8.časť – Sporne preložené verše (Hebr 4:9)

O texte Hebr 4:9 vykladači Písma uvádzajú, že sa to týka čohosi iného. V podstate neopisujú čoho, len iného… a tak som si to potom myslel aj ja – ale len dovtedy, kým som nezačal robiť túto prácu. Pýtal som sa Pána, čo s týmto textom. A mesiac som si text čítal… A ďalší mesiac som sa Pána pýtal… Až jedného dňa, ako keď sa na púšti zdvihol oblak pred Božím ľudom, aby sa Boží ľud mohol vydať na cestu, tak i predo mnou začal Duch Svätý naznačovať smer. A ja som sa pohol… Tak vznikla táto exegéza.

Aby sme pochopili význam tohto posolstva, musíme prejsť mnohými vysvetľujúcimi textami a vzdať sa predošlých mylných výkladov k tejto stati. Avšak kým nemáme možnosť poznať originál Listu Hebrejom, akékoľvek vysvetľovanie – teda aj toto – je neukončené…

„Lebo z čiastky známe a z čiastky prorokujeme.“ 1. Korinťanom 13:9

Ako je už spomenuté v úvode prvého článku tohto rozboru, rozdelenie Biblie na kapitoly a verše bolo urobené v stredoveku, je dielom človeka a nie vždy sa podarilo daný text rozdeliť správne. V prípade nášho textu je rozdelenie kapitol urobené veľmi nevhodne, čím skutočný význam zaniká. Z toho dôvodu uvádzam ako podklad k celej stati úsek z dvoch kapitol, keďže tvoria jeden celok. Tento úsek – perikopu – nazveme pre účel tejto knihy „Pozvanie k sobotnému odpočinku“.

„Preto, ako hovorí Duch Svätý: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti… Nevojdú do môjho pokoja!“ Hebrejom 3:7–11

„Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce… Veď sme sa stali účastníkmi Krista, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca.“ Hebrejom 3:12–15

„A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.“ Hebrejom 3:19

„Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja…“ Hebrejom 4:1–3

„V siedmy deň si Boh odpočinul od všetkých svojich diel.“ Hebrejom 4:4

„A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.“ Hebrejom 4:9

„Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti.“ Hebrejom 4:11

Uvedená perikopa Hebr 3:7 – 4:11 obsahuje niekoľko citátov zo SZ. Preto skúsme porovnať tento text, uvedený v Liste Hebrejom, s textami zo SZ. Každú časť nášho textu, ktorú svätopisec Listu Hebrejom prevzal zo SZ, porovnáme osobitne s prislúchajúcou časťou v SZ.

„Preto, ako hovorí Duch Svätý: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja!“ Hebr 3:7–11

Tento úsek sa vzťahuje na udalosť, uvedenú v 17. kapitole knihy Exodus. Tam je opísaný „deň pokúšania na púšti“ nasledovne:

„Potom na Pánov rozkaz tiahla celá izraelská pospolitosť z púšte Sin a utáborila sa v Rafidim, kde nebolo vody na pitie pre ľud… Potom nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána, keď vraveli: Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ Ex 17:1–7

Opisovaná udalosť sa stala v mieste Rafidím, ktoré potom dostalo mená Massa a Meríba, podľa udalosti, ktorá sa tam udiala. V tejto kapitole knihy Exodus je opísané riešenie, ktorým Boh odstránil krízovú situáciu pri táborení, ale nie je tu spomenutá prísaha Boha, tak ako to opisuje svätopisec v Liste Hebrejom! To preto, lebo rozsudok o treste Boh vyniesol až neskôr. Izraelský ľud pokúšal Boha od vyjdenia z Egypta až po vynesenie rozsudku celkom desať ráz a prípad na táborisku Rafidím je v tomto zozname štvrtým pokúšaním.

Po štvrtom pokúšaní je správa v Biblii o putovaní Izraela akoby prerušená a línia rozprávania sleduje Mojžiša, udalosti na vrchu Sinai, stavbu svätyne a prvú bohoslužbu. Nuž preskočme teraz aj my opisy ďalších reptaní a pozrime si miesto, kde Boh vyniesol rozsudok. Stalo sa tak na púšti Fáran po návrate vyzvedačov zo zasľúbenej zeme. Tam došlo k desiatemu pokúšaniu. Opisuje to 14. kapitola knihy Numeri.

„Ako že ja žijem a ako je isté, že bude celá zem naplnená slávou Hospodinovou, tak isté je, že všetci mužovia, ktorí videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som učinil v Egypte i na púšti, a pokúšali ma toto už desať ráz a neposlúchli môjho hlasu, prisahám, že neuvidia zeme, ktorú som prísahou sľúbil ich otcom.“ Nu 14:21–23 (Roh)

Tu je vynesený rozsudok nad Izraelom a Boh tu prisahá mladej a strednej generácii, že neuvidia krajinu, ktorú prísahou sľúbil ich otcom. A to je vlastne starozákonný pôvod textu, ktorým svätopisec Listu Hebrejom vstupuje do vysvetľovania určitej podstaty. Poukázaním na určitú situáciu v SZ chce navodiť rovnaký spôsob vnímania pre situáciu súčasnú. Je tu však jedna nepresnosť. Kým v SZ Boh prisahá, že neuvidia zem, ktorú im zasľúbil a kam ich chcel doviesť – NZ uvádza prísahu Boha, že nevojdú do odpočinku! To je taká nepresnosť, že …

Našťastie Biblia je Božie slovo a preto je pravdivá. Nepresnosti podobného typu sú len úsmevnou paletou našich neznalostí Božieho slova. Lebo i táto prísaha sa v SZ nachádza v presne takom znení, ako to opisuje svätopisec Listu Hebrejom. Ibaže ju nenachádzame v knihách Mojžišových, ale v 95. žalme.

„Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú. Preto som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja.“ Žalm 95:8–11

Tu sa treba zastaviť. Práve sme dokázali, že citát v Liste Hebrejom je voľnou interpretáciou 95. žalmu. A hoci tento žalm je len básnickým opisom starozákonnej udalosti, treba priznať, že najstručnejšie a pritom najvýstižnejšie opisuje danú udalosť. Až na spomínaný rozdiel.

Vidíme, že tento text sa týka táborenia v Rafidíme a podľa verzie žalmistu Boh už tu, pri štvrtom pokúšaní, vyniesol určitý rozsudok, ktorý potvrdil svojou prísahou. Ak veríme, že žalmista neprotirečí pisateľovi Mojžišových kníh, iba oznamuje o štipku viac, tak logickým vysvetlením nepresnosti v skúmaných textoch bol cieľ stotožniť vstup do zasľúbenej zeme s určitým druhom odpočinku (v preklade RKC je výraz „pokoj“). Teda vojsť do zasľúbenej zeme a mať už pokoj od všetkého strádania…

Ibaže… V tretej kapitole tejto knihy, v stati „Výroky o sobote v SZ“ upozorňujem na dva fakty, a síce:

1. fakt – Vo väčšine veršov, kde sa nachádza slovo sobota, nachádza sa i meno Boha. To preto, lebo výlučný vlastník soboty je Boh. Teda vo väčšine veršov sa nachádza typický výraz „sobota Pánova“, respektíve „sobota Hospodinova“.

2. fakt – V niektorých veršoch je pri slove sobota privlastňovacie prídavné meno. Takéto verše charakterizuje typický výraz „moja sobota“. Treba si však všimnúť, že ani v tomto type veršov Božie meno nechýba. Býva uvedené buď na začiatku, alebo na konci verša, aby bolo jednoznačne jasné, kto je vlastníkom soboty. Napríklad: „Zachovávajte moje soboty. Ja, Pán, som váš Boh!“

Náš prípad je typickým reprezentantom uvedeného druhého faktu. Lebo práve v našich dvoch textoch – Hebr 3:7–11 a Ž 95:8–11 – je citovaná priama reč Boha „nevojdú do môjho odpočinku“. Keby sa jednalo o odpočinok v našom zmysle slova, tak by tam bolo zámeno „ich“. Teda výrok by znel „nevojdú do ich odpočinku“. Ale ak Boh hovorí „nevojdú do môjho odpočinku“, tak má na mysli ŠaBBáT!

Keby sa hebrejské slovo ŠaBBáT prekladalo len jedným slovenským výrazom, tak by v obidvoch porovnávaných textoch bolo napísané: „nevojdú do mojej soboty“. Až potiaľto by sa zdalo, že ide len o subjektívnu snahu nájsť za každú cenu texty na rehabilitáciu soboty. Ale máme možnosť ďalšieho porovnania nášho textu.

„V siedmy deň Boh odpočinul od všetkých svojich diel… Nevojdú do môjho pokoja!“ Hebrejom 4:4b–5

„V siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil… I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval.“ Genezis 2:2–3

V tomto porovnaní sú veľmi dobrou pomôckou Strongove čísla. Ide o sústavu čísiel, ktorými sú označené všetky slová v Biblii. Každému prvotnému slovu v základnom tvare je priradené jedno číslo a takto je očíslovaná celá Biblia. Týmto spôsobom je možné výborne porovnávať jednotlivé preklady, hľadať slová rovnakého významu a rozlišovať slová rôzneho významu. Táto pomôcka má však aj jeden háčik. SZ a NZ majú samostatné číslovanie a prepojenie medzi nimi pri slovách rovnakého významu je už závislé na ľudskej redakcii. A táto redakcia je mnohokrát založená na predpoklade.

Práve náš text však umožňuje presné prepojenie slova ŠáBaT medzi SZ a NZ, lebo novozákonný text Hebrejom 4:4 obsahuje citát zo SZ Genezis 2:2, v ktorom sa nachádza slovo ŠáBaT. Ak je v tomto citáte slovo ŠáBaT uvedené pod Strongovým číslom 2664 a ten istý verš v SZ uvádza slovo ŠáBaT pod číslom 07673, znamená to, že čísla 07673 a 2664 označujú slovo rovnakého významu – slovo ŠáBaT. A teda platí: 2664 = 07673.

Tu skúmaný text odhaľuje zámernú prekladateľskú chybu, ktorá je zabudovaná do prekladov Biblie skoro vo všetkých jazykoch už po mnohé stáročia. A tu tiež vidíme, že ani slovenský čitateľ nemal doteraz odkiaľ zistiť, že slová „odpočíval, sobota, siedmy deň, pokoj, sviatočný deň, zdržovať, prestať a odstrániť“ sú prekladom toho istého slova – ŠáBaT. A mali by teda zákonite vyjadrovať to, čo ŠáBaT znamená.

Lebo slovo ŠáBaT je prvotné – prvovýznamové slovo. Všetky sekundárne a terciárne významy mu boli priradené dodatočne – pilnými prisluhovačmi nepravdy alebo zhovievavými nositeľmi ľahostajnosti.

Pri porovnaní textov Hebrejom 4:4 a Genezis 2:2–3 dochádzame k jednoznačnému dôkazu, že ak Strongove čísla 07673 a 2664 označujú to isté slovo, tak text Hebrejom 4:4 nehovorí o oddychovaní, ani o pokoji. Text Hebrejom 4:4 hovorí o odpočatí Boha JeHoVaHa. Toto odpočatie má v hebrejčine názov ŠáBaT.

„Nevojdú do môjho pokoja!… nevošli pre neveru.“ Hebrejom 3:11, 18–19

Prísaha sa týkala vstupu do zeme, čo potvrdzuje nasledovný text:

„Nik z tohto bezbožného pokolenia neuvidí dobrú krajinu… Len Kaleb… Nunov syn Jozue vojde.“ Deuteronómium 1:34–38

Verše 3:11 a 3:18 opisujú udalosť vstupu Izraelitov do zasľúbenej zeme. Nevošli tam tí, ktorí boli dospelí a neverili. Keďže však ostatní Izraeliti do zasľúbenej zeme vošli a už nebolo viac dodatkov zasľúbenia, že vojdú aj ďalší inokedy, stať uvedená v NZ sa netýka vstupu do zasľúbenej zeme, ale skutočne niečoho iného. Preto aj slovo odpočinok tu znamená čosi iné než oddych po dlhej ceste plnej útrap. Znamená sobotu.

A platí to pre všetky výskyty slova „pokoj“, ktoré majú priradené Strongovo číslo 2663. Dôkazom pre toto tvrdenie je Strongova konkordancia a lexikón.

V porovnaní č. 2 sme si dokázali, že slová v NZ s označením 2664 majú ten istý význam ako slová v SZ s označením 07673. Strongova konkordancia uvádza, že číslo 07673 označuje hebrejské slovo ŠáBaT. Z toho vyplýva, že v NZ je pod číslom 2663 grécke slovo katapausis, odvodené od slovesa katapauo označeného číslom 2664. Rozdiel medzi 2663 a 2664 je teda len gramatický – podstatné meno verzus sloveso.

Keďže v hebrejčine slovo s označením 07676 predstavuje podstatné meno ŠaBBáT a 07673 predstavuje sloveso ŠáBaT, vidíme, že gréčtina len kopíruje hebrejskú predlohu. Z toho logicky vyplýva, že: ak 2664 = 07673, tak 2663 = 07676.

„Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť… A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud… Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti.“ Hebrejom 4:6–11

Tento úsek zdanlivo nemáme s čím porovnať. Ale skutočne len zdanlivo, lebo práve v tomto úseku sa dozvedáme, že autorom 95. žalmu bol kráľ Dávid. V porovnaní č. 1 sme uviedli citát druhej polovice dotyčného Dávidovho žalmu, teda tú časť, ktorá sa nachádza v Hebrejom 3:7–11. Náš výklad by však bol neúplný, keby sme vynechali začiatok tohto žalmu. Lebo ôsmym veršom tohto žalmu kráľ Dávid varuje svoj ľud, aby neodvrhli pozvanie, a na príklade z dejín ukazuje, aké následky má odvrhnutie pozvania na základe nevery.

Ale práve v prvých siedmych veršoch sa to pozvanie nachádza. Je to pozvanie k oslave Boha.

„Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu… Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny… Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia… Nevojdú do môjho pokoja.“ Žalm 95:1–11

Vidíme, že uvedený žalm je pozvaním k oslave Boha. Tak znie aj jeho podnadpis. A ak je tam slovo dnes, tak tým je daná jeho aktuálnosť – skutočne platí i dnes. Nie zajtra, nie včera, ale dnes. A to až do doby, kým Boh nezatvorí knihu dejín ľudstva na tejto zemi. Tento žalm, ktorý napísal kráľ Dávid, sa čítaval v zhromaždeniach vyvoleného národa. A tie boli v sobotu.

Nie v piatok, ani v nedeľu, ale v sobotu. V sobotu zaznievalo slovo, ktoré pozývalo k oslave Boha, ale v sobotu zaznievalo aj slovo, ktoré varovalo pred ignoráciou Božieho odpočinku – soboty. Svätopisec listu Hebrejom pripodobňuje trvalý vstup do zasľúbenej zeme k trvalému odpočinku s Pánom. Pritom však upozorňuje, že nevošli tí, ktorí neverili. Hoci možnosť mali.

Hoci počuli pozvanie. Hoci videli Božie skutky vyslobodenia. Hoci s Pánom pod jeho vedením do zasľúbenej zeme vykročili. Taká istá obdoba platí aj »d n e s« pre tých, ktorí prijali obeť Ježiša Krista a stali sa tak Božími deťmi. Sú na ceste. Unavení oddychujú – vždy, keď príde únava. Neorganizovane, neusporiadane. A práve preto ich Boh pozýva k spoločnému, pravidelnému, organizovanému odpočinku – každého siedmeho dňa.

To pozvanie vyjadril žalmista Dávid slovami:

„Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami. Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ.“ Žalm 95:1–3

A svätopisec Listu Hebrejom toto pozvanie pripomenul slovami: A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.

Ak chceme v perikope Hebr 3:7 – 4:11 postrehnúť problém chybného prekladu, je potrebné porovnať niekoľko prekladov. Takýto prehľad podáva priložená tabuľka.

Komentár k tabuľke:

• Ak Ge 2:2 a Hebr 4:4 obsahujú tie isté verše, potom v Hebr 4:4 ide o tú istú vec.
• Ak Hebr 4:4 a Hebr 4:10 používajú tie isté slová, malo by ísť aj o rovnaký význam a obsah.
• Ak je vo veršoch Hebr 4:10 a Hebr 4:8 to isté Strongovo číslo, potom by malo ísť v gréčtine o slová s rovnakým významom.
• Ak sú Hebr 3:11,18 a Hebr 4:1,3,5,10,11 v tej istej perikope a majú rovnaké Strongove čísla, malo by sa aj obsahovo jednať o to isté.

V 4. kapitole sa trikrát nachádza slovo 2664. Dvakrát je však preložené ako „odpočinul“ (v. 4 a v. 10) a raz ako „do pokoja“ (v. 8). Tým sa čitateľovi stráca poznanie, že ide o to isté slovo a o ten istý význam.

Slovenský katolícky preklad Biblie, SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, vydaný v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1995, bol robený z latinského prekladu známeho ako Vulgáta. V skúmanej perikope si všimneme slovo „pokoj“. V latinskej Vulgáte je na tomto mieste použité slovo requies. Jeho význam je pokoj, odpočinok a oddych.

Ak sa teda slovo requies preložilo do slovenčiny ako pokoj, mohlo by sa zdať, že ide o správny preklad. Nie je to však tak. Pri prvých dvoch výskytoch tohto slova v Ge 2:2–3 sa totiž slovami requievit a requieverat do latinčiny prekladalo hebrejské slovo ŠáBaT. Z latinčiny do slovenčiny bolo v oboch prípadoch preložené ako „odpočíval“.

Keďže vo verši Hebr 4:4 ide o priame citovanie verša Ge 2:2, bolo by zvláštne, keby si to slovenskí prekladatelia nevšimli. Použitím synonyma „pokoj“ namiesto „odpočinok“ však prispeli k zakrytiu významu, ktorý jasne vyplýva z kontinuity veršov Ge 2:2–3 a Hebr 4:4. Táto zvláštnosť sa pritom netýka iba slovenských prekladov, ale objavuje sa aj v mnohých prekladoch v iných jazykoch.

Našťastie v uvedenom slovenskom katolíckom preklade sa nachádzajú aj dôležité vysvetlivky. Tie síce výslovne netvrdia, že text bol preložený nesprávne, no ich obsah to nepriamo potvrdzuje. Napríklad vysvetlivka k 4. kapitole Listu Hebrejom na strane 2515 uvádza:

„Povzbudenie na vytrvalosť pokračuje. Pokoj, o ktorom hovorí Boh ústami Dávida, nie je odpočinok v krajine Kanaán, ale pokoj, odpočinutie v Bohu. Veď Boh v tomto žalme vyhlásil už dávno po tom, ako Izraeliti vošli do kanaánskej krajiny, že tí, čo neuveria, nevojdú do jeho pokoja. Teda zaujatie zasľúbenej zeme Jozuom nie je vstupom do pokoja, o ktorom neskôr hovorí Dávid ako o budúcom.“

Iná vysvetlivka na tej istej strane hovorí k štvrtému a deviatemu veršu štvrtej kapitoly:

• Verš 4.: „»Kdesi«, t. j. Ge 2,2. Boží pokoj je pripravený už od stvorenia sveta, keď si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel.“
• Verš 9.: „Boží pokoj je vyhradený jeho vernému ľudu, Izraelu Nového zákona, ktorý oddane prijme Božie slovo.“

Keď náš text očíslujeme spomenutými Strongovými číslami a priradíme číslu 2663 slovo odpočať v tvare podstatného mena a číslu 2664 slovesný tvar tohto slova, správne znenie perikopy bude nasledovné.

Kapitola 3:7 Preto, ako hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, 8 nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, 9 kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky 10 štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. 11 Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!“

12 Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, 13 ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. 14 Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca, 15 ako sa hovorí: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri onej vzbure.“

16 Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta? 17 A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti? 18 A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho odpočatia [2663], ak nie tým, čo neuverili? 19 A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

Kapitola 4:1 Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho odpočatia [2663]! 2 Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli. 3 A do odpočatia [2663] vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal: „Ako som vo svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!“ hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta.

4 Lebo kdesi povedal o siedmom dni takto: „V siedmy deň si Boh odpočal [2664] od všetkých svojich diel.“ 5 A tu zasa: „Nevojdú do môjho odpočatia [2663]!“ 6 Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, 7 znova určuje istý deň, „Dnes“, keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“

8 Lebo keby ich bol Jozue voviedol do odpočatia [2664], nehovorilo by sa po tomto o inom dni. 9 A tak ostáva odpočínanie [4520] pre Boží ľud. 10 Lebo kto vošiel do jeho odpočatia [2663], aj on si odpočal [2664] od svojich diel ako Boh od svojich. 11 Usilujme sa teda vojsť do onoho odpočatia [2663], aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. (Hebr 3:7 – 4:11)

Uvedený text prehľadne dokazuje, že nie je možné ignorovať skutočnosť, že Biblia rozlišuje podstatné meno ŠaBBáT a sloveso ŠáBaT. Lebo práve v tomto texte sa niekoľkokrát strieda podstatné meno so slovesom. Ak by sme v tomto texte ponechali zaužívané podstatné meno sobota, nutne by sme museli použiť aj sloveso s rovnakým kmeňom – teda sobotiť alebo sobotovať.

V takom prípade by väčšina ľudí v slovese sobotovať chápala dodržiavanie príkazov a zákazov, týkajúcich sa soboty, a stratil by sa činnostný význam soboty – ktorým je odpočívanie s Bohom! Ak by sme však preložili podstatné meno ŠaBBáT slovom odpočívanie, toto slovo sa používa v bežnej slovenčine na všeobecné vyjadrenie oddychu, a preto by zákonite zanikol biblický význam textu.

Z toho dôvodu je potrebné zaviesť na preklad hebrejských slov ŠáBaT a ŠaBBáT slovenské novotvary – podstatné meno i sloveso s rovnakým kmeňom! Z toho dôvodu som použil – zatiaľ výlučne pre túto knižku – jedinečnú príležitosť, ktorú slovenčina ponúka – prijať archaizmus „odpočať“ ako novotvar pre preklad hebrejského slova ŠáBaT.

Na začiatku bolo spomenuté, že sú len tri skupiny ľudí:

• Tí, ktorí poznajú, že Boh odpočíva siedmy deň, a v tento deň spolu s ním odpočívajú.
• Tí, ktorí nepoznajú termín Božieho odpočatia, a práve preto s ním neodpočívajú.
• Tí, ktorí poznajú tento termín, ale ho ignorujú.

Otázne je, či tá tretia skupina, ktorá tu v časnosti nestojí o odpočívanie s Bohom, bude stáť o možnosť – vojsť do trvalého Božieho odpočinutia. Otáznejšie je však, či Boh bude stáť o nich… Lebo práve ignorantom Boh oznamuje v našom skúmanom texte:

„Nevojdú do mojej soboty!“ Hebrejom 4:5

Ale preto, že ešte nie je neskoro, prihovára sa svätopisec v Liste Hebrejom aj vám:

Dnes keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia!!!

Tu Boh dáva ľuďom odkaz, že tí, ktorí s ním tu v časnosti siedmeho dňa odpočívať nechcú, tí s ním ani vo večnosti odpočívať nebudú! Daný text Hebr 3:7 – 4:11 je vlastne jediným miestom v NZ, ktoré oznamuje, že:

• O tom, kto vstúpi do odpočívania s Bohom vo večnosti, rozhoduje Boh sám.
• O tom, kto nevstúpi do odpočívania s Bohom vo večnosti, rozhoduje človek sám.

Lebo tí, ktorí s ním siedmeho dňa odpočívať nechcú – tu v časnosti – tí s ním odpočívať nebudú – ani vo večnosti.

Rozbor textu Hebr 4:9 a jeho dôsledná exegéza prirodzene zapadá do širšej témy soboty a pravého biblického odpočinku, pretože odhaľuje nesprávne tradované výklady a vracia sa k pôvodnému významu Písma; tento prístup úzko súvisí s oblasťou biblickej hermeneutiky, kde sa zdôrazňuje čítanie textu v jeho kontexte, perikope a historickom rámci, a zároveň nadväzuje na výklad Písma, ktorý odmieta izolované verše vytrhnuté z celku; celé posolstvo listu Hebrejom smeruje aj k praktickej výzve zostať v Božom pokoji a nezatvrdzovať srdce, čo sa premieta do každodenného kresťanského života a vernosti Kristovi až do konca.