Kde je Boh, keď to bolí?

Prečo sa zlé veci dejú dobrým ľuďom?

Toto je asi najnepríjemnejšia otázka, ktorú si môžeme položiť. Je obzvlášť aktuálna v dnešnej dobe, keď vidíme mnohých ľudí, ktorí prechádzajú rôznymi ťažkosťami. Mnohí sa v takejto situácii pýtajú, či nie sú trestaní za nejaký tajný hriech, iní sú tak sklamaní, že sa úplne vzdajú svojej viery. Tolko ľudí túži úprimne žiť čestným, morálnym životom!

Napriek všetkým ušľachtilým úmyslom a zanieteniu sa dejú zlé veci – nie ich vinou – ktoré môžu spôsobiť bolesť a ťažkosti. Nič neznechutí viac, ako keď sa čo najviac snažíme, dávame zo seba všetko a vidíme, že naše úsilie neprináša ovocie. Jób je asi najlepší biblický príklad dobrého človeka, ktorého postihla nevysvetliteľná tragédia. Pozrime sa na jeho príbeh, aby sme pochopili, čo nás chce Boh naučiť o tom, ako zvládať krízy a problémy.

Dobrý človek čelí tragédii

Kniha Jób rozpráva príbeh o mužovi, ktorý mal všetko a potom – bez vlastného zavinenia – všetko stratil. Slávny francúzsky spisovateľ Victor Hugo povedal:

„Keby zajtra zničili všetky knihy a ja by som si mohol ponechať iba jedno dielo, zachránil by som Jóba.“

A Alfred Lord Tennyson túto knihu nazval „najväčšou básňou starovekej aj modernej literatúry“. Môžeme predpokladať, že títo muži si veľmi vážili knihu Jób pre jej literárne kvality – dojímavý dej, nezabudnuteľné postavy a brilantný jazyk. No zároveň si môžeme predstaviť, že tento príbeh ich nesmierne oslovil práve preto, že skúma odvekú záhadu utrpenia a hľadá odpoveď na otázku, či je Boh spravodlivý a milosrdný.

Na začiatku príbeh opisuje, aký bol Jób bezúhonný a úspešný. Vlastnil rozsiahle pozemky s veľkými stádami dobytka. Mal stabilnú, súdržnú rodinu. Bol charakterným mužom, ktorý miloval Boha a žil spravodlivým životom. Jób bol skrátka „tým mužom“, ktorý „prevyšoval všetkých synov dávnoveku“ (Jób 1,3).

Potom sa však všetko náhle zrútilo. Pri lúpeži Jób prišiel o všetok svoj dobytok, náhla víchrica usmrtila všetky jeho deti a jeho samého postihli záhadné vredy, ktoré sa mu objavili po celom tele. Je pochopiteľné, že Jóbova manželka bola rozčúlená. Vo svojom hneve obvinila Boha za všetko, čo sa stalo, a dokonca Jóba nabádala, aby Boha preklial a zomrel. Jób však zostal verný svojej viere a odpovedal jej:

„Dobro budeme prijímať od Boha, a zlé prijímať nebudeme?“ (Jób 2, 9-10)

Hoci bol Jób presvedčený, že Boh má právo takto s ním naložiť, začal zápasiť s tým, čo sa mu stalo. Premohol ho hlboký smútok a vyjadril svoje pocity v prítomnosti troch blízkych priateľov:

„Nech zhynie deň, v ktorý som sa narodil… Prečo som nezomrel hneď v matkinom lone, nevyhasol hneď, ako som vyšiel z jej života?“ (Jób 3, 1.11)

Keď Jób uvažoval o svojom nešťastí, začal pochybovať dokonca aj o Božej dobrote. Začal spochybňovať spôsob, akým Boh zaobchádza so svojím ľudom.

Videl som ťa!

Jóbovi priatelia Elífaz, Bildad a Cófar prišli, aby s ním nariekali a utešovali ho, no boli presvedčení, že jeho nešťastie je trestom od Boha, pretože podľa nich Jób zhrešil. Nabádali ho, aby vyznal nejaký tajný hriech, ktorého sa údajne dopustil. Ponúkli mu, že mu pomôžu skúmať svedomie, aby zistil, či nie je vinný nejakým previnením, o ktorom ani sám nevie. Neustále ďalej rozprávali a rozprávali, snažili sa Jóba presvedčiť o niečom, čo jednoducho nemohol prijať.

Aj keď možno mali dobrý úmysel, ich slová spôsobili, že sa Jób cítil ešte viac zranený, znechutený a osamelý. Ako debata pokračovala, Jób začal svoje otázky smerovať na Boha, nie na svojich priateľov. Nahlas sa pýtal, či Boh „žiarlivo striehne“, keď trápi a hubí svoj ľud (Jób 10,3.8).

„Prečo skrývaš svoju tvár a pokladáš ma za svojho nepriateľa?“ (Jób 13,24)

Hovoril aj o tom, ako jeho volanie o pomoc ostalo bez odpovede, ako Boh zahalil jeho cesty temnotou a priviedol ho do záhuby (Jób 19,7-10). Nakoniec Boh prehovoril k Jóbovi, ale nezodpovedal ani jednu z jeho otázok. Namiesto toho mu kládol svoje vlastné otázky. Spýtal sa ho, či má moc nad svetom alebo nad hviezdami, či ovláda poľnú zver a podobne. V podstate sa ho spýtal:

„Dokážeš urobiť to, čo som urobil ja pri stvorení? Dokážeš udržiavať vesmír tak, ako to robím ja?“

Jób mohol v pokore odpovedať iba takto:

„Len z počutia som o tebe vedel, no teraz ťa vidí moje oko. Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ (Jób 42,5-6)

Nie PREČO, ale AKO

Jóbovi sa stali zlé veci, hoci bol dobrý a bezúhonný muž. Podobne aj nám sa môžu stať zlé veci, aj keď sa snažíme žiť správne, morálne a nasledovať Ježiša. Možno sa Jóbov príbeh podobá práve tomu nášmu. Možno ste si aj vy niekedy položili otázku:

„Pane, som ti taký verný. Vždy som sa snažil konať správne. A toto je odmena za moju vernosť?“

Ak práve prechádzate svojimi ťažkosťami, krízami a problémami, vedzte, že tajomstvo ich zvládnutia spočíva vo vašom postoji. Jób zostal bohabojný a verný Bohu aj uprostred najväčších ťažkostí. Ani raz ho Boh nekritizoval za nedostatok viery či úcty. V skutočnosti bol Jób taký čestný a verný muž, že Boh dovolil satanovi, aby ho vyskúšal (Jób 1,6-12). A práve preto, že si Jóba veľmi vážil, dal sa mu napokon spoznať osobne.

Nech prežívame akékoľvek skúšky, musíme odmietnuť myšlienku, že nás Boh nenávidí, chce nás potrestať alebo nám chce zničiť život. Keď sa Ježiša spýtali na muža, ktorý sa narodil slepý, Ježiš objasnil, že tento človek nebol potrestaný za svoj hriech ani za hriech svojich rodičov, ale povedal:

„Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ (Jn 9,3)

Aj keď Boh „karhá“ tých, ktorých miluje (Žid 12,6), nikdy to nerobí z hnevu alebo zo sklamania. Robí to vždy z lásky, aby nás formoval, učil a posúval bližšie k sebe. Život je plný tajomstiev. Podobne ako Jób, ani my nebudeme vždy vedieť, prečo sa určité veci dejú. Niekedy sa jednoducho musíme prestať pýtať „prečo“ a radšej sa sústrediť na „ako“. Niekedy si potrebujeme položiť otázku:

„Ako môžem ísť ďalej po tom, čo sa stalo? Ako mám konať, aby som zvládol situáciu, ktorej čelím, a zároveň zostal dôverovať Bohu a zotrval vo viere v Pána?“

Je veľmi dôležité, aby sme verili, že Ježiš je Pánom celého stvorenia. Je dôležité veriť, že práve On riadi celý vesmír – čo znamená, že má svoju ruku na každom jednom z nás! Ježiš vie, čo sa s nami deje v každej chvíli nášho života. Ak bol pokúšaný sám Ježiš – pretože aj tomuto dobrému človeku sa stali „zlé veci“ – celým svojím srdcom je pri nás, keď prežívame problémy, bolesť a pokušenia (Žid 2,18).

Dokedy ešte, Pane?

Kniha Žalmov je plná modlitieb ľudí, ktorí zažívali rôzne druhy ťažkostí a utrpenia. Žalm 55 hovorí o zrade blízkeho priateľa. Žalm 35 vyjadruje bolesť človeka, ktorý bol nespravodlivo obvinený. Žalm 142 je modlitbou človeka, ktorý sa cíti osamelý a opustený. Vo všetkých týchto a mnohých ďalších príkladoch žalmista úprimne a slobodne vylieva svoje srdce pred Pánom. Otvorene hovorí Bohu o svojej bolesti, a v niektorých prípadoch (napríklad Žalm 13 a 22) sa dokonca pýta Boha, prečo sa od neho vzdialil.

Tieto žalmy – a ďalšie podobné – nie sú iba starozákonnými modlitbami izraelského ľudu. Sú zároveň poučením pre dnešok. Sú to príklady viery, ktoré nás pozývajú obrátiť sa k Pánovi s prosbou o pomoc, útechu a nádej, keď prežívame rôzne skúšky, krízy či ťažkosti. Učia nás, že bez ohľadu na okolnosti a rozsah nášho utrpenia môžeme vždy mať nádej v Pána. Aj keď situácia nedáva zmysel a hoci sa nám môže zdať, že všetky dôkazy svedčia proti Božej vernosti, môžeme napriek tomu pevne zotrvať vo svojej viere. Keď sa ocitnete v problémoch a máte pocit, že ste opustení, prijmite tieto žalmy ako svojho sprievodcu.

Prijmite tiež Jóba ako svoj vzor. Môže trvať týždne, mesiace či dokonca roky, kým uvidíte zmenu. No verte, že Boh je stále s vami. Je pripravený vás utešiť a pomôcť vám. Dovolí vám, aby ste sa mu vyplakali na ramene, až kým mu nevyjadríte všetok svoj žiaľ. Do vášho srdca prehovorí slovami nádeje a priateľstva. On je váš Otec, ktorý vás nikdy, nikdy neopustí!

Či sa Boh nezastane svojich vyvolených?

V Lukášovi 18,1-8 Kristus hovoril o príznakoch doby, ktorá bude predchádzať jeho druhému príchodu, a upozornil na nebezpečenstvá, ktoré budú ohrozovať jeho nasledovníkov. S osobitným dôrazom na toto obdobie povedal poslucháčom podobenstvo, ktoré malo zdôrazniť, že je potrebné „stále sa modliť a neochabovať“ (Luk 18,1):

„V jednom meste bol sudca, ktorý sa nebál Boha a ani človeka sa nehanbil. V tom meste bola aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi! On síce dlho nechcel, no potom si povedal: Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva. Nech ma napokon nedokaličí! A Pán dodal: Všimnite si, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane. Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Luk 18,2-8)

Sudca, ktorého opisuje Ježiš, nedbal na spravodlivosť, necítil súcit s trpiacimi a spočiatku odmietal pomôcť vdove, hoci ho o to úpenlivo prosila. Neustále ju odháňal, a dokonca ju aj pohŕdavo ignoroval. Nechcel jej poskytnúť pomoc, hoci dobre vedel, že jej bolo ukrivdené a že by jej mohol okamžite pomôcť. So záľubou sledoval, ako ponížene prosí, pretože vtedy mohol vychutnávať svoju neobmedzenú moc. Vdova sa však nedala odradiť a jeho neochota ju nezlomila. Nevšímala si jeho nezáujem a predkladala mu svoju záležitosť, kým sa jej neujal. Nakoniec povedal:

„Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva. Nech ma napokon nedokaličí!“

Jej záležitosť začal riešiť len preto, aby si zachoval dobré meno a aby sa nerozchýrilo, že je nespravodlivý a zaujatý sudca. Ježiš ďalej zdôraznil:

„Všimnite si, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane.“

Kristus týmto podobenstvom poukázal na zásadný rozdiel medzi nespravodlivým sudcom a Bohom. Sudca nakoniec vyhovel vdove iba preto, aby ho už ďalej neobťažovala. Neľutoval ju, nemal s ňou súcit, a jej problémy sa ho vôbec netýkali. Boh však jedná s ľuďmi úplne inak. Vo svojom nevýslovnom súcite sa skláňa k zarmúteným, vypočúva prosby trpiacich a vždy im prichádza na pomoc. Vdova, opustená a bez prostriedkov, nemala prakticky žiadnu možnosť dosiahnuť spravodlivosť.

Aj my, keď sme následkom hriechu stratili spojenie s Bohom, zostali sme sami a bezmocní. Kristus nás však znova privádza k Otcovi, ktorý miluje svojich vyvolených. Boh povolal svojich vyvolených „z temnoty do svojho predivného svetla“, aby ho oslavovali a žiarili ako svetlo uprostred temnoty tohto sveta. Nespravodlivý sudca len veľmi málo dbal na vdovu, ktorá ho prosila o pomoc. Nakoniec ustúpil len preto, aby naňho už nenaliehala. Boh však miluje svoje deti nekonečnou láskou. Cirkev mu je tým najdrahším, čo na tomto svete má.

Písmo hovorí:

„Hospodinovým podielom je jeho národ, Jákob je jeho údelným vlastníctvom. Našiel ho v pustej krajine, kde nevzhľadná divočina vyje, ujal sa ho, staral sa oň, chránil si ho sťa zrenicu oka.“ (5 Moj 32,9-10)

A na inom mieste:

„Takto vraví Hospodin mocností, ktorého sláva ma poslala k národom, čo vás vykorisťovali: Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ (Zach 2,8; v preklade ECAV Zach 2,12)

Prosba vdovy:

„Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi,“

predstavuje modlitbu Božích detí. Ich úhlavným nepriateľom je satan. Biblia ho nazýva „žalobcom našich bratov“ (Zjavenie 12,10). Satan neustále premýšľa, ako by mohol Boží ľud pred Bohom obviniť a ohovoriť. Neustále ich zvádza a pokúša sa ich zahubiť. Kristus v uvedenom podobenstve učí svojich nasledovníkov, ako sa majú modliť, aby boli vyslobodení spod moci nepriateľa spásy. Proroctvo Zachariáša ukazuje, ako satan ohovára ľudí, a zároveň ako Kristus obhajuje svoj ľud. Prorok napísal:

„Potom mi ukázal veľkňaza Józuu, stojaceho pred anjelom Hospodinovým, a satan stál po jeho pravici, aby ho obžaloval. Hospodin povedal satanovi: Satan, nech ťa pokarhá Hospodin! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa? Józua bol oblečený v špinavých šatách, keď stál pred anjelom.“ (Zachariáš 3,1-3)

Boží ľud je pri tomto súdnom procese prirovnaný k previnilcovi. Veľkňaz Józua, najvyšší kňaz, prosí o požehnanie pre svoj ťažko skúšaný národ. Vo chvíli, keď prosí pred Bohom, napravo stojí jeho protivník satan. Satan obviňuje veriacich, snaží sa poukázať na ich beznádejný stav, vyzdvihuje ich chyby a nedostatky, pripomína im ich omyly a poklesky, a dúfa, že Kristus ich ponechá bez pomoci. Józua, predstaviteľ Božieho ľudu, stojí odsúdený v zašpinenom rúchu.

Veľkňaz Józua si uvedomuje hriechy veriacich a prepadá malomyseľnosti. Satan ho natoľko trápi pocitmi viny, že Józua v beznádeji takmer padá. Stojí ako obžalovaný, ktorému odporuje samotný pôvodca hriechu. Satan bol žalobcom už v nebi a ostal ním aj na zemi hneď po páde človeka do hriechu. Čím viac sa blíži záver svetových dejín, tým viac tento nepriateľ sústreďuje svoju pozornosť na ľudí. Vie, že má málo času, preto stupňuje svoje podvodné úsilie, aby čo najviac ľudí priviedol k záhube.

Satan sa hnevá, keď veriaci napriek svojej slabosti a nedokonalosti ctia Boží zákon. Nepraje si, aby Boha poslúchali. Teší sa z ich žalostného stavu a pripravuje pre každého z nich osídlo, aby ich získal pre seba a navždy odlúčil od Boha. Obviňuje a odsudzuje dokonca aj Boha spolu so všetkými, ktorí na svete šíria lásku, súcit, odpustenie a milosť. Každý prejav Božej moci voči veriacim podnecuje satanovu nenávisť.

Kedykoľvek Boh pomôže svojim verným, satan spolu so svojimi služobníkmi znova prudko útočí, aby ich zničil. Žiarli na všetkých, ktorých Kristus posilňuje. Satan navádza ľudí na zlo, a keď sa mu to podarí, všetku vinu zvaľuje na nich. Poukazuje na ich zašpinené rúcho, ich porušenú povahu, ich slabosti, nerozvážne správanie a nevďačnosť. Tvrdí, že sa vôbec nepodobajú Vykupiteľovi, čím ho len zneucťujú. Toto všetko uvádza ako dôkaz, že má právo ich zahubiť.

Desí ľudí predstavou, že ich prípad je beznádejný a že ich znečistené rúcha nemožno vyčistiť. Dúfa, že tým ochromí a zničí ich vieru, aby ich potom záplavou pokušenia úplne odvrátil od Boha. Boží ľud sa sám nemôže proti satanovým žalobám obhájiť. Keď sa veriaci pozerajú na seba, zostáva im len zúfalstvo. Preto sa odvolávajú na svojho nebeského Obhajcu, pripomínajú si zásluhy svojho Vykupiteľa a veria, že:

„Boh je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.“ (Rim 3,26)

Volajú k nemu s dôverou, aby umlčal satana, vyvrátil jeho žaloby a zmaril jeho úsilie. S prosbou sa obracajú na Boha slovami:

„Zastaň sa nás proti nášmu protivníkovi.“

Trúfalého žalobcu Kristus umlčuje mocným dôkazom kríža. Hospodin hovorí:

„Satan, nech ťa pokarhá Hospodin! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa?“ (Zach 3,2)

Proti satanovmu hanobeniu Božieho ľudu a jeho snahe ich zničiť zasahuje Kristus. Hoci veriaci zhrešili, Kristus vzal ich vinu na seba. Vytrhol človeka ako hlaveň z ohňa. Svojou ľudskou prirodzenosťou sa spojil s človekom, pričom svojou božskou podstatou zostal jedno s večným Bohom. Tým hynúcemu ľudstvu ponúkol pomoc a protivníka jasne pokarhal. Písmo pokračuje:

„Józua bol oblečený v špinavých šatách, keď stál pred anjelom. A ten povedal tým, čo stáli pred ním: Vyzlečte ho z tých špinavých šiat! A jemu povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha. A ja som povedal: Položte mu na hlavu čistý turban. Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli mu šaty. A anjel Hospodinov stál pri tom. Anjel Hospodinov dosvedčil Józuovi a povedal: Takto vraví Hospodin mocností: Ak budeš chodiť po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia, aj ty budeš spravovať tento môj dom a starať sa o moje nádvoria. Umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja.“ (Zach 3,3-7)

Teda aj medzi anjelov, ktorí stoja okolo Božieho trónu. Kristus sa neodvracia od tých, o ktorých sa stará, hoci nie sú dokonalí. Má moc zmeniť ich rúcha. Tým, ktorí sa kajajú a veria, zoblieka zašpinené rúcho hriechu a oblieka im odev svojej spravodlivosti. K ich menu v nebeských záznamoch zapisuje: „Odpustené“. Pred celým vesmírom ich prijíma za svojich. Ich odporcu satana odhaľuje ako podvodníka a žalobcu. Boh je voči svojim vyvoleným spravodlivý. Prosba vdovy:

„Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi,“

nezahŕňa len satana, ale všetkých, prostredníctvom ktorých satan klame, pokúša a škodí Božiemu ľudu. Každý, kto sa rozhodol poslúchať Božie prikázania, vie z vlastnej skúsenosti, že jeho nepriateľov ovláda moc temnoty. Takíto ľudia prenasledovali Krista na každom kroku s vytrvalosťou, ktorá nás až udivuje. Aj Ježišovi nasledovníci sú vystavení ustavičnému pokušeniu, rovnako ako bol aj ich Pán. Písmo nám predstavuje stav sveta v období pred druhým príchodom Krista. Apoštol Jakub hovorí o chamtivosti a násilí ako o hlavných znameniach tejto doby. Píše:

„Vy, boháči, plačte a bedákajte nad svojimi biedami, ktoré prichádzajú na vás. Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo zmoľavelo; vaše zlato a striebro zhrdzavelo, a ich hrdza bude svedectvom proti vám a ako oheň zožerie vám telá. V posledných dňoch ste si nahromadili bohatstvo. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí. A krik žencov došiel k ušiam Pána mocností. Na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia ako v deň zabíjačky. Odsúdili ste a zabili ste spravodlivého – neodporuje vám!“ (Jakub 5,1-6)

Toto je výstižný obraz dnešného sveta. Mnohí dnes pomocou násilia a vydierania hromadia nesmierne bohatstvo, zatiaľ čo k Bohu stúpa zúfalé volanie miliónov hladujúcich. Prorok Izaiáš výstižne hovorí:

„Tak je právo zatlačené a spravodlivosť stojí ďaleko, lebo pravda klesá na námestí a poctivosť nemá prístup. Pravda chýba; kto odstupuje od zlého, býva olúpený.“ (Izaiáš 59,14-15)

To, čo sa dialo Kristovi, sa deje aj jeho nasledovníkom

Proroctvá o utrpení a prenasledovaní sa naplnili už počas pozemského života Krista, ktorý sa neochvejne pridŕžal Božích prikázaní a odmietal brať ohľad na ľudské ustanovenia a tradície, ktoré nahrádzali Božie požiadavky. Práve preto ho ľudia nenávideli a prenasledovali. Táto skúsenosť sa opakuje aj dnes. Ľudia povýšili svoje tradície a ustanovenia nad Boží zákon a vysmievajú sa či prenasledujú všetkých, ktorí sa verne pridŕžajú Božieho zákona.

Ježiša jeho súčasníci označovali za priestupníka soboty a bohorúhača len preto, že bol verný Bohu. Označili ho dokonca za posadnutého diablom a nazvali ho Belzebubom. Podobne budú aj dnes skresľovať a obviňovať Kristových nasledovníkov. Satan v snahe potupiť Boha dúfa, že úprimných veriacich zvedie do hriechu.

Kristus opísal charakter nespravodlivého sudcu, ktorý „sa nebál Boha a nebral ohľad na ľudí“, aby upozornil na skorumpované súdy svojej doby a zároveň ohlásil, aký bude Boží súd. Chcel, aby si jeho ľud vždy uvedomoval, že v ťažkých chvíľach života sa nemožno úplne spoliehať na pozemských vládcov. Veriaci ľudia musia často svoju vieru obhajovať aj pred mocnými tohto sveta, ktorí Božie slovo neuznávajú za radcu, ale riadia sa vlastnými nespravodlivými sklonmi. Kristus nám však týmto podobenstvom dáva správny postup:

„Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou?“ (Luk 18,7)

Spasiteľ nám svojim príkladom ukázal, ako sa máme správať v ťažkých časoch. Nepodnikal žiadne kroky, aby sa sám vyslobodil alebo obhájil svoju nevinu, ale celý svoj prípad odovzdal Bohu. To je silné poučenie aj pre nás. Ježišovi nasledovníci by sa nemali uchýliť k obviňovaniu, odsudzovaniu ani k násiliu, keď riešia svoje problémy. Vnútorný pokoj je našou prioritou aj v najťažších skúškach. Aj keď sú ľudia voči nám nespravodliví, nesmieme dovoliť, aby nás ovládla nenávisť. Pokušenie pomsty by nás iba zničilo a poškodilo náš vzťah s Bohom. Ak ochabne naša dôvera v Boha, zarmútime tým Ducha Svätého.

Pri nás stojí Svedok, nebeský Posol, ktorý nás ochráni pred nepriateľom. Svetlo pravdy – lúče Slnka spravodlivosti – osvetlia našu cestu, proti čomu je satan bezmocný. Svet upadá do osídiel zla, preto by sme sa nemali spoliehať na to, že sa vyhneme ťažkostiam a prekážkam. Práve tieto výzvy nás privádzajú do prijímacej siene Najvyššieho, kde môžeme prosiť o múdrosť a radu. On sám nás povzbudzuje:

„Vzývaj ma v deň súženia.“ (Žalm 50,15)

Spasiteľ nás vyzýva, aby sme so všetkými svojimi ťažkosťami a potrebami prichádzali k Bohu, čím prejavujeme svoju závislosť na Jeho pomoci. Vytrvalé modlitby sú veľmi dôležité, preto nás nabáda, aby sme sa modlili s úprimnosťou a vrúcnosťou, keď sa ocitneme v tiesni. Naliehavosť modlitby je znamením našej neochvejnej dôvery v Boha, ktorý nás nikdy neopustí.

Uvedomenie si našej potreby Božej pomoci nás vedie k ešte vrúcnejšej modlitbe a náš nebeský Otec nás určite vypočuje. Keď čelíme výsmechu alebo prenasledovaniu pre svoju vieru, môže sa nám zdať, že nás Boh opustil, ale v skutočnosti ide iba o dočasnú skúšku našich duchovných síl. Aj keď svet vníma veriacich ako menšinu, nepriatelia nikdy nebudú môcť definitívne uspieť, pretože Kristus je s tými, ktorí trpia. Veriaci sú neustále pod ochranou Boha.

Moc modlitby v živote veriacich

Modlitba má nesmiernu moc. Tí, ktorí sa modlia, dosahujú Božie zasľúbenia, presadzujú spravodlivosť a dejú sa cez nich zázraky. Apoštol Pavol to opisuje slovami:

„Podmaňovali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, dosahovali prisľúbenia, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, zo slabých sa stávali mocní, keď zmužneli v boji.“ (Hebr 11,33-34)

Mučeníci, ktorí obetovali svoj život za vieru, nás učia hlbokému pochopeniu toho, ako Boh stále pôsobí v živote svojich nasledovníkov. Svet môže spochybňovať našu vieru, no my by sme nikdy nemali pochybovať o Božej moci. Božie vedenie je pevné, neochvejné a On nás nikdy neopustí. Všetky životné okolnosti sú pod Jeho kontrolou, preto sa vždy môžeme spoľahnúť na Jeho spravodlivé konanie.

Na našej životnej ceste nás sprevádza Sprievodca a Radca, ktorý nám dáva silu čeliť každým výzvam. Ani v bolestiach, stratách či v osamelosti nás nikdy neopúšťa. Sám Ježiš Kristus hovorí o sebe:

„Ja som cesta, pravda a život.“ (Ján 14,6)

V Žalme sa píše:

„On zachráni chudobného, ktorý volá o pomoc, biedneho i toho, komu niet pomoci.“ (Žalm 72,12)

Pán jasne hovorí, že sa zastane všetkých, ktorí k nemu prichádzajú a verne mu slúžia. Prorok Izaiáš nás uisťuje:

„Toho, kto je pevnej mysle, zachovávaš v dokonalom pokoji, lebo v teba dúfa.“ (Izaiáš 26,3)

Všemohúci Boh vystiera svoju ruku, aby nás viedol na ceste viery. Nabáda nás, aby sme pokračovali v nasledovaní Jeho cesty, a sľubuje nám, že nám vždy pomôže. Keď o niečo prosíme, Boh nám poskytne všetko, čo je v súlade s Jeho vôľou, a to na slávu Jeho mena. Jeho oslava sa ukáže pred tými, ktorí čakajú na náš pád. Súperi a pochybovači, ktorí majú otázky o Božej moci, uvidia, že Božie slovo a Jeho moc vždy zvíťazia. Boh nezlyháva, vždy sa postará o tých, ktorí v Neho veria. Pripomína nám:

„Dostanete všetko, o čo budete v modlitbe s vierou prosiť.“ (Mat 21,22)

Vy, ktorí cítite útlak a krivdu, volajte k Bohu. Odvráťte sa od tých, čo majú srdce tvrdé ako kameň, a svoje žiadosti predneste Stvoriteľovi. Neodmietne nikoho. Kto k Bohu príde pokorne, toho vypočuje. Ani jediná úprimná modlitba nevyznie naprázdno. Boh, okrem nebeských chválospevov, počuje volanie aj toho najslabšieho človeka. Svoje priania mu oznamujeme v súkromí, a modlíme sa aj pri chôdzi, a naše slová prichádzajú k Vládcovi vesmíru.

Aj keď ich nikto nemusí počuť, predsa nezaniknú v tichu ani nezmiznú v neustálom víre života okolo nás. Túžbu človeka nič neumlčí, nesie sa nad pouličný ruch, nad zmätené davy až do neba. Oslavujeme Boha a On našu modlitbu počuje. Možno cítiš svoju porušenosť, no neobávaj sa zveriť svoje záležitosti Bohu. V Kristovi sa obetoval za hriechy sveta, a tým vzal na seba prípad každého človeka.

„Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ (Rim 8,32)

Nesplní azda sľub, ktorý dal, aby nás povzbudil a posilnil? Kristovým najväčším prianím je zbaviť ľudstvo nadvlády satana. Skôr však, ako nás vyslobodí z vonkajšej satanovej tyranie, musí zlomiť jeho moc v nás. Pán dopúšťa na nás skúšky, aby nás očistil od svetského zmýšľania a sebectva, a aby našu povahu zbavil všetkých nekresťanských čŕt.

Dopúšťa, aby sme prechádzali tiesnivými údoliami súženia, a v nich lepšie poznávali Otca a Ježiša Krista, ktorého poslal, aby sme úprimne zatúžili po očistení od hriechu. Len tak môžeme vyjsť zo skúšky čistí, dokonalší a šťastnejší. Neraz vstupujeme do pece súženia plní sebectva. Keď trpezlivo prejdeme skúškou, budeme vyžarovať Božiu povahu. Len čo utrpenie splní tento cieľ, Boh dá:

„Tvojej spravodlivosti vyjsť ako svetlu, a tvojmu právu ako jasnému poludniu.“ (Žalm 37,6)

Pán neprehliada modlitby svojho ľudu, toto nebezpečenstvo nehrozí. Hrozí však možnosť, že skúšky a pokušenia ochromia odvahu veriacich a oni sa prestanú modliť. Kristus prejavil fénickej žene Boží súcit. Jej bolesť sa dotkla Jeho srdca. Chcel ju okamžite ubezpečiť, že jej prosbu vypočuje, ale hodlal poučiť aj svojich učeníkov, a preto sa zdalo, že nedbá na jej úpenlivé volanie. Keď prejavila svoju vieru, pochválil ju a poslal domov s uistením, že dostane, čo žiadala. Učeníci na toto poučenie nikdy nezabudli. Zaznamenali ho, aby výsledky vytrvalej modlitby boli zjavné.

Vytrvalosť, ktorá sa nedá ničím odradiť, vložil do materského srdca sám Kristus. Aj vdove dal vytrvalú odvahu, ktorú prejavila pred sudcom. Tou istou neuhasínajúcou vierou obdaril Jákoba v jeho tajuplnom zápase pri potoku Jábok. Boh nezabúda odmeniť vieru, ktorú vložil do ľudského srdca. Pán, ktorý prebýva v nebeskom svätostánku, súdi spravodlivo.

Svoj ľud, ktorý v hriešnom svete zápasí s pokušením, si cení viac než zástupy anjelov okolo svojho trónu. Celé nebo s veľkým záujmom sleduje našu planétu, pretože Kristus zaplatil nesmiernu cenu za jej obyvateľov. Vykupiteľ sveta spojil zem s nebom putom porozumenia, pretože na nej žijú Jeho vykúpení. Aj dnes navštevujú nebeské bytosti zem, ako vtedy, keď sprevádzali Abraháma a Mojžiša a zhovárali sa s nimi.

Boh posiela svojich strážcov a svätých do ruchu veľkomiest, medzi davy, ktoré prúdia ulicami a navštevujú obchodné strediská, kde sa väčšina ľudí správa, akoby nákupy, zábavy a šport boli jedinou náplňou života. Málokto z nich sa však zamyslí nad neviditeľnými skutočnosťami. Nebeské bytosti sledujú každé slovo a čin. Tam, kde sa ľudia zhromaždia na bohoslužbu, aj tam, kde pracujú alebo sa zabávajú, je viac poslucháčov, než koľko ich možno vidieť.

Občas Boží anjeli poodhalia oponu, ktorá zakrýva neviditeľný svet, aby naša myseľ vzlietla ponad uponáhľaný a rušný život, aby sme si uvedomili, že neviditeľní svedkovia sledujú všetky naše slová i skutky. Poslanie Božích anjelov by sme mali lepšie chápať. Veľmi by nám pomohlo, keby sme pochopili, že anjeli nám pomáhajú pri každej práci.

Neviditeľné zástupy svetla a moci sprevádzajú tichých a pokorných ľudí, ktorí veria a spoliehajú sa na Božie zasľúbenie. Cherubi a Serafi i nespočetné zástupy mocných anjelov stoja pred Božím trónom a Pán ich „posiela slúžiť tým, čo majú zdediť spasenie.“ (Žid 1,14). Títo nebeskí poslovia pozorne zaznamenávajú slová i skutky všetkých ľudí. V nebi je zaznamenané každé bezcitné, nespravodlivé zaobchádzanie s veriacimi, teda všetko, čo musí Boží ľud vytrpieť.

„Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane.“ (Luk 18,7.8)

„Preto nezavrhujte svoju dôveru, lebo tú čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvať, aby ste plnením Božej vôle dosiahli zasľúbenie. Lebo už len krátko, iba chvíľočka a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať.“ (Žid 10,35-37)

„Buďte teda trpezliví, bratia, až do príchodu Pána. Pozrite: Roľník vyčkáva vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane jesenný i jarný dážď. Aj vy buďte trpezliví a posilnite si srdcia, lebo Pánov príchod sa priblížil.“ (Jak 5,7.8)

Božia trpezlivosť je obdivuhodná a nekonečná. Božia spravodlivosť vyčkáva dlho, no pritom na hriešnika pôsobí Božia milosť.

„Spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu.“ (Žalm 97,2)
„Hospodin je zhovievavý a veľký v moci, ale nenecháva nikoho bez trestu.“ (Nahum 1,3)

Svet prestupuje Boží zákon stále trúfalejšie a bezohľadnejšie. Keďže Boh je zhovievavý, mnohí ľudia si dovolujú pošliapavať Jeho autoritu a znevažovať Božie prikázania. Spoločnosť sa čoraz častejšie vzájomne nabáda, aby Božiemu ľudu spôsobila čo najväčšie príkorie, čím narastá odpor voči kresťanským hodnotám a Božej pravde. Vravia:

„Ako sa to dozvie Boh? Pozná to Najvyšší?“ (Žalm 73,11)

Boh však určil neprekročiteľnú hranicu, ktorá sa blíži, a čoskoro ju ľudia dosiahnu. Už teraz sa pohybujú na hraničnej čiare Božej zhovievavosti, milosti a milosrdenstva. Potom Pán zasiahne, aby chránil svoju česť, vyslobodil svoj ľud a zastavil rozmach bezprávia. V dobe Nóacha si ľudia nevážili Boží zákon a poznanie Boha medzi nimi takmer úplne vymizlo. Ich neprávosť dosiahla takú mieru, že Pán zničil zem potopou, v ktorej zahynuli všetci bezbožní obyvatelia vtedajšieho sveta. Boh počas dejín vždy oznamoval dôvody a spôsoby svojho konania.

V kritických chvíľach sa Boh zjavoval ľuďom a zasahoval, aby zmariť satanove zámery. Neraz dopustil, aby krízy v živote národov, rodín a jednotlivcov vyvrcholili, čím sa prejavil jeho zásah. Jasne ukázal, že je to Boh medzi veriacimi, ktorý potvrdzuje svoj zákon a obhajuje svoj ľud. Podľa rozmachu neprávostí vo svete vieme, že sa blíži veľká kríza. Keď ľudia takmer úplne odmietnu Boží zákon a budú kruto prenasledovať Boží ľud, Boh zasiahne. Blíži sa čas, keď Boh oznámi:

„Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zavri svoje dvere za sebou; schovaj sa na malú chvíľu, dokiaľ neprejde hnev. Lebo, hľa, Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme; a zem odhalí krv vyliatu na ňu a nebude už zakrývať svojich zavraždených.“ (Izaiáš 26,20-21)

Kresťania, ktorí sa za toto meno len skrývajú, môžu naďalej klamať, utláčať chudobných, okrádať vdovy a siroty a stupňovať dokonca aj satanskú nenávisť, ak sa im nedarí ovládať svedomie Božieho ľudu. Boh ich však za ich činy nevynechá – privedie ich na súd a bude ich brať na zodpovednosť za bezprávie a neprávosti voči Božiemu ľudu.

„Nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukázal milosrdenstvo.“ (Jakub 2,13)

Onedlho sa postavia pred Sudcu celej zeme, aby sa zodpovedali za telesné utrpenie i duševnú trýzeň, ktorú spôsobili veriacim. Zatiaľ ešte môžu bezdôvodne obviňovať a vysmievať sa tým, ktorých Boh povolal k svojmu dielu. Stále majú možnosť väzniť veriacich, spútavať ich, vyháňať ich z vlasti a dokonca ich odsudzovať na smrť, ale za každú preliatu slzu a spôsobenú bolesť sa budú zodpovedať Bohu. Boh ich za spáchané hriechy potrestá dvojnásobne.

Boh prikazuje svojim vykonávateľom rozsudku, aby potrestali Babylon, ktorý je symbolom odpadlej cirkvi:

„Jeho hriechy sa nahromadili až po nebo a Boh si spomenul na jeho neprávosti. Odplaťte tej neviestke… podľa jej skutkov.“ (Zjav 18,5-6)

Z Indie, Afriky, Číny, z ďalekých ostrovov i z „kresťanských krajín“ sa nesie k Bohu nárek miliónov utláčaných. Ich volanie k Bohu nezostane dlho bez odpovede. Boh zasiahne a očistí zem od mravnej skazenosti. Tentoraz to však nebude vodou ako za čias Noacha, ale ohňom, ktorý ľudia ničím neuhasia.

„V tom čase povstane veľké knieža Michael, ktorý sa zastane synov tvojho ľudu. Nastane čas súženia, akého nebolo, odkedy jestvujú národy, až po tento čas. V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe.“ (Daniel 12,1)

Kristus zhromaždí svojich verných z chudobných príbytkov, úkrytov, žalárov, hôr, pustatín a jaskýň. Títo ľudia žili v biede, znášali bolesti a hynuli v útrapách. Celé zástupy zomierali v potupe, pretože sa odmietli podriadiť satanským požiadavkám. Súdy odsudzovali veriacich ako najväčších zločincov. Blíži sa však deň, keď:

„Sudcom bude sám Boh.“ (Pozri Žalm 50,6)

On zruší pozemské rozsudky a „odstráni potupu svojho ľudu.“ (Izaiáš 25,8)

„Každý z nich dostane biele rúcho.“ (Zjavenie 6,11)

„Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi.“ (Izaiáš 62,12)

Nech bol kríž, ktorý znášali, akokoľvek ťažký, utrpené škody akékoľvek veľké, prenasledovanie akokoľvek kruté a prípadná strata pozemského života akokoľvek bolestná, Božie deti čaká hojná odmena.

„Budú vidieť jeho tvár a jeho meno bude na ich čelách.“ (Zjavenie 22,4)