Ako pohanský Rím pretvoril náboženstvo

Islám sa rozšíril do sveta závratnou rýchlosťou, aká nemá v dejinách obdobu. Podľa interpretácie Dr. Riveru, bývalého jezuitu, existujú dôvody, prečo sa islám šíril tak rýchlo a prečo sú Židia vždy v centre „záujmu“ Vatikánu. Pohanský Rím ukrižoval Krista z politických a mocenských dôvodov a z tých istých dôvodov prenasledoval aj Jeho učeníkov. Prví veriaci kresťania sa preto rozutekali so svojím posolstvom až do Afriky, kde zakladali malé zbory, no aj tam čelili tvrdému odporu.

Rím proti nim burcoval domorodé obyvateľstvo a sám kresťanov hubil pomocou svojho vojska. Kresťania nemali pochopenie ani v samotnom Ríme. Židovská rímska vláda prenasledovala týchto prvých veriacich v Krista v snahe zastaviť Božie hnutie. Kresťania sa stavali nekompromisne proti pohanstvu Ríma, čo ešte viac prehlbovalo nepriateľstvo.

Za cisára Vespasiána, zakladateľa dynastie Flaviovcov, rímske vojsko pod vedením generála Tita v roku 70 n. l. dobylo Jeruzalem a zničilo veľký židovský chrám, centrum židovskej bohoslužby. Na mieste, kde kedysi chrám stál, dnes stojí Skalný dóm, druhé najväčšie sväté miesto islámu na svete. Dobytie Jeruzalema sprevádzalo strašné krviprelievanie. Niektorí Židia boli odvlečení do otroctva, iní zahynuli ukrižovaním, ďalší padli v boji.

Mnohým sa však podarilo utiecť. Židovskí utečenci prežívali ako kočovníci, žili v stanoch aj v severnej Afrike. Rímski agenti ich sledovali, pozorovali ich rastúce osady a postupne sa formujúce hnutie.

V Ríme sa v tomto období odohrávali zásadné zmeny. Pohanskí cézari sa považovali za bohov, napríklad Divus Augustus, a požadovali od kresťanov, aby ich ako bohov aj uctievali. To sa však nikdy nestalo, čo viedlo k brutálnemu prenasledovaniu prvokresťanov. Ich vernosť Kristovi bola taká silná, že kresťanské hnutie nebolo možné potlačiť žiadnym násilím. Rím preto zmenil taktiku.

Jediným spôsobom, ako zničiť vplyv kresťanstva, bolo vytvoriť jeho falošnú verziu. Rímske pohanstvo, ktorého korene siahali až do starovekého Babylonu, potrebovalo len „kresťanskú fasádu“, aby mohlo ovládnuť masy.

Tento proces neprebehol zo dňa na deň. Začal sa nenápadne prostredníctvom spisov takzvaných cirkevných otcov. Vznikla éra falošných spisov a manipulovaných rukopisov biblických textov, čím sa zrodilo náboženské monštrum. Sochy Jupitera boli premenované na svätého Petra, sochy Venuše na Pannu Máriu a ďalšie pohanské božstvá dostali mená „svätých“. Bola vytvorená aj umelá línia autorít v Cirkvi, začínajúca sv. Petrom ako prvým pápežom.

Rím, mesto na siedmich pahorkoch, si zvolil pahorok Vaticanus ako sídlo nového náboženstva. Práve tam sa pôvodne nachádzal Jupiterov chrám, zasvätený pohanským bohom a okultným obradom. Nový systém dostal meno „rímska, katolícka cirkev“, pričom výraz „katolícky“ znamená všeobecný.

Tento systém bol pripravený prenasledovať skutočných kresťanov, zavádzať falošné učenie, vyvolávať vojny a nútiť národy prijať rímsky štátno-okultný poriadok.

Keď sa Rímska ríša rozpadala, cirkev prevzala financovanie aj riadenie štátnych agentov a pokračovala v špehovaní Židov a prenasledovaní verných kresťanov už pod novou náboženskou hlavičkou. V roku 313 n. l. vydal cisár Konštantín známy Edikt milánsky, ktorým legalizoval kresťanstvo. Mnohí praví kresťania opustili ilegalitu a boli pohltení „všeobecnou“ cirkvou.

Rímskokatolícka cirkev získala legálny status a objavila sa spätná línia pápežov a cirkevných otcov. V skutočnosti však bol sám Konštantín prvou hlavou tejto novej rímsko-kresťanskej moci. Konštantín spojil Baálov kult uctievania slnka s učením Ježiša Krista, čím vznikol rímsko-kresťanský systém plný bludov, povier, mystiky a okultizmu. Rímskemu biskupovi udelil titul Summus Maximus Pontifex a ustanovil ho za pápeža. V roku 330 n. l. presídlil do Byzancia, no systém so sídlom v Ríme zostal nedotknutý.

Dr. Rivera pokračuje v odhaľovaní tajných operácií Vatikánu, ktoré sa podľa neho týkali vytvorenia plánu na rozvoj islámu. Tento plán mal byť realizovaný prostredníctvom Augustína, ktorý pochopil očakávania rímskej moci a pripravil pôdu pre rímsky projekt s Arabmi.

Augustín, mimoriadne vplyvná postava rímskej cirkvi, napísal dve zásadné diela – O Božom meste a Vyznania, ktoré podľa Riveru výrazne ovplyvnili ďalší vývoj náboženského myslenia. V diele O Božom meste Augustín údajne učí, že pápež je vládcom sveta, ktorému bol zverený božský mandát podobný úlohe Ježiša Krista.

Pápež mal podľa tejto koncepcie ovládať národy prostredníctvom výchovy, politiky, ekonomiky a vojenskej moci. Dokonca ho opisuje ako „Slnko aj Mesiac“, teda bytosť s absolútnou autoritou. Rivera tvrdí, že tieto pasáže boli v neskorších prekladoch odstránené, no v pôvodných textoch sa stále nachádzajú.

Augustín podľa týchto tvrdení intenzívne pracoval aj na obracaní Arabov na rímskokatolícku vieru, čo zahŕňalo uctievanie Panny Márie a kríža. Väčšina arabských kmeňov podľa Dr. Rivery konvertovala, no dve veľké skupiny sa odmietli podriadiť. Augustín ich podrobne opísal, vrátane ich zvykov a rodových štruktúr. Následne mal Rím vyslať agentov medzi nomádov – Arabov – ktorí šírili posolstvo o tom, že sa objaví veľký vodca, ktorý zjednotí všetkých Arabov.

Tento vodca mal konať divy a zázraky a vystupovať ako prorok. Podľa Rivery tento plán pokračoval aj po Augustínovej smrti, keď jeho žiaci ďalej šírili túto myšlienku a pracovali na vytvorení ideálneho vodcu pre rímsky projekt. Podľa Dr. Rivery sa viac ako 200 rokov po Augustínovej smrti, okolo roku 570 n. l., v Mekke narodil Mohamed, ktorý sa mal ukázať ako tento „požadovaný“ vodca – presne zapadajúci do rímskych plánov.

V ďalšom pokračovaní tohto dramatického príbehu vystupuje postava Khadíje – bohatej arabskej ženy, ktorá bola podľa Dr. Rivery oddanou nasledovníčkou pápeža. Rozhodla sa venovať celý svoj majetok „Matke cirkvi“ a vstúpila do kláštora. Neskôr jej mal byť zverený špeciálny úkol: vrátiť sa do sveta a nájsť muža, ktorý by bol použitý Rímom na vytvorenie nového náboženstva – náboženstva, ktoré by nenávidelo Židov a pre potomkov Izmaela sa stalo novým Mesiášom.

Khadíja mala nájsť Mohameda, ktorý bol podľa Dr. Rivery vybraný práve na tento účel.

Mohamed a Khadíja sa vzali a usadili sa blízko jej bratranca Waraguaha, ktorý bol tiež oddaným katolíkom. Waraguah mal byť údajne vyslaný ako Mohamedov radca a zohral v jeho živote zásadnú úlohu. Rím mal investovať do Mohamedovho vzdelania a poskytnúť mu bohatstvo aj katolíckych učiteľov. Výučba mala prebiehať podľa Augustínových kníh, aby sa Mohamed stal verným nasledovníkom jeho myšlienok.

Podľa Dr. Rivery bol Mohamed systematicky vyučovaný, že jeho hlavnými nepriateľmi sú Židia a že rímskokatolíci sú jediní praví kresťania. Tento princíp sa mal stať základom odporu moslimov voči Židom a zároveň prekážkou pri prijímaní Krista v moslimských krajinách.

Keď Mohamed prijal zjavenia v jaskyni na hore Hira pri Mekke, rímskokatolícky bratranec jeho manželky Waraguah tieto zjavenia vykladal a interpretoval. Podľa Dr. Rivery to viedlo k vzniku Koránu – islamskej knihy, ktorá obsahuje množstvo Mohamedových výrokov. Korán mal zároveň umožniť moslimom získať rímskokatolícku ochranu, pretože obsahuje aj zmienky o Panne Márii.

Práve tu sa podľa autora ukazuje význam Augustínovho misijného pôsobenia medzi Arabmi, keď ich oboznamoval s úctou k Panne Márii. Prečo asi?

Hoci Korán obsahuje mnohé Mohamedove rady a videnia, podľa niektorých tvrdení neboli všetky jeho duchovné prejavy a zápisy nikdy úplne zverejnené. Niektoré nepublikované Mohamedove diela majú byť podľa tejto teórie dodnes v rukách najvyšších islamských duchovných, údajne ajatolláhov. Kardinál Bea vo Vatikáne mal údajne povedať:

„Tieto spisy sa prísne strážia, pretože obsahujú informácie o tom, ako Vatikán vytvoril islam. Obe strany vedia o sebe toľko, že ak by tieto informácie prenikli na verejnosť, vznikol by škandál, ktorý by znamenal hanbu a záhubu pre obe náboženstvá.“ údajná výpoveď kardinála Beu

Jeden z Mohamedových výrokov:

„Satan sa dotýka každého Adamovho syna v deň, keď ho matka porodí, okrem Márie a jej syna.“

Otázka znie, prečo by Mohamed, podľa oficiálnej islamskej tradície neznalý katolicizmu, prevzal prvky rímskokatolíckeho učenia? Nie je to zvláštne? Navyše, v Kabe v Mekke sa už za dní Mohamedovho starého otca a otca nachádzala ikona Panny Márie s dieťaťom.

Mohamed sa vyhlásil za posla Allaha a stal sa zakladateľom islamského náboženstva okolo roku 600 n. l. V roku 630 dobyl so svojím desaťtisícovým vojskom Meccu, odkiaľ začal politicky aj nábožensky vládnuť. Zomrel v roku 632 n. l. Mal deväť žien a jeho dcéra sa volala Fatima. Už dvadsať rokov po jeho smrti jeho vojská zničili Byzantskú aj Perzskú ríšu a islam sa začal rýchlo šíriť aj do Európy.

Korán uznáva Ježiša ako jedného z prorokov a podľa tejto línie, ak je pápež jeho predstaviteľom na zemi, potom by mal byť vnímaný tiež ako prorok. Údajne však väčšina moslimov netuší, že to bol práve rímsky pápež, kto zapríčinil, že mu moslimovia preukazujú úctu ako ďalšiemu svätému mužovi. Podľa tejto interpretácie nebol tento „veľký podvod pápežstva“ doteraz úplne odhalený.

Keď pápež videl, ako moslimovia vojensky silnejú, zrýchlil svoje rokovania. Vydal buly, ktoré povzbudzovali arabských generálov k okupácii severnej Afriky a ďalších krajín, kde sa už Arabi usadili. Vatikán financoval vytvorenie islamských armád výmenou za tri špeciálne, údajne zanedbateľné láskavosti:

• Vyhladenie Židov a pravoverných kresťanov, označovaných za bezvercov
• Ochranu augustiniánskych mníchov a rímskych katolíkov
• Dobytie Jeruzalema pre „jeho svätosť“ proroka pápeža vo Vatikáne

Tak sa začalo dobývanie severnej Afriky a ďalších arabských území. Islamská armáda sa rýchlo rozrástla, kruto ničila Židov a pravoverných kresťanov a Jeruzalem padol do jej rúk. Nikdy však nezaútočila na rímskych katolíkov ani na ich kláštory.

Nastal čas zúčtovania. Pápež požadoval vydanie Jeruzalema, no arabskí generáli sa začali brániť a dlhoročné plány Vatikánu sa začali rúcať. Pod Waraguahovým vedením Mohamed zapísal do Koránu jedno veľké klamstvo – podľa ktorého Abrahám obetoval Izmaela namiesto biblického Izáka. Mohamed zamenil mená a mal viaceré videnia, ktoré túto lož údajne potvrdzovali.

Výsledkom bolo, že Arabi postavili v Jeruzaleme mešitu na počesť Izmaela presne na mieste, kde kedysi stál Jeruzalemský chrám, zničený v roku 70 n. l. Jeruzalem sa tým stal druhým najvýznamnejším miestom islamskej viery.

Ako by mohli arabskí generáli odovzdať také sväté a ťažko vybojované miesto bez odporu? Pápež bol pobúrený, keď zistil, že pre Izmaelovcov je toto miesto rovnako sväté, navyše mešita bola postavená bez jeho vedomia. Vatikán sa cítil zradený a keď arabskí generáli prišli do Ríma žiadať buly na povolenie vtrhnúť do Európy, pápež pochopil, že vojna je nevyhnutná. Povolenie nevydal a okamžite zorganizoval križiacku armádu.

Boje s moslimami trvali ďalšie stáročia, no Jeruzalem sa nikdy nedostal do rúk Vatikánu. Padlo Turecko, islamské vojská napadli Španielsko a Portugalsko. V Portugalsku nazvali jednu horskú dedinu Fatima na počesť Mohamedovej dcéry. Moslimská armáda obsadila Sardíniu a Korsiku a pripravovala sa na vpád do Talianska.

V období, keď islamskí generáli zistili, že už nemôžu pokračovať v ďalšej expanzii, nastal čas na mierové rokovania. Jedným z vyjednávačov bol František z Assisi. Výsledkom bola dohoda, podľa ktorej mohli moslimovia v „kresťanskom svete“ obsadiť Turecko a katolíci zase v arabskom svete Libanon. Zároveň sa dohodli, že moslimovia môžu slobodne stavať mešity v katolíckych krajinách, pokiaľ bude rímskokatolícke vyznanie prosperovať v arabských štátoch.

Kardinál Bea ďalej uviedol, že medzi moslimami a pápežencami bola uzavretá dohoda o zničení spoločného nepriateľa – nekatolíckych kresťanských misionárov, ktorí hlásali biblické učenie.

Týmito dohodami sa dosiahlo duchovné zničenie a zotročenie detí Izmaela. Bola postavená opozičná hrádza proti Božiemu Slovu medzi obyčajnými Arabmi. Po podpísaní týchto dohôd najvyšší moslimský duchovný – Ajatolláh – zaviedol prostredníctvom kňazov, mníchov a mníšok tvrdú kontrolu nad moslimami.

Vatikán ďalej podnecoval nenávisť medzi Židmi a moslimskými Arabmi. Celé islamské spoločenstvo preto dodnes vníma biblických misionárov ako stelesnené zlo, ktoré prináša jed na zničenie Allahových detí. Existujú dokonca štáty, kde vlastníctvo Biblie znamená okamžitý trest smrti. Obetaví misionári pôsobiaci medzi Arabmi často netušia o tajných dohodách medzi Vatikánom a Mekkou, ktoré ich úsilie účinne potláčajú.

V roku 1910 sa Portugalsko stalo socialistickou krajinou. Všade vládli červené vlajky a rímskokatolícka cirkev čelila vážnej kríze – heslá ako „Preč s cirkvou“ boli bežné. Nastal čas na cirkevný zázrak.

Podľa tejto teórie sa jezuitské vedenie dohodlo s temnými duchovnými silami na zorganizovaní zjavenia Panny Márie. Tento jav nemal mať význam len pre návrat Portugalska pod vplyv Vatikánu, ale aj širší geopolitický a náboženský dosah. Výber miesta – Fatima – zohrával kľúčovú úlohu aj vo vzťahu k islamu, keďže Fatima je meno Mohamedovej dcéry.

V roku 1917 došlo k zjaveniu Panny Márie vo Fatime. Vystúpenie „Matky Božej“ malo obrovský spoločenský ohlas a politickým dôsledkom bola porážka portugalských socialistov. Katolíci po celom svete sa začali modliť za obrátenie Ruska a jezuiti pri tejto príležitosti zaviedli osobitné deväťdňové obdobie modlitieb – Novény Fatimy, ktoré prebiehali aj v severnej Afrike s cieľom ovplyvniť vzťahy s islamským svetom.

Chudobní Arabi vnímali tieto sviatky ako uctievanie Mohamedovej dcéry Fatimy, čo bol práve zamýšľaný cieľ jezuitov. Domnievali sa, že došlo k zjaveniu Fatimy. Bezprostredne po fatimskom zjavení nariadil pápež Pius XII. svojej jezuitskej sieti zamerať sa na Rusko a ďalšie pravoslávne krajiny s cieľom ich obrátenia na rímskokatolícku vieru.

Niekoľko rokov po týchto udalostiach, keď Pius XII. prehral druhú svetovú vojnu, šokoval svet správou v novinách o údajnom „tancujúcom slnku vo Fatime“. Išlo o masový náboženský spektákel, ktorý svet opäť prijal bez kritického skúmania. Zarážajúce však je, že Pius XII. bol jediným človekom, ktorý toto zjavenie údajne videl. Podľa tejto interpretácie mali jezuiti v pláne ďalšie štyri až päť zjavení: v Číne, opakovane v Rusku a viackrát v USA.

Aký vplyv mal tento fenomén na islam? Jezuitský biskup Fulton Sheen, riaditeľ Kongregácie pre propagáciu viery, uviedol:

„Naše zjavenie Panny Márie vo Fatime znamenalo, čo sa týka obracania na kresťanstvo, zlom v živote 347 miliónov moslimov, teda zvrat v najproblematickejšom zo všetkých náboženstiev. Moslimovia po stáročia okupovali Portugalsko a zanechali tam svoj vplyv. Po smrti dcéry Fatimy napísal Mohamed, že je ‘druhou najsvätejšou ženou v raji po Márii’.“ výrok biskupa Fultona Sheena

Biskup Sheen veril, že Panna Mária si želala byť známa aj pod menom Fatima ako znamenie a prísľub moslimom, ktorí už veria, že Kristus sa narodil z Panny, aby uverili aj v Kristovo Božstvo. Podľa Riveru boli pohanské sošky fatimskej Panny prijaté s nadšením moslimami v Afrike, Indii i inde a práve prostredníctvom nich začali moslimovia navštevovať chrámy rímskokatolíckej cirkvi.

Téma pretvorenia kresťanstva pohanským Rímom úzko súvisí s historickým a duchovným pozadím babylonských náuk, ktoré postupne prenikali do cirkevnej štruktúry a vytvorili falošnú náboženskú syntézu; tento proces je neoddeliteľne spätý s prorockým obrazom vesmírneho konfliktu, kde sa stretáva Božia pravda s ľudskou tradíciou, a zároveň nadväzuje na výklad zmeny Božích prikázaní, ktorá bola jedným z dôsledkov rímskeho náboženského kompromisu; historické a prorocké pozadie týchto udalostí rozvíja aj tematika prorockých kníh, najmä v súvislosti s knihou Daniel a Zjavením Jána, pričom celý obraz zapadá do širšieho rámca falošných učení, ktoré vznikli ako nástroj moci a kontroly nad vierou ľudí.