1.časť – Večný život v Písme

ÚVOD

V posledných rokoch sa na knižnom trhu stále objavujú novinky na tému Umieranie, Smrť a Posmrtný život. Záujem o tieto otázky sa nezmenšuje ani u lekárov či vedcov, ani u širokej verejnosti. Z celého radu autorov je iba málo tých, ktorí prihliadajú k Svätému Písmu ako k jedinému základu na hľadanie odpovede na tieto životne dôležité otázky. Málokedy sú síce výroky Biblie nepovšimnuté, často sa však objavujú v dvojakom svetle a bývajú spájané s nebiblickými názormi.

Ako autor tohto rozboru, chcel by som ponúknuť hľadajúcim ľuďom jasnú biblickú odpoveď na ich otázky. Nech ľudia nájdu prostredníctvom tohto textu odvahu a nádej a zostanú ochránení pred konečným sklamaním!

CESTA K VEČNÉMU ŽIVOTU

Keď Boh stvoril náš svet v jeho kráse, obzeral sa a hodnotil svoje dokonalé dielo. Biblia hovorí:

A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré… 1 Moj 1,31

Ale potom prišiel hriech a priniesol smrť a skazu.

Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Rim 5,12

Ale Boh nenechal ľud svojmu osudu. Mal plán ako ich zachrániť. Ako červená niť sa vinie Starým zákonom táto nádej až k tomu, ktorý mal premôcť nepriateľa života a zvíťaziť nad ním.

Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočíne kniežatstvo, jeho meno bude: „Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.” Iz 9,5

On ale niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmútený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. Iz 53,4-5

Keď prišiel určený čas, opustil Ježiš nebeskú slávu.

On, hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom… Fil 2,6-7

Potom prišiel Ježišov veľký zápas v Getsemane. Bol to strašný boj, ale skončil v prospech padlého ľudského pokolenia. Ježiš zvíťazil nad mocnosťami zla. Bol ochotný zomrieť. Nevinný za previnilých… Povedzme to ešte zreteľnejšie: Ježiš zomrel namiesto vás a namiesto mňa. Bez pomoci by boli všetci ľudia bez rozdielu vydaní skaze. Ale Kristus prišiel na tento svet, aby nás vykúpil – pokiaľ ho prijmeme.

Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Fil 2,8

Keď vstal Ježiš z hrobu, stala sa skutočnosť vzkriesenia ústredným bodom apoštolskej zvesti.

Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci. Sk 2,24

Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami. Sk 3,15

… zvestoval totiž Ježiša a zmŕtvychvstanie. Sk 17,18

Pretože Ježiš vstal z mŕtvych, môže byť našim prostredníkom, zástupcom.

Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás. Rim 8,34

Hlavne z toho, čo hovoríme je: Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach. Hebr 8,1

Apoštolovia sa opierali o Ježišove slová zapísané u Ján 14,6, a zvestovali, že záchrana je možná iba s Ježišom Kristom.

A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Skut 4,12

Svojou jedinečnou obeťou na kríži priniesol Ježiš spasenie.

Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. Hebr 10,14

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Ján 3,16

NÁDEJ VERIACICH

Ježišova smrť a vzkriesenie zlomili moc smrti – dala sa pravá nádej:

Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi,… potom, pri jeho príchode… 1 Kor 15,22-23

Pretože mŕtvi môžu znovu ožiť neudivuje, že Biblia označuje na viacerých miestach smrť ako spánok.

… niektorí už zosnuli… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. 1 Kor 15,20

…Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť… Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel…” Ján 11,11-14

Veriaci sa prebudia zo spánku smrti do večného života.

Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.” Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.” Ján 11,23-24

Krátko po rozhovore s Martou dokázal Ježiš, že má moc povolať mŕtvych nazad do života, keď vzkriesil pred očami mnohých svedkov Lazára mŕtveho už štyri dni.

Na Ježišovo zavolanie vystúpili z hrobu mŕtvy, zabalený do plátna. Ján 11,43-44

Na otázku, kedy sa zo spánku smrti prebudia všetci spasení a kedy prijmú svoje dedičstvo, počujeme z Ježišových úst vždy znovu odpoveď:

…prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život… Ján 5,28-29

… aby som… ich vzkriesil v posledný deň. Ján 6,39

… a ja ho vzkriesim v posledný deň. Ján 6,40

… a ja ho vzkriesim v posledný deň. Ján 6,44

… a ja ho vzkriesim v posledný deň. Ján 6,54

Už starozákonný prorok Daniel počul o chvíli vzkriesenia spravodlivých:

Ty však choď v ústrety koncu a odpočívaj. Potom vstaneš k svojmu údelu na konci dní. Dan 12,13

… aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života. Tit 3,7

Kto sa opäť narodí z mŕtvych, stáva sa vďaka znovuzrodeniu dedičom božských zasľúbení. Dedičstvo mu už patrí; dostane ho v okamihu vzkriesenia pri Ježišovom návrate.

… Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva v nebi. Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase. 1 Pet 1,3-5

Večný život nie je niečo, čo patrí k našej prirodzenej výbave, ale je to dar, ktorý môžeme prijať jedine vierou v Ježiša.

Kto má Syna, má život, kto nemá Syna, nemá Boží život. 1 Ján 5,12

Nádej na vzkriesenie je jedinou nádejou kresťanov. Najzreteľnejšie to vyslovil apoštol Pavol:

…Ak mŕtvi nevstanú, tak jedzme a pime, lebo zajtra umrieme. 1 Kor 15,32

Keby vzkriesenie neexistovalo, potom by bola viera vo večný život len podvodom. Boli by stratení všetci, ktorí zomreli vo viere. Veriaci aj neveriaci ľudia by naveky zostali v zemi… Teraz síce veriaci spia v hrobe, neprežili dosiaľ splnenie božského zasľúbenia, ale Božie slovo tvrdí, že k tomu dôjde:

Bratia, dovolte mi otvorene vám povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa… Veď Dávid nevystúpil na nebesá… Skut 2,29-34

Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali a vyznávali, že sú na Zemi iba cudzinci a pútnici. Žid 11,13

A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie, lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás. Žid 11,39-40

Keď Ježiš opäť príde, budú ľudia zo všetkých dôb a miest zhromaždení a uvedení do Božej prítomnosti:

Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka, všetky kmene Zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. …a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja neba až po druhý. Mat 24,30-31

To isté čo zvestoval Ježiš, vyjadril inými slovami apoštol Pavol:

Nechceme, bratia, aby ste nevedeli ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, Tak Boh aj tých, čo zosnuli v Ježišovi priviedie s ním. Toto vám hovoríme podľa Pánovho slova: My, čo žijeme až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej trúby sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi. A tak budeme navždy s Pánom. Preto sa potešujte navzájom týmito slovami. 1 Tes 4,13-18

Ľudia, ktorí veria v Boha, nachádzajú na prahu smrti v jeho slove nádhernú útechu v nádeji vo vzkriesenie. Druhá nádej neexistuje. Ku vzkrieseniu dôjde pri Ježišovom príchode. V tento deň uvidíme našich milých, ktorých nám smrť vyrvala. Až sa Ježiš vráti, zoberie si spasených ľudí k sebe.

…Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Ján 14,2-3

Tieto slová Biblie by sme si mali dobre pamätať. Pochádzajú z Ježišových úst a jednoznačne hovoria, že Ježiš si k sebe zoberie veriacich ľudí až pri svojom príchode.

Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou, odmením každého podľa jeho skutkov. Zjav 22,12

Toto hovorím, aby vás nik nezviedol peknými rečami. Kol 2,4

…Aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Fil 3,10-11

Kedy dostanú ľudia odmenu za svoju lásku k Ježišovi?

…no odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých. Luk 14,14

Lebo Syn Človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Mat 16,27

Veriaci, ktorí budú nažive vo chvíli Ježišovho návratu, budú premenení, aj keď nepodľahli smrti.

Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej trúby. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. 1 Kor 15,51-52

Po týchto vážnych a jasných výrokoch Ježiša aj apoštolov by sme si mohli myslieť, že učenie o smrti a vzkriesení bolo vysvetlené jasne a zrozumiteľne. Ale ešte to hovorí Pavol v tejto súvislosti o ľuďoch, ktorí poblúdnili od pravdy.

Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou. Skut 20,30

V liste ku Koloským hovorí:

Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta a nie na Kristovi. Kol 2,8

A ktorá bola jednou z prevrátených náuk, šírených už v dobe apoštola Pavla?

…ich reč sa bude šíriť ako rakovina. Takí sú aj Hymeneus a Filétus, ktorí zblúdili od pravdy a hovoria, že vzkriesenie už bolo, a tak rozvracajú vieru niektorých. 2 Tim 2,17-18

Do budúcnosti Pavol predpovedal:

Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nažhávajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby vyhoveli ich prianiu. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy… 2 Tim 4,3-5

V poslednom liste, ktorý napísal apoštol Pavol pred svojou smrťou – v liste k Timoteovi, uviedol pôsobivo znovu jedinú biblickú nádej v otázke o smrti:

Dobrý boj som bojoval, beh (života) som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. 2 Tim 4,7-8

Pomyslenie na smrť nie je pre ozajstného kresťana vôbec spájané so zúfalstvom. On si je istý: príde vzkriesenie. Pre veriacich je smrť spánkom, po ktorom príde prekrásne prebudenie do večného života.

Pri čítaní nasledujúcich otázok Vás pozývame k malému zamysleniu nad tým, čo priniesla táto kapitola:

• Ako Biblia nazýva smrť?
• Kedy sa veriaci prebudia zo svojho spánku smrti?
• Kedy obdržia spasení ľudia svoje dedičstvo, ktoré je pre nich chránené v nebi?
• K akému záveru dospejeme, keď rozmýšľame o 1 Korintským 15,32?
• Biblia hovorí, že veriaci všetkých dôb ešte nedostali to, čo im bolo sľúbené. Kedy to dostanú?
• Kedy budú vyvolení zhromaždení, aby dostali za dedičstvo Božie kráľovstvo?
• Kedy dostanú svoju odmenu tí, ktorí slúžia Bohu?

Z HISTÓRIE

Starý zákon neučí o okamžitom pokračovaní života po smrti. Ani Ježiš neučil nič nové o prirodzenosti človeka. Ako sa mohlo stať, že už tak skoro prenikli do kresťanskej cirkvi nesprávne predstavy? Už v najrannejších dejinách sa ľudia pokúšali uniknúť hrôze smrti. Predstava o prepadnutí sa do ničoho bola pre ľudí hrozná až neznesiteľná. Preto sa opäť a opäť snažili vyhnúť posledným dôsledkom a upnúť sa k najrôznejším predstavám o pokračovaní života po smrti.

Myšlienku, že mŕtvy človek nie je v skutočnosti mŕtvy, že život neuhasol, môžeme sledovať až k začiatkom dejín ľudstva. Tento názor sa zakladá na predstave, že existuje v tele nezávislá duša, ktorú smrť nezasiahne. Dôvodom tohto myslenia je odpor a nechuť človeka prijať smrť ako koniec života.

Babylonská literatúra je plná špekulácií o posmrtnom živote a o dosiahnutí večného života. Podľa Babylončanov sa s telom spája nehmotný prvok, ktorému je prisvojovaná nesmrteľnosť. U starých Egypťanov myslenie na ďalšiu existenciu duše oddelenej od tela nielen pretrvávalo, ale ďalej bolo predmetom stále lepšieho rozvíjania a napredovania. Z týchto snáh sa u Egypťanov vyvinul mimoriadne zložitý kult mŕtvych. Zvyk mumifikovať telá zomrelých s cieľom chrániť ich pred rozložením bol dôsledkom snahy o zachovanie duše v jej pôvodnom stave.

Neskôr sa predstavy Egypťanov menili a kult mŕtvych sa stával stále komplexnejší. Učenie o nesmrteľnosti duše sa skoro uchytilo aj medzi národmi Perzie a Indie. Tí chápali dušu, princíp života človeka, ako oheň. Z tohto dôvodu sa dávala prednosť pochovaniu spálením, aby sa duša mohla opäť vrátiť do svojho pôvodného stavu. Do tohto potom brahmánstvo vnieslo aj učenie o prevteľovaní duší. Myšlienku nesmrteľnosti duše zdokonalili Gréci. Do gréckeho sveta vstúpila viera v ľudskú nesmrteľnosť v druhej polovici 5. storočia pred Kr.

Najslávnejším zástancom tejto teórie sa nepochybne stal Platón, ktorý sa oddal filozofii pod vplyvom Sokrata. Práve on obzvlášť zdôrazňoval myšlienku, že telo je žalárom duše, preto je teda smrť vyslobodením duše z tohto väzenia. Grécky filozof Aristoteles (384 – 322) bol žiakom Platóna. Niet sa preto čo diviť, že ani on – hlavne vo svojich ranných dielach – nevidel v človeku jednotu, ale tak ako jeho majster hľadel na dušu ako na zajatca tela.

Vo svojom diele „Napomenutie k filozofii” predstavil pomocou porovnávania veľmi príkry vzťah medzi pomíňajúcim sa telom a nesmrteľnou dušou. Pripútanosť duše k telu prirovnal k osudu ľudí, ktorí sa dostali do zajatia etruských pirátov. O nich sa rozprávalo, že svojich zajatcov zaživa spútali s mŕtvolami. Obrátení tvárou k mŕtvole potom museli títo úbožiaci biedne zahynúť.

Aristoteles prirovnal týchto zajatcov v ich nesmieriteľnom stave k duši a telo človeka prirovnal k oným mŕtvolám. Ľahko si vieme predstaviť, s akým pohŕdaním sa pozeralo na takto vzaté telo a ako túžobne sa očakával okamih oslobodenia duše z jej pút. Tak sa pravým spasiteľom stávala smrť ako brána, ktorou sa prechádzalo k pravému životu začínajúcemu sa až smrťou. Okúzľujúca filozofia bola dotvorená a započala svoju cestu do celého sveta.

Ani kresťanská cirkev nebola ušetrená od všetkých týchto pohanských vplyvov. Ešte skôr než zredli rady očitých svedkov vzkriesenia, boli už v cirkvi mnohí, ktorí tvrdili, že žiadne vzkriesenie z mŕtvych neexistuje. 1 A znova iní tvrdili, že k zasľúbenému vzkrieseniu mŕtvych už došlo. Aj keď sa tu a tam kresťania odchýlili od Ježišovho posolstva a apoštolov, mnohí sa držali pôvodnej línie. Podľa ich výpovedí zostáva večný život výlučnou výsadou vykúpených.

Klement Rímsky, Ignatius z Antiochie a pisateľ takzvaného Barnabášovho listu sú ešte verní Biblii, pokiaľ ide o učenie o prirodzenosti človeka. Justín Mučeník (narodený asi 110 rokov po Kr.) píše v svojom slovnom rozhovore so Židom Tryfónom v 50. kapitole:

„Ak ste sa zoznámili s tými, ktorí sa nazývajú kresťanmi… popierajú vzkriesenie z mŕtvych a prehlasujú: ich duše budú prijaté do neba hneď po ich smrti, potom ich nedovoľte nazývať kresťanov.”

Farár L. Reinhardt, ktorý tento citát uvádza, k tomu dodáva:

„Taktiež v polovici druhého storočia platila platónska veda o nesmrteľnosti duše pre skutočných kresťanov za protibožskú a neodlúčiteľnú sektu, s ktorou je možné sa stretnúť len u ľudí, ktorí sa falošne nazývajú kresťanmi.”

Postupom času sa ku kresťanstvu hlásilo stále viac doterajších pohanských filozofov. Niektorí z týchto mužov sa pokúšali dať do súladu myšlienkový systém filozofie s kresťanskou nádejou. Nemálo bolo takých, ktorí síce prijali kresťanstvo, ale pritom neodložili kabát filozofie.

Už Athenagoras (asi 127-190) sa vydal v otázke kresťanskej nádeje na vzkriesenie po ceste kompromisov. Bol najvýraznejším a najzbehlejším obhajcom kresťanskej viery 2. storočia. O jeho živote vieme len veľmi málo. Napísal knihu o vzkriesení. V tomto diele zmiešal vieru vo vzkriesenie s učením o nesmrteľnosti duše. Snažil sa vysvetliť nesmrteľnosť duše dokladovať nie však biblicky, ale argumentami filozofie a gréckej vedy.

Tertullian (narodený 150 po Kr.) je prvým kresťanom, ktorý do systému svojho učenia pridal očistec, peklo, večné muky a modlitbu za mŕtvych. Podľa jeho názoru idú duše mučeníkov do neba a ostatné do podsvetia, kde čakajú na súd. S obidvoma menovanými sme teda dospeli k bodu odklonu od biblickej nádeje. Teraz sa už pozornosť obracia stále viac k nesmrteľnosti duše a nádej na vzkriesenie je zatláčaná do pozadia. Tento proces prebieha vo veľkom štýle zvlášť v Alexandrii.

Alexandria bola miestom, kde sa toto dielo miešania vykonávalo vo veľkom. Mocným vplyvom v tomto smere pôsobil Klement Alexandrijský (asi 150-220 rokov po Kr.). Najmä to platí v otázke kresťanskej nádeje, o ktorej tu uvažujeme. Vo svojich prvých spisoch ešte Klement neučil o prirodzenej nesmrteľnosti duše, ale hľadel na kresťanstvo ako na spojenie dvoch prúdov – židovstva a pohanstva.

Postupne však menil svoje stanovisko, pretože sa zaoberal gréckou filozofiou a gnozou. Nakoniec učil, že duša má rovnakú podstatu ako Boh. V mnohých bodoch si však sám protirečil; na jednej strane učí o zničení duší bezbožníkov, avšak na druhej strane verí v nesmrteľnosť duše. Učí o očistci, ale odmieta večné pekelné muky. Žiakom Klementa Alexandrijského bol Origenes, ktorý učenie svojho majstra, zdokonalil aj keď v inom smere. Origenes úplne zduchovnil učenie Svätého Písma.

„Jednotlivec stúpa v stálom zdokonaľovaní sa hore k Bohu, zanechávajúc za sebou stále viac materiálneho. Po smrti ho očakáva očistný oheň a blázonstl až po peklo a nové svety v novom osvedčení; nakoniec budú mať všetci, aj diabol, účasť na bláženosti.”

Neskôr bol Origenes považovaný za heretika, avšak veľa jeho teórií ovplyvnilo cirkevnú vierouku. Keď už toto miešanie pokročilo tragickým spôsobom, formuloval Augustín (354-430 po Kr.) cirkevnú vierouku tejto otázke. Až do dnešného dňa biblické učenie zmelie pomerne. Augustín nasýtil správu predovšetkým o kresťanskú náuku, u ktorého uviedol 16 dôvodov pre nesmrteľnosť duše. Bol oddaný týmto pohanským predstavám ešte skôr, než sa stal kresťanom. Kresťanský novoplatonizmus vytvoril most. S Augustínom dosiahla idea nesmrteľnosti duše svoj vrchol.

Definitívnu podobu cirkevnej vede o nesmrteľnosti duše vystavil Tomáš Akvinský (narodený 1226); na piatom lateránskom koncile v decembri r. 1513 preklamoval pápež Lev X. oficiálne dogmu o prirodzenej nesmrteľnosti duše. Učenie o takzvanej nesmrteľnej duši nepochádza ani zo židovstva ani od Ježiša Krista. Je to dieta narodené z pohanstva, najmä z gréckej filozofie.

Spojenie kresťanského a pohanského myšlienkového sveta malo pre kresťanstvo zhubné následky. Keď totiž splynú dve rieky – jedna so špinavou a druhá s čistou a priehľadnou vodou, potom nedochádza k očisteniu vody špinavej, ale čistá voda stratí svoju čistotu. Presne to isté sa v cirkvi stalo s čistým biblickým učením o smrti a vzkriesení. Z Ježišovho učenia ostalo už len málo. Nie je už načase snažiť sa vážne o to, aby sa obidva prúdy rozdelili?