6. Ježiš Kristus

Stredom kresťanského náboženstva je Ježiš Kristus. Naše náboženstvo nespočíva v prvom rade v prijatí nejakého kréda alebo jasne definovaných vieroučných bodov. Kresťanstvo vo svojej podstate znamená mať pozitívny vzťah k osobe Ježiša Krista. Byť kresťanom znamená povedať „áno“ Kristovi. Toto „áno“ je jednoznačné, totálne a bezvýhradné, pretože v Kristovi nám Boh hovorí svoje jednoznačné a nepodmienené „áno“.

Keď Ježiš Kristus bol na tejto zemi, položil svojim učeníkom zaujímavú otázku: „Za koho ma pokladajú ľudia? Čo hovoria ľudia o mne, kto som ja?“ (Mt 16,13–17). Základnou otázkou nie je: „Čo ľudia hovoria o mojom učení? Aký majú vzťah k tomu, čo hovorím?“ Iste, prvok učenia je v kresťanstve (ako aj v iných náboženstvách) dôležitý. Ale to najdôležitejšie v kresťanstve je nájsť správny postoj k osobe Ježiša Krista. V podstate možno povedať: kresťanstvo = Kristus.

Význam Kristovho učenia vychádza z faktu, kým Ježiš Kristus je. Keď majú ľudia problémy s prežívaním biblického učenia, je to preto, že nedocenili alebo nesprávne chápu význam osoby Ježiša Krista. Pozrime sa teda, kým Ježiš Kristus bol. V danom texte Kristus ukazuje, že ak má byť naše poznanie správne, musí byť založené na Božom zjavení, nie iba na našom uvažovaní alebo predstavách (Mt 16,17). Napoleon Bonaparte raz povedal:

„Ľudí poznám dobre, ale musím povedať, že Ježiš Kristus nebol obyčajným človekom. Nie je možné porovnávať Ježiša a všetkých ostatných ľudí na svete. Alexander Veľký, Caesar, Karol Veľký a ja sme založili veľké ríše. Ale na čom boli založené naše výsledky a schopnosti? Na sile. Ježiš Kristus založil svoje kráľovstvo na láske a aj v tejto chvíli by pre neho zomreli milióny ľudí.“ Napoleon Bonaparte

Prví kresťania verili, že v Ježišovi Kristovi prišiel na našu zem Boh (J 1,1–3.14.18). Toto presvedčenie vysvetľuje, prečo všetko videli a hodnotili z perspektívy toho, čo povedal tento Žid z prvého storočia. Kvôli Ježišovi Kristovi boli ochotní vzdať sa všetkého, dokonca aj položiť svoj život.

KTO JEŽIŠ BOL – L 2,40.52; J 1,1–18; 8,58

Kto bol Ježiš Kristus? Predovšetkým a jednoznačne bol človek. Jeho najbližší učeníci nikdy nepochybovali o ľudskej prirodzenosti tohto muža z Nazareta. Rástol v sile a múdrosti (L 2,40), dospieval telesne aj rozumovo (v. 52). V utrpení sa naučil poslušnosti (Žid 5,8), bol hladný (Mt 4,2), mal smäd (J 19,28), bol unavený a potreboval spánok (J 4,6; Mt 8,24). Ako človek žil v plnej závislosti od Boha (J 6,38), bol pokúšaný (Žid 4,15; porov. Jak 1,13) a potreboval udržiavať spojenie s Bohom na modlitbe (Mk 1,35; L 11,1).

Ježiš však nebol iba dokonalým človekom, ale aj skutočným Bohom. Toma Schutz o tom poznamenal:

„Nikto z uznávaných náboženských vodcov, ani Mojžiš, Pavol, Budha, Mohamed, Konfucius a ďalší, netvrdil, že je Bohom, okrem Ježiša Krista. Kristus je jediným náboženským vodcom, ktorý si nárokoval, že je Bohom, a zároveň jediný, kto presvedčil značnú časť sveta, že Bohom naozaj je.“ Toma Schutz

On je ten, ktorý existoval už pred svojím narodením v Betleheme (Mich 5,2; Iz 9,6; J 8,58; 2 Kor 8,9). Apoštoli tvrdili o Ježišovi, že je tvorcom všetkého (J 1,3; Kol 1,16–17). Má právo odpúšťať hriechy (Mk 2,10.27); odpúšťanie je rovnako od neho ako od Boha (Kol 2,13; 3,13). Je postavený na rovnakú úroveň s Otcom (Mt 28,19; 1 Kor 1,3; 2 Kor 13,13; Zj 20,6; 22,3; porov. J 10,30). Od svojich poslucháčov vyžadoval, aby v neho verili (J 6,40; 14,1–3), a požadoval rovnakú úctu ako Otec (J 5,23).

Kristovo sebapochopenie je jasne viditeľné z jeho výrokov „Ja som…“ – chlieb života (J 6,35), svetlo sveta (J 8,12), vzkriesenie a život (J 11,25), cesta, pravda i život (J 14,6). Tieto výroky sú jasnou paralelou k veľkému „Ja som“, ktoré je menom Jahveho v Starom zákone (Ex 3,13–14). Keď Kristus povedal: „Skôr ako bol Abrahám, ja som“, jeho poslucháči to pochopili ako tvrdenie, že je Bohom, a chceli ho ukameňovať (J 8,58–59).

To, čo je v Starom zákone pripisované Jahvemu, je v Novom zákone vzťahované na Ježiša. Napríklad: Rim 10,13 ⇢ Joel 2,32; Fil 2,10 ⇢ Iz 45,23; Mt 3,3 ⇢ Iz 40,3; 1 Kor 1,30 ⇢ Jer 23,9. Záver je jasný: v Ježišovi Kristovi Boh prišiel na svet. Je potrebné si uvedomiť, aké z toho plynú dôsledky. Niektorí sú ochotní prijať Ježiša ako dobrého človeka alebo veľkého učiteľa morálky. Šarža Lewis k tomu poznamenáva:

„Niečo také nie je možné povedať. Keby nejaký človek hovoril tak, ako hovoril Ježiš, nemohol by byť veľkým učiteľom morálky. Buď je blázon, alebo sám diabol. Musíme sa rozhodnúť. Buď je tým, čo o sebe tvrdil, teda Synom Božím, alebo je šialencom, alebo ešte niečím horším.“

Preto ako kresťania prijímame Ježiša Krista ako pravého a plného Boha.

Z pochopenia toho, kto je Ježiš Kristus, vyplýva aj naše chápanie toho, čo prišiel Ježiš vykonať. Nemohol dosiahnuť to, čo vykonal, keby nebol tým, kým bol. V Kristovi Boh konal, aby nás zbavil hriechu a jeho dôsledkov. Apoštol Pavol to vyjadril slovami:

„Lebo v Kristovi Boh zmieril svet so sebou.“ 2. Korinťanom 5:19

K tomu bolo potrebné, aby Ježiš prišiel na svet jedinečným – nadprirodzeným spôsobom. Problém hriechu nebolo možné riešiť iba Božou mocou, príkazom alebo vyhlásením. Ján hovorí:

„Slovo sa stalo telom.“ Ján 1:14

Boh zázračným spôsobom vstúpil do nášho sveta a začal existovať ako človek (Mt 1:23). Tým ukázal nielen to, že nás miluje a ide za nami do našej situácie, ale aj to, že nám chce slúžiť, nie nad nami panovať. Od nás očakáva predovšetkým lásku, nie slepé podriadenie.

JEŽIŠOVO POSLANIE NA ZEMI BOLO JEDINEČNÉ

Ježiš je naším Spasiteľom nielen pre to, kým bol, ale aj pre svoj pozemský život a dielo. Svojimi slovami a skutkami zvestoval Božie kráľovstvo – kvalitu života pod Božou vládou. Predstavil Božiu ponuku spasenia všetkým ľuďom, aj tým opovrhovaným, zneuznávaným či vylúčeným. Jeho služba prekračovala všetky ľudské bariéry. Jeho učenie vysvetľovalo princípy Božieho kráľovstva – každý je do neho pozvaný.

JEHO SKUTKY ILUSTROVALI BOŽIU POVAHU

Grécke slovo pre „spasenie“ aj „uzdravenie“ je rovnaké. Ježišove zázraky uzdravenia boli znamením spasenia. Zdravie znamená súlad tela, mysle a duše. Skrze Krista chce Boh v nás obnoviť hriechom narušený Boží obraz a plne nás „zreštaurovať“ do pôvodnej podoby.

JEŽIŠOV ŽIVOT NA ZEMI BOL JEDINEČNÝ

Pretože Ježiš prišiel „vyslobodiť svoj ľud z hriechov“, musel byť bezhriešny (Mt 1:21; J 8:46). Ani jeho nepriatelia nikdy nedokázali tento fakt spochybniť. Novozákonní pisatelia opakovane potvrdzujú jeho bezhriešnosť (Lk 1:35; Mk 1:24; 2K 5:21; Hebr 4:15; 1Pt 2:22; 1J 3:5).

JEHO POKUŠENIA BOLI REÁLNE A KRUTÉ

Pokušenia sú dôkazom jeho ľudskej prirodzenosti a víťazstvá nad nimi ukazujú jeho úplnú závislosť od nebeského Otca (Hebr 4:15; Mt 4:1–11; Lk 22:39–46; J 5:19,30). Ježiš Kristus hovoril tým, ktorí ho prijali: „Nasleduj ma!“ (J 21:19). Jeho milosťou a silou môžeme nasledovať jeho šľapaje. Kristus ukázal, že úplná závislosť na Bohu umožňuje zvíťaziť nad hriechom a pokušením. Zároveň však platí, že Kristus je predovšetkým náš Spasiteľ, až potom náš príklad. Naše životy nikdy nebudú tak bezhriešne ako jeho, pretože naša hriešna prirodzenosť pretrvá až do druhého príchodu Krista (Fil 3:20–21).

JEŽIŠ AKO BEZHRIEŠNA OBEŤ

Ježiš Kristus nikdy nepotreboval spasiteľa, pretože ním sám bol. Na rozdiel od nás, ktorí sme sa narodili v hriechu, stal sa bezhriešnou a nepoškvrnenou obeťou. My nikdy nebudeme „malými Kristami“ a nikdy nenastane čas, keď by sme sa zaobišli bez jeho milosti a spasenia.

JEDINEČNÁ SMRŤ JEŽIŠA KRISTA

Ježišova smrť bola jedinečná. Prišiel na túto zem nielen žiť, ale aj zomrieť (Mk 10:45; Iz 53). Hoci bol bezhriešny, zomrel smrťou odlúčenia od Boha – smrťou, ktorú na konci zomrú hriešnici (2K 5:21; Rim 6:23). Zomrel za naše hriechy, bol vydaný pre naše prestúpenia (Rim 4:25; 1K 15:3) a zakúsil dôsledky našich hriechov (Hebr 2:9). Jeho smrť bola zástupná a neopakovateľná (Hebr 10:28). Bezprostrednou príčinou Ježišovej smrti nebolo pribitie na kríž, ale to, že ho Boh opustil (Mt 27:46; Rim 4:25). Tak sa stal zmierením a dôkazom Božej spravodlivosti pre celý vesmír (Rim 1:17; 3:25; Kol 1:20; Ef 1:10).

KRÍŽ AKO DÔKAZ BOŽEJ LÁSKY

Kríž Krista je dôkazom Božej spravodlivosti aj jeho nesmiernej lásky k nám. Boh nám daroval Krista nie preto, aby nás presvedčil, že nás miluje, ale preto, že nás už miloval (Ján 3:16; Ján 16:26–27). Kríž ukazuje, že smrť je prirodzeným dôsledkom hriechu – odlúčenie od Boha, jediného Zdroja života, nevyhnutne prináša smrť. Naopak, satan v raji klamal, keď povedal:

„Vôbec nezomriete.“ Genezis 3:4

Na kríži Boh dokázal, že pravdu mal on. Jeho slová:

„V deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ Genezis 2:17

neboli hrozbou, ale láskavým varovaním. Kríž odhaľuje Boží láskavý charakter a ukazuje, že Bohu nemusíme slúžiť zo strachu ani z vypočítavosti (Jób 1). Naopak, tí, ktorí Krista ukrižovali, boli tí, ktorí ho nepoznali (Ján 16:2–3). Kristov kríž nás učí, že motivácia našej služby Bohu je nesmierne dôležitá. Ak náš vzťah ku Kristovi nebude založený na poznaní jeho charakteru lásky a spravodlivosti, a ak mu slúžime zo strachu alebo z vypočítavosti, môžeme sa nakoniec stať jeho najzarytejšími nepriateľmi, aj keď si myslíme, že sme Božie deti. Keď apoštoli hovorili o Kristovej smrti, vždy zdôrazňovali aj jeho vzkriesenie:

„Veď Kristus Ježiš, ktorý zomrel a ktorý bol vzkriesený…“ Rimanom 8:34

„Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem.“ 1. Korinťanom 15:3–4

Skutočnosť vzkriesenia Ježiša Krista patrila k samotnej podstate apoštolskej viery. Keby Kristus nevstal z mŕtvych, naša viera, nádej aj kázanie by boli márne a náš život by nemal správnu perspektívu. Práve vďaka vzkrieseniu videli prví učeníci život i smrť Ježiša Krista v úplne novom svetle. Pocit porážky a zlyhania sa vytratil. Fakt vzkriesenia bol pre nich rozhodujúcim dôkazom, že Boh sa ku Kristovi priznal a že jeho smrť na kríži nie je dôkazom zlorečenstva ani Božieho zavrhnutia (Deuteronómium 21:23). Ježišovo vzkriesenie dokazuje, že smrť nie je posledným slovom v ľudskej existencii. Ukazuje, že existuje budúcnosť, ktorá presahuje hranice hrobu (1. Korinťanom 15:12–20). Jeho vzkriesenie je garantom našej nádeje na vzkriesenie.

„Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ Ján 11:25–26

Prvoradým zmyslom biblickej hodiny nie je len poskytovať informácie o Ježišovi Kristovi, ale viesť ľudí k správnemu a pozitívnemu vzťahu s ním. Naším cieľom je, aby každý povedal svoje jednoznačné „áno“ osobe Ježiša Krista na základe pochopenia toho, kým Kristus bol a ako sa v ňom Boh zjavil. Problém hriechu spočíva aj v tom, že satan predstavil Boha v nesprávnom svetle. My, ľudia, máme často skreslené predstavy o Bohu (Rimanom 1:21).

Ak ľuďom v takomto stave predložíme len Božie požiadavky, môžu skĺznuť k zákonníctvu – robia síce správne veci, ale z nesprávnych pohnútok. Preto je nevyhnutné, aby sa ich myslenie zmenilo, a to sa môže stať iba odhalením bezpodmienečného prijatia, ktoré nám Boh v Ježišovi Kristovi ponúka. Musíme ľuďom ukázať, kto bol Ježiš Kristus, prečo prišiel, ako žil a čo pre nás urobil. Kristus prišiel, aby nám zjavil Boha Otca v pravdivom svetle (Ján 14:9; 17:3). V Kristovi spoznávame, že Boh nám vždy hovorí:

„Milujem ťa, prijímam ťa takého, aký si.“

Táto láska nikdy nie je „áno, ale…“. Človek, ktorý to pochopí a prežije, odpovedá Bohu svojím úplným a jednoznačným „áno“. Ak niekto hovorí „áno, ale…“, potrebuje znovu pochopiť a prežiť základy evanjelia.

HISTORICITA JEŽIŠA KRISTA

Známy teológ F. F. Bruce uviedol:

„Niektorí tvrdia, že existencia Krista je mýtom. Tento názor však nemá historický základ. Pre nepredpojatého historika je historicita Ježiša Krista rovnako axiomatická ako historicita Júliusa Caesara.“

Okrem 27 rôznych dokumentov Nového zákona, ktoré sa odvolávajú na Ježiša, je jeho historicitu možné doložiť aj z nebiblických prameňov, ako sú: Kornelius Tacitus, Lucián, Jozefus Flavius, Suetonius, Plínius mladší, Tertulián a ďalší.

BOŽSTVO JEŽIŠA KRISTA

Často tí, ktorí nerozumejú semitskému spôsobu vyjadrovania, nesprávne interpretujú verše, v ktorých je Kristus nazývaný prototokos (prvorodený). Tieto pasáže sa nachádzajú napríklad v textoch Kolosanom 1:15,18; Rimanom 8:29; Hebrejom 1:6; Zjavenie 1:5. Tieto vyjadrenia však neznamenajú, že Kristus je stvorenou bytosťou, ale zdôrazňujú jeho prvenstvo a jedinečnú úlohu v celom Božom pláne spásy.

Zmyslom týchto veršov je poukázať na Kristovo vyvýšené a neopakovateľné postavenie autority, na jeho jedinečný vzťah k stvoreniu aj k vzkrieseným. Výraz prvorodené stvorenie znamená, že Kristus je aktívnym činiteľom a pôvodcom stvorenia (Zjavenie 3:14). Prvorodený zo vzkriesených vyjadruje, že všetci vzkriesení vďačia Kristovi za svoje vzkriesenie (Ján 1:4). Nejde teda o poradie v čase, čo potvrdzujú aj ďalšie použitia tohto pojmu (Žalm 89:28; Exodus 4:22; Jeremiáš 31:9; Hebrejom 12:23). Podobne ako označenie „prvá dáma“ neznamená najstaršiu ženu, ale významné postavenie.

Rovnako to platí aj pre výraz monogenēs (jednorodený). Tento pojem je použitý výhradne pre Ježiša a iba v Jánových spisoch (Ján 1:14,18; 3:16,18; 1. Jánov 4:9). Poukazuje na jedinečnosť a unikátnosť Ježišovho vzťahu k Otcovi (porovnaj Hebrejom 11:17 – Izák bol jedinečným Abrahámovým synom, hoci nebol jediným). Zmyslom týchto titulov je vyzdvihnúť Ježiša Krista ako jediného svojho druhu, nie zaradiť ho medzi stvorené bytosti.

V živote a diele Ježiša Krista nachádzame riešenie problému hriechu aj odpoveď na naše nesprávne predstavy o Bohu. Ježiš nám zjavuje skutočnú pravdu o Bohu, o človeku aj o hriechu. Aby nám Boh poskytol spoľahlivý a jednoznačný zdroj poznania, Ježiš prišiel žiť na túto zem. Keď na základe Ježišovho života a smrti začíname chápať, aký Boh skutočne je, mení sa náš vzťah od odporu a vzbury k dôvere.

V našom srdci sa rodí obdiv k Ježišovi, ktorý v nebi mal všetko, a predsa to opustil, aby nám pomohol, pretože mu na nás záleží. Napĺňajú sa jeho slová: „A ja, keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Ján 12:32). Začíname mu dôverovať a milovať ho (1. Jánov 4:19).

„Ja som cesta, pravda a život. Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“ Ján 14:6–7

Ak tvoje srdce niekedy túžilo poznať Boha, no zdal sa ti vzdialený alebo nereálny, potom sa zameraj na jeho Syna, ktorý je „odleskom Božej slávy a výrazom jeho podstaty“ (Hebrejom 1:3). Keď spoznáš Ježiša, spoznáš aj Otca. A poznať Boha znamená večný život (Ján 17:3).

Pilát položil zásadnú otázku:

„Čo teda mám urobiť s Ježišom?“ Matúš 27:22

Kiež by si na túto otázku našiel odpoveď ako Tomáš:

„Môj Pán a môj Boh.“ Ján 20:28

Učenie o Ježišovi Kristovi ako strede kresťanskej viery patrí do jadra témy Ježišov život. Úzko nadväzuje na pohľad na spasenie a zmierenie v rámci Tematiky evanjelia, je teologicky ukotvené v sekcii Teológia a prakticky rozvinuté v oblasti Praktické kresťanstvo. Celé posolstvo vyvrcholí nádejou vzkriesenia a večného života, rozpracovanou v téme Smrť, vzkriesenie, nebo a peklo.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.