1.časť – Večný život v Písme

V posledných rokoch sa na knižnom trhu neustále objavujú nové publikácie na tému umierania, smrti a posmrtného života, pričom záujem o tieto otázky neklesá ani medzi lekármi a vedcami, ani medzi širokou verejnosťou. Spomedzi množstva autorov je však len málo takých, ktorí berú Sväté Písmo ako jediný a spoľahlivý základ pri hľadaní odpovedí na tieto životne dôležité otázky. Výroky Biblie síce nebývajú úplne ignorované, no často sú vykladané dvojznačne a spájané s nebiblickými názormi.

Ako autor tohto rozboru chcem hľadajúcim ľuďom ponúknuť jasnú biblickú odpoveď na ich otázky, aby prostredníctvom tohto textu našli odvahu, nádej a zostali uchránení pred konečným sklamaním.

Keď Boh stvoril náš svet v jeho kráse a harmónii, obzeral sa na svoje dielo a hodnotil ho ako dokonalé, o čom Biblia svedčí slovami:

„A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ 1. Mojžišova 1:31

Potom však do sveta vstúpil hriech a spolu s ním smrť, rozklad a skaza.

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do sveta hriech a skrze hriech smrť, tak smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Rimanom 5:12

No Boh nenechal ľudstvo napospas zúfalstvu a zániku, ale mal plán záchrany, ktorý sa ako červená niť nádeje vinie celým Starým zákonom až k tomu, ktorý mal premôcť nepriateľa života a zvíťaziť nad smrťou.

„Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočíne kniežatstvo a jeho meno bude: Predivný Radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ Izaiáš 9:5

„On niesol naše nemoci a vzal na seba naše bolesti… bol prebodnutý pre naše priestupky, zdrvený pre naše neprávosti; trest za náš pokoj bol na ňom a jeho jazvami sme uzdravení.“ Izaiáš 53:4–5

Keď prišiel určený čas, Ježiš Kristus opustil nebeskú slávu a vstúpil do ľudských dejín.

„On, hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom.“ Filipanom 2:6–7

Potom prišiel Ježišov veľký zápas v Getsemane, strašný duchovný boj, ktorý sa však skončil víťazstvom v prospech padlého ľudského pokolenia. Ježiš zvíťazil nad mocnosťami zla a bol ochotný zomrieť – nevinný za previnilých. Povedzme to úplne jasne: Ježiš zomrel namiesto vás a namiesto mňa. Bez tejto obete by bolo celé ľudstvo odsúdené na skazu, no Kristus prišiel na tento svet, aby nás vykúpil – ak ho prijmeme vierou.

„Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Filipanom 2:8

Keď Ježiš vstal z hrobu, historická skutočnosť vzkriesenia sa stala ústredným bodom apoštolskej zvesti a základom kresťanskej viery.

„Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“ Skutky 2:24

„Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami.“ Skutky 3:15

„…zvestoval totiž Ježiša a zmŕtvychvstanie.“ Skutky 17:18

Práve preto, že Ježiš vstal z mŕtvych, môže byť naším prostredníkom, zástupcom a živým prihovárateľom pred Bohom.

„Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás.“ Rimanom 8:34

„Hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach.“ Hebrejom 8:1

Apoštoli sa opierali o Ježišove vlastné slová, zapísané v Jánovi 14:6, a odvážne zvestovali, že záchrana je možná jedine v Ježišovi Kristovi.

„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Skutky 4:12

Svojou jedinečnou obeťou na kríži priniesol Ježiš dokonalé spasenie, ktoré nemôže byť nahradené ani doplnené ľudskými skutkami.

„Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ Hebrejom 10:14

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Ján 3:16

Ježišova smrť a vzkriesenie definitívne zlomili moc smrti a dali ľudstvu skutočnú a pevnú nádej, ktorá siaha za hranice hrobu.

„Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi… potom, pri jeho príchode…“ 1. Korinťanom 15:22–23

Pretože mŕtvi môžu znovu ožiť, nie je prekvapením, že Biblia na viacerých miestach označuje smrť ako spánok.

„…niektorí už zosnuli… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ 1. Korinťanom 15:20

„Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť… Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš povedal otvorene: ‚Lazár zomrel.‘“ Ján 11:11–14

Veriaci sa teda prebudia zo spánku smrti do večného života.

„Ježiš jej povedal: ‚Tvoj brat vstane z mŕtvych.‘ Marta mu vravela: ‚Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.‘“ Ján 11:23–24

Krátko po tomto rozhovore Ježiš verejne dokázal, že má moc povolať mŕtvych späť do života, keď pred očami mnohých svedkov vzkriesil Lazára, ktorý bol mŕtvy už štyri dni.

„Na Ježišovo zavolanie vyšiel z hrobu mŕtvy, zviazaný plátnami.“ Ján 11:43–44

Na otázku, kedy sa zo spánku smrti prebudia všetci spasení a kedy prijmú svoje dedičstvo, zaznieva z Ježišových úst vždy tá istá, dôsledná odpoveď:

„Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobro, budú vzkriesení pre život.“ Ján 5:28–29

„…aby som ich vzkriesil v posledný deň.“ Ján 6:39

„…a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Ján 6:40

„…a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Ján 6:44

„…a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Ján 6:54

Už starozákonný prorok Daniel počul o tejto určenej chvíli vzkriesenia spravodlivých:

„Ty však choď v ústrety koncu a odpočívaj. Potom vstaneš k svojmu údelu na konci dní.“ Daniel 12:13

„…aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“ Títovi 3:7

Ten, kto sa znovu narodí, sa stáva dedičom Božích zasľúbení už teraz, no svoje dedičstvo prijme v plnosti až v okamihu vzkriesenia, pri Ježišovom návrate.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo, ktoré sa uchováva v nebi. Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase.“ 1. Petra 1:3–5

Večný život nie je súčasťou ľudskej prirodzenosti ani niečím, čo by človek vlastnil automaticky, ale je to Boží dar, ktorý možno prijať jedine vierou v Ježiša Krista.

„Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život.“ 1. Jána 5:12

Nádej na vzkriesenie je jedinou skutočnou nádejou kresťanov, čo najjasnejšie vyjadril apoštol Pavol, keď poukázal na dôsledky jej popretia:

„Ak mŕtvi nevstávajú, jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ 1. Korinťanom 15:32

Keby vzkriesenie neexistovalo, potom by bola viera vo večný život iba krutým podvodom a všetci zosnulí vo viere by boli navždy stratení. Veriaci aj neveriaci by naveky zostali v zemi bez nádeje. Teraz však veriaci spia v hrobe a ešte nezažili naplnenie Božích zasľúbení, no Božie slovo jednoznačne svedčí, že tento okamih príde:

„Bratia, dovolím si vám otvorene povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa… Veď Dávid nevystúpil na nebesá…“ Skutky 2:29–34

„Všetci títo zomreli vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené; z diaľky to však videli, vítali a vyznávali, že sú na zemi iba cudzinci a pútnici.“ Židom 11:13

„A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie, lebo Boh pre nás pripravil niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás.“ Židom 11:39–40

Keď Ježiš Kristus opäť príde, budú ľudia zo všetkých dôb a miest zhromaždení a uvedení do Božej prítomnosti:

„Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka, všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou… a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja nebies až po druhý.“ Matúš 24:30–31

To isté posolstvo, ktoré hlásal Ježiš, vyjadril apoštol Pavol ešte podrobnejšie:

„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli v Ježišovi, privedie s ním. Toto vám hovoríme podľa Pánovho slova: my, čo žijeme až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo sám Pán zostúpi z neba na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej trúby, a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi uchvátení v oblakoch v ústrety Pánovi. A tak budeme navždy s Pánom. Preto sa potešujte navzájom týmito slovami.“ 1. Tesaloničanom 4:13–18

Ľudia, ktorí veria v Boha, nachádzajú na prahu smrti v Božom slove nádhernú útechu v nádeji na vzkriesenie. Iná nádej neexistuje. K vzkrieseniu dôjde výlučne pri Ježišovom príchode. V ten deň znovu uvidíme našich milovaných, ktorých nám smrť vyrvala, a keď sa Ježiš vráti, vezme si spasených k sebe.

„…Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Ján 14:2–3

Tieto slová Písma si treba dobre zapamätať. Vychádzajú priamo z Ježišových úst a jednoznačne potvrdzujú, že veriaci ľudia budú vzatí k nemu až pri Jeho návrate, nie skôr.

„Hľa, prídem čoskoro a moja odplata je so mnou, aby som odmenil každého podľa jeho skutkov.“ Zjavenie 22:12

„Toto hovorím, aby vás nik nezviedol peknými rečami.“ Kolosanom 2:4

„…Aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení, pripodobňujúc sa mu v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ Filipanom 3:10–11

Kedy teda dostanú ľudia odmenu za svoju vernosť a lásku k Ježišovi?

„…no odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ Lukáš 14:14

„Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“ Matúš 16:27

Veriaci, ktorí budú nažive v čase Ježišovho návratu, budú premenení, hoci neokúsili smrť.

„Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme, razom, v okamihu, na zvuk poslednej trúby. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme.“ 1. Korinťanom 15:51–52

Po týchto vážnych a jasných výrokoch Ježiša aj apoštolov by sa mohlo zdať, že učenie o smrti a vzkriesení je zrozumiteľné. Napriek tomu apoštol Pavol varuje pred tými, ktorí sa odchýlili od pravdy.

„Aj z vás samých povstanú muži, ktorí budú hovoriť prevrátene, aby strhli učeníkov za sebou.“ Skutky 20:30

V liste Koloským k tomu dodáva:

„Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a živloch sveta, a nie na Kristovi.“ Kolosanom 2:8

A ktorá prevrátená náuka patrila medzi tie, ktoré sa šírili už v časoch apoštola Pavla?

„…ich reč sa bude šíriť ako rakovina. Takí sú aj Hymeneus a Filétus, ktorí zblúdili od pravdy a hovoria, že vzkriesenie už bolo, a tak rozvracajú vieru niektorých.“ 2. Timoteovi 2:17–18

Do budúcnosti apoštol Pavol jasne predpovedal duchovný úpadok a varoval pred časom, keď sa pravda stane nepohodlnou a ľudia budú hľadať učenie, ktoré lichotí ich túžbam namiesto toho, aby menilo srdce.

„Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale podľa vlastných chúťok si nahromadia učiteľov, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy…“ 2. Timoteovi 4:3–5

V poslednom liste, ktorý apoštol Pavol napísal pred svojou smrťou, adresovanom Timoteovi, znovu a mimoriadne pôsobivo potvrdzuje jedinú biblickú nádej v otázke smrti a budúcnosti človeka:

„Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Odteraz je mi pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý Sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milujú jeho príchod.“ 2. Timoteovi 4:7–8

Pomyslenie na smrť nie je pre skutočného kresťana spojené so zúfalstvom ani beznádejou, pretože jeho istotou je prisľúbené vzkriesenie. Pre veriacich je smrť iba spánkom, po ktorom príde slávne prebudenie do večného života.

Pri čítaní nasledujúcich otázok ste pozvaní k osobnému zamysleniu nad tým, čo táto kapitola odhalila o biblickej nádeji:

• Ako Biblia nazýva smrť?
• Kedy sa veriaci prebudia zo spánku smrti?
• Kedy spasení dostanú svoje dedičstvo, ktoré je pre nich uchované v nebi?
• K akému záveru dospejeme pri úvahe nad 1. Korinťanom 15:32?
• Kedy dostanú veriaci všetkých dôb to, čo im bolo sľúbené?
• Kedy budú vyvolení zhromaždení, aby prijali dedičstvo Božieho kráľovstva?
• Kedy dostanú svoju odmenu tí, ktorí verne slúžia Bohu?

Starý zákon neučí o okamžitom pokračovaní života po smrti a ani Ježiš nepriniesol nové učenie o nesmrteľnej duši. Otázka preto znie: ako sa mohli nesprávne predstavy tak skoro dostať do kresťanskej cirkvi? Už v najrannejších dejinách sa ľudia snažili uniknúť hrôze smrti, pretože predstava úplného zániku bola pre nich neznesiteľná. Namiesto biblickej pravdy sa preto opakovane upínali k rôznym predstavám o pokračovaní života po smrti, ktoré mali utíšiť strach, nie však zjaviť pravdu.

Myšlienka, že mŕtvy človek v skutočnosti nie je naozaj mŕtvy, že život úplne neuhasol, sa objavuje už na samom začiatku dejín ľudstva. Tento názor vychádza z presvedčenia, že v človeku existuje od tela nezávislá duša, ktorú smrť nezasiahne. V pozadí tohto myslenia stojí hlboký odpor človeka prijať smrť ako skutočný koniec života a definitívnu hranicu existencie.

Babylonská literatúra je plná špekulácií o posmrtnom živote a o dosiahnutí večného života. Podľa Babylončanov sa s telom spája nehmotný princíp, ktorému sa pripisovala nesmrteľnosť. U starých Egypťanov predstava ďalšej existencie duše oddelenej od tela nielen pretrvávala, ale bola systémovo rozvíjaná a postupne prepracovaná. Práve z tohto myslenia sa u Egypťanov vyvinul mimoriadne zložitý kult mŕtvych. Mumifikácia tiel zomrelých mala zabezpečiť ochranu tela ako nositeľa duše a zachovať ju v jej pôvodnom stave.

Postupom času sa egyptské predstavy ďalej menili a kult mŕtvych nadobúdal čoraz komplexnejšiu podobu. Učenie o nesmrteľnosti duše sa čoskoro rozšírilo aj medzi národy Perzie a Indie. Tie chápali dušu ako životný princíp človeka, často prirovnávaný k ohňu. Z tohto dôvodu sa uprednostňovalo pochovávanie spaľovaním, aby sa duša mohla vrátiť do svojho pôvodného stavu. Neskôr brahmánstvo do tohto systému vnieslo aj učenie o prevteľovaní duší.

Myšlienku nesmrteľnosti duše následne filozoficky zdokonalili Gréci a do gréckeho sveta vstúpila viera v ľudskú nesmrteľnosť v druhej polovici 5. storočia pred Kristom. Najznámejším obhajcom tejto teórie sa stal Platón, ktorý bol silne ovplyvnený učením Sokrata. Práve on dôrazne presadzoval myšlienku, že telo je žalárom duše, a preto je smrť vyslobodením duše z tohto väzenia.

Grécky filozof Aristoteles (384 – 322 pred Kr.), žiak Platóna, spočiatku zdieľal podobný pohľad a ani on nevidel v človeku jednotu, ale vnímal dušu ako zajatca tela, najmä vo svojich raných dielach.

„Vo svojom diele ‚Napomenutie k filozofii‘ predstavil mimoriadne tvrdé prirovnanie medzi pominuteľným telom a nesmrteľnou dušou. Pripútanosť duše k telu prirovnal k osudu ľudí zajatých etruskými pirátmi, o ktorých sa hovorilo, že svojich zajatcov zaživa spútavali s mŕtvolami, tvárou obrátených k rozkladajúcemu sa telu, až kým v strašných mukách nezahynuli.“

Aristoteles prirovnal týchto zajatcov v ich nezmieriteľnom stave k duši a telo človeka prirovnal k mŕtvole, takže si ľahko vieme predstaviť, s akým pohŕdaním sa pozeralo na takto chápané telo a ako túžobne sa očakával okamih oslobodenia duše z jej pút. Tak sa pravým spasiteľom stávala smrť ako brána, ktorou sa prechádzalo k pravému životu, ktorý sa mal začínať až smrťou. Táto okúzľujúca filozofia bola dotvorená a začala svoju cestu do celého sveta.

Ani kresťanská cirkev nebola ušetrená týchto pohanských vplyvov. Ešte skôr, než zredli rady očitých svedkov vzkriesenia, objavili sa v cirkvi takí, ktorí tvrdili, že žiadne vzkriesenie z mŕtvych neexistuje, a iní zasa hlásali, že zasľúbené vzkriesenie mŕtvych sa už uskutočnilo. Hoci sa niektorí kresťania odchýlili od Ježišovho posolstva a učenia apoštolov, mnohí sa držali pôvodnej línie viery, podľa ktorej je večný život výlučnou výsadou vykúpených.

Klement Rímsky, Ignác z Antiochie a autor tzv. Barnabášovho listu zostávajú v učení o prirodzenosti človeka ešte verní Biblii. Justín Mučeník (narodený približne 110 rokov po Kristovi) vo svojom rozhovore so Židom Tryfónom v 50. kapitole píše:

„Ak ste sa zoznámili s tými, ktorí sa nazývajú kresťanmi a popierajú vzkriesenie z mŕtvych a prehlasujú, že ich duše budú prijaté do neba hneď po smrti, nedovoľte ich nazývať kresťanmi.“ Justín Mučeník, Dialóg s Tryfónom, kap. 50

Farár L. Reinhardt, ktorý tento citát uvádza, k tomu dodáva:

„Ešte v polovici druhého storočia platila platónska náuka o nesmrteľnosti duše pre pravých kresťanov za protibožskú a neoddeliteľnú sektu, s ktorou sa možno stretnúť iba u ľudí, ktorí sa falošne nazývajú kresťanmi.“ L. Reinhardt

Postupom času sa ku kresťanstvu hlásilo čoraz viac bývalých pohanských filozofov. Niektorí sa pokúšali zosúladiť filozofický systém s kresťanskou nádejou, iní síce prijali kresťanstvo, no neodložili kabát filozofie, ktorý si priniesli so sebou.

Athenagoras (asi 127–190) sa v otázke kresťanskej nádeje na vzkriesenie vydal cestou kompromisov. Bol jedným z najvýraznejších obhajcov kresťanskej viery 2. storočia a napísal dielo o vzkriesení, v ktorom však zmiešal vieru vo vzkriesenie s učením o nesmrteľnosti duše. Túto nesmrteľnosť duše sa snažil dokladovať nie biblicky, ale pomocou filozofie a gréckej vedy.

Tertullián (narodený okolo 150 po Kristovi) je prvým kresťanom, ktorý do svojho teologického systému zaviedol očistec, peklo, večné muky a modlitbu za mŕtvych. Podľa jeho názoru idú duše mučeníkov priamo do neba, zatiaľ čo ostatné do podsvetia, kde čakajú na súd. Spolu s týmito menami sa tak dostávame k bodu odklonu od biblickej nádeje, keď sa pozornosť presúva k nesmrteľnosti duše a nádej na vzkriesenie je zatláčaná do úzadia. Tento proces prebiehal mimoriadne intenzívne najmä v Alexandrii.

Alexandria bola miestom, kde sa proces miešania učenia vykonával vo veľkom rozsahu. Mocným vplyvom v tomto smere pôsobil Klement Alexandrijský (asi 150–220 po Kr.), a to najmä v otázke kresťanskej nádeje, o ktorej tu uvažujeme. Vo svojich raných spisoch Klement ešte neučil o prirodzenej nesmrteľnosti duše, ale na kresťanstvo hľadel ako na syntézu dvoch prúdov – židovstva a pohanstva.

Postupne však menil svoje stanovisko, keďže sa intenzívne zaoberal gréckou filozofiou a gnozou. Nakoniec začal učiť, že duša má rovnakú podstatu ako Boh. V mnohých bodoch si však sám protirečil: na jednej strane hovoril o zničení duší bezbožníkov, no na druhej strane veril v nesmrteľnosť duše. Učil o očistci, ale zároveň odmietal večné pekelné muky. Žiakom Klementa Alexandrijského bol Origenes, ktorý učenie svojho majstra rozvinul a preformoval iným smerom, pričom úplne zduchovnil učenie Svätého Písma.

„Jednotlivec stúpa v neustálom zdokonaľovaní sa k Bohu, zanechávajúc za sebou čoraz viac materiálneho. Po smrti ho očakáva očistný oheň a blúdenie až po peklo a nové svety v novom osvedčení; napokon budú mať všetci – dokonca aj diabol – účasť na blaženosti.“

Neskôr bol Origenes označený za heretika, avšak mnohé jeho teórie hlboko ovplyvnili cirkevnú vierouku. Keď už toto miešanie biblického učenia s filozofiou pokročilo tragickým spôsobom, Augustín (354–430 po Kr.) systémovo formuloval cirkevnú vierouku v tejto oblasti. Biblické učenie bolo postupne zatlačené do úzadia a Augustín nasýtil kresťanskú náuku predovšetkým novoplatónskymi predstavami, pričom uviedol šestnásť dôvodov pre nesmrteľnosť duše.

Bol oddaný týmto pohanským myšlienkam ešte pred svojím obrátením. Kresťanský novoplatonizmus vytvoril most medzi Bibliou a pohanstvom a s Augustínom dosiahla idea nesmrteľnosti duše svoj vrchol. Definitívnu podobu cirkevnej náuky o nesmrteľnosti duše vypracoval Tomáš Akvinský (narodený 1226); na piatom lateránskom koncile v decembri roku 1513 pápež Lev X. oficiálne vyhlásil dogmu o prirodzenej nesmrteľnosti duše.

Učenie o tzv. nesmrteľnej duši však nepochádza ani zo židovstva, ani od Ježiša Krista. Je to dieťa pohanstva, najmä gréckej filozofie. Spojenie kresťanského a pohanského myšlienkového sveta malo pre kresťanstvo zhubné následky. Keď sa spoja dve rieky – jedna so špinavou vodou a druhá s čistou a priehľadnou –, nečistá voda sa neočistí, ale čistá stratí svoju čistotu. Presne to isté sa stalo v cirkvi s čistým biblickým učením o smrti a vzkriesení.

Z Ježišovho učenia zostalo už len málo. Nie je načase usilovať sa o to, aby sa oba prúdy znovu oddelili?

Téma večného života v Písme stojí v centre biblického posolstva spásy a prirodzene nadväzuje na učenie o smrti, vzkriesení, nebi a pekle, kde je jasne ukázané, že večný život nie je prirodzenou vlastnosťou človeka, ale darom Boha v Kristovi. Tento dar je neoddeliteľne spojený s Kristovou obeťou a Jeho zmŕtvychvstaním, ktoré tvorí základ kresťanskej nádeje, a zapadá do rámca mesiášskych proroctiev, naplnených v Ježišovi Kristovi. Celé učenie o ceste k večnému životu je pevne ukotvené vo výklade Písma, ktorý jasne dosvedčuje, že spasenie je možné jedine skrze Krista, a nie skrze ľudské filozofie, tradície či náboženské systémy.