Zmena štvrtého prikázania

Zmena štvrtého prikázania nenastala naraz. Išlo o pozvoľný historický proces. Prvé tendencie zachovávať nedeľu sa objavili v zbore v Ríme, kde väčšinu veriacich tvorili nežidia (Rim 11:13). V hlavnom meste sa v tomto období výrazne prejavovali antisemitské tendencie, a preto sa kresťania usilovali odlíšiť od Židov. Keďže spoločným znakom bolo svätenie soboty ako dňa odpočinku, vznikol tlak na zavedenie iného dňa.

Napriek tomu väčšina kresťanov v ríši v prvých storočiach naďalej zachovávala sobotu, čo v 5. storočí potvrdzuje aj historik Sokrates Scholastikos.

„Môžete čítať Bibliu od prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie Jána a predsa nenájdete jediný riadok, ktorý by potvrdil nedeľu ako deň odpočinku. Sväté Písmo požaduje svätosť soboty ako jediného dňa, ktorý sme my katolíci nikdy nezachovávali“ Kardinál James Gibbons, The Faith of Our Fathers, 110. vyd., str. 89

Katolícka cirkev teda vlastnými slovami vyznáva, že svätenie nedele je znamením jej autority, a že každý protestant, ktorý svätí nedeľu, túto autoritu fakticky uznáva.

„Samozrejme, katolícka cirkev si robí nárok na to, že táto zmena bola jej dielom. Tento skutok je znamením jej cirkevnej moci a autority v duchovných veciach“ List C. F. Thomasa, sekretára kardinála Gibbonsa, 28. október 1895

„Nedeľa je znamením našej moci, cirkev stojí nad Bibliou a presun svätenia soboty je toho dôkazom. Každý protestant, ktorý svätí nedeľu, túto moc uznáva“ Catholic Record, 1. september 1923

„Kresťanstvo ďakuje katolíckej cirkvi za ustanovenie nedele ako sabbatu. V Písme však neexistuje nijaké prikázanie ani poukaz na to, že by sa nedeľa mala zachovávať ako deň odpočinku“ Our Sunday Visitor, 4. január 1931

„Namiesto soboty zachovávame nedeľu, pretože katolícka cirkev preniesla svätosť soboty na nedeľu“ Peter Geiermann, CSSR, A Doctrinal Catechism, 1957, str. 50

„Keby rímsko-katolícka cirkev nemala túto moc, nemohla by svätosť siedmeho dňa, sabbatu, preniesť na prvý deň, nedeľu. K tejto zmene chýbajú biblické podklady“ Stephen Keenan, A Doctrinal Catechism, str. 174

„Tým, že protestantizmus odmieta autoritu rímsko-katolíckej cirkvi, nemá logické odôvodnenie pre svoju nedeľnú teóriu. Dôsledne by mal zachovávať sobotu ako deň odpočinku“ John Gilmary Shea, American Catholic Quarterly Review, január 1883

„Buď protestantizmus so svätením soboty, alebo katolicizmus s dodržiavaním nedele. Kompromis nie je možný“ Catholic Mirror, 23. december 1893

Biblia aj dejiny odhaľujú, aký veľký duchovný boj sa odohráva na tejto zemi. Odpadnutý cherub satan so svojimi pomocníkmi bojuje proti Bohu a nenávidí všetkých, ktorí mu chcú zostať verní. Už v izraelskom národe sa neustále usiloval priviesť ľud do odpadnutia a v tomto úsilí pokračoval aj v čase Ježiša Krista. Keď sledujeme dejiny Izraela, vidíme systematické úsilie satana o rozbitie cirkvi, aby ju odviedol od Boha a odvrátil od jej poslania.

Používal modloslužbu, viedol ľudí k extrémom, prekrúcal vieru aj Boží zákon, až napokon národ ani nespoznal zasľúbeného Mesiáša a ukrižoval ho. Keď Kristus založil svoju cirkev a poveril ju hlásať evanjelium celému svetu, satan zúril a snažil sa Kristových nasledovníkov zničiť. Prenasledovanie však paradoxne dielu prospelo, pretože sa v utrpení verných zjavovala Božia moc. Za každého umučeného uverili ďalší a ďalší. Aj počas najkrutejších prenasledovaní si títo svedkovia Ježiša Krista zachovali vieru nepoškvrnenú.

Satan preto zmenil taktiku. Rozhodol sa zahmlievať pravdu, prekrúcať učenie a meniť základné body viery, aby oslabil lásku k pravde a nenápadne oddeliť telo – cirkev – od hlavy, ktorou je Kristus. To, čo nedokázal silou, snažil sa dosiahnuť ľsťou. Prenasledovanie ustúpilo a nahradil ho blahobyt a svetské pocty. Modloslužobníci boli vedení k tomu, aby čiastočne prijali kresťanskú vieru, no zároveň odmietli jej základné pravdy.

Vyznávali Ježiša ako Božieho Syna, verili v jeho smrť a zmŕtvychvstanie, no necítili svoju hriešnosť a nevideli potrebu pokánia. Navrhovali kompromisy a vyzývali kresťanov, aby aj oni ustúpili zo zásad, vraj v mene jednoty viery. Cirkev sa tak ocitla v smrteľnom nebezpečenstve.

Väčšina kresťanov napokon ustúpila a kresťanstvo sa spojilo s pohanstvom. Aj keď uctievači modiel tvrdili, že sú obrátení, v skutočnosti si ponechali modlárstvo, len zmenili jeho formu. Začali uctievať obrazy Ježiša, Márie a svätých. Tak sa do cirkvi dostal kvas modlárstva a začal pôsobiť svoj rozkladný vplyv.

„Všetci, ktorí chcú zbožne žiť v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“ 2. Timoteovi 3:12

Boh však dal cirkvi vzácny dar. V Biblii odhalil stratégiu nepriateľa aj budúci stav cirkvi. Prvé tri kapitoly Zjavenia Jána upozorňujú, že prídu ľudia, ktorí budú popierať Kristovo Božstvo, znižovať význam obete, učiť, že spasenie si treba zaslúžiť skutkami, a budú sa pokúšať meniť Boží zákon.

Už Daniel v prorockej knihe ukazuje, že povstane moc, ktorá sa odváži meniť čas a zákon. Jediné prikázanie, ktoré sa priamo týka času, je sobotný deň odpočinku.

„Bude hovoriť slová proti Najvyššiemu, bude sužovať svätých Najvyššieho a bude sa snažiť zmeniť časy a zákon“ Daniel 7:25 (Rôzne preklady: „zmeniť doby a zákon“, „premeniť časy a zákon“, „aby premenil časy i práva“, „pokúsi sa zmeniť aj časy a predpisy“)

Boh zjavil apoštolovi Pavlovi, že sa v cirkvi objaví moc, ktorá si bude nárokovať právo rozhodovať, a že táto moc začne pôsobiť už v jeho dobe, najskôr nepozorovane a potom stále zjavnejšie.

„Nech vás nikto žiadnym spôsobom nezvedie, pretože nenastane, kým napred nepríde odpadnutie a nebude zjavený ten človek bezzákonnosti, syn záhuby, ktorý sa stavia na odpor proti všetkému a pyšne sa dvíha nado všetko, čomu sa hovorí Boh alebo čo sa uctieva, takže sám zasadne do Božej svätyne a bude sa vydávať za Boha. Lebo tajomstvo tejto bezzákonnosti už pôsobí, len čaká, kým ten, kto ho teraz zdržiava, nebude z prostriedku vzatý“ 2. Tesalonickým 2:3–4, 7

Kto si v Cirkvi odvážil siahnuť na svätý Boží zákon? Apoštol Pavol odkazuje priamo do Ríma:

„A tak Zákon je svätý i prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré“ Rimanom 7:12

„Veď je predsa jeden Boh, ktorý ospravedlní obrezaných z viery a neobrezaných skrze vieru. Rušíme teda vierou zákon? V žiadnom prípade. Naopak, Zákon potvrdzujeme“ Rimanom 3:30–31

Tento kult siaha hlboko do staroveku a mal výrazný vplyv na formovanie náboženských praktík. Peržania uctievali jasnú hviezdu pod menom Mitra, Gréci pod názvom Hélios a najvýraznejšie sa kult slnka rozvinul u Rimanov. Na konci 3. storočia bol Sol deus invictus – Nepremožiteľný boh slnka, zosobnený Apollonom – uctievaný v celej ríši a prenikol do rímskej civilizácie.

Kult Mitry mal svoje sväté dni, pričom prvý deň týždňa – nedeľa – bol považovaný za jeho sviatok, čo sa zhodovalo s dňom Baala a Apollona. Pozoruhodné je, že pápež a biskupi dodnes nosia mitru a mnohé symboly zostali z tohto kultu prevzaté.

Na konci 2. a na začiatku 3. storočia sa zákaz práce v nedeľu stáva bežnejším a zároveň silnie snaha nahradiť biblickú sobotu nedeľou. Táto zmena prebieha pozvoľne a často aj nevedome. Na východe sa začína pretvárať chápanie svätenia soboty, zatiaľ čo 4. storočie prináša triumf nedele. Rímsky biskup Silvester (314–337) sa usiloval odstrániť pohanské prvky z kresťanskej terminológie a rozhodol, že mitraistický Deň slnka (Dies solis) bude premenovaný na Deň Pána (Dies Dominica), aby sa tak viazal na vzkriesenie Krista.

V roku 321 cisár Konštantín, ktorý bol v tom čase vyznávačom boha slnka, z politických dôvodov spojil pohanské a kresťanské prvky. Dňa 7. marca vydal zákon, ktorý nariadil zachovávať nedeľu ako „úctyhodný deň slnka“, čím sa snažil získať podporu kresťanov aj pohanov. Dekrét znie takto:

„V úctyhodný deň slnka nech magistráty a obyvatelia miest odpočívajú a všetky dielne sú zatvorené. Avšak na vidieku tí, ktorí sa zamestnávajú poľnohospodárstvom, môžu sa voľne a legálne venovať svojim bežným prácam, pretože sa často stáva, že iný deň nie je tak vhodný pre osievanie polí a staranie sa o vinice, inak by hrozila strata hodnôt, ktoré nám nebo udeľuje“ Cisár Konštantín, edikt z 7. marca 321

Tento dekrét o zachovávaní nedele bol následne posilnený ďalšími cisárskymi výnosmi v rokoch 368, 386, 389, 425 a 469. Nariadenia cisára Theodosia II. z rokov 423 a 428 už otvorene vyjadrovali odpor voči tým, ktorí zachovávali sobotu. Významnú úlohu pri upevňovaní nedele a vytláčaní soboty zohrali aj cirkevné koncily.

• Koncil v Elvíre (305)
• Koncil v Arles (314)
• Koncil v Nicei (325)
• Koncil v Laodicei (asi 364)
• Koncil v Kartágu (401)
• Koncil v Orléans (538)

Koncil v Laodicei (asi 364) prijal kánon 29, ktorý po prvýkrát vyslovil anathema proti tým, ktorí svätili sobotu. Podľa tohto rozhodnutia mali veriaci v sobotu pracovať a nemali byť nečinní. Napriek tomu však počas všetkých storočí a v rôznych krajinách existovali verní a nebojácni svätitelia soboty, ktorí sa riadili výlučne autoritou Písma svätého a boli ochotní za pravdu položiť aj svoje životy.

Rímskokatolícka cirkev sama priznáva, že za svätením nedele nestojí autorita Písma, ale autorita cirkvi. Zo štúdia cirkevných dejín vyplýva, že nedeľa má pôvod v pohanských kultoch, ktoré cirkev postupne transformovala pod zámienkou obrátenia sveta. Tento proces umožnil rozšírenie moci a vplyvu, no zároveň znamenal stratu duchovnej čistoty a odklon od pravej viery založenej na Písme. Zmena bola oficiálne schválená pápežstvom a považovaná za dôkaz cirkevnej autority.

„Môžete čítať Bibliu od Genesis po Zjavenie a nenájdete jediný riadok, ktorý by povoľoval alebo potvrdzoval svätenie nedele. Písmo nariaďuje zbožné zachovávanie soboty, dňa, ktorý my nikdy nesvätíme“ Kardinál James Gibbons, La foi de nos pères, 1886

„Je zaujímavé pripomenúť, že zachovávanie nedele nielenže vôbec nespočíva na Biblii, ale je v očividnom rozpore s jej literou, ktorá prikazuje sobotný odpočinok. Katolícka cirkev autoritou Ježiša Krista preniesla tento odpočinok na nedeľu v upomienku na zmŕtvychvstanie nášho Pána“

Katolícky autor a učenec John A. O’Brien vo svojej známej knihe „Viera miliónov“ (1974) uzatvára túto otázku provokatívnym vyhlásením:

„Keďže sobota, a nie nedeľa, je v Biblii menovaná, nie je to pozoruhodné, že nekatolíci, ktorí tvrdia, že ich učenie pramení priamo z Biblie a nie z tradície cirkvi, zachovávajú nedeľu namiesto soboty? Áno, toto je nedôsledné a rozporuplné“

Potom pokračuje ďalej:

„Skutočnosť zachovávania nedele sa opiera o autoritu katolíckej cirkvi a nie o jasné výroky Biblie. Preto sa svätenie nedele stáva spomienkou na Matku cirkev, z ktorej odišli nekatolícke cirkvi. Je to ako s chlapcom, ktorý odišiel z domova, no vo vrecku stále nosí mamičkinu fotografiu a pramienok vlasov“ str. 400–401

Apoštoli Ján a Peter, ktorým židovská rada zakázala hovoriť v mene Ježiša, odpovedali:

„Posúďte, či je pred Bohom správne, aby sme vás poslúchali viac ako Boha“ Skutky 4:19

Takýto postoj má zaujať pravý kresťan aj v otázke svätenia dňa Pána. Autorita cirkvi si nárokuje právo meniť Boží zákon v mene Ježiša Krista, avšak samotný Ježiš Kristus učí:

„Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov. Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Lebo veru, hovorím vám: Kým nepominie nebo a zem, nepominie ani najmenšie písmenko ani jedna čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane“ Matúš 5:17–18

„Prečo aj vy prestupujete Boží príkaz kvôli svojej tradícii? Márne ma však uctievajú, vyučujúc náuky, ktoré sú len ľudskými príkazmi“ Matúš 15:3, 9

„Zákon a Proroci platili až do Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý je do neho naliehavo pozývaný. Je však ľahšie, aby pominuli nebo a zem, než aby padla jedna čiarka Zákona“ Lukáš 16:16–17

Už dávno bolo v proroctvách predpovedané, že cirkev sa pokúsi zmeniť Boží zákon, no zároveň bolo zasľúbené, že zachovávanie soboty bude pred druhým príchodom obnovené. Izaiáš v 56. a 58. kapitole vyzýva Boží ľud k reforme sobotného prikázania. Proroctvo Izaiáš 56:8 hovorí o čase, keď do spoločenstva veriacich vstúpia mnohí pohania, pričom táto misia je úzko spojená so sobotným prikázaním. V tomto proroctve je predstavená charakteristika ľudu a cirkvi, ktorá má svetu zvestovať reformu soboty.

„Tí, ktorí z teba vyjdú, vybudujú odveké trosky, upevníš základy, ktoré trvali z generácie na generáciu. A nazvú ťa tým, kto zamurováva trhliny a obnovuje chodníky k obydliam“ Izaiáš 58:12

Vo veršoch 13 a 14 Izaiáš hovorí o správnom zachovávaní soboty. Pred druhým príchodom Spasiteľa musia byť ľudia oboznámení s večným evanjeliom (Zjavenie 14:6–7). Musí zaznieť posolstvo o spasení v Ježišovi Kristovi, o tom, že Kristus príde druhýkrát, aby zriadil svoje večné kráľovstvo. Zároveň však musí zaznieť aj výzva, ako má človek žiť, aby bol pre toto kráľovstvo pripravený.

Na vrchu Sinaj boli dané normy pre ľudský život. Aj dnes platí výzva upraviť svoj život podľa týchto princípov. Do nebeského prostredia, ktoré je pripravené pre ľudí, môžu vstúpiť len vnútorne premenení, ktorí sa radi riadia Božím zákonom, ktorí si zošklivili hriech a neposlušnosť.

Až sa Kristus vráti, zničí hriech. Ale ak bude hriech v nás, aký nás čaká osud?

„Každý, kto robí hriech, robí proti zákonu, lebo hriech je prestúpenie zákona“ 1. Ján 3:4

Hriech je prestúpením zákona, no darom milosti je večný život. Kristus očisťuje od hriechu, zmýva previnenie svojou krvou a ponúka milosť, ktorá dáva nový začiatok, spolu so silou Ducha Svätého, aby tento život zostal čistý. Prijmite preto vieru a pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vpíše svätý zákon do srdca. Kristus hlása večné evanjelium a posiela troch anjelov, aby ho zvestovali a varovali každého človeka k návratu k pravému uctievaniu. Posolstvo troch anjelov znie:

„Uvidel som iného anjela, ktorý mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu. Volal mocným hlasom: Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu; klaňajte sa tomu, ktorý učinil nebo, zem, more i pramene vôd“ Zjavenie 14:6–7

„Padol, padol veľký Babylon, ktorý napájal všetky národy vášnivým vínom svojho smilstva“ Zjavenie 14:8

„Kto sa klania šelme a jej obrazu a prijíma ciach na čelo alebo na ruku, bude piť z vína rozhorčenia. Dym ich múk vystupuje na veky vekov a nemajú odpočinutie tí, ktorí sa klaňajú šelme a jej obrazu a prijímajú ciach jej mena“ Zjavenie 14:9–11

„Tu je vytrvalosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a Ježišovu vieru“ Zjavenie 14:12

Téma zmeny štvrtého prikázania a presunu dňa odpočinku je úzko spätá s biblickým učením o Božom zákone, ktoré je podrobne rozpracované v tematike Boží zákon; historický a teologický rozbor konfliktu medzi sobotou a nedeľou rozvíja sekcia Sobota vs. nedeľa, ktorá ukazuje rozdiel medzi biblickou autoritou a cirkevnou tradíciou, pričom celý proces postupnej zmeny je detailne vysvetlený v téme Zmena soboty na nedeľu; obnovenie pôvodného významu siedmeho dňa a jeho miesto v pláne spásy potom zapadá do širšieho rámca Rehabilitácie soboty, ktorá poukazuje na vernosť Písmu a poslušnosť Bohu ako základ skutočného kresťanského života.