Vianoce – Kristovo narodenie?

Tento článok slúži ako informácia o historickom pozadí Vianoc a týchto sviatkov. Postoj kresťana voči Vianociam je rozobratý v samostatnom článku – Vianoce – ako ich sláviť na Božiu slávu?

… prichádza k nám obdobie rôznych zvykov a tradícií. Zvlášť v západných kultúrnych kruhoch – ale prakticky na celom svete – je v tejto dobe zvykom vyzdobovanie smrekov a jedlí, rozdávanie darčekov a vykonávanie určitých náboženských rituálov. Niektoré národy majú špeciálne, len pre ne charakteristické zvyky a tradície spojené s týmto obdobím. V jednom sú si však podobné: každý zo zvykov viažucich sa na Vianoce má praveký pôvod, je síce nábožensky ladený, ale zakladá sa na ľudských tradíciách.

Väčšina ľudí ani nepozná pôvod svätenia Vianoc a možno by boli prekvapení, keby sa o ňom dozvedeli viac. Koľko ľudí dnes vie, že v minulosti existovali kresťania, ktorí odmietali, ba dokonca aj zakazovali svätenie Vianoc? Na niektorých amerických kolóniách bolo zákonom zakázané slávenie Vianoc po určitú dobu, konkrétne od roku 1659. Samozrejme, dnešného človeka to už často ani nezaujíma.

Duch Vianoc v tomto období úplne presiakne náladu ľudí. Zvončeky saní, príprava stromčekov a spomínanie Mikuláša, ktorý prichádza na saniach ťahaných sobmi a rozdáva darčeky „dobrým“ deťom, patria k obľúbeným prvkom tohto času. Je prijatým faktom, že pre mnohých ľudí oslavujúcich Vianoce tieto mytológiou podložené tradície, ozdoby, do krajnosti prehnané nákupy a s tým súvisiace zisky znamenajú viac než narodenie Ježiša Krista, jeho osobnosť alebo jeho odkaz.

O ktorom údajne tento sviatok hovorí. Ironicky, v katolíckych kostoloch, ale aj v iných „kresťanských“ zboroch, sa každý rok ozýva výzva, že by sa mal Kristus vrátiť do epicentra Vianoc. Z kazateľní často zaznieva fráza: „Tieto Vianoce nech sa stanú sviatkom Kristových narodenín.“

Nespočetné množstvo kníh a dejinopiscov poukazuje na to, že s Vianocami spojené tradície nemajú nič spoločné s Kristom ani s biblickým kresťanstvom. Dokonca aj v kresťanských kruhoch sa dnes táto skutočnosť často otvorene priznáva a vzniklo viacero kníh venujúcich sa tejto téme. Jednou z nich je aj dielo kazateľa Episkopálnej cirkvi, Earla Counta.

Jeho rodičia boli anglo-americkí misionári, ktorí mu umožnili štúdium vo Švajčiarsku a v Bulharsku. Venoval sa aj dejinnému výskumu a napísal niekoľko kníh. Tu spomenuté dielo vyšlo prvýkrát v roku 1948 pod názvom 4000 Years of Christmas: A Gift From the Ages, neskôr aj ako 4000 rokov Vianoc: dar z predošlých vekov. V knihe 4000 rokov Vianoc autor dopodrobna predstavuje súvislosti medzi vianočnými tradíciami a zvykmi pochádzajúcimi z pravekého Babylona.

Uvádza napríklad, že dávanie darčekov počas dvanásteho vianočného dňa má pôvod v pohanskom babylonskom zvyku, ktorý sa neskôr dostal do kresťanských vianočných tradícií. Kniha ďalej poukazuje na to, že imelo (mistletoe), dnes obľúbený symbol Vianoc v anglosaskom svete, bolo pôvodne náboženským predmetom v mystériách druidov. Druidovia boli potomkami babylonských Baálových kňazov, ktorí sa dostali do Írska spolu s dánskymi kmeňmi utekajúcimi pred asýrskym zajatím.

A svätenie 25. decembra má podľa historických záznamov oveľa bližšie k rímskemu sviatku Saturnálie než k narodeniu Krista, ktorý sa podľa biblických indícií narodil niekedy na začiatku jesene.

V Novej zmluve nenachádzame žiadne signály o tom, že by Kristove narodeniny učeníci alebo raná cirkev svätili. Ba čo viac, už v treťom storočí, keď sa charakter cirkvi vo veľkej miere menil, prebiehali intenzívne debaty o tom, či možno existenciu Vianoc považovať za oprávnenú. Katolícky teológ Origénes dokonca vyhlásil, že svätenie Vianoc je hriechom, pretože má pohanský pôvod. Kresťania mali už od začiatku veľké ťažkosti udržať svoju vieru čistú od pohanských zvyklostí.

Príkladom je Korint v prvom storočí, mesto plné polyteistických náboženstiev a pohanských náboženských úkonov. V korintských chrámoch bolo bežné požívanie chrámových prostitútok, rituálna sexualita a kňazi ochotne obetovali rímskym, gréckym aj babylonským bohom. Pre skutočných kresťanov boli tieto praktiky neprijateľné. Apoštol Pavol preto dôrazne varoval korintských kresťanov, aby sa zachovali čistí od týchto tradícií, inak sa podľa neho zaradia medzi tých, ktorí obcujú so Satanom.

„Čo teda hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov. Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. Alebo či popudzujeme Pána k hnevu?“ 1. Korinťanom 10:19–22

Apoštol Pavol v Novej zmluve jednoznačne vyhlasuje, že tí, ktorí sa zúčastňujú pohanských náboženských zvyklostí, majú účasť na stole démonov. Po očistení sa od pohanstva majú kresťania účastniť Hospodinovho stola a byť v spoločenstve s Bohom. Buď jedno, alebo druhé – ide o jasný a nekompromisný postoj. Pavol neodsudzoval len niektoré pohanské praktiky, ale všetky bez výnimky. Tento výrok je neodškriepiteľný.

Raní kresťania sa nevyhnutne stretli s oslavami rímskej Saturnálie, ktoré sa konali v posledných dňoch decembra na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Pohanské náboženstvá počas zimného slnovratu organizovali festivaly, ktorými chceli privolať návrat slnka a ukončenie zimy. Tento zvyk prežíva v niektorých oblastiach dodnes ako rozlúčka so zimou.

Oslavy Saturnálie zahŕňali prehnané hodovanie, opíjanie sa až do nemoty a mnohé ďalšie praktiky, ktoré stáli v ostrom protiklade s Kristovým učením. Napriek tomu sa tento sviatok – pod názvom Vianoce – stal oficiálnym kresťanským sviatkom. Ako k tejto zmene došlo? Prečo neskorší kresťania prijali a začali zachovávať praktiky, pred ktorými Apoštol Pavol jasne varoval? Ako sa stalo, že sa tieto pohanské zvyky začali konať v mene Kristovom?

Pohanský tlak na skorých kresťanov bol mimoriadne silný, a preto Pavol opakovane varoval pred miešaním úcty k Bohu s pohanskými prvkami. Ako rástol počet členov cirkvi, pribúdali aj tí, ktorí sa síce formálne obrátili, no odmietali sa vzdať svojich pohanských zvykov, hlboko zakorenených v ich kultúre. Saturnália, sviatok pohanských pôžitkov a radostí, bola jedným z týchto zvykov, ktorých sa nechceli vzdať.

Skutoční kresťania, ktorí si zachovali čistotu viery, hlboko odsudzovali akékoľvek uctievanie pohanských bohov, či už reálnych alebo vymyslených. Od samého začiatku museli kresťania bojovať proti pohanským tradíciám a vyzývať ľudí k pravde a k zanechaniu hýrenia.

S rastúcim počtom nových kresťanských veriacich sa zároveň šírili aj pohanské zvyky, ktoré ohrozovali čistotu kresťanskej viery. Cirkevní otcovia si čoskoro uvedomili, že kresťanstvo je pod inváziou pohanských praktík, najmä v súvislosti so svätením Saturnálie, ktorá sa stala mimoriadne populárnou.

Napriek počiatočným pokusom cirkev tento pohanský sviatok zakázať bola jeho popularita natoľko silná, že mnohé zástupy veriacich ho nedokázali zo svojho života odstrániť. Podobne ako rieka, ktorá narazí na prekážku a obíde ju, aj Saturnália pretrvala a jej zvyky sa postupne včlenili do kresťanských sviatkov.

Cirkev sa rozhodla pre 25. december ako dátum Kristovho narodenia, pretože tento deň bol dňom rímskej Brumálie, tesne po Saturnálii. Kristove narodeniny sa podľa opisu okolností v Biblii nemohli v skutočnosti udiať v tento deň. Tento dátum mal ešte jednu „výhodu“, pretože je totožný s dňom sviatku mitraizmu, dňom perzského boha slnka. Tento deň cisár Aurélianus v roku 274 n. l. vyhlásil za deň neprekonateľného slnka.

Bolo len otázkou času, kedy sa narodeniny Božieho Syna stali nerozoznateľné od sviatku boha slnka, ktorý bol oslavovaný v Rímskej ríši. Namiesto toho, aby Kristov ľud zotrval v pravde a priniesol zmenu svetu, tento pohanský svet zmenil kresťanstvo na svoj vlastný obraz. Kresťanstvo bolo pretvorené na obraz sveta, ktorý mali veriaci pôvodne meniť a privádzať k Bohu.

Dr. Count vo svojom diele spomína aj dôsledky tejto zmeny. Podľa listu z roku 742 sa Svätý Bonifác sťažuje pápežovi Zakariášovi, že:

„… pôžitky naháňajúci zlý príklad rímskych kresťanov znehodnocuje jeho misijnú prácu medzi pohanskými Frankami a Alemánmi.“

Frankovia a Alemáni stáli ešte pred prijatím kresťanstva, no boli odradení prehnanými karnevalmi a hýrením rímskych kresťanov.

„Keď sa Bonifác pokúsil obmedziť aj u nich sa rozmáhajúce prechmaty, dostal odpoveď, že tie isté praktiky videli aj v Ríme, v tieni baziliky svätého Petra. Vo svojom liste pápež Zakariáš potupne priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov.“ (str. 53)

V nasledujúcich storočiach Vianoce ďalej „bohatli“ o germánske, škandinávske a keltské pohanské tradície, ako je zdobenie vždyzelených stromov, vyvesovanie vencov a imela a podobne. V stredovekej Európe pretrvávali aj prehnané oslavy charakteristické pre Saturnálie počas vianočných sviatkov. Dr. Penne Restad vo svojej knihe „Dejiny Vianoc v Amerike“ poukazuje na morálne problémy, ktoré sa s týmito sviatkami objavovali medzi americkými kresťanmi.

„Podľa niektorých členov kňazstva padlé ľudstvo potrebuje jedno radostné obdobie, aj keď upadá do extrémov, pokiaľ ho sprevádzajú kresťanské cnosti. Podľa iných je potrebné odstrániť všetky pohanské tradície, ktoré sa na tento sviatok nalepili. Menej praktickí kresťania boli pobúrení a protestovali proti všetkým cirkvou plánovaným zákonom a proti všetkému, čo by obmedzovalo alebo rušilo sviatočné zvyky. Cirkev si zachovala nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí a že sa časom očistia, tak ako pohania kedysi opustili svoje zvyky po prijatí kresťanstva.“ (str. 6)

Je to smutná realita, ale nikdy sa to nestalo. Po stredoveku sa niektoré protestantské kruhy pokúsili reformovať aj Vianoce, no bez skutočnej zmeny. Anglickí puritáni tvrdo bojovali proti ich zachovávaniu, pretože ich nepovažovali za kresťanské sviatky. V americkom štáte Massachusetts boli Vianoce zakázané v roku 1659, no zákaz sa ukázal ako nepopulárny a bol zrušený v roku 1681.

Kresťania modernej doby sa častejšie trápia myšlienkou, že údajné narodeniny Božieho Syna sa stali obeťou konzumnej spoločnosti, kde obchody organizujú vianočné sprievody a demonštrácie na čele s Mikulášom, prerušované neustálymi reklamami. Faktom je, že v konzumnej spoločnosti je vianočné obdobie najrušnejším a obchodne najvýznamnejším časom roka, a tak sa úcta k Bohu dostáva hlboko do úzadia.

Možno by si niektorí priali iné Vianoce, kde v popredí nie sú obchodné záujmy. Buďme však úprimní – problém nie je len vo vianočných obchodoch, ale v samotných Vianociach. Pre mnohých takzvaných kresťanov je dnes veľkou dilemou, ako vrátiť Krista do centra Vianoc. Vianoce sa stali natoľko súčasťou západnej kultúry, že ich už nemožno jednoducho nasmerovať späť do biblickej perspektívy.

Fakty hovoria jasne: Kristus sa nenarodil a nemohol sa narodiť 25. decembra. Apoštolovia odsudzovali pohanské rituály a ich praktiky neumožňovali v kresťanstve, pričom veriacich vystríhali pred nebezpečenstvom takéhoto konania.

Ranokresťanská cirkev nezachovávala Kristove narodeniny v žiadny deň. Dátum 25. december bol zvolený preto, že sa zhodoval s rímskymi pohanskými sviatkami Brumálie a Saturnálie, oslavami na počesť boha Saturna a s dňom narodenia Mitrasa, perzského boha slnka.

Vianoce sú sprevádzané zvykmi, ako je ozdobovanie stromov, rozdávanie darov, ovenčenie dverí a Mikuláš, no žiadny z týchto zvykov nemá biblický pôvod a ide o pozostatky prastarých pohanských náboženských praktík. V prvých niekoľkých storočiach sa kresťanstvo snažilo obmedziť, a niekedy aj zakázať, šírenie pohanských rituálov, avšak bez úspechu. Vianoce boli sprevádzané obžerstvom, opilstvom a zábavami a dnes majú skôr obchodný charakter s neustálym otravovaním rodičov deťmi o darčeky, než by boli pripomienkou Ježiša Krista.

Pohania verili, že ich boh slnka sa každý rok znovu rodí. Noc z 24. na 25. decembra považovali za čas narodenia boha slnka. Pozorovali, že slnko po tejto noci stúpa deň čo deň vyššie na obzore a vykladali si to ako rast novonarodeného slnečného dieťaťa. Na otázku položenú bývalému jezuitskému kňazovi Dr. Riverovi v súvislosti s Vianocami odpovedá:

„Biblia hovorí: Jeremiáš 51:7 – Zlatým kalichom v ruke Hospodinovej bol Babylon – opíjal celý svet. Národy z neho pili víno, až sa pomiatli. Kráľovná Babylonu Semiramis nariadila svetu, aby oslavoval narodenie jej syna ‚Tamuza‘. Ten bol ‚bohom slnka‘, teda ‚Baálom‘, predstaviteľom satana. Ako deň narodenia Baála Tamuza určila 25. december (zimný slnovrat). Ľudu povedali, že 21. decembra slnko – ‚Baál‘ – zomiera. A v noci z 24. na 25. decembra sa opäť vracia k životu a znovu sa ‚narodí‘.“

Pohania v túto noc v zelených hájoch spievali do omrzenia pieseň „boh sa rodí, boh sa rodí“. Po celé stáročia celý svet obetoval 25. decembra slnku pod rôznymi menami, ako sú Tamuz, Horus, Osiris, Sol a ďalšie. Bola to doba orgií, obetovania detí Baálovi, pitia a veselí. Semiramis, kráľovná nebies, ďalej nariadila, aby ľudia na zelené stromy vešali malé guličky predstavujúce boha slnka.

Dejiny potvrdzujú, že v období zimného slnovratu ľudia piekli obrazy Semiramis s dieťaťom mužského pohlavia v náručí a so slnečným kotúčom okolo hlavy. Rovnako pripravovali koláče a sladkosti, ktoré spolu s ovocím a pochodňami vešali na zelené stromy v hájoch. Touto modloslužbou na počesť kráľovnej nebies (Semiramis) sa poškvrňovali aj Bohu neverní Izraeliti.

„Nebudeme poslúchať, čo nám hovoríš v mene Hospodina! Naopak, budeme robiť všetko, k čomu sme sa zaviazali: budeme páliť kadidlo Kráľovnej nebies a prinášať jej úlitby, ako sme to robievali my i naši otcovia, naši králi i naši veľmoži v judských mestách a na uliciach Jeruzalema. Vtedy sme mali jedla dosť, darilo sa nám dobre a nestretlo nás nič zlé. Odvtedy však, čo sme prestali páliť kadidlo Kráľovnej nebies a prinášať jej úlitby, máme všetkého nedostatok a hynieme mečom a hladom.“ Jeremiáš 44:16–19

Od nedávna bola táto noc a nasledujúce noci označené ako „sväté noci“ – Vianoce (slovo pochádza z nemčiny Weihnachten). Kresťania, ktorí opäť upadli do pohanizmu, týmto nociam pridali svätožiaru tak, že ich spojili s narodením Ježiša Krista. Historicky je však dokázané, že Ježiš sa nenarodil v decembri.

Kto teda v období zimného slnovratu oslavuje tieto pohanské sviatky a spája ich s narodením Krista, mal by si uvedomiť, že tým neuctieva ani neslúži Ježišovi Kristovi. Uctieva toho, na koho počesť bola táto oslava Semiramis vymyslená, a to boha slnka – Baála alebo Belzebuba. Bol to pápež Gregor Veľký, ktorý tento pohanský sviatok 25. decembra prijal do svojho kánonu a tým ho zcirkevnil.

Spájanie pohanského solárneho mýtu s Ježišovým menom nie je nič iné než skutočné rúhanie sa Bohu a jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Archeológ Schmid vo svojej knihe „Tajomstvo Mezopotámie“ uvádza:

„…po smrti zakladateľa a pôvodcu celého slnečného kultu – Nimroda – sa jeho žena nikdy nevydala, avšak niekoľko rokov po jeho smrti sa jej narodil syn – 25. decembra. Túto udalosť vysvetľovala tým, že duch Nimroda ako boha slnka spôsobil počatie jej syna Tamuza.“

Tamuz bol považovaný za syna slnka. Prvé písmeno jeho mena „T“ bolo neskôr chápané ako symbol uctievania slnka. Uctievači slnka prinášali svoje obete bohu slnka na drevenom kríži, ktorý mal tvar písmena „T“ – počiatočného znaku mena Tamuz. Franz Cumont, Ph.S., uvádza vo svojej knihe „The Mysteries of Mithra“ (1910) na strane 190 o mithraistoch: „Svätili nedeľu a oslavovali zrod slnka 25. decembra.“

Our Sunday Visitor, 5. februára 1950:

„Zdá sa však, že protestanti nechcú pochopiť, že prijímaním Písma, zachovávaním nedele, svätením Vianoc a slávením veľkonočných sviatkov prijímajú autoritu hlavy cirkvi – pápeža.“

History of the Intellectual Development of Europe, John William Draper, M.D., LL.D., zväzok 1, strana 310, uvádza výrok pohana Fausta zo 4. storočia, adresovaný Augustínovi o kresťanoch:

„Vy slávite vznešené sviatky pohanov… a čo sa týka spôsobov, osvojili ste si ich bez zmien. V ničom sa nelíšite od pohanov, ibaže máte oddelené svoje zhromaždenia.“

A. N. Dugger, editor, P.O. Box 568, Jeruzalem, Izrael:

„Keď prišiel Kristus ako skutočné zasľúbené semeno, aby rozdrvil hadovi hlavu (Genezis 3:15), už tu bol Tamuz so svojím nárokom na toto zasľúbenie. Pretože dátum Kristovho narodenia nie je známy, aby Boží ľud v ten deň nepraktizoval modloslužbu, satan vniesol do kresťanskej cirkvi Tamuzov deň – 25. december – ako deň Kristovho narodenia. Biskupi cirkvi to prijali so všetkými vianočnými darmi, žartovaním, hodovaním a pijanstvom.“

Dávanie darov má pohanský pôvod. Vianočný stromček aj vianočné poleno v krbe sú pozostatkami germánskeho uctievania prírody (Jeremiáš 10:3–4). Žiadna cirkev nemôže podporovať Vianoce a ich ducha bez toho, aby nesmerovala k záhube. Ide stále o formu uctievania slnka a je nevyhnutné, aby sa od toho Boží ľud oddelil.

„Hľadajte Hospodina, kým sa dá nájsť, vzývajte ho, kým je blízko. Bezbožný nech opustí svoju cestu a hriešnik svoje zmýšľanie. Nech sa obráti k Hospodinovi – zmiluje sa nad ním – k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa.“ Izaiáš 55:6–7

„Čas sa naplnil, Božie kráľovstvo sa priblížilo. Čiňte pokánie a verte evanjeliu!“ Marek 1:15

Otázka, či Vianoce skutočne predstavujú Kristovo narodenie, úzko súvisí s odhaľovaním pôvodu náboženských tradícií, a preto prirodzene nadväzuje na tému babylonských náuk o Vianociach, kde sa detailne rozoberá pohanský pôvod sviatkov; historický aj biblický kontext tejto problematiky zapadá do širšieho rámca pohanských náboženstiev a ich prenikania do kresťanskej praxe, pričom návrat k Písmu ako jedinému meradlu viery vysvetľuje téma sola scriptura – iba Písmo; rozdiel medzi biblickým kresťanstvom a cirkevnými zvykmi ďalej osvetľuje aj téma zmeny Božích ustanovení, ktorá ukazuje, ako ľudské tradície nahradili Božie zjavenie.