Odchýlky od biblického učenia

1 Kor 4:6b „NIČ NAD TO, ČO JE NAPÍSANÉ! – aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému.“

Pre kompletné porozumenie je potrebné prečítať si všetky uvedené verše v Svätom Písme (Biblii). Všetko, čo je uvedené v tomto texte, je Biblicky podložené. Ak v tomto texte nájdete niečo, čo sa Vám nezdá, prosím, choďte to konzultovať s tými, ktorých sa to týka (s pisateľmi Biblie alebo s ľuďmi, ktorí prijali rôzne dogmy a majú ich ako svoje učenie, ale tieto nauky nemajú základ v Biblii).

Kto je väčší – Ježiš alebo Mária?

Lk 1:26-38 „… Ten bude veľký a Synom Najvyššieho sa bude volať .. a bude panovať večne nad domom Jakobovým a Jeho kraľovaniu nebude konca.“;
Mt 28:18 „Mu je daná všetka moc na nebi aj na zemi“

Kto je prostredníkom medzi Bohom a človekom?

1.Tim 2:5 „Lebo je jeden Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a človekom, Ježiš Kristus…“
1.Jána 2:1 „Aj keď by niekto zhrešil, máme Prímluvcu pred Otcom, Ježiša Krista, Spravodlivého.“

Každá okľuka k Ježišovi je zcestná, nevedie k cieľu, ale do večnej záhuby.

Je Mária príhovorkyňou za mŕtvych?

2.Sam. 12:21-23; Lk 16:19-31; Prísl. 28:9

Dogma o vstúpení Márie do neba bola oficiálne prijatá až v roku 1950, ale predtým bola Mária považovaná za mŕtvu. V Jeruzaleme dodnes existuje miesto jej úmrtia a hrobu. V Biblii neexistuje žiadna zmienka o tom, že by Mária vstúpila do neba so svojím telom. Teda podľa Biblie mŕtva osoba nemôže za iné osoby prihovárať. Rovnako Biblia nič neuvádza o takomto prihováraní sa za mŕtvych.

Majú sa sochy a obrazy nielen Márie vystavovať a uctievať?

Druhé z desiatich prikázaní v Exodus 20:3-6 hovorí:

„… Neurobíš si žiadny obraz ani podobu toho, čo je v nebi… Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať…“

Podľa tohto prikázania sú sochy a obrazy len hluché modly. V Deuteronómium 27:15 čítame:

„Zlorečený je, kto si rytinu alebo zliatinu urobí, je to ohavnosť Hospodinovi, dielo rúk remeselníka, keby ju aj do skrýše schoval.“

Jeremiáš 25:6-7 varuje:

„Nechoďte za inými bohmi, aby ste im slúžili a aby ste sa im klaňali, a nepopudzujte ma k hnevu dielom svojich rúk.“

Boh týmto spôsobom upozorňuje, že diela rúk ľudí – modly – vedú k hnevu. Boh v Izaiáš 46:6-7 jasne uvádza, že nechce, aby sa pri procesiách nosili sochy. Modly sú dielom rúk človeka, čo zdôrazňuje Žalm 115:4-8. Bláznovstvom je, keď sa uctievať neživé sochy, klaňať sa im a opýtovať sa ich.

Zjavovanie Márie alebo satana?

Žiadne miesto v Písme svätom nehovorí o nanebovstúpení Márie ani o jej zjavovaní. Tieto nauky sú v rozpore s Biblickým učením, ako je uvedené aj v Prísloviach 30:6 a Zjavení 22:18-19. Galatským 1:8-9 varuje:

„Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“

Tento verš upozorňuje na nebezpečenstvo falošných evanjelií. To znamená, že aj keď by anjel tvrdil niečo iné, Božie slovo zůstáva nezmenené a neskreslené. Tento anjel spomínaný v Galatským 1:8 môže byť satan, ktorý sa premieňa na anjela svetla (porov. 2. Korinťanom 11:13-15). Satan môže zvádzať ľudí rôznymi spôsobmi, jedným z nich je neexistencia Boha, aby žili bez neho. Ďalšia taktika satana je predstierať náboženský vzhľad a zvádzať cez falošné náboženstvá alebo iné zázraky (napríklad s fenoménom U.F.O.), aby odvrátili ľudí od čítania Biblie a dodržiavania Božích prikázaní.

Je Mária nebeská kráľovná?

Katolícka Biblia poskytuje odpovede, ktoré sa líšia od Biblického učenia a od oficiálneho učenia katolíckej cirkvi o mnohých otázkach. Biblia nepozná kráľovnú nebies, ale len Kráľa kráľov, Ježiša Krista. Pojem nebeská kráľovná pochádza z pohanstva, ktoré existovalo dlho pred Kristovým narodením, a je urážkou Márie, matky Ježiša, keď je porovnávaná s pohanskými modlami. Mária nikde v Biblia nehovorí o sebe ako o „panej“, ale o „slúžke Pánovej“ (Lk 1:38).

Anjel Gabriel v Lukášovi 1:30 nepovedal, že Mária bude „plná milosti“, ale že „u Boha našla milosť“. Mária bola matkou svojho Pána (Lk 1:43), ale nikdy nebola spomenutá ako „matka Božia“.

V Jeremiášovi 7:17-20 Boh označuje kráľovnú nebies za modlu: „Či nevidíš, čo robia v mestách Júdových a po uliciach Jeruzalema? Synovia sberajú drevo, a otcovia zapaľujú oheň, a ženy miesia cesto, aby narobili kráľovnej nebies obete a aby obetovali iným bohom… Nato, aby ma popudzovali…“

Tento verš ukazuje, že kráľovná nebies je v skutočnosti „iný boh“, modla, ktorú Boh striktne zakazuje.

Mala Mária okrem Ježiša ešte viac detí?

V Matúšovi 1:18 nám je oznámené, že Mária bola zasnúbená s Jozefom a pred ich svadbou, zostala tehotná zo Svätého Ducha. Ako každé mladé dievča, Mária sa tešila na svadbu a založenie rodiny, ale Ježišove narodenie malo iný Boží plán. Matúš 13:54-56 hovorí o tom, že Mária mala minimálne dve dcéry a štyroch synov. Alžbeta, matka Jána Krstiteľa, bola pokrvná sesternica Márie (Lk 1:36, Gal 1:19), nie jej sestra.

V Jánovi 7:5 je napísané: „Lebo ani Jeho bratia v Neho neverili,“ čím sa ukazuje, že pojem „bratia“ neoznačuje veriacich alebo bratov v Kristovi, pretože v Neho neverili.

V Matúšovi 13:55-56 je použité grécke slovo „adelfos“, čo znamená brat a môže tiež označovať bratranca. Pravé grécke slovo pre „bratranec“ je však „anepsios“ (použité v Kolosenským 4:10 o Barnabášovom bratrancovi), čím sa zdôrazňuje, že v Biblia sa inak označujú bratranci a inak bratia.

Jakob, Jozef, Šimon a Judas sú poloviční bratia Ježiša. V Matúšovi 1:25 je zdôraznené, že Ježiš bol prvorodený syn, teda prvý syn Márie, čím je implikované, že po Ňom nasledovali ďalší súrodenci.

Pridržiavaj sa pravdy – Biblie!

V katolíckej knihe v Maďarsku sa uvádza: „Pre toho, kto neuznáva svätú Máriu ako matku, Boh nie je Otcom.“ Toto však odporuje Biblickému učeniu!

Marek 7:7 varuje: „Lež nadarmo ma uctievajú, učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí.“ Nesmie sa veriť naukám založeným na ľudských nariadeniach, ale máme sa držať toho, čo nám hovorí Biblia!

Je Biblia napísaná Bohom, alebo len výmysel ľudí („SPÍSANÁ TRADÍCIA“)?

Katolícka cirkev považuje Bibliu za „spísanú tradíciu“, čo vyvoláva otázku: Načo potom veria v Boha, keď to nie je nič iné ako tradícia? Vyberiete si Slovo Božie alebo tradičné učenie? Tieto dve veci si navzájom odporujú. Buď je Boh skutočný, alebo je tradícia len vymyslená, no nemôže byť oboje naraz.

Príklad č. 1: Riaditeľ hovorí sekretárke list. Keď to zapíše a riaditeľ ho podpíše, čitatelia čítajú, čo napísal riaditeľ. Podobne muži, ktorí písali jednotlivé knihy Biblie, „boli vedení“ hlasom Božím.

Príklad č. 2: Hudobník vdychuje do trúbky a stláča gombíky, aby trúbka hrála. Ale vlastne hudobník je tým, kto hrá. Pisatelia Biblie boli preniknutí Božím dychom, boli „pobádaní Duchom Svätým„. Tiež môžeme povedať, že boli inšpirovaní, čo znamená, že im bolo vdýchnuté Slovo Božie.

Tridentský koncil v roku 1546 vyhlásil, že cirkevná tradícia má rovnakú autoritu ako Biblia. Ale Ježiš hovoril niečo iné! Preto katolícka cirkev obhajuje svoju tradíciu (napr. omšu, kňažstvo) a pevne sa drží svojich interpretácií, ktoré často odporujú Biblickej pravde. Apokryfy, ktoré cirkev pridala k Biblii, podporujú niektoré falošné učenia a praktiky (napr. modlitby za mŕtvych). Tieto knihy nikdy neboli súčasťou hebrejskej Starej zmluvy a neboli akceptované pred rokom 1546.

Biblia (66 kníh) je jedinou inšpirovanou knihou a konečnou autoritou, ktorá je dostatočná na viere a život. Ježiš prísne odmietol „tradíciu ľudí„, ako môžeme vidieť v týchto veršoch:

• Matúš 7:7-8, 13: „Pýtajte a bude vám dané…“
• 2. Timotejovi 3:16-17: „Celé Písmo je inšpirované Bohom…“
• 1. Jánov 2:27: „A vy máte pomocníka – Ducha pravdy.“
• 2. Jánov 9: „Každý, kto prechádza a neostáva v Kristovej náuke, nemá Boha.“
• Zjav. 22:18: „Varujem každého, kto počuje slová prorocké tejto knihy…“

Pápežstvo

Dogma o pápežskej neomylnosti, ktorá bola prijatá v 19. storočí, tvrdí, že pápež je neomylný (nemôže sa pomýliť), keď oficiálne vyhlasuje cirkevné učenie ex cathedra. Toto učení pripisuje pápežovi jednu z Božích vlastností, ale podľa Biblie pápež nie je Boh!

Pápež (z lat. Otec), nazývaný aj „Svätý Otec“ alebo „jeho svätosť“, je považovaný za hlavu cirkvi a prostredníka medzi Bohom a človekom. Niekedy sa mu prisudzuje moc nad dušami v očistci, ale Biblia jasne uvádza, že toto nie je pravda:

• 1 Timoteovi 2:5 hovorí, že Ježiš je jediný prostredník medzi Bohom a človekom.
• Kolosenským 1:18 píše: „A on (Ježiš) je hlavou tela, cirkvi, ktorý je počiatkom, prvorodeným z mŕtvych, aby on bol vo všetkom prvý.“
• Efezským 1:22: „A všetko poddal pod jeho (Ježišove) nohy a jeho dal za hlavu nado všetko cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý si naplňuje všetko vo všetkom.“
• Matúš 23:9-10 varuje, že neexistuje iný duchovný otec ako Boh.

Keď zvážime, že 29 pápežov bolo skorumpovaných a nemorálnych, a najmä nekresťanských, vidíme vážny problém. Títo pápeži sa dopustili násilia, cudzoložstva, smilstva, incestu, vraždy, politických vrážd, krádeží, podplácania, podvodov, a kúpili si pápežstvo za peniaze. Tento nesúlad s kresťanskými hodnotami svedčí o ich morálnej neomylnosti a čistote.

Niektorí pápeži protirečili jeden druhému vo vierovyznaniach:

• Sixtus V. odporúčal čítať Bibliu, ale Pius VII. to zakázal.
• Mikuláš V. súhlasil s napadnutím Afričanov a ich zotročením.
• Clement IV. považoval čítať Bibliu za nesprávne.
• Lev VII. odsúdil akúkoľvek náboženskú slobodu, biblické spoločnosti a preklady.
• Lev VIII. označil letničných za „nepriateľov s kresťanským menom.“

V 14. storočí nastala situácia, keď existovali súčasne dvaja pápeži: jeden v Ríme a druhý v juhofrancúzskom Avignone. Tento chaos vyvrcholil v Kostnickom koncile, ktorý je známy aj odsúdením Jána Husa v roku 1415. Hlavným cieľom koncilu bolo ukončiť tento rozkol, a preto zvolili nového pápeža, ale pôvodní pápeži sa len tak nevzdali. Po krátku dobu tak existovali traja pápeži súčasne. Kto bol teda pravým zástupcom Ježiša a hlavou cirkvi, a kto mal oprávnenie byť prostredníkom medzi Bohom a človekom?

Základ pápežstva spočíva v Matúšovi 16:18: „A ja ti hovorím: Ty si Peter (grécky: „Petros“ – muž. rod – kameň), a na tej skale (grécky „petra“ – žen. rod – skala) vystavím svoju cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu.“ Hoci Petros a Petra majú zvukovú podobnosť, význam týchto slov je zásadne odlišný:

• Petros znamená „malý kameň“ alebo „kus skaly“.
• Petra znamená „veľká skala“.

Myšlienka vybudovať cirkev na kameni je neudržateľná a pravdepodobne nebola úmyslom Ježiša Krista. Ježiš nikdy nestotožnil Petra so skalo, ale práve naopak, použil protiklad. Týmto spôsobom ukázal, aký je kameň Peter v porovnaní s veľkou skálou, na ktorej sa má budovať cirkev. Zdravý rozum, ale aj Písmo, potvrdzujú túto interpretáciu. Keby cirkev mala byť naozaj založená na apoštolovi Petrovi, bola by najneistejšou a najnestálejšou stavbou na svete.

V Písme svätom máme viacero textov týkajúcich sa budovania cirkvi, základu a kameňov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Je potrebné si uvedomiť, že Písmo vykladajúce Písmo je kľúčom k správnej interpretácii. Napríklad: Matúš 7:24-27, 1. Peter 2:4-8, 1. Korinťanom 10:1-4, a ďalšie verše, ktoré ukazujú, že Ježiš nikdy nehovoril, že Peter bude základom cirkvi, ale že bude jedným z kameňov (porov. Efezanom 2:20).

Mariánsky kult

Nezáleží na tom, ako sa katolíci bránia faktom, že uctievanie Márie potlačuje uctievanie Krista, Biblia jednoznačne hovorí, že máme uctievať len Boha. Katolíci to zdôvodňujú tým, že Kristus je samozrejme dôležitejší ako Mária, ale v praxi to býva iné u mnohých ľudí. Katolíci hovoria: „K Márii sa len utiekame,“ ale toto tvrdenie nezodpovedá pravde, pretože Kánon 1186 odporúča Máriu „do osobitného a synovského uctievania„.

Žalm 2:12 však výslovne učí iný prístup k úcte a uctievaniu.

V Starej zmluve sa už stretávame s uctievaním Ašarty a Kráľovnej nebies (pozri Jeremiáš 44:15-25), čo má svoju paralelu v dnes praktizovanom uctievaní Márie. Legitimita úcty k Márii a jej blahoslaveniam, ako je uvedené v Lukášovi 1:48, môže veľmi ľahko prejsť do modlárstva, keď sa modlíme k nej.

Mt 4:10 jasne uvádza, že uctievať sa má len Boh, pretože modlitba je rozhovor s Bohom, nie s ľudským tvorom. Mária nie je Boh, ale človek, a modliť sa k nej znamená modliť sa k stvoreniu, nie k Stvoriteľovi. O nebezpečenstvách tohto procesu hovorí Rimanom 1:18-32:

„Pretože, keď poznali Boha, nezachvátili ho ako Boha ani mu nepoďakovali, ale ich mysle sa zatemnili. Stali sa blázniví a zamenili Božiu slávu za obrazy… Radšej uctievali stvorenie než Stvoriteľa, ktorý je požehnaný na veky. Amen.“

Zjavenie 19:10 jasne hovorí: „ani anjelom sa nemáme klaňať!“ To isté platí aj pre modlitbu k svätým. Zosnulí nemajú už moc na to, aby sa za nás prihovárali. Písmo nás nijako nenavádza k tomu, aby sme sa obracali k zosnulým, práve naopak, Izaiáš 8:19 hovorí o nebezpečenstve vyhľadávania mŕtvych. V 1. Timotejovi 2:5 čítame, že je jeden prostredník medzi Bohom a človekom – Ježiš Kristus, a to znamená, že žiadny iný prostriedok modlitby nie je vhodný.

Prvotná cirkev nepoznala mariánsky kult ani kult svätých, ale katolíci dnes učia o Márii a svätých mnoho vecí, ktoré nemajú biblické základy. Témy ako nepoškvrnené počatie alebo nanebovzatie Márie nie sú ničím podporené v Biblickej nauke. Katolícka cirkev si k svojmu učeniu pomáha nielen Písmom, ale aj inými tradíciami a náukami, ktoré považuje za relevantnejšie než samotné Božie slovo.

Deuteronómium 18:11 varuje pred tým, „aby sa niekto vypytoval mŕtvych,“ čo platí aj pre modlitby k „svätým“. Takéto prax môže byť spojená s modlárstvom, ktoré je v Kristovej cirkvi neprijateľné. K tomu možno pripísať aj omšu pre zosnulých, alebo modlitby k svätému Antonínovi, alebo uctievanie Márie. Toto všetko pretrváva až po vzore uctievania matky a dieťaťa, ktoré má svoje korene v starovekých civilizáciách ako Babilónia (Semiramis a jej syn) alebo u Étruskov, Grékov a Etruskov, kde bol kult matky a dieťaťa všadeprítomný.

Katolíci učia, že Mária bola bez hriechu, požehnaná „medzi ženami“ (Lukáš 1:28), ale nikdy nebola „nad ostatné ženy“. Niekde medzi pôvodným učením a jej postavením vznikli také dogmy ako večná panna alebo Kráľovná nebies, no tieto učení nie sú v súlade s Božím slovom. Biblia jasne opisuje Máriu ako požehnanú medzi ženami, nie nad ženami.

Ďalšie verše, ktoré súvisia s touto témou a môžete si ich preštudovať sú: 1Tim 2:5; Ján 14:6; Mt 4:10; Rim 8:34; Žid 7:25, 9:24; Ef 2:13-14.18; Sk 4:12; Rim 5:12-13; 1 Jánov 1:8-10; Lk 1:46-47; Mt 13:54-56; Mk 6:3; Ján 7:5-6, 3:13; Tít 2:13;

Je Mária večná panna?

Nie: Mt 25; Mk 6:3; Lk 2:7. „Jej prvorodený“ musí znamenať, že ostatní sa narodili neskôr.

Je Mária bez hriechu?

Rok 1854: „Zdravas najláskavejšia“ bola výnimočná v tom, že bola vybraná stať sa Ježišovou matkou, no nič viac. „Zdravas“ (nech žije, buď pozdravená) je bežný pozdrav, ako sa spomína v Mt 26:49, 28:9 a Sk 23:26.

Slovo „láskavý“ je tiež použité v gréckom texte vo vzťahu ku kresťanom v Ef 1:6. Mária, matka Ježiša, ho však nazývala svojim Spasiteľom (Lk 1:47) a mala potrebné priniesť obeť za hriech, pretože nebola dokonalá (Lk 2:22 a ďalej; Leviticus 12:6-8). Obeť sa prináša za hriech. Spasiteľ prišiel spasiť hriešnikov.

Vstúpilo telo a duša Márie do neba?

Neexistuje biblický dôkaz, ktorý by podporoval názory katolíkov, ktorí tvrdia, že Mária, nazývaná „Kráľovná nebies„, sa modlí za cirkev a že „nič sa k nám nedostane bez Márie“. Ich tvrdenie, že nikto nemôže pristúpiť k Ježišovi bez Matky a že Mária rozdeľuje „všetky dary“, ktoré Ježiš Kristus pre nás vydobil svojou krvou, nemá oporu v Biblii. Tiež, tvrdenie, že nanebovstúpenie Márie je prejav logickej lásky Ježiša k svojej matke, sa nezakladá na Písme.

Mt 11:28, 1 Tim 2:5, Ján 14:26, Žid 4:15 jasne ukazujú, že jediný prostredník medzi ľuďmi a Bohom je Ježiš Kristus.

V Jánovi 2:1-11 Ježišova matka, Mária, hovorí: „Čo vám povie, to činte!“ Mária teda v Biblii nezdôrazňuje svoju nadradenosť alebo zvláštnu rolu ako sprostredkovateľky, ale skôr dôraz na poslušnosť Božím príkazom. Mária chce od ľudí iba to, čo je v evanjeliu Jána 14:21: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, to je ten, ktorý ma miluje.„

Pokánie

Konanie dobrých skutkov, ktoré kňazi ukladajú ako spôsob odpykania trestu za hriech, je nebiblické. Podľa Biblie Boh nemôže zrušiť trest za hriech, preto hriešnik musí niečo urobiť, aby bol oslobodený od trestu. Biblia však toto odsudzuje v Izaiáš 55:7 a 1 Ján 1:9, kde je uvedené, že Božie odpustenie a očistenie sú úplné a nepodmienené úprimným pokáním a prosbou o odpustenie. Tieto verše zdôrazňujú, že Kristova obeť je postačujúca a nevyžaduje ďalšie skutky na odpustenie. Podľa katolíckej dogmy predpokladajú, že Kristova obeť nie je úplná.

Ďalšie biblické verše, ktoré podporujú doktrínu ospravedlnenia len z milosti a skrze vieru: Ef 2:8-9, Rim 1:17, 3:21-22, 28, 5:1, 10:3, 11:6, Gal 2:21 a Tít 3:5.

Očistec

Ak katolík zomrie v nedokonalom stave, podľa katolíckej viery musí vstúpiť do stavu očistca predtým, než bude uverejnený do neba. Počas pobytu v očistci môže tento čas byť skrátený darmi, peniazmi, modlitbami kňaza, omšami a inými praktkami, za ktoré sa platí. Rodiny a priatelia môžu financovať omše, aby skrátili dobu trápenia v očistci. Rím ročne zozbiera milióny od smútiacich rodín, čím umožňuje rýchlejší vstup do neba. Tento proces je vyzdvihovaný na základe 2 Makabejských 12:39-45 a Mt 5:25, 12:32 a 36.

Odpoveď na túto teológiu: Ježiš Kristus trpel na kríži za naše hriechy a tým už nie je potrebné žiadne ďalšie utrpenie, aby sme sa dostali do neba. Jeho obeta je úplná. Biblické verše, ktoré podporujú tento pohľad, zahŕňajú: 1 Petrov 3:18, Ján 5:24, 2 Kor 5:8-9, Filipenom 1:21-22, Žid 10:17, 1 Ján 1:9, a Zjav 14:13.

Hriech

Podľa katolíckej viery existujú dva typy hriechov: smrteľné hriechy, ktoré sú závažné a môžu viesť k večnému odsúdeniu, a ľahké hriechy, ktoré sa považujú za menšie a nevedú k večnému odsúdeniu. Oba druhy hriechov vyúšťajú do očistca. S smrteľnými hriechmi – ako je porušenie 10 Božích prikázaní, sexuálne hriechy a iné závažné skutky – sa podľa katolíckeho učenia nedá prísť na omšu (čo by mohlo byť považované za manipuláciu). Ľahké hriechy, ktorých zoznam určuje kňaz, zahŕňajú rôzne skutky, o ktorých sa rozhoduje individuálne, avšak nie je jasná dohoda, ktoré hriechy sú smrteľné a ktoré sú ľahké.

Odpoveď: Biblia nerozlišuje medzi smrteľnými a ľahkými hriechmi takto. Podľa Rim 3:10-23, 6:23 a Ez 18:4 je každý hriech v očiach Boha vážny, a každá forma hriechu vedie k oddeleniu od Boha. Trest za hriech je smrť, a len skrze Krista je spasenie dostupné všetkým hriešnikom.

Ospravedlnenie

Katolicizmus je často považovaný za systém, ktorý stojí na skutkoch ako je chodenie na omše, spoveď, platenie odpustkov a ďalšie formy rituálov. Tento prístup naznačuje, že spasenie a zmierenie s Bohom je založené na vlastných skutkoch. Trentský koncil dokonca vyhlásil: „Prekliaty je každý, kto sa opováži povedať, že má istotu spasenia alebo že všetok trest za hriech je nám odpustený.“ Avšak, Biblia nám ukazuje úplne jasnú cestu k spaseniu.

Odpoveď: Biblia hovorí, že ospravedlnenie prichádza len z milosti. Ef 2:8, 1 Tim 2:8, 1 Jánov 1:7, 1 Jánov 5:11, Ján 1:29, Ján 3:36 a Ján 5:24 jednoznačne učia, že spasenie je dar, ktorý prijímame cez vieru, nie našimi skutkami. Ježišova obeť na kríži je úplným a dokončeným riešením na odpustenie hriechov.

Spasenie mimo výslovnej viery v Ježiša Krista

Katolicizmus učí, že je možné byť spasený bez konkrétnej viery v Ježiša Krista. Tento postoj sa často zakladá na predstave, že spásu možno dosiahnuť aj bez úplného prijatia Ježišovej obete.

Odpoveď: Biblia však jasne hovorí, že jediná cesta k spaseniu je skrze Ježiša Krista. Ján 14:6 nám pripomína: „Ja som tá cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ Takisto Skutky apoštolov 4:12 hovoria: „A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Tieto biblické verše jasne ukazujú, že spasenie je možné iba cez vieru v Ježiša Krista.

Omša

Katolicizmus učí, že obeť veľmi podobná Kristovej smrti na kríži je znovu prinesená počas omše, avšak bez krvi. Tento koncept bol vymyslený v roku 831 a vypracovaný neskôr v roku 1215 a 1564. V tej dobe bolo prehlásené, že Kristovo telo a krv sú prítomné zázračným spôsobom v chlebe a víne, čo sa nazýva transubstanciácia.

Odpoveď: Kristova obeť na kríži bola jednou, jedinečnou a dokonanou obetou. Podľa Žid 10:11-18, 7:27, a 9:12, Jeho obetovanie sa nikdy nebude opakovať. Jeho obeť je dokonalá a dokončená (Ján 19:30). 1 Pt 3:18, Ján 13, Žid 10:11-12-14-18 jasne ukazujú, že Jeho obeta je konečná, nie opakovateľná, a už nepotrebuje ďalší obrad.

Kňazstvo

Katolícky pohľad hovorí, že kňaz slúži ako prostriednik medzi Bohom a človekom a prináša krvavé obete za hriechy vo forme omše. Tento prístup sa zakladá na interpretácii obetného procesu ako nevyhnutného k vyrovnaniu hriechov.

Odpoveď: Biblia však hovorí, že každý veriací má priamy prístup k Bohu bez potreby ľudského prostredníka. 1 Pt 2:5,9, Zj 1:5-6, 1 Tim 2:5, Rim 5:2, a Žid 4:16 zdôrazňujú, že Kristus je jediný prostriednik medzi Bohom a ľuďmi a že spasenie prichádza cez Ježiša Krista, nie cez ľudské obety.

Ritualizmus

Katolícky systém zahŕňa množstvo rituálov a praktík ako sú kňazi so šperkami, liturgie, obrazy, sochy, chrám, relikvie, ruženec, škapulár, kadidlo, sviečky, svätená voda, omša a rituály za mŕtvych. Tieto tradície a obradné prvky sú základom katolíckej praxe, ktorá vychádza z dávnej histórie a učenia Cirkvi.

Odpoveď: Biblia varuje pred prílišným zameraním na vonkajšie formy uctievania, ako sú sochy alebo rituály, ktoré môžu odvracať pozornosť od pravého uctievania Boha v duchu a pravde. 1 Pt 3:3-4, Ex 20:4, Dt 27:15, Mt 6:7-8, Ján 4:23, a Žid 9:27 zdôrazňujú, že pravé uctievanie neexistuje v exteriérových rituáloch, ale v osobnej viere a v úprimnom vzťahu s Bohom.

Ostatné nebiblické rituály

Slovo antikrist neznamená len toľko, že je to niekto namiesto Krista alebo proti Kristovi, ale môže tiež znamenať, že je popri Kristovi. Boh nekázal iba to, aby sme namiesto Neho uctievali niečo iné (napríklad obrázky) alebo niekoho iného (napríklad svätých), ale povedal, aby sme ani vedľa Neho nepoložili nikoho iného a neuctievali nikoho iného, len Jeho.

Keď sa Konštantín Veľký obrátil, dal moc biskupom a rôznym predstaviteľom cirkvi. Pre česť a moc urobili mnohé kompromisy a začali túžiť po najväčšej moci, často na úkor pravdy. Po túžbe po väčšom množstve ľudí sa rozhodli prispôsobiť pohanské kulty kresťanskému učeniu. Keď videli, že nevedia pohanov odtrhnúť od kultu matky a dieťaťa, rozhodli sa tieto prvky preniesť aj do kresťanstva. Týmto spôsobom mohli pokračovať v uctievaní Boha Biblie a zároveň sa odvrátiť od pohanských bohov.

Rok 1830 je začiatkom oficiálneho uctievania Márie v katolíckej cirkvi. V roku 1830, konkrétne 18. júla, sa v Paríži zjavila Mária (pravdepodobne ide o zlého ducha vystupujúceho pod jej podobou a menom) a ukázala „zázračnú mincu Márie„, na ktorej je vyobrazená aj socha Izis. Týmto zjavením bola daná inšpirácia k výrobnému procesu týchto mincí, a tí, čo ich nosili, mali podľa toho získať odpustenie hriechov. V krátkom čase predali viac ako 4 milióny mincí.

Kto má moc odpúšťať hriechy? Jedine Boh, ako čítame v Mk 2:7, čo jasne ukazuje nesúlad s týmito praktikami.

Katolicizmus vo svojej podstate je protibiblický. Praktiky ako omša, kult Márie, klerikalizmus a učenie o svätých sú v rozpore s Bibliou. Zlý duch, ktorý sa objavil vo Fatime, sa vyjadril, že je „kráľovnou ruženca“. Tajomstvá tohto zjavenia, včítane tajných mien, ktorými sa počas ruženca obraciaš, sú úplne nesúladné s učením Biblie.

Anjel Gabriel pozdravil Máriu (poznámka: „Zdravas Mária“) v okamihu, keď ešte žila, čo je zásadne odlišné od dnešného „zdravas Mária„, ktoré v súčasnosti pre niektorých môže znamenať špiritizmus – hovorí sa k mŕtvej. V druhej časti zdravasu Márii sa môžeš obracať k Matke Božej, čo by mohlo byť vnímané ako rúhanie sa Bohu. Medzi týmito dvoma časťami sa môžeš stotožniť s menom zlého ducha – „Mária“, ktorého sa uctieva popri Bohu.

LIDOVÉ TRADICE A NÁBOŽENSKÉ ZVYKY

MASOPUST

Tyto veselé každoroční oslavy mají svůj původ v pohanském rituálu pro začátek nové etapy úrody země a skončení užívání zásob minulých úrod. Taneční reje jsou rituálem vzývání plodivých sil země i uctíváním slunce (Ezechiel 8:16,17). Masky a převleky, i označování dalších lidí (saze, vejce) mají určitým způsobem změnit identitu člověka a docílit lepšího spojení s tajemnými silami pro zajištění nové úrody (Ezechiel 13:18,21). Zároveň se i upaluje nebo topí ve vodě figurína coby symbol zimy nebo smrti.

VELIKONOCE

U nás běžný zvyk velikonočních vajíček pochází ze starobabylonského kultu uctívání bohyně Aštarote (1. Samuel 7:3,4). Na její svátek se pekly kulaté koláče se znamením kříže, což bylo babylonské mystické znamení života (Jeremiáš 44:19). Zdobená vajíčka pak byla rekvizitou tohoto pohanského svátku, kdy podle báje spadlo veliké vejce z nebe do řeky Eufratu a z něj se zrodila bohyně Aštarote.

Pošlehávání čerstvými pruty, které mohou být i různě spletené (označení „pomlázka“ je od slova pomladit), má zajistit přelití posilující životadárné energie stromů, z kterých byly vzaty. Jedná se tak o bezbožné uctívání přírody (Ozeáš 4:13).

MIKULÁŠSKÁ NADÍLKA

Světec Mikuláš, který žil ve 3. století n.l., se do povědomí lidí dostal tím, že tajně obdaroval tři dcery zadluženého otce, čímž je zachránil před jejich prodejem za dluh. Stal se pak biskupem východořímské říše, a tradice nadělování darů od Mikuláše se dostala do Čech ve 13. století (Matouš 7:11).

ŠTĚDRÝ VEČER A VÁNOCE

Původ svátků, jako jsou Vánoce, pochází z pohanského Babylona, kde se 24. a 25. prosince konaly slavnosti na počest synáka královny Aštarote, nazývané „Dny dítěte„. Ozdobený stromek byl součástí těchto oslav, při kterých byl navečer 24. prosince babylonský bůžek Julog vhozen do stromečku, z něhož padaly dárky bohů, přinášející štěstí lidem v novém roce (Jeremjáš 10:3,4).

V Evropě se vánoční stromky začaly objevovat až na počátku 19. století. Dnešní oslava štědrého dne má sice souvislost s narozením Krista, ale tento čas není možné přesně určit, protože jej Bible nikde neuvádí (Matouš 1:18-25).

POHÁDKY A POVĚRY

Pohádkové příběhy a báje jsou velmi oblíbené, zejména u dětí. V těchto příbězích se setkáváme s různými postavami dobra a zla, jako jsou: rarášci, skřítkové, trpaslíci, víly, rusalky, vodníci, sudičky, kouzelní dědečkové, hejkalové, strašidla, bílé paní, polednice, bezhlaví rytíři a čerti.

Všechny tyto postavy vznikly v pověrčivých myslích starých Slovanů a jsou výsledkem jejich silné víry v duchy/démonu. Tyto pohádkové postavy představují duše zemřelých, ať už dobrých nebo zlých lidí (1. Timoteus 4:7 / Koloským 2:8).

KŘEST NEMLUVŇAT

Křest je ve své podstatě bezvýznamná a nebiblická praktika, pokud se jedná o křest malého dítěte. Jan Křtitel v Bibli vyučuje, že křest by měl být ponořením do vody na znamení pokání a uvědomění si vlastních hříchů (Marek 1:4). Malé dítě není schopno tyto věci chápat, dokud nerozezná rozdíl mezi dobrem a zlem (5. Mojžíš 1:39). Platný křest a pokání může být přijato až ve chvíli, kdy člověk plně pochopí tyto věci (Přísloví 20:11).

RŮŽENEC

Modlitební pomůcka známá jako růženec byla převzata z indického hinduismu a slouží pouze k mechanickému opakování a odpočítávání modliteb (Matouš 6:7). Tato praxe je fyzičkou a duševní rutinou, která nemá nic společného s pravou modlitbou v Duchu svatém (Efezským 6:18).

PŘIJÍMÁNÍ

Katolická církev provádí praxi, při které dochází k údajnému proměnění oplatky a vína v živého Ježíše Krista a k jeho opakovanému obětování, které má být vykonáno nadpřirozenou schopností kněze. Ježíš však učil, že lámání chleba a pití z kalicha mělo sloužit jako uctění památky jeho jediné oběti (Židům 10:10 / Jan 19:30) při vylití jeho krve za hříchy světa (Lukáš 22:17 / 1. Korintským 11:23-29).

DUŠIČKY

Zapalování svíček na hrobech za zemřelé má původ v keltském pohanském rituálu, kde hořící svíčky měly přivolat duše zemřelých a údajně je očistit od hříchů (Ezechiel 18:4). Tato praktika, stejně jako posmrtný očistec, je v souladu s Biblí považována za nebiblickou, včetně sloužení mše za hříšné duše mrtvých (Žalm 22:30).

ZPOVĚĎ

Kněžská zpověď má původ již ve starém Babyloně, kde byla zneužívána k získávání informací o lidech a k jejich ovládnutí a vydírání, stejně jako prodávání odpustků (2.Petr 2:3). Formální zpověď v kostelích je neúčinná, protože pravé pokání zahrnuje definitivní odklonění se od hříchu (Přísloví 28:13). Hříchy nelze koupit ani získat od kněze, protože odpouštění hříchů poskytuje jedině Bůh v pokání (Žalm 32:5, 1.Jan 1:7-9).

ČERNÉ OBLEČENÍ A KOSTELY

Nošení černého oblečení na pohřby a mše pochází z pohanského kultu, kdy černá barva měla chránit před útoky duchů zemřelých. Tmavé a ponuré prostory kostelů a chrámů nemají nic společného s pravou vírou. Bible potvrzuje, že Bůh není vázán na lidské stavby (Skutky 17:24) a odmítá uctívání svatých míst či budov (Jan 4:21,23).

KŘÍŽ

Uctívání kříže a křižování se rukou pochází z babylonského kultu boha Tamúza (Ezechiel 8:14,15) a má kořeny v písmenu „Tau“ (T). Klanění se kříži nebo čemukoli jinému než živému Bohu je hřích modloslužby (Izajáš 2:8, Lukáš 4:8). Přestože byl Ježíš ukřižován, Bible hovoří o kříži pouze jako o symbolickém břemenu víry v následování Ježíše Krista (Lukáš 14:27).

UCTÍVÁNÍ ANDĚLŮ A SOCH

Dětské modlitbičky k andělíčkům mohou vypadat roztomile, ale Bible i samotní andělé varují před jakýmikoli pohanskými modlitbami a uctíváním andělů (Koloským 2:18, Zjevení 22:8,9). Stejně tak platí i varování před uctíváním soch, soškek a jakýchkoli obrazů, které nejsou biblické (Izajáš 45:20, Izajáš 46:6,7).

PAPEŽSKÝ ÚŘAD

Úřad hlavy katolické církve si přivlastňuje mnohá privilegium, která jsou vyhrazena pouze Bohu (Jan 10:3). Tento úřad se nechává označovat titulem Svatý Otec (Matouš 23:9), prohlašuje se za neomylného (Římanům 3:4) a umožňuje uctívání ve formě klanění a líbaní ruky (Lukáš 4:8). Také tvrdí, že je zástupcem Krista na Zemi a hlavou Kristovy církve (Efezským 1:22).

SVATOŘEČENÍ

Prohlašování lidí za svaté přivlastňuje církvím Boží kompetence (Římanům 10:6,7), čímž vynášejí vlastní soud, který je vyhrazen pouze Bohu (1. Korintským 4:5). Modlení se k mrtvým svatým a jejich uctívání, včetně uctívání ostatků či relikvií (Ezechiel 43:7), je jednoznačným příkladem modloslužby (1. Korintským 10:20).

PANNA MARIA

Modloslužba je uctívání falešných bohů a jedná se o pradávnou praktiku, která je stále přítomná v našich životech. Historicky lidé ve svých domácnostech uchovávali sošky a obrázky, kterým se modlili a klaněli (Izajáš 44:17). I dnes mohou lidé uctívat různé bůžky, jako jsou například televize nebo majetek, aniž by si toho byli vědomi. Klání se těmto věcem je často součástí každodenní rutiny, aniž by si člověk uvědomoval, že se dopouští modloslužby.

Jedním z typů křesťanské modloslužby, která zotročila miliony lidí po celém světě, je mariánský kult. Uctívání Panny Marie se nezaložilo až ve středověku, jak je někdy tvrzeno, ale již za Ježíšových dob. Biblická evangelia dokumentují první pokusy o nezdravý postoj k významu Ježíšovy matky, ale Ježíš tuto modloslužbu okamžitě potlačoval.

Pre hlbšie štúdium odporúčam knihy Mária, biblická pravda a oficiálna a RKC učenie v porovnaní s biblickým učením.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )