraelci sa pripájali k modlárstvu, uzatvárali manželstvá s Egypťanmi a niektorí sa báli slobody. Boh ich preto nevyslobodil okamžite, ale učil ich spoznávať Božiu lásku, moc a spravodlivosť. Mojžiš a Áron opäť predstúpili pred faraóna. Pred každou ranou ho Boh varoval, aby dal príležitosť k pokániu.

Faraón žiadal zázrak. Áron hodil palicu, ktorá sa premenila na hada. Čarodejníci to napodobili, no išlo len o satanovu ilúziu. Satan nedokáže tvoriť, iba klamať a napodobňovať.

Satan nemá moc stvoriť ani darovať život – dokáže ho len napodobňovať. Faraón považoval Mojžiša a Árona za podvodníkov, hoci palica pohltila palice čarodejníkov. Božia moc chránila Mojžiša aj Árona. Pri Níle, ktorý bol uctievaný ako boh, voda na Boží príkaz sa zmenila na krv. Egypťania to spočiatku zľahčovali, pretože čarodejníci ranu napodobnili, hoci trvala sedem dní.

Rana žiab zaplavila celý Egypt. Keďže žaby boli uctievané, Egypťania ich nemohli ničiť. Čarodejníci ich síce vyvolali, no nedokázali ich odstrániť. Mojžiš určil deň a žaby na druhý deň uhynuli, čím sa stali jasným dôkazom Božej moci.

Keď Áron udrel do prachu, zmenil sa na komáre. Čarodejníci priznali: „Toto je Boží prst.“ Nasledoval bodavý hmyz, ktorý zasiahol Egypt, no Góšen zostal nedotknutý. Faraón ponúkal kompromisy, sľuboval prepustenie, no svoje slovo zakaždým porušil.

Mor na dobytku zničil všetky egyptské stáda, no izraelské zostali uchránené. Potom sadze z pece spôsobili bolestivé vredy, ktoré postihli aj čarodejníkov. Pri krupobití Boh varoval, aby sa ľudia ukryli – kto poslúchol, bol zachránený. Keď rana ustala, faraónovo srdce zostalo tvrdé.

Kobylky zničili posledné zvyšky úrody a vietor ich odvial do Červeného mora. Nasledovala trojdňová tma, taká hustá, že nikto nevidel ani vlastnú ruku. Bola to potupa božstiev slnka a mesiaca. Faraón ponúkol posledný kompromis – bez dobytka. Mojžiš odmietol. Boh oznámil poslednú ranu – smrť prvorodených.

Boh si Izraelcov vyvolil za strážcov svojho zákona a dal im presné pokyny k vyslobodeniu. Krv baránka bez chyby natreli yzopom na veraje a vrch dverí. Mäso baránka piekli a jedli s nekvaseným chlebom – symbolom odstránenia hriechu – a s horkými bylinami, pripomínajúcimi trpkosť otroctva. Pamiatka Pesachu mala byť zachovávaná po všetky generácie ako pripomienka vyslobodenia z Egypta aj z otroctva hriechu. Prvorodené patrilo Bohu – človek aj zviera.

Baránok bol predobrazom Krista. Krv na dverách znamenala osobné prijatie zmiernej obete. Žiadna kosť baránka nesmela byť zlomená, čo poukazovalo na dokonalosť obete. Mäso sa malo zjesť celé – nielen veriť, ale prijať Božie slovo do života. Nekvasený chlieb znamenal odstránenie hriechu, horké byliny pamäť na utrpenie. Ľud prejavil vieru poslušnosťou. Niektorí Egypťania sa pridali k Izraelcom a rozhodli sa slúžiť Bohu.

V tú noc prešiel anjel skazy Egyptom, no domy označené krvou boli ušetrené. Egypt bol zasiahnutý smrťou prvorodených a Izrael vyšiel na slobodu.

ZNAK BOŽIEHO POSLANIA: palica premenená na hada, ktorá pohltila hady čarodejníkov, zostala svedectvom, že Božia moc je nadradená každej klamlivej sile.

• 1. Níl premenený na krv
• 2. Žaby
• 3. Komáre
• 4. Bodavý hmyz
• 5. Mor dobytka
• 6. Vredy
• 7. Krupobitie
• 8. Kobylky
• 9. Tma
• 10. Smrť prvorodeného

Izraelci vyšli z Egypta skoro ráno a rozdelili sa do skupín, každá so svojím vodcom. Odhaduje sa, že ich bolo približne 600-tisíc mužov, okrem žien, detí a ďalších osôb. Pridali sa aj cudzinci – niektorí zo zvedavosti, iní zo strachu pred Božími ranami, no práve títo často zvádzali Izrael k neprávosti. Izraelci so sebou vzali aj kosti Jozefa, čím sa naplnilo proroctvo dané Abrahámovi o štyristo rokoch otroctva.

Boh ich neviedol priamo cez územie Filištíncov, aby sa nezľakli vojny a nevrátili späť do Egypta, ale viedol ich zo Sukkótu do Étamu k Červenému moru.

• Vo dne ich sprevádzal oblakový stĺp, ktorý ich chránil a osviežoval.
• V noci ich viedol ohnivý stĺp, svetlo ukazujúce cestu.

Boh prikázal Izraelcom utáboriť sa pri mori a oznámil, že ich faraón bude prenasledovať, aby sa Boh oslávil. Keď faraón zistil, že Izraelci nejdú hlbšie do púšte, rozhodol sa ich prenasledovať s 600 vozmi a celým vojskom.

Keď Izraelci videli blížiacich sa Egypťanov, zmocnila sa ich panika a chýbala im dôvera v Boha. Oblakový stĺp sa postavil medzi Izrael a Egypťanov – pre Izrael svietil, pre Egypťanov bol temný a nepreniknuteľný. Mojžiš vystrel ruku nad more, vody sa rozdelili a Izraelci prešli suchou nohou, pričom voda stála po oboch stranách ako múr. Ohnivý stĺp osvetľoval ich cestu. Keď sa Egypťania pustili za nimi, Boh spôsobil zmätok, hromy, blesky a lejak. Na Mojžišov príkaz sa vody vrátili a celé egyptské vojsko zahynulo.

Mojžiš napísal pieseň chvály, ktorú podľa videnia apoštola Jána budú raz spievať všetci zachránení. Boh povedal:

„Choď vpred, urob, čo môžeš, a ostatné nechaj na mne.“

Po prechode Červeným morom Izraelci čelili ďalším skúškam. Cesta ich viedla miestami, kde nevideli žiadne východisko, a práve tam sa mali naučiť dôverovať Bohu a ísť vpred – až potom sa „rozdielilo more“.

• V Máre našli vodu, ale bola horká. Boh prikázal Mojžišovi hodiť do vody drevo a voda sa stala sladkou.
• Z Máry putovali k Élimu, kde bolo 12 prameňov vody a 70 paliem, miesto oddychu a obnovy.
• Pokračovali na púšť Sín, kde dochádzala potrava. Ľud opäť reptal proti Mojžišovi a Áronovi.

Boh dovolil tieto skúšky, aby sa Izrael naučil obracať sa na Neho a plne Mu dôverovať.

• Zjavil sa im v oblaku, aby pochopili, že ich nevedie človek, ale samotný Boh.
• Ráno padala manna, večer prilietali prepelice. Manna sa zbierala len na daný deň, výnimkou bola sobota – deň odpočinku.
• Manna bola ako koláč s medom. Kto mal viac, podelil sa, kto menej, dostal viac.
• Štyridsať rokov ju jedli na púšti.
• V sobotu manna nepadala, čo dokazuje, že význam siedmeho dňa poznali už pred darovaním Desatora.

Manna bola symbolom Krista – pravého chleba z neba. Potom Izrael putoval do Refidímu, kde nebola voda a ľud reptal tak silno, že chcel Mojžiša ukameňovať. Boh však rozkázal Mojžišovi udrieť palicou do skaly na Chórebe – a vytryskla voda. Oblak zakrýval Božiu slávu, aby ich nezničila žiara Jeho prítomnosti. Miesto nazvali Masa a Meríba („Pokušenie a Zvada“) na pamiatku svojej nedôvery voči Bohu.

Boh dovolil, aby Izrael napadli Amalekovci, bojovný kmeň tej krajiny. Józua vybral mužov do boja, zatiaľ čo Mojžiš, Áron a Chúr stáli na návrší. Mojžiš dvíhal palicu k nebu – kým mal ruky hore, Izrael víťazil. Keď mu ruky klesli, nepriateľ získaval prevahu. Áron a Chúr mu podopierali ruky, až kým Boh nedal Izraelu víťazstvo.

• Mojžišov postoj ukazoval, že osud ľudu je v Božích rukách a že víťazstvo nezávisí od sily zbraní, ale od Božej moci.
• Amalekovci odporovali Bohu, vysmievali sa Jeho divom a nenávideli Ho, preto boli neskôr Božím súdom zničení.

Izrael potom putoval k mestu, kde žil Jetro, Mojžišov svokor. Jetro mu poradil, aby poveril vedením menších skupín tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov, zatiaľ čo Mojžiš mal riešiť len najťažšie prípady. Napokon prišli k vrchu Sinaj, kde sa oblačný stĺp zastavil. Tu sa mali stretnúť s Bohom a pripraviť na prijatie zákona. V noci ich chránil ohnivý stĺp, ráno padala manna. Boh túžil, aby po rokoch egyptského otroctva spoznávali Jeho charakter a morálne princípy.

Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj a starším odovzdal odkaz od Hospodina: Boh si ich chce vyvoliť za kráľovské kňazstvo a svätý národ. Ľud súhlasil, uzavrel zmluvu a prijal Boha za svojho Vládcu. Počas troch dní sa kajali, postili a očisťovali svoje odevy, aby sa pripravili na stretnutie s Bohom. Na Boží rozkaz postavili okolo vrchu ohradu, ktorú nik nesmel prekročiť. Na tretí deň zrána zahalený Sinaj pokrylo husté mračno, zvuk trúby silnel, blesky a hromy sa rozliehali po horách. Potom zaznel Boží hlas.

Desatoro prikázaní dostal ľud ako strážcu Božieho zákona a svedectvo celému svetu. Určovali povinnosti voči Bohu aj voči blížnym. Modlárstvo je prirovnané k duchovnému cudzoložstvu, pretože vzťah Boha a Jeho ľudu je ako manželstvo. Hriech a zlé vlastnosti sa prenášajú z pokolenia na pokolenie.

• Prikázanie nezabiješ zahŕňa všetko, čo ubližuje druhým: nenávisť, pomstu, poškodzovanie zdravia, zanedbanie pomoci trpiacim, pôžitkárstvo, zbytočné starosti či prepracovanie.

Na vysvetlenie a aplikáciu Desatora dal Boh Mojžišovi praktické predpisy a právne ustanovenia. Izraelca nebolo možné predať doživotne, lúpež a úmyselné zabitie sa trestali smrťou, otrok mal právo na dôstojnosť, úžera bola zakázaná, ukradnuté sa nahrádzalo dvojnásobne, úplatky a ohováranie boli zakázané a aj s nepriateľmi sa malo zaobchádzať vľúdne. Posvätnosť soboty a výročných sviatkov bola opakovane zdôraznená. Celý tento systém bol základom národného práva a podmienkou Božích zasľúbení bola poslušnosť Jeho zákonu.

Zmluva bola potvrdená: postavil sa oltár, vedľa neho dvanásť stĺpov, priniesli sa spaľovacie obete a Mojžiš krvou pokropil oltár, knihu zmluvy aj ľud. Každý sa mal slobodne rozhodnúť, či bude Boha poslúchať. Nasledovalo vyvolenie národa – Áron, Mojžiš, Nádab, Abíhu a sedemdesiat starších vystúpili na vrch. Len Mojžiš sa priblížil najviac. Starší videli Boží majestát, boli naplnení Duchom a mali Mojžišovi pomáhať vládnuť.

Šesť dní čakal Mojžiš v oblaku na vrchu Sinaj, kým dostal pokyn vstúpiť pred Hospodina. Na siedmy deň vošiel do oblaku a strávil tam štyridsať dní a nocí. Boh mu znovu zdôraznil sobotu a predstavil plán svätyne, kde bude prebývať uprostred svojho ľudu. Desatoro prikázaní vyryl Hospodin vlastným prstom na dve kamenné dosky, ktoré sa stali symbolom Jeho vôle, autority a moci pre celý národ.

Ľud čakal na Mojžiša, no ich viera ochabla – namiesto trpezlivej poslušnosti sa v srdciach objavila túžba vrátiť sa späť do Egypta. Ich nábožnosť bola povrchná a hmotná; nechceli čakať na neviditeľného Boha, ale túžili po niečom, čo môžu vidieť, dotknúť sa a ovládať. Keď Mojžiš dlho neprichádzal, reptať začali najmä primiešanci. V Egypte uctievali býka a teľa, a preto aj teraz žiadali hmotné božstvo ako náhradu Mojžiša.

Keďže Boh svoju podobu nezjavil a výslovne zakázal akékoľvek zobrazovanie, obrátili sa na Árona, aby im zhotovil modlu. Dúfali, že si tak zabezpečia priazeň Egypta, lebo Boží oblak sa zastavil a už ich neviedol. Áron podľahol tlaku ľudu, zozbieral zlaté náušnice a zhotovil zlaté teľa. Pred modlou postavil oltár a vyhlásil sviatok Hospodinovi. Ľud prinášal obete, hodoval, pil a oddával sa zábave, obžerstvu a neviazanosti.

Väčšina sa pridala k modlárstvu, len menšina zostala verná. Tí, ktorí sa odmietli skloniť, boli bití alebo zabití. Boh upozornil Mojžiša na odpadlíctvo ľudu a dal mu najavo, že strata Božej priazne znamená záhubu. Zároveň však čakal na Mojžišovo príhovorné vystúpenie. Mojžiš sa za ľud prihovoril a poukázal na to, že zničenie Izraela by zneuctilo Božie meno medzi národmi. Jeho modlitba obmäkčila Hospodina.

Keď Mojžiš a Józua zostupovali z vrchu, Józua počul krik – nebol to bojový krik, ale veselé vykrikovanie. Mojžiš v hneve rozbil dosky Desatora, čím sa stal viditeľným znak, že ľud porušil zmluvu. Zlaté teľa spálil, rozdrvil na prach a dal ľudu piť, aby im dokázal ničotu a bezmocnosť modly. Leviti zostali verní a Boh ich oddelil pre svätú službu.

Mojžiš ako predobraz Krista sa opäť prihováral za ľud. Boh mu dal nové kamenné dosky a jeho tvár žiarila Božou slávou. Mojžiš si ju musel zahaľovať, aby ľud dokázal zniesť Božiu prítomnosť. Žiara bola svedectvom svätosti zákona aj evanjelia. Po obnovení zmluvy Boh prikázal vybudovať svätostánok, ktorý mal byť viditeľným znakom Jeho prítomnosti uprostred ľudu. Stavba sa oneskorila pre odpadlíctvo, no Boh v milosti opäť prebýval medzi Izraelom.

Svätyňa bola napodobeninou nebeských skutočností, kde Kristus koná príhovornú službu za človeka.

Svätostánok bol postavený z akáciového dreva, pozlátený, so svätyňou a veľsvätyňou. V predsieni stál medený oltár a umývadlo. V svätyni bol stôl predkladných chlebov, zlatý svietnik a kadidlový oltár. Vo veľsvätyni sa nachádzala truhla zmluvy s doskami zákona a zľutovnicou, nad ktorou prebývala Božia sláva. Tu sa stretával súd so zmierením.

Svätostánok nebol len náboženský stan, ale Boží plán vykúpenia v obrazoch. Boh tým učil Izrael, že spasenie neprichádza cez človeka, ale cez svätú službu, obeť a príhovor. Aj preto sa na stavbu použili najvzácnejšie materiály a všetko sa robilo presne podľa nebeského vzoru, ktorý Boh ukázal Mojžišovi na vrchu.

Celá svätyňa bola z akáciového dreva a mala pozlátené steny, ktoré stáli na strieborných podstavcoch. Strechu tvorili vrstvy prikrývok: spodná z ľanu, purpuru, karmazínu a cherubínov, ďalšie z kozej srsti, baraních koží a jazvečích koží. Všetko pripomínalo, že Boh je svätý, no zároveň chce prebývať uprostred ľudu.

Predsieň bola ohradená jemným plátnom na medených stĺpoch a vchod smeroval na východ. Pri vchode stál medený oltár na spaľované obete a jeho rohy sa kropili krvou, čo ukazovalo, že bez krvi obete niet prístupu k Bohu. Neďaleko bolo medený umývadlo zo zrkadiel izraelských žien, kde sa kňazi očisťovali, lebo Boh učil, že svätosť nie je len v obradoch, ale v čistote života.

Vo svätyni bol stôl predkladných chlebov s dvanástimi chlebmi, ktoré sa pravidelne obnovovali, ako znak, že Boh sa stará o výživu svojho ľudu a udržiava s ním zmluvu. Stál tam aj sedemramenný zlatý svietnik, ktorý svietil vo dne i v noci, aby ukázal, že Boh je svetlo a že Jeho prítomnosť má preniknúť celý život. Pred oponou bol zlatý kadidlový oltár, na ktorom sa pálilo kadidlo ako obraz modlitieb a príhovoru.

Veľsvätyňa bola oddelená oponou a predstavovala najsvätejšie miesto. Nachádzala sa tam truhla zmluvy z akáciového dreva pokrytá zlatom, v ktorej boli uložené dosky Desatora. Nad ňou bola zľutovnica z jedného kusa zlata a pri nej zlatí cherubíni. Božia prítomnosť sa zjavovala medzi cherubínmi, aby celý Izrael vedel, že Boh je Svätý Sudca, no zároveň dáva milosť a odpustenie.

Tu sa stretával Boží súd so zmierením: zákon ukazoval, čo je spravodlivé, a zľutovnica ukazovala, že Boh dáva milosť tomu, kto prichádza skrze obetnú krv. Všetko smerovalo k Kristovi, ktorý je pravý Baránok, pravý Príhovorca a pravý Veľkňaz, skrze ktorého môže človek znovu vstúpiť do Božej prítomnosti.

Po dokončení chrámu Boh zahalil svätyňu oblakom svojej prítomnosti a vstúpil do nej. V dávnych časoch bol každý muž kňazom vo svojej rodine a za dní Abraháma túto úlohu vykonával najstarší syn. Neskôr Boh odmenil pokolenie Léviho za ich vernosť počas udalosti so zlatým teľaťom tým, že ich povolal do služby. Z tohto pokolenia bolo kňazstvo zverené Áronovi a jeho synom, zatiaľ čo ostatní Lévitovia sa starali o stánok a sväté predmety, no nesmeli prinášať obete ani hľadieť na svätyňu.

Pred vstupom do Božej prítomnosti sa museli vyzuť a očistiť, čo symbolizovalo duchovnú čistotu. Na hrudi nosil veľkňaz náprsník s vyrytými menami dvanástich kmeňov Izraela, čo poukazuje na to, že aj Ježiš nosí mená veriacich vo svojom srdci. Na náprsníku boli kamene urím a tumím, prostredníctvom ktorých Boh zjavoval svoju vôľu – svetelný znak na pravom kameni znamenal súhlas, na ľavom nesúhlas.

Každý deň sa prinášali ranné a večerné obete, osobitné obety za hriechy jednotlivcov i obety počas sviatkov, ako bol nový mesiac, sobota a výročné slávnosti. Baránok obetovaný ráno a večer symbolizoval oddanosť Izraela Bohu a úplnú závislosť od krvi Zmiercu – Božieho Syna. Obete museli byť bez poškvrny. Kadidlo symbolizovalo modlitby Izraela a zároveň Kristove zásluhy a jeho príhovor.

Kňaz pri pálení kadidla hľadel smerom k truhle zmluvy za oponou, podobne ako aj my máme vierou hľadieť na Krista v nebeskej svätyni. Boh pripočítava spravodlivosť hriešnikovi na základe viery. Židia sa dodnes modlia obrátení k Jeruzalemu ako pútnici v cudzine. Chlieb predloženia symbolizoval závislosť od Boha, rovnako ako manna, ktorá bola predobrazom Krista ako živého chleba.

Duchovná aj telesná závislosť na Bohu zostáva nemenným princípom. Pri prinášaní obete veriaci vyznával hriech položením ruky na obeť, sám ju usmrtil a kňaz priniesol krv do svätyne, ktorou kropil oponu pred zákonom, ktorý bol prestúpený. Tým sa hriech symbolicky preniesol do svätyne. Ak sa krv nepriniesla, kňaz musel zjesť mäso obete.

V Deň zmierenia boli predstavení dva kozly. Na jedného padol žreb ako obeť Bohu a jeho krvou bol pokropený zľutovný prestol. V ten deň si každý skúmal svoje svedomie. Na druhého kozla – Ázaela – boli vyznané hriechy a bol vyhnaný do púšte ako symbol prenesenia hriechu. Hriech sa tým neodstraňoval, ale len prikrýval. Krvou pokropenia boli naplnené požiadavky zákona, ktorý si vyžadoval život hriešnika.

Kňaz ako prostredník vyznával hriechy a až potom mohli byť ľudia zbavení svojich vín. Kristova krv oslobodzuje hriešnika od zatratenia, no záznam hriechu zostáva až do dňa posledného účtovania. Vtedy budú hriechy vymazané z nebeskej knihy na základe Kristovej krvi a prenesené na satana ako na pôvodcu hriechu.

Po posvätení svätyne boli na službu ustanovení aj kňazi. Bohoslužby trvali sedem dní a na ôsmy deň Áron priniesol Bohu obeť. Oheň z neba strávil obeť na oltári ako viditeľné potvrdenie Božej priazne. Áronovi synovia však počas bohoslužby zapálili svoje kadidelnice a použili cudzí oheň namiesto posväteného ohňa od Boha. Týmto prestúpili Božie nariadenie a boli usmrtení ohňom, pretože čím viac človek vie, tým väčšia je jeho zodpovednosť.

Ich problémom bol nedostatok sebadisciplíny a neúcta k autorite otca aj Boha. Boh je prísny voči tým, ktorí nerozlišujú medzi svätým a bežným a Áronovi synovia navyše požívali víno a opili sa.

Stavba svätyne bola ukončená na začiatku druhého roka po odchode z Egypta. Izraelský národ sa vyznačoval poriadkom a presnou organizáciou. Vládcom bol Boh a vodcom Mojžiš, ktorému pomáhala rada sedemdesiatich starších. Vedenie ľudu bolo rozdelené medzi tisícnikov, stotníkov, veliteľov päťdesiatich, desiatich a správcov. Tábor sa skladal z troch častí: v strede stál stánok stretnutia, okolo neho kňazi a levíti a za nimi všetky ostatné kmene Izraela.

Levíti mali na starosti rozkladanie a skladanie stánku a boli rozdelení do troch oddielov podľa synov Léviho. Najbližšie stáli Mojžiš a Áron, južne Kehátovci, ktorí sa starali o truhlu zmluvy a sväté zariadenie, severne Meráriovci, zodpovední za stĺpy, podstavce a dosky, a za nimi Geršónovci, ktorí niesli opony a závesy.

Každý kmeň mal svoje presné miesto a vlastnú zástavu. Primiešanci, ktorí nepatrili k Izraelu, bývali za táborom a do spoločenstva mohli vstúpiť až po treťom pokolení. Tábor musel zostať svätý a nečistí museli byť vylúčení. Truhla zmluvy kráčala prvé tri dni cesty v čele zástupu. Niesli ju synovia Keháta, pred ňou kráčali Mojžiš a Áron a v ich blízkosti kňazi so striebornými trúbami, ktorými dávali Božie pokyny ľudu. Kto neposlúchol, zomrel.

Oblačný stĺp neustále viedol Izraelcov. Keď sa zastavil, utáborili sa, keď sa zdvihol, putovali ďalej. Tak ich Boh viedol až do Kádeša. Cesta od Sínaja k hraniciam Kanaánu trvala iba jedenásť dní. Už po troch dňoch sa však začali reptať. Primiešanci ovplyvnili celý tábor. Nestačila im manna a žiadali mäso. Boh im mäso nechcel dať, pretože ich chcel vrátiť k pôvodnej zdravej strave. Satan ich viedol k nespokojnosti a presviedčal ich, že Božie obmedzenia sú nespravodlivé.

Satan zvádza tam, kde tuší najväčší úspech. Uspokojovanie žiadostí prebúdza zmyselnosť a robí človeka ľahkým terčom jeho vplyvu. Nestriedmosť otupuje mravnú citlivosť. Nevedomosť Boh netrestal, ale po poznaní a uzavretí zmluvy sa reptanie stalo vzburou, ktorú bolo potrebné potrestať, aby nevznikla anarchia a záhuba. Oheň a blesk z neba strávili koniec tábora aj hlavných buričov.

Ľud prosil Mojžiša o príhovor a oheň prestal. Miesto dostalo názov Spálenisko – Tabéra. Namiesto pokánia však reptali ešte viac. Spomínali na jedlá Egypta, hoci počas jedenia manny nikto z nich neochorel. Mojžiš bol vyčerpaný ich ustavičnou nespokojnosťou a v modlitbe vylial svoje trápenie pred Bohom. Boh prikázal zhromaždiť sedemdesiat skúsených mužov, aby pomohli niesť bremeno zodpovednosti za ľud.

Mojžiš prejavil nedôveru, keď sa pýtal, odkiaľ získa pre ľud mäso. Boh však zoslal svojho Ducha na Mojžiša a sedemdesiat vybraných mužov, ktorí sa stali správcami Izraela, podobne ako neskôr pri udalosti Turíc. Boli to Bohom vyvolení muži. Prepelice boli privedené v hojnosti, no to, čo Izraelci nestihli zjesť, usušili na celý mesiac. Pre svoju nenásytnosť a hodovanie dostali hlavní pôvodcovia vzbury zimnicu a zomreli hneď, ako ochutnali jedlo.

Z Tabéry sa presunuli do Chacerótu. Pri výbere sedemdesiatich sa nikto neradil s Áronom ani Máriou, a tak voči Mojžišovi vzplanula žiarlivosť. Nepáčilo sa im, že Mojžiš nebral ohľad na ich postavenie a autoritu, a túžili byť na rovnakej úrovni ako on.

Márii sa nepáčil Mojžišov sobáš, ktorý ustanovil sám Boh. Jeho manželka bola z iného národa, čo Mária vnímala ako urážku rodinnej a národnej hrdosti. Voči Cippóre sa správala pohŕdavo a nazývala ju černoškou, hoci bola Midjánka z Abrahámovho rodu. Cippóra bola citlivá, súcitila s inými a v čase egyptských rán ju Mojžiš poslal domov. Keď sa neskôr vrátila, videla, aké bremeno Mojžiš nesie, a povedala to Jetrovi, ktorý mu dal múdru radu. Niektorí si mysleli, že sa Mojžiš neradí so súrodencami kvôli svojej žene, ktorá ho vraj ovplyvňuje.

Áron mohol zabrániť sporom, no nechal sa strhnúť Máriou a aj on podľahol žiarlivosti. Mojžiš však zostával najpokornejším zo všetkých a ich výčitky prijal. Pokorných vedie Hospodin, pretože sú učenliví a dajú sa poučiť. Boli predvolaní pred Boha a Mojžiša. Boh hovoril s Mojžišom zoči-voči, zatiaľ čo s inými prostredníctvom videní a snov. Mária bola potrestaná malomocenstvom, no po pokání a vyznaní hriechu bola očistená. Musela však na sedem dní opustiť tábor, pretože Božia prítomnosť odišla. Keď sa Mária vrátila, Boh sa opäť vrátil do svätyne a Izrael pokračoval v ceste.

Boh musel potrestať závisť, podobnú tej, ktorá vznikla u satana v nebi. Odsudzovanie a ohováranie si totiž uzurpuje Božie právo súdiť. Po jedenástich dňoch cesty od vrchu Chóreb sa Izraelci utáborili v Kádeši na púšti Páran, blízko hraníc Kanaánu. Ľud žiadal, aby vyslali vyzvedačov preskúmať zasľúbenú krajinu, a Boh s tým súhlasil. Každý kmeň vybral jedného muža, ktorého úlohou bolo preskúmať úrodnosť, bohatstvo, polohu, počet i silu obyvateľov a priniesť plody krajiny.

Prieskumníci prešli celú krajinu od juhu po sever a po 40 dňoch sa vrátili. Úrodnosť bola mimoriadna – strapec hrozna museli niesť dvaja muži, priniesli aj figy a granátové jablká. Osem vyzvedačov však rozprávalo o mocných obyvateľoch, vysokých hradbách a obroch – Anákových potomkoch a tvrdili, že dobyť krajinu je nemožné.

Ľud ovládlo zúfalstvo a nedôvera, akoby na Boha úplne zabudli a spoliehali sa len na vlastné sily a zbrane. Káleb sa snažil povzbudiť ľud a odvážne obhajoval Božie zasľúbenia, no desiati vyzvedači ho predbehli a ešte viac vystrašili ľud klamstvami. Krajinu vykreslili ako nepriateľskú a plnú nebezpečenstiev, hoci predtým potvrdili jej úrodnosť. Celú noc ľud plakal a nariekal, vypukla vzbura a oblačný stĺp bol svedkom ich nevernosti. Vybrali si nového vodcu, ktorý ich mal vrátiť späť do Egypta. Mojžiš a Áron padli na tvár v pokore pred zhromaždením.

Józua a Káleb si roztrhli rúcha na znak bolesti a vstúpili medzi ľud. Volali, že ak bude Boh s nimi, krajinu určite získajú. Ľud ich však chcel ukameňovať, no v tej chvíli sa svätostánok rozžiaril a vyzvedači sa skryli. Boh chcel ľud zničiť morom a rozmnožiť Mojžiša, no Mojžiš sa za ľud prihováral. Boh vo svojej milosti prikázal návrat k Červenému moru, lebo len tam boli v bezpečí. Pre ich nedôveru a malomyseľnosť nemohol Boh prejaviť svoju moc a poraziť nepriateľov.

Splnil ich želanie – všetci nad dvadsať rokov zomrú na púšti, ich deti však zasľúbenú krajinu uvidia. Vyzvedači zomreli, Káleb dostal krajinu pre seba i svoje potomstvo. Izrael namiesto 40 dní putoval púšťou 40 rokov. Mohli činiť pokánie, no ľutovali iba následky, nie vlastnú neveru. V srdci sa nezmenili. Rozsudok bez reptania prijali len Mojžiš, Áron, Káleb a Józua. Celú noc ľud plakal – raz váhal poslúchnuť Boha a potom bol príliš odvážny bez Božieho súhlasu.

Ráno sa rozhodli dobyť krajinu na vlastnú päsť, hoci už nemali od Boha poverenie. Najprv neverili v Božiu moc, teraz sa spoliehali len na seba. Boh nechcel, aby získali krajinu bojom, ale poslušnosťou. Sami síce uznali svoju vinu, no ich srdce sa nezmenilo – ide o jasný predobraz konca časov, keď každý uzná Božiu spravodlivosť, aj keď vnútorný postoj zostane nezmenený.

Zaútočili sami, bez Božieho vedenia, bez truhly zmluvy a bez Mojžiša. Kanaánci boli pripravení na boj; spočiatku sa síce báli, pretože počuli o Božích skutkoch, no Izraelci ich vyprovokovali. Bojovali v nevýhode, na skalnatých úbočiach. Mojžiš ich varoval, že zahynú mečom, pretože neboli vycvičení na boj. Po náročnom výstupe boli vyčerpaní a nepriateľ ich ľahko porazil. Porážka sa rozšírila ako mýtus o ľahkom víťazstve nad Izraelom, čo neskôr výrazne sťažilo dobytie krajiny. Izraeliti museli utiecť späť na púšť, ktorá sa im stala hrobom.

Izraelci síce prestali reptať, no vo svojom vnútri stále živili ducha vzbury. Začalo sa sprisahanie s cieľom zvrhnúť vodcov ľudu. Na jeho čele stál Kórach, levita z rodu Kehát, Mojžišov bratranec. Okolo seba zhromaždil Abírama a Dátana so svojimi prívržencami. Ich stany stáli blízko svätostánku, čo im dávalo postavenie kniežat. Kórach túžil po kňazstve a neuspokojil sa s úlohou služby v svätyni. Boh už vopred vedel o jeho vzbure – práve preto v minulosti potrestal Máriu, aby ukázal, že Mojžiš nie je len obyčajný prorok.

Kórach zviedol 250 kniežat Izraela a chcel zmeniť Božiu organizáciu vedenia národa. Podobne ako satan šíril bludy a zvádzal ľud pod zámienkou Božieho diela, čo viedlo k žiarlivosti, závisti a vzbure. Spoločne sa pýtali: Prečo by mal mať Mojžiš také veľké privilégium? Obviňovali Mojžiša a Árona zo všetkého nešťastia. Tvrdili, že ich vyviedli na púšť, aby tam zomreli, a že si chcú privlastniť ich majetok.

Obviňovali ich, že si uzurpovali moc, ktorá patrí všetkým, a že ľud pripravili o slobodu a nezávislosť, pričom im neustále vyčítali hriechy. Mojžiš navrhol skúšku. Na druhý deň mali všetci, ktorí túžili po kňazstve, priniesť svoje kadidelnice a obetovať kadidlo pred Hospodinom. Mojžiš ich chcel vypočuť, no oni odmietli prísť a pohrdli jeho autoritou. Ráno sa na nádvorí stánku zhromaždilo 250 kniežat; ľud to žiadal, aby videl, kto zvíťazí.

Niektorí sa však oddelili a kajali sa. Stany Kóracha a jeho prívržencov sa prepadli do zeme a oheň z oblaku spálil 250 kniežat, ktoré sa ani vtedy nekajali. V tú noc sa zvyšok ľudu nekajal, ale začal uvažovať, ako dokázať, že nie sú najväčší hriešnici, a nenávisť voči Mojžišovi a Áronovi ešte vzrástla. Ráno sa chystali Mojžiša a Árona zabiť. Nad stanom sa zjavil oblak – Boh chcel ľud zničiť. Mojžiš však zostal s ľudom, pretože ho považoval za svoje stádo.

Modlil sa za nich a na Boží pokyn Áron vzal kadidelnicu a vykonal obrad zmierenia za ľud. Dym z kadidla a modlitby zastavili ranu, no napriek tomu zomrelo 14 000 ľudí. Na Boží príkaz každý kmeň pripravil palicu so svojím menom. Palice položili do svätostánku pred truhlu svedectva. Tá, ktorá vypučí, mala byť dôkazom, že Boh určil pravého kňaza. Na druhý deň Áronova palica zakvitla a priniesla mandle. Bola ukázaná všetkému ľudu a uložená pri truhle ako trvalý dôkaz pre budúce pokolenia o Božom výbere kňazstva.

Kórach sa stal symbolom toho, ako satan strhol anjelov do vzbury – pýcha, túžba po prvenstve a ctižiadostivosť vždy vedú k rozvráteniu Božieho poriadku. Rovnaká túžba po poctách a nadradenosti sa prejavila aj u jeho prívržencov, ktorí sa stali nástrojmi zla. Ľud vinu pripisoval tým, ktorí ich napomínali, a Božie súdy prisudzoval satanovi. Práve tu ide o hriech proti Duchu Svätému – stav, keď sa srdce zatvrdzuje a vedome odmieta pôsobenie Božej milosti.

Aj Ježiš hovoril o tomto hriechu, keď jeho zázraky pripisovali moci Satana. Boh posiela svoje posolstvo skrze Ducha Svätého, no ak človek Ducha zavrhne, spojenie s Bohom sa preruší. Duch presviedča a karhá, ale pri neustálom odmietaní Boh už nemôže konať.

Putovanie z Kádeša k potoku Zered trvalo tridsaťosem rokov, až kým staré pokolenie nebolo vyhubené. Svojou vzburou Izraelci vedome odmietli Boha a On ich tiež zavrhol. Spreneverili sa zmluve a prestali dostávať znamenie obriezky. Túžba po Egypte jasne ukazovala, že si slobodu nevážia, a preto nezachovávali ani Veľkú noc. Bohoslužba v stánku však pokračovala, pretože Boh ľud úplne nezavrhol a naďalej sa staral o ich potreby.

Putovanie nebolo iba trestom, ale aj prípravou na zasľúbenú zem. Biblický záznam preto zdôrazňuje najmä pády a poklesky národa.

Jedného dňa sa syn Izraelitky a Egypťana dožadoval práva postaviť si stan medzi Izraelitmi, čo zákon primiešancom nedovoľoval. Po spore s Izraelitom prehral súd a preklial sudcu aj Božie meno. Mojžiš sa radil s Bohom a muž bol vyvedený von a ukameňovaný. Iný muž, zo zlosti, že nesmú vstúpiť do Kanaánu, v sobotu zbieral drevo, hoci to bolo v púšti zakázané. V Kanaáne by to bolo potrebné, no tu išlo o zámerné porušenie prikázania, a aj on bol ukameňovaný.

Porušenie soboty aj rúhanie sa Bohu predstavuje pohrdnutie Božou autoritou. Aj deti Izraelitov neskôr zanedbávali sobotu, a preto im Boh oznámil, že po pobyte v zasľúbenej krajine budú rozohnaní medzi pohanov. Z Kádeša sa opäť vrátili na púšť a po štyridsiatich rokoch sa vrátili späť do Kádeša na púšti Cín. Tam zomrela a bola pochovaná Mária.

Prvýkrát vytryskla voda na Chórebe. Neskôr prestala tiecť, no vyvierala z puklín všade tam, kde sa Izraelci utáborili. Voda zo skaly bola symbolom Krista – tak ako zo skaly tiekol prúd vody, z Krista prúdi spása pre celé ľudstvo. Skala bola udretá len raz, rovnako ako Kristus bol obetovaný raz za naše hriechy. Následné obrady Izraelcov pripomínali požehnanie, ktoré Kristus priniesol, a po vstupe do Kanaánu každoročne slávili veľké slávnosti na pamiatku živej vody, ktoré sa neskôr stali súčasťou bohoslužieb v Kristovej dobe.

Počas slávnosti stánkov v Jeruzaleme trvali oslavy sedem dní. Kňazi za spevu Levítov nabírali vodu zo Siloe do zlatej nádoby a ľud putoval k prúdu, aby sa napil. Vodu vylievali na oltár zápalných obetí za zvuku trúb a spevu. Skala a živá voda boli symbolom Krista – toho, ktorý občerstvuje, zúrodňuje, zachraňuje a premieňa suchú krajinu na úrodnú.

Kristus je zdrojom požehnania aj pre druhých. Keď Izraelci opäť prišli do Kádeša, voda prestala tiecť. Boh ich chcel vyskúšať, či mu dôverujú, alebo podľahnú pochybnostiam ako ich otcovia. Už videli kopce Kanaánu a blížili sa k hraniciam cez Edóm, kde žili Ézavovi potomkovia. Boh im prikázal kúpiť si vodu a jedlo a vyschnutie prameňa malo byť znamením blížiaceho sa vstupu do úrodnej krajiny.

Izraelci začali pochybovať, či ich Boh skutočne dovedie do cieľa. Mali prejaviť vieru v Božie zasľúbenia a nespoliehať sa na svoje zmysly, no namiesto toho opäť reptali proti Bohu, Mojžišovi a Áronovi. Keď nastala kríza, Mojžiš a Áron padli na tvár pred stánkom. Boh im prikázal, aby zhromaždili ľud a prehovorili ku skale, ktorá mala dať vodu pred očami všetkých.

Mojžiš však v rozčúlení dvakrát udrel do skaly namiesto toho, aby k nej prehovoril. Prekročil hranicu trpezlivosti a prejavil rozčúlenie namiesto svätého smútku nad neverou ľudu. Obvinil ľud a pripísal si zásluhu, čím zarmútil Božieho Ducha. Nedostatkom sebaovládania dal ľudu dôvod pochybovať, či ich vedie Boží služobník. Svojím postojom urazil Boha rovnako, ako ľud urážal Boha svojou neverou.

Mojžiš prejavil nedôveru v Boha, keď povedal, že on vyvedie vodu zo skaly, namiesto toho, aby oslovil skalu v poslušnosti Božiemu príkazu. Uderil druhýkrát, čím zmaril predobraz Krista, ktorý je raz obetovaný za hriechy sveta. Prisúdil si moc, ktorá patrí iba Bohu, a zabudol, že ľud v skutočnosti reptá proti Bohu, nie proti svojim vodcom.

Boh oznámil Mojžišovi a Áronovi, že nemôžu vojsť do Kanaánu a zomrú ešte pred prekročením Jordánu. Obaja oľutovali svoje konanie. Nešlo o úmyselný hriech, ale o podľahnutie pokušeniu. Boh ich ľútosť prijal, no tento čin nemohol zostať bez následkov, aby bol zachovaný vážny príklad pre ľud. Mojžiš otvorene povedal Izraelcom, že pre ich hriech nemôže vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Ľud tak jasne videl, že Božie požiadavky a tresty platia pre každého, bez ohľadu na postavenie či povolanie.

Izraelci táborili v Kádeši neďaleko hraníc Edómu a túžili čo najskôr vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Poslali poslov k Edómcom, no dostali výhražnú odpoveď, že kráľ proti nim vytiahne s mečom. Skúsili to znova, no Satan im kládol prekážky a ich vlastná nedôvera mu v tom napomáhala. Edómski vojaci obsadili horské priesmyky. Keby Izraelci dôverovali Bohu, Edómci by sa ich báli a prijali by ich pohostinne.

Pohorie Seír patrilo potomkom Abraháma a Izáka. Edómci tam mali žiť v pokoji, kým by nestratili Božiu priazeň svojimi hriechmi. Naopak, obyvatelia Kanaánu mali byť vyhubení, pretože miera ich neprávosti bola naplnená. Izraelci a Edómci boli bratia podľa svojich predkov.

Izraelci sa vydali na juh k vrchu Hór, kde bol pochovaný Áron. Na vrch vystúpil s Mojžišom a synom Eleázarom, kde Áron zomrel. Po jeho smrti putovali ďalej a stretli sa v boji s kráľom Arádom z Kanaánu. Najprv boli porazení, no modlitba k Bohu ich priviedla k víťazstvu. Namiesto vďačnosti však upadli do pýchy a opäť začali reptať, hoci mali mannu, ochranu pred slnkom a Božiu starostlivosť.

Boh odňal svoju ochranu, aby pochopili, akú veľkú starostlivosť nad nimi mal. Ohnivé hady ich štípali, vznikol prudký zápal a mnohí zomreli. Na Boží príkaz Mojžiš zhotovil medeného hada. Každý, kto sa naň s vierou pozrel, bol uzdravený. Had nemal žiadnu moc sám o sebe, bol symbolom Božieho Syna. Vierou v Kristove zásluhy prichádza uzdravenie a odpustenie hriechov. Stačí prísť k nemu, ľutovať svoje hriechy a veriť.

Izraelci po víťazstve nad Bášanom dorazili k Jordánu, pripravení vstúpiť do Kanaánu. Dostali sa až na hranice Moábu a vzbudili medzi jeho obyvateľmi veľký strach. Amorejci predtým dobyli časť moábskeho územia, ktoré teraz Izrael získal po ich porážke. Moábci videli oblačný stĺp a neodvážili sa zaútočiť priamo, preto sa rozhodli použiť čary a kliatby, podobne ako kedysi faraón v Egypte. Balák, moábsky kráľ, sa obával, že Izrael „požerie celú krajinu ako vôl“, a preto vyhľadal pomoc Midjáncov. Poslal starších z Moábu a Midjánu s prosbou o zásah.

V Mezopotámii žil Bileám, muž s povesťou nadprirodzenej moci. Moábci a Midjánci k nemu poslali poslov s bohatou odmenou, aby zlorečil Izraelcom. Bileám bol kedysi verný Bohu, no postupne podľahol chamtivosti a prestal byť verný svojmu poslaniu. Navonok sa tváril ako služobník Najvyššieho, no jeho srdce túžilo po odmene. Hoci vedel, že má ponuku okamžite odmietnuť, podľahol pokušeniu a dovolil poslom prenocovať.

V noci k nemu prišiel Boží anjel a zakázal mu ísť. Ráno poslov s neochotou prepustil. Bileám bol dvojtvárny a jeho chamtivosť sa stala modloslužbou. Tým otvoril dvere satanskému vplyvu, ktorý ho nakoniec priviedol k záhube.

Poslovia Balákovi neoznámili, že zákaz prišiel od Boha, len to, že Bileám výslovne neodmietol. Kráľ si myslel, že problémom je nízka odmena, a preto poslal ešte viac darov. Bileám neobstál ani v druhej skúške. Opäť vyhľadával Božiu vôľu, nie preto, aby poslúchal, ale aby získal povolenie a odmenu. Boh mu dovolil ísť, no jasne mu prikázal hovoriť len to, čo mu On sám povie. Bileám však naďalej konal svojvoľne.

Moábci boli modlári, no Bileám niesol ešte väčšiu vinu, pretože poznal pravého Boha. Mal hovoriť len to, čo mu Boh prikáže, nie svoje vlastné myšlienky. Keď poslovia odišli, vydal sa za nimi kvôli odmene. Na ceste mu stál anjel Hospodinov. Oslica ho videla, vyhla sa z cesty, no Bileám ju surovo bil. Keď sa anjel postavil medzi dva múry a oslica pritlačila Bileámovu nohu, opäť ju udrel.

Tretíkrát oslica padla na zem a Bileám ju bil ešte nemilosrdnejšie. Vtedy Boh otvoril oslici ústa a prehovorila ľudským hlasom. Tento domnelý čarodej nemal ani silu zabiť zviera, na ktorom sedel. Potom uvidel anjela, padol tvárou na zem a dozvedel sa, že keby nebolo oslice, bol by zahynul. Oslica mu zachránila život. On tvrdil, že má otvorené oči, no pre chamtivosť a túžbu po sláve nevidel to, čo videlo zviera – Božieho anjela.

Takto sú mnohí zaslepení vlastným prospechom. Boh im kladie do cesty prekážky, aby ich zachránil, no oni ich odmietajú a hnevajú sa na tých, ktorí im chcú pomôcť.

Spravodlivý pozná potreby svojho dobytka, no srdce bezbožných je ukrutné. Kto týra zvieratá len preto, že má moc, je tyran a zbabelec. Boh dovolil Bileámovi pokračovať v ceste, aby všetkým ukázal, že Izrael je pod ochranou neba a že Bileám je úplne bezmocný. Bez Božieho súhlasu ich nemohol ani prekliať. Kráľ Balák vyšiel Bileámovi v ústrety až na hranice územia. Bileám ľutoval, že je obmedzený Božou mocou a môže hovoriť len to, čo mu Boh dovolí.

Obával sa, že nedosiahne svoj cieľ. Spolu vystúpili na Baálove výšiny, odkiaľ Bileám videl izraelský tábor. Izraelci netušili, čo sa okolo nich odohráva, no Boh ich chránil. Bileám postavil sedem oltárov, dúfajúc, že ho väčšie obete priblížia k úspechu. Keď sa vrátil k Balákovi, jeho ústa dobrorečili Izraelu, hoci v srdci túžil preklínať. Dokonca vyslovil želanie: „Kiežby som zomrel smrťou spravodlivých“.

Videl ich budúcu slávu – koruny v nebi a radosť spasených. Mohol sa kajúcne vrátiť k Bohu, no zvolil si mzdu neprávosti a len predstieral poslušnosť. Balák si myslel, že problémom je miesto, a preto Bileáma vzal na iné stanovište, odkiaľ videl len časť tábora. Opäť postavili oltáre a obetovali, no Božia odpoveď Bileáma vyľakala. Ukázalo sa, že nemá žiadnu moc Izrael prekliať. Pri treťom pokuse pri Baál-Peóre už len predstieral čarovanie, pretože vedel, že je úplne bezmocný.

Izrael bol prirovnávaný k libanonskému cédru – mocnému, pevnému, odolnému voči búrkam, s hlbokými koreňmi. Bileám prorokoval, že Izrael bude silnejší než kráľ Agag, vtedajší najmocnejší panovník, a že ak zostane verný Bohu, podmaní si všetkých nepriateľov. Jeho kráľom je Boží Syn. Predpovedal aj úplný zánik Moábcov, Edómcov, Amálekovcov a Kénijcov.

Bileám odišiel domov sklamaný, no rozhodol sa Izrael zničiť iným spôsobom. Poradil Balákovi, že ak Izrael chráni Boh, možno ho poraziť len vtedy, ak padne do hriechu. Radil mu, aby ich zviedli k modloslužbe a nemravnosti, odlúčili od Boha a privolali na nich kliatbu. Bileám sa sám podieľal na zvádzaní Izraelcov k uctievaniu Aštarty a Baála. Boh sa stal ich nepriateľom a tisíce zahynuli pre modloslužbu. Nakoniec aj Bileám zahynul vo vojne s Midjáncami. Bol ako Judáš – chcel slúžiť Bohu aj mamone.

Úprimná modlitba nás chráni pred jediným pestovaným hriechom v srdci, ktorý ničí povahu a otvára dvere zvodcovi.

Izraelci sídlili v šittimskom háji v Šittíme, kde sa pri uctievaní Baála konali zvrhlé pohanské obrady a neresti. Oddych a zaháľka spôsobili, že sa ľud začal odkláňať od Boha. Zatiaľ čo sa Mojžiš pri Jordáne pripravoval na dobytie Kanaánu, pre ľud to bola ťažká duchovná skúška a mnohí sa dopúšťali najťažších priestupkov proti mravnosti.

Zriedkavé kontakty s pohanmi sa zmenili na pravidelné návštevy midjánskych žien v tábore. Tie zvádzali Izraelcov, aby porušovali Boží zákon a prijímali pohanské zvyky, modloslužbu a obrady. Všetko prebiehalo pod zámienkou priateľstva, takže to uniklo Mojžišovej aj strážnej pozornosti. Na Bileámov návrh usporiadal moábsky kráľ hostinu na počesť pohanských bohov. Keďže Bileáma považovali za Božieho proroka, Izraelci prišli na oslavu a ocitli sa v satanovom sídle. Pod vplyvom tanca, vína, hudby a krásnych žien začali hýriť a prinášať obete modlám. Ako jed sa táto skaza rozšírila po celom tábore.

Mojžiš sa o všetkom dozvedel a Boží hnev vzplanul. Izraelci nielenže prijali pohanstvo, ale ho priniesli priamo do vlastného tábora. Vypukol mor a mnohí odpadli od Boha. Na Boží príkaz boli vodcovia odpadnutia popravení a ich telá viseli ako verejné varovanie. Ľud sa v slzách modlil pri svätostánku, zatiaľ čo pohroma pokračovala. Sudcovia vykonávali ťažkú povinnosť. Vtedy izraelské knieža Zimri verejne priviedol midjánsku ženu do svojho stanu a vystatoval sa svojím nemravným činom.

Kňazi a predstavitelia padali na tvár v pokore a prosili Boha o zmilovanie, kým Pinchas, syn Eleazára, vstal, vošiel do stanu a prebodol oboch kopijou. V tej chvíli bola rana odvrátená a Pinchasovi bolo potvrdené kňazstvo pre jeho potomstvo. Zomreli všetci, o ktorých bolo povedané, že zahynú na púšti – okrem Józueho a Káleba. Po sčítaní ľudu sa to jasne ukázalo. Amálekovci, ktorí kedysi zaútočili pri Refidíme, zostali dlho nepotrestaní.

Midjánci sa stali najnebezpečnejšími nepriateľmi Izraela, pretože ho zviedli do hriechu. Boh prikázal Mojžišovi vykonať pomstu na Midjáncoch. Z každého kmeňa bolo vybraných tisíc mužov, ktorí pod vedením Pinchasa porazili Midjáncov, zabili piatich kráľov, hlavné zvodkyne a aj samotného Bileáma.

Boh sám vyvolil Józueho za vodcu Izraela, nie Eleazára, pretože Mojžiš mal obavy, kto ho nahradí. Mojžiš pripomenul ľudu celú cestu od Egypta po Sínaj, zopakoval Boží zákon a zdôraznil, že kľúčom k úspechu je poslušnosť. Vyslovil mnohé výstrahy a napomenutia a vyzdvihol zákon, aký nemal žiadny iný národ, nesúci Božiu pečať. Právne predpisy Izraela boli humánnejšie než zákony najvyspelejších národov. Boh si Izrael vyvolil pre zmluvu s Abrahámom.

Mojžiš spísal všetky ustanovenia a príkazy, vrátane nariadení o obetovaní, a uložil knihu vedľa truhly zmluvy. Prorocky videl zničenie Jeruzalema a rímske vojsko pod Titom, dokonca aj hrôzu obliehania, keď obyvatelia jedli vlastné deti. Vo svätostánku bol Mojžiš s Józuom, zostúpil oblačný stĺp a vedenie nad Izraelom prešlo na Józua. Ľud bol smutný, že Mojžiš – aj pre ich nevernosť – nevstúpi do Kanaánu. Boh dal jasne najavo, že svojich vodcov treba ctiť a vážiť si ich.

Mojžiš dostal príkaz vystúpiť na vrch Nébo, odkiaľ mohol uvidieť zasľúbenú krajinu – a tam mal aj zomrieť. Pri rozlúčke s Izraelom na neho zostúpil Duch a požehnal všetky kmene. Odišiel na vrchol Pizgy, modlil sa za odpustenie hriechov a veril v silu pokory a viery v prisľúbenú obeť. V prorockom videní mu bola ukázaná budúcnosť: odmietnutie národa, smrť a život Ježiša Krista, jeho vzkriesenie, nanebovstúpenie a vedenie vykúpených. Každý, kto prijíma Kristovu obeť, sa stáva Abrahámovým potomstvom. Mojžiš videl aj malú skupinu zachovávajúcu sobotu i raj.

Mojžiš zomrel na vrchu a anjeli ho pochovali a strážili jeho hrob. Mojžiš bol vzkriesený Ježišom, hoci satan si nárokoval jeho telo, pretože každý hriešnik patrí smrti. Satan poukazoval na Mojžišov hriech a obviňoval ho, podobne ako v nebi spochybňoval Božiu spravodlivosť. Kristus sa s ním nepriečil a nehádanil, iba povedal:

„Nech ťa Pán potrestá.“

Satan nemohol vzdorovať Kristovej moci – Mojžiš vstal z mŕtvych.

Mojžiša oplakávali tridsať dní a Józue sa stal novým vodcom Izraela. Bol Mojžišovým prvým poradcom a teraz mal viesť ľud cez Jordán. Hoci netušili, ako rieku prejdú, Józue kráčal vo viere. Len niekoľko míľ od brehu stál Jericho, veľké a silne opevnené mesto. Dvom vyzvedačom, ktorých Izrael vyslal, hrozilo veľké nebezpečenstvo. Rachab, žena z Jericha, im s nasadením vlastného života pomohla a dostala prísľub ochrany po dobytí mesta. Mesto sa Izraelcov bálo, pretože počulo o Božích skutkoch.

Izraeliti sa mali pripraviť na tri dni a chystať sa na boj. Vyšli z tábora v Šittíme k Jordánu, ktorého hladina bola vysoká, keďže bola jar a v horách sa topil sneh. Mali sa posvätiť a vyznať hriechy, lebo „zajtra učiní Hospodin divné skutky“. Kňazi niesli truhlu zmluvy pred ľudom ako znamenie, že majú ísť za nimi. Ľud kráčal asi kilometer za truhlou. Keď kňazi vstúpili s truhlou do rieky, voda sa zastavila a tok Jordánu sa prerušil. Všetci prešli na druhý breh a až potom sa rieka opäť rozbehla.

Na pamiatku si muži vzali dvanásť kameňov a postavili z nich oltár pri prvom tábore. Tento zázrak posilnil vieru Izraelcov a zároveň presvedčil nepriateľov, že Boh je skutočne s nimi – rovnako ako bol s Mojžišom, je aj s Józuom.

Po vzbure v Kádeši bola obriezka zanedbaná, no po utáborení v Gilgále ju obnovili a zároveň slávili sviatok Paschy (Pesach). Znamenie zmluvy bolo obnovené a Boh z nich sňal egyptskú potupu. Miesto nazvali Gilgál – Odvalenie. Pohanské národy sa Izraelu vysmievali, že nedokázal hneď obsadiť Kanaán, a tvrdili, že Boh nevie priviesť svoj ľud do zasľúbenej zeme. Teraz však Boh ukázal svoju moc.

Druhý deň po štrnástom dni Paschy začali jesť nekvasené chleby a pražené zrno z úrody krajiny a manna prestala padať, pretože už jedli z plodov Kanaánu.

Kanaánske mestá boli silne opevnené – mali vysoké hradby, dobre vycvičenú armádu, železné vozy a výbornú znalosť terénu. Jericho bolo mestom svätýň zasvätených bohyni mesiaca Aštarte a centrom najzvrhlejších pohanských obradov a modloslužby. Józua si uvedomoval, že víťazstvo je možné iba s Božou pomocou, a preto sa šiel modliť. Zjavil sa mu bojovník, ktorý mu oznámil, že miesto je sväté – vtedy Józua pochopil, že stojí pred Božím Synom, ktorý mu dal presné a záväzné pokyny.

Izraeliti nemali zaútočiť priamo. Každý deň mali obísť mesto za zvuku trúb – vpredu kráčali vybraní bojovníci, za nimi sedem kňazov s trúbami, potom truhla zmluvy, ktorú niesli kňazi v posvätných rúchach, a napokon izraelská armáda. Každý deň obišli mesto a vrátili sa do tábora, pričom truhlu ukladali do svätostánku.

Šesť dní sa tento obrad opakoval, no na siedmy deň obišli mesto sedemkrát. Potom zaznel vojnový pokrik a zvuk trúb, hradby sa zosypali, zem sa zatriasla a Jericho padlo. Všetko živé bolo zničené a mesto bolo spálené ako prvotina Bohu. Na Jericho bola uvalená kliatba – ktokoľvek by ho znovu postavil, privolal by na seba Boží hnev. Všetko striebro, zlato a drahocenné predmety boli odovzdané do svätostánku. Božia moc bola nepopierateľne dokázaná.

Po páde Jericha sa Józua rozhodol dobyť malé mesto Aj. Vyzvedači tvrdili, že stačí tritisíc mužov, no neopýtali sa Boha na radu. Mesto Aj odolalo, Izraeliti boli zahnaní, tridsaťšesť mužov zahynulo a srdce ľudu naplnil strach a zúfalstvo. Józua padol na tvár a roztrhol rúcho. Boh mu oznámil, že v tábore je kliatba. Vinník bol odhalený losovaním a Boží prst ukázal na Achána z kmeňa Júdu. Achán sa priznal príliš neskoro a bol ukameňovaný v údolí Áchor – v údolí Záhuby.

Pád Jericha je dôkazom, že hriech vedie k záhube. Víťazstvo bolo Božím darom, nie výsledkom ľudskej sily. Žiadostivosť a túžba po majetku priviedli Achána k pádu. Po očistení tábora Izrael opäť dobyl Aj. Vojenské ťaženie bolo na čas prerušené, aby sa celý národ mohol zúčastniť bohoslužby a obnovy zmluvy s Bohom. Putovali na vrchy Ébal a Gerizim v Sícheme – a nikto ich nenapadol.

Miesto obnovy zmluvy bolo posvätné. Abrahám tu postavil svoj prvý oltár, Jákob tu táboril a kúpil pozemok a nachádzala sa tu studňa, ktorú vykopal Jákob, aj dub, pod ktorý boli pochované modly. Údolie medzi vrchmi Ébal a Gerizim tvorilo prírodnú kazateľnicu, kde sa celý národ mohol zhromaždiť a počuť Božie slovo.

Podľa Mojžišových pokynov bol na vrchu Ébal postavený pomník z veľkých kameňov, omietnutý maltou, do ktorého bol vyrytý celý zákon. Vedľa neho stál oltár z neotesaných kameňov, kde prinášali Bohu obete. Vrch Ébal, na ktorý bola vyslovená kliatba, pripomínal, že prestúpenie zákona privoláva Boží hnev a že bez Kristovej zmiernej obete by prišiel rozsudok.

Na vrchu Gerizim stáli kmene potomkov Ley a Ráchel, zatiaľ čo na Ébale ostatné kmene. Truhla zmluvy s kňazmi stála uprostred. Keď zazneli trúby, zhromaždenie utíchlo. Józua vyhlásil požehnania za poslušnosť Bohu a ľud odpovedal „amen“. Potom zazneli zlorečenstvá. Celý zákon bol znovu čítaný, vrátane knihy Deuteronomium. Mojžiš prikázal, aby sa každých sedem rokov zákon čítal celému zhromaždeniu. Znamenia na čele a rukách symbolizovali učenie sa, zachovávanie a život podľa Božieho Slova.

Po návrate zo Síchemu sa Izraelci vrátili do Gilgálu, keď k nim prišli cudzinci – Gibeónci, ktorí sa vydávali za pocestných z ďalekých krajín. Tvrdili, že počuli o Božích divoch a chceli uzavrieť zmluvu s Izraelom. Izraeliti ich príbeh spočiatku podozrievali, no presvedčili ich ošúchané mechy, stará obuv a suchý chlieb. Neopýtali sa však Hospodina a Józua uzavrel zmluvu, že Gibeóncov nechajú nažive – prisahali na Boha.

Po troch dňoch vyšlo najavo, že Gibeónci klamali a pochádzali z blízkeho okolia. Týmto podvodom si však chceli zachrániť život, lebo vedeli, že Izrael je silnejší. Izraelci boli rozhorčení a po trojdňovom pochode do Gibeónu reptali proti svojim predstaveným. Zmluvu však odmietli zrušiť, pretože prisahali na Hospodina.

Gibeónci sa zaviazali zriecť modloslužby a uctievať Hospodina. Hoci bola zmluva výsledkom podvodu, Izraelci ich nezabíjali, lebo tým by porušili Božiu prísahu. Gibeónci sa stali drevorubačmi a nosičmi vody pre svätyňu a oltár a slúžili Izraelu po celé stáročia. Keby boli vyjednávali čestne, ich údel nemusel byť ponižujúci. Napriek hanbe a službe však mali podiel na požehnaniach Izraela. Podvod ich ponížil – Boh nenávidí faloš.

Pre zmluvu s Izraelom sa proti Gibeónu spojilo päť kanaánskych kráľov na čele s jeruzalemským kráľom Adonícedekom. Gibeónci neboli pripravení na obranu a volali Izrael na pomoc. Gibeón nesmel padnúť, lebo bol strategickým bodom strednej a južnej Palestíny. Józua sa poradil s Bohom a Hospodin mu prisľúbil víťazstvo.

Izraelci pochodovali celú noc a nepriateľov prepadli nečakane. Mnohí utekali cez priesmyk Bét-Chorón, no na strmých svahoch ich zasiahli veľké kamene od Hospodina a viac ich zahynulo od Božích kameňov než od meča. Keď Józua videl, že Amorejci unikajú do hôr, prosil Boha, aby im únik nevyšiel. Pred celým Izraelom vyslovil prosbu, aby sa zastavilo slnko i mesiac, a deň sa nadprirodzene predĺžil. Boh zasiahol, aby zjavil svoju moc – a ešte má pripravené znamenia posledného dňa: víchricu, kamene, sneh a oheň.

Izraelci si podmanili celý južný Kanaán. Keď sa severné palestínske kmene spojili proti nim pod vedením Jabína, kráľa Chacóru, zhromaždila sa obrovská armáda, početnejšia než akú Izrael dovtedy videl – ako piesok na morskom brehu. Utáborili sa pri vodách Merómskeho jazera naproti Izraelcom v Gilgále. Józua na Boží príkaz prepadol ich tábor, lebo Boh mu ich vydal do rúk. Nepriateľov rozohnali a prenasledovali. Kone ochromili a bojové vozy spálili, aby sa Izrael nespoliehal na vojenskú silu, ale na Hospodina. Dobýjali jedno mesto za druhým.

Chacór, hlavná pevnosť nepriateľov, bol vypálený. Vojna trvala niekoľko rokov a Józua sa stal vládcom Kanaánu. Izrael ovládol úrodné nížiny, hoci Filištínci na západe, Sidónci na severe v Libanone a niektorí južní nepriatelia si ešte udržali svoje územia. Józua už viac nebojoval – rozhodol sa rozdeliť krajinu medzi kmene. Každý kmeň mal obsadiť svoje dedičstvo a Boh prisľúbil, že sám vyženie zvyšných nepriateľov, ak zostanú verní.

Rozdelenie územia riadili Józua, Eleázar – najvyšší kňaz – a náčelníci kmeňov. Príslušnosť území určovali losovaním pred Hospodinom. Lévijci nedostali dedičnú krajinu, iba 48 miest rozptýlených po celej krajine.

Káleb vystúpil spolu so svojím kmeňom a na základe Božieho zasľúbenia si vyžiadal Chebrón, kde žili Anákovci, ktorých sa kedysi vyzvedači báli. Káleb Bohu dôveroval, trpel v púšti s ostatnými, no prežil vďaka Božiemu milosrdenstvu. Chcel získať ešte nepodmanenú krajinu, aby vzdal česť Bohu a povzbudil kmene Izraela. Vierou vyhnal synov Anákových a neviere Izraelcov sa naplnilo to, čoho sa báli.

Efrajim a polovica kmeňa Manassesa žiadali dvojnásobný podiel dedičstva, pretože patrili medzi najpočetnejšie kmene. Dostali najbohatšie oblasti vrátane Šarónskej roviny, no viaceré mestá v tomto území stále ovládali Kanaánci. Izraelci sa obávali ďalších bojov a žiadali ešte ďalší podiel z už dobytých miest. Józua ich však vyzval, aby si vyklčovali lesy a dobyli ďalšie územia, pretože ich početnosť bola záväzkom konať, nie dôvodom na úľavy.

Gilgál bol dovtedy hlavným sídlom Izraela a miestom svätostánku, no Boh určil, že má byť prenesený na trvalé miesto – do Šíla, ktoré sa nachádzalo v území Efrajima. Všetky kmene sa zhromaždili v Šíle, kde bol prenesený svätostánok, a až potom sa rozišli do svojich pridelených dedičstiev.

Truhla zmluvy zostala v Šíle približne 300 rokov, až kým ju pre vinu kňaza Éliho nezískali Filištínci. Mesto Šílo bolo neskôr zničené a truhla sa tam už nikdy nevrátila. Prorok Jeremiáš neskôr varoval Jeruzalem, že bude zničený podobne ako Šílo, z ktorého zostali len ruiny.

Józua dostal vlastné dedičstvo – Timnat-Serach („Zostatok“) až po tom, čo bolo celé územie rozdelené a všetci ostatní boli uspokojení. Lévijci dostali šesť miest útočiska – tri na jednej a tri na druhej strane Jordánu. Do týchto miest sa mohli uchýliť neúmyselní zabijaci, aby ich pred súdom nezabil pomstiteľ krvi. Mestá útočiska boli vzdialené približne pol dňa cesty a boli jasne označené nápisom „ÚTOČISKO“.

Nevinný človek musel zostať v meste útočiska až do smrti veľkňaza. Ak sa preukázala vina, bol vydaný pomstiteľovi. Súd museli potvrdiť minimálne dvaja svedkovia. Vina bola trestaná kvôli ochrane národa a zmierenie za preliatu krv bolo možné iba krvou vinného. Mestá útočiska boli predobrazom Krista, ktorý vylial svoju krv za nás, aby sme nezahynuli. Iba ten, kto opustí všetko a uteká ku Kristovi, nachádza bezpečie; nestačí len uveriť, ale je potrebné zostať v ňom poslušnosťou jeho príkazom.

Józua sa obával duchovného úpadku Izraela, najmä že ľud podľahne pohanstvu okolitých národov. Keď sa dozvedeli, že na druhej strane Jordánu bol postavený veľký oltár, vyvolalo to podozrenie z modloslužby, ktorá bola prísne zakázaná. Skôr než by zasiahli vojensky, poslali zástupcov kmeňov na čele s Pinchasom, aby vec preskúmali. Dva a pol kmeňa – Rúben, Gád a polovica Manassesa – pochybili, keď svoj čin vopred nevysvetlili, čím vyvolali vážne obvinenia zo vzbury proti Hospodinovi.

Pripomenuli im aj hriech pri Baál-Peóre. Pinchas dokonca navrhol, že ak chcú žiť bez oltára, môžu sa presťahovať na západnú stranu Jordánu. Obvinené kmene vysvetlili, že oltár nebol určený na obete, ale mal byť symbolom viery a jednoty, aby ich potomkovia nezabudli na svätostánok v Šíle. Vysvetlenie bolo prijaté s radosťou a na oltár vyryli nápis vysvetľujúci jeho účel.

Pripomenuli si aj Achánov prípad – že hriech jednotlivca prináša utrpenie celému národu. Uvedomili si, že pochybili, keď konali bez vypočutia druhej strany.

Józua zvolal celý Izrael a predniesol svoju poslednú reč. Otvorene vyjadril obavy o budúcnosť národa po svojej smrti. Pripomenul, že Boh splnil všetky svoje zasľúbenia, no zároveň varoval pred dôsledkami neposlušnosti – ak prestanú zachovávať Boží zákon, naplnia sa aj hrozby. Zhromaždili sa v Sícheme medzi vrchmi Gerizim a Ébal, kde Józua hovoril o zasľúbenej krajine a Božích požehnaniach.

Upozornil ich, že v srdci si stále ponechávajú modly, a vyzval ich, aby sa dnes rozhodli, komu budú slúžiť. Józua ich vyzval, aby slúžili Bohu z lásky, nie zo strachu ani z povinnosti. Položil im otázku, prečo by mali slúžiť bohom, ktorých Boh už zničil. Otvorene priznal, že Boží zákon nie sú schopní zachovávať vlastnou silou, ale iba vierou v Krista, skrze ktorú sú odpustené hriechy. Spasenie je darom – nie zásluhou skutkov, ale vierou v zásluhy Spasiteľa.

Ľud sa zaviazal slúžiť Hospodinovi a Józua s nimi uzavrel zmluvu. Zmluva bola zapísaná do knihy zákona, ktorá bola uložená pri truhle zmluvy, a bol postavený kameň ako svedok ich rozhodnutia. Józua bol nazývaný Hospodinovým služobníkom a potom sa ľud rozišiel do svojich domovov a území.

Desatina zo všetkého bola určená na verejnú bohoslužbu, čo bolo Božím ustanovením už od čias Abraháma. Blahobyt Izraela priamo závisel od tohto princípu – bol to viditeľný znak úcty, dôvery a vďačnosti Bohu, uznanie, že všetko patrí Jemu a človek je iba správcom, nie vlastníkom. Boh si vyhradil aj čas – sobotu, ktorú dal človeku na oddych, obnovu a spoločenstvo.

Desiatky boli určené levitom, z ktorých fungovala bohoslužba a bol postavený chrám, a všetko prvé z úrody aj dobytka patrilo Bohu. On je totiž darcom všetkého – slnka, dažďa, úrody aj života. Izrael bol povolaný, aby bol svetlom pre národy a aby jeho majetok slúžil na šírenie evanjelia.

Druhý desiatok slúžil ako fond pre chudobných a na dobročinné účely. Počas dvoch rokov sa prinášal k svätostánku, kde obetujúci priniesol ďakovnú obeť, časť dostal kňaz a zvyšok sa využíval na spoločné slávnosti, na ktoré boli pozvaní aj leviti, vdovy, siroty a chudobní. Každý tretí rok sa tento desiatok zužitkoval doma. Zákon o chudobe ustanovoval, že hladný sa môže nasýtiť z poľa alebo vinice iného.

Presne na tomto princípe stojí aj situácia, keď učeníci a Ježiš v sobotu trhali klasy – súcit a dobro mali podľa Božieho zákona vždy prednosť. Všetko, čo po zbere zostalo na poli, patrilo chudobným.

Každý siedmy rok bol sobotným rokom. Začínal po žatve a celá krajina mala odpočívať. To, čo vyrástlo samo, sa mohlo jesť len čerstvé a nesmelo sa ukladať do sýpok. Sobotný rok bol zvlášť určený cudzincom, sirotám a poľnej zveri. Boh zasľúbil, že v šiestom roku dá takú úrodu, ktorá vystačí až na tri roky, aby ľudia mali čas na oddych, rozjímanie nad Božím slovom, modlitbu a rodinu.

Otroci boli v tomto roku prepustení na slobodu a dostali prostriedky na nový začiatok. Robotník dostal mzdu bezodkladne a chudobným sa odpúšťali dlhy. Po siedmich sobotných rokoch, teda po 49 rokoch, nasledoval jubilejný – päťdesiaty rok, nazývaný rok milosti. Na jeho začiatku zazneli trúby a hlásalo sa úplné odpustenie. Pôda sa neobrábala ani nežala, rovnako ako v sobotnom roku, a majetok aj pozemky sa vracali pôvodným majiteľom.

Celý Izrael sa trikrát do roka zhromažďoval pri svätostánku na veľké sviatky:

• Sviatok nekvasených chlebov (mesiac abib, marec/apríl) – začiatok židovského kalendára, koniec zimy a príchod dažďov. Štrnásteho dňa mesiaca sa začínala veľkonočná slávnosť, pripomínajúca vyslobodenie z Egypta. Po Kristovej smrti získala nový význam a bola naplnená Večerou Pánovou.
• Sedem dní nekvasených chlebov – prvý a siedmy deň boli sviatočné, bez ťažkej práce. Druhý deň sa obetovali prvé plody úrody – jačmeň. Bez prinesenia obetného snopu sa žatva nesmela začať.
• Turíce – sviatok týždňov a žatvy – slávil sa jeden deň, päťdesiat dní po obetovaní prvých plodov, ako vyjadrenie vďaky Bohu za úrodu a duchovné požehnanie.
• Sviatok stánkov – slávil sa v siedmom mesiaci po zbere úrody. Uznávala sa Božia veľkorysosť a prinášali sa dary z olív, viníc, ovocia a oleja. Národ býval v stanoch z paliem a konárov počas osem dní radosti, vďaky a jednoty.

Po veľkom dni zmierenia mali istotu, že Boh si ich hriechy nepripomína. Sviatok stánkov pripomínal putovanie púšťou a posilňoval rodinné aj duchovné vzťahy. Slávnosť stánkov je zároveň prorockým obrazom konečného „zberu úrody“ – kúkoľ bude spálený a pšenica zhromaždená do Božej stodoly.

Po usídlení v Kanaáne Izraelci stratili pôvodnú horlivosť a uspokojili sa s tým, čo mali. Prestali bojovať a namiesto úplného vyhnania Kanaáncov ich donútili k práci a postupne sa s nimi spolčovali, čím porušili Boží príkaz, aby nepreberali ich zvyky ani sa neklaňali ich modlám. Namiesto toho, aby boli hrádzou proti skazenosti, sami sa nechali ovplyvniť. Hoci boli povolaní podmaniť si aj silnejšie národy, uprednostnili pohodlie a blahobyt.

Manželstvá s Kanaáncami a modlárstvo sa šírili ako nákazlivý mor a národy, ktoré mali poraziť, si napokon podmanili ich. Po smrti Józuu stratili autoritu, vrátili sa k modlám a nasledoval známy cyklus úpadku, trestu, pokánia a vyslobodenia.

Cudzie národy začali Izrael utláčať – kráľ Mezopotámie, moábsky kráľ, Filištínci a Kanaánci z Aškódu pod vedením Síseru. Boh však vždy povolal osloboditeľov: Otniéla, Šamgara, Éhuda, Deboru a Báraka. Spočiatku bolo utláčanie obmedzené len na kmene za Jordánom, no neskôr zasiahlo celý Izrael. Na sedem rokov ich Hospodin vydal do rúk Midjáncov. Najväčšími nepriateľmi boli Amalákovci na juhu a Midjánci na východe. Tí, ktorí boli za Mojžiša takmer vyhubení, znovu zosilneli a túžili po pomste.

Izraelci stratili Božiu ochranu a lúpežné vpády nepriateľov sa šírili ako mor. Plienili krajinu a Izraelci sa ukrývali v mestách, jaskyniach a roklinách. Až keď začali vyznávať svoje hriechy, Boh im poslal záchrancu – Gideóna.

Gideón, syn Joáša z kmeňa Menaššeho, bol odvážny a poctivý muž. V bojoch s Midjáncami padli všetci jeho bratia, iba on prežil a stal sa postrachom nepriateľov. Boh ho povolal v čase, keď potajomky mlátil pšenicu vo vínnom lise. Zjavil sa mu anjel Hospodinov a dal mu znamenie. Gideón pripravil obeť – kozľa a nekvasený chlieb. Na príkaz anjela položil jedlo na skalu, polievku vylial a oheň strávil obeť. Potom anjel zmizol.

Gideónov otec bol pôvodcom odpadnutia, pretože v Ofre postavil oltár Baálovi. Gideón dostal jasnú úlohu: zbúrať tento oltár a na jeho mieste postaviť oltár Hospodinovi. Hoci nebol kňaz, Boh ako zákonodarca mal právo zmeniť príkaz. Skôr než mal Gideón bojovať s nepriateľmi zvonka, musel vyhlásiť vojnu modlárstvu vo vlastnom dome. Všetko vykonal za jednu noc v tajnosti, lebo inak by čelil odporu.

Keď ráno muži Ofry objavili zničený oltár Baálovi, chceli Gideóna zabiť. Jeho otec sa ho však zastal a povedal im: Ak je Baál naozaj boh, nech si svoj oltár obháji sám. Tento postoj zlomil odpor ľudu a muži Ofry sa stali prvými, ktorí stáli pod Gideónovou zástavou. Pridali sa k nim aj bojovníci z ďalších kmeňov. Gideón sa modlil a žiadal Boha o znamenie. Prosil, aby rosa padla len na rúno a okolo bolo sucho. Boh mu vyhovel. Potom Gideón ešte raz požiadal o opačné znamenie – suché rúno a rosu všade navôkol, lebo nechcel konať bez istoty. Boh aj tentoraz prejavil trpezlivosť.

Amalák, Midján a synovia východu sa zhromaždili na rovine Jezreel. Gideón mal 32 000 mužov, no Boh mu povedal, že je ich príliš veľa, aby si Izrael nepripísal víťazstvo sebe. Preto Boh prikázal, aby sa uplatnil zákon o vojenskej výnimke. Gideón poslúchol a 22 000 mužov odišlo domov. Ani to však nestačilo. Boh nariadil ďalšiu skúšku pri rieke. Väčšina mužov si kľakla a pila pohodlne, len niektorí pili rýchlo z dlaní, pripravení okamžite vyraziť.

Týchto 300 mužov Boh vybral. Išlo o tých, ktorí boli duchovne bdelí a nespoliehali sa na pohodlie. Gideón zostal len s 300 mužmi viery – a práve oni mali byť nástrojom Božieho víťazstva.

Bohu záleží na vlastnostiach, nie na počte. Keď Gideón so svojimi mužmi vyšiel na horský svah a uvidel nepriateľov ako „more piesku“ v údolí, zmocnil sa ho strach z toho, čo ho čaká. V noci mu však Boh prikázal, aby zišiel so sluhom Purom do tábora Midjáncov – mal tam počuť niečo, čo ho posilní vo viere. V tábore počul rozhovor dvoch vojakov o sne: jeden videl, ako sa jačmenný chlieb kotúľa do tábora, narazí do stanu a prevráti ho. Druhý sen vyložil slovami:

„To je meč Gideóna, Izraelčana, Boh vydal Midjáncov do jeho rúk!“

Toto svedectvo Gideóna hlboko povzbudilo, padol na kolená a ďakoval Bohu. Gideón rozdelil svojich 300 mužov do troch skupín. Každý dostal fakľu, hlinený džbán a trúbu. V noci sa z rôznych strán priblížili k nepriateľskému táboru a naraz zatrúbili, rozbili džbány a zdvihli fakle so silným bojovým pokrikom. Midjánci sa prebudili v panike, stratili orientáciu a v zmätku sa začali navzájom zabíjať, pretože sa domnievali, že sú obkľúčení veľkým vojskom.

Správa o víťazstve sa rýchlo rozšírila po krajine. Izraelci prenasledovali utekajúcich Midjáncov až k Jordánu, kde Gideón vyslal poslov k Efrajimovcom, aby zatarasili prechody a zabránili úteku nepriateľov. Gideón a jeho unavení muži pokračovali v prenasledovaní dvoch midjánskych kniežat, Zebacha a Calmunnu. Celkovo padlo 120 000 nepriateľov – Midjánci už nikdy neohrozili Izrael a okolité národy sa zdesili Božieho zásahu.

Po víťazstve však musel Gideón čeliť výčitkám vlastného ľudu. Niektoré kmene sa urazili, že ich nepozval do boja, najmä Efrajim, ktorý sa vyhováral na nebezpečenstvo. Napriek tomu Efrajimci zatarasili priechody cez Jordán a zabili kniežatá Oréba a Zeéba, čím prispeli k víťazstvu. Nevraživosť a nepochopenie Gideónovej poslušnosti a Božieho vedenia však pretrvávali.

Po víťazstve nad Midjáncami chceli Izraelci urobiť Gideóna kráľom. On však pokorne odmietol, pretože vedel, že skutočným Kráľom Izraela je Boh: „Nie ja, ale Hospodin bude nad vami panovať.“ Jeho skromná odpoveď upokojila rozhnevané kmene. Neskôr však Gideón začal konať svojvoľne, bez Božieho poverenia. Domnieval sa, že keď raz priniesol obeť, môže konať aj ako kňaz.

Zaviedol zvláštnu bohoslužbu, podobnú tej vo svätostánku. Izraelci mu priniesli náušnice a šperky, z ktorých Gideón zhotovil veľkňazský efód a náprsník. Tento skutok zviedol jeho aj jeho rodinu a viedol ich na falošnú cestu modlárstva. Po Gideónovej smrti sa Izraelci opäť vrátili k modlám. Zabudli na Boha aj na vyslobodenie, ktoré skrze Gideóna prežili. Za kráľa si zvolili jeho nemanželského syna Abímelecha, ktorý v túžbe po moci povraždil všetkých Gideónových zákonitých synov.

Po Abímelechovi krajinu viedli ďalší sudcovia, muži, ktorí sa báli Boha a dokázali odolávať modlárstvu. No ľud opäť upadol do pohanských zvykov: na severe uctieval sidónskych a sýrskych bohov, na západe božstvá Filištíncov, na východe modly Moábcov a Ammóncov. Boh dopustil, že východné kmene ovládli Ammónci, prekročili Jordán a vtrhli do Efrajima a Júdu, zatiaľ čo Filištínci drancovali krajinu z prímoria.

V utrpení sa Izraelci znovu obrátili k Bohu, no ich pokánie bolo povrchné. Viac ich bolel trest než to, že zneuctili Hospodina. Skutočné pokánie nie je len ľútosť, ale aj odvrátenie sa od hriechu. Boh im povedal:

„Choďte a volajte k bohom, ktorých ste si zvolili, nech vás oni vyslobodia!“

Navonok odstránili modly a slúžili Hospodinovi – a Božia milosť sa ich opäť dotkla. Boh im poslal záchrancu – Jefteho z Gileádu, ktorý porazil Ammóncov po osemnástich rokoch útlaku. Napriek tomu Izraelci opäť zabudli na ponaučenie a Filištínci sa stali ich najväčšími nepriateľmi. Ľud sa nechal zviesť ich spôsobom života, až napokon prevzal aj ich zmýšľanie.

Títo zdanliví „priatelia“ sa stali najnebezpečnejšími nepriateľmi, podobne ako dnes môžu ohrozovať vieru – Kristus nemá nič spoločné so satanom. Pravá viera sa vždy ukáže v skúške a jediná záchrana spočíva v úprimnom návrate k Bohu.

V najťažších časoch Izraela sa verní ctitelia neprestávali modliť a prosiť o vyslobodenie. Práve v období najväčšieho útlaku sa podľa Božej vôle mal narodiť záchranca – Samson. V mestečku Corea, na hranici s Filištíncami, žena Manoácha z Dánovho kmeňa po rokoch neplodnosti prijala anjelské zasľúbenie, že porodí syna zasväteného Bohu, ktorý začne vyslobodzovať Izrael. Mala dôsledne dodržiavať zásady čistoty a zdravého životného štýlu, pretože jej syn mal byť nazirejec – nikdy sa nemal ostrihať, piť víno ani jesť nečisté.

Manoách a jeho žena úpenlivo prosili o múdrosť pri výchove syna. Boh zdôraznil, že nezdravé jedlá a opojné nápoje oslabujú rozum, silu aj morálnu odolnosť a ich vplyv sa prenáša aj na ďalšie generácie. Samson vyrastal na hraniciach s Filištíncami, spriatelil sa s nimi a zaľúbil sa do ženy z Timny, hoci to bolo v rozpore s jeho poslaním. Rodičia mu ustúpili a svadba sa uskutočnila, no Samson neriešil, či tým oslavuje Boha a napĺňa Boží zámer.

Filištínska žena Samsona zradila ešte počas svadby, podľahla tlaku svojho ľudu a vydala jeho tajomstvo. Samson v hneve svadbu opustil a po návrate zistil, že jeho nevesta bola vydatá za iného. Z pomsty podpálil filištínske polia a vinice. Filištínci reagovali vraždou ženy, ktorú sami prinútili zradiť manžela. Samson sa im pomstil, v Aškalóne zabil tridsať mužov a dokonca holými rukami roztrhal leva. Nakoniec sa ukryl v skalách Étamu, kde ho Filištínci vystopovali s veľkým vojskom.

Judský kmeň sa bál a odmietol bojovať. Traja tisíce Judovcov Samsona spútali a vydali nepriateľom, len aby sa vyhli konfliktu. Samson si vyžiadal, aby ho nenapadli jeho vlastní krajania. Keď ho priviedli, Duch Hospodinov naňho zostúpil, laná sa roztrhli a čeľusťou osla pozabíjal tisíc mužov. Zvyšní Filištínci v panike ušli.

Izrael sa mohol pridať k víťazstvu, no zo strachu a duchovnej slabosti radšej znášal pohanský útlak a prispôsoboval sa filištínskym zvykom. Samson bol po víťazstve ustanovený za sudcu Izraela a viedol ho dvadsať rokov. Neskôr si vzal ďalšiu Filištínku a bez obáv vstúpil až do opevnenej Gazy, kde navštívil neviestku. Keď sa dopočul o úklade, vytrhol mestskú bránu aj so zámkami a odniesol ju na vrch pri Chebróne.

Samson neostal verný svojmu zasväteniu. Opakovane porušoval nazirejský sľub a podliehal vlastným žiadostiam, no Boh ho napriek tomu použil ako nástroj na oslabenie Filištíncov.

V údolí Sórek sa Samson zaľúbil do Dalily. V kraji plnom viníc začal piť víno a opäť porušil nazirejský sľub. Filištínski vodcovia využili Dalilu a podplatili ju, aby zistila tajomstvo jeho sily. Neúnavne ho vypočúvala, spočiatku ju zavádzal, no keď ho trýznila svojimi otázkami, prezradil jej, že sila je vo vlasoch – znamení vernosti Bohu. Dalila to oznámila kniežatám, vlasy mu v noci ostrihali a Samson zistil, že Boh od neho odstúpil a sila ho opustila.

Filištínci ho zajali, vypichli mu oči a uväznili v Gáze, kde ho nútili k ťažkej práci. Za vášeň a telesné potešenie obetoval znamenie vernosti Bohu. V žalári si Samson uvedomil svoje slabosti a prišlo pokánie. Keď mu začali rásť vlasy, jeho sila sa postupne obnovovala, no nepriatelia si to nevšímali.

Na počesť boha Dágona usporiadali Filištínci veľkolepú slávnosť. Zhromaždili sa vodcovia, chrám sa naplnil a vysmievali sa Bohu Izraela. Priviedli Samsona ako trofej víťazstva. Keď ho postavili k dvom hlavným stĺpom, v duchu sa modlil o poslednú silu. Zvalil stĺpy, chrám sa zrútil a Samson zahynul spolu s tisíckami Filištíncov – v smrti porazil viac nepriateľov než počas celého života.

Jeho telo odniesli domov a pochovali v hrobe otca Manoácha. Samson bol telesne najsilnejší, no duchovne patril k najslabším. Jeho príbeh je vážnym varovaním pred zanedbaním sebaovládania, čestnosti a vernosti Božím zásadám.

Elkána a jeho manželka Anna boli zbožní ľudia, no dlho zostávali bezdetní. Zo snahy zachovať rodové meno si Elkána vzal aj druhú ženu, Peninnu, ktorá porodila synov a dcéry. Jej správanie však bolo spupné a ponižujúce a v rodine vytváralo napätie. Anna, poznačená bolesťou neplodnosti, znášala každoročné posmešky najmä pri cestách na bohoslužby do Šíla. Peninna ju zosmiešňovala a tvrdila, že je v Božej nemilosti, čo pre Annu znamenalo hlboké vnútorné utrpenie.

Rok čo rok sa tento stav opakoval, až kým Anna nevyliala svoje srdce pred Bohom. Pri vchode do svätostánku sa v slzách modlila a prosila, aby ju Boh zbavil potupy a daroval jej syna, ktorého zasvätí Bohu na celý život. Keď ju veľkňaz Éli uvidel, mylne sa domnieval, že je opitá, a napomenul ju. Anna mu však pokorne vysvetlila, že sa v hlbokom zármutku rozpráva s Bohom, a požiadala ho o požehnanie. Éli ju požehnal a vyslovil slová nádeje, že Boh jej modlitbu vypočuje.

Boh jej prosbu vypočul a Anna porodila syna, ktorému dala meno Samuel, čo znamená „Vyprosený od Boha“. Napriek materinskej láske si ho nenechala pre seba, ale splnila svoj sľub a odviedla ho do Šíla, kde ho odovzdala do služby Bohu pod vedením Éliho. Bola to bolestná, no verná obeta. Anna však na Samuela nezabudla – každý rok mu priniesla rúcho a modlitbou ho sprevádzala, aby videl Boha vo všetkom a miloval Ho celým srdcom.

Samuel sa vyhýbal zlým vplyvom, ktoré vychádzali od Éliho synov, a nekráčal ich cestou. Bol poslušný, tichý a láskavý. Medzi Samuelom a Bohom vznikol hlboký a čistý vzťah. Boh si ho obľúbil a už v mladom veku ho začal používať na službu v chráme. Samuel bol zasvätený Bohu od detstva, nosil ľanový efód a s každým rokom mu bola zverená väčšia zodpovednosť. Jeho príbeh ukazuje, že každú povinnosť máme konať ako službu Bohu z lásky, lebo len tak prináša skutočné potešenie a duchovný rast.

Éli bol povolaný viesť Izrael ako najvyšší sudca a mal byť príkladom celému národu. Zlyhal však vo svojej vlastnej rodine. Ako zhovievavý otec nedokázal krotiť vášne a zlozvyky svojich synov. Nepostavil sa proti ich zlému konaniu a namiesto napomenutia im dovolil konať podľa vlastnej vôle. Jeho zlyhanie v otcovskej autorite spôsobilo, že Chofní a Pinchas sa stali znesvätením Božieho mena.

Éli zanedbal výchovu svojich synov k úcte voči Bohu. Neviedol ich k bázni pred Božími prikázaniami ani k pochopeniu významu bohoslužby. Vyrástli v pochybnostiach a vzdore, čo sa prejavilo v ich správaní v svätyni. Boh pritom jasne ustanovil pravidlá obetnej služby, ktorá mala byť predobrazom Kristovej obete a vyjadrením vďačnosti i očakávania na Zasľúbeného Vykupiteľa.

Chofní a Pinchas zneužívali kňazský úrad. Bohoslužbu považovali za prostriedok osobného obohatenia. Brali si viac, než im patrilo, zasahovali do obetí a dokonca hrozili ľuďom násilím, ak im odmietli vydať požadované časti. Tým znesvätili obete a úplne zničili ich duchovný význam.

Dôsledky boli katastrofálne. Bohoslužby stratili vážnosť, ľudia začali pohŕdať obeťami a v krajine sa šírilo modlárstvo a mravná nečistota. Svätostánok bol poškvrnený a duchovný život Izraela upadal do bezbožnosti. Tento príbeh je vážnym varovaním, že zanedbaný hriech v rodine má ďalekosiahle následky pre celé spoločenstvo.

Éliho zlyhanie ako otca a správcu Božej služby odhalilo, aký rozhodujúci význam má osobný vplyv duchovného vodcu na vedenie vlastných detí aj celého národa. Jeho nedbanlivosť spôsobila, že Božia služba sa začala vnímať ako niečo všedné, formálne a neúctivé, čo viedlo nielen k jeho osobnému pádu, ale aj k hlbokému duchovnému úpadku Izraela.

Éli sa dopustil vážnej chyby, keď sa nepostavil rozhodne proti hriechom svojich synov, Chofního a Pinchasa, ktorí zneuctili Božie príkazy aj samotný svätostánok. Namiesto jasného zásahu ich ospravedlňoval a odkladal disciplinárne kroky, pretože sa snažil vyhovieť svojim synom a utešoval sa myšlienkou, že sú ešte mladí a časom sa zmenia. Tým sa však jeho synovia stali prekážkou Božej prítomnosti a Boh sa už nemohol zjavovať Élimu ako veľkňazovi tak, ako predtým.

Boží muž prišiel k Élimu a otvorene ho obvinil, že si váži svojich synov viac než Boha. Boh jasne vyhlásil, že Éliho rodina bude potrestaná za jeho nezodpovednosť a tolerovanie hriechu. Hoci Éli počul rozsudok a čiastočne ho prijal, neurobil plné pokánie a neodstránil koreň problému. Preto Boh prestal odpovedať priamo na jeho volanie až do času, keď Samuel začal prorokovať.

Samuel, ešte mladý chlapec a Boží služobník, spočiatku nepoznal spôsob Božieho zjavenia. Keď ho Boh trikrát zavolal v noci, domnieval sa, že ide o Éliho hlas. Až po Éliho usmernení pochopil, že k nemu hovorí Boh. Samuel verne prijal Božie posolstvo a oznámil Élimu Božie neodvolateľné rozhodnutie týkajúce sa jeho rodu. Éli síce prijal rozsudok a priznal svoju vinu, no nezriekol sa hriechu a nenapravil svojich synov.

Po Éliho smrti zasiahla Izrael tragédia. Filištínci napadli Izrael a v bitke pri Eben-Ézere zabili štyritisíc mužov a zobrali truhlu zmluvy, ktorá bola viditeľným symbolom Božej prítomnosti. Izrael sa mylne domnieval, že samotná truhla im zabezpečí víťazstvo, no bez pokánia a poslušnosti sa tento symbol stal bezmocným. Národ nepochopil, že skutočná moc vychádza z vernosti Božím zákonom a sľubom, nie zo svätých predmetov.

Keď Éli počul správu o strate truhly zmluvy, neprežil to a zomrel. Jeho smrť bola zavŕšením Božieho súdu nad jeho osobnými hriechmi aj nad hriechmi jeho synov. Pinchasova žena pri pôrode syna vyslovila tragické posolstvo celej doby, keď ho pomenovala Ikabód, čo znamená: „Božia sláva opustila Izrael“.

Filištínci sa stali nástrojom Božieho trestu, no ich víťazstvo bolo krátkodobé. Aj keď mali truhlu zmluvy vo svojej moci, nedokázali sa z nej radovať, pretože nerozumeli svätosti Božej prítomnosti ani Jeho zákonom. Izrael sa musel naučiť bolestnú lekciu: Božie požehnanie nie je viazané na symboly, ale na vernosť, poslušnosť a život v súlade s Božou vôľou.

Keď Filištínci priniesli truhlu zmluvy do Ašdódu a umiestnili ju do chrámu boha Dágona, domnievali sa, že sa stali nepremožiteľnými. Na druhý deň však socha Dágona padla tvárou na zem. Keď ju znovu postavili, nasledujúce ráno ju našli rozbitú, čím Boh jasne ukázal svoju zvrchovanú moc a to, že Dágon nie je skutočným bohom, zatiaľ čo Hospodin vládne bez konkurencie.

Zhubné choroby začali sužovať Filištíncov, čo im pripomenulo rany, ktoré postihli Egypt, keď sa tam nachádzala Truhla zmluvy. Filištínci sa ju pokúsili presunúť do Gatu a neskôr do Ekrónu, no choroby a pohromy sa šírili ďalej. Myši ničili úrodu, národ sa dostal na pokraj vyhynutia a krajinu zachvátil hladomor a epidémia. Keď si Filištínci uvedomili spojitosť medzi týmito ranami a truhlou, dospeli k záveru, že truhla musí byť vrátená Izraelcom.

Chceli sa však vyhnúť poníženiu, a preto sa rozhodli truhlu vrátiť nepriamo, bez priznania viny. Naložili ju na nový voz a zapriahli dve kravy, ktoré nikdy predtým neťahali voz. Tým chceli vylúčiť náhodu a overiť, či ide skutočne o zásah zhora. Ak by sa kravy vydali smerom k Bét-Šemešu, znamenalo by to, že za všetkým stojí Boh Izraela. Kravy sa vydali priamo touto cestou, čo jasne potvrdilo Boží zásah.

Truhlu položili na veľký kameň a kravy obetovali Bohu ako ďakovnú obeť. Filištínci sa vrátili do Ekrónu a morová rana ustala. Uvedomili si, že to bola Božia ruka, ktorá konala prostredníctvom truhly. No Izraelci nezachovali náležitú úctu k Truhle zmluvy. Nezohľadnili jej posvätnosť a niektorí sa ju pokúsili otvoriť, hoci len veľkňaz mal právo vidieť ju raz do roka. Následkom nepokánia a neúcty mnohí zomreli.

Izraelci sa zľakli Božieho trestu a poslali truhlu do Kirjat-Jearímu, kde ju obyvatelia prijali s radosťou. Zostala tam mnoho rokov a Božia prítomnosť sa stala zdrojom ochrany a požehnania. Tento príbeh jasne ukazuje, že s Božou prítomnosťou nemožno manipulovať a že vonkajšie symboly samy o sebe nezaručujú Božiu priazeň. Rozhodujúca je úcta k Bohu a poslušnosť Jeho zákonom, čo museli napokon uznať Izraelci aj Filištínci.

Abinádab, Lévijec, uložil Truhlu zmluvy do svojho domu a jeho syn Eleázar bol ustanovený za jej strážcu. Truhla tam zostala dlhé roky. V tomto období Samuel získal uznanie ako prorok, ktorý navštevoval mestá a dediny, vyzýval ľudí k pokániu a poukazoval na Božiu milosť. Táto prorocká služba mala pokračovanie aj v časoch Ježiša Krista, keď sa ukázalo, že nábožnosť bez lásky, úcty a milosti nemá skutočnú hodnotu.

Izrael sa zhromaždil v Micpe, kde sa konala slávnosť pokánia. Ľud vyznával svoje hriechy v pokore a Samuel bol ustanovený za sudcu ako prejav toho, že Izraelci chcú znovu počúvať Boha. Filištínci si mysleli, že ide o prípravu na vojnu, a preto vytiahli proti Izraelu s veľkým vojskom. Izraeliti sa modlili a prosili Samuela, aby sa za nich prihováral. Keď Samuel obetoval jahňa ako spaľovaciu obeť, nepriateľ sa priblížil, no Boh v tej chvíli zoslal mocnú búrku, ktorá zasiahla Filištíncov.

Bojisko sa zaplnilo mŕtvymi a Izraeliti prenasledovali nepriateľa až k Bét-Káru, kde dosiahli úplné víťazstvo. Filištínci boli definitívne porazení, vzdali sa pevností a prestali viesť vojny proti Izraelu. Aj ostatné národy upustili od nepriateľstva. Počas obdobia, keď Samuel spravoval krajinu, vládol mier a pokoj. Na pamiatku Božej pomoci Samuel postavil medzi Micpou a Šénom veľký kameň, ktorý nazval Eben-Ézer – Kameň pomoci, a vyhlásil:

„Až potiaľto nám pomáhal Hospodin.“

Samuel, zakladateľ učiteľov Izraela, mal zásadný vplyv na výchovu mladých, ktorí túžili hlbšie poznať Božie slovo. Jeho cieľom bolo zastaviť šírenie duchovného úpadku medzi ľuďmi a formovať mužov v Božej bázni, schopných radiť a viesť národ v súlade s Božími princípmi.

Prorocké školy boli založené v Ráme, v dome proroka Samuela, a ďalšie pôsobili v Kirjat-Jearíme, vtedajšom sídle truhly zmluvy. Ich vyučovanie bolo zamerané na Boží zákon, Mojžišove smernice a posvätné dejiny, ale aj na rozvoj hudby a poézie, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť izraelskej kultúry. Mladí boli vedení k tomu, aby zrkadlili Boží obraz v človeku, čím postupovali na ceste vnútorného obnovenia a posvätenia.

Výchova zahŕňala aj telesnú výchovu, ktorá nebola oddelená od duchovného života, pretože telo aj duša sú prepojené v službe Bohu. Pád do hriechu bol chápaný ako rozvrat súladu Božích darov v človeku, ktorý je možné napraviť len skrze pokánie a návrat k Bohu. Tento výchovný systém vytvoril pevný základ pre budúce generácie verných Božích služobníkov a pomohol zachovať Boží zákon v živote národa.

Mojžiš spolu so staršími, kniežatami a sudcami mal vyučovať národ Božími zákonmi, aby sa uplatňovali v každodennom živote. Nikto nemal právo vydávať nové zákony, pretože kráľ mal byť Božím zástupcom na zemi a uznávať Boha ako hlavu národa. Boží zákon mal byť chápaný ako zvrchovaný zákon krajiny. Túžba po kráľovi však vznikla nielen z vnútorných sporov, ale aj pod vplyvom pohanských národov a vpádov cudzích kmeňov.

Ľudia nadobudli presvedčenie, že na udržanie moci a poriadku je potrebná silná ústredná vláda, ktorá by zjednotila kmene a odstránila chaos, vznikajúci vtedy, keď opúšťali Boží zákon. Čím viac sa vzďaľovali od Boha, tým viac túžili zbaviť sa Jeho nadvlády.

Samuel bol posledným, kto spravoval národ podobne ako Józua, a zastával trojitý úrad – sudcu, kňaza a proroka. Keď zostarol, poveril svojich dvoch synov, aby spravovali ľud na juhu krajiny, v Beér-Šebe. Ukázali sa však ako nehodní, pretože brali úplatky, prekrúcali právo a podľahli lakomstvu. Ich zlyhanie pripomínalo chyby Éliho synov. Nespokojnosť a neopodstatnené výčitky sa tak stali zámienkou, aby si ľud zvolil kráľa. Samuel si nebol vedomý krívd, ktoré jeho synovia páchali, no oni sami nemali záujem o nápravu.

Ľud mal vopred rozhodnutý zámer a ich pýcha bola zjavná. Túžili odstrániť Samuelovu vládu a získať kráľa. Samuel sa obrátil k Bohu v modlitbe, no Boh mu odpovedal, že nepohŕdajú Samuelom, ale Bohom samým, pretože kto pohŕda Božími poslami, pohŕda Bohom. Keď bol Boh kráľom, Izrael prekvital, no ľud túžil byť ako iné národy. Boh im vyhovel podľa prorockého svedectva Hozeáša, aby spoznali, že aj keď trvajú na vlastnej ceste, Boh im ju dovolí – aby zakúsili jej trpké následky a činili pokánie.

Božie varovanie bolo jednoznačné: ak bude na tróne človek, myseľ národa sa odvráti od Boha. Ľudia sa začnú spoliehať na ľudskú silu namiesto Božej moci a vedomie závislosti od Boha bude slabnúť. Boh im kráľa dovolil, no zároveň ich jasne varoval pred dôsledkami. Kráľ bude napodobňovať iné kráľovstvá: prepych, útlak, rozdelenie a vojny, a keď si ľud bude priať zmenu, nebude možné ju zvrátiť.

Izraeliti sa nezamýšľali nad svojou odlišnosťou od ostatných národov a túžili byť ako ostatní. Chceli, aby im Boh ustanovil kráľa, a Hospodin im dal Saula z kmeňa Benjamín, aby naplnil ich márnomyseľné túžby. Saul však nikdy skutočne neprežil Božiu milosť ani moc. Jeho vášne neboli pod kontrolou. Bol synom veliteľa, ktorý pracoval na poli. Keď raz hľadal zablúdené oslice, po troch dňoch putovania sa dostal do Rámy, kde býval Samuel. Sluha mu poradil, aby sa opýtali Samuela, kde sa oslice nachádzajú, a aby mu pri návšteve osoby vyššieho postavenia ponúkli malý dar – štvrť šekela.

Saul sa na svojej ceste stretol s dievčatami, ktoré išli naberať vodu. Tie mu povedali, že obetovanie sa bude konať na výšine, pretože v tom čase sa neobetovalo v svätostánku. Izraelci si prestali vážiť obete a znevažovali ich, preto sa obetovalo na vyvýšeninách v blízkosti levitských miest a sídel kňazov.

Keď sa Saul stretol so Samuelom pri mestskej bráne, Boh Samuelovi zjavil, že tento muž sa stane vyvoleným kráľom Izraela. Samuel ho pozval na obetnú slávnosť, prejavil mu úctu a dal mu čestné miesto, kde mu bol podaný vybraný diel jedla. Na streche domu sa spolu rozprávali o zásadách, na ktorých mala spočívať jeho vláda. Na druhý deň Saul pokračoval v ceste a Samuel ho vyprevádzal. Keď vyšli z mesta, Samuel poslal sluhu dopredu a zastavil Saula, aby mu odovzdal Božie posolstvo.

Samuel pomazal Saula olejom za knieža Izraela a predpovedal mu udalosti, ktoré ho čakajú na spiatočnej ceste. Boh mu oznámil, že Jeho Duch ho pripraví na kráľovský úrad. Keď sa Saul vrátil domov, všetko sa splnilo presne tak, ako Samuel povedal, vrátane nájdenia oslíkov.

Saul stretol troch mužov, ktorí išli uctievať Boha do Bétela. Pri Gibei narazil na skupinu prorokov, ktorí sa vracali z výšiny a spievali chválospevy. Boží Duch zostúpil na Saula a on začal prorokovať spolu s nimi. Ľudia sa čudovali a pýtali sa, či je aj on medzi prorokmi. Saul pochopil, že musí bojovať proti hriechu a satanovi, porozumel plánu spasenia a Boh mu dal odvahu a múdrosť, aby mohol vládnuť. Ľud však ešte nevedel, že bol pomazaný za kráľa, preto malo byť rozhodnutie potvrdené verejným losovaním.

V Micpe sa zhromaždil celý ľud a Samuel vyzval na verejné losovanie. Lós padol na Saula, no Saul sa v zhromaždení neukázal, pretože pocítil veľkú zodpovednosť a skryl sa. Keď ho našli, ukázalo sa, že bol vyšší ako ostatní, a ľud jasal, keď ho spoznali ako kráľa. Samuel vysvetlil kráľovské práva a povinnosti a zdôraznil, že Saul nebol absolútnym kráľom, pretože skutočnou hlavou národa bol Hospodin. Kráľovské práva zapísal do knihy, ktorá obsahovala aj práva ľudu. Saul sa snažil dať ľuďom čo najviac slobody, no nie všetci prijali varovania.

Nie všetci uznali Saula za kráľa. Júdovci a Efrajimovci, ktorí najviac túžili po kráľovi, ho odmietli a nepriniesli mu obvyklé dary. Každá skupina mala svojho kandidáta na trón a medzi ľuďmi rástla závisť a žiarlivosť. Saul sa neusiloval presadiť svoju moc a vrátil sa do Gibei, kde sa venoval práci roľníka, sprevádzaný vernými mužmi.

Neskôr Ammónci vedení Náchašom napadli mesto Jábeš a jeho obyvatelia žiadali o mier. Náchaš požadoval, aby si každý vypichol pravé oko ako znak poníženia. Obyvatelia si vyžiadali sedem dní na rozmyslenie a poslali poslov do kmeňov so žiadosťou o pomoc.

Keď sa Saul vrátil do Gibei, jeho príchod vyvolal veľkú hrôzu. Keď začul hlasitý plač ľudu, pýtal sa, čo sa deje. Vtedy ho prenikol Boží Duch a Saul sa rozhodol konať. Vzal pár volov, rozsekal ich na kusy a rozoslal ich po kmeňoch s jasným odkazom, že kto nepôjde do boja so Saulom a Samuelom, tomu sa stane to isté s jeho dobytkom. Na planine Bezek sa na Saulovo velenie zhromaždilo 330 000 mužov. Saul potom poslal poslov so správou, že na druhý deň príde pomoc, a Ammóncom odkázal, že sa majú vzdať.

Podobne ako kedysi Gideón, aj Saul rozdelil vojsko na tri oddiely a zaútočil na Ammóncov zavčas rána. Víťazstvo si ľudia pripisovali ľudským schopnostiam, no zabúdali, že bez Boha by bolo celé ich úsilie márne. Niektorí chceli usmrtiť tých, ktorí odmietli prijať Saula za kráľa, ale Saul ich požiadavku odmietol. Vzdal česť Bohu, nie sebe, a namiesto pomsty prejavil súcit a odpustenie. V jeho srdci prebývala Božia milosť.

Samuel navrhol, aby v Gilgále znovu potvrdili kráľovskú vládu, a tak sa aj stalo. V Gilgále sa nachádzal prvý oltár, ktorý kedysi postavil Józua na Boží príkaz. Tento oltár pripomínal prechod cez Jordán. Na tomto mieste sa obnovila obriezka a po previnení v Kádeši Izrael po prvýkrát slávil sviatok Veľkej noci. Manna prestala padať a práve tu sa Kristus zjavil ako knieža, veliteľ vojska Izraela.

Na tomto mieste sa odohralo aj dobytie Jericha a mesta Ai. Achán bol potrestaný a s Gibeóncami bola uzavretá zmluva, čím boli Izraeliti napomenutí za to, že sa neradili s Hospodinom. Samuel im pripomenul, ako vládol on sám, a postavil im pred oči to, čo si zvolili oni, aby pochopili, ako mali žiť a vládnuť pod Božím vedením a aby si uvedomili dejiny, ktoré sa odohrali v ich národe.

V čase žatvy, teda v máji a júni, keď zvyčajne nepršalo, prišlo hromobitie a krupobitie, ktoré ľud naplnilo strachom. Izraeliti sa kajali zo svojho hriechu, že si zvolili kráľa, no Hospodin ich nezavrhol. Vyzval ich, aby mu slúžili celým srdcom, a hoci Samuel otvorene pomenoval ich pohrdanie Bohom, zároveň ich uistil o svojom trvalom záujme o ľud.

Keď Saul rozpustil vojsko, ponechal si 2000 mužov pod svojím velením v Michmáse a 1000 mužov zveril Jonatánovi v Gibei. Saul však pochybil, pretože nezaútočil na okolité národy a tým nezabezpečil slobodu a bezpečnosť Izraela. Filištínci naďalej ovládali kľúčové oblasti krajiny a boli vojensky silnejší, pretože mali železné zbrane a bojové vozy.

Izraeliti nemali vlastnú kováčsku výrobu, a preto museli chodiť do filištínskych posádok, ak potrebovali opraviť náradie či zbrane. Väčšina ľudu bola nevyzbrojená; meče a oštepy mali iba Saul a Jonatán, zatiaľ čo ostatní bojovali s lukmi a prakmi. V druhom roku vlády sa Saul a Jonatán pokúsili postaviť Filištíncom na odpor. Jonatán viedol prvý útok a porazil filištínsku posádku v Gibei.

Následne dal zhromaždiť kmeňové jednotky vrátane tých spoza Jordánu do Gilgálu. Filištínci, ktorí sa sústredili v Michmáse, vytvorili veľkú armádu. Keď sa dozvedeli o pohyboch Izraelitov, prepukol medzi nimi strach. Izraeliti sa skrývali v jaskyniach, v roklinách a mnohí prekročili Jordán. Saul mal čakať sedem dní, kým k nemu príde Samuel, aby obetoval Hospodinovi a poradil mu, ako má konať. Saul však ľud neposilňoval vo viere, ale strácal trpezlivosť aj odvahu, čím sa postupne dostával na cestu neposlušnosti.

Namiesto toho, aby Saul pripravoval ľud na bohoslužbu, ovládla ho nevera a zlé predtuchy. Izraeliti sa nekajali a nevyznali svoje hriechy, hoci mali dôverovať Božej pomoci. Saul sa spoliehal na vlastné sily a poháňal ho strach, namiesto toho, aby trpezlivo čakal na Boží zásah. Tieseň, ktorú prežívali, jasne ukázala, že je nerozumné spoliehať sa na človeka namiesto dôvery v Boha.

Saul sa rozhodol obetovať sám, čo bolo v priamom rozpore s Hospodinovým príkazom. Obetoval vo vojenskom odeve a tým porušil Božie ustanovenia. Keď Samuel prišiel v čase, ktorý bol súčasťou Božej prozreteľnosti, Saul ho privítal, akoby sa nič nestalo. Opäť sa spoliehal na seba, nie na Boha, a Samuel mu oznámil, že si Boh vyvolí iného kráľa. Buď Boh zavrhne Izrael ako vyvolený národ, alebo si vyberie kráľa, ktorý bude spravovať ľud podľa Božej vôle.

Samuelovi bolo zrejmé, že Saul nebol Bohu verný. Búril sa proti Božej vôli a neposlúchal ju. Preto sa rozhodol priniesť truhlu zmluvy medzi ľud a Saula, aby im ukázal, že skutočné víťazstvo závisí od Božích úmyslov. Tento konflikt jasne odhalil, že viera a poslušnosť Bohu sú nevyhnutným základom pre správne vládnutie a vedenie Izraela.

Keď Saul zostal len so 600 mužmi, uchýlil sa do dobytých pevností v Gibei. Medzitým sa Filištínci usadili na severe a začali plieniť krajinu. Jonatán, Saulov verný a zbožný syn, prijal Božie vnuknutie a rozhodol sa spolu s veriacim zbrojnošom tajne zaútočiť na filištínsku posádku. Tichým a opatrným postupom sa dostali medzi tábory a modlili sa, aby ich Boh viedol.

Filištínci ich síce spozorovali, no Jonatán a jeho zbrojnoš sa dostali na skalný výbežok, ktorý bol pre nepriateľa neprístupný. Bojovali proti strážam a anjeli bojovali po ich boku, posilňujúc ich. Strach, hrôza a dunenie zeme vyvolali v tábore Filištíncov chaos a tí sa začali zabíjať navzájom, domnievajúc sa, že proti nim stoja ďalšie armády. Keď sa správa o boji dostala do izraelského tábora, hliadky hlásili veľký zmätok a rýchly úbytok nepriateľov.

Izraeliti však netušili, že Jonatán so zbrojnošom opustili tábor. Saul vyšiel so svojimi mužmi z úkrytov a porazili Filištíncov. Saul však urobil vážne chybné rozhodnutie, keď vydal príkaz, aby nikto nejedol, kým sa nepomstia nepriateľom. Tento nerozvážny rozkaz nezohľadňoval Božiu slávu, ale Saulov osobný prospech. Dopustil sa rúhania voči Bohu, keď namiesto vyhlásenia, že „Hospodin sa pomstí na nepriateľoch“, vyzdvihol svoju vlastnú pomstu. Vojaci sa vyčerpali a po boji jedli aj s krvou, čo bolo v rozpore s Božím príkazom.

Jonatán jedol med počas cesty, no nevedel o prísahe, ktorú jeho otec vyslovil. Saul vyhlásil, že Jonatán musí zomrieť, pretože porušil prísahu. Neskôr sa Saul priznal k vlastnej nerozvážnosti a veril, že ak by Jonatán zomrel, vina by padla na neho, čím by sa ukázala správnosť prísahy. Ľud však odmietol poslúchnuť Saula a zachránil Jonatána pred smrťou. Postupne si ľud uvedomil svoju zásadnú chybu – že si zvolili kráľa namiesto Boha a nahradili proroka kráľom, čo viedlo k pohrome.

V skúške viery v tiesni Saul neobstál. Znevážil Božiu službu a prestúpil Božie prikázanie. Po štyristo rokoch Boh prostredníctvom Samuela odkázal Saulovi, že má vyhladiť Amaléka, ktorý ako prvý napadol Izrael na púšti. Boh tým chcel ochrániť Izrael pred úplnou záhubou a odstrániť tých, ktorí prestupujú Jeho zákon a zatvrdili svoje srdce v hriechu. Kinejci medzi nimi prežili, pretože niektorí z nich uctievali Boha a pochádzal z nich aj Chobáb, švagor Mojžiša, ktorý viedol Izrael pri putovaní krajinami.

Saul vykonal rozsudok nad národmi, porazil Amaléka a zajal kráľa Agaga, no nevyplienil všetko úplne, ako mu prikázal Boh. Nechal nažive najlepšie stáda, dobytok a všetko, čo sa mu zdalo dobré. Tento čin vyrastal z jeho pýchy a z túžby napodobniť víťazstvá iných národov, ktoré nechávali nažive kráľov a najlepšie stáda dobytka. Saul sa obhajoval tým, že tieto zvieratá chcel obetovať Hospodinovi, no jeho skutočným úmyslom bolo ponechať si ich pre seba.

Samuel šiel Saula navštíviť v modlitbách, dúfajúc, že si uvedomil svoj hriech. Keď však prišiel, Saul mu vyšiel v ústrety s klamstvom na perách, že splnil Boží príkaz. V snahe obhájiť sa sa pokúsil zvaliť vinu na ľud a tvrdil, že ľud len poslúchal jeho rozhodnutia. Nepriznal Bohu slávu za víťazstvo a ľud spyšnel, keď vyhlasovali, že všetko sa stalo vďaka kráľovej moci.

Saul napokon priznal vinu, až keď počul, že Boh ho zavrhol, no aj vtedy prenášal vinu na ľud a tvrdil, že konal zo strachu pred ľuďmi. Jeho obava z trestu však nebola prejavom skutočnej ľútosti nad hriechom. Chytil Samuela za plášť a roztrhol ho, čo odhalilo jeho strach, že ho prorok opustí a že ľud viac poslúcha proroka než kráľa. Obával sa, že by mohlo dôjsť k vzbure, keby Samuel odišiel od jeho vlády.

Saul ešte požiadal Samuela, aby sa s ním zúčastnil bohoslužby, kde bol usmrtený Agag, no potom sa už nikdy viac nestretli. Samuel odišiel do Rámy a Saul do Gibei. Spočiatku bol Saul skromný a pod vplyvom Ducha sa v ňom mohli rozvíjať dobré vlastnosti a zlé sklony ustupovať. Neskôr sa však spoliehal na svoje postavenie, zneuctil Boha neposlušnosťou a nedôverou. Úspech v ňom vypestoval pýchu a sebadôveru a ľud zabudol, že kráľ je len nástrojom v Božích rukách. Keď si ľud žiadal kráľa, nesústredil sa na jeho charakter a nebral do úvahy, že kráľ má byť Božím zástupcom, ktorý má viesť národ v poslušnosti a viere.

Obete samy o sebe nemajú cenu, ak nie sú vyjadrením ľútosti nad hriechom, poslušnosti Božiemu zákonu a viery v Krista a Jeho zásluhy.

V Betleheme sa narodil syn Izajovi menom Dávid, ktorý sa o približne tisíc rokov neskôr stal výrazným predobrazom Ježiša Krista. Dávid skladal piesne, hrával na harfe a pásol ovce. Keď Boh na svoj príkaz poslal Samuela k Izajovi, aby tam obetoval jalovicu spolu so staršími mesta, Dávid medzi synmi nebol, pretože pásol stádo. Najstarší z Izajových synov sa svojím zjavom podobal Saulovi, a preto si Samuel spočiatku myslel, že ide o vyvoleného.

Boh však povedal, že nehľadí na vonkajší vzhľad, ale na srdce človeka. Až keď privolali Dávida, zaznel Boží pokyn. Samuel ho pomazal olejom z rohu pred očami jeho bratov a Duch Svätý spočinul na Dávidovi. Samuel sa potom vrátil do Rámy a o Dávidovom povolaní nikto nevedel. Jeho pomazanie zostalo utajené, no Dávid už vedel, že ide o náznak vznešeného poslania.

Saulova pýcha a hriech ho vnútorne trápili a chýbala mu pokora. Mal pocit, že ho Boh opustil. Keďže ho hudba upokojovala, Dávid bol poslaný, aby mu hrával. V tomto období si Dávid začal uvedomovať, čo znamená panovnícka zodpovednosť, a videl smútok a temnotu v Saulovom srdci. Hudba však opakovane spájala Saula s Bohom a temnota ustupovala. Dávid už pred svojím verejným povolaním bojoval s levmi a medveďmi, keď chránil stádo, pričom používal len palicu a prak.

Keď Dávid prišiel do tábora, počul, ako sa izraelské a filištínske vojská pripravujú na boj. Goliáš opakovane vystupoval, vysmieval sa Izraelitom a urážal Boha i jeho národ, pretože nikto sa mu neodvážil postaviť. To Dávida hlboko rozhorlilo. Keď zdravil svojich bratov, Eliáb a ostatní na neho žiarlili a obviňovali ho zo zbabelosti.

Saul si dal Dávida zavolať a ten vyhlásil, že chce bojovať s Goliášom. Hoci mu to Saul spočiatku chcel vyhovoriť, Dávid sa rozhodol ísť do boja. Už štyridsať dní Goliáš desil Izrael svojou nadutosťou. Bol vysoký, zavalitý, ozbrojený kopijou a chránený ťažkým brnením. Dávid si najprv obliekol brnenie a meč, no rýchlo pochopil, že s nimi nevie bojovať. Preto si vzal pastiersku palicu, kapsu a prak a z potoka vybral niekoľko hladkých okruhliakov.

Keď sa Dávid priblížil k Goliášovi, odvážne sa mu postavil. Kameň z praku zasiahol Goliáša do čela a ten padol na zem. Dávid potom zobral Goliášov meč a odťal mu hlavu. Izraeliti následne prenasledovali Filištíncov až po Gát a Ekrón.

Ľud aj rodina kráľa Saula si Dávida veľmi obľúbili, a preto mu Saul nedovolil vrátiť sa domov. Jonatán si ho zamiloval ako vlastnú dušu a daroval mu svoj plášť, rúcho, meč, luk i opasok. Saul ho ustanovil za veliteľa bojovníkov a posielal ho na rôzne výpravy, v ktorých mal úspech, pretože sa spoliehal na Boha. Dávid si získal priazeň ľudu a stal sa nádejou do budúcnosti, keď mal raz zaujať miesto kráľa. Boh konal prostredníctvom Saula aj Dávida, aby ochránil jeho život a zachoval izraelský národ.

Po návrate z bojov s Filištíncami ženy spievali, že Dávid porazil viac nepriateľov než Saul, čo v Saulovi vzbudilo hlbokú závisť. Túžil po popularite a sláve, chcel byť obľúbený, no videl, že ľud si viac váži Dávida a že by sa mohol stať budúcim kráľom. Saul začal zápasiť s hněvom a malomyseľnosťou. Keď raz Dávid hral na harfe, Saul po ňom hodil kopiju, no Boh ho ochránil a Dávid ušiel.

Saul ustanovil Dávida za tisícnika, aby ho mal ďalej z očí, no jeho úmysel ho zabiť sa tým nezmenil. Dávidovo postavenie v Saulových očiach paradoxne rástlo, pretože sa mu darilo a ľud ho obdivoval. Saul v ňom začal vidieť vážnu hrozbu, keďže Dávid mal viac priazne od Boha aj od ľudí. Preto si kráľ začal pripravovať rôzne zámienky, ako ho odstrániť – jednou z nich bolo, že ponúkol Dávidovi ruku svojej dcéry Míkaly, ak zabije určitý počet Filištíncov. Dávid úlohu splnil a stal sa jeho zaťom. Keď Saul videl, že Boh má Dávida radšej než jeho, rozhodol sa ho zničiť, aby si udržal svoju moc.

Jonatán, Saulov syn, sa však prihovoril za Dávida a poradil mu, aby sa skryl pred hnevom svojho otca. Pokúsil sa sprostredkovať zmierenie medzi Saulom a Dávidom, no závisť v Saulovom srdci neustále rástla. Nakoniec sa Saul rozhodol vyslať Dávidových nepriateľov, aby ho zabili. Boží Duch však opakovane zasahoval a maril Saulove plány. Keď sa Saul napokon vybral osobne, aby Dávida zabil, Boží Duch ho premohol – začal prorokovať a spievať piesne, ktoré ukazovali na príchod Vykupiteľa.

Dávid tvrdil, že sa so Saulom zmieril, no kráľ mu neveril. Preto Dávid ušiel za Jonatánom a pýtal sa ho, čím sa previnil. V Izraeli sa práve konala slávnosť pri novom mesiaci a Dávid mal sedieť pri kráľovskom stole. Obával sa však, že ak sa Saul nahnevá pre jeho neprítomnosť, pokúsi sa ho zabiť. Dávid odišiel do Betlehema za bratmi a po návrate sa mal tri dni skrývať na poli pri mieste slávnosti. Prvý deň Saul nereagoval, no na druhý deň sa prudko rozhneval, že Dávid nepríde, a hodil po Jonatánovi kopiju, keď sa ho zastal. Jonatán sa potom s Dávidom stretol na dohodnutom mieste, obaja plakali a rozlúčili sa – Jonatán odišiel do Gibei a Dávid do mesta Nób.

V Nóbe sa v tom čase nachádzal svätostánok a slúžil tam veľkňaz Achímelech. Dávid sa ho pýtal na chlieb a z obavy, že bude odhalený, klamal, že má tajné poslanie od kráľa. Tento nedostatok viery sa neskôr stal osudným pre kňaza. Dávid dostal päť posvätných chlebov, keďže iné nemali. V tom čase tam bol aj Doég, vrchný pastier Saula. Dávid požiadal o zbraň a Achímelech mu dal meč Goliáša, uchovávaný v stánku ako pamiatka. Dávid s ním odišiel k gátskemu kráľovi Achíšovi, no ten spoznal, kto je, keď sa dozvedel o jeho víťazstve nad filištínskym hrdinom.

Dávidovi hrozilo smrteľné nebezpečenstvo, a tak predstieral pomätenosť, aby si zachránil život. Jeho prvá chyba – nedôvera v Boha v Nóbe – a druhá, keď oklamal Achíša, ho priviedli do jaskyne Adullám. Na jej obranu stačilo len málo mužov. Postupne sa k nemu pridali jeho bratia a rodina. Práve v tejto jaskyni Dávid zložil 57. žalm. Zhromaždilo sa pri ňom asi 400 mužov sužovaných a biednych, ktorí videli, že Saula už nevedie Duch Svätý.

Dávid sa dozvedel, že Saul ho stále chce zabiť, a preto zabezpečil útočisko pre svoju rodinu u moábskeho kráľa. Potom odišiel do lesa Cheret, keď ho Boží prorok varoval pred nebezpečenstvom. Skúsenosti, ktoré tam prežíval so svojou družinou, ho pripravovali na úrad kráľa. Saul medzitým zistil, že sa mu Dávida nepodarilo chytiť v jaskyni, a domnieval sa, že má v tábore zradcu. Vyhlásil preto odmeny pre každého, kto ho udá. Doég, lakomý a ctižiadostivý, zo nenávisti udal Achímelecha. Saul, rozzúrený tým, že ho kňaz napomínal za hriechy, dal zabiť Achímelecha, jeho rodinu a 85 mužov nosiacich ľanový efód. Mesto Nób bolo zničené – zahynuli deti, ženy, muži aj dobytok.

Z kňazov prežil iba Achímelechov syn Ebjátar, ktorý našiel Dávida a pridal sa k nemu. Spolu so svojou družinou oslobodil mesto Keíla pred útokom Filištíncov, no keďže sa tam necítil bezpečne, odišiel do pohoria púšte Zíf. Tu ho navštívil Jonatán, ktorý ho povzbudil, no potom sa vrátil domov. Zífovci následne prezradili Saulovi Dávidov úkryt a Dávid sa presunul do hornatiny medzi púšťou Maón a Mŕtvym morom. Keď Saul zistil, že sa Dávid nachádza na púšti Én-Gedí, zobral so sebou tritisíc mužov, zatiaľ čo Dávid mal iba šesťsto verných.

Obe strany čakali v odľahlej jaskyni na Boží zásah. Keď Saul vošiel do tej istej jaskyne, Dávid ho mohol zabiť, no rozhodol sa to neurobiť. Na dôkaz toho, že mu nechce ublížiť, odrezal len cíp jeho plášťa. Potom vyšiel z jaskyne, poklonil sa Saulovi a povedal mu, že ho mohol usmrtiť, no neurobil to. Saul sa rozcitlivene rozplakal, priznal si chybu a uzavrel s Dávidom dohodu, že keď sa Dávid stane kráľom, nevyhubí jeho rodinu.

V tom čase zomrel prorok Samuel a pochovali ho v Ráme. Jeho smrť bola veľkou stratou pre celý národ, pretože jeho život stál v ostrom kontraste so životom kráľa, ktorého si ľud zvolil. Samuel bol zakladateľom prorockých škôl a prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Dávid sa pohrebu nemohol zúčastniť, no hlboko smútil.

Medzitým Saul, znepokojený Samuelovou smrťou, pokračoval v prenasledovaní, zatiaľ čo Dávid si hľadal nový úkryt na púšti Páran, kde zložil 120. a 121. žalm. So svojou družinou chránil dobytok bohatého Nábala z rodu Kálebovho pred zlodejmi. Nábal bol však surový a lakomý, a keď prišiel čas strihania oviec, Dávid požiadal o odmenu – jedlo pre svojich mužov, no Nábal im odmietol pomôcť.

Dávid sa rozhneval a bol blízko k tomu, aby konal unáhlene ako Saul. Keď sa to dozvedela Abigajila, múdra Nábalova manželka, rýchlo pripravila jedlo a zásoby, naložila ich na osly a vyšla Dávidovi v ústrety. Poklonila sa mu, odovzdala mu dary a presvedčila ho, aby neprelial krv. Dávid uznal svoju chybu a ustúpil. Keď sa Abigajila vrátila domov, našla Nábala opitého a veselého. Na druhý deň mu oznámila, čo sa mohlo stať – a vtedy ho ranila mŕtvica.

O desať dní po Abigajilinom návrate Nábal zomrel. Dávid sa potom oženil s Abigajilou. Okolité národy však ovplyvnili Dávida v otázke mnohoženstva, a práve preto mal neskôr problémy s viacerými ženami.

Po týchto udalostiach strávil Dávid niekoľko mesiacov v pokoji na púšti Zíf. Zífovci však chceli získať priazeň Saula a prezradili mu Dávidov úkryt. V Saulovi to roznietilo nenávisť. Dávid so svojimi mužmi v noci našli Saulov tábor, kde všetci spali, dokonca aj veliteľ vojska Abnér. Dávid s Abíšajom vošli až do stredu tábora a našli Saula s kopijou pri hlave a krčahom vody.

Abíšaj navrhoval Dávidovi, aby Saula zabil, no Dávid to odmietol. Vzal len kopiju a krčah a z diaľky oznámil, že mohol Saula zabiť, no neurobil to. Saul si opäť priznal chybu, ale Dávid mu už neveril. Preto sa uchýlil do krajiny Gát k Filištíncom. Unavený a vyčerpaný začal strácať vieru, že raz zasadne na trón, a hľadal ochranu u nepriateľa Izraela aj Boha. Tým prejavil nedôveru Bohu, znevážil Jeho meno a vernosť Bohu vymenil za osobné bezpečie.

Kráľ Gátu ho prijal srdečne a poskytol mu ochranu. Dávidova rodina, majetok a dobytok sa presťahovali do mesta Ciklag. Dávid chcel žiť radšej na vidieku než v meste plnom modiel, kde mohol so svojou družinou slobodne vzývať Boha. Odtiaľ podnikal výpravy proti Gešúrcom, Girzancom a Amalékovcom a ničil ich, aby sa správy nedostali späť do Gátu. Po návrate však predstieral, že útočil na vlastný ľud, čím si zvolil cestu klamstva, ktorá nebola Božou cestou.

Keď mali Filištínci ísť do boja proti Izraelu, kráľ chcel, aby bol Dávid po jeho boku. Vyhlásil, že mu ukáže, čo dokáže jeho služobník, dôveroval mu a sľúbil mu vysoké postavenie.

Filištínci rozložili tábor v Šunéme, zatiaľ čo Saul so svojím vojskom stál na vrchu Gilboá. Práve na tejto nížine kedysi Gideón zahnal na útek Midjáncov. Saul bol v hlbokej tiesni, pretože Boh ho opustil. Obával sa, že sa mu Dávid pomstí za všetky krivdy, ktoré mu spôsobil. Hľadal radu u Boha, no nedostal odpoveď – ani prostredníctvom snov, ani cez urím, ani skrze prorokov. Boh mu mlčal, pretože Saul sám pretrhol všetky spojenia s Bohom – nepočúval Samuela, vyhnal Dávida a dal vyvraždiť kňazov.

Neobrátil sa k pokániu, nevyznal svoje hriechy, a tak rozkázal svojim služobníkom, aby mu našli ženu – čarodejnicu. V minulosti Saul čarodejníkov vyhubil, pretože Boh kontakt s nimi výslovne zakázal a trestal ho smrťou. V Endore však žila čarodejnica pod nadvládou satana, ktorý jej dával schopnosť konať divy a odhaľovať tajomstvá. Saul, preoblečený a sprevádzaný dvoma pobočníkmi, prišiel do jej domu.

Vyvolala Samuela – v skutočnosti to bol satan, ktorý sa vydával za „anjela svetla“, podobne ako keď pokúšal Krista na púšti. Satan Saula naplnil malomyseľnosťou, vzal mu odvahu a dohnal ho k úplnému zúfalstvu, až Saul padol na zem vyčerpaný pôstom. Preto mu čarodejnica dala jesť.

Na druhý deň vypukla bitka, v ktorej padli aj Saulovi synovia. Saul bol ťažko zranený a nemohol utiecť, preto prikázal zbrojnošovi, aby ho prebodol mečom, no ten odmietol. Saul si teda vzal život sám a padol na meč. Ľud utekal z miest a Filištínci ich obsadili. Keď našli Saulovo telo, jeho hlavu vyvesili v chráme Dágona a jeho brnenie v chráme Aštarty. Meno Boha bolo verejne zneuctené.

Saulovo mŕtve telo aj telá jeho synov odvlekli do Bét-Šanu pri Jordáne a zavesili ich na reťaze ako korisť dravým vtákom. Muži z Jábeša, ktorí nezabudli, ako im Saul kedysi zachránil život, telá sňali a pochovali ich.

Božou prozreteľnosťou sa filištínske kniežatá postavili proti prítomnosti Dávida a jeho mužov v armáde. Achíš síce Dávida obhajoval, no ostatní ho odmietli. Anjeli takto Dávida vyslobodili, pretože by inak buď bojoval proti Bohu a nikdy by sa nestal kráľom, alebo by bojoval proti Filištíncom a zo Saulovej smrti by obvinili jeho. Ak by ušiel, označili by ho za zbabelca a nevďačníka. Neprajný hnev by sa obrátil proti nemu.

Filištínci sa báli, že by sa v boji obrátil proti nim, pretože nezabudli na Dávidovo víťazstvo nad Goliášom. Achíš ho preto poslal späť. Hoci to Dávida ponížilo, zároveň ho to ochránilo a vyslobodilo. Po trojdňovej ceste dorazil do Ciklagu, svojho domova v krajine Filištíncov. Tam zistili, že Amalékovci využili ich neprítomnosť, mesto vypálili, vyrabovali a odvliekli ženy, deti aj majetok. Dávid a jeho muži plakali, pretože prišli o všetko.

Bola to bolestná skúška za to, že hľadal útočisko medzi nepriateľmi. Jeho vlastní druhovia ho dokonca chceli ukameňovať, obviňovali ho zo straty viery a nedostatku Božej ochrany. Dávid našiel útočisko v Bohu, obrátil sa k Nemu a hľadal Jeho vôľu. Privolal Ebjátara a pýtal sa Boha, či má prenasledovať nepriateľov a či získa späť všetko, čo stratil. Boh mu odpovedal jasne – všetko získa späť.

S veľkým náhlením sa vydali za nepriateľom. Pri potoku Bešór však muselo zostať 200 úplne vyčerpaných mužov a s ostatnými 400 Dávid pokračoval ďalej. Cestou našli egyptského otroka, ktorého jeho pán ponechal napospas smrti. Nakŕmili ho a napojili a sľúbili, že ho nezabijú ani nevydajú, ak im ukáže, kde sa nachádza tábor Amalékovcov. Otrok zaviedol Dávida a jeho mužov priamo do tábora, kde videli, ako sa nepriatelia bezstarostne radujú z koristi.

Okamžite zaútočili – bojovali celú noc aj nasledujúci deň a zvíťazili. Ujsť sa podarilo len mužom na ťavách. Všetko získali späť, pretože Božia moc zadržala ruku nepriateľov, ktorí síce plánovali predať ľudí do otroctva, no neublížili im. Keď sa vrátili k potoku, niektorí nechceli podeliť korisť s tými, ktorí nešli do boja. Dávid však zaviedol pevné pravidlo, že každý, kto sa zúčastnil výpravy, dostane rovnaký podiel. Veľké stáda následne rozdelil ako dar starším z Júdovho pokolenia a nezabudol ani na tých, ktorí mu boli priateľskí a verní.

Na tretí deň, keď si opravovali príbytky, prišiel cudzinec – posol a oznámil správu o Saulovej a Jonatánovej smrti. Pridal však lož, že on sám zabil raneného Saula na jeho žiadosť, aby si získal Dávidovu priazeň. Dávid a jeho muži si roztrhli rúcha a plakali. Keď sa Dávid spamätal, dal posla zabiť, pretože on sám mal možnosť Saula zabiť, no neurobil to – a ten, kto sa priznal k takému činu, niesol plnú zodpovednosť.

Dávidova cesta na trón a zápas o jednotu Izraela

Dávid sa mohol konečne vrátiť do svojej vlasti. Boh mu povedal, aby išiel do Chebrónu, mesta vzdialeného 20 míľ od Beršaby, ležiaceho na polceste medzi Jeruzalemom a juhom krajiny. Chebrón, pôvodne známy ako Kirjat-Arbe a neskôr aj ako Amra, bol miestom pohrebiska a jaskyne Machpéla, dedičstva Kálebovho, obklopeného vinicami, olivovými hájmi a ovocnými záhradami.

Práve tu čakal Dávida kmeň Júdu, ktorý ho spolu s jeho vojskom šiestich stoviek mužov, ženami, deťmi a dobytkom pomazal za kráľa. Jeho moc sa však zatiaľ nerozšírila na ostatné kmene Izraela. Prvým činom Dávida ako kráľa bolo uctenie pamiatky Saula a Jonatána. Vyslal poslov do Jábeša-Gileádu s poďakovaním za to, že zvesili telá Saula a jeho syna. Zároveň vyzval ostatných, aby sa k nemu pripojili ako ku kráľovi.

Achíš sa domnieval, že Dávid nebude rozširovať územie na úkor Filištíncov, pretože medzi nimi panovala priazeň. Medzitým sa však v Izraeli šírili sprisahania a vzbury. Abnér, veliteľ Saulovho vojska, najváženejší muž v krajine, zabezpečil prechod kráľovskej moci na Išbóšeta, Saulovho syna. Abnér prenasledoval Dávida a bránil mu stať sa kráľom celého Izraela, pretože bol ctibažný, svojvoľný a mocichtivý.

Saulovo zmýšľanie ovplyvnilo aj Abnéra, ktorý začal Dávidom pohŕdať. K jeho nenávisti prispela aj Dávidova výčitka, keď mu vyčítal, že nestrážil kráľa, a to vtedy, keď mu Dávid vzal džbán a kopiju. Z pomsty a z túžby po moci sa Abnér rozhodol rozdeliť Izrael, vybral si za kráľovské mesto Machanajim na východnom brehu Jordána. Práve tam korunoval Išbóšeta za kráľa, ktorého uznali východné kmene a neskôr všetci okrem kmeňa Júdu.

Dávid však silnel a napokon sa Abnér obrátil proti Išbóšetovi pre jeho slabosť a neschopnosť. Abnér prešiel k Dávidovi a prisľúbil, že mu privedie všetky kmene Izraela. Dávid ho prijal blahosklonne, čo však vyvolalo žiarlivosť u Joába, Dávidovho veliteľa, ktorému Abnér počas vojny zabil brata Azaela. Joáb využil príležitosť a zabil Abnéra ako krvavú pomstu.

Dávid nemohol spravodlivo potrestať vrahov, pretože kráľovstvo ešte nebolo jednotné. Preto verejne vyjadril roztrpčenie nad vraždou, postil sa v deň pohrebu, kráčal na čele pohrebného sprievodu a ostro odsúdil vrahov. Na vražde sa podieľal aj Joábov brat Abíšaj. Dávidovo veľkorysé ocenenie bývalého nepriateľa udivilo ľud a Izrael ho za to obdivoval. Pred svojimi radcami priznával, že nemôže potrestať vinníkov, ale ponecháva spravodlivosť Bohu.

Ďalšou zradou bolo, že dvaja velitelia z Išbóšetovho vojska ho zavraždili, odťali mu hlavu a priniesli ju Dávidovi v nádeji, že si ho tým získajú. Dávid však nechcel mať v krajine zradcov, pripomenul im, čo sa stalo cudzincovi, ktorý tvrdil, že zabil Saula, a dal ich popraviť. Išbóšetovu hlavu pochoval v Chebróne do Abnérovho hrobu.

Nakoniec prišli všetky kmene Izraela a zvolili si Dávida za kráľa. Veľkňaz ho pomazal za kráľa Izraela, pretože Samuelovo pomazanie bolo prorockým znamením toho, čo sa teraz naplnilo pri jeho nástupe na trón.

Dávid hľadal vhodné miesto na hlavné mesto Izraela a vybral Jeruzalem, ktorý ležal približne 20 míľ od Chebrónu. Cez toto miesto kedysi viedol Jozue svoje vojská a pôvodne nieslo meno Salém. Neďaleko tohto miesta Abrahám prejavil svoju vernosť Bohu a už 800 rokov pred Dávidom tu prebýval Melchisedek, knieža Najvyššieho Boha.

Miesto bolo prirodzene chránené okolitými kopcami, no bolo ho potrebné najprv dobyť, keďže ho Kanaánci stále obývali a opevnili sa na vrchoch Sion a Mórija. Opevnenie sa nazývalo Jébus podľa Jebuzejcov, ktorí tam žili. Pod vedením Joába – ktorý sa neskôr stal hlavným veliteľom vojska – bolo mesto dobyté a dostalo nové meno Jeruzalem.

Týr ležal blízko mora a jeho kráľ Chíram poslal Dávidovi pomoc – drevo na výstavbu chrámu ako viditeľný symbol nového spojenectva. Dávidova moc rástla, čo rozzúrilo Filištíncov, ktorí zaútočili na Izrael v údolí Refájcov. Dávid sa pýtal Boha a zvíťazil. Keď však Filištínci zaútočili znova, Boh mu prikázal obchvat zozadu a nepriateľ bol opäť porazený.

Dávid si tým upevnil trón a rozhodol sa, že archa zmluvy, ktorá sa nachádzala v Kirjat-Jearíme (asi 9 míľ od Jeruzalema), musí byť slávnostne prenesená do Jeruzalema. Preto pozval 30-tisíc popredných mužov Izraela, veľkňaza, jeho bratov a zástupcov kmeňov.

Archu vyniesli z domu Abínadába, naložili ju na nový voz a sprevádzali ju dvaja synovia Abínadába. Pri humne Náchona Uzzá vystrel ruku k truhle, keď sa voly potkli, aby ju zachytil, no Boh ho zasiahol smrťou pre neposlušnosť voči Božiemu príkazu. Dávid sa zľakol a nechcel mať truhlu nablízku, preto ju nechal v dome Obéd-Edóma Gatského. Nedodržali predpisy pre prenos archy, ktoré Boh určil Geršónovcom a ostatným levitským rodom – zanedbali Boží zákon a Dávid si po prvý raz hlboko uvedomil posvätnosť Božieho zákona.

Uzzá zomrel, pretože sa trúfalo dotkol archy bez vyznania a očistenia. Po troch mesiacoch archu preniesli znova, tentoraz presne podľa Božích nariadení. Zazneli trúby, priniesli sa obete býka a teľaťa a Dávid si obliekol ľanový efód ako kňazi – na znak pokory a rovnosti pred Bohom. Mesto vítalo archu otázkou: „Kto je ten kráľ slávy?“ Archu uložili v Jeruzaleme, vonku stáli oltáre a kadidlá a kráľ požehnal ľud, po čom nasledovala slávnostná hostina.

Míkal, dcéra Saula, Dávida pokarhala, že sa vraj ponižoval pred dievkami. Dávid jej však odpovedal, že tancoval z radosti a úcty k Bohu. Boh to potvrdil tým, že Míkal nemala deti až do svojej smrti. Dávid prehlboval záujem ľudu o bohoslužby, zavádzal chválospevy a skladal žalmy pre kňazov aj ľud. Mojžišov svätostánok so všetkým príslušenstvom – okrem archy – zostával v Gibeóne. Dávid túžil postaviť chrám ako vďaku Bohu za všetko, čo vykonal pre Izrael, a zveril sa s tým prorokovi Nátanovi, ktorý ho v tejto túžbe podporil.

Tej noci Boh oslovil Dávida, že nie je určený na stavbu chrámu – chrám postaví až jeho potomstvo. Dávid totiž prelial veľa krvi a viedol mnohé vojny. Chrám postaví Šalamún, muž pokoja. Dávid podriadil svoju vôľu Božej vôli. Spomenul si aj na zmluvu so Saulom, že nezabije jeho potomkov. Nažive ostal len Jonatánov syn, ochrnutý Mefibóšet. Jeho pestúnka s ním utekala počas boja, keď Saul zomrel; dieťa jej spadlo a ochrnulo. Dávid ho prijal do svojho domu a postaral sa oňho.

Po dlhom období mieru Dávid napadol Filištíncov a Moábcov a podmanil si ich. Jeho moc rástla, pretože naňho útočili okolité národy a on ich porážal. Prišla správa, že zomrel ammónsky kráľ Náchaš, ktorý kedysi prejavil Dávidovi láskavosť, keď utekal pred Saulom. Dávid poslal jeho synovi Chanúnovi úprimnú sústrasť, no jeho odkaz bol zle pochopený. Ammónci nenávideli Boha aj Izrael a poradcovia si Dávidovo posolstvo vyložili ako hrozbu – domnievali sa, že vyslanci prišli špehovať mesto, aby ho dobyli.

Náchaš prejavil láskavosť len preto, že nenávidel Saula. Jeho syn a poradcovia však považovali vyslancov za špiónov a urazili ich, čím urazili aj Dávida ako zástupcu kráľa. Ammónci vedeli, že za túto urážku príde vojna. Preto sa pripravili a spojili sa s národmi medzi Eufratom a Stredozemným morom, čím vytvorili obrovské spojené vojsko, ohrozujúce sever a východ Izraela.

Izraelci pod vedením Joába prekročili Jordán a zamierili k hlavnému mestu Ammóncov. Spojenecké vojská boli porazené už pri prvom stretnutí. Nasledujúci rok sa vojna obnovila, no sýrsky kráľ zhromaždil obrovské vojsko proti Izraelu. Dávid osobne viedol Izraelitov a s Božím požehnaním zvíťazil. Sýrčania od Libanonu až po Eufrat sa vzdali a stali sa poplatníkmi Izraela.

Dávid pokračoval v prenasledovaní Ammóncov, padli ich pevnosti a celá krajina sa dostala pod Dávidovu nadvládu. Nebezpečenstvo sa zmenilo na požehnanie a naplnilo sa Božie zasľúbenie Abrahámovi a Mojžišovi, že Izrael dostane územie od egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat. Dávid ctil Boha a Boh poctil jeho – no práve v čase blahobytu sa začalo rodiť nové nebezpečenstvo.

Všetko dobré v človeku je v Písme vždy len darom od Boha. Je to Božia milosť skrze Krista, ktorá nám umožňuje konať dobro. Pohanské zvyky kráľov však otupili Dávidovo vnímanie hriechu – začal si myslieť, že ako kráľ si môže dovoliť to, čo iným dovolené nie je. Postupne začal veriť vo vlastnú múdrosť a silu a pokúšal sa sám uniknúť z hriechu, do ktorého upadol.

Jeho najvernejší a najstatočnejší vojvodca Uriáš Chetejský mal ženu krásnu Batšebu. Dávid si uvedomoval, že ak by Uriáš zomrel, nikto by ho neobvinil a on by si mohol Batšebu vziať. Zachoval by si česť kráľa. Preto poslal list Joábovi s rozkazom postaviť Uriáša do najtvrdšieho boja a potom od neho ustúpiť. Joáb, poškvrnený už predchádzajúcou vraždou, poslúchol kráľa viac než Boha – a to bol hriech. Kráľa treba poslúchať len dovtedy, kým jeho príkazy stoja v súlade s Božím zákonom.

Joáb správu zámerne formuloval tak, aby nevzniklo podozrenie, že Uriáš bol zavraždený úmyselne. Batšeba sa po období smútku stala Dávidovou ženou, no hriech vyšiel najavo a objavili sa podozrenia aj z Uriášovej smrti. Dávid potupil Boha a morálka národa bola ohrozená nielen v Izraeli, ale aj v očiach okolitých národov. Boh poslal proroka Nátana, aby Dávidovi oznámil varovné posolstvo v podobe podobenstva. Dávid sa sám usvedčil a vyniesol nad sebou rozsudok smrti. Keďže bol kráľom, Boh dovolil, aby namiesto neho zomrelo jeho dieťa.

Keď dieťa ochorelo, Dávid sa každý deň modlil. Mnohokrát Boh odvrátil trest kvôli pokániu, no tentoraz dieťa predsa zomrelo. Dávid sa podriadil Božej vôli. Mnohí sa kvôli tomu zatvrdili vo svojej nevere a rúhali sa Bohu, no Boh Dávidovi tento hriech odpustil, aj keď musel znášať následky svojich činov. Túžil po novom srdci, uvedomoval si ohavnosť svojho hriechu, neospravedlňoval sa a kajal sa pred Bohom.

Dávid sám povedal, že nahradí štvornásobne – a skutočne sa tak stalo: štyria z jeho synov zomreli. Skutok svojho prvorodeného syna Amnóna ponechal bez trestu, hoci podľa zákona mal byť usmrtený ako cudzoložník. Jeho hriech bol ešte závažnejší, pretože bol aj proti prirodzenému poriadku. Absolón dva roky skrýval túžbu po pomste za zhanobenú sestru a počas slávnosti, kde boli zhromaždení všetci Dávidovi synovia, dal Amnóna zabiť.

Dávidovi oznámili, že boli pobití všetci jeho synovia, roztrhol si rúcho, no keď sa ukázala pravda, zistil, že zomrel len Amnón, a začali spolu nariekať. Absolón utiekol k svojmu starému otcovi, kráľovi Talmajovi z Gešúru. Dávid dovolil svojim synom žiť podľa vlastných sebeckých túžob. Amnón nerešpektoval Božie prikázania. Mal dva roky na pokánie, no nakoniec zomrel rukou vlastného brata.

Keď rodičia netrestajú, trest prichádza priamo od Boha – Boh dovolí, aby mocnosti zla uvoľnili reťazec príčin a následkov, kde hriech je potrestaný hriechom. Dávid si v Absolónovom vyhnanstve uvedomil, že si zaslúži trest smrti, a preto nechcel, aby sa jeho syn vrátil.

Po dvoch rokoch Joáb pripravil zmierenie. Poslal po múdru ženu z Tekóy, ktorá mala pred Dávidom predstierať, že je vdova a jej dvaja synovia boli jej jedinou útechou. Jeden z nich zabil druhého v hádke a príbuzní žiadali, aby bol vrah vydaný pomstiteľovi krvi. Kráľa tento príbeh hlboko dojal a ubezpečil ženu, že jej syn bude pod jeho ochranou. Vynútila od neho sľub a Joáb tak mohol doviesť Absolóna späť do Jeruzalema – no nesmel sa ukazovať na kráľovskom dvore. Dávid musel jeho čin odsúdiť, lebo bol v minulosti príliš zhovievavý.

Absolón žil dva roky vo svojom dome so sestrou, neustále si pripomínajúc bezprávie, ktoré na nej bolo spáchané. Ľud v ňom často videl hrdinu, nie vraha, čo on dobre vedel a usiloval sa získať si ich priazeň. Bol najkrajší zo všetkých mužov. Po svojom páde do hriechu Dávid už nebol energický ani rozhodný, ale váhavý a ľahostajný. Joáb, využívajúc svoj vplyv, dosiahol, že kráľ prijal Absolóna späť – no zmierenie bolo len zdanlivé.

Absolón neprestal so svojimi plánmi. Začal žiť ako kráľ, mal vlastné vozy, kone a na cestách ho predchádzalo päťdesiat mužov. Kráľ túžil po samote a pokoji, zatiaľ čo Absolón cielene získaval priazeň ľudu. Denne sa prechádzal pri mestskej bráne a keď boli súdne spory zdĺhavé, vnucoval sa ľuďom s tvrdením, že by bol lepším kráľom a že Dávid podľa neho nič nerieši – tak si postupne získaval podporu ľudu.

Absolón šíril nespokojnosť s vládou, ľudia ho začali chváliť a podporovať a túžili, aby začal vládnuť. Boli na neho hrdí a presvedčení, že si to zaslúži. Dávid, zaslepený láskou k synovi, nič netušil. Prepych a sláva, ktorými sa Absolón obklopoval, vnímal ako radosť zo zmierenia, nie ako rastúcu hrozbu. Absolón však vyslal k izraelským kmeňom špehov, ktorí mali rozšíriť správu o jeho nároku na trón.

Svoje zámery maskoval zbožnosťou, že ide splniť sľub daný Bohu v Gešúre. Otec ho poslal s radosťou a spolu s ním odišlo aj dvesto mužov, netušiac, že ich oddanosť ho privedie do vzbury proti kráľovi. V Chebróne získal Absolón na svoju stranu aj Achitófela, Dávidovho najváženejšieho radcu, čo vzbure dodalo vážnosť a legitimitu, a mnohí sa k nemu pridávali. Po zatrúbení sa rozšírila správa, že Absolón je kráľom. Dávid bol zhrozený – a práve v tej chvíli sa prebudila jeho stará odvaha.

Absolón zhromažďoval vojsko v Chebróne, asi tridsať kilometrov od Jeruzalema. Dávid nechcel, aby Jeruzalem postihli hrôzy vojny, a dal obyvateľom na výber, či budú mesto brániť. Uvedomoval si, že má povinnosť zachovať moc danú Bohom, no výsledok prenechal Bohu. Dávid odišiel z Jeruzalema ako smútočný sprievod so svojimi vernými – Kereťanmi, Peleťanmi a šiestimi stovkami Gátčanov na čele s Ittajom.

Hoci Dávid chcel, aby sa vrátili, zostali verní Bohu aj kráľovi. Prekročili potok Kidrón a zamierili na púšť, kde sa sprievod zastavil. Prišiel aj Cádok so všetkými Lévitmi, nesúcimi archu zmluvy. Ľud sa potešil, keď to videl, no Dávid chápal, že archa patrí do Jeruzalema – bez Božieho príkazu ju nemôžu prenášať. Cádokovi prikázal, aby archu vrátil späť do mesta. Ak Boh bude chcieť, privedie Dávida späť; ak nie, urobí, čo uzná za správne.

Cádok, jeho syn Achímaac a Ebjátarov syn Jonatán mali sledovať dianie v Jeruzaleme a prinášať správy kráľovi. Ľudia videli, že archa sa vracia a oni zostávajú vyhnancami – kráľ utečenec, Dávid plačúci na Olivovom vrchu. Zároveň sa dozvedel, že Achitófel sa pridal k Absolónovej vzbure; jeho zrada bola pomstou za krivdu voči vnučke Batšebe. Na vrchu sa Dávid modlil, prosil o Božie zľutovanie a kajal sa. Jeho prosba bola rýchlo vypočutá – prišiel Chúšaj, verný kráľov radca.

Dávid pochopil, že môže byť užitočný v Jeruzaleme, a tak Chúšaj odišiel späť a ponúkol svoje služby Absolónovi, aby zmaril Achitófelove rady. Na ceste k Jordánu v Bachuríme vyšiel Šimeí z domu Saulovho, ktorý hádzal kamene a klial Dávida. Kedysi bol verným poddaným, teraz sa tešil z kráľovho nešťastia. Dávid však zabránil Abíšajovi, aby ho zabil, a vyhlásil, že všetky tieto urážky sú dôsledkom jeho vlastného hriechu.

Dávid nechával všetko v Božích rukách. Musel znášať Boží súd za svoj hriech a vedel, že kým Boh nevyrovná jeho spor, nemôže si pomôcť sám. Ako hovorí prorok Micheáš, Boh je Sudca. Nikdy nebol Dávid pred Bohom väčší než vtedy, keď sa pokoril. Keby Boh Dávida netrestal, dal by tým zlý príklad a hriech by sa zľahčoval. Viditeľný trest ukázal, že aj kráľ je podriadený Božiemu zákonu. Tak ako sa v taviacej peci zlato čistí, no nezničí, Dávid sa v skúškach očisťoval.

Prvým, kto privítal Absolóna v Jeruzaleme, bol Chúšaj, ktorý sa zaradil medzi kráľových radcov. Väčšina Absolónových mužov nemala vojenský výcvik. Achitófel vedel, že Dávid má skúsených bojovníkov a že by sa situácia mohla rýchlo obrátiť. Navyše si uvedomoval, že ak by došlo k zmiereniu otca so synom, on sám by sa stal obeťou ako podnecovateľ vzbury. Preto Absolóna naviedol na čin, ktorý ho navždy odrezal od zmierenia s otcom – prisvojil si Dávidove ženy, čím sa naplnilo proroctvo, že Boh dá kráľove ženy jeho blížnemu. Achitófel potom navrhol, aby s dvanástimi tisícmi mužov prekvapil Dávida a zabil ho. Boh však túto radu zmaril.

Chúšaj nebol pôvodne pozvaný na radu, no Absolón si vypočul aj jeho plán. Chúšaj zdôrazňoval, že Dávidovi bojovníci sú silní a odolní, a radil najprv zhromaždiť celý Izrael a až potom zaútočiť. Jeho rada bola prijatá. Achitófel sa rozhneval, odišiel domov a obesil sa. Chúšaj následne prostredníctvom kňazov poslal Dávidovi správu, aby okamžite prešiel cez Jordán.

Kňazi sa dostali do podozrenia a museli utekať, no správu napriek tomu doručili. Dávid sa usadil v Machanajime, kde mu zámožní ľudia priniesli potravu a postupne sa k nemu pridávali ďalší spojenci. Absolón prekročil Jordán a vojsko zveril Amásovi, synovi Dávidovej sestry Abigajily, no išlo o neskúsených vojakov. Dávid rozdelil vojsko na tri oddiely pod vedením Abíšaja, Ittaja a Joába. Chcel ísť do boja osobne, no ľud mu to nedovolil, keďže boli v menšine.

Dávid povzbudzoval svojich mužov istotou, že zvíťazia s Božím vedením. Bojiskom bol hustý les pri Jordáne, v ktorom Absolónovi vojaci nemali skúsenosti a mnohí zahynuli v chaose a zmätku. Absolón sa zachytil hlavou v konároch stromu, jeho mulica ušla a keď sa to Joáb dozvedel, prebodol Absolóna troma kopijami do srdca a hodil ho do rokliny. Absolón si ešte za života postavil pomník, no jeho koniec bol tragický.

Joáb dal zatrúbiť, aby vojaci prestali prenasledovať nepriateľov. Poslal poslov ku kráľovi; Achímaac najskôr hovoril len o víťazstve, no druhý posol oznámil pravdu, že Absolón je mŕtvy. Dávid odišiel do izby a plakal za synom, zatiaľ čo vojsko mlčalo. Joáb ho otvorene napomenul, že je nespravodlivý voči verným mužom, akoby mu viac záležalo na Absolónovi než na nich. Napokon Dávid vyšiel medzi ľud a prihovoril sa im.

Dávid čakal, kým vzbura pominie a kým ho izraelské kmene pozvú späť za kráľa, no dlho sa nič nedialo. Až kmeň Júdu urobil prvý krok, čo však vyvolalo ďalšiu vzburu, ktorá bola napokon potlačená a do krajiny sa vrátil mier a pokoj.

Dávid však podľahol vplyvu pohanských národov a začal napodobňovať ich zvyky a obyčaje. Túžil po sláve, pýche a uznaní medzi inými národmi. Údel Božieho národa ho prestal zaujímať a čoraz viac sa sústreďoval na postavenie a prestíž. Snaha rozšíriť územie a dokázať vlastnú silu ho priviedla k rozhodnutiu povolať ľud do vojenskej služby. Ctižiadostivosť a pýcha ho napokon viedli k tomu, aby dal spočítať ľud.

Chcel ukázať, akú slabú ríšu zdedil a ako sa za jeho vlády rozrástla, no zabudol, že za všetko vďačí Bohu, nie sebe. Sčítanie ľudu vytvorilo dojem, že sa Izrael viac spolieha na seba než na Boha. Joáb namietal, no na Dávidov rozkaz prešiel celý Izrael. Keď sa vrátil, Dávid si naplno uvedomil svoj hriech.

Nasledujúceho dňa prišiel prorok Gád a dal Dávidovi možnosť vybrať si jeden z troch trestov: tri roky hladu, tri mesiace úteku pred nepriateľmi alebo tri dni moru. Dávid si vybral mor a zahynulo sedemdesiattisíc ľudí. Dávid videl anjela medzi nebom a zemou s vytaseným mečom, ktorý mieril na Jeruzalem. Dávid aj starší si obliekli vrecovinu a prosili Boha, aby zomrel on, nie ľud. Ľud bol potrestaný za Dávidovu chybu, podobne ako bol Dávid potrestaný za hriechy Absolóna.

Anjel zhubca sa zastavil na vrchu Mórija, pri humne Ornána Jebúsejca. Na pokyn proroka Dávid prišiel na toto miesto, postavil oltár, obetoval spaľované obete a Boh odpovedal ohňom z neba. Ornán ponúkol pôdu ako dar, no Dávid trval na tom, že ju odkúpi, pretože mala byť vyhlásená za svätú pôdu. Na tomto mieste obetoval Abrahám Izáka a Šalamún tu neskôr postavil chrám.

Dávid pôdu odkúpil, no s pribúdajúcim vekom už nedokázal pohotovo reagovať na dianie v kráľovstve. Došlo k novej vzbure, keď sa Adónija, starší brat Šalamúna, pokúsil zmocniť trónu.

Adónija sa vzbúril proti Božiemu príkazu týkajúcemu sa nástupcu trónu. K vzbure sa pridali aj Joáb a kňaz Ebjátar, no Adónija nemal dostatok skutočných stúpencov. Pri veľkej slávnosti za mestom sa ho pokúsili ustanoviť za kráľa, avšak ich plány zmaril zásah kňaza Cádoka, proroka Nátana a Batšeby, ktorí o všetkom informovali kráľa Dávida. Dávid sa následne vzdal trónu v prospech Šalamúna, ktorý bol okamžite pomazaný a vyhlásený za kráľa.

Vzbury sa tým skončili a hlavní pôvodcovia boli potrestaní smrťou, pričom Ebjátar bol pre svoju vernosť a predošlú službu ušetrený. Ebjátar prišiel o úrad veľkňaza a jeho miesto prevzal rod Cádoka. Joáb aj Adónija síce dožili Dávidovej smrti, no neskôr boli popravení. Keďže Dávid nemohol postaviť chrám, zhromaždil aspoň stavebný materiál a odovzdal tento poklad kniežatám a kmeňovým zástupcom Izraela.

Ľudu oznámil, že chrám postaví jeho syn na priamy Boží príkaz, a napomínal ich, aby zachovávali Božie prikázania. Rovnako napomenul Šalamúna, aby bol ostražitý a verný. Na základe Božieho vnuknutia Dávid načrtol plány chrámu a všetkého jeho príslušenstva a odovzdal ich mladému Šalamúnovi so slovami, aby sa nebál, pretože Boh bude s ním.

Ľud aj Dávid obetovali Bohu všetko, čo mali, na výstavbu chrámu. Dávid oslavoval Boha, skladal hymny pre chrám a opakovane zdôrazňoval, že všetko, čo dávajú, pochádza od Boha a že chvála patrí výlučne Bohu, nie človeku. Boh zveruje bohatstvo človeku ako skúšku, aby sa ukázalo, ako veľmi Ho miluje a váži si Jeho milosť. Dávid a jeho rod dostali zasľúbenia, ktoré sa naplnili v Kristovi.

Božia cirkev sa rozmáhala a Izrael napĺňal svoje poslanie v zasľúbenej zemi. Boh chcel, aby bol Izrael silnejší a slávnejší, aby sa v jeho povahe zrkadlil Boží charakter a aby ľud niesol zodpovednú úlohu – byť ochrancom Božej pravdy. Dávid odovzdal Šalamúnovi múdrosť a napomínal ho, aby bol rozvážnym a spravodlivým vládcom. Na začiatku svojej vlády sa Šalamún vybral do Gibeóna, kde bola archa zmluvy, a spolu s ľudom sa úprimne zasvätil službe Bohu. Túžil po múdrosti a chcel byť rozumným a láskavým radcom.

V noci sa mu vo sne zjavil Hospodin a povedal mu, nech si žiada čokoľvek. Šalamún prosil o múdrosť, pretože bol mladý a nevedel, ako spravovať taký veľký národ. Keďže nežiadal dlhý život, slávu ani bohatstvo, Boh mu daroval múdre a chápavé srdce a k tomu aj ďalšie požehnania. Prisľúbil mu, že bude s ním ako s Dávidom a že ľud Izraela sa stane svetlom pre národy, ak bude zachovávať Boží zákon a zostane verný.

Šalamúnova modlitba pred oltárom v Gibeóne bola dôkazom jeho pokory a túžby uctiť Boha. Jeho múdrosť sa rýchlo preslávila. Túžil konať dobro, odmietať zlo, riešiť veci modlitbou a hľadať zdroj múdrosti v Bohu. V tom čase bol Izrael svetlom sveta, pretože zjavoval Božiu majestátnosť a povahu. Čím viac Šalamún spoznával stvorenie, tým hlbšie poznával aj Stvoriteľa a prejavoval záujem o prírodné vedy. Jeho túžbou bolo predstaviť ostatným národom Boha ako Kráľa kráľov.

Kiežby sa týchto princípov držal aj neskôr, keď ho bohatstvo priviedlo k pýche a začal si privlastňovať Božiu slávu.

Na vrchu Mórija prebiehala výstavba chrámu, ktorej základy boli kladené počas sedemročného obdobia. Na projekte pracovali tisíce robotníkov pod vedením Chúrama z Týru, ktorý zabezpečil výrobu vnútorného zariadenia chrámu. Celá stavba prebiehala v úplnom tichu, pretože všetky kamene a drevo boli opracované vopred mimo miesta stavby. Chrámové náčinie bolo zhotovené zo zlata – kadidlový oltár, stôl na chleby predkladané Hospodinovi, svietniky, lampy a nádoby určené na kňazskú službu.

Kovové zariadenia zahŕňali oltár na zápalné obete, veľké umývadlo podopreté dvanástimi býkmi, menšie umývadlá a ďalšie nádoby, ktoré dal kráľ Šalamún zlievať v okolí Jordánu medzi Sukkótom a Céredou. Táto nádherná stavba bola prirovnávaná k Božej cirkvi, postavenej na uholnom kameni, ktorým je Kristus. Miesto, na ktorom chrám stál, bolo považované za posvätné.

Vysviacka chrámu sa konala v siedmom mesiaci počas sviatku stánkov. Celý Izrael sa vtedy zhromaždil, žatva bola ukončená a nastal čas radosti a zasvätenia. Všetky posvätné nádoby boli prenesené do chrámu a zúčastnili sa na tom zástupcovia Izraela aj cudzích národov. Šalamún prišiel s archou zmluvy, pričom chrám definitívne nahradil prenosný stan stretávania.

Po každých šiestich rokoch prinášal kráľ obeť a so sprievodom a hudbou preniesli archu do veľsvätyne, zadnej miestnosti chrámu. Sláva Božia naplnila chrám ako oblak, takže kňazi nemohli vykonávať svoju službu. Uprostred nádvoria stál bronzový stupienok, na ktorý sa Šalamún postavil a predniesol posväcujúcu modlitbu. Ľud sa sklonil až po zem a Šalamún zdvihol ruky k nebesám. Po modlitbe zostúpil oheň z neba a strávil obeť na oltári.

Celý kraj sa sedem dní radoval a následne pokračoval sviatok stánkov. Podobne ako v Gibeóne sa Šalamúnovi zjavil Hospodin vo sne a potvrdil, že jeho modlitba bola prijatá a požehnaná. Ak by Izraelci zostali verní, chrám by pretrval veky ako znamenie Božej priazne. Keby Šalamún zotrval v pokore a vernosti Bohu, jeho sláva by mohla ovplyvniť národy tak, ako na začiatku jeho vlády a za čias Dávida.

Mnohí vládcovia túžili vidieť chrám a naučiť sa riešiť svoje problémy. Šalamún sa radoval, že Boh vyslyšal modlitbu za Izrael a priviedol mnohých k uctievaniu Hospodina prostredníctvom poznania jeho lásky, múdrosti a poriadku stvorenia. Chrám bol síce postavený rukami, no Boh ho navštevoval svojím Duchom. Šalamún bol spočiatku skromný a pokorný, nespoliehal sa na seba, ale na Boha. No blahobyt mu zatemnil myseľ a začal uctievať pohanských bohov, rovnako ako kedysi Hospodinov miláčik Jedídja.

Boh povedal Mojžišovi, že ten, kto nastúpi na trón, má napísať do knihy odpis zákona od levitských kňazov, aby sa bál Hospodina, nemal mnoho žien, zlata ani striebra a zostal verný Bohu.

Šalamún vstúpil na zakázanú pôdu, keď si vzal za manželku faraónovu dcéru z Egypta a priviedol ju do Jeruzalema. Toto manželstvo nebolo v súlade s Božím zákonom, hoci sa spočiatku javilo ako požehnané, pretože faraónova dcéra uverila v Boha. Faraón dobyl Gézer, vyhnal odtiaľ Kanaáncov a daroval toto mesto svojej dcére ako veno. Šalamún mesto znovu vybudoval a tým posilnil svoje kráľovstvo, no týmto krokom porušil múdre opatrenie určené na ochranu krajiny pred pohanstvom.

Šalamún sa utešoval myšlienkou, že jeho pohanská žena sa obráti, no v skutočnosti to bolo len ospravedlňovanie hriechu. S narastajúcim sebavedomím a vierou vo vlastné schopnosti sa čoraz viac spoliehal na svoje vlastné predstavy o tom, ako napĺňať Hospodinove zámery. Domnieval sa, že prostredníctvom politických a obchodných vzťahov, spečatených sobášmi s princeznami cudzích krajín, privedie tieto národy k Bohu. No tým, že sám porušoval Boží zákon, nebol príkladom a postupne podľahol modloslužbe.

Šalamún veril, že je dostatočne múdry a silný, aby svojím príkladom ovplyvnil svoje ženy a odvrátil ich od modiel. Avšak bohatstvo, ktoré zhromažďoval – zlato a striebro – nebolo použité na pomoc chudobným ani na Božie ciele, ale na napĺňanie vlastných ctibažných túžob. Túžba prevýšiť ostatné národy začala ničiť jeho povahu. Namiesto spravodlivosti začal neľútostne vymáhať dane, zo sudcu sa stal utláčateľ a tyran. Daňová záťaž spôsobená rozmarom jeho dvora viedla k nespokojnosti a opovrhnutiu ľudu.

Boh už vopred varoval, aby nenásobili kone a nespoliehali sa na vlastnú silu. Šalamún však dovážal kone z Egypta a ideál veľkosti hľadal v prepychu a priazni sveta. Privádzal si krásne ženy z rôznych krajín a keď sa nechal očariť ich krásou, začal zanedbávať Boha. Do Izraela sa tak vkradli zvrhlé obrady a modloslužba. Na južnej strane Olivového vrchu, oproti vrchu Mórija, kde stál Boží chrám, postavil celý rad veľkolepých stavieb určených modloslužbe.

V snahe zapáčiť sa svojim ženám umiestnil medzi myrtové a olivové háje obrovské modly z dreva a kameňa. Tým spečatil svoje odvrátenie sa od Boha a privolal na seba neodvratný trest. Ten, ktorý kedysi zachránil dieťa dvom rozhádaným matkám, dnes dovolil, aby boli deti obetované pohanským bohom, ako bol Moloch. Bohatstvo je ako nádoba naplnená po okraj – ťažké je niesť ju plnú, no ľahké prázdnu.

Ježiš hovorí: „Nasleduj ma,“ čo znamená pretrhnúť puto so svetom a oddeliť sa od neho, aby človek mohol skutočne patriť Bohu.

Nedostatok sebazaprenia priviedol Šalamúna tam, kde napokon skončil. Kedysi boli pri stavbe svätostánku Oholiáb a Becálél obdarovaní Božou zručnosťou a pri ich práci im pomáhali anjeli. Neskôr však sebazaprenie vymizlo. Ich potomkovia ponúkali svoje služby v cudzích krajinách a často vykonávali prácu proti Bohu. Do popredia sa dostalo lakomstvo a túžba po bohatstve.

Kráľ sa už nepýtal Boha, koho povolať na stavbu chrámu, ale vybral si Chúrama, potomka Oholiába, ktorý požadoval vyššiu mzdu. Keď jeho spolupracovníci videli jeho vyšší plat, zabudli na zmysel a posvätnosť práce a sami začali požadovať viac. Chíram slúžil mamone a nezáležalo mu na nezištnej práci pre Boha. Tento duch prenikol do všetkých oblastí života. Sebaobetavosť bola takmer na vymretie – vtedy aj dnes, pri stavbe chrámu i v každodennom živote.

Služba Bohu bola nahradená lakomstvom a sebectvom. Nie sme povolaní pracovať len kvôli mzde, pretože ide o sebecký prístup. Skutočná služba vyžaduje oddanosť a sebaobetavosť – naše vlastné „ja“ máme obetovať Bohu ako živú a príjemnú obeť. Najlepšie a najskvelejšie služby obstáli len vtedy, keď boli motivované čistou oddanosťou Bohu.

Kráľ čelil pokušeniu privlastniť si slávu, ktorá patrí výlučne Bohu. V tom čase prišla kráľovná zo Sáby so sprievodom a náročnými otázkami, aby videla jeho diela a počula jeho múdrosť. Šalamún odpovedal na všetky jej otázky a hovoril jej o Bohu. Keď ho chcela oslavovať za múdrosť, obrátil jej pozornosť na Hospodina.

Neskôr si však privlastnil slávu a jeho pýcha rástla, až ľudia začali chrám nazývať Šalamúnovým chrámom namiesto chrámu Hospodina. Prijal chválu od ľudí za to, čo bolo Božím darom z neba. Izrael mal byť svetlom pre ostatné národy, jeho územie bolo stredom obchodných ciest – mali zjavovať Boha, obetný systém, Krista a život v Ňom. Namiesto misijného ducha však nastúpil duch obchodnícky. Šalamún postavil silné opevnenia a mestá, no zabudol, že Kristus nikdy nepoužil svoju moc na vlastný prospech.

Šalamún potešoval svoje srdce rozkošami, doprial si potešenie očí a všetko, po čom zatúžil. Nakoniec však spoznal pochabosť a bláznovstvo takéhoto života. Zamyslel sa: „Čo bude robiť človek, ktorý príde po kráľovi? To isté, čo robili ľudia dávno predtým.“ Vtedy znenávidel život a svoju námahu, spoznal márnosť a prázdnotu tohto spôsobu existencie. Staval pohanské oltáre a čoskoro pochopil márnosť sľubov o duchovnom pokoji. Priniesli mu len zúfalstvo a nepokoj a pripravil sa o radosť zo života.

No Boh ho neopustil. Proti nemu povstali Jarobeám, Rezon a Hadad; Boh odňal ochrannú ruku, aby Šalamúna prebudil. Skrze proroka dostal výstražné posolstvo: kráľovstvo bude odňaté z rúk jeho syna, nie priamo jemu, kvôli Dávidovi. Šalamúna ťažili myšlienky na vlastné zlyhanie, no obrátil sa k Bohu, uznal Jeho moc a lásku, ktorou ho chcel vyslobodiť z hriechu. Začal ľudí odvracať od zlého vplyvu, ktorý zanechal, a činil úprimné pokánie.

Pravý kajúcnik nezabúda na svoje minulé hriechy, nájde pokoj, no nezľahčuje svoje chyby – práve naopak, upozorňuje iných na ich nebezpečenstvo. Šalamún skladal príslovia a vyučoval ľud:

• Boha sa boj
• Jeho prikázania zachovávaj – to je povinnosť každého človeka
• Miluj Boha a blížneho ako seba samého
• Základom a vzorom povahy je Boží zákon
• Istota je v modlitebnej bdelosti

Mladým hovoril otvorene o svojich chybách a o ich dôsledkoch, aby ich varoval. Videli, aký dosah mal jeho pád na tých, ktorí po ňom svojvoľne vládli – následky boli zjavné a bolestné. Šalamún poznal dôsledky svojich pochybení a uvedomil si, že každý, kto zhreší, môže nájsť odpustenie u Boha, ak úprimne činí pokánie. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika.

Po každom človeku zostáva vplyv – buď požehnanie, alebo kliatba. Sejba dobra a sejba zla sú realitou života – každý z nás seje do života iných buď dobro, alebo zlo.

Po smrti Šalamúna sa kráľom stal jeho syn Rechabeám. Vybral sa do Síchemu, kde ho mali všetky kmene Izraela formálne potvrdiť za kráľa. Zhromaždenia sa zúčastnil aj Jarobeám, syn Nebatov, známy svojou odvahou a silou. Práve jemu prorok Achíja oznámil, že Boh odtrhne kráľovstvo od Šalamúna a dá mu desať kmeňov. Jeden kmeň však Boh ponechal rodu Dávidovmu, aby zostal verný svojmu sľubu.

Šalamún sa pokúšal syna poučiť, no Rechabeám zdedil po svojej matke, Ammonitke, nestálu povahu a zanedbanú výchovu. Silne na neho pôsobil vplyv modlárskych žien. Pred korunováciou sa ho ľud pýtal, či uľahčí bremeno daní a nútenej práce. Požiadal o čas na poradu. Skúsení radcovia jeho otca mu odporúčali zmierniť bremeno, no Rechabeám uprednostnil radu mladých rovesníkov, ktorí ho viedli k tomu, aby vládol tvrdou rukou.

Túžba po zvrchovanej moci sa mu zapáčila. Keby dokázal rozpoznať Božie proroctvo, mohol zaviesť reformy a získať si srdcia ľudu. Namiesto toho však stratil väčšinu kmeňov. Vzniklo južné kráľovstvo Judsko (Júda a Benjamín), kde vládol Rechabeám, a severné kráľovstvo Izrael s desiatimi kmeňmi, kde vládol Jarobeám. Keď sa Jarobeám pokúsil situáciu riešiť prostredníctvom Adoráma, ľud jeho vyslanca odmietol a ukameňoval ho.

Rechabeám v strachu ušiel do Jeruzalema a chystal sa vytiahnuť s vojskom, no Božie slovo cez proroka Šemajáša mu prikázalo neútočiť na bratov. Rechabeám sa upokojil a tri roky vládol príkladne. Budoval opevnené mestá a získal si priazeň aj medzi severnými kmeňmi, keď ľud opäť nasledoval Boha. Neskôr však podľahol modlárstvu a začal sa spoliehať viac na seba a svoje opevnenia než na Hospodina. Celý Izrael upadol do odpadnutia.

Ako dôsledok prišiel trest – krajinu napadol egyptský kráľ Šíšak, ktorý obsadil opevnené mestá Judska a ohrozil aj Izrael, kam sa uchýlili utečenci. Hospodin cez proroka Šemaju oznámil, že opustili Boha, a preto ich vydá do rúk Egypťanov. Po ich pokorení Egypťania krajinu obsadili, no úplne ju nezničili a pohroma sa na čas zmiernila. Po Rechabeámovej smrti však Izrael znovu upadol do modlárstva a už nikdy nedosiahol svoju pôvodnú slávu.

Hoci sa medzi Izraelitmi stále objavovali mravne silné osobnosti a proroci, zasialo sa niečo, čo už nešlo vykoreniť. Pre pohanské národy zostal Izrael ešte dlho známy ako ľud obdarený Božou priaznou, hoci odpadol od Boha. Boh však urobil všetko pre ich záchranu – a aj keď sa dostali do poroby, vždy im dával príležitosť na návrat.

Bývalý Šalamúnov služobník Jarobeám sa nespoliehal výhradne na Boha. Obával sa, že jeho ľud by sa mohol opäť prikloniť k potomkom Dávidovho trónu, najmä ak budú pokračovať v návštevách chrámu a bohoslužbách v Jeruzaleme. Preto sa po porade s radcami rozhodol znížiť riziko vzbury tým, že v Bételi a Dáne vytvoril nové bohoslužobné centrá. Nechal tam postaviť dve zlaté teľce ako viditeľné symboly Božej prítomnosti, čím však hrubo prestúpil Božie prikázanie o nezobrazovaní Boha a vedome zaviedol do Izraela modlárske praktiky, ktoré mali pôvod ešte v Egypte.

Hoci si uvedomoval duchovné nebezpečenstvo tejto cesty, rozhodol sa konať zo strachu, aby ľud neputoval do Jeruzalema. Zamýšľal, aby Lévijci slúžili v týchto nových svätyniach, no vtedy vystúpil Boží muž z Judska a vyriekol prorocký súd: na oltári sa má naplniť Božie slovo a narodí sa Joziáš z rodu Dávida, ktorý znesvätí výšiny a obetuje na nich výšinových kňazov. Ako bezprostredné znamenie od Hospodina sa oltár roztrhol a popol sa vysypal. Keď sa Jarobeám v hneve pokúsil proroka chytiť, jeho ruka ochrnula. Až na prorokovu modlitbu sa mu sila zázračne vrátila.

Jarobeám sa však nepokoril a nekajal zo svojich bezbožných zámerov. Hoci mnohí vnímali pôsobenie Božieho Ducha, jeho srdce zostalo zatvrdnuté. Chcel, aby prorok u neho zostal, jedol a pil, no ten odmietol, pretože mal od Boha jasný a neodvolateľný príkaz: nejesť, nepiť a nevracať sa tou istou cestou. Na spiatočnej ceste ho však oklamal starý muž, ktorý sa vydával za proroka a tvrdil, že mu anjel oznámil opak. Prorok napokon podľahol neposlušnosti a na ceste ho usmrtil lev. Lev aj osol stáli pri mŕtvom tele ako viditeľné Božie znamenie pre celý Izrael.

Jarobeám sa napriek všetkým varovaniam nepokoril. Sám si ustanovoval výšinových kňazov podľa vlastnej vôle a systematicky zvádzal Izrael na hriech. Táto cesta trvalého pohoršenia viedla k Božiemu rozsudku nad severným kráľovstvom. Dvadsať rokov vládol, no napokon bol porazený vo vojne s Abijom, synom Rechabeáma. Hospodin ho ranil a Jarobeám zomrel

. Prorok Achija už skôr predpovedal nielen jeho povýšenie, ale aj pád Izraela a budúce otroctvo. Boh posielal jedno varovanie za druhým, no s každým ďalším kráľom sa modloslužba len prehlbovala. Napriek tomu Boh neprestával volať svoj ľud k návratu k pravej bohoslužbe. Po rozdelení kráľovstva pôsobili Eliáš, Elizeus, Ámos a Obadiáš. Izrael nikdy nezostal bez svedectva o Božej moci – Boh si vždy zachováva malý ostatok, prostredníctvom ktorého napĺňa svoj večný plán.

Jarobeámov syn Nádab vládol nad Izraelom len niekoľko mesiacov, kým ho vojak Baša zavraždil pri sprisahaní a zmocnil sa kráľovského trónu. Smrťou Nádaba vyhynul celý rod Jarobeáma, presne podľa slova Hospodina. V Izraeli sa potom rýchlo striedali králi Baša, Élá, Zimrí a Omrí, no všetci pokračovali v modlárstve a v hriechoch svojich predchodcov, čím ďalej prehlbovali duchovný úpadok národa.

V júdskom kráľovstve medzitým vládol Ása, ktorý robil to, čo bolo dobré v očiach Hospodina. Odstránil cudzie oltáre, výšiny, stĺpy a ašéry a prikázal ľudu, aby hľadali Hospodina. Keď Kúšijec Zerach napadol Júdu s obrovským vojskom, Ása sa nespoliehal na armádu ani opevnenia, ale dôveroval Hospodinovi. Ľud vyznal svoje hriechy a plne sa spoľahol na Boha. Hospodin im dal víťazstvo a nepriateľ bol porazený až po Gérar.

Boží ľud však prešiel aj skúškou viery. Prorok Azarjá, naplnený Duchom Božím, im pripomenul zásadné posolstvo: Boh bude s nimi, ak budú oni s Ním. Obnovili oltár, obetovali Hospodinovi a k zmluve sa pridali aj cudzinci z Menašeho a iných kmeňov. Ása však urobil aj vážne chyby. Keď izraelský kráľ obsadil judskú Rámu, uchýlil sa k spojenectvu so sýrskym kráľom Benhadadom namiesto dôvery v Boha. Prorok Chanání ho za to karhal a oznámil mu budúce vojny. Ása sa rozhneval, dal proroka uväzniť a v chorobe hľadal pomoc u lekárov, nie u Hospodina.

Ásov syn Jozafát (Jóšáfát) pokračoval v jeho stopách. Medzitým však na izraelský trón nastúpil kráľ Acháb, syn Omrího, zakladateľa Samárie. Acháb konal ešte horšie než všetci pred ním: podporoval modlárstvo, uctieval Baala, vzal si Jezábel, dcéru sidónskeho kráľa, a v Samárii postavil Baalovi chrám a oltár. Pohanské obrady, morálny úpadok a duchovná temnota sa rozšírili po celom Izraeli.

Kňazi Baala a Ašéry šírili uctievanie planetárnych božstiev – slnka, mesiaca a hviezd. Jezábel a pohanskí kňazi učili, že prostredníctvom modiel možno ovládať živly, dážď a úrodu, čo ľud vnímal ako priazeň Baala a Ašéry.

Boh posielal poslov a výstrahy, no nikto nepočúval. V krajine pôsobilo 450 prorokov Baala a 400 prorokov Ašéry. Izrael sa zriekol Boha, no On sa nezriekol svojho ľudu. Preto sa rozhodol poslať jedného zo svojich najodvážnejších prorokov, aby ich povolal späť k pravému uctievaniu.

V gileádskej vrchovine východne od Jordána, za vlády Achába, žil muž, ktorý nekompromisne karhal hriech a dúfal v Boha. Túžil napraviť odpadlíctvo Izraela a bol hlasom volajúcim na púšti, ktorý vyzýval ľud, aby sa kajal, kým ešte nebolo neskoro. Boh vypočul Eliášovu modlitbu, no keď výzvy nepriniesli pokánie, dopustil trest.

Vyznávači Baala popierali, že rosa a dážď pochádzajú od Hospodina – pripisovali ich slnku a prírodným silám. Preto Boh vyhlásil, že kým sa Izrael nevráti k Bohu a neuzná Ho za jediný zdroj požehnania, nepadne ani rosa ani dážď.

Eliáš mal toto posolstvo oznámiť Achábovi. Nebol samozvaným prorokom – povolanie prišlo priamo od Hospodina. Neodradila ho ani hrozba kráľovskej odplaty. V hrubom prorockom rúchu prenikol do Samárie, postavil sa pred kráľa s príkazom od niekoho väčšieho než bol kráľ a neohrozene ohlásil súd: Izrael zasiahne sucho.

Skôr než sa kráľ spamätal, Eliáš odišiel – Boh ho poslal na východ, aby sa ukryl pri potoku Kerít. Tam mal piť z potoka a krkavce ho mali živiť. Acháb po ňom usilovne pátral, no márne. Jezábel a jej proroci zlorečili Eliášovi a privolávali Hospodinov hnev. Správa o Eliášovom proroctve sa rozšírila po celej krajine. Niektorí sa vyľakali, mnohí sa smiali. Po niekoľkých mesiacoch zem vyschla, vody ubúdali a napokon zmizli. Národné autority vyzývali ľud, aby dôveroval Baalovi a nebral Eliášovo slovo vážne. Kňazi prinášali obete, prosili o dážď, no nič sa nedialo.

Hladomor hrozil už po roku. Ľudia umierali od smädu, no Božiu moc nevideli a hľadali iné vysvetlenia. Jezábel vinila Eliáša a odmietala pripustiť, že ide o Boží súd. Domnievala sa, že hnev bohov by utíchol, keby Eliáša zabili. Acháb ešte horlivejšie hľadal jeho úkryt a nútil okolitých kráľov prisahať, že o ňom nič nevedia. Jezábel z pomsty rozkázala vyvraždiť všetkých Hospodinových prorokov. Mnohí padli, no verný správca Obadjáš ukryl sto prorokov do jaskýň a živil ich chlebom a vodou.

Druhý rok sucha – ani obláčik na nebi. Deti umierali, no národ sa nekajal. Namiesto pokánia obrátil hnev proti Eliášovi – Božiemu poslovi. Veľké utrpenie bolo Božím zásahom, ktorý mal ľud varovať pred prekročením hranice Božieho odpustenia, aby znovu našli stratenú vieru a spoznali Boha ako jediný zdroj síl a požehnania. Z urazenej pýchy však vzrástol iba hnev voči poslovi pravdy.

Eliáš sa skrýval pri potoku Karít, no sucho bolo také silné, že aj tento potok vyschol. Vtedy mu Hospodin prikázal, aby odišiel do Sarepty, do pohanskej krajiny. Tam ho prijala vdova a stal sa zázrak každodennej Božej starostlivosti – múka a olej sa nemíňali, kým trvalo sucho. Eliáš sa neprestával modliť za obnovu Izraela a pripomínal, že Boh dal národu prísľub dažďa pod podmienkou poslušnosti. Eliáš varoval, že ak Izrael neposlúchne, nebude dážď – a skutočne, tri a pol roka nepršalo.

Jezábel a Baálovi proroci Eliáša nenávideli a prenasledovali ho. Keď sa naplnil čas, Boh prikázal Eliášovi, aby sa ukázal Achábovi a oznámil, že prichádza dážď. V tom čase Acháb so správcom domu Obadjášom hľadali vodu a pastviny, aby zachovali kráľovský dvor. Rozdelili sa a na ceste Obadjáš stretol Eliáša. Obadjáš zostal verný Bohu aj pod tlakom kráľa a živil sto prorokov v jaskyniach chlebom a vodou.

Eliáš ho požiadal, aby oznámil Achábovi, že je tu Eliáš. Obadjáš sa obával, že ak správu doručí a Eliáš zmizne, kráľ ho zabije. Eliáš ho však ubezpečil slávnostnou prísahou, že sa Achábovi skutočne ukáže. Obadjáš odovzdal odkaz a Acháb sa vydal za Eliášom. Keď sa stretli, kráľa zovrela hrôza z ďalšieho súdneho posolstva. Snažil sa zvaliť vinu za súženie krajiny na Eliáša, no Eliáš mu otvorene povedal, že za pohromu môžu hriechy jeho a domu jeho otca.

Eliáš mal odvahu karhať hriech a verne zvestoval Božie posolstvo, aj keď ho to mohlo stáť život. Podobne ako neskôr Ján Krstiteľ, ktorý položil život za výzvu k pokániu a odvážne karhanie hriechu, aj Eliáš neváhal splniť Božiu vôľu bez ohľadu na následky.

Eliáš požiadal, aby sa celý Izrael zhromaždil na vrchu Karmel, vrátane všetkých prorokov Baala a Aštarty. Tento vrch bol významným centrom modloslužby, kde stáli pohanské oltáre, no práve tu sa nachádzal aj zborený Hospodinov oltár. Eliáš si toto miesto zvolil zámerne, aby ukázal moc Hospodina priamo na „ich“ pôde, pred očami ľudu zo širokého okolia.

Pred vojskom, kráľom aj zástupmi stál Eliáš sám, no nebol sám, pretože ho strážili mocní anjeli. Vyzval ľud, aby sa rozhodol: buď Hospodin, alebo Baal. Odpoveď však neprišla, všetci mlčali.

Eliáš navrhol skúšku:

• Pripravte dvoch juncov – jedného pre Hospodina, druhého pre Baala.
• Nezapaľujte oheň, iba sa modlite – ktorý Boh odpovie ohňom, ten je pravý Boh.

Proroci Baala rozsekali svojho junca, kričali, rezali sa a vyvolávali celé dopoludnie, no nič sa nedialo. Eliáš sa im posmieval a pýtal sa, kde je ich boh. Hospodin obmedzil Satanovu moc, aby sa nič nadprirodzené nestalo. Keď boli vyčerpaní, zakrvavení a bez odpovede, zlyhali.

Eliáš potom obnovil Hospodinov oltár:

• Postavil dvanásť kameňov podľa kmeňov Izraela.
• Vykopal priekopu okolo oltára.
• Prikázal vyliať vodu na obeť a drevo, trikrát po štyri vedrá, až bola priekopa plná.

Pokojne a s hlbokou úctou k Bohu vyslovil jednoduchú, úprimnú modlitbu, bez žvatlania, bez sebapoškodzovania a bez hluku. Prosil, aby sa Izrael obrátil a spoznal pravého Boha. Vtom z neba zostúpil oheň, ktorý strávil obeť, drevo, vodu, kamene aj priekopu. Vrch ožiaril ohnivý stĺp a celý ľud padol na tvár.

„Hospodin je Bohom! Hospodin je Bohom!“

Otvorili sa im oči a spoznali rozdiel medzi modloslužbou a skutočnou službou Bohu. Keďže proroci Baala odmietli pokánie, Boh nariadil, aby boli usmrtení pri potoku Kýšon, aby už nikdy nemohli zvádzať Izrael k modlám. Nikto z nich neunikol.

Eliáš povedal Achábovi, aby šiel hore, najedol sa a napil, pretože už bolo počuť hučanie dažďa – hoci na oblohe nebol ani obláčik. Eliáš však veril Božiemu zasľúbeniu a poslal svojho sluhu na vrch, odkiaľ bolo vidieť až na Stredozemné more, aby sledoval, či sa neobjaví náznak dažďa. Sluha sa vrátil so správou, že tam nieto ničoho. Takto sa to zopakovalo šesťkrát, no Eliáš sa vytrvalo a vrúcne modlil ďalej.

Až na siedmy raz prišiel sluha s tým, že z mora vystupuje malý oblak ako dlaň. To Eliášovi stačilo – nečakal úplné vypočutie, postačil mu náznak Božej odpovede. Eliáš potom poslal sluhu k Achábovi, aby rýchlo šiel, kým ho nezastihne lejak. V Božej sile bežal Eliáš pred Achábovým vozom až k bránam mesta, lebo kráľ pre dážď nevidel pred seba. Tento pokorný a priateľský postoj Božieho posla voči bezbožnému kráľovi ukázal, že Eliáš bol ochotný konať službu aj po veľkom víťazstve viery.

Pri bránach Jezreelu sa rozišli a Acháb všetko vyrozprával Jezábel. Tá sa rozhnevala, zatvrdila svoje srdce a rozhodla, že Eliáš musí zomrieť. Eliáš sa o jej odkaze dozvedel prostredníctvom sluhu. Premohla ho ľudská slabosť – zabudol na predchádzajúcu Božiu ochranu, zanechal sluhu a utiekol na púšť do Beér-Šeby. Namiesto toho, aby sa postavil Jezábel a stal sa oporou ľudu pri obnove viery, odišiel ďalej na púšť, sadol si pod jalovec a vyčerpaný si želal smrť.

Dokonalá služba Bohu si vyžaduje odvahu, vytrvalosť a nádej – to je pravé ovocie viery. Boh dokáže prekaziť aj tie najlepšie plány nepriateľa, keď vidí, že viera Jeho služobníkov je dostatočne vyskúšaná. Keď Eliáš spal, zobudil ho nežný hlas. Najskôr sa zľakol, domnieval sa, že ho našli nepriatelia, no dvakrát k nemu prišiel anjel a priniesol mu krčah vody a posúch upečený na žeravých kameňoch. Po jedle opäť zaspal a potom putoval 40 dní a 40 nocí až na Boží vrch Chóreb, kde našiel úkryt v jaskyni.

Boh sa Eliášovi prihovoril prostredníctvom mocného anjela a pýtal sa ho, čo tu robí a čo potrebuje. Zjavil mu Boží zámer s Izraelom a zdôraznil, že musí bezvýhradne dôverovať Bohu. Anjel mu pripomenul všetku Božiu pomoc v minulosti a vyzval proroka, aby vystúpil na vrch pred Pána.

Hospodin prechádzal popri ňom – strhol sa mocný víchor, nasledovalo zemetrasenie, potom oheň, no Pán nebol v ničom z toho. Až napokon zaznel tichý šelest. V tomto tichu si Eliáš zahalil tvár a postavil sa k vchodu do jaskyne. Boh sa mu zjavil práve v tichom šeleste, aby ho naučil, že Božie zámery sa často napĺňajú nenápadne, nie okázalo.

Eliáš očakával veľkolepé zjavenie, no Boh prehovoril až v tichu. Uistil ho, že bezbožní neuniknú spravodlivosti a že vybraní muži uskutočnia Jeho plán. Prikázal mu pomazať Chazáela za kráľa nad Sýriou, Jéhua za kráľa nad Izraelom a Elízea za proroka namiesto seba. Kto unikne meču Chazáela, padne rukou Jéhua alebo Elízea. Eliáš sa domnieval, že je posledným vyznávačom pravého Boha, no Boh ho uistil, že stále zostáva sedem tisíc verných, ktorí nepokľakli pred bálmi.

Jozafát nastúpil na trón ako syn Ásu, ktorý konal dobré v očiach Hospodina. Rozhodol sa kráčať v otcových šľapajach a cieľavedome odstraňovať modloslužbu zo svojho ľudu. Napriek tomu mnohí v Judsku naďalej obetovali a kadili na výšinách, preto Jozafát pochopil, že nestačí len politická moc, ale je potrebné viesť národ k vernosti pravému Bohu a chrániť Judsko pred hriechmi severného kráľovstva, kde vládol bezbožný Acháb.

Postupne odstraňoval výšiny, ničil ašéry a vyhubil modloslužobníckych zasvätencov. Boh mu dal bohatstvo a úctu u ľudu aj okolitých národov. Jozafát pochopil, že skutočným základom obnovy je Boží zákon, a preto prikázal kniežatám, levítom a kňazom, aby v každom meste vyučovali ľud Božiemu zákonu. Za jeho vlády panoval mier a okolité krajiny mali z Jozafáta strach. Filištínci mu odvádzali dane, Arábia prinášala stáda oviec a kôz.

Budoval hrady, zásobovacie mestá a opevňoval Judsko, pričom jeho udatní hrdinovia posilňovali kráľovstvo. Napriek tomu urobil vážnu chybu, keď nebránil svojmu synovi Jehorámovi, aby si vzal za manželku dcéru Achába a Jezábel.

Medzi Judskom a Izraelom vzniklo spojenectvo. Jozafát navštívil izraelského kráľa v Samárii a súhlasil s pomocou proti Sýrii v boji o Rámot-Gileád. Spočiatku sľúbil pomoc bez rozmyslu, no následne zatúžil poznať Božiu vôľu. Acháb zhromaždil štyristo falošných prorokov, ktorí mu sľubovali víťazstvo, no Jozafát trval na tom, že chce počuť pravého proroka. Zavolali Míchu, syna Jimlu, ktorý sa nebál hovoriť pravdu a prorokoval porážku.

Acháb sa snažil Míchu prinútiť hovoriť podľa svojich predstáv, no Božie slovo sa nedalo umlčať. V boji bol Acháb zasiahnutý šípom a večer zomrel, čím sa naplnilo prorocké slovo. Jozafát sa vrátil do Jeruzalema, kde ho prorok Jéhu napomenul. Kráľ sa však znovu usiloval o obnovu vernosti Bohu, privádzal ľud späť k Hospodinovi, zriaďoval spravodlivé súdy a v Jeruzaleme ustanovil odvolací súd.

Na konci jeho vlády Ammónci, Moábci a Meúnci vytiahli proti Judsku. Jozafát si prial, aby víťazstvo neprišlo ľudskou silou, ale Božou mocou a vierou. Vyhlásil pôst po celom Judsku a celý národ sa modlil. Na chrámovom nádvorí verejne vyznával bezmocnosť Izraela a prosil o Božiu pomoc. Boží Duch zostúpil na Jachaziéla, levítu z Ásafovcov, ktorý vyzval ľud, aby sa nebáli.

Mali vyjsť proti nepriateľovi, stáť pevne a sledovať Božiu slávu bez boja. Ľud sa klaňal, spieval a ďakoval Hospodinovi. Keď dorazili na bojisko, našli len mŕtvoly svojich nepriateľov, pretože Boh bojoval za nich. Nato nastal pokoj od okolitých národov, lebo na všetkých padol strach z Boha.

Acháb bol výrazne ovplyvňovaný svojou ženou Jezábel, ktorá v ňom systematicky podporovala všetko zlé. Písmo o ňom svedčí, že nemal medzi izraelskými kráľmi rovnocenného v páchaní zla – bol sebecký, chamtivý a presvedčený, že všetko, po čom zatúži, mu právom patrí. Za čias proroka Eliáša sa odohrala známa udalosť s Nábotovou vinicou. V blízkosti Achábovho paláca sa nachádzala vinica patriaca Nábotovi Jezreelskému.

Acháb ju chcel získať, aby si tam zriadil zeleninovú záhradu. Ponúkol Náboto­vi kúpu alebo výmenu za iný pozemok, no Nábot odmietol, pretože išlo o dedičstvo jeho predkov a podľa levitského zákona mal každý zostať pri svojom dedičstve. Acháb sa zarmútený a rozhorčený vrátil domov, odmietal jesť a ochorel. Keď sa to Jezábel dozvedela, povedala mu, aby sa netrápil – sľúbila, že mu vinicu zabezpečí.

V kráľovom mene rozoslala oznámenia starším mesta, aby Ná­bota posadili na čelo ľudu, vyhlásili pôst a priviedli k nemu dvoch falošných svedkov, ktorí by ho obvinili z rúhania proti Bohu a kráľovi. Na základe týchto lží bol Nábot ukameňovaný mimo mesta. Acháb tak vinicu získal, no dlho sa z nej netešil. Hospodin poslal Eliáša do Samárie za Achábom. Keď ho kráľ našiel vo vinici, vypočul si súdny rozsudok:

Achábov rod bude vyhubený, Jezábel zožerú psy na predmestí Jezreela a každého z Achábovho domu, kto zomrie v meste, zožerú psy, a kto zomrie na poli, bude potravou vtákov.

Tento rozsudok Achába hlboko zasiahol – pokoril sa, obliekol si vrecovinu a postil sa. Boh videl jeho pokoru a oddialil zničenie jeho rodu až na časy jeho syna.

O tri roky Achába zabili Sýrčania v boji. Jeho nástupca Achazja pokračoval v zle – slúžil Baalovi, prehral vojnu s Moábom a po nešťastnom páde z horného poschodia ochorel. Namiesto toho, aby sa pýtal Hospodina, poslal poslov za ekrónskym božstvom Baalzebubom, aby zistil, či sa uzdraví. V skutočnosti však išlo o zvedenie satanom. Na ceste ich stretol Eliáš s Božím posolstvom: pretože sa kráľ nepýtal Hospodina, nezíde z lôžka, ale zomrie. Achazja sa to pokúsil zvrátiť – posielal po Eliáša oddiely po päťdesiat mužov –, no nad nimi všetkými padol Boží súd.

Keď tretí veliteľ prišiel k Eliášovi, pokľakol pred ním a prosil o život. Boh prikázal Eliášovi, aby s ním išiel a oznámil kráľovi Achazjovi rovnaké posolstvo: zomrie na svojom lôžku pre neveru voči Bohu. Napriek všetkým dôkazom Božej moci Achazja považoval Božie slová za bájky a naďalej nasledoval Baala. Preto zomrel, nezanechal syna a kráľom Izraela sa stal jeho brat Jóram, ktorý vládol desiatim kmeňom dvanásť rokov. Jezábel pritom stále žila a zachovala si silný vplyv.

Jóram síce odstránil Baalov stĺp, ktorý postavil Acháb, no neodklonil sa od hriechov Jarobeáma. Počas jeho vlády zomrel Jozafát a v Judsku nastúpil na trón jeho syn Jóram, ktorý sa oženil s dcérou Achába a Jezábel a zviedol Judsko k modlárstvu. Budoval výšiny na judských vrchoch a viedol ľud k smilnému uctievaniu cudzích bohov. Eliáš mu pred svojím nanebovzatím poslal list s varovaním, že pre svoju nevernosť bude postihnutý on aj jeho dom – ťažkou chorobou.

Filištínci a Arabi potom vtrhli do Judska a odvliekli majetok, synov, dcéry aj ženy. Zostal mu len najmladší syn Jóacház. Jóram zomrel v hrozných bolestiach a kráľom sa stal jeho syn Achazja.

V Izraeli stále vládol Jóram, syn Achába. Achazja sa stal kráľom v Judsku, no vládol len jeden rok pod silným vplyvom bezbožnej matky Atálie. Jeho stará matka Jezábel ešte žila. Achazja uzavrel spojenectvo so strýkom Jóramom, no čoskoro tragicky zahynul. Keď navštívil strýka v Jezreeli, prorok Elízeus dostal od Boha príkaz pomazať Jehúa za izraelského kráľa v Rámot-Gileáde. Jóram bol zranený a vrátil sa do Jezreela, zatiaľ čo Jehúa vyhlásili za kráľa.

Jehú dostal úlohu vyhubiť Achábov dom a všetkých, ktorí zvádzali Izrael na hriech, vrátane Baalových kňazov a dôverníkov v Samárii. Baalove sochy a obrazy boli zničené, chrám zbúraný a Baalova služba v Izraeli vykynožená. Jezábelina dcéra Atalja však zostala v Judsku významnou postavou. Keď sa dozvedela o smrti svojho syna – kráľa –, dala vyhubiť všetkých možných dedičov trónu Dávidovho rodu. Prežil iba Joáš, ktorého zachránila žena veľkňaza Jójadu a šesť rokov ho ukrývala v chráme.

Po šiestich rokoch sa léviti a Júdski spojili s Jójadom a korunovali Joáša za kráľa. Atalja kričala „sprisahanie“, no bola zajatá a popravená spolu so svojimi prívržencami. Ľud potom vstúpil do Baalovho domu, zničil ho a zabil Baalovho kňaza Mattána. Celý národ sa zaviazal patriť Hospodinovi.

Eliáš dostal od Boha pokyn, aby namiesto seba ustanovil Elízea, syna Šáfatovho, za proroka. V čase, keď bola krajina zelená a úrodná, Elízeus pracoval na poli; jeho otec bol zámožný roľník. Elízeus bol od detstva vychovávaný vo viere, nikdy sa nesklonil pred Baalom a vynikal pracovitosťou, poslušnosťou, úctou k rodičom aj k Bohu. Práve tieto vlastnosti ho pripravili na Božie povolanie.

V rodinnom kruhu sa učil slúžiť druhým, čím sa pripravoval na vedenie ľudí. Vernosť v malých veciach je totiž predpokladom zodpovednosti za väčšie úlohy. Jedného dňa, keď oral pole s volmi, prišiel Eliáš a prehodil svoj plášť na Elízea – symbol povolania do služby. Elízeus hneď bežal za Eliášom a prosil, či sa môže rozlúčiť s rodinou. Bola to skúška jeho viery a odhodlania, či rozpozná Eliášov čin ako volanie od Boha.

Elízeus potom zabil voly, pripravil hostinu pre rodinu i ľudí a následne opustil všetko a odišiel s Eliášom. Táto výzva pripomína slová Krista bohatému mladíkovi – opustiť všetko a nasledovať Božie volanie. Elízeus prešiel mnohými skúškami, znášal stesk po domove, no vytrval. Eliáš ho niekoľko rokov viedol a vyučoval; spolu zakladali a obnovovali prorocké školy v mestách Gilgál, Bétel a Jericho, kde Elízeus spoznal, že v Izraeli je ešte sedem tisíc tých, ktorí nesklonili kolená pred Baalom.

Eliáš skúšal Elízea, keď mu navrhol, aby zostal, lebo on sám pôjde do Bételu. Elízeus sa však nedal odradiť a rozhodol sa, že svojho učiteľa neopustí, kým môže pri ňom rásť. Prorockým učeníkom bolo zjavené, že Eliáš bude čoskoro vzatý do neba, a preto Elízeus zostával po jeho boku.

Napokon prišli k Jordánu. Eliáš zavinul plášť a udrel ním na vodu, ktorá sa rozostúpila, a obaja prešli po suchu. Pred rozlúčkou sa Eliáš spýtal, čo si Elízeus želá. Elízeus prosil o dvojnásobnú mieru jeho ducha. Vtom sa zjavil ohnivý voz s koňmi, ktorý vzal Eliáša vo víchrici do neba. Elízeus zdvihol jeho plášť, udrel ním na vodu Jordánu a tá sa opäť rozostúpila. Prorockí žiaci to videli a vyznali, že Duch Eliášov spočinul na Elízeovi, a hlboko sa mu poklonili.

V jordánskej nížine za čias patriarchov bolo všetko zelené a úrodné – krajina pripomínala Hospodinov raj. Práve tu stáli mestá Sodoma a Gomora. Po ich zničení sa táto oblasť premenila na súčasť judskej púšte, no určitá časť zostala zachovaná. Práve sem prišli Izraeliti po prekročení Jordánu, keď po prvýkrát vstúpili do zasľúbenej zeme. Jericho padlo a na mesto bola vyslovená kliatba Jozuom, že ktokoľvek by ho znovu postavil, bude čeliť Božiemu súdu.

Päť storočí zostávalo pusté a kliatba postihla aj pramene vody, ktoré boli pre život v údolí nevyhnutné. Za vlády Achába a počas vplyvu Jezábel sa v krajine rozšírilo uctievanie Ašéry. Práve v tomto období sa Jericho opäť vybudovalo – napriek jasnej kliatbe. Mesto vystaval Chiél Bételský, hoci išlo o miesto hlboko poznačené modloslužbou. Neďaleko Jericha vznikla jedna z prorockých škôl, kam prišiel Elízeus po Eliášovom nanebovzatí. Obyvatelia sa na neho obrátili so sťažnosťou: bývanie v meste je dobré, ale voda je zlá a zem neplodná.

Elízeus ich vyzval, aby priniesli novú nádobu so soľou. Vydal sa k prameňu vody, hodil doň soľ a vyhlásil: „Takto hovorí Hospodin – odteraz nebude táto voda spôsobovať smrť ani neúrodnosť.“ Božím zásahom boli vody v Jerichu uzdravené a zostali zdravé až dodnes. Tento zázrak bol jasným znakom Božej ochoty uzdraviť Izrael z duchovných chorôb. Symbolika soli je hlboká – tak ako soľ očistila znečistený prameň, majú byť kresťania „soľou zeme“ a s pomocou Božej milosti zachraňovať hynúcich.

Boh túži prijať ľudí za svojich synov a dcéry, aby skrze nich svet spoznal Jeho milosť a záchranu. Znečistený tok vody sa tak stáva obrazom človeka odlúčeného od Boha, ktorý stráca túžbu po poznaní pravdy. Soľ sa musí rozpustiť, aby mohla pôsobiť – rovnako aj evanjelium pôsobí v ľuďoch len cez osobné spoločenstvo a živú prítomnosť Krista. Úprimná viera, láska, správne zásady a príkladný život sú ako prameň vôd, ktorý občerstvuje svoje okolie a napája smädných. Čím viac ním prúdi Božia milosť, tým viac sa rozširuje a prehlbuje jeho vplyv na druhých.

Elízeus oznamoval proroctvá súdu a napomínal ľud aj kráľov, aby prestali konať zlo. Prinášal uzdravenie a radosť, no vedel byť aj prísny. Keď ho na ceste do Bétela posmievala skupina chlapcov, ktorí ho urážali pre nanebovzatie Eliáša („plešivý, pod hore!“), z Božieho podnetu nad nimi vyslovil kliatbu. Z lesa potom vyšli dve medvedice, ktoré roztrhali štyridsaťdva chlapcov. Ak by Elízeus takéto výsmechy prehliadol, jeho prorocká autorita by bola zosmiešnená a jeho Božie poslanie vážne ohrozené. Často totiž čelil nedisciplinovanej a bezbožnej mládeži.

Touto udalosťou si Elízeus získal vážnosť na celý život. Božie meno má byť vyslovované s hlbokou úctou, pred ktorou si aj anjeli zakrývajú tvár. V rodinách býva zhovievavosť voči zlu jedným z najväčších problémov, preto je zdvorilosť darom Ducha a láskavosť znakom každého, kto skutočne pozná Ježiša Krista.

Rodina v Šúneme si Elízea veľmi vážila. Hostila ho a vybudovala mu izbu, kde mohol odpočívať a modliť sa. Boh túto ženu odmenil tým, že jej daroval syna, hoci predtým nemohla mať deti. Keď chlapec raz sprevádzal žencov na pole, dostal úpal a zomrel matke v náručí. Ona ho položila na Elízeovu posteľ, zatvorila dvere a vydala sa za prorokom na vrch Karmel. Elízeus jej poslal oproti sluhu Gechazího, no matka sa neuspokojila, kým neprišiel sám prorok.

Gechazí najprv položil na chlapca Elízeovu palicu, ale nič sa nestalo. Keď Elízeus vošiel do izby, modlil sa, ľahol si na dieťa, položil svoju tvár na jeho tvár, dlane na jeho dlane a zahrieval ho, až chlapec sedemkrát kýchol a ožil. Matka vďačne pokľakla k jeho nohám. Tento príbeh je predobrazom Spasiteľa, ktorý dáva nový život a uzdravenie.

Elízeus konal aj ďalšie mocné zázraky. Keď bol v krajine hlad a v Gilgále varili pokrm pre prorockých učeníkov, jeden zo žiakov nazbieral divé tekvice, ktoré otrávili jedlo. Elízeus prikázal pridať do hrnca múku a pokrm sa očistil. Počas hladu v Gilgále tiež nasýtil sto mužov z malého daru – chleba z prvotín, zrna a dvadsiatich jačmenných chlebov. Všetci sa najedli a ešte zostalo, lebo aj málo prostriedkov môže byť pre Boha požehnaním pre mnohých.

Naamán bol významný vojvodca sýrskeho kráľa Benhadada, ktorého si panovník veľmi vážil. Práve skrze neho Hospodin priniesol záchranu Sýrii. Bol to udatný bojovník, no trpel malomocenstvom. Sýrčania opakovane drancovali Izrael a pri jednom nájazde uniesli mladé dievča, ktoré sa stalo služobnicou Naamánovej manželky. Toto dievča, vychované vo viere v živého Boha, si Boh použil ako malú misionárku v pohanskej domácnosti.

Súcitne povedala svojej panej, že keby bol jej pán pri Elízeovi v Samárii, prorok by ho dokázal uzdraviť z malomocenstva. Dobrá výchova a živá viera z nej urobili nástroj Božieho zámeru. Keď sa to Naamán dopočul, požiadal kráľa o povolenie na cestu a vybral sa do Izraela s bohatými darmi – desiatimi sviatočnými odevmi, desiatimi talentmi striebra a šiestimi tisícmi zlatých šekelov. Kráľ Benhadad poslal list izraelskému kráľovi so žiadosťou o uzdravenie, čo izraelského kráľa šokovalo, pretože sa domnieval, že ide o provokáciu.

Elízeus odkázal kráľovi, aby bol pokojný a nechal Naamána prísť, aby všetci poznali, že v Izraeli je prorok. Keď Naamán dorazil so svojím sprievodom, Elízeus ani nevyšiel z domu, iba mu odkázal, aby sa sedemkrát ponoril do Jordánu. Naamán sa najprv urazil, pretože očakával veľkolepý obrad a nie jednoduchý príkaz ponoriť sa do rieky, ktorú považoval za menejcennú v porovnaní so sýrskymi riekami Abána a Parpar. Pýcha mu bránila poslúchnuť, no služobníci ho presvedčili. Keď napokon poslúchol, ponoril sa sedemkrát do Jordánu a stal sa úplne zdravým.

V nadšení vyznal, že niet Boha na celej zemi, iba v Izraeli. Chcel Elízeovi dať odmenu, no prorok ju odmietol, pretože uzdravenie patrí Bohu, nie človeku. Naamán sľúbil, že bude uctievať už len Hospodina, a zároveň prosil o odpustenie, ak bude musieť pri službe kráľovi vstúpiť do chrámu pohanského boha.

Gechazí, Elízeov sluha, mal možnosť rásť v poznaní Boha, no podľahol chamtivosti. Vymyslel si klamstvo, dobehol Naamána a žiadal striebro a odevy pre prorockých učeníkov. Naamán mu dal dvojnásobok. Gechazí dary ukryl a na Elízeovu otázku opäť klamal. Prorok však poznal pravdu a Gechazí bol prísne pokarhaný – malomocenstvo prešlo na neho aj na jeho potomkov.

Ježiš neskôr použil príbeh Naamána, aby poukázal na vieru tých, ktorí túžia po uzdravení. Boh obchádza neveru a otvára dvere tým, ktorí uveria a prijmú jeho moc.

Za vlády sýrskeho kráľa, ktorého pomazal Eliáš – Chazáela – sa tento panovník stal bičom pre neverný národ Izraela. Počas panovania Jehúa bol Achábov rod vyhladený. Jeho nástupca Joáchaz prišiel o územia na východ od Jordánu a sýrsky kráľ si takmer podmanil celé kráľovstvo. Jezábel bola nakoniec usmrtená. Ešte počas jej života prišiel izraelský kráľ Jóram za Elízeom po radu, pretože prorok mu odhaľoval tajné plány sýrskeho kráľa. To viedlo k rozhodnutiu zabiť Elízea.

Keď sa sýrske vojsko rozhodlo utáboriť na určitom mieste, Hospodin to zjavil Elízeovi, a ten varoval izraelského kráľa. Sýrsky kráľ si myslel, že má medzi sebou zradcu, no sluhovia mu povedali, že Elízeus pozná aj slová vyrieknuté v jeho spálni. Prorok bol vtedy v Dotáne, a tak kráľ vyslal vojnové vozy a silný oddiel, aby ho zajali. Mesto obkľúčili v noci. Elízeov sluha sa zľakol, no prorok mu povedal:

„Neboj sa, tých, čo sú s nami, je viac než tých, čo sú s nimi.“

Elízeus sa modlil, aby Boh otvoril jeho oči, a sluha uvidel ohnivé vozy a kone – nebeských anjelov, ktorí chránili Boží ľud. Prorok sa potom modlil o slepote pre sýrskych vojakov a zaviedol ich do Samárie. Keď sa im otvorili oči, izraelský kráľ sa pýtal, či ich má pobiť, no Elízeus mu prikázal dať im chlieb a vodu. Po tejto udalosti nastal pokoj od nájazdov.

Za vlády sýrskeho kráľa Chazáela bola Samária obkľúčená. Nastal hladomor a ľud trpel pre hriechy minulosti. Elízeus však predpovedal, že nasledujúci deň hladomor skončí. Boh spôsobil, že sýrska armáda počula zvuk obrovských vojsk, a v strachu ušla, zanechajúc všetko za sebou. Štyria zúfalí muži vošli do tábora, našli striebro, zlato a hojnosť jedla a oznámili to mestu. Korisť bola bohatá a Hospodinovo slovo skrze Elízea sa splnilo.

Raz prorockí učeníci navrhli, že ich príbytky sú pritesné, a rozhodli sa postaviť nové domy pri Jordáne. Keď jednému z nich spadla do vody požičaná sekera, Elízeus hodil do rieky kúsok dreva a sekera vyplávala na povrch.

Keď proroka Elízeusa postihla ťažká choroba a blížil sa jeho koniec, plakal nad ním dokonca aj pohanský kráľ Joáš, ktorý vyznal, že Elízeus má pre Izrael väčšiu cenu než celé vojsko koní a bojových vozov. Prorok mu prikázal vziať luk a šípy a vystreliť šíp smerom na východ, k mestám obsadeným Sýrčanmi. Elízeus mu oznámil Božie zasľúbenie, že Sýrčanov porazí v Aféku. Keď ho však skúšal vo viere a prikázal mu udierať šípmi o zem, Joáš to urobil iba trikrát.

Prorok sa rozhorčil a povedal, že mal udierať aspoň päť- až šesťkrát, aby bola Sýria porazená úplne. Keď Boh pripraví cestu k víťazstvu, človek sa má zo všetkých síl usilovať dosiahnuť cieľ. Elízeus bol v utrpení posilňovaný anjelmi, ktorí s ním súcitili, lebo dlhý čas trpel chorobou.

Jedno z najväčších starovekých miest – Ninive, hlavné mesto Asýrskej ríše, ležalo na úrodných brehoch rieky Tigris. Bolo založené krátko po páde Babylonskej veže a v čase svojho rozkvetu sa stalo strediskom násilia, zločinov a bezbožnosti. Písmo ho nazýva „krvilačným mestom“. Napriek tomu tam žilo mnoho ľudí, ktorí túžili po niečom lepšom – keby poznali pravého Boha, zavrhli by zlo, v ktorom žili. Práve preto sa im Boh rozhodol zjaviť a za svoj nástroj si vybral Jonáša, syna Amitajovho.

Boh mu prikázal ísť do Ninive a kázať proti nemu. Jonáš si však plne uvedomoval náročnosť tohto poslania a cítil svoju vnútornú nepripravenosť. Z ľudského pohľadu sa mu zdalo, že v pyšnom a skazenom meste nič nedosiahne. Váhal, jeho myseľ zaplavil strach a malomyseľnosť, a tak sa rozhodol utiecť spred Hospodina do Tartíša. Odišiel do Jaffy a vyhľadal loď pripravenú na odchod. Zaplatil cestu len preto, aby unikol zverenej zodpovednosti. No Boh pre Jonáša pripravil sled skúšok a udalostí, ktoré mali posilniť jeho dôveru v Boha a v Jeho nekonečnú spásnu moc.

Na mori sa strhla búrka zoslaná Hospodinom. Jonáš zostúpil do podpalubia a tvrdohlavo spal, zatiaľ čo námorníci volali na pohanských bohov a vyhadzovali náklad do mora, aby zachránili loď. Kapitán lode zobudil Jonáša a prosil ho, aby sa modlil k svojmu Bohu, nech ich zachráni. Keď námorníci usúdili, že príčinou nešťastia je Boží hnev, hodili los, aby zistili vinníka. Los padol na Jonáša. Prorok im vyrozprával pravdu a navrhol, aby ho hodili do mora – vtedy sa búrka utíši. Poslúchli ho, hodili ho do mora a more sa okamžite upokojilo. Námorníci potom obetovali obeť Hospodinovi a zložili Mu sľuby.

Keď sa námorníci zaviazali Bohu sľubmi, veľká ryba pohltila Jonáša na tri dni a tri noci. Vo vnútri ryby Jonáš volal k Bohu a pochopil, že Boh je jediná záchrana. V pokání uznal Jeho spásnu moc a Boh ho vyslobodil – ryba ho vyvrhla na suchú zem, aby splnil zverené poslanie a varoval Ninive. Tentoraz Jonáš poslúchol bez váhania. V Ninive hlásal jasné varovanie:

„Ešte štyridsať dní a mesto bude vyvrátené!“

Tento varovný oznam počul každý a v hlbokej pokore sa mnohí kajúco obrátili. Kráľ vyhlásil pôst, ľud sa modlil a činil pokánie. Boh sa nad Ninive zľutoval a nepriviedol naň pohromu. O niekoľko rokov sa však mesto pre svoju pýchu a samochválu stalo korisťou okolitých národov, pretože zabudlo na Boha. Jonáš mal byť prvý, kto sa bude radovať, že Boh ušetil mesto pre ich pokánie, no namiesto toho podľahol sebaľútosti a strachu, že ho budú považovať za falošného proroka, keďže Ninive nebolo zničené.

Upadol do malomyseľnosti a pochybností, stratil záujem o druhých a želal si smrť. Usadil sa východne od mesta a postavil si tam chatrč, aby pozoroval, čo sa s Ninive stane. Boh dal vyrásť ricínovníku, ktorý Jonášovi poskytol tieň a ten sa z neho radoval. Potom však Boh poslal červa, ktorý strom poškodil, a ten vyschol. Keď vyšlo slnko, Boh zoslal horúci vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, až omdlieval a znovu si želal smrť.

Boh sa ho opýtal, či sa právom hnevá pre strom, a vysvetlil mu, že ak mu je ľúto rastliny, ktorú nesadil ani o ňu nepečoval, ktorá za noc vyrástla a zahynula, o čo viac nemá byť Bohu ľúto Ninive, kde žije stodvadsaťtisíc ľudí a mnoho dobytka. Jonáš bol pokorený. Jonášovo posolstvo Ninive je podobné posolstvu, ktoré Ježiš prinášal svojim súčasníkom. Boh je zhovievavý, dáva mestám čas na pokánie, no napokon prichádza trest a súd.

Pohromy Boh dopúšťa preto, aby prebudil ľudí k vedomiu blížiaceho sa nebezpečenstva a volal ich späť k pokániu.

V izraelskom kráľovstve prepuklo krviprelievanie a násilie, ešte horšie než za vlády Achábovcov. Po dve storočia siali vietor a teraz žali víchricu – násilná smrť kráľov nasledovala jeden za druhým. Hospodin sa však neprestával usilovať prebudiť svoj ľud, aby ho uchránil pred úplnou záhubou, a to aj prostredníctvom prorokov Hozeáša a Ámosa.

Prorok Hozeáš často označoval Efrajima ako vodcu odpadlíctva a symbol odpadnutého národa. Ľudia si uvedomovali, že stratili dobré meno, no namiesto pokánia sa naďalej dopúšťali neprávostí. Utešovali sa myšlienkou, že pri vhodnej príležitosti získajú politickú moc spojenectvom s pohanmi, a pritom sa neustále odvracali od Boha. Boh im cez prorokov odkázal, že tak ako oni zabudli na Božie učenie, aj On zabudne na ich synov. Odplata ich dostihla podľa ich skutkov.

Neprávosť v Izraeli, pol storočia pred asýrskym zajatím, sa vyrovnala zlu, aké panovalo za dní Noacha. Najhoršie zlo vzniká vtedy, keď ľudia uctievajú dielo namiesto Stvoriteľa a povyšujú prírodu nad Boha prírody. Následky modlárstva, ktoré sa začalo uctievaním zlatých teliat za čias Jarobeáma, pretrvávali celé generácie. Proroci volali ľud k poznaniu Hospodina, boli vypočutí, no odmietli podľa toho žiť.

Posolstvá prorokov boli pre skazené srdcia tak neprijateľné, že modlárski kňazi v Bételi poslali izraelskému kráľovi správu, že Ámos zosnoval sprisahanie proti kráľovi. Tvrdili, že krajina už jeho slová neznesie. Zlo sa nedalo vyliečiť a nadišiel deň trestu – ľud zožal ovocie cudzích oltárov v Bételi a Dáne. Boh im oznámil, že pôjdu do zajatia. Súd bol na istý čas odložený a dokonca aj počas krátkej vlády Jarobeáma II. dosiahli izraelské vojská víťazstvá. No vodca modlárskych kňazov v Bételi, Amácia, bol znepokojený otvorenosťou prorockých slov a povedal Ámosovi, aby odišiel do Judska a tam prorokoval. Ámos mu však jasne odpovedal, že Izrael pôjde do zajatia.

Aj v čase súdov zostával Boh milosrdný a všetko sa odohrávalo postupne. Asýrsky kráľ Púl pritiahol na Izrael, no kráľ Menachém mu dal tisíc talentov striebra, aby si udržal svoju moc. Peniaze získal od Izraelcov, najmä od hrdinov z vojska. Keď Asýrčania porazili desať kmeňov, na čas sa stiahli späť do svojej krajiny. Menachém však nečinil pokánie a jeho skutky viedli kráľovstvo k záhube. Jeho nasledovníci Pekachija a Pekach pokračovali v jeho hriechoch.

Za vlády Pekacha napadol krajinu asýrsky kráľ Tiglat-Pilneser, ktorý odviedol zajatcov z Galiley a z území východne od Jordánu. Títo Izraelci boli rozptýlení medzi pohanmi ďaleko od Palestíny. Po Pekachovi nastúpil posledný panovník Hóšea – za jeho vlády bolo severné kráľovstvo navždy zničené.

Boh však prejavil milosrdenstvo prostredníctvom judského kráľa Chizkíju v čase, keď v Izraeli vládol Hóšea. Chizkíja vykonal zásadné reformy chrámovej služby v Jeruzaleme a počas Veľkej noci usporiadal oslavy, na ktoré pozval všetky kmene – Júdu, Benjamína aj severné kmene. Vyslanci vyzývali Izraelcov, aby sa vrátili k Hospodinovi a svätili Paschu. Väčšina tých, ktorí zostali na území bývalého Izraela, pozvanie odmietla a prijala ho s posmechom, len niekoľkí sa pokorili.

O dva roky neskôr Samáriu obkľúčili asýrske vojská pod vedením Salmanazara. Mnohí zomreli na hlad, choroby a meč, zvyšok desiatich kmeňov bol odvedený do zajatia a rozptýlený do rôznych oblastí Asýrie. Prorok Izaiáš pôsobil krátko pred pádom Samárie. Aj medzi zajatcami zostali Božie deti ako svetlo medzi pohanmi. Boží zámer spásy prostredníctvom Spasiteľa sa mal naplniť bez ohľadu na to, kde bude Boží ľud rozptýlený.

V čase vlády UZIJU (Azarju) prežívalo Judsko blahobyt väčší než za Šalamúna. Uzija vládol múdro a prezieravo, s Božím požehnaním dobýval späť stratené územia, budoval a opevňoval mestá, upevnil postavenie Judska medzi národmi a obchod v Jeruzaleme prekvitol. No duchovné oživenie zaostávalo – pýcha a formalizmus nahrádzali pokoru a úprimnosť. Keď Uzija zmocnel, spyšnel a previnil sa voči Bohu, keď chcel kadidlo obetovať v svätyni, čo prislúchalo výlučne potomkom Árona.

Veľkňaz Azarja a osemdesiat kňazov Hospodinových sa kráľovi postavili na odpor a upozornili ho na jeho previnenie. Uzija sa rozzúril a chcel svätyňu znesvätiť. V tej chvíli ho Boží súd postihol malomocenstvom na čele. V hrôze utiekol a už nikdy nevkročil do chrámu. Zomrel ako malomocný. Jeho syn Jótam ho nasledoval v spravodlivých skutkoch, no výšiny neodstránil.

Na sklonku Jótamovej vlády bol povolaný IZAIÁŠ, muž kráľovského pôvodu. Prorokoval, že Judsko napadnú spojené vojská severného Izraela a Sýrie. Za jeho dní padla Samária a desať izraelských kmeňov. Keby Boh nezasiahol, Jeruzalem by padol. Božia ochrana sa vzďaľovala a nepriateľ čoskoro vtrhol do Judska. Nebezpečenstvo však neprichádzalo len zvonka – horšie bolo to, čo sa dialo vnútri: túžba po majetku, modlárstvo a neprávosti podobné tým v Izraeli.

Mnohé Božie deti boli zúfalé a skrúšené a báli sa, že skončia ako Sodoma a Gomora. Izaiáš sa cítil nehodný a obával sa, že jeho posolstvo o súde nenájde odozvu. Stál pred chrámom a v prorockom videní videl, ako sa otvorila opona a zjavila sa svätyňa svätých. Zahliadol Boha na tróne; chrám napĺňala sláva a chválospev. Po stranách trónu sa vznášali serafi so zakrytými tvárami a volali:

„Svätý, svätý, svätý Hospodin.“

Izaiáš si uvedomil priepasť medzi svätosťou Hospodina a hriechom ľudu. Boh poslal anjela so žeravým uhlíkom, ktorý sa dotkol jeho úst, a oznámil mu, že jeho vina je odstránená. Zaznel Boží hlas:

„Koho pošlem, kto nám pôjde?“ Izaiáš odpovedal:„Tu som ja, pošli mňa!“

Anjel mu zveril posolstvo a povolal ho, aby smelo odhaľoval zlo. Izaiáš sa bál začať túto úlohu bez Božej pomoci a pýtal sa:

„Až dokedy, Pane?“

Dokedy sa ľud nebude kajať a uzdravený? Boh ho uistil, že jeho úsilie nebude márne a prinesie ovocie v čase, keď sa naplní Boží plán. Dostal zasľúbenie, že Duch Svätý bude s ním a bude presviedčať srdcia ľudí.

V Izaiášových časoch sa medzi ľuďmi šírili falošné predstavy o Bohu. Satan sa usiloval predstaviť Stvoriteľa ako pôvodcu hriechu, utrpenia a smrti – ako bezcitného a prísneho vládcu, ktorý čaká na chybu, aby mohol obžalovať, odsúdiť a ponechať človeka bez pomoci. Boží zákon bol vykresľovaný ako prekážka skutočného šťastia. Izraelci pritom kedysi poznali pravú povahu Boha, no postupne ju stratili zo zreteľa.

Izaiáš poznal – podobne ako Saul – nielen vlastnú nehodnosť, ale aj moc kajúcneho srdca, ktoré prijalo istotu odpustenia. Učil ľudí, že Boh je Lekár, Tvorca a Stvoriteľ, plný bezmedznej lásky. Mnohí sa obávali, že ich Boh neprijme späť, že si nezaslúžia Jeho pomoc – no Boh sa ich nechce vzdať. Práve prostredníctvom nich má byť Jeho meno vyvýšené. Možno si aj ty kráčal vlastnou cestou. Možno si sa vzdialil od Boha, túžil ochutnať ovocie hriechu, no nakoniec si zistil, že ti zhorklo na blen. Možno tvoje životné plány stroskotali, nádej pohasla a cítiš sa sám a opustený. Hlas, ktorý už dlho oslovoval tvoje srdce, teraz znie jasne:

„Vstaň a choď! Tu nie je miesto na odpočinok. Pre tvoju nečistotu ťa stíha hrozná záhuba!“ Micheáš 2,10

Vráť sa do domu svojho Otca! Boh volá:

„Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil.“ Izaiáš 44,22

Pozýva všetkých:

„Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť. Uzavriem s vami večnú zmluvu pre svoju trvalú priazeň voči Dávidovi.“ Izaiáš 55,3

Nepočúvaj našepkávanie nepriateľa, ktorý ti tvrdí, že ku Kristovi nemôžeš prísť, kým sa sám nezmeníš. Ak budeš čakať na dokonalosť, nikdy neprídeš. Keď ti satan pripomína tvoje zašpinené rúcho, pripomeň si zasľúbenie Spasiteľa:

„Toho, kto príde ku mne, nevyhodím.“ Ján 6,37

Povedz nepriateľovi, že krv Ježiša Krista očisťuje od každého hriechu. Pros s Dávidom:

„Zbav ma hriechu yzopom a budem čistý, umy ma a budem belší ako sneh!“ Žalm 51,9

Keď Acház nastúpil na trón, modlárstvo sa rýchlo rozšírilo a ľudia boli systematicky navádzaní, aby sa zúčastňovali pohanských obradov. Vystúpili falošní proroci a vodcovia odpadnutia, ktorí naďalej vykonávali náboženské obrady, no zároveň sa stále hlásili k Božiemu ľudu. Práve v tomto temnom období pôsobil aj prorok Micheáš.

Boh sa neodvracia od hriešnika preto, že by mu nechcel odpustiť, ale preto, že hriešnik sa sám odvracia od Jeho milosti, ktorá jediná ho dokáže vyslobodiť z hriechu. Kráľ Acház nasledoval príklad izraelských kráľov – uctieval Baalov a dokonca obetoval vlastného syna, keď ho nechal prejsť ohňom podľa ohavných pohanských zvyklostí národov, ktoré Hospodin zahubil.

Satan človeka najprv zvedie do hriechu a potom ho tam ponechá bez nádeje, bez pomoci, aby ho odradil od pokánia. Z náboženstva zostal len prázdny formalizmus a na milosrdenstvo sa zabudlo. Proti Acházovi povstal sýrsky kráľ Recín a izraelský kráľ Pekach. Spoločne obľahli Jeruzalem a kráľ i ľud boli zachvátení hlbokým strachom. Vtedy Izaiáš, prorok Hospodinov, prišiel ku kráľovi a povzbudil ho, aby sa nebál a dôveroval Bohu – lebo ak uverí, obstojí.

Acház sa však nerozhodol veriť Bohu, ale spoliehal sa na ľudskú pomoc. Obrátil sa na asýrskeho kráľa Tiglat-Pilesera a poslal mu veľké bohatstvo, aby mu prišiel na pomoc. Hoci sa Acházovi dočasne dostalo pomoci, týmto činom prebudil chamtivosť Asýrčanov, ktorí sa neskôr vyhrážali vpádom a zničením Judska. Ľud tak žil v neustálom strachu a Boh pokoril Judsko pre jeho hriechy.

Acház namiesto pokánia prejavoval čoraz väčšiu nevernosť. Začal obetovať bohom Damasku, presvedčený, že keď pomohli Sýrčanom, pomôžu aj jemu. Na sklonku života dokonca zatvoril dvere chrámu v Jeruzaleme. Chrámová služba bola prerušená, obete sa prestali prinášať, kadidlo sa nezapaľovalo a sviece zhasli. Po uliciach Jeruzalema vyrástli oltáre na uctievanie pohanských božstiev.

Napriek tomu niekoľkí zostali verní Bohu. Práve na nich sa upieral pohľad Izaiáša, Micheáša a ich verných stúpencov.

Po smrti Acháza jeho syn Chizkíjáš pochopil, že ak nič nezmení, Júdske kráľovstvo dopadne rovnako ako severné kráľovstvo Izrael, ktoré sa rýchlo rozpadlo a čoskoro padlo do rúk Asýrčanov. Preto sa Chizkíjáš okamžite rozhodol konať – obnovil chrámovú bohoslužbu, povolal kňazov a lévitov, ktorí zostali verní svojmu povolaniu. Znovu sa prinášali obete, ľud sa klaňal Bohu a spieval chvály. Proroci neprestávali pripomínať Božiu odpúšťajúcu lásku:

„Musím znášať Hospodinov hnev, kým neurovná môj spor.“ Micheáš 7:9

Boh zasľúbil Mojžišovi, že aj keď Izrael odpadne, prijme ho späť, ak sa bude kajať. Pri vysviacke chrámu Boh vypočul Šalamúnovu modlitbu a prisľúbil, že každému, kto sa bude v chráme modliť, bude odpustené, aj keby Izrael znovu zlyhal. Chizkíjáš obnovil slávnosť Veľkej noci – Paschu, pretože veril, že chrámová bohoslužba prinesie požehnanie. Rozdelenie kráľovstiev však spôsobilo, že Pascha sa neslávila už mnoho rokov.

Mnohí z Izraela pozvanie odmietli a posmievali sa, no niektorí prišli a kali sa. Modlárske oltáre boli odstránené, léviti vyučovali ľud a počas celého týždňa sa prinášali obete zmierenia. Sviatok nekvasených chlebov sa zvyčajne slávil sedem dní, no tentoraz sa rozhodli oslavy predĺžiť o ďalší týždeň, aby ešte viac poznávali Hospodinove cesty a zákon.

Na začiatku vlády Chizkíjáša Asýrčania ovládli Samáriu a rozohnali desať izraelských kmeňov. Asýrske vojská opakovane útočili aj na júdske mestá; niekedy mali úspech, no pre problémy v iných častiach ríše sa na čas stiahli. Ninivčania – posmelení svojimi výbojmi – už dávno zavrhli Jonášovo posolstvo. O niekoľko rokov neskôr, na sklonku Chizkíjovej vlády, sa malo ukázať, či pohanskí bohovia zvíťazia nad Božou mocou.

Počas vlády Chizkíjáša ho postihla smrteľná choroba, ktorá vážne ohrozila jeho život. Prorok Izaiáš mu oznámil, že si má dať do poriadku svoj dom, pretože zomrie, ak sa nič nezmení. Chizkíjáš však neprestal dôverovať Bohu. Obrátil sa tvárou k stene, modlil sa a hlasno plakal, prosiac, aby Boh pamätal na jeho vernosť a dobré skutky. Nebol kráľ, ktorý by urobil toľko pre Hospodina, od čias Dávida.

Izaiáš ešte ani neopustil vnútorné nádvorie, keď mu Boh prehovoril, aby sa vrátil k Chizkíjášovi a oznámil mu, že Boh ho uzdraví a pridá mu pätnásť rokov života. Zároveň mu prisľúbil, že ho vytrhne z moci asýrskeho kráľa. Na miesto choroby priložili hrudu fíg – podobne ako keď Mojžiš uzdravoval v midjánskej krajine alebo keď Gideón stretol anjela.

Pred nanebovzatím Eliáša Elízeus žiadal znamenie, ktoré by potvrdilo, že Boh uzdraví Chizkíjáša, ako to Izaiáš predpovedal, a že na tretí deň vstúpi do domu Hospodinovho. Izaiáš sa opýtal, či má tieň odstúpiť o desať stupňov dopredu alebo dozadu. Kráľ odpovedal, že pohyb dopredu by bol jednoduchý, ale nech sa tieň pohne dozadu. Izaiáš sa modlil k Bohu a stalo sa tak – Boh odpovedal a potvrdil svoje konanie.

V úrodnom povodí Tigrisu a Eufratu žili dávne kmene, ktoré síce boli zotročené Asýrčanmi, no zároveň boli predurčené ovládnuť svet. Títo starovekí mudrci, skúmajúci hviezdnu oblohu, si všimli nezvyčajný pohyb hviezd, ktoré sa akoby vracali späť, čo ich hlboko znepokojilo. Ich kráľ Beródach-Baladán sa o tom dozvedel a poslal poslov, aby zablahoželali uzdravenému judskému kráľovi a dozvedeli sa viac o Bohu.

Kráľ mal jedinečnú príležitosť hovoriť o Bohu a zvelebiť Ho, no namiesto toho vyvýšil seba a ukazoval svoj majetok. Nebál sa Boha, ale sústredil sa na svoju moc a bohatstvo. Návšteva týchto vyslancov bola skúškou Chizkíjášovej vďačnosti a oddanosti Bohu. Keby Chizkíjáš hovoril o Bohu, mohlo by svetlo preniknúť do tmy tejto pohanskej ríše. Pýcha a márnivosť ho však viedli k tomu, že vyvýšil seba namiesto Boha. Keď sa Izaiáš vrátil, spýtal sa, čo vyslanci videli a čo im bolo ukázané. Odpoveď bola jasná:

„Hospodin hovorí: Všetko, čo videli, bude odnesené do Babylonu, aj tvoji synovia. Ty si povedal: ,Nech sa stane tak‘, pretože si sa pokoril. Boh ťa nezničí počas tvojej vlády, ale príde to až po tvojej smrti.“

Chizkíjáš verne vzdoroval Asýrii a jej vojskám s Božou pomocou a v Jeho sile, hoci Boh použil Asýriu ako nástroj svojho hnevu, no iba na určitý čas. Skrze Izaiáša Boh prorocky oznámil, že moc Asýrie bude zlomená. Chizkíjáš síce pokračoval v platení poplatku Asýrii podľa zmluvy uzavretej jeho otcom Acházom, no zároveň posilnil svoje vojská, hradby, veže, oštepy a štíty. V čase ohrozenia nahromadil vodu v Jeruzaleme, opevnil Milló, Dávidovo mesto, a pripravil sa na obliehanie.

Keď asýrske vojsko vtrhlo do krajiny, rozdelilo sa na dve časti. Jedna sa vydala na juh, aby čelila egyptskej armáde, druhá obľahla Jeruzalem. Chizkíjáš dôveroval Hospodinovi, že im pomôže. Asýrčania však požadovali, aby sa judské mesto vzdalo, pretože boli pyšní na svoju silu. Hanobili Božie meno a tvrdili, že Hospodin Izrael opustil. Ich hovorca Rapšake sa vysmieval Bohu a vyhlasoval, že Chizkíjáš nemôže pomôcť, rovnako ako Boh neuchránil Samáriu ani iné mestá.

Zástupcovia Júdska sa vrátili ku kráľovi Chizkíjášovi s roztrhnutými šatami a oznámili mu slová Rapšaka. Kráľ Chizkíjáš si tiež roztrhol šaty, zahalil sa do vrecoviny a vošiel do domu Hospodinovho, aby sa modlil. Poslal poslov k prorokovi Izaiášovi, aby sa za nich prihováral. Hospodin odpovedal, že vloží do srdca kráľa Asýrie chýr, ktorý ho prinúti vrátiť sa do svojej krajiny, a že tam padne mečom.

Zástupcovia Asýrie sa vrátili ku kráľovi Sancheríbovi, ktorý práve strážil prístup z Egypta. Poslal list, v ktorom sa rúhal Bohu, a Chizkíjáš tento list rozprestrel pred Hospodinom a prosil Ho o pomoc. Chizkíjáš vedel, že ide o Božiu česť, a prosil, aby Božia sláva a moc boli oslávené.

Hospodin odpovedal a uistil Chizkíjáša, že Asýria bude porazená. Hoci júdske mestá boli vyplienené, Boh prisľúbil, že sa postará o potreby ľudu. V tú noc vyšiel anjel Hospodinov a pobil v asýrskom tábore 185 000 vojakov. Keď sa to Sancheríb dozvedel, so strachom sa vrátil do svojej krajiny, kde bol zavraždený vlastnými synmi.

Po jeho smrti nastúpil na trón Asarhaddón v Asýrii, ktorá je v Písme prirovnaná k stromu v Božej záhrade. Asýria však zneužila požehnanie, ktoré dostala od Boha, a namiesto blaha ľudstva sa stala metlou mnohých krajín, snažiac sa vnútiť vládu ninivských bohov. Proroci Náhum a Sofoniáš predpovedali, že Ninive bude zničené Božím súdom. Boh im dal čas milosti, aby činili pokánie, no keď prekročili hranice, ktoré Boh stanovil, Boží hnev neodvratne prišiel.

Izaiáš ako prorok svedčil o Božom zámere s pohanmi. K Božiemu Izraelu mali patriť aj mnohí, ktorí telesne nepochádzali z Abrahámovho potomstva. Izrael často nechápal, že Boží zámer s pohanmi je súčasťou väčšieho plánu spásy. Práve pre tento zámer sa Izrael stal samostatným národom, ktorý mal byť nositeľom svetla pohanom. Abrahám mal byť prostredníkom medzi Bohom a národmi, nie zakladateľom veľkého národa zo sebeckých úmyslov. Zmluva, ktorú Boh s ním uzavrel, sa nevzťahovala len na Izrael, ale na všetky národy zeme.

Izrael mal byť požehnaním pre mnohé národy, aby oznamoval Božie meno. Príklady Rachab a národa Gibeóncov, ktorí sa zriekli pohanstva a pripojili sa k Izraelu, ukazujú, že sa stali účastníkmi zmluvných požehnaní. Práve vykúpenie je tým, čo zjednocuje všetkých, ktorí sa obrátili k Bohu. Keď však Izrael vstúpil do zasľúbenej krajiny, zabúdal na Božie zámery s pohanmi. Keby zostal verný svojmu poslaniu, mohol mať účasť na požehnaniach určených pre všetky končiny zeme.

Ľud zabudol na Boží zámer a začal v pohanoch vidieť tých, na ktorých sa Božia milosť nevzťahuje. Temnota a bludy sa tak šírili po svete, pretože o Božej láske vedeli len málo. Až vo vyhnanstve sa ľud učil poznávať Boha. Nielen Júdejci, ale aj iné národy začali prijímať poznanie o Hospodinovi. Prorok videl, ako sa evanjelium šíri po svete a ako Božia sláva zapĺňa celú zem. Tento obraz slávy mu bol zjavený aj v čase prenasledovania, keď bol svet zahalený do šera.

Po smrti Chizkíju nastúpil na trón jeho syn Menašše, ktorý uviedol ľud do pohanstva a modloslužby. Spravodlivosť bola nahradená násilím a krajinu ovládla neprávosť. Mnohým pomohla vybudovaná a pevná viera postaviť sa proti zlu ako hrá­dza voči vládnucej neprávosti. Títo ľudia obhajovali pravdu, čím podnecovali hnev Menaššeho a jeho poradcov, ktorých nezaujímala náprava, ale umlčanie nesúhlasu. Jedným z umlčaných bol aj prorok Izaiáš.

Pre zlo, ktoré Menašše páchal, bolo oznámené, že Judsko pôjde do babylonského zajatia. Hospodin však neopustí tých, ktorí Ho uznávajú aj v cudzine za svojho Vládcu. Asýrske vojská zajali kráľa, čo sa stalo predzvesťou trestu, ktorý raz postihne celý národ. Menašše bol odvlečený do Babylonu, kde sa pokoril, a po návrate do Jeruzalema poznal Boha. Jeho pokánie však prišlo príliš neskoro a nedokázalo zachrániť kráľovstvo pred ničivým vplyvom modloslužby.

Jeho syn Amón pokračoval v modlárstve a po dvoch rokoch vlády ho zavraždili vlastní služobníci. Na trón nastúpil jeho syn Joziáš, ktorý mal iba osem rokov, no bál sa Boha. Rozhodol sa nekráčať cestami minulosti, ale Božou cestou. Proroci oznamovali úplné spustošenie Jeruzalema aj Šalamúnovho chrámu.

Skrze proroka Habakuka Boh oznámil, že chce pokoriť svoj ľud a potrestať ho. Babylončania – Chaldejci mali náhle prepadnúť Judsko ako Bohom povolaná metla. Krajina mala byť spustošená a poprední muži odvlečení do zajatia. Prorok však uvidel, že Boží ľud nezahynie, a v pevnej viere oslavoval Hospodina.

Sofoniáš tiež prorokoval o súdoch nad Judskom, no zároveň upozorňoval pravú cirkev, aká slávna budúcnosť ju čaká. Jeho posolstvo sa môže vzťahovať aj na Kristov príchod, na to, čo sa bude diať so svetom a na záhubu, ktorá príde na tých, čo odmietnu Božiu výzvu.

Pre dlhoročnú nedbalosť sa opis Knihy zákona, uloženej v chráme a čítanej kňazmi, ktorá tvorila súčasť 5. Mojžišovej knihy, stratil. Národ tak zostal dlhé roky bez smerníc Božieho zákona. Pri rozsiahlych opravách chrámu, zameraných na záchranu posvätnej stavby, veľkňaz Chilkija našiel stratený rukopis a odovzdal ho pisárovi Šáfanovi. Ten ho po prečítaní odniesol kráľovi a oznámil mu, ako bola kniha objavená.

Joziáš bol hlboko dojatý, keď prvýkrát počul napomenutia a výstrahy zapísané v tomto rukopise. Hospodin v ňom jasne predložil požehnanie a kliatbu, život a smrť, a vyzýval ľud, aby sa držal Jeho zákona. Kráľ pochopil, ako blízko je národ pohrome a ako ďaleko sa Izrael odvrátil od Boha. Začal očisťovať Judsko od modlárskych oltárov, prach z modiel rozprášil na hroboch ich uctievačov a kosti modlárskych kňazov spálil.

Joziáš sa rozhodol vykonať očistu aj v oblastiach Palestíny, kde kedysi žilo desať kmeňov Izraela. Učil ľud Božiemu zákonu a láske k Hospodinovi. Keď si uvedomil, že Božia trpezlivosť sa chýli ku koncu, roztrhol si rúcho a prosil o odpustenie hriechov národa. V blízkosti žila prorokyňa Chulda, a kráľ sa rozhodol opýtať sa skrze ňu Hospodina, čo má urobiť pre záchranu blúdiacich Júdejcov. Z úcty k prorokyni k nej vyslal poslov z popredných mužov kráľovstva.

Boh odkázal Joziášovi, že záhubu už nemožno odvrátiť, pretože zlo natoľko ochromilo myslenie ľudu, že by sa k nemu znovu vrátili aj po pokání. Kráľovi však bolo prisľúbené, že v pokoji uloží svoje kosti k otcom a neuvidí prichádzajúcu pohromu. Napriek tomu sa Joziáš rozhodol urobiť všetko pre nápravu. Zvolal zhromaždenie, čítal slová knihy zmluvy, súcitne plakal a vyzýval ľud k pokániu.

Uzavrel zmluvu s Hospodinom, že Ho bude nasledovať a zachovávať všetko, čo je napísané v zákone, a celý ľud sa k tejto zmluve pripojil. Dal pozabíjať výšinových kňazov, vyvolávačov duchov, vedomcov a všetky modlárske praktiky. Keď Jarobeám kedysi postavil neposvätený oltár v Bételi, bolo prorokované, že sa narodí Joziáš, ktorý na ňom obetuje kňazov a ich kosti. O tri storočia neskôr Joziáš tento oltár zničil, rozdrvil ho na prach a spálil kosti kňazov, presne podľa proroctva.

Zničil aj modly a ašéry, ako aj sochy, ktoré postavil Šalamún pre svoje modloslužobné ženy na južných svahoch Olivového vrchu pri vrchu Mórija. Usporiadal veľkú veľkonočnú slávnosť, pri ktorej bolo prinesené množstvo obetí. Neskôr však zahynul v boji proti egyptským vojskám a prorok Jeremiáš nad ním zložil trúchlospev.

Ako lévijec bol Jeremiáš pripravovaný na svätú službu, no neuvedomoval si, že má byť prorokom pre celý národ. Keď však prišlo jeho Božie povolanie, začal si hlboko uvedomovať svoju nehodnosť a vnútornú neistotu – cítil sa príliš mladý, aby mohol hovoriť s autoritou. Napriek tomu odvážne predpovedal pád Dávidovho domu aj zánik chrámu. Pre svoje posolstvo bol uväznený a verejne karhal hriechy, ktoré sa páchali na najvyšších miestach krajiny.

Jeremiáš bol znenávidený a zosmiešňovaný pre svoju neochvejnú vernosť Bohu. Stal sa svedkom doslovného naplnenia vlastných proroctiev o Božom súde. Zároveň však videl aj budúcu slávu, keď Boh vykúpi svoj ľud a navráti ho na Sion.

Krajina sa navonok zmenila – oltáre zmizli, no srdcia ľudí zostali tvrdé. Jeremiáš hlásal, že mesto bude zničené ohňom, ak neprestanú znesväcovať soboty a neodvrátia sa od svojich ciest. Po smrti Joziáša bol zosadený egyptským kráľom Jóachazom a na trón nastúpil Joziášov starší syn Eliákim. Hospodin prikázal Jeremiášovi, aby vystúpil na nádvorie chrámu a oslovil všetok ľud so zdôraznením, že skutočná obnova musí začať v srdci.

Jeremiáš stručne pripomenul, čo Boh vykonal od vyjdenia z Egypta, no ľud mu obrátil chrbát. Odmietali pokánie a nepočúvali Hospodinov hlas. Domnievali sa, že chrámová bohoslužba ich ochráni pred následkami hriešneho života. Pohŕdali Jeremiášom aj jeho posolstvom.

Jedného dňa prišli judské kniežatá, vypočuli si jeho slová a vyhlásili ho za hodného smrti. Jeremiáš im však odvážne oznámil, že ide o Hospodinov výrok. Neskôr sa objavili obhajcovia Jeremiáša, ktorí pripomenuli, že Micheáš podobne hovoril za dní Chizkíju, a keď sa vtedajší ľudia pokorili, nevyliali nevinnú krv. Vďaka zásahu týchto vplyvných mužov Jeremiáš neprišiel o život. Vo svojom vnútri však túžil po tichu a ústraní, aby nemusel znášať tvrdohlavosť tohto ľudu. Jeho citlivú dušu zraňoval výsmech, no Hospodin bol s ním a poskytoval mu mocnú ochranu.

Počas vlády Jojákima sa začali čoraz zreteľnejšie prejavovať prvé náznaky blížiacej sa pohromy. Asýrska ríša na severe smerovala k zániku, rovnako ako Egypt na juhu, na ktorého pomoc sa júdsky kráľ márne spoliehal. Medzitým však Východ prekvapil vzostupom novej svetovej veľmoci – Babylona, ktorý sa mal čoskoro stať nástrojom Božieho hnevu voči nekajúcnym Júdejcom. Nebúkadnecarove vojská napokon obsadili Jeruzalem a odvliekli Júdejcov do zajatia v krajine Sineár.

Spočiatku boli odvádzaní v menších skupinách, no neskôr v tisícoch, čím sa začalo ich nútené vyhnanstvo. Jojákim, Joachín a Cidkija sa postupne stali vazalmi babylonského kráľa, avšak každý z nich sa búrili proti jeho moci. Prostredníctvom proroka Jeremiáša dostali Júdejci opakovane posolstvá a príležitosť zanechať spojenectvo s Egyptom, aby sa vyhli roztržke s vládcom Babylona.

Jeremiáš sa usiloval názorne ukázať význam bezpodmienečnej poslušnosti Božím príkazom. Preto povolal Rechabíjcov do jednej z chrámových miestností a ponúkol im víno s výzvou, aby pili. Oni to však odmietli, pretože ich praotec Jonádab, syn Rechabov, im pitie vína zakázal. Prorok poukázal na to, že Rechabíjci verne dodržiavajú príkazy svojho praotca a nedajú sa zviesť, zatiaľ čo Júdejci odmietajú poslúchať Hospodinovo slovo.

Jeremiáš dôrazne varoval, že ak si Júdejci nepripustia Hospodinovo slovo, ich srdcia zatvrdnú a Boh dovolí, aby sa podriadili iným vplyvom, ktoré ich privedú do záhuby. Chaldejci sa tak stali nástrojom Božieho trestu. Utrpenie, ktoré Júdejci prežili, malo viesť k poznaniu pravdy. Hospodin zároveň prisľúbil, že hoci Rechabíjcov rozptýli, znovu ich zhromaždí, pretože zostali verní príkazom svojho praotca.

Jojákim, namiesto toho, aby bol príkladom pre ľud, sa oddával pôžitkom a rozhodol sa postaviť si okázalý palác z prostriedkov získaných útlakom a podvodom. Jeremiáš sa pod vplyvom Božieho Ducha proti tomu ostro postavil a vyslovil nad ním Boží súd: Jojákim, syn Joziášov, nebude oplakávaný, ale dostane oslí pohreb a jeho telo bude pohodené za hradbami Jeruzalema.

O niekoľko rokov sa toto proroctvo naplnilo. Jeremiáš neúnavne oznamoval ľudu prichádzajúci trest a dvadsať rokov ich volal k pokániu. Zvestoval, že 70 rokov budú v zajatí, no ľud nedokázal pochopiť vážnosť jeho posolstva. Prorok preto znázornil Božie súdy obrazom kalicha naplneného vínom Božieho hnevu, z ktorého mali národy piť. Prví, ktorí pili tento kalich súdu, boli Jeruzalem, mestá Júdu, kráľ a kniežatá. Po nich nasledoval egyptský faraón a celý jeho ľud.

Aby ešte výraznejšie priblížil neodvratnosť Božích súdov, vzal Jeremiáš starších ľudu a kňazov do údolia Ben Hinnóm. Tam hovoril o hlbokom odpadnutí Judska a pred ich očami rozbil hrnčiarsku nádobu, čím znázornil, ako Boh rozbije tento ľud – a že už nebude možné ho napraviť.

Jeremiáš sa obrátil na ľud, no poprední vodcovia sa rozhnevali a dali ho zajatý. Napriek odporu neprestával kázať. V tom čase dostal od Boha jasný príkaz, aby zapísal posolstvá, ktoré vyjadrovali Boží súcit a túžbu po spáse, po ktorej Jeho srdce stále prahlo. Mal napísať na zvitok všetky slová, ktoré zaznievali od dní Joziáša až po súčasnosť, aby sa dom Júdov dozvedel o nešťastí, ktoré Boh zamýšľal dopustiť. Prorok dúfal, že sa ľud odvráti od svojej zlej cesty a že im Boh odpustí viny a priestupky.

Jeremiáš si preto povolal pisára Bárucha, aby zvitok verejne prečítal v chráme pred ľudom. Pri príležitosti národného pôstu sa zhromaždili kniežatá, ktoré poslali posla, aby im posolstvo prečítal aj osobne. Prisľúbili, že všetko oznámia kráľovi, a zároveň radili Jeremiášovi, aby sa ukryl.

Keď kráľ Jojákim počul obsah posolstva, rozkázal, aby zvitok priniesli a prečítali ho pred ním. Jeho pobočník Jehúdi vzal zvitok a začal čítať karhajúce slová. Bolo to v zime, keď kráľ sedel pri ohni. Jojákim sa rozhneval, vytrhol zvitok z Jehúdiho rúk, rozrezal ho pisárskym nožom a hodil celý do ohňa. Potom rozkázal, aby zajali Bárucha a Jeremiáša, no Boh ich ukryl.

Duchovné požehnanie možno získať iba v úzkom spojení s nebom. Hospodin vyriekol nad Jojákimom súd, že nebude mať potomka, ktorý by sedel na tróne, a že jeho mŕtvola bude vyhodená v tme, vystavená dennému úpeku i nočnému mrazu. Boh však Jeremiášovi prikázal, aby znovu napísal ten istý zvitok. Chcel, aby sa Jojákim riadil Božími slovami, zachoval si priazeň kráľa Babylona, získal úctu skrze vernosť a aby sa mnohí ľudia obrátili.

Jojákim sa však vzbúril a porušil sľub daný kráľovi. Proti krajine vtrhli Chaldejci, Moábci, Ammónci a Sýrčania a Jojákim krajinu neubránil. Jeho syn Jojáchin vládol iba tri mesiace a desať dní. Keď ho obľahli Chaldejci, ktorí prišli potrestať vzburu jeho otca, vzdal sa. Bol odvedený do zajatia spolu so svojou matkou, dvoranmi, šľachtou, tesármi a kováčmi i s pokladmi domu Hospodinovho a kráľovského paláca. Nebúkadnecar potom dosadil na trón Matanju, mladšieho syna Joziáša, ktorému zmenil meno na Cidkíja.

Keby Cidkíja dôveroval Bohu, keby sa správal čestne a bral vážne Hospodinove posolstvá sprostredkované prorokom Jeremiášom, mohol by byť váženým vladárom a vydať jasné svedectvo o živom a pravom Bohu. Ľud by mal väčšiu slobodu, možnosť hľadať radu u proroka a vykročiť na cestu poslušnosti. Jeremiáš kráľa opakovane varoval, aby sa národ podriadil dočasnej vláde Babylona a zachoval pokoj.

V Jeruzaleme aj v Babylone sa však objavili falošní proroci, ktorí tvrdili, že národ čoskoro zloží jarmo poroby a znovu nadobudne stratenú slávu a vážnosť. Jeremiáš varoval pred následkami vzbury a písomne napomínal aj zajatcov, aby sa nedali oklamať a nespoliehali sa ľahkovážne na rýchle vyslobodenie. Boh vedel, že keby týmto slovám uverili, ich postavenie v Babylone by sa ešte viac zhoršilo.

Prorok upozorňoval, že poslušnosť by viedla k miernejšiemu zaobchádzaniu, zatiaľ čo vzbura by znamenala zvýšenú bdelosť a tvrdosť chaldejských úradov. Božou vôľou bolo, aby pokojne prijali svoj údel. Dvaja muži v Babylone, hoci viedli nečestný a skazený život, sa vydávali za zbožných. Keď ich Jeremiáš pokarhal, rozhnevali sa a snažili sa mariť prorokovo dielo, keď podnecovali ľud k nedôvere voči Božej rade. Prorok im oznámil, že budú postavení pred kráľa a popravení.

Vyslanci kráľov Edómu, Týru a Moábu spolu s ďalšími národmi navštívili Cidkíju, aby zistili, či nastal čas na spoločný odboj proti Babylonu. Kým čakali na rozhodnutie, Hospodin prehovoril skrze Jeremiáša a prikázal im, aby si zhotovili povrazy a jarmové ihlice, položili si ich na šiju a odkázali kráľom, že budú slúžiť Nabuchodonozorovi, jeho synovi i vnukovi, až kým nepríde čas súdu nad jeho krajinou.

Keď Jeremiáš nosil jarmo na svojej šiji, národy to videli a boli zaskočené. Proti nemu vystúpil falošný prorok Chananja, ktorý tvrdil, že do dvoch rokov Boh zlomí babylonské jarmo. Strhol jarmo z Jeremiášovej šije a zlomil ho pred ľudom.

Jeremiáš oznámil, že drevo bude nahradené železným jarmom. Chananja zomrel do jedného roka, konkrétne o sedem mesiacov, a tým sa pravdivosť Jeremiášových slov potvrdila. Pre nepokoje vyvolané falošnými prorokmi bol Cidkíja podozrievaný zo zrady, no po potvrdení vernosti mohol dočasne pokračovať vo vláde.

Ezechiel v babylonskom zajatí potvrdzoval pravdivosť Jeremiášovho posolstva a varoval ľud pred vierou vo falošné proroctvá o rýchlom návrate do Jeruzalema. Dostával videnia o obkľúčení a zničení mesta a odhaľoval ohavnosti páchané v chráme. Videl uctievanie modiel, klaňanie sa slnku a pohanské obrady, pri ktorých ľudia tvrdili:

„Hospodin nás nevidí“.

Napriek výsmechu a nevere bolo jasné, že Boží súd je neodvratný. Cidkíja sa vo svojej domnelej múdrosti obrátil na Egypt, aby získal kone a vojsko. Tým však definitívne spečatil osud Jeruzalema. Podriadenie sa Božej vôli sa pre tvrdohlavý národ stalo najväčším trestom.

Ku koncu vlády Cidkíju prišiel Nabuchodonozor a obkľúčil Jeruzalem. Na pomoc Júde chceli prísť Egypťania, no Chaldejci ich zadržali a dočasne sa stiahli. Tým sa zdanlivo otvorila nádej pre Cidkíju, ktorý vyhľadal proroka Jeremiáša, aby sa modlil k Bohu za národ. Jeremiáš však jasne vyhlásil, že vojsko sa vráti a Jeruzalem bude zničený. Súd bol vyhlásený a trest bol neodvratný.

Medzi Božími služobníkmi boli aj takí, ktorí sa pokúsili ukryť truhlu zmluvy s doskami Desatora a skryli ju v jaskyni, kde ju už nikdy nikto nenájde. Doteraz zostáva ukrytá.

Jeremiáš videl, že jeho služba sa chýli ku koncu, a chystal sa odísť. V tom mu však zabránil syn falošného proroka, ktorý ho obvinil zo zrady. Kniežatá ho zbili a uvrhli do väzenia. Cidkíja sa ho však stále bál, a tak ho po čase tajne zavolal a pýtal sa, či má nejaké slovo od Hospodina. Jeremiáš odpovedal otvorene, že kráľ bude vydaný do rúk Nabuchodonozora.

Jeremiáš pripomenul, že je nespravodlivo väznený, a varoval, aby ho neposlali do domu Jonatána, kde by zomrel. Preto zostal na nádvorí stráže a denne dostával pecník chleba, kým sa zásoby neminuli. Neprestával hlásať, že ak sa podriadia, zachovajú si život. Kniežatá ho však obvinili, že poburuje ľud, a hodili ho do cisterny kráľoviča Malkiju. Hospodin však vzbudil priateľov, ktorí sa ho zastali a zachránili ho.

Cidkíja si ho dal potajomky zavolať a Jeremiáš mu predložil poslednú možnosť milosti. Ak sa vzdajú, zachovajú si život a Jeruzalem nebude spálený. Kráľ sa však bál výsmechu a nemal mravnú odvahu riadiť sa pravdou. Prijal rady falošných prorokov a podriadil sa verejnej mienke.

Mesto padlo, kráľ bol odvlečený, vypichli mu oči a v Babylone zahynul. Chrám bol zničený, kniežatá popravené a zajatie trvalo až do perzskej vlády, kým sa nenaplnilo slovo Jeremiáša. Veliteľ stráže však Jeremiášovi neublížil.

Po páde Jeruzalema sa Jeremiáš rozhodol znášať údel tých, ktorí zostali v krajine. Kráľ ustanovil miestodržiteľa Gedaljáša, ktorý však zákerne zahynul. Ľud sa dal presvedčiť na útek do Egypta, čomu Jeremiáš márne odporoval. Až v Tachpanchesu sa ukázalo, že sa vrátil len nepatrný zvyšok. V spise „Plač Jeremiášov“ vydal svedectvo, že je to Božia milosť, že národ nebol úplne vyhubený.

Jeremiáš v Judsku, Ezechiel pri rieke Kebár a Daniel na babylonskom dvore hlásali to isté posolstvo: záchrana je v poslušnosti Hospodinovi. Boh prisľúbil, že aj počas Jeremiášovho väzenia je ochotný odpustiť a zachrániť. Prorok veril zasľúbeniam a posilňoval ľud nádejou. Za prítomnosti svedkov kúpil pole v Anatóte za sedemdesiat šekelov striebra, hoci územie bolo obsadené nepriateľmi. Okom viery videl návrat vyhnancov a chcel ich posilniť nádejou. Listiny uložil do nádoby ako svedectvo, že sa ešte budú kupovať polia, vinice a domy.

Jeremiáš sa modlil a prosil o pochopenie Božieho zámeru. Hospodin mu odpovedal otázkou, či je pre Neho niečo nemožné. Prisľúbil, že zhromaždí svoj ľud zo všetkých krajín, odpustí ich vinu, vpíše zákon do ich sŕdc a všetci Ho budú poznať. Tak zaznelo posolstvo nádeje uprostred najväčšej pohromy.

Izraelci odvlečení do zajatia, ktorí prišli o všetko, neboli Bohom opustení. Boh mal zámer prostredníctvom nich oboznámiť pohanov s pravým Bohom. Títo zástupcovia Božieho ľudu vynikali vierou v Boha a rozhodným postojom nespolčovať sa s modloslužbou. Posvätné nádoby a chrámové predmety boli umiestnené v chrámoch babylonských bohov, čo Babylončania považovali za dôkaz nadradenosti svojho náboženstva nad Hebrejcami. Izraelci boli pokorení, no zároveň sa stali svedectvom o Božej zvrchovanosti. Daniel a jeho traja priatelia sa dostali na dvor najmocnejšieho vládcu sveta.

Nabuchodonozor prikázal svojmu komorníkovi Ašpenázovi, aby spomedzi Izraelcov kráľovského pôvodu vybral mladíkov, ktorí boli zdatní, učenliví a telesne bezchybní, aby slúžili na kráľovskom dvore. Daniel, Chananja, Míšael a Azarja boli vybraní, pretože kráľ v nich rozpoznal výnimočný potenciál. Dostali špeciálnu výchovu, aby mohli v ríši zastávať významné postavenie. Učili sa chaldejský jazyk a po tri roky mali výhody vyhradené len pre kniežatá veľkej ríše.

Dostali nové mená odvodené od chaldejských božstiev. Hebrejskí rodičia pritom dávali deťom mená podľa povahových čŕt, ktoré v nich chceli rozvíjať. Kráľ ich nenútil okamžite zriecť sa viery, no dúfal, že sa tak stane postupne. Spoliehal sa, že nové mená a každodenný život v pohanskom prostredí ich privedú k tomu, aby opustili svoje náboženstvo a prijali babylonských bohov.

Rozhodujúcou skúškou sa stalo jedlo a pitie z kráľovského stola. Kráľ sa domnieval, že im tým prejavuje priazeň a blahobyt, no pokrm bol zasvätený modloslužbe, keďže časť z neho bola obetovaná modlám. Jesť z neho znamenalo zúčastniť sa pohanského kultu. Daniel a jeho priatelia však zostali verní Bohu.

Vedeli, že predstieraním by zapreli svoju vieru, porušili zásady Božieho zákona a stotožnili sa s pohanstvom. Nechceli skúšať na sebe účinky blahobytu a nestriedmosti, lebo poznali príbeh Nádaba a Abíhua, zaznamenaný v Mojžišových zvitkoch. Pitie vína by oslabilo ich duševnú zdatnosť. Boli vychovaní v prísnej striedmosti a vedeli, že za svoje schopnosti sú zodpovední Bohu. Božiu priazeň si vážili viac než priazeň pozemského vládcu.

Boh naklonil srdce komorníka, aby ich vypočul, hoci sa obával následkov. Daniel navrhol skúšku: aby im po desať dní dávali len jednoduchú stravu a vodu namiesto pokrmov a vína z kráľovského stola. Po skúške vyzerali zdravšie, krajšie a silnejšie než ostatní. Mohli preto pokračovať v jednoduchej strave. Počas troch rokov sa učili písmo a jazyk Chaldejcov a správali sa tak, aby to bolo na oslavu Boha i ich národa. Boh im dal chápavosť a múdrosť. Daniel rozumel videniam a snom. Naplnilo sa zasľúbenie:

„Kto poctí mňa, toho poctím.“

Dostali dar prorockého ducha a Boh im zveril poznanie budúcnosti až do konca času. Po skončení výchovy obstáli v skúške lepšie než všetci ostatní. Ich chápanie, vedomosti a vyjadrovanie desaťnásobne prevyšovali čarodejníkov a veštcov. Poslúchali zákony prírody. Úspech nebol výsledkom náhody ani šťastia, ale Božej prozreteľnosti. Bola to odmena za vieru, rozvahu, cnosť a vytrvalosť. Boh dáva príležitosti a úspech závisí od toho, ako ich človek využije.

Uprostred modloslužobného prostredia zjavovali Božiu povahu a vernosť v maličkostiach. Daniel v Babylone zostal Božím mužom uprostred sveta.

Boli už v službe kráľa. Boh zjavil svoju moc modloslužobnému národu a ukázal vernosť izraelského Boha. Nebúkadnecar mal sen, no po prebudení si ho nedokázal vybaviť ani si spomenúť na jeho podrobnosti. Dal zvolať učencov, zaklínačov a čarodejníkov a požadoval od nich výklad sna. Žiadali ho, aby im sen najprv rozpovedal, no kráľ ho nepoznal. Podozrieval ich z klamstva a z neochoty pomôcť, hoci tvrdili, že dokážu odhaľovať tajomstvá. Rozkázal im, aby mu oznámili sen aj jeho výklad; ak tak urobia, budú odmenení a oslávení.

Ak by to nedokázali, čakala ich smrť. Dvorní mudrci opäť žiadali, aby im kráľ povedal sen, a oni mu podajú výklad. Ich zdanlivá úskočnosť vyvolala kráľov hnev. Tvrdili, že jeho požiadavka je nemožná a nerozvážna, pretože to môžu poznať iba bohovia. Kráľ sa rozhneval a vydal rozkaz pobiť všetkých mudrcov v Babylone. Medzi odsúdenými boli aj Daniel a jeho priatelia. Keď sa Daniel dozvedel o rozsudku, múdro a opatrne sa spýtal veliteľa kráľovej telesnej stráže Arjóka, prečo vyšiel taký tvrdý výrok.

Daniel bojoval o život a odvážil sa predstúpiť pred kráľa s prosbou o odklad, aby mohol prosiť Boha o pochopenie sna a jeho význam. Kráľ súhlasil. Daniel potom oznámil vec svojim druhom a spoločne prosili Boha. Duch Hospodinov ich osvietil a Danielovi v nočnom videní zjavil tajomstvo i význam sna. Daniel vzdal chválu Bohu a šiel k Arjókovi, ktorému povedal, aby nevyhubil mudrcov a priviedol ho ku kráľovi, aby mu vyložil sen.

Na začiatku svojho výkladu Daniel oslavoval Boha ako zdroj všetkej múdrosti a otvorene priznal, že sám nemá múdrosť. Povedal, že sen pochádza od Boha nebies, ktorý chce kráľovi zjaviť budúce udalosti. Zdôraznil, že nad všetkými kráľovstvami panuje Boh, ktorý nastoľuje i zosadzuje kráľov. Kráľ mal pochopiť svoju zodpovednosť pred Bohom.

Sen obsahoval udalosti siahajúce až do konca vekov. Kráľ bol označený ako zlatá hlava. Keď si vypočul výklad, poklonil sa a vzdal chválu Bohu Izraelcov. Zrušil rozkaz na vyvraždenie mudrcov a povýšil Daniela. Obdaroval ho a ustanovil za vládcu nad celou babylonskou krajinou a za predstaveného všetkých mudrcov. Na Danielovu žiadosť poveril aj jeho priateľov spravovaním krajiny.

Daniel zostal na kráľovskom dvore. Dejiny ukazujú, že kráľovstvá sa opierajú o moc najmä v časoch zmätku a tiesne. Babylonsko-médoperská ríša bola nahradená ďalšími, ešte horšími a zvrhlejšími kráľovstvami. Skutočná sila národov však závisí od toho, do akej miery napĺňajú Boží zámer.

Túžba po svetovláde bola hlboko zakorenená v srdci kráľa, hoci v určitom období prežíval aj Božiu bázeň. Jeho vládne úspechy ho napĺňali pýchou, čo postupne viedlo k horlivejšiemu uctievaniu modiel. Mimoriadne ho zasiahli slová prorockého výkladu, že on je zlatá hlava, a mudrci mu poradili, aby sochu zo sna postavil na vyvýšené miesto so zlatou hlavou. Kráľ však chcel ísť ešte ďalej – dal zhotoviť celú sochu zo zlata ako symbol Babylona, všemocného kráľovstva, ktoré si podrobí všetky ostatné národy a bude trvať večne.

Obraz, ktorý mal pôvodne slúžiť na oslavu Božieho zámeru s národmi sveta, sa stal nástrojom oslavy človeka. Takúto veľkolepú sochu dovtedy nikto nevytvoril. Kráľ rozkázal, aby v deň jej zasvätenia všetci obyvatelia prejavili svoju vernosť babylonskej moci poklonou. V údolí Dúra sa zhromaždila celá krajina a pri zvuku hudby mali všetci padnúť na kolená a pokloniť sa. Satan sa pokúšal zmariť Boží zámer, aby izraelský národ bol požehnaním pre všetky národy, medzi ktorými žil.

Traja Hebreji sa však nepoklonili, čo mudrci – poháňaní závisťou – oznámili kráľovi. Ten nariadil, aby ich predviedli, a pohrozil im ohnivou pecou. Mladíci však verne plnili svoje povinnosti a ich postoj si všimol aj kráľ. Dal im poslednú možnosť: ak sa poklonia soche, nič sa im nestane. Ich viera však zostala pevná – dôverovali, že ich Boh vyslobodí. Zneuctenie Boha je smrť, uctievanie Boha je záchrana. Títo mladíci sa rozhodli uctievať Boha, a práve to sa stalo ich záchranou.

Kráľ sa rozhneval a rozkázal rozpáliť pec sedemnásobne viac. Keď ich zviazali a hodili do pece, tí, čo ich niesli, zahynuli. No v ohni sa zjavila postava – Kristus, ktorý sa s nimi prechádzal, a v Jeho prítomnosti oheň stratil svoju moc. Keď ich kráľ zavolal von, uvidel štyroch a ten štvrtý vyzeral ako Syn bohov. Kráľ už o Kristovi vedel, pretože o Ňom vydávali svedectvo svojím životom. Títo mladíci sa stali svetlom v krajine pohanov. Po tomto zázraku kráľ vydal nariadenie, že každý, kto bude hanlivo hovoriť o Bohu týchto mladíkov, bude potrestaný smrťou a jeho dom premenený na hnojisko. Tak zaznelo posolstvo do okolitého sveta:

„Niet iného Boha, ktorý zachraňuje ako tento.“

Kráľ zároveň vyhlásil, že Boh si zaslúži úctu. Nemal však právo nútiť ľudí, aby pod hrozbou smrti slúžili Bohu. Na hostine pri zasvätení sochy sa zišli zástupcovia mnohých krajín. Počuli svedectvo o mladíkoch, ktorí svojím uctievaním Boha oslávili Jeho meno pred celým svetom.

Kráľ časom spyšnel a prestal byť nástrojom v rukách Božích. Prišlo preto vážne upozornenie. Po každej víťaznej vojne jeho pýcha rástla, až sa stal symbolom násilného národa, zlatého mesta a chvály celej zeme. Označoval sa za kráľa kráľov. Raz v nočnom videní uvidel, ako uprostred zeme vyrastá mohutný strom, ktorého koruna siahala až po nebo. Jeho vetvy sa rozprestierali do končín zeme, kde nachádzali útočisko zvieratá a vtáky. Strom prinášal hojné ovocie a poskytoval pokrm pre všetkých. No potom prišiel Strážca, svätý, ktorý zvolal, že strom má byť skácený a jeho ovocie i lístie rozmetané.

Kráľ, ktorý túžil po výklade, si dal zavolať Daniela, aby mu objasnil význam sna. Keď Daniel predstúpil pred kráľa, zostal hlboko zasiahnutý, pretože vedel, že tento sen je vážnou výstrahou. Kráľ mal pochopiť, že dôvodom jeho pádu bude pýcha a trúfalé vyvyšovanie sa. Strom, ktorý vo sne videl, predstavoval jeho kráľovstvo. Mal byť vyhnaný spomedzi ľudí, žiť medzi divou zverou, živiť sa bylinami a byť kropený rosou. Malo prejsť sedem časov, kým pochopí, že Boh vládne a že vládu dáva tomu, komu chce. Kráľovstvo mohlo stáť pevne len vtedy, keď spozná, že nebesia majú najvyššiu moc.

Daniel naliehavo prosí kráľa, aby sa kajal, obrátil sa k Bohu a konal dobro. Kráľ bol týmto výkladom hlboko zasiahnutý, no Božia milosť nezmenila jeho srdce. Rýchlo zabúdal na silu Danielových slov. V jeho vnútri zostali korene ctižiadosti a pôžitkárstva a jeho panovanie sa postupne premenilo na krutovládu. Vyvyšoval sa nad Boha a dlhé mesiace sa navonok nič nedialo. Božia zhovievavosť však netrvala večne. Kráľ sa vysmial varovaniam a prestal dôverovať výkladu sna.

Uplynul rok a kráľ sa prechádzal po svojom paláci, obdivoval všetko, čo dokázal vlastnou silou. Vtedy zaznel hlas z neba, ktorý ho postihol súdom. Stratil rozum, súdnú schopnosť a upadol do šialenstva. Bol vyhnaný medzi zver a sedem rokov žil na potupu národom. Po týchto siedmich rokoch spoznal Boží trest a uznal svoju vinu. Jeho rozum sa mu vrátil a stal sa z neho múdry a láskavý kráľ. Pravá veľkosť totiž spočíva v pravej láskavosti. Kráľ verejne uznal Hospodina ako živého Boha a jeho svedectvo o Božom milosrdenstve je posledným skutkom jeho života, ktorý je zaznamenaný v Písme.

Na konci Danielovho života sa v krajine Babylon začali odohrávať zásadné zmeny. Kráľ zomrel a jeho miesto zaujali nástupcovia, ktorí nevládli múdro, a preto krajina postupne upadala. Vládu napokon prevzal vnuk kráľa Nabuchodonozora, Bélšacar, ktorého nemúdra a bezbožná vláda viedla k pádu celej ríše. Tento kráľ sa rúhavo správal voči Bohu a hoci mal množstvo príležitostí poznať Božiu vôľu, jeho záľuba v roztopašnom živote a túžba po sláve ho neodvratne priviedli na cestu zničenia.

Zatiaľ čo sa Kýros, synovec Dária Médskeho a veliteľ spojených vojsk Médov a Peržanov, pripravoval na útok, Babylon sa navonok stále javil ako nedobytné mesto. Pevnosť Babylonu pôsobila nezničiteľne. Železné brány, bohaté zásoby a mohutné múry chránila rieka Eufrat, ktorá tvorila prirodzenú obranu mesta. Kráľ, presvedčený o svojom bezpečí, usporiadal hostinu pre tisíc velmožov a oddával sa pitiu vína.

Pod vplyvom vášní sa Bélšacar postavil na čelo orgií a rozkázal priniesť zlaté a strieborné nádoby, ktoré jeho starý otec Nabuchodonozor odniesol z Jeruzalemského chrámu. Z týchto posvätných nádob pili víno, aby tým verejne znesvätili sväté veci, dokázali, že pre nich nič nie je sväté, a oslavovali pohanských bohov. Boží Strážca však sledoval všetko, čo sa dialo. Keď hýrenie dosiahlo vrchol, zjavila sa ruka, ktorá začala písať na stenu siene akoby plamenným písmom.

Nikto nerozumel týmto slovám, no boli jasnou predzvesťou Božieho súdu, ktorý zasiahol svedomie kráľa aj všetkých hostí. S hrôzou sledovali nápis, ktorý im pred očami odhaľoval skutky ich nerestného života. Kráľ si náhle uvedomil, že sa musí zodpovedať za svoje činy a že jeho správanie nemá žiadne ospravedlnenie. Bélšacar rozkázal privolať mudrcov, aby písmo vyložili, a sľúbil, že ten, komu sa to podarí, bude vládnuť ako tretí v kráľovstve. No mudrci stáli bezradní, rovnako ako kedysi pri Nabuchodonozorovom sne.

Kráľovná si vtedy spomenula na DANIELA a pripomenula kráľovi, že práve on dokázal vyložiť Nabuchodonozorov sen. Keď Daniel predstúpil pred kráľa, odmietol jeho dary slovami, že odmeny nech si ponechá, no že mu Písmo vyloží. Pripomenul mu všetko, čo zahodil – príležitosti poznať pravdu, svoje rúhanie sa Bohu a tiež pád Nabuchodonozora, ktorý prišiel pre jeho pýchu a hriech. Daniel zdôraznil, že sláva bola kráľom iba prepožičaná Bohom, a ostro ho pokarhal za jeho bezbožnosť.

Výklad tajomného písma obsahoval slová „Mené, mené, tekél, úfarsín“:

• Mené – Boh spočítal dni kráľovstva a rozhodol o jeho konci,
• Tekél – kráľ bol odvážený na váhach a nájdený nedostatočným,
• Perés – kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.

Božia ruka už nemohla ďalej zadržiavať pohromu za hriechy Bélšacara a jeho národa. Kráľovstvo bolo neodvolateľne odsúdené na zánik. Izaiáš už storočia vopred predpovedal, že vytúžený „súmrak“, v ktorom sa kráľ a jeho poradcovia budú rúhať proti Bohu, sa náhle zmení na „postrach“ a pohromu, ktorá prišla spolu s Kýrosovým útokom.

Kráľ Bélšacar náhle dostal správu, že mesto je obkľúčené nepriateľmi zo všetkých strán. Médovia a Peržania prekročili rieku a zatiaľ čo on a jeho dvor hýrili v bezstarostnosti, nepriateľ už stál pred múrmi kráľovského paláca. Tej istej noci bol Bélšacar zabitý a na trón zasadol cudzí panovník. Izraelskí proroci jasne predpovedali, ako Babylon padne – že bude dobytý a zničený.

Babylon sa stane Šéšeakom, jeho hradby budú spálené a mesto sa stane ako Sodoma a Gomora – navždy prekliate a neobývané. Babylon, symbol svetskej mocnosti, sa napokon zrúti a jeho moc sa rozplynie, podobne ako ďalšie mocnárstva – Grécko a Rím. Každé mocnárstvo prejde svojím obdobím skúšky, no napokon padne.

Ezechiel to videl vo videní v krajine Chaldejcov počas zajatia. Na brehu rieky Kebár sa mu zjavil burácajúci vietor zo severu, oblak a oheň, v strede ktorého sa objavilo niečo ako žeravé kovové zrkadlo. Štyri živé bytosti sa pohybovali medzi pretínajúcimi sa kolesami, ktoré sa na prvý pohľad zdali ako chaos, no v skutočnosti tvorili dokonalý súlad. Nad nimi bol trón podobný zafíru a na tróne sedela postava podobná človeku. Tieto bytosti mali pod krídlami ľudskú ruku a pohyb kolies bol riadený rukou spod krídel cherubov.

Nad ich hlavami, na zafírovom tróne, sedel Odveký a okolo trónu sa klenula dúha – znamenie Božej milosti.

Na tróne sedel Dárius Médsky, ktorý ustanovil nad kráľovstvom 120 satrapov a nad nimi troch vysokých úradníkov, z ktorých jedným bol Daniel. Satrapovia mu mali predkladať účty, aby kráľ neutrpel škodu. Daniel medzi nimi vynikal a kráľ ho zamýšľal ustanoviť nad celú ríšu. To však vyvolalo závisť u ostatných úradníkov, ktorí začali hľadať spôsob, ako ho obviniť. Velitelia, kniežatá a správcovia provincií sa spojili a zosnovali plán: presvedčili kráľa, aby vydal nariadenie, že tridsať dní nesmie nikto prosiť žiadneho boha ani človeka, iba kráľa.

Každý, kto by toto nariadenie porušil, mal byť uvrhnutý do jamy levovej. Kráľ podľahol lichoteniu, že mu to prinesie väčšiu slávu a upevní jeho moc. Skutočným strojcom plánu bol však Satan, ktorý sa obával oslabenia nadvlády temných síl. Prorok to pochopil, no nezmenil svoje zvyky a zostal verný. Prečo by sa mal prestať modliť práve v čase, keď to najviac potrebuje?

Modlil sa pri otvorených oknách, obrátený k Jeruzalemu, ako to robieval vždy. Medzi človeka a Boha nemá zasahovať žiadna pozemská moc, a tak sa Daniel stal nadčasovým príkladom odvahy a vernosti. Trikrát ho videli vojsť do izby a počuli ho modliť sa k Bohu. Na druhý deň predniesli žalobu kráľovi. Kráľ pochopil, že ide o nástrahu, a bolo mu zrejmé, že mieria na Daniela.

Chcel Daniela zachrániť až do západu slnka a vyslobodiť ho, no kniežatá mu pripomenuli, že nijaké nariadenie ani zákaz nemožno zmeniť. Na otvor jamy privalili kameň a zapečatili ho. Kráľ strávil noc v pôste – možno sa modlil za Daniela v príhovornej modlitbe. Boh to všetko dovolil, aby zdanlivo zvíťazili jeho nepriatelia, no iba preto, aby vyslobodenie Daniela bolo ich porážkou a aby bolo oslávené meno Božie.

Ráno kráľ volal do jamy a zistil, že Daniel žije. Zaradoval sa a dal hodiť do jamy žalobníkov aj ich rodiny. Ešte ani nedopadli na dno, už ich levy roztrhali. Kráľ vydal vyhlásenie, v ktorom vyvyšoval Boha, vyjadrujúc svoju úctu a vieru v Božiu moc. Viera preniká do neviditeľného a uchopuje večné skutočnosti. Prísne dodržiavanie nebeských požiadaviek prináša nielen hmotné, ale aj duchovné požehnanie.

Prorokovi boli zjavené veci budúcnosti a dostal príkaz, aby zapečatil proroctvo, odpočíval a potom vstane k svojmu údelu na konci dní.

Ľud mohol vidieť, ako sa napĺňajú dve proroctvá. Prvé, ktoré predpovedal Izaiáš, hovorilo o tom, že Kýros príde, pred ktorým Boh urovná všetko a dá mu Babylon do rúk. Toto proroctvo sa naplnilo, keď voda prestala tiecť a nepriatelia vstúpili nestráženými bránami do mesta. Druhé proroctvo sa týkalo 70 rokov zajatia, ktoré muselo uplynúť, kým budú Júdski zajatci oslobodení. Ak sa budú modliť, Božia priazeň ich privedie späť domov. Daniel týmto proroctvám veril a krátko pred pádom Babylonu nad nimi uvažoval a prosil Boha o porozumenie.

Daniel dostal viacero videní, v ktorých videl vzostup a pád kráľovstiev. Spočiatku však všetkému nerozumel. V ďalšom videní sa budúce udalosti objasnili, no Daniel nechápal čas 2300 večerov a rán. Nevedel, ako spolu súvisí obdobie 70-ročného zajatia a 23 storočí, ktoré mali uplynúť pred očistením svätyne. Anjel Gabriel mu to vysvetlil len čiastočne a Daniel z toho omdlel. V obave o osud Izraela ďalej skúmal proroctvá Jeremiáša a pochopil, že 70 rokov zajatia sa naplní.

Prosil Boha o skoré splnenie zasľúbení a modlil sa ako hriešnik spolu s ľudom, vyznávajúc ich hriechy. Opäť sa mu zjavil Gabriel a pripomenul mu videnie, ktoré dostal ešte pred pádom Babylona a pred smrťou Bélšaccara. Podrobne mu vysvetlil obdobie sedemdesiatich týždňov, ktoré sa má počítať od chvíle, keď vyjde slovo o návrate a obnove Jeruzalema. Daniel sa za túto vec modlil v prvom roku vlády médskeho panovníka Dária, a práve Kýros, perzský vojvodca, pripravil Babylon o jeho kráľovské žezlo. Po smrti Dária vládol Kýros ešte dva roky a jeho nástup na trón sa časovo zhodoval s dovŕšením sedemdesiatich rokov predpovedaného zajatia.

Boh použil Danielovo vyslobodenie z jamy levov, aby naklonil myseľ Kýra Veľkého priaznivým smerom. Perzský vládca prechovával k Danielovi úctu a uznával Božiu moc, ktorá sa v jeho živote zjavne prejavila.

Boh ovplyvnil myseľ kráľa Kýra, aby sa spoznal v proroctvách, ktoré boli o ňom napísané celé storočie pred jeho vládou. Kýra hlboko dojalo, že si ho Boh vyvolil a rozhodol sa naplniť Boží zámer. Preto vydal písomné vyhlásenie, ktoré rozposlal po celom kráľovstve, a v ňom dovolil Hebrejom návrat do vlasti a výstavbu chrámu. Zároveň vyjadril vďačnosť za dary, ktorými miestni obyvatelia podporili stavbu chrámu – kovmi, majetkom i dobytkom – a chrámové nádoby i materiál dal odovzdať správcovi pokladu Mitredatovi.

Na Zerubbábela, potomka kráľa Dávida, Kýros vložil zodpovednosť za splnenie kráľovského rozkazu a ustanovil ho za vodcu zástupu, ktorý sa vracal do Judska. Ako duchovnú oporu mu bol pridelený veľkňaz Jozua. Niektorí z rodových predákov sa ako prví rozhodli hradiť náklady na výstavbu chrámu a ich príklad následne prijal aj zvyšok ľudu.

Na chrámovom nádvorí bol znovu postavený oltár presne na mieste, kde stál aj pôvodný oltár. Pri jeho zasvätení sa zhromaždil celý ľud a obnovili sa posvätné služby. Slávil sa Sviatok stánkov a prinášali sa spaľované obete ako vyjadrenie túžby po odpustení od Boha. Boh ich žehnal a v srdciach ľudu rástla túžba vidieť dokončený chrám. Tí, ktorí pripravovali stavebný materiál, nachádzali v rozvalinách obrovské kamene, ktoré opracovali a dopravili priamo na stavenisko.

Práce pokročili natoľko, že bolo potrebné zasadiť základný kameň. Prítomnosť tisícov ľudí pri kladení uhlového kameňa bola sprevádzaná zvukmi trúbenia kňazov a cimbalov. Túto slávnostnú chvíľu však prerušil plač a smútok tých, ktorí so zármutkom spomínali na nádheru Šalamúnovho chrámu. Jedni boli vďační, že im Kýros umožnil návrat, no iní zostávali nespokojní a zmalomyseľnení, pretože nový chrám sa im zdal menej veľkolepý než ten predošlý.

Nadšenie robotníkov podlamovalo reptanie a nárek, ktoré ich skľučovali. Hoci mnohí jasali a radovali sa s veľkou vierou, prejavy nesúhlasu a sklamania spôsobili oneskorenie dokončenia Božieho domu. Veľkoleposť predošlého chrámu bola dôvodom ľudskej pýchy, no nádhera a lesk ich nepriblížili k Bohu. Boh neoceňuje bohoslužobnú okázalosť, ak jej chýba to, čo si Boh cení nadovšetko – obeť pokorného a skrúšeného ducha. Boh si váži cirkev nie pre jej vonkajší lesk, ale pre jej úprimnú zbožnosť, skutky lásky a dobroty.

V blízkosti Izraelcov žili Samaritáni, zmiešaný ľud pochádzajúci z pohanských osadníkov z Asýrie a zo zvyškov desiatich kmeňov Izraela, ktoré zostali v Samárii a Galilei. Títo Samaritáni tvrdili, že uctievajú pravého Boha, no ich srdcia zostávali modlárske a ich skutky dosvedčovali pretrvávajúce uctievanie pohanských bohov. Hoci sa navonok odvolávali na Vládcu vesmíru, ich zvyky a praktiky svedčili o opaku.

V čase obnovy bolo známe, že Samaritáni boli nepriateľmi Júdú a Benjamína. Napriek tomu sa obrátili na Zerubábela s ponukou pomoci pri výstavbe chrámu. Stavitelia však ich pomoc odmietli, pretože podľa príkazu Kýrosa mala byť obnova chrámu vykonaná výhradne Božím ľudom. Obávali sa, že prijatie cudzej pomoci by mohlo otvoriť dvere modlárstvu a narušiť čistotu Božieho diela.

Mojžiš varoval pred uzatváraním zmlúv s inými národmi. Skúsenosť zo zajatia jasne ukázala hranicu medzi svetom a Božím ľudom. Samaritáni poznali Božie požiadavky, no nezachovávali ich a stali sa nástrojom na marenie Božieho diela. Satan sa snažil pôsobiť na vládcov Médsko-perzskej ríše, no nebeskí poslovia chránili Boží plán. Gabriel zápasil s temnými mocnosťami a napokon zasiahol Boží Syn – Michael, aby Božie dielo nebolo zastavené.

Odpor nepriateľov a neustále zasahovanie Samaritánov oslabovali odvahu robotníkov. Nedôvera, ktorá vznikla už pri kladení základov, brzdila výstavbu. Samaritáni dosiahli vydanie zákazu, ktorým bola stavba chrámu prerušená. Zatiaľ čo nepriatelia prosperovali, Boh dopustil sucho a chrám pustol. Ľud uprednostnil vlastné domy pred Božím dielom. Prostredníctvom Haggeusa a Zachariáša Boh ukázal, že neúspech pramenil z neposlušnosti.

Zerubábel, Józua a ľud sa vrátili k práci. Hospodin viedol svoj ľud a nedovolil, aby nepriatelia uspeli. Proroci ich povzbudzovali, aby stavali s vierou, pretože v tomto chráme mal raz prebývať Kristus. Úradníci preverovali povolenie na stavbu a potvrdili, že vychádza z Kýrovho nariadenia. Zachariášove videnia ukázali, že Boh chráni a posilňuje svoj ľud a naplní zasľúbenia večnej zmluvy.

Rýchly postup pri stavbe chrámu vyľakal mocnosti zla. Satan sa snažil znechutiť ľud tým, že im neustále pripomínal ich povahovú nedokonalosť. Tento ľud, ktorý mal svetu prinášať evanjelium a poznanie o Bohu, sa stal terčom satanovej moci. Kým boli poslušní a verní Bohu, satan im nemohol ublížiť, preto sa ich pokúšal zviesť do hriechu a odkloniť od Boha. Podnecoval pohanské národy, aby ich vyhubili a zničili Boží plán obnovy.

Prorokovi bolo ukázané, ako Józua, veľkňaz, stojí pred Bohom v špinavých šatách, čo symbolizovalo hriešnosť ľudu, ktorého Kristus prišiel vykúpiť. Józua sa modlil za stiesnený ľud a prosil Krista o milosť a o naplnenie Božích zasľúbení. V tej chvíli však vstúpil satan, ktorý trúfalo odporoval a poukazoval na prestúpenia Izraela. Nárokoval si Izrael ako svoj majetok a žiadal jeho vydanie. Józua nemohol obhájiť ani seba, ani svoj ľud, pretože stál pred Bohom v špinavých rúchach, ktoré odhaľovali skutočný stav človeka.

Ako zástupca ľudu Józua vyznával vinu a poukazoval na ich pokánie a pokoru. Spoliehal sa výlučne na milosť odpúšťajúceho Vykupiteľa, Krista. Jeruzalem, prirovnaný k hľave vyrvanej z ohňa, prešiel pecou súženia, no jeho hriechy boli odpustené. Kristus mu dal nový turban a šat – symbol Božej spravodlivosti. Kristova spravodlivosť bola ľudu pripočítaná a oni prijali odpustenie na základe viery v Spasiteľa, ktorý mal prísť a dokončiť Boží plán.

Po videní o Józuovi dostal Zachariáš ďalšie posolstvo o Zerubábelovi. Videl svietnik s nádržou na olej, sedem lámp a dve olivy. Boh mu povedal:

„Nie vojenskou mocou ani silou, ale mojím Duchom.“

Dve olivy predstavovali dvoch pomazaných, ktorí stáli pred Pánom celej zeme a privádzali zlatý olej do svietnika. Títo pomazaní mali zásobovať ľud nebeským svetlom, láskou a mocou. Posolstvo bolo jasné: Božie dielo sa nikdy nedokončuje ľudskou silou, ale výhradne pôsobením Ducha Božieho. Prekážky sú často skúškou viery. Boh nimi odhaľuje, čo je v srdci človeka. Ak zotrváme v pevnej viere, Boh objasní cestu. Pred pravou vierou ustúpia aj hory ťažkostí.

Dokončený chrám, ktorý Zerubábel postavil, bol poctený viac než prvý chrám – nie ohňom z neba, ale prítomnosťou Krista, ktorý doň vstúpil. Tento chrám sa stal svedectvom Božieho príchodu medzi ľudí skrze Krista, vrcholu Božej prítomnosti na zemi.

Za vlády kráľa Kýra využilo viac ako päťdesiattisíc zajatcov nariadenie o návrate domov. Väčšina však zostala v cudzine, radšej než by čelila náročnej ceste a obnove zničených miest. Po dvadsiatich rokoch od Dáriovho nariadenia zaznelo nové Božie pozvanie počas vlády Xerxesa, známeho aj ako Ahasvér. Napriek tomu mnohí nepočúvali Zachariášove výzvy, aby opustili Babylon.

Dárius bol priaznivo naklonený Židom, no po jeho smrti nastúpil krutý vládca Xerxes Veľký. Za jeho vlády prežívali Židia ťažké obdobie. Satan podnietil Hámana Agagského, bezohľadného dozorcu nad kniežatami, aby maril Božie zámery. Hámán nenávidel Mordochaja, ktorý sa odmietol klaňať ako pred bohom, a rozhodol sa vyhubiť celý židovský národ. Na základe klamstiev vydal kráľ Ahasvér nariadenie o vyhladení Židov s presne určeným dňom.

Boh však zasiahol a kráľovnou sa stala Ester, Židovka. Mordochaj, jej blízky príbuzný, ju vyzval, aby sa prihovorila u kráľa za svoj ľud. Spoločne sa postili tri dni a Ester sa rozhodla predstúpiť pred kráľa, hoci tým riskovala život. Kráľ ju prijal a počas hostiny, na ktorej bol prítomný aj Hámán, sa začali odvíjať rozhodujúce udalosti. Kráľ bol v noci nepokojný, Hámán bol ponížený a potrestaný a Mordochaj verejne poctený.

Kráľ následne vydal nové nariadenie, ktoré umožnilo Židom brániť sa. V deň plánovaného vyhladenia sa zhromaždili v mestách a nikto proti nim neobstál, pretože ich chránili Boží anjeli. Mordochaj bol dosadený na Hámánovo miesto a do Jeruzalema sa vrátili ďalší Židia, keď sa s Ezdrášom vydali na návratnú misiu. Tento návrat sa odohral v siedmom roku vlády Artaxerxa I., nástupcu Xerxesa.

Tento príbeh je prorockým predobrazom udalostí, ktoré sa budú odohrávať aj na konci času. Opäť sa rozhorí boj proti Božej sobote a proti ľudu Boha, ktorý bude čeliť skúškam, nátlaku a nástrahám.