11.časť – Skúmanie únosov (rozbor)

Kedy a prečo sa začalo so skúmaním únosov a aké metódy sa pri tom používali?

V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch sa najčastejšie hovorilo o UFO v súvislosti s takzvanými kontaktovanými osobami. Títo kontaktéri prijímali posolstvá od mimozemských bytostí prostredníctvom telepatie, automatického písania, hovorenia v tranze a mnohých ďalších psychických fenoménov. Celé to nápadne pripomínalo komunikáciu s duchmi. Ich činnosť sa postupne rozšírila do vzniku takzvaných UFO kultov, ktoré už viac než 35 rokov komunikujú s údajnými „vesmírnymi bratmi“ z Plejád, Zeta Reticuli a ďalších oblastí.

V týchto prípadoch sa podrobne rozoberajú dôvody ich návštev na Zemi, opisuje sa konštrukcia ich strojov, život na idylických planétach a ich postoj k ľudstvu. Títo takzvaní „vesmírni bratia“ vyčítajú ľuďom ničenie planéty, vojny a zároveň deklarujú hlbokú náklonnosť k Zemi a jej obyvateľom. Nabádajú k súladu medzi národmi, poskytujú rady týkajúce sa zdravia, často odporúčajú vegetariánstvo a odovzdávajú metafyzické a spirituálne odkazy. Diskutujú o postavení Zeme vo vesmíre a ponúkajú ľudstvu vstup do Nového veku.

S narastajúcim počtom únosov spojených s UFO a na základe práce Buddha Hopkinsa v roku 1981 došlo k zásadnej zmene pohľadu na tento fenomén. Tento výskumník porovnával jednotlivé prípady unesených osôb a zistil, že fenomén nevysvetliteľnej časovej medzery bol v týchto prípadoch pozoruhodne jednotný. Zároveň si všimol, že záhadné jazvy a poranenia sa takmer vždy objavovali po kontakte s UFO.

Upozornil aj na skutočnosť, že človek mohol byť unesený aj bez toho, aby samotné UFO vôbec videl, pričom samotný zážitok únosu bol zahalený v mlhavých a fragmentovaných spomienkach.

„Hopkinsov výskum potvrdil, že záujem únoscov sa sústreďuje predovšetkým na prehliadky unesených. Upozornil na fakt, že ľudia s týmito skúsenosťami boli bežní občania bez mentálnych problémov a vyzval čitateľov, ktorí mali podozrenie, že boli unesení, aby mu napísali. Po vydaní knihy dostal stovky listov, vystupoval v rozhlase aj v televízii a výskumné kruhy si začali uvedomovať, že rozsah tohto fenoménu je oveľa širší, než sa dovtedy predpokladalo. Výskum bol týmto oficiálne odštartovaný.“

Cesta k informáciám o zážitkoch z únosov viedla predovšetkým cez hypnotickú regresiu. Mnohým kvalifikovaným hypnotizérom však chýbala hlbšia znalosť problému, čo im bránilo klásť správne a neutrálne otázky. Výsledkom bolo, že sa len veľmi ťažko dalo rozlíšiť medzi snom a skutočnými potlačenými spomienkami, prípadne odhaliť falošné informácie.

Keďže samotní hypnotizéri často netušili, čo sa obeti skutočne stalo, neboli schopní odfiltrovať falošné spomienky, ktoré mohli byť do pamäti vložené neznámym spôsobom. Preto je namieste otázka, či dnešní hypnotizéri kladú naozaj správne otázky. Ak sú otázky vopred nasmerované, odpovede budú logicky rovnako nasmerované. Ako si môžu súčasní hypnotizéri byť istí, že ich otázky nie sú tendenčné? Čo skutočne pochádza z mysle obete a čo tam nepatrí?

Dr. Jacobs uvádza, že na tieto súvislosti prišli až postupne. Zistili, že človek, ktorý prešiel skúsenosťou únosu, má často okolo spomienok vytvorený akýsi „dezinformačný val“, ktorý cielene zakrýva samotný priebeh únosu.

„Jedna osoba si pamätala vlka stojaceho pri posteli a hľadiaceho jej do očí. Iní si spomínali na opice, sovy, jelene či iné zvieratá. Niektorí hovorili o anjeloch alebo démonoch. Pri použití hypnózy sa ukázalo, že tieto zamlžujúce spomienky súvisia so začiatkom únosu, po ktorom si obete postupne spomínali, ako boli dopravené do UFO.“

V roku 1987 Dr. Thomas E. Bullard z Univerzity v Indiane publikoval rozsiahlu štúdiu založenú na 270 prípadoch únosov. Hoci niektoré prípady neboli vyšetrené dostatočne dôsledne a mnohé obsahovali chybný alebo neúplný materiál, Bullardova analýza dokázala preukázať výraznú podobnosť a opakujúcu sa štruktúru medzi jednotlivými únosmi. Výskum vstúpil na mimoriadne citlivé pole vybavovania potlačených spomienok.

Keď niekoľko výskumníkov, ako Budd Hopkins a Dr. Richard Haines, ktorý vyvinul plánovanú štruktúru otázok, začalo postupne budovať systematickú metodiku výskumu únosov, dovtedy chaotická sieť obrazov v mysliach unesených začala dávať zmysel a zapadať do určitého vzoru. V tom istom roku 1987 Hopkins publikoval knihu „Vetrelci“. Poukazuje v nej na to, že okrem telesných prehliadok unesení ľudia opisovali bytosti, ktoré vykonávali aj genetické experimenty, pri ktorých dochádzalo k odoberaniu spermií a vajíčok.

Niektorým z nich boli dokonca ukazované podivne vyzerajúce deti, pravdepodobne hybridné bytosti, vzniknuté krížením genetického materiálu. Hopkins zvlášť zdôrazňoval hlboký a ponižujúci pocit obetovania, ktorý každého z unesených dlhodobo prenasledoval. Je pravdou, že pomocou hypnotickej regresie sa vstupuje do oblasti podvedomia a nie je jednoduché rozlíšiť skutočné udalosti od predstáv, a práve preto sa v Hopkinsových prácach objavovali aj nejasnosti.