fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 1-10

6. Ježiš Kristus

Náčrt

1. Osoba Ježiša Krista – Mt 16,13-17
Kto Ježiš bol – L 2,40.52; J 1,1-18; 8,58
2. Dielo Ježiša Krista – J 14,6; 14,9; 17,3
Čo Ježiš urobil – 2 Kor 5,19; Mt 1,21; Mk 10,45; Rim 3,25; 4,25

Stredom kresťanského náboženstva je Ježiš Kristus. Naše náboženstvo nespočíva v prvom rade v prijatí nejakého kréda alebo určitého počtu jasne definovaných vieroučných bodov. Vo svojej podstate kresťanstvo znamená mať pozitívny vzťah k osobe Ježiša Krista. Byť kresťanom znamená povedať „áno“ Kristovi. Toto „áno“ je jednoznačné, totálne a bezvýhradné, pretože v Kristovi nám Boh hovorí svoje jednoznačné a nepodmienené „áno“.

Keď Kristus bol na tejto zemi, položil svojim učeníkom zaujímavú otázku: „Za koho ma pokladajú ľudia? Čo hovoria ľudia o mne, kto som ja?“ (Mt 16,13-17) Základnou otázkou nie je: „Čo ľudia hovoria o mojom učení? Aký majú vzťah k tomu, čo hovorím?“ Iste, element učenia je v kresťanstve (ako aj v iných náboženstvách) dôležitý. Ale to najdôležitejšie v kresťanstve je nájsť správny postoj k osobe Ježiša Krista. V podstate je možné teda povedať: kresťanstvo = Kristus.

Význam Kristovho učenia vychádza z faktu – kto Ježiš je. Kedykoľvek majú ľudia problémy s prežívaním biblického učenia, je to preto, že nedocenili alebo nesprávne chápu význam osoby Ježiša Krista. Pozrime sa teda, kto bol Ježiš Kristus? V danom texte Kristus ukazuje, že ak naše poznanie má byť správne, potom musí byť založené na Božom zjavení, nielen na našom uvažovaní alebo predstavách (Mt 16,17).

Napoleon Bonaparte raz povedal: „Ľudí poznám dobre, ale musím povedať, že Ježiš Kristus nebol obyčajným človekom. Nie je možné porovnávať Ježiša a všetkých ostatných ľudí na svete. Alexander Veľký, Caesar, Karol Veľký a ja sme založili veľké ríše. Ale na čom boli založené naše výsledky a schopnosti? Na sile. Ježiš Kristus založil svoje kráľovstvo na láske a aj v tejto chvíli by pre neho zomreli milióny ľudí. „

1. Osoba Ježiša Krista – Mt 16,13-17

Prvý kresťania verili, že v Ježišovi Kristovi prišiel na našu zem Boh (J 1,1-3.14.18). To vysvetľuje, ako je možné, že všetko videli a hodnotili z perspektívy toho, čo povedal tento Žid z prvého storočia. Kvôli nemu boli ochotní vzdať sa všetkého, dokonca aj položiť svoj život.

Kto Ježiš bol – L 2,40.52; J 1,1-18; 8,58
Kto bol Ježiš Kristus? Predovšetkým a jednoznačne bol to človek. Jeho najbližší učeníci nikdy nepochybovali o ľudskej prirodzenosti tohto muža z Nazareta. Rástol v sile a múdrosti (L 2,40), dospieval telesne aj rozumovo (v. 52). V utrpení sa naučil poslušnosti (Žid 5,8), bol hladný (Mt 4,2), mal smäd (J 19,28), bol unavený a potreboval spánok (J4,6; Mt 8,24). Ako človek žil v plnej závislosti na Bohu (J 6,38), bol pokúšaný (Žid 4,15; porov. Jak 1,13) a potreboval udržiavať spojenie s Bohom na modlitbe (Mk 1,35; L 11,1).

Ježiš bol však nielen dokonalým človekom, ale aj skutočným Bohom. Toma Schutz o tom poznamenal: „Nikto z uznávaných náboženských vodcov, ani Mojžiš, Pavel, Budha, Mohamed, Konfucius atď. netvrdili, že je Bohom, okrem Ježiša Krista. Kristus je jediným náboženským vodcom, ktorý si nárokoval, že je Bohom, a zároveň jediný, kto presvedčil značnú časť sveta, že Bohom naozaj je. „

On je ten, ktorý existoval už pred svojím narodením v Betleheme (Mi 5,2; Iz 9,6; J 8,58; 2 K 8,9). Apoštoli tvrdí o Ježišovi, že je tvorcom všetkého (J 1,3; Kol 1,16.17). On má právo odpúšťať hriechy (Mk 2,10.27), odpúšťanie je práve tak od neho ako od Boha (Ko 2,13; 3,13), je uvedený na rovnakej úrovni s Otcom (Mt 28,19; 1 K 1,3 ; 2 Kor 13,13; Zj 20,6; 22,3; porov. J 10,30). Od svojich poslucháčov vyžadoval, aby v neho verili (J 6,40; 14,1-3), požaduje rovnakú úctu ako Otec (Ján 5,23).

Kristovo sebapochopenie je jasne vidieť z toho, že používa výroky „Ja som …“ – chlieb života (J 6,35), svetlo sveta (J 8,12), vzkriesenie a život (J 11,25), cesta, pravda i život (Ján 14,6). Ťažko by sa dalo vyjadriť veci jasnejšie a všeobecnejšie. Je tu vidieť súvislosť medzi Ježišovými výrokmi a veľkým „Ja som“, čo bolo meno Jahveho v SZ (Ex 3,13.14). Keď Kristus povedal: „Skôr ako bol Abrahám, ja som,“ vyslovil sa tak jasne, že jeho poslucháči vzali kamene, aby ho ukameňovali. Rozumeli tomu, čo tým vyjadril (J 8,58.59).

To čo je vo SZ pripisované Jahvemu, je v NZ vzťahované na Ježiša. Pozri napr .: Rim 10,13 => Jl 2,32; Fil 2,10 => Iz 45,23; Mt 3,3 => Iz 40,3; 1 K 1,30 => Jr 23,9 a iné. Záver je jasný: V Ježišovi Boh prišiel na svet.

Je potrebné si uvedomiť, aké z toho plynú dôsledky. Sú niektorí, ktorí sú ochotní prijať Ježiša ako dobrého človeka alebo veľkého učiteľa mravnosti. Správne k tomu poznamenáva Šarža Lewis: „Niečo také nie je možné povedať. Keby nejaký človek hovoril tak, ako hovoril Ježiš, nemohol by byť veľkým učiteľom morálky. Buď je to blázon, alebo sám diabol. Musíme sa rozhodnúť. Buď je tým, čo o sebe tvrdil, teda Synom Božím, alebo je šialencom, alebo dokonca ešte niečím horším. “ Preto ako kresťania prijímame Ježiša Krista za pravého, plného Boha.

2. Dielo Ježiša Krista – J 14,6.9; 17,3

Z pochopenie toho, kto Ježiš je, vyplýva potom naše chápanie toho, čo prišiel Ježiš Kristus vykonať. Nemohol dosiahnuť toho, čo vykonal, ak by nebol tým, kým bol. V Kristovi Boh konal, aby nás zbavil hriechu a jeho dôsledku. To vyjadril apoštol Pavol slovami: „Lebo v Kristovi Boh zmieril svet so sebou.“ (2 Kor 5,19). K tomu bolo potrebné, aby:

Ježiš prišiel na svet jedinečným – nadprirodzeným spôsobom. Problém hriechu nebolo možné riešiť Božou mocou, príkazom alebo vyhlásením. Ján hovorí, že: – „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1,14). Boh zázračným spôsobom vstúpil do nášho sveta a začal existovať ako človek (Mt 1,23). Tým ukázal nielen to, že nás má rád a ide za nami do našej situácie, ale že nám chce slúžiť, nie nad nami panovať; od nás očakáva predovšetkým lásku, nie slepé podriadenie.

Ježišovo poslanie na zemi bolo jedinečné. Ježiš je naším Spasiteľom nielen pre to, kým bol, ale aj pre svoj pozemský život a dielo. Svojimi slovami a skutkami zvestoval Božie kráľovstvo – kvalitu života pod Božou vládou. Predstavil Božiu ponuku spasenia všetkým ľuďom, aj tým opovrhovaným, zneuznávaným, aj tým, ktorí boli v myslení veriacich tej doby z neho vylúčení. Jeho služba prekračovala všetky ľudské bariéry. Jeho učenie vysvetľovalo princípy Božieho kráľovstva – každý je do neho pozvaný.

Jeho skutky ilustrovali Božiu povahu. Grécke slovo pre „spasenie“ a „uzdravenie“ je rovnaké. Ježišove zázraky uzdravenia boli znamením spasenia. Zdravie nie je len nestriedmosť choroby, ale súlad tela, mysle a duševnej zložky. Skrze Krista chce v nás obnoviť hriechom narušený Boží obraz, plne nás „zreštaurovať“ do pôvodnej podoby.

Ježišov život na tejto zemi bol jedinečný. Pretože Ježiš prišiel „vyslobodiť svoj ľud z hriechov“, sám musel byť bezhriešny (Mat 1,21; J 8,46). Je pozoruhodné, že ani jeho nepriatelia nikdy úspešne nespochybnili tento fakt. Novozákonní pisatelia túto významnú skutočnosť viackrát potvrdzujú (L 1,35; Mk 1,24; 2K 5,21; Žid 4,15; 1Pt 2,22; 1J 3,5). Ježišova bezhriešnosť nebola daná tým, že by vďaka svojej prirodzenosti bol nad pokušeniami, a preto sa ho nedotýkala, a tak nemohol zhrešiť.

Jeho pokušenia boli kruté a reálne (Žid 4,15; Mt 4,1-11; Lk 22,39-46). Práve jeho pokušenia sú ďalším dôkazom jeho ľudskej prirodzenosti a Jeho víťazstvá v nich sú výsledkom neustáleho spoliehania sa na jeho nebeského Otca (J 5,19.30).

Je pravdou, že Ježiš hovoril tým, ktorí ho prijali: „Nasleduj ma!“ (J 21,19) Je pravdou, že z jeho milosti a v jeho sile môžeme a tiež máme nasledovať jeho šľapaje. Je tiež pravdou, že Kristus nám ukázal, že v úplnej závislosti na Bohu je možné zvíťaziť nad hriechom a pokušením. Ale práve tak je treba mať na pamäti, že on je Spasiteľom a my jeho učeníci. V prvom rade je naším Spasiteľom a až potom naším príkladom. Náš život na tejto zemi nikdy nebude tak bezhriešny ako jeho, pretože naše hriešna prirodzenosť zostáva až do 2. príchodu Krista (Fil 3,20-21).

Jeho poslaním je stať sa bezhriešnou a nepoškvrnenou obeťou. Preto on spasiteľa nikdy nepotreboval, on ním bol. My sme sa narodili v hriechu, my nikdy nebudeme „malými Kristami“, nikdy nenastane čas, že by sme sa bez neho zaobišli.

Ježišova smrť bola jedinečná. Kristus prišiel nielen preto, aby na tejto zemi žil a pôsobil, ale tiež aby zomrel (Mk 10,45; Iz 53). Hoci bol bezhriešny, zomrel smrťou odlúčenie od Boha, smrťou, ktorú zomrú hriešnici na konci (2K 5,21; Rim 6,23). Bolo to preto, že „bol vydaný pre naše prestúpenia“, „zomrel za naše hriechy“ (Rim 4,25; 1 Kor 15,3), zakúšal dôsledky našich hriechov (Žid 2,9). Kristova smrť bola teda zástupná a v tom bola jedinečná, neopakovateľná (Žid 10,28).

Bezprostrednou príčinou jeho smrti nebolo to, že bol pribitý na kríž (veď aj mnohí iní takto zomreli), ale to, že ho Boh opustil (Mt 27,46; Rim 4,25; porov. Rim 1,24.26.28).

Takto sa Ježiš stal zmierením, dôkazom Božej spravodlivosti pre celý vesmír (Rim 1,17; 3,25; Ko 1,20; Ef 1,10). Kríž je zároveň dôkazom Božej nesmiernej lásky k nám. Ježiš nezomrel preto, aby presvedčil Otca, aby nás miloval, ale Boh sám nám „daroval“ vo svojej láske Krista (Jn 3,16; J 16,26.27). Boh však dokázal pred celým vesmírom, že smrť je prirodzeným dôsledkom hriechu. Odlúčenie od Boha, ktorý jediný je Zdrojom života, prináša nevyhnutne smrť.

Bol to satan v raji, kto povedal našim prarodičom: „Vôbec nezomriete.“ (Gn 3,4) Na kríži Boh dokázal, že pravdu mal on. Jeho slová: „V deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš,“ nebola vyhrážaním, ale láskavým varovaním pred dôsledkami narušenia vzťahu dôvery a závislosti na Bohu (Gn 2,17). Kríž ukazuje, že Bohu nemusíme slúžiť zo strachu alebo vypočítavosti (Jób 1), pretože odhaľuje Boží láskavý charakter. Naopak tí, ktorí Krista na kríž poslali, tí, ktorí ho dali mučiť, boli práve tí, ktorí ho nepoznali (J 16,2.3).

Kristov kríž nás učí, že motivácia našej služby Bohu je nesmierne dôležitá. Ak náš vzťah ku Kristovi nebude založený na poznaní jeho charakteru lásky a spravodlivosti, pokiaľ mu slúžime zo strachu alebo z vypočítavosti, nakoniec sa staneme jeho najzarytejšími nepriateľmi, aj keď si o sebe myslíme, že sme Božie deti.

Keď apoštoli hovorili o Kristovej smrti, jedným dychom dodávali fakt o jeho vzkriesení: „Veď Kristus Ježiš, ktorý zomrel a ktorý bol vzkriesený“ (Rim 8,34). (Kral. „Kristus je, ktorý zomrel, ale aj z mŕtvych vstal.“) „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný; bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem.“ (1 K 15,3.4)

Skutočnosť, že Kristus bol vzkriesený, patrila k podstate apoštolskej viery. Keby Kristus nevstal z mŕtvych, naša viera, nádej i kázanie by bolo márne, náš život by nemal tú správnu perspektívu. Práve na základe vzkriesenia videli prví učeníci život i smrť Ježiša v úplne novom svetle. Pocit porážky, zlyhania sa vytratil. Fakt vzkriesenia bol pre nich rozhodujúcim dôkazom toho, že Boh sa ku Kristovi priznal a jeho smrť na kríži nie je dôkazom zlorečenstva a Božieho zavrhnutia (Dt 21,23).

Ježišovo vzkriesenie dokazuje nám všetkým, že smrť nie je posledným slovom v ľudskej existencii, že existuje budúcnosť, ktorá ide až za hrob (1 K 15,12-20). Jeho vzkriesenie je garantom našej nádeje na vzkriesenie. „Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ (J 11,25.26)

II. Výkladové poznámky

Prvoradým zmyslom tejto biblickej hodiny nie je dať informácie o Ježišovi, ale viesť ich k správnemu, kladnému vzťahu k Nemu. Ide nám v prvom rade o to, aby ľudia povedali svoje „áno“ osobe Ježiša Krista, a to na základe pochopenia toho, kto Kristus bol a ako sa v ňom Boh zjavil.

Problém hriechu spočíva tiež v tom, že satan Boha predstavil v nesprávnom svetle. My ľudia máme o Bohu nesprávnu predstavu (Rim 1,21). Ak ľuďom v takom stave predložíme Božie požiadavky, skôr či neskôr skĺznu k zákonníctvu. Budú robiť správne veci kvôli nesprávnym pohnútkam. Preto sa najskôr musí zmeniť ich myslenie. To sa deje jedine odhalením bezpodmienečného prijatia, ktorá nám Boh v Ježišovi ponúka. Potrebujeme ľuďom ukázať, kto Ježiš bol, prečo prišiel, ako žil a čo pre nás urobil. Kristus prišiel, aby nám Otca zjavil v správnom svetle (Ján 14,9; 17,3).

V Kristovi poznávame, že Boh nám vždy hovoril a hovorí: „Milujem ťa, prijímam ťa takého, aký si.“ Jeho láska k nám nikdy nie je: „Áno, – ale …“ Preto aj odpovedí človeka, ktorý toto pochopil a prežil, bude vždy jednoznačné, úplné a bezvýhradné „áno“. Človek, ktorý hovorí Bohu: „Áno, – ale …,“ potrebuje, aby mu boli znovu vysvetlené základy evanjelia a aby ich prežil.

Historicita Ježiša. Známy novozákonný teológ FFBruce povedal: „Niektorí pisatelia sa zahrávajú s myšlienkou, že existencia Krista je mýtom. Nerobí tak na historickom základe. Pre nepredpojatého historika je historicita Krista práve tak axiomatická (zásadná, samozrejmá), ako historicita Julia Ceasara. Tí, ktorí o Kristovi hovoria ako o mýte, nie sú historici. “ Okrem 27 rôznych dokumetov NZ, ktoré sa na Ježiša odvolávajú, je možné historicitu Ježiša Krista doložiť aj z nebiblických prameňov: Kornelius Tacitus, Lucian, Jozefus Flavius, Seutonius, Plínius mladší, Tertulián a iní.

Božstvo Ježiša Krista. Niekedy tí, čo nerozumejú semitskému spôsobu vyjadrovania a používania slov, citujú verše, v ktorých je Kristus nazvaný prototokos (prvorodený), ako dôkaz, že je stvorenou bytosťou. Takých veršov je päť: Kol 1,15.18; Rim 8,29; Žid 1,6; Zj 1,5.

Je potrebné si uvedomiť, že zmyslom týchto veršov je ukázať na Kristovo vyvýšené a neopakovateľné postavenie autority, na to, že je v jedinečnom vzťahu napr. K stvoreniu, vzkrieseným atď. Prvorodené stvorenie znamená, že On je aktívny činiteľ, pôvodca stvorenia (Zj 3 , 14). Prvorodený zo vzkriesených znamená, že všetci vzkriesení vďačia jemu za svoje vzkriesenie (J 1,4). Na dôkaz toho, že nejde o poradie v čase, viď. iné použitia tohto slova (Ž 89,28; 2M 4,22; Jer 31,9; Žid 12,23). Prvá dáma nie je prvá preto, že je najstaršia, ale pre svoje postavenie.

To isté platí aj pre výraz monogenez (jednorodený). To slovo je použité pre Ježiša 5x, a to len u Jána (Ján 1,14.18; 3,16.18; 1J 4,9). Opäť ukazuje na jedinečnosť, unikátnosť Ježišovho vzťahu k Otcovi (viď. Žid 11,17; Izák bol jedinečným Abrahámovým synom, ale nebol jediným synom). Zmyslom týchto titulov je vyvýšiť Ježiša Krista, ukázať, že je jediný svojho druhu, nikto nie je ako on. Nie je možné ich preto vykladať tak, že ho postavíme na úroveň stvorenia.

III. Praktický dôsledok

V živote a diele Ježiša Krista vidíme riešenie problému hriechu a odpoveď na naše nesprávne predstavy o Bohu. Ježiš nám ukazuje, aká je skutočná pravda o Bohu, o nás a o hriechu. Aby nám Boh mohol dať spoľahlivý a jednoznačný zdroj informácií, prišiel Ježiš žiť na túto zem. Keď na základe života a smrti Ježiša Krista začíname chápať, aký Boh skutočne je, mení sa náš vzťah odboja, vzbury aj ľahkomyseľnosti voči Nemu.

V našom srdci vzniká obdiv k Tomu, ktorý v nebesiach mal všetko a predsa to opustil a prišiel k nám, aby nám pomohol, pretože mu na nás záleží. Plnia sa Ježišove slová: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (J 12,32) Začíname mu dôverovať, milovať ho (1 Ján 4,19). Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k otcovi, len skrze mňa. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“ (J 14,6.7)

Ak tvoje srdce niekedy túžilo po tom, aby si skutočne poznal Boha, ale on sa ti zdá cez všetko, alebo práve preto, čo si urobil, tak vzdialený, tak nereálny, potom sa sústreď na jeho Syna, ktorý je „výraz Božej podstaty“ ( Žid 1,3), a môžeš si byť istý, že keď sa zoznámiš s Ježišom, spoznáš Otca. A spoznať jeho – to znamená večný život (J 17,3).

Pilát položil tú správnu otázku: „Čo teda mám urobiť s Ježišom?“ (Mt 27,22) Kiež by si na túto otázku našiel správnu odpoveď, tak ako Tomáš (môj Pán a môj Boh – J 20,28)!

Súvisiace videá a dokumenty