XI. Letiaci anjeli

Nové videnie vyvolalo v očiach proroka ohromujúci dojem. Náhle sa na obzore, ktorý sa zdal byť zaplnený „obyvateľmi zeme“, objavuje zástup ľudí, ktorí spievajú o víťazstve a šťastí. Táto scéna tvorí zreteľný protiklad k tomu, čo sme práve počuli a čoho sme sa obávali. Ľuďom pošliapaným babylonskými podrážkami prináša dôvod dúfať a odhaľuje budúcnosť. V protiklade k terajšej zemi a moru sa týči „vrch Sion“ (Zj 14:1) ako realita budúcnosti.

Sion sa v knihe Zjavenie spomína iba raz a zjavuje nebeský poriadok. Hlas, ktorý prorok počuje, vychádza z nebies (Zj 14:2) a zástup vykúpených je zhromaždený pred nebeským trónom (Zj 14:3).

Už starí hebrejskí proroci pripomínali existenciu posvätného miesta, Božieho príbytku a trónu. Na základe skúseností zdola, kde sa Božia prítomnosť prejavovala na Sione, bolo nebeské miesto nazývané tým istým menom – „vrch Sion“. Keď v 48. žalme Kórachovi synovia umiestňujú Sion „na najzadnejší sever“, myslia tým nebo. Prorok Izaiáš tento výklad potvrdzuje, keď rovnaký výraz používa pre miesto „na nebesiach… nad Božie hviezdy“ (Iz 14:13).

Oproti šelmám, ktoré „vystupujú“ z mora alebo zo zeme (Zj 13:1; 13:11), Baránok „stojí“ na vrchu Sion. Stabilita a poriadok Božieho tábora tak ostro kontrastujú so zmäteným dianím v tábore draka. Protiklad je zjavný aj v spôsobe označenia príslušnosti. V tábore draka je znak chaoticky raz na čele, raz na rukách, zatiaľ čo v tábore Baránka je vždy na čele (Zj 14:1).

Aj počet 144 000, symbolizujúci dokonalosť zmluvy (12 × 12 000), stojí v protiklade k číslu 666, ktoré vyjadruje neprítomnosť akejkoľvek zmluvy. Baránkovi „panici“, teda tí, ktorí sa uchovali pre manželstvo, kontrastujú s tými, ktorí sú zvádzaní šelmou (Zj 13:3,14).

Obraz manželstva znovu poukazuje na jedinečnú povahu vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. V Starej zmluve je Boží ľud často nazývaný „panna sionská“. Pieseň piesní ospevuje Šulamitku ako obraz Izraela, ktorý neprestajne očakáva príchod svojho milého. Prorok Ozeáš s ľútosťou spomína na Izrael zasnúbený Bohu na púšti (Oz 2:16). Prostredníctvom obrazu panenskosti vyvoleného ľudu nie je oslavovaná sexuálna abstinencia, ale cnosť očakávania. Dôraz je kladený na kvalitu vzťahu s budúcim manželom.

Boží ľud zostáva panenský, pretože očakáva svojho manžela až do jeho príchodu. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Tento obraz dopĺňa ďalší znak – sú nazvaní „Božou prvotinou“ (Zj 14:4). Ide o pojem zo Starej zmluvy, ktorý pripomína obetovanie prvej úrody Bohu ešte pred jej užívaním. Izrael bol označený za Božieho prvorodeného a zároveň za prvotinu úrody (Jer 2:3), teda za svätý ľud oddelený pre Boha. Týchto 144 000 sa odlišuje od ostatných tak, ako sa posvätné odlišuje od svetského.

Protiklad medzi ľudom Zjavenia a ľudom draka sa prejavuje najmä v ich postojoch a činoch. Stúpenci draka konajú ako automaty bez vlastnej vôle. Nehovoria – hovorí za nich šaléma. Ich rozhodnutia sú mechanické, prispôsobené davu a okolnostiam. Ich záujem je materialistický a ekonomický, zameraný na úspech tu na zemi. Učeníci Baránka predstavujú úplný opak. Spontánne nasledujú svojho Pána (Zj 14:4) a spievajú „novú pieseň“ (Zj 14:3).

Tvorivá schopnosť týchto básnikov a hudobníkov stojí v protiklade k vypočítavosti stáda, ktoré opakuje tú istú melódiu. Život, predstavivosť a sloboda stoja proti nude a duchovnej smrti tých, ktorí sa pohybujú len na povel. Prorok Ján následne vidí sprievod troch anjelov, ktorí sa ponáhľajú z neba k zemi. Dej sa opäť odohráva v rámci pozemských dejín, kde ešte žijú národy zeme. Poslovia zhora nesú posolstvá o osude ľudí.

Príchod troch anjelov bezprostredne predchádza príchodu Syna človeka na nebeských oblakoch (Zj 14:14) a nadväzuje na líniu štyroch zvierat z Daniela 7 (Zj 13:2). Táto súvislosť ukazuje, že doba tohto zvestovania zodpovedá u Daniela 7 obdobiu Božieho súdu (Dan 7:9–12), teda kippúru (Dan 8:14) – inými slovami ide o „čas konca“ (Dan 8:17).

• Štyri zvieratá (lev, medveď, leopard, šelma s desiatimi rohmi) – šelma s desiatimi rohmi nesúca znaky leva, leoparda a medveďa.
• Uzurpátorská a prenasledujúca moc (1260 dní) – uzurpátorská a prenasledujúca moc (42 mesiacov).
• Nebeský súd – trojanjelské posolstvo.
• Príchod Syna človeka – príchod Syna človeka.

Podľa knihy Zjavenie bude zemou znieť trojité volanie, ktoré tvorí jadro posledného posolstva pre ľudstvo.

Najprv je oslovený tábor Baránka. Prvý anjel dostáva poverenie oznámiť „večné evanjelium“ (Zjavenie 14:6). Grécky pojem euanggelion, prekladaný ako evanjelium, znamená „dobrú správu“. V antickom svete sa používal na oznámenie víťazstva, porážky nepriateľa alebo príchodu rímskeho cisára, ktorý mal priniesť Pax Romana, teda pokoj a poriadok. Posolstvo prvého anjela je preto posolstvom nádeje. Ohlasuje, že ľudská tragédia má svoj koniec.

Pre tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Baránka, je toto posolstvo výzvou k bázni pred Bohom ako sudcom a k uctievaniu Stvoriteľa.

„Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ Zj 14:7

Písmo spája bázeň pred Bohom so zákonom:

„Aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si po všetky dni svojho života zachovával všetky jeho ustanovenia“ 5 Moj 6:2

Bázeň pred Bohom je zároveň chápaná ako základ etiky:

„Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj“ Kaz 12:13

Bázeň pred Bohom nemá nič spoločné s poverčivým strachom, ktorý ochromuje človeka alebo vedie k mechanickému či magickému náboženstvu. V Biblii je bázeň úzko prepojená s láskou. Práve po výzve k bázni a poslušnosti zákonu vrcholí 5. kniha Mojžišova princípom, ktorý odhaľuje jej skutočné pozadie:

„Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou a celou silou“ 5 Moj 6:5

Báť sa Boha znamená milovať ho a žiť v istote, že Boh lásky nad nami bdie. Nie preto, aby nás pristihol pri chybe a potrestal, ale ako prejav starostlivosti, aby strážil naše kroky a uchránil nás od každého zla.

„Hospodinovo oko spočíva na tých, čo sa ho boja“ Ž 33:18

Poslušnosť zákonu zhora v každom okamihu existencie má svoj pôvod vo vzťahu vzájomnej lásky. Život pod Božím pohľadom je životom vzťahu. A práve preto, že človek žije v tomto vzťahu, žije zároveň v priestore zodpovednosti a pravdy.

Pravé náboženstvo je dôsledné. Berie vážne to, čo vyznáva. Posolstvo knihy Zjavenie vyvodzuje jasné poučenie: výzva k bázni je bezprostredne nasledovaná výzvou k uctievaniu (Zj 14:7). Hebrejské slovo kábód, prekladané ako „sláva“, v sebe nesie význam váhy. To, čo má váhu, je hodné rešpektu. Práve preto je v knihe Zjavenie tak ostro odmietnuté povrchné náboženstvo, ktoré síce používa náboženský jazyk, ale nevzbudzuje úctu ani bázeň.

Keď náboženstvo stratí dôslednosť, prestáva sa brať vážne aj to, čo vyznáva. Z Boha sa stáva neškodná predstava, dobrácky Boh, s ktorým možno manipulovať, alebo sentimentálny Ježiško, ktorý len rozcitlivuje emócie. Pre iných je Boh jednoducho neprítomný. Táto myšlienka prenikla dokonca aj do náboženských kruhov. Viera sa redukuje na osobnú skúsenosť, morálny systém alebo kultúrnu tradíciu. Viera vo veľkého Boha nebies a nádej v Jeho kráľovstvo sa považujú za nemoderné.

Keď sa vytratí bázeň, vytráca sa aj túžba. Človek si už netrúfa myslieť na Boha v Jeho sláve a ešte menej po nej túžiť. Jedno súvisí s druhým. Práve preto je posolstvo knihy Zjavenie v 21. storočí mimoriadne aktuálne. Znovu volá k bázni, aby prebudilo túžbu, aby v srdciach mužov a žien, zahltených pozemskými záujmami, znovu oživilo nádej a očakávanie príchodu.

Od obrazu sudcu, pred ktorým stojíme v bázni, prechádza posolstvo k obrazu Stvoriteľa, ktorého uctievame. Od poslušnosti zákonu, ktorá vyjadruje uznanie spravodlivosti, sa presúvame k láskyplnému uctievaniu, ktoré sa skláňa pred veľkosťou diela. Človek, stojaci v úžase pred vesmírom, nemôže inak než uctievať svojho Stvoriteľa.

Žalmy a modlitby, ktoré tvoria jadro izraelskej bohoslužby, dávajú uctievanie do priamej súvislosti so stvorením. Práve v stvorení sa spája moc s milosťou. Veľkosť vzbudzuje úctu a blízkosť vytvára vzťah. Od prvých stránok Biblie tieto dve roviny stoja vedľa seba.

V prvom texte (1 Moj 1 – 2:4a) je Boh predstavený ako Stvoriteľ vesmíru. V druhom texte (1 Moj 2:4b–24) vystupuje ako osobný Boh vzťahu a dejín. Biblia sa nezačína stvorením náhodou. Od samého začiatku pozýva človeka k vzťahu. Posolstvo knihy Zjavenie však ide ešte ďalej. Zmienka o prameňoch vôd (Zj 14:7) spolu s pojmami nebo, zem a more nesie hlboký význam. V prostredí púštneho Izraela boli pramene symbolom života.

V knihe Zjavenie stoja v protiklade k púšti, ktorá predstavuje smrť a zlo (Zj 12:6; 17:3). Práve k prameňom vôd vedie Baránok svoj ľud (Zj 7:17; 22:17). Táto symbolika smeruje k obrazu budúcnosti, v ktorej je Jeruzalem zobrazený ako obnovený Eden. Preto nie je náhodou, že výzva k uctievaniu Stvoriteľa zaznieva v kontexte súdu:

„Prišla hodina jeho súdu“ Zj 14:7

Toto spojenie je plné nádeje. Súd neznamená len ukončenie dejín, ale aj začiatok obnovy.

Tón posolstva sa náhle mení. Druhý anjel obracia pozornosť na opačný tábor. Zaznieva správa, ktorá už nie je radostná, ale varujúca. Namiesto nádeje prichádza oznámenie o súde v negatívnom zmysle – o páde Babylona.

„Padol, padol ten veľký Babylon, ktorý opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“ Zj 14:8

Komu je toto varovanie adresované? Veriacim, kresťanom alebo neveriacim bezbožníkom? 1. Mojžišova 11 opisuje ľudí, ktorí verili v existenciu Boha, inak by vežu nestavali. Práve preto, že verili, ju stavali. Babylon v Zjavení je symbolom veriacich ľudí, ktorí však konajú po svojom, inak, než hovorí Pán Boh, tak, ako im to vyhovuje. Byť kresťanom neznamená robiť to, čo je pohodlnejšie, ale to, čo je správne.

Babylon je symbol ľudí, ktorí veria v jeho moc a silu, v schopnosť znovu priviesť potopu na zem, no nepoznajú jeho charakter a nedôverujú mu. A Pán Boh hovorí, že dnes už nemusia byť obeťou takéhoto spôsobu uvažovania, dnes môžu poznať pravdu.

Preto Ježiš Kristus prichádza až po svetošírom zvestovaní evanjelia. Toto zvestovanie má oslobodzujúci charakter. Oslobodzuje z okov Babylona, zo spôsobov myslenia, ktoré Babylon ponúka. Sloveso „padol“ je použité v minulom čase, aby vystihlo definitívny charakter rozsudku. Ide o typický spôsob vyjadrovania hebrejských prorokov, ako to vidíme aj u proroka Izaiáša.

„Padol, padol Babylon“ Iz 21:9

Pád Babylona je rozvinutím myšlienky z knihy Daniel. Už v 1. kapitole je zjavný útok Babylona proti pravému uctievaniu. Kľúčovým pojmom je klaňať sa, uctievať. Prichádza Nabuchodonozor a ničí Jeruzalemský chrám. V 3. kapitole stavia sochu a zavádza falošné uctievanie. Ľuďom ponúka náhradu.

„Prečo by ste sa mali klaňať tam? Môžete sa klaňať tu. Hlavné je, že sa klaniame. Kam to vedie, keď ľudia uctievajú falošne? Či toto nie je ten veľký Babylon, ktorý som ja postavil?“

Nebola v tom istá pravda? Na Babylone je kus pravdy. Skutočne ho postavil, ale nie úplne sám, pretože to bolo s Božou pomocou a sláva mala patriť Bohu. Výsledkom je však klaňanie sa sebe samému. A keď sa človek klania sám sebe, kam to vedie? K pádu Babylona.

Útok na pravú bohoslužbu, náhrada pravej bohoslužby falošnou, uctievanie seba samého a napokon pád. Tu stojí tábor ilúzií a snov. Nasledovníci Babylona, opití jeho vínom, stratili zmysel pre realitu. Boli oklamaní. Babylon sa vydáva za Božie mesto, oni tomu uverili a spojili sa s ním v hriešnom zväzku. V protiklade k 144 000, ktorí zostávajú panici v očakávaní mesta zhora, sú títo opísaní ako opilci zvedení na smilstvo.

Tábor Baránka je charakterizovaný bázňou, ktorá sa prežíva ako vzťah lásky a vernosti. V babylonskom tábore je Boh nahradený ľudskou inštitúciou a náboženstvo sa mení na smilstvo. Poslaním druhého anjela je tento zvod odhaliť a varovať obyvateľov zeme. Maska padá.

Vďaka štúdiu kníh Daniel a Zjavenie počas 19. storočia môžeme pochopiť, že náboženská moc neprichádza zhora. Malý roh s ľudskou tvárou, ktorý sa povyšuje až k Bohu (Dan 7:24–25; 8:9–11,25), aj šelma, ktorá vystupuje ako Boh (Zj 13:4), predstavujú ľudskú inštitúciu.

Toto odhalenie vo svetle Písma znamená pád Babylona. Toto posolstvo je určené celému svetu. Nejde o obviňovanie pre pocit nadradenosti, ale o varovanie, aby sme neupadli do rovnakej pasce. Pád Babylona sa stáva vzorom všetkých pádov. Historický Babylon, ktorý padol pod ranami Cýra v roku 539 pred Kr., sa v biblickom proroctve stáva typom s univerzálnym poučením, ktoré musí zaznieť cez všetky hranice – politické, náboženské aj psychologické.

Pýcha, nárok na neomylnosť a božské postavenie nevyhnutne vedú do babylonského zmätku a napokon k pádu. Neexistuje politický, cirkevný ani osobný ideál, ktorý by bol pred týmto nebezpečenstvom uchránený. Babylon je aj spôsob myslenia, duchovná črta, ktorú vidíme pri stavbe veže, u kráľa Nabuchodonozora aj v cirkevných štruktúrach. Pád všetkých týchto Babylonov je výstrahou našej vlastnej pýche a varovaním pred naším vlastným pádom.

Z pádu Babylona vyvodzuje tretí anjel dôsledky pre oba tábory. Pre babylonský tábor to znamená, že ktokoľvek uctieva „šelmu a jej obraz“ (Zj 14:9), teda Babylon, je odsúdený zdieľať rovnaký osud. Sloveso „klaňať sa“ je použité zámerne. Prvý anjel ho vyslovil vo vzťahu k Stvoriteľovi (Zj 14:7). Jeho opakovanie tretím anjelom odhaľuje uzurpátorskú podstatu Babylona – šelma si privlastnila miesto Stvoriteľa.

Neprekvapuje, že jej nasledovníci sú charakterizovaní podobne ako tých 144 000, ktorí uctievajú Stvoriteľa. Aj oni sú označení, no jej menom (Zj 14:9,11; porov. Zj 7:3). Toto označenie vyjadruje, že uznávajú moc šelmy vo svojom živote – v myslení, čo symbolizuje znamenie na čele, aj v konaní, čo naznačuje znamenie na ruke.

Kniha Zjavenie s iróniou oznamuje, že sa stanú obeťami vlastnej ilúzie. Je pre nich pripravený trest, ktorý zodpovedá ich hriechom. Budú piť „víno Božieho hnevu“ (Zj 14:10). Babylonské víno, ktorým sa opíjali, sa mieša s vínom Božieho hnevu. Pijaním babylonského vína pijú zároveň víno súdu. Ich hriech sa stáva ich vlastným trestom. Čím viac pijú, tým viac sú stratení, a čím viac sú stratení, tým viac pijú. Napokon sa však celé toto úsilie rozplynie ako dym.

„…bude mučený ohňom a sírou… Dym ich múk vystupuje na veky vekov“ Zj 14:10–11

Tieto výrazy nesú silnú iróniu. Pripomínajú údolie Hinóm (géj Hinnóm), odkiaľ pochádza slovo „gehena“. Ide o miesto južne od Jeruzalema, kde upaľovali deti ako obetu Molochovi. Kráľ Joziáš toto miesto znesvätil, aby ho zbavil modloslužobného použitia (2 Kráľ 23:10). Neskôr sa tam spaľovali odpadky mesta. Skládka odpadu, neustále horiaca a spojená so spomienkou na Molochove ohavnosti, sa stáva obrazom konečného údelu vyznávačov Babylona.

Kniha Zjavenie tu neučí doktrínu večného pekla. Posolstvo smeruje inam. Prostredníctvom tohto obrazu sa odhaľuje nečistá a modloslužobná podstata Babylona. Výraz „na veky vekov“ nezdôrazňuje nekonečné trvanie ohňa, ale jeho definitívnosť. Ide o zničenie raz navždy. Prorok Izaiáš túto myšlienku objasňuje, keď kladie vedľa seba výrazy „stravujúci oheň“ a „večné plamene“.

„Kto z nás môže bývať pri stravujúcom ohni? Kto z nás môže bývať pri večných plameňoch?“ Iz 33:14

Pád Babylona a jeho učeníkov ohlasuje zahanbujúci koniec odpadu – absolútnu a definitívnu smrť. Pre tábor Baránka však pád Babylona nesie úplne iné posolstvo. V čase, keď sa toto oznámenie hlása, je Babylon na vrchole moci a ľudská inštitúcia triumfuje, zatiaľ čo Boh nebies zostáva skrytý. Zdá sa, že tábor Baránka je odsúdený na zánik. Práve v tejto situácii zaznieva správa o páde Babylona ako slovo nádeje a povzbudenia k vytrvaniu napriek všetkému, k zotrvaniu v odlišnosti.

„V tomto je trpezlivosť svätých,“ zaznieva anjelské slovo (Zj 14:12). Význam tohto výroku bol často nepochopený. „Svätý“ v Biblii (qádoš) neoznačuje bezchybného a uhladeného jedinca. Svätí, o ktorých hovoria proroci, sú naopak rušiteľmi zavedeného poriadku. Kráčajú proti prúdu. Svätí posledných dní sú originálni a revoluční. Keďže vnímajú blízkosť konca, už teraz žijú v tóne kráľovstva, ktoré prichádza odinakiaľ. Ich charakter zodpovedá definícii, ktorú podáva samotné Zjavenie.

Títo svätí sú tí, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša (Zj 14:12). Proti väčšine, ktorá sa riadi len ľudskou etikou a sklání sa pred Babylonom, stoja ako menšina, ktorá žije v bázni pred Bohom a zostáva verná prikázaniam Boha Izraela a Ježiša. Proti tým, ktorí veria len tomu, čo vidia, a spoliehajú sa na svoje ruky a svoje činy, títo vzácni svedkovia si zachovali Ježišovu vieru. Veria napriek tme a Božiemu mlčaniu. Dúfajú aj uprostred prehier a útrap.

„V protiklade k milovníkom Babylona, zovretým horúčkovitou úzkosťou z absolútneho konca, sú učeníci Baránka opísaní ako šťastní a uistení o nádeji, ktorá siaha za ničotu smrti. Ich skutky idú s nimi“ Zj 14:13

V Liste Hebrejom je „dielo“ tým, čo zostáva uchované v spomienke Boha, ako „činy lásky“ (Žid 6:10). Napriek tomu zmienka o skutkoch nemá zákonnícky charakter. Skutky nepredchádzajú spásu ako prostriedok jej získania, ale ju nasledujú. Objavujú sa až vtedy, keď tu už svätý nie je, aby ich nemohol vystavovať na obdiv a povyšovať sa na svätého.

Pravé dielo je také, ktoré zostáva, keď jeho autor odišiel. Prežíva bez reklamy, bez ľudského vychvaľovania a bez politiky. Je zachované v spomienke Boha, nie ľudí, ktorí sú často oklamaní hlukom a zdaním. Je to dielo, ktoré posudzuje Boh.

Zvestovanie súdu a stvorenia, ktoré tvorí jadro posolstva troch anjelov, zahŕňa oveľa viac než len zmienku o dvoch udalostiach, ktoré ohraničujú ľudské dejiny. Je v ňom sústredená celá filozofia existencie a podstata človeka. Naučenia, ktoré z tohto posolstva vyplývajú, sa netýkajú iba samotného súdu ani samotného stvorenia. Práve ich spojenie vytvára jednotný význam.

Židovský filozof Abraham Heschel tento rozmer pochopil, keď navrhol ideál byť „svätý a ľudský“. V tom spočíva ideál celej Biblie, Izraela, ktorý zápasí s Bohom i s ľuďmi, aj Ježiša, dokonalého Boha, ktorý prebýva medzi ľuďmi, je s nimi, je a spieva s nimi. Je to ideál jeho modlitby: „neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým“ (Ján 17:15), aj ideál soli, ktorá má zachovať svoju slanosť a zároveň sa zmiešať s pokrmom (Mar 9:50).

„Ale v pozadí tohto učenia a ideálu, ktorý sa týka celej bytosti a celého života človeka, sa posolstvo o súde a stvorení zameriava ešte na inú rovinu. Je to živé svedectvo o inej realite a o iných dejinách – dejinách vesmíru“

Biblická symbolika obradu kippúr ukazuje, že obete prinesené v tento jedinečný deň majú účinok, ktorý presahuje osud jednotlivca. Nielenže sú ľudu odpustené „všetky hriechy“ (3 Moj 16:21–22), ale aj samotná svätyňa, obťažená hriechmi celého roka, je vyhlásená za „očistenú“ (3 Moj 16:16.33). Veľký súd tu nesie posolstvo skutočnej obnovy. Práve to znamená pojem „očistená svätyňa“.

V hebrejskom myslení svätyňa predstavovala ľudský svet stvorený Bohom. Chrám a svätostánok boli chápané ako mikrokozmický obraz stvorenia. Táto myšlienka je vyjadrená aj v Žalmoch:

„Postavil svätyňu pevne ako nebesá, ako zem, ktorú založil naveky“ Ž 78:69

Tento vzťah je v Biblii vyjadrený aj opačným smerom. Stvorenie je opísané výrazmi, ktoré pripomínajú izraelskú svätyňu:

„Rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich sťa stan na bývanie“ Iz 40:22

Budúce stvorenie „nového neba a novej zeme“ je spojené so stvorením „nového Jeruzalema“ (Iz 65:17–18; Zj 21:1). Práve preto prorok Daniel opisuje vesmírny kippúr z Daniela 8 výrazmi prevzatými zo správy o stvorení – „večery a rána“ (Dan 8:14). Tento jedinečný výraz sa inde nachádza iba v texte o stvorení (1 Moj 1:5.7.13.19.23.31). V tomto prepojení súdu a stvorenia treba chápať zámer pripomenúť slávnosť zmierenia.

Nie náhodou sa zvestovanie troch anjelov na zemi časovo zhoduje s udalosťou súdu, ktorú Daniel vidí v nebi (Dan 7:9–11) a ktorú paralelný text z Daniela 8 stotožňuje s očistením svätyne, teda s dňom kippúr (Dan 8:14).

Príchod Ježiša Krista, ktorý sa vynára z pozadia mračien, aby sa konečne chopil vlády na zemi, odpovedá na bolestnú túžbu ženy, ktorá sa uchýlila na púšť a žije len týmto snom a pre tento sen. V tomto poslednom videní sa sústreďuje celá kresťanská nádej. To znamená koniec. Posledná udalosť predstavuje naplnenie všetkého očakávania. Pre starých izraelských prorokov nie je koniec iba tragickým prerušením, po ktorom už nič nie je. Koniec otvára nové obzory. Koniec je aj nádejou.

Aby proroci znázornili túto dvojznačnosť konca, použili obraz žatvy. Žatva predstavuje zároveň násilie v sekaní stebiel aj zhromažďovanie klasov. Spája v sebe smrť aj život. Kniha Zjavenie preberá rovnaký obraz žatvy, aby ním vyjadrila koniec dejín (Zj 14:14–19). Tento koniec je však vykreslený ako dvojitá žatva, známa z poľnohospodárskeho rytmu Palestíny: jarný zber obilia a jesenné vinobranie.

„Zber obilia predstavuje zhromaždenie verných. Žatva je priamo spojená so Synom človeka. Je to jeho dielo a ide o jeho kráľovstvo. Súd je poslednou udalosťou ľudských dejín, ktorá predchádza príchod Syna človeka“ Zj 14:14–16; Dan 7

V 7. kapitole knihy Daniel sa Syn človeka priamo podieľa na súdnom pojednávaní. Vidíme ho prichádzať do blízkosti Starodávneho, skôr než obdrží kráľovstvo a vládu (Dan 7:13–14; 7:16; 7:27). Kniha Zjavenie opisuje rovnaký sled udalostí. Pred parúziou, zjavením Krista, sa príchod Syna človeka najprv týka súdu, ktorý oddeľuje a zhromažďuje tých, ktorí sú vyhlásení za spravodlivých (Dan 7:22). Žatva tu prináša posolstvo života. Zožaté obilie, zviazané do snopov, je prísľubom chleba, bezpečia a naplnenia určenia.

Na druhej strane zber hrozna predstavuje odsúdenie neverných. Žnec je tu stotožnený s ohňom (Zj 14:18), ktorý je, rovnako ako v Dan 7:11, nástrojom negatívneho súdu. Anjel vykonávajúci tento súd vychádza od oltára, odkiaľ zaznievali hlasy mučeníkov (Zj 6:9; 8:3–5). Ide o akt spravodlivosti, ktorý odpovedá na preliatu krv a odhaľuje hnevuplnú stránku súdu (Zj 14:19). Táto žatva prináša posolstvo smrti.

Z lisovaného hrozna tečie červené víno, obraz krvi. Prorocké videnie sa mení na obraz bojového poľa, kde kone stoja po uzdy v krvi (Zj 14:20). Rozsah krviprelievania je vyjadrený číslom 1600 štádií, teda približne 300 kilometrov. Ide o symbolické číslo, založené na násobení štyroch (4 × 4 × 100), ktoré v knihe Zjavenie označuje univerzálnosť, teda celú zem, rovnako ako v knihe Daniel.

Tým sa vyjadruje, že trest má celosvetový rozmer. Ide o jedno z mála čísel v knihe Zjavenie, ktoré je umocnené na druhú, podobne ako 144 000 (12 × 12). Tento vzťah poukazuje na napätie medzi dvoma tábormi: táborom zeme (4) a táborom zmluvy (12 = 4 × 3). Lisovanie sa odohráva „mimo mesta“ (Zj 14:20), čo je symbolické označenie tradičného miesta súdu národov, gójím.

Ide o tých, ktorí patria do cudzieho tábora. Toto posolstvo patrí medzi najnáročnejšie v knihe Zjavenie a pohoršilo už mnohých. Boh spravodlivosti, ktorý vykonáva súd, stojí vedľa Boha lásky, ktorý zhromaždil svojich verných. Láska však nemôže existovať bez spravodlivosti. Láska bez spravodlivosti nie je pravá. Preto Písmo hovorí aj o spravodlivosti.

Vízia lietajúcich anjelov zo 14. kapitoly Zjavenia patrí k vrcholom prorockého posolstva a prirodzene zapadá do širšieho výkladu Knihy Zjavenie Jána, kde sa odhaľuje kontrast medzi Božím poriadkom a chaosom draka; táto scéna úzko súvisí aj s témou trojanjelského posolstva, ktoré predstavuje posledné evanjelium pre svet pred koncom dejín, a zároveň zapadá do kontextu posledných udalostí dejín, kde sa rozhoduje o vernosti Baránkovi alebo príslušnosti k systému Babylonu; obraz vrchu Sion a 144 000 je neoddeliteľne spätý s témou mesiášskych proroctiev a ukazuje čistotu vzťahu Boha k jeho ľudu, ktorý čaká na príchod nebeského Ženícha.