fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 11-20

13. Krst

Náčrt

1. Predpoklady krstu – Mk 16,16; Sk 2,38; J 3,3-5
2. Spôsob krstu – J 2,23; Mk 1,10; Sk 8,38-39
3. Význam krstu – Mk 1,4; Rim 6,2-4; Tit 3,5; Ko 2,12-13

Pri našom štúdiu základov kresťanskej viery si môžeme všimnúť, že sa striedavo učíme o tom, čo Boh vykonal pre nás a nezávisle na nás (boli to témy: Biblia, osoba a dielo Ježiša Krista, ospravedlnenie a zmierenie), a o tom, aká je naša odpoveď na Božiu iniciatívu (viera, modlitba, pokánie a odovzdaní, znovuzrodenie). Po našom poslednom štúdiu, keď sme hovorili o zmierení a o tom, ako Boh rieši problém hriechu, sa teraz chceme zamerať na krst, ktorý je odpoveďou našej viery na Božie konanie.

Už sme prebrali znovuzrodenie, pokánie i odovzdanie. Všetko toto človek prežíva ako jednotlivec vo svojom vnútri, aj keď sa to samozrejme prejaví navonok. Počas svojho pôsobenia na zemi Kristus ustanovil cirkev, spoločenstvo veriacich, aby práca na tom, čo začal, mohla pokračovať. Takto má jednotlivec nielen možnosť verejne prejaviť svoj vzťah ku Kristovi tým, že sa začlenia do spoločenstva, ktorého hlavou je sám Kristus, ale ako Kristov „učeník“ sa tiež zapojí do práce, pre ktorú ho Ježiš uschopní.

Ježiš očakáva, že jeho nasledovníci prejavia svoje vnútorné odovzdania vonkajším vyznaním a konaním. Preto hovorí: „Kto uverí a prijme krst, bude spasený …“ (Mk 16,16). Na krste samotnom však nie je nič magického. Samotný obrad človeka nezmení. Krst sám od seba nezabezpečuje spasenie. Len vtedy, keď človek splní biblické predpoklady, môže byť tento krok pre neho hlbokým zážitkom Božej očisťujúcej, premieňajúcej a uschopňujúcej milosti.

1. Predpoklady krstu – Mk 16,16; Sk 2,38; J 3,3-5

Ak chceme, aby bol krst zmysluplný, mali by sme sa pýtať, aké predpoklady pre neho uvádza Biblia. Nachádzame ich niekoľko:

a) Načúvanie evanjeliu
Evanjelium je zvesť o Božom charaktere, o tom, aký Boh je, čo pre nás vykonal, o čo mu ide, ako riadi vesmír. Toto evanjelium k nám prichádza vo forme kázania a čítania Božieho slova. (Rim 10,17) Ak by však kázanie alebo čítanie narazilo na „hluché uši“, neprinesie žiadny úžitok (Mt 13,4-23). Toto „načúvanie“ je teda podstatne dôležité. Jednu stranu mince tvoria kázne, druhú stranu zase načúvanie. Jedno bez druhého nedáva zmysel. (Sk 8,26-28). Krst v konečnom dôsledku nie je to, čo ja robím pre Boha, ale má vonkajšiu odpoveď na jeho pozvanie, na to, čo on už vykonal pre mňa aj vo mne.

b) Návrat k Bohu
Je to úplne nové nasmerovanie v živote, „obrátenie sa“ z cesty hriechu na cestu života. Biblia tento proces nazýva pokáním (Mk 1,4; Sk 2,38).

c) Viera
Z textu Mk 16,16 je zrejmé, že viera predchádza krst a že medzi vierou, krstom a spasením je úzky vzťah. Naše spasenie nie je dané našim krstom, ale prítomnosťou alebo absenciou nášho vzťahu viery k Bohu. Dar spasenia sa prijíma vierou. Keď sme študovali otázku viery, povedali sme si, že viera je vzťah dôvery, v ktorom je človek ochotný načúvať, nechať sa viesť. Predpokladom krstu je teda takýto akt viery. Nie je to naopak, že by krst bol predpokladom viery. Krst je výsledkom „poslušnosti viery“ (Rim 1,5). To nás privádza k poslednému predpokladu, ktorý s tým úzko súvisí.

d) Dobrovoľné rozhodnutie stať sa učeníkom Ježiša Krista
V evanjeliu podľa Matúša 28,19 Kristus hovorí: „Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Opäť je zrejmé, že vyučovanie a ochota stať sa učeníkom predchádza krst. Keď sa človek nechá pokrstiť, verejne tým vyznáva, že ho učil Boh i Duch Svätý a že chce byť učeníkom Ježiša. Ako jeho odovzdaný a poslušný nasledovník túžia zachovávať „všetko, čokoľvek nám prikázal“ (v.20). Je protibiblické a teda neprijateľné niekoho ku krstu priniesť bez jeho vedomia alebo súhlasu, alebo snáď ľudí podplatiť, či snáď nejako alebo niečím zmanipulovať, aby sa dali pokrstiť (Ef 4,5).

2. Spôsob krstu – J 2,23; Mk 1,10; Sk 8,38-39

Otázky spojené s krstom boli oddávna predmetom sváru v dejinách kresťanskej cirkvi. Spor sa týkal predovšetkým dvoch aspektov – spôsob krstu a jeho významu. Tieto dve veci spolu navzájom veľmi úzko súvisia. Čo hovorí o spôsobe krstu Biblia?

Je zrejmé, že krst nemá priamu súvislosť so žiadnym náboženským úkonom či obradom Starého zákona. Aj keď Židia mali rôzne obrady očisťovania, ich význam bol predovšetkým kultický. Existoval tiež krst prozelytov – ľudí, ktorí prijali náboženstvo Židov – ale pri tomto krste sa človek krstil, ponárali sám.

Keď Ján Krstiteľ vystúpil so svojím kázaním, vyzýval ľudí k zmene srdca. Krst spájal s pokáním a príchodom Mesiáša. Ježiš svojim vlastným krstom, okrem iného, ​​dal pečať súhlasu dielu Jána Krstiteľa i príklad svojim nasledovníkom. (1 P 2,21) Spôsob biblického krstu úzko súvisí s významom tohto slova.

Slovo „baptizo“ znamená ponoriť, pohrúžiť. Toto slovo sa technicky, mimo Biblie, používalo na opis procesu farbenia látok – látka sa do farby ponorí, nie len pokropí. Novozákonné popis krstu potvrdzuje skutočnosť, že tento obrad sa v biblických dobách vykonával ponorením do vody. Nikde v Biblii toto slovo nie je použité na pokropenie či poliatie. Ján krstil v Jordáne u Aion, „lebo tam bol dostatok vody.“ (J 3,23) Keď bol Ježiš pokrstený, „vystupoval z vody“ (Mk 1,10). Keď Filip pokrstil etiópskeho dvorana, obaja „zostúpili do vody“ a „vystúpili“ z nej (Sk 8,38.39)

3. Význam krstu – Mk 1,4; Rim 6,2-4; Tit 3,5; Ko 2,12-13

Ponorenie je naznačené aj v teologickom význame krstu. Apoštol Pavol hovorí, že krst je pripomienkou, či pamiatkou smrti, pochovania a vzkriesenia Ježiša Krista. (Rim 6,2-4; Kol 2,12.13) Krstom človek vyjadruje, že prijíma smrť Ježiša Krista ako obeť zmierenia a že vidí v jeho vzkriesení záruku svojho nesmrteľného života. Krst znamená stotožnenie sa nielen s dielom Ježiša Krista, ale aj s jeho osobou.

Okrem toho krstom veriaci človek vyznáva, že jeho starý človek zomrel hriechu, bol pochovaný a teraz chce žiť novým životom v moci Ducha Svätého. Zostúpenie do vody, ponorenie sa do nej a vystúpenie z nej je tak nielen pripomienkou krstu Ježiša, ale aj navýsosť výstižným znamením tejto dramatické zmeny, ktorá nastala s človekom pôsobením Božej milosti.

Ďalej je krst vstupnou bránou do Kristovej cirkvi. Krstom je individuálny veriaci začlenený medzi Boží ľud. Je to prostriedok pripojenia sa k jednému telu, totiž ku kresťanskému spoločenstiev (1 K 12,13). Človek symbolicky vyjadruje, čo to znamená byť kresťanom. Nielen že pod vplyvom smrti a vzkriesení Ježiša človek skoncoval so starým spôsobom života a „obrátil sa“ na cestu nového života, ale zároveň sa stáva členom spoločenstva ľudí, ktorých identita je založená na vzťahu s Kristom.

Cirkev nie je svetská organizácia, politická strana alebo klub ľudí, ktorí majú rovnaké záľuby. Je to spoločenstvo založené Ježišom Kristom, ktoré má prinášať evanjelium o spasení „každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu.“ – (Mt 28,18-20; Zj 14,6.7)

Krst je tiež symbolom učeníctva. Krstom vyznávame, že Ježišov život bude rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať náš ďalší život. Jeho smrť, pohreb aj vzkriesenie určuje, kto sme. Ako Ježišovi učeníci sa mu chceme plne odovzdať, na prvom mieste nášho života je plnenie Božej vôle. Preto pokropenie alebo poliatie je nedostatočným symbolom. Takýto spôsob krstu je nepochybne pohodlnejšie, ale ako Kristovi nasledovníci berieme na seba záväzok poslušnosti, nie pohodlnosti.

Krst je zároveň uschopnením a vybavením pre službu. Ako krst bol začiatkom Ježišovej verejnej služby, tak náš krst je ordináciou do našej služby. Prijímame dary Ducha Svätého, aby sme mohli slúžiť Bohu a ľuďom (Rim 12,1-8: 1 K 12; Ef 4).

Krst je symbolom očistenia. Hriech je zdrojom poškvrny, nečistoty. Voda zmýva naše minulé hriechy, viny. Krst je znamením odpustenie hriechov (Sk 22,16; 1 Kor 6,11; Tit 3,5; 1 P 3,20.21). Je to radostná slávnosť zmierenia s Bohom (L15,6.7.9.10.23.24.32). Zo všetkého, čo Biblia učí o predpokladoch, spôsobe a význame krstu, je zrejmé, že biblický spôsob krstu je krst na základe vyznania viery. Krst malých detí a zástupné vyznávanie viery pri krste nemajú biblické opodstatnenie.

II. Výkladové poznámky

Zmyslom tejto biblickej hodiny nie je doviesť ľudí k tomu, aby sa na jej konci nechali pokrstiť. Na to, koľko sme toho prebrali zo základu kresťanstva, je pre taký čin ešte príliš skoro.
Cieľom tohto štúdia je ukázať, že naša odpoveď Bohu má svoje určité konkrétne a verejnej formy. Pritom, čo sa ľudia o Bohu dozvedeli a ďalej budú dozvedať, mali by sa zamýšľať, akým spôsobom chcú vyjadriť svoju odozvu a vďačnosť.

Krst nie je cieľom vyučovania biblickým pravdám, ale biblický spôsob, ako sa verejne prihlásiť ku Kristovi a k ​​tomu, čo vykonal a koná pre nás a v nás. Je to vlastne začiatok nášho verejného putovania k nebeskému domovu, putovanie, v ktorom nie sme sami, ale patríme do „Kristovho tela“. Pritom slúžime podobne, ako slúžil on, každý však na svojom mieste a spôsobom sebe vlastným.

Keby sme ľudí pokrstili už teraz a potom v priebehu ďalšieho štúdia sa dozvedeli o niektorých požiadavkách, ktoré Biblia predkladá pre obrátené kresťanov, mohli by mať oprávnený dojem, že boli podvedení, že sa im pred takým dôležitým činom nepovedala celá pravda, že nemali dostatok informácií.

Preto chceme, aby ľudia vedeli, že zvesť o tom, aký je Boh a čo pre nás vykonal, nemôže človeka nechať bez odozvy. Krst nie je „nepovinný predmet“, ktorý môžem prijať alebo vynechať, podľa toho, ako sa mi to páči. Je to Božia vôľa pre veriaceho a teda vyjadruje našu poslušnú podriadenosť jemu. Takéto rozhodnutie musí dozrievať určitý, niekedy aj dlhší čas, človek k nemu dospieva a rastie. K vlastnému aktu by mal človek pristúpiť až po zrelej úvahe a skúsenostiach s Pánom. Často to býva aj po neľahkých vnútorných bojoch.

Je rozdiel medzi rozhodnutím cele patriť Ježišovi, rozhodnutím sa pre krst a vlastným aktom. Je prospešné, keď ľudia predbežne vedia, že krst je tiež jeden zo spôsobov, ako Kristovi povedať svoje „áno“ a potom pri ďalšom štúdiu dovolí, aby Duch Svätý na nich pôsobil a viedol ich k tomu správnemu rozhodnutiu. Krst – to je tak trochu ako svadba. V určitej fáze svojho vzťahu sa mladí ľudia rozhodnú, že spolu pôjdu životom. Potom príde čas, kedy svoje vnútorné rozhodnutie spečatia svojim verejným sľubom lásky a vernosti. Krstom verejne vyznávame, že vstupujeme do zmluvného vzťahu lásky s Ježišom Kristom.

III. Praktický dôsledok

Keď Ježiš Kristus založil svoju Cirkev, bolo potrebné, aby mala určité vonkajšie znamenie, ktoré by jasne a verne identifikovalo jej členov. Aby cirkev efektívne napĺňala svoje poslanie, potrebovala určitý význačný akt, ktorý by bol záväzný pre všetkých jej členov a ktorý by mal zreteľnú súvislosť s cieľom, pre ktorý toto spoločenstvo existuje. Ježiš preto ustanovil krst (a tiež Večeru Pánovu).

Krst však nie je nič magického, nie je to náhrada obrátenia či znovuzrodenia, ani záruka, že v budúcnosti nájdeme vieru. V žiadnom prípade to nie je očkovanie proti pokušeniu alebo hriechu. Pavol nám však hovorí, že tým, že sme boli pokrstení „v Ježiša Krista“, „obliekli sme si Pána Ježiša Krista“ (Rim 6,3; 13,14; Gal 3,23). Pre kresťana krst znamená byť pochovaný s Kristom v jeho smrti, ukrižovať staré spôsoby. Znamená to tiež podiel na Kristovom vzkriesenom živote (Rim 6,1-4), nové poradie hodnôt a nový spôsob života v moci Ducha Svätého.

Ježiš tých, ktorí majú byť pokrstení, nazýva „učeníkov“, tj. tými, ktorí patria do jeho spoločenstva viery (Mt 28,19). Sú „jedným Duchom všetci pokrstení v jedno telo“, a tak vytvára nové spoločenstvo (1 K 12,13).

Krst je jedna z odpovedí viery na Ježišovo pozvanie. Nie je to odpoveď jediná, aby sa snáď ten, čo sa už dal pokrstiť, nedomnieval, že „už dosiahol“. Nie je to ani odpoveď bezvýznamná, aby si niekto nepovedal, že na krste vôbec nezáleží – keď je, dobre, keď nie je, nič sa vážne nestalo. Je to vskutku odpoveď dôležitá, pretože ako Kristovi nasledovníci chceme tiež naplniť „všetku spravodlivosť“ – a preto krst berieme vážne.

Keď nasledujeme Ježišov príklad v krste, aj pre nás dnes platia slová z neba: „Toto je môj milovaný syn / dcéra, ktorého / už som si vyvolil.“ (Mt 3,17)

Súvisiace videá a dokumenty