Chránené heslom: Ako pohanský Rím pretvoril náboženstvo

Rozšírenie islamu a prenasledovanie kresťanov v pohanskom Ríme

Islám sa rozšíril do sveta závratnou rýchlosťou, aká nemá v dejinách obdobu. Podľa interpretácie Dr. Riveru, bývalého jezuitu, existujú dôvody, prečo sa islám šíril tak rýchlo a prečo sú židia vždy v centre „záujmu“ Vatikánu. Pohanský Rím ukrižoval Krista z politických a mocenských dôvodov a z tých istých dôvodov prenasledoval aj jeho učeníkov. Prví veriaci kresťania sa preto rozutekali so svojím posolstvom až do Afriky, kde zakladali malé zbory, no aj tam čelili tvrdému odporu. Rím proti nim burcoval domorodé obyvateľstvo a sám kresťanov hubil pomocou svojho vojska.

Kresťania nemali pochopenie ani v samotnom Ríme. Židovská rímska vláda prenasledovala týchto prvých veriacich v Krista v snahe zastaviť Božie hnutie. Kresťania sa stavali nekompromisne proti pohanstvu Ríma, čo ešte viac prehlbovalo nepriateľstvo. Za cisára Vespasiána (zakladateľ dynastie Flaviovcov) rímske vojsko pod vedením generála Tita v roku 70 n.l. dobylo Jeruzalem a zničilo veľký židovský chrám, ktorý bol centrom židovskej bohoslužby. Na mieste, kde kedysi stál židovský chrám, dnes stojí Skalný dóm – druhé najväčšie sväté miesto islámu na svete.

Dobytie Jeruzalema bolo sprevádzané strašným krviprelievaním. Niektorí židia boli odvedení do otroctva, iní zahynuli ukrižovaním, ďalší padli v boji. Mnohým sa však podarilo utiecť. Židovskí utečenci prežili ako kočovníci, žili v stanoch aj v severnej Afrike. Rímski agenti ich sledovali, pozorovali ich rastúce osady a postupne sa formujúce hnutie.

Vytváranie falošného kresťanstva: Ako pohanský Rím pretvoril náboženstvo

V Ríme sa v tom čase odohrávali zásadné zmeny. Pohanskí cézarovia sa považovali za bohov (Divus Augustus) a žiadali od kresťanov, aby ich uznali za božstvá. To sa však nikdy nestalo, čo vyvolalo strašné prenasledovanie prvokresťanov. Ich vernosť Kristovi bola taká silná, že kresťanské hnutie nebolo možné potlačiť žiadnym násilím.

Rím preto zmenil taktiku. Jediným spôsobom, ako zničiť vplyv kresťanstva, bolo vytvoriť jeho falošnú verziu. Rímske pohanstvo, ktorého korene siahali až do starovekého Babylonu, potrebovalo len „kresťanskú fasádu“, aby mohlo ovládnuť masy. Tento proces neprebehol zo dňa na deň – začal sa nenápadne, prostredníctvom spisov takzvaných cirkevných otcov. Nastala éra vytvárania falošných spisov a manipulovaných rukopisov biblických textov, čím vzniklo náboženské monštrum.

Sochy Jupitera boli premenované na svätého Petra, sochy Venuše na Pannu Máriu, a ďalšie pohanské sochy na ďalších svätých. Vymysleli a doplnili chýbajúcu „línia autorít“ v Cirkvi, počnúc sv. Petrom ako prvým pápežom. Rím, mesto na siedmich pahorkoch, si vybral pahorok Vaticanus ako sídlo nového náboženstva. Práve tu stál pôvodne satanov chrám (Jánov/Jupiterov), miesto duchov a pohanských obradov.

Nový systém dostal meno „rímska, katolícka cirkev“ (katolícky = všeobecný, obecný), ktorá bola pripravená prenasledovať skutočných kresťanov, zavádzať falošné učenie, vyvolávať vojny tam, kde kresťania odmietali rímsku kontrolu, sledovať Židov a nútiť všetky národy prijať rímsky štátno-okultný systém. Ako sa Rímska ríša rozpadala, cirkev prevzala financovanie a riadenie štátnych agentov a pokračovala v špehovaní Židov a prenasledovaní skutočných kresťanov už pod hlavičkou „katolíckej cirkvi“. Táto falošná cirkev sa stala nástrojom na ničenie pravej Cirkvi, ktorá sa držala židovského učenia a pôvodného kresťanského posolstva.

V roku 313 n.l. vydal cisár Konštantín známy Edikt milánsky, ktorým legalizoval kresťanstvo. Mnohí praví kresťania tak opustili ilegalitu a boli pohltení „všeobecnou“ cirkvou. Rímskokatolícka cirkev získala legálny status a „zrazu“ sa objavila celá línia cirkevných otcov a pápežov – v skutočnosti však bol sám Konštantín prvou hlavou tejto novej rímskokatolícko-kresťanskej moci.

Konštantín spojil Baálov kult uctievania slnka a iných bohov s učením Ježiša Krista. Tak vznikol rímsko-kresťanský systém plný bludov, povier, mystiky a okultizmu. Po odchode na odpočinok dal rímskemu biskupovi titul Summus Maximus Pontifex a ustanovil ho za „pápeža“. Roku 330 n.l. odišiel Konštantín do Byzancia (Konštantínopol), ktorú pozdvihol, ale stále ostal verný rímskokatolíckemu systému so sídlom na siedmich pahorkoch Ríma.