VIII. Anjel s otvorenou knihou

Štvrtá a piata kapitola Zjavenia opisuje dianie v nebesiach. Desiata kapitola presúva pozornosť na to, čo sa deje na zemi. Scéna sa mení a objavuje sa mocný anjel, ktorý zostupuje z neba ako Boží posol. Táto kapitola tvorí vsuvku do siedmich trúb, podobne ako predtým existovala vsuvka do siedmich pečatí. V samom strede kapitoly, vo verši 7, zaznieva zmienka o trúbení siedmeho anjela. Aké posolstvo sa tu ohlasuje a o čom budú svedčiť tí, ktorí prejdú sladkou aj horkou skúsenosťou doby konca? Trúby nesú posolstvá súdu.

V protiklade k hviezde, ktorá padla z neba, anjelovi priepasti prinášajúcemu zánik a smrť (Zj 9:1–2), sa tu zjavuje mocný anjel svetla, ktorý povoláva k Bohu Stvoriteľovi (Zj 10:1). Dúha nad jeho hlavou je znamením zmluvy medzi Bohom vesmíru a ľuďmi (1 Moj 9:12–13). Jeho nohy, postavené na more aj zem (Zj 10:2–5), pripomínajú akt stvorenia, ktorý sa najprv týkal vôd (1 Moj 1:1–8) a potom zeme (1 Moj 1:9 a ďalej).

Táto bytosť pripomína Syna človeka z úvodného videnia knihy Zjavenie. Jeho tvár žiari ako slnko (Zj 10:1; porov. 1:16), nohy sú ako ohnivé stĺpy (Zj 10:1; porov. 1:15) a hlas znie ako hrmenie (Zj 10:3; porov. 1:5). Rovnako ako v prvom videní je sprevádzaný oblakmi (Zj 10:1; porov. 1:7).

Celkové pochopenie tohto videnia však smeruje k poslednému videniu proroka Daniela. V 12. kapitole knihy Daniel stojí nebeská bytosť nad vodami, dvíha ruky k nebu a prisahá na Večne živého (Dan 12:7). Táto slávnostná prísaha odpovedá na otázku inej nebeskej bytosti:

„Kedy nastane koniec?“ Dan 12:6

Odpoveď však nie je pre proroka úplne zrozumiteľná, pretože Daniel nerozumie (Dan 12:8). Muž v ľanovom rúchu preto upresňuje, že tieto slová budú zapečatené až do posledného času (Dan 12:9) a pridáva ďalšie vyhlásenie:

„Blahoslavený, kto bude čakať a dočká sa tisíctristotridsaťpäť dní“ Dan 12:12

Ide o posledný časový údaj proroctva, ktorý dáva definitívnu odpoveď na otázku „až dokedy?“. Tento posledný čas bol už predmetom predchádzajúcich zjavení. Ôsma kapitola knihy Daniel obsahuje rovnakú otázku (Dan 8:13) a odpoveď smerujúcu do doby konca. V Danielovi 8 je doba konca umiestnená na koniec dvetisíctristo večerov a rán, do roku 1844, a je opísaná ako slávnosť zmierenia – očistenie svätyne.

Keďže aj časový údaj 1335 dní vedie do doby konca a odpovedá na tú istú otázku „až dokedy?“, vzťahuje sa na tú istú udalosť a smeruje k rovnakému obdobiu. Nebeská bytosť, ktorá ohlasuje tento kippúr doby konca, je oblečená do ľanového rúcha veľkňaza, čím už samotným vzhľadom naznačuje povahu udalosti. Toto obdobie súdu (1843–1844) je odpoveďou na výkrik mučeníkov z piatej pečate (Zj 6:10) a je tým, čo Daniel opakovane označuje ako dobu konca (Dan 8:17, 19, 26).

Tento čas presne zodpovedá obdobiu šiestej trúby. Práve preto je vsuvka medzi šiestou a siedmou trúbou časovým ukotvením videnia anjela svetla.

Prorok Daniel bol uistený, že jeho videnie zostane zapečatené až do posledného času (Dan 12:9). Teraz však anjel vyhlasuje, že doba konca prišla a že času už nebude (Zj 10:6). Obdobie šiestej trúby je momentom, keď sa Danielovo proroctvo otvára a môže byť pochopené. Ján na príkaz nebeského hlasu berie od anjela otvorenú knihu (Zj 10:8–9). Toto gesto znamená, že slovo je prijaté a strávené.

Otvorená kniha predstavuje knihu Daniela, ktorá bola dlhý čas zapečatená, no teraz je otvorená, čítaná a pochopená. Skúsenosť Jána pripomína skúsenosť proroka Ezechiela. Aj Ezechiel počul hlas toho istého anjela svetla (Ez 1:28) a dostal príkaz zjesť knihu (Ez 3:1). Tento čin znamená poverenie prorockou službou – po osvojení posolstva ho má sprostredkovať ľudu (Ez 3:4–6). Rovnako ako u Jána je kniha sladká ako med (Ez 3:3; porov. Zj 10:9–10), no zároveň nesie príchuť horkosti, pretože obsahuje nárek, vzdych a beda (Ez 2:10).

Táto dvojznačnosť vyplýva z povahy prorockého posolstva. Ide o posolstvo súdu aj obnovy, ktoré má byť zvestované ľudu.

„Nadišiel koniec“ Ez 7:2–3

Ezechiel – exilný prorok oznamuje blízky príchod súdu. Zničenie Jeruzalema je za dverami. Prorok je postavený do Izraela ako strážca (Ez 33:2), ktorý volá a varuje ľud pred blížiacou sa skazou. Ezechiel sa neuspokojuje len s hlásaním prostredníctvom slov, prirovnaní a symbolických gest. Túto bolestnú skúsenosť prežíva na vlastnom tele. Jeho žena, „žiadosť jeho očí“, zomiera (Ez 24:15–27).

Tento smútok musí niesť v tichosti takmer tri roky, počas obliehania Jeruzalema až do jeho pádu (Ez 33:22). Napriek posolstvám smrti a zániku však Ezechiel nesie aj zasľúbenie obnovy. Ohlasuje návrat zajatcov. Izraelské kmene budú opäť zjednotené (Ez 37:21). Jeruzalem bude znovu vybudovaný (Ez 40–48). Zem znovu rozkvitne (Ez 47:12). Ľudia dostanú nové srdce (Ez 36:24–28).

Prorok túto skúsenosť vidí ako skutočné vzkriesenie. Kosti, dotknuté slovom zhora, sa pokrývajú mäsom a kožou, povstávajú a ožívajú (Ez 37). Je to zázrak stvorenia a obnovy. Tak ako v 1. Mojžišovej 2:7 Duch oživuje prach zeme, tak aj tu zaznieva dvojité posolstvo – súd aj nové stvorenie. Práve na túto skúsenosť Ezechiela nadväzuje Zjavenie, keď hovorí o slávnosti zmierenia.

Videnia Daniela a Zjavenia sa vzájomne dopĺňajú a spolu odhaľujú charakteristické črty doby konca. V knihe Daniel je tento čas predstavený ako slávnosť zmierenia, teda ako dvojznačný čas nádeje, ktorý ohlasuje súd a zároveň znovustvorenie sveta. Zjavenie vyjadruje tento čas prostredníctvom prorockých obrazov. Ján pokladá knihu Daniel za sladkú aj horkú, pretože nesie dvojité posolstvo – súdu a stvorenia.

Tento vzťah sa plne objasňuje vtedy, keď po „prehltnutí“ knihy Ján dostáva poverenie prorokovať národom, jazykom, rasám a kráľom (Zj 10:11). Rovnaké poverenie zaznieva aj v 14. kapitole, kde je prorocký posol doby konca povolaný hlásať posolstvo „každému národu, kmeňu, jazyku i ľudu“ (Zj 14:6). Obsahom tohto posolstva je súd a stvorenie (Zj 14:7–11).

Boží ľud doby konca, stelesnený Jánom, ktorý prehltol knihu Daniel, je označený ako ľud prorocký. Je poverený niesť svetu posolstvo Daniela, objasnené knihou Zjavenie. Jedenásta kapitola Zjavenia ukazuje, čo sa bude diať s Božím slovom počas obdobia 1260 dní, ktoré poznáme aj z knihy Daniel.

Zjavenie 11 hovorí o tom, čo sa deje s Božím slovom. Zjavenie 12 opisuje, čo sa deje s Božím ľudom. Zjavenie 13 odhaľuje pôsobenie nepriateľov počas tohto obdobia a po ňom.

Nasledujúce videnie opäť odkazuje na Ezechielovu skúsenosť. Ján dostáva trstinovú mieru a má zmerať chrám v budúcom Jeruzaleme (Zj 11:1; porov. Ez 40:3). Tento obraz sa vyjasňuje v spojení s videním pečatí. Po otvorení šiestej pečate je dej prerušený, aby bol Boží ľud označený pečaťou a uistený o ochrane (Zj 7:3). Podobne po zaznení šiestej trúby prichádza meranie Božieho chrámu, čo oznamuje obnovu (Zj 11:1; Zach 2:2). Ján má zmerať „oltár a tých, čo sa pri ňom klaňajú“.

Videnie sa vzťahuje na Boží ľud v celých dejinách, ktorý je povolaný prorokovať (Zj 11:3). Ide o širšie svedectvo, ktoré zahŕňa celú Bibliu. Tento prorocký ľud je prirovnaný k dvom svedkom (Zj 11:3).

„To sú tie dve olivy a dva svietniky, ktoré stoja pred Pánom zeme“ Zj 11:4

Zachariáš opisuje rovnaké videnie dvoch olivovníkov a svietnika (Zach 4:1–6, 11–14). Na otázku „Čo to znamená?“ dostáva odpoveď:

„Nie vojenskou mocou ani silou, ale mojím Duchom,“ hovorí Hospodin mocností Zach 4:6

Olivový olej umožňuje, aby svietnik svietil. Rovnakým spôsobom prorocké slovo osvecuje vďaka Duchu zhora. V Biblii je Božie slovo často prirovnané k svetlu. Žalmista týmto obrazom vyjadruje dynamiku svojho chodenia s Bohom.

„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku“ Žalm 119:105

Príslovia používajú slovné hračky, aby nadviazali na tóru, ktorá opisuje zjavený Boží zákon ako svetlo (Príslovia 6:23). Tieto dva pojmy sú odvodené z rovnakého koreňa. V Novej zmluve je Boh označený ako svetlo (1 Ján 1:5) a keď sa Ježiš stotožňuje so svetlom, spája ho s cestou (Ján 8:12; porov. Ján 12:35). Tým nadväzuje na Žalm 119 a nepriamo odkazuje na tóru ako Božie zjavenie.

K motívom olivovníka a svietnika sa pridáva ďalšia súvislosť, ktorá umožňuje identifikovať dvoch svedkov. Zázraky, ktoré ich sprevádzajú, pripomínajú dve kľúčové postavy Starej zmluvy, Mojžiša a Eliáša. Mojžiš je pripomenutý premenením vody na krv a ranami, ktoré postihujú zem (Zj 11:6; porov. 2 Moj 7:14–18). Eliáš je zasa pripomenutý ohnivým zásahom, ktorý pohlcuje nepriateľov, a zadržiavaním dažďa (Zj 11:5–6; porov. 1 Kr 17:1; 19:10).

Jediný text Starej zmluvy, ktorý tieto dve postavy výslovne spája, nachádzame u proroka Malachiáša, posledného kanonického proroka hebrejských Písiem.

„Pamätajte na zákon môjho služobníka Mojžiša, ktorému som dal na Chórebe ustanovenia a právne predpisy pre celý Izrael. Ajhľa, posielam vám proroka Eliáša prv, ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu“ Malachiáš 4:4–6

Tento text poukazuje na dva protikladné smery. Prvý, viazaný na Mojžiša, smeruje do minulosti a vyzýva k vernosti Božiemu zákonu. Mojžiš tu zastupuje Starú zmluvu. Pre kresťanov Jánovej doby bol Mojžiš nositeľom zjavenia Starej zmluvy. Podľa židovskej tradície stojí Mojžiš na začiatku celého starozmluvného zjavenia.

„Mojžiš dostal na Sínaji tóru a odovzdal ju Józuovi. Józua ju odovzdal starším, starší prorokom a proroci členom veľrady“ Pirqej Avot 1:1

Druhý smer, spojený s Eliášom, smeruje do budúcnosti. Ide o zasľúbenie príchodu Mesiáša a výzvu k nádeji. Kresťania Jánovej doby spájali Eliáša s príchodom Ježiša Krista. Rovnaké prepojenie pozná aj židovská tradícia, ktorá viaže Eliáša na mesiánsku nádej. Liturgické úkony, veľkonočný seder aj spevy podvečera šabatu vyjadrujú túto očakávanú nádej Mesiáša.

Tak ako zmienka o Mojžišovi odkazuje ku koreňom Starej zmluvy, Eliáš vyzýva k obnoveniu mesiánskej nádeje, ktorá vrcholí v Novej zmluve. Pre Jána, čerpajúceho zo židovsko-kresťanských prameňov, spojenie Mojžiša a Eliáša nie je náhodné. Poukazuje na dve Božie zjavenia, známe ako Stará zmluva a Nová zmluva. Títo dvaja svedkovia vystupujú ako aktívni účastníci prorockého procesu.

V pozadí tohto dvojitého odkazu zaznieva výzva venovať pozornosť celej Biblii. Stará a Nová zmluva sa navzájom dopĺňajú. Bez Starej zmluvy, ktorá pripravuje príchod Mesiáša a stanovuje základné princípy života podľa zákona zhora, by sme nemohli Mesiáša rozpoznať. Bez Novej zmluvy, ktorá tieto proroctvá napĺňa a odhaľuje hlbší zmysel Božieho zákona, by starozmluvné texty zostali nepochopené.

Odkaz dvoch svedkov sa zároveň týka dvojakého ľudu, ktorý tieto Písma uchoval. Prorok vidí mužov a ženy, ktorí svedčia, prorokujú a trpia (Zj 11:3.7). V prvom rade ide o židovský ľud, ktorý po stáročia niesol svedectvo o Božom zákone a zachoval hebrejské Písma, najmä proroctvá v knihe Daniel.

Následne je to cirkev, ktorá niesla svetu posolstvo o spasení a Božej láske, o mene Ježiša Krista, a uchovala Písma Novej zmluvy, osobitne Zjavenie. Sú to kresťania, ktorí trpeli a zomierali pre svoju vieru a odmietli kompromis. Bez tohto dvojakého svedectva by sme dnes nemali prístup k Svätým Písmam, k Starej ani Novej zmluve, ani k pravdám, ktoré obsahujú.

Bez tohto ľudu tela a krvi, ktorého život bol dejinnou realitou, by texty zostali len mŕtvymi literami a stali by sa muzeálnymi exponátmi. Keďže boli tieto svedectvá často odmietané alebo prehliadané (Stará zmluva cirkvou, Nová zmluva Izraelom), bolo nevyhnutné, aby Izrael aj cirkev prežili ako spoloční svedkovia sveta, navzájom sa dopĺňajúci a zároveň svedkovia jeden pre druhého.

Zanedbanie jedného alebo druhého z týchto svedectiev nevyhnutne vedie k deformácii, ba až k zmrzačeniu zjavenia. Tieto dve svedectvá sa totiž navzájom osvetľujú a zároveň sa dopĺňajú. Každé z nich nesie pravdu vlastnú, ktorú tomu druhému nemožno nahradiť. Princíp jednoty a komplementarity oboch svedectiev je o to podstatnejší, že tvorí základ výkladu knihy Zjavenie.

Bez knihy Daniel by Zjavenie zostalo nejasným textom, a to nielen pre svoje mnohé narážky a odkazy, ale aj preto, že sa predstavuje ako jeho priame pokračovanie. Používa rovnaké výrazy a symboliku, pretože sa vzťahuje na tie isté prorocké udalosti. Uveďme výrečný príklad. Objavujú sa tu časové obdobia, totožné s Danielovým prorockým kalendárom (Zj 11:2–3). V oboch prípadoch ide o prenasledovanie, ktoré trvá tisícdvestošesťdesiat prorockých dní, čo je ekvivalent štyridsiatich dvoch mesiacov (42 × 30).

Daniel predpovedá prenasledovanie počas „času, čias a polovice času“ (Dan 7:25). Analýza tohto výrazu v kontexte knihy Daniel ukazuje, že ide o jeden rok (360 dní), dva roky (360 × 2) a pol roka (360 : 2), teda spolu tisícdvestošesťdesiat dní / rokov.

Na opis tohto obdobia Ján používa jazyk, ktorý priamo nadväzuje na Daniela: „Pohania budú pustošiť sväté mesto“ (Zj 11:2), podobne ako malý roh utláča svätých (Dan 8:10). V oboch proroctvách ide o tú istú udalosť. Dejiny skutočne ukazujú, že počas 1260 rokov, teda od roku 538 po Kr., keď sa cirkev stáva svetskou mocou, až do roku 1798, keď je táto moc zvrhnutá, sú svedkovia Písma umlčaní.

Počas celého tohto obdobia, hovorí Zjavenie, obaja svedkovia prorokujú „oblečení do vrecoviny“ (Zj 11:3). Ten istý prorocký text dodáva, že budú zabití „šelmou, ktorá vystúpi z priepasti“ (Zj 11:7).

Miesto tejto drámy je určené obrazne (Zj 11:8) pomocou troch lokalít, ktoré zásadne poznačili biblické dejiny. Ide o veľké mesto, teda Babylon (porov. Zj 14:8), ktorý zosobňuje uzurpáciu Boha; Egypt, predstavujúci popretie Boha; a Sodomu, stelesnenie morálnej degradácie a ignorovania Boha. Je to priestor, kde je Boh „mŕtvy“ tým, že bol nahradený, popretý alebo ignorovaný.

Keď niekto vzťahuje ruku proti Božím svedkom, dotýka sa niečoho, čo ho presahuje. Zločin je tu prirovnaný k skutočnej bohovražde. Zjavenie hovorí o ďalšej Golgote, „kde bol ukrižovaný aj ich Pán“ (Zj 11:8). V dôsledku Francúzskej revolúcie, ktorá je predstavená silami vystupujúcimi z priepasti (porov. Zj 9:1–2), je napadnuté nielen oficiálne náboženstvo, ale aj všetko, čo ho pripomína. Kult rozumu vedie k ničeniu Písma a k popretiu Boha. Knihy, ktoré kresťania aj Židia považujú za sväté, sú verejne pálené.

Dobový denník Le Moniteur zaznamenal:

„Včera, v deň dekády, boli vymazané posledné stopy poverčivosti: k veľkej hranici vztýčenej na námestí priniesli množstvo obrazov vynesených z kostolov. Ľud navŕšil hranicu z asi päť až šesťtisíc zväzkov kníh, ktorým sa hovorí zbožné, a toto pálenie sa konalo za všeobecného jasotu v sprievode republikánskych spevov. Odvšadiaľ pršali knihy a dokonca Židia, ktorí žijú v tomto meste, ich priniesli a vzdali sa očakávania Mesiáša. Množstvo kníh bolo také veľké, že oheň nevyhasol ani na druhý deň ráno“ Le Moniteur

Napokon v novembri 1793 Konvent vydal dekrét, ktorým zrušil všetky vyznania. Prvýkrát v dejinách cirkvi bol oficiálne vyhlásený koniec kresťanského náboženstva:

„Rozum práve dosiahol veľké víťazstvo nad fanatizmom. Je vyhladené náboženstvo omylov a krvi. Osemnásť storočí pôsobilo len zlo na zemi a my sme ho nazývali božským. Križiacke výpravy, valdénci, albigénci, sicílske nešpory, masaker Bartolomejskej noci – to sú jeho diela a jeho trofeje: nech zmizne z povrchu zemského“

História má svoj ironický rub. Cirkev, ktorá potlačila svedectvo Písem, vyvolala ako reakciu Francúzsku revolúciu, ktorá následne pálila Písmo. Keďže cirkev zanedbala odkaz zhora, stala sa cirkvou prenasledujúcou a tým splodila svojho vlastného zhubcu, ktorý napadol jej samotnú podstatu. Božie slovo bolo zavrhnuté. Prorocká kronika týchto udalostí obsahuje duchovné ponaučenia, ktoré sa v knihe Zjavenie opakujú: hriech často plodí svoje vlastné odsúdenie.

Zjavenie však upiera svoj pohľad ešte ďalej. K tomuto vlastnému trestu sa pripája súd zhora, ktorý má dvojaký účinok. Na jednej strane „mestom“ označeným ako „veľké mesto“, teda Babylon, otriasa veľké zemetrasenie (Zj 11:13). Uzurpátorská moc utrpela ťažkú ranu. Ide o rok 1798, keď cirkev, už dlhodobo atakovaná, vidí, ako je jej politický a duchovný vodca, pápež, uvrhnutý do väzenia.

Napriek tomu životaschopnosť cirkvi nie je zničená. Podľa proroctva je zasiahnutá len desatina mesta a „sedem tisíc ľudí“ je zabitých (Zj 11:13). Tieto čísla majú v biblickej tradícii presne vymedzený význam. Desatina symbolizuje minimum a poukazuje na to, že rana zasiahla len malú časť. Výraz „sedem tisíc“ je v biblických spomienkach spätý s myšlienkou ostatku a naznačuje, že cirkev sa z tohto ohrozenia rýchlo zotaví, pretože rana nie je smrteľná.

Na druhej strane Boží ľud a obaja svedkovia znovu ožívajú. Udalosť je opísaná jazykem, ktorý pripomína zázrak vzkriesenia. Po narážke na Ježišovo ukrižovanie text prechádza k obrazu vzkriesenia. Výraz „tri a pol dňa“ pripomína Ježišovo zotrvanie v hrobe (Mar 9:31; Ján 2:19–22) a zároveň nesie posolstvo obnovy, ktoré sa podobá zázraku vzkriesenia opísanému u Ezechiela 37:5,9,10.

„Vošiel do nich duch života od Boha, postavili sa na nohy a veľká bázeň padla na tých, čo ich videli“ Zj 11:11

Rovnako aj pokračovanie tejto udalosti pripomína nanebovstúpenie Ježiša po jeho vzkriesení.

„Vystúpili v oblaku na nebo“ Zj 11:12; porov. Sk 1:9

Počnúc rokmi 1797 – 1798, keď cirkev dostáva ranu, tri a pol roka po vyhlásení konca kresťanského náboženstva, zaznieva prvýkrát výrazná výzva k tolerancii a slobode pre všetky vyznania. Mimoriadne významná bola intervencia spisovateľa a politika Camilla Jordana, jedného z tvorcov doktríny Reštaurácie, ktorý v máji 1797 v Rade päťsto vyhlásil:

„Viera v Boha je pre štát takým garantom poriadku a stability, že tie najlepšie zákony ju nedokážu nahradiť… Nech sú všetci naši spoluobčania uistení, že všetky vyznania sú vo Francúzsku slobodné“

Aj pre židovskú komunitu bolo zrejmé, že Francúzska revolúcia a jej dedič Napoleon otvárajú novú éru. S príchodom francúzskych légií padajú steny get a oslobodení Židia z nich vychádzajú ako plnoprávni občania. V Španielsku je okamžite zrušená inkvizícia a marranos môžu prvýkrát verejne vyznávať svoju židovskú vieru. Od tohto momentu sa začína hnutie návratu k Písmam. Len niekoľko rokov po Voltairovi, ktorý predpovedal vymiznutie Biblie a nazval ju „almanachom minulého roku“, Biblia znovu nachádza rozhodujúce miesto v spoločnosti aj v srdciach ľudí.

Obaja svedkovia povstali v presne predpovedanom okamihu, tri a pol prorockého roka po svojej smrti. Odvtedy neboli nikdy takí živí ako dnes. Biblia sa stala najpredávanejšou knihou všetkých čias. Rovnako aj Izrael a cirkev prežili a vstúpili do dejín dynamickejšie než kedykoľvek predtým – Izrael napriek holokaustom a cirkev napriek marxizmu.

Siedma trúba oznamuje „tretie beda“ (Zj 11:14), ktoré má zachvátiť posledné okamihy ľudských dejín. Táto udalosť je označená ako doba konca. Počas predchádzajúceho videnia bola siedma trúba očakávaná ako naplnenie „Božieho tajomstva“ (Zj 10:7). Tento výraz patrí do apokalyptického slovníka a týka sa skrytého zmyslu dejín. Pavol ním opisuje konečný výsledok Božích činov v dejinách. Tajomstvo sa odhalí až na konci, keď sa naplní udalosť predpovedaná prorokmi. Siedma trúba je teda ozvenou šiestej pečate.

Obidve sa vzťahujú na rovnaký čas konca. Obe oznamujú rovnakými slovami to isté: dobu Božieho hnevu a súdu nad národmi (Zj 11:18; porovnaj Zj 6:15–17). Prorocký pohľad však odhaľuje kontrast. Kým šiesta pečať osvetľovala pozemskú scénu, siedma trúba uvádza nebeskú scénu. Udalosti siedmej trúby sú videné opačným smerom.

V šiestej pečati videnie vychádza zo zeme, smeruje do budúcnosti a končí sa v nebi, kde Boh kraľuje na svojom tróne. V siedmej trúbe videnie vychádza z nebies, kde Boh kraľuje, a pohybuje sa spätne v čase, až sa končí na zemi. Ide o myšlienkový postup typický pre hebrejské myslenie. Videnie ukazuje tri časové etapy. Prvá sa týka okamihu, keď „mohutné hlasy“ vyhlasujú, že všetko je naplnené.

„Kráľovstvo sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného a bude kraľovať na veky vekov“ Zj 11:15

Porovnanie so 4. kapitolou odhaľuje spoločné témy. Ide o rovnaký obrad uctievania a rovnakých aktérov. Objavuje sa tam dvadsaťštyri starcov sediacich na trónoch (Zj 11:16; porovnaj Zj 4:4). Oslovujú Boha rovnakým titulom:

„Bože vševládny, ktorý si a ktorý si bol“ Zj 11:17; porovnaj Zj 4:8

V Zjavení 11:17 chýba zmienka o „Tom, ktorý prichádza“, uvedená v Zjavení 4:8. Jediným vysvetlením je, že parúzia sa v tomto bode už uskutočnila. V liturgii Zjavenia 4 predchádza prejavu dvadsiatich štyroch starcov Sanctus štyroch bytostí.

Mocné hlasy, ktoré zaznievajú tesne pred spevom dvadsiatich štyroch starcov (Zj 11:15), sú hlasy štyroch bytostí, ktoré predstavujú stvorenie. Nastala chvíľa, keď celé stvorenie poznáva v Bohu svojho kráľa. To je konečný cieľ dejín. Boh kraľuje skutočne a navždy. Po chválospeve sa starci zmieňujú o súde, ktorý videnie rozdeľuje na dve časti (Zj 14:14–20).

• SÚD NAD MŔTVYMI – znamená „zničenie zlých“, „rozzúrených národov“, ktoré „ničili zem“ (Zj 11:18). Text odkazuje na Zjavenie 20:12–15, kde sa hovorí o súde po miléniu nad „veľkými i malými“.

„Videl som mŕtvych, veľkých i malých, stáť pred trónom… a mŕtvi boli súdení podľa svojich skutkov“ Zj 20:12

• SÚD NAD SVÄTÝMI – smeruje k ich odmene (Zj 11:18) a odkazuje na parúziu, keď Ježiš Kristus prichádza po svojich, ešte pred miléniom.

„Hľa, prídem čoskoro a moja odplata príde so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov“ Zj 22:12

Oba súdy spolu súvisia. Zničením tých, ktorí ničili zem, je zem zachránená. Nejde o ekológiu, ale o duchovný význam. V Zjavení „zem“ označuje ľudí ohrozených nepriateľom (Zj 7:3) a v piatej trúbe „tráva“, „stromy“ predstavujú tých, ktorí nesú Božiu pečať (Zj 9:4). Ničenie zeme má teda náboženský a duchovný rozmer. Národy ničia zem, pretože sú „rozhnevané“ na Boha.

Tento výraz pripomína 2. žalm, kde opisuje príchod Mesiáša (Ž 2:5). Namiesto Mesiáša sú tu však „rozhnevané národy“, ktoré si prisvojujú miesto Boha. Práve toto postavenie sa na miesto Boha vedie k ničeniu ľudí a sveta. Opäť sa tu ukazuje mechanizmus náboženského útlaku. Odmietnutie transcendentného Boha vedie k bratovražde, k inkvizícii, k totalitným ideológiám. Preto je súd nad národmi zároveň súdom, ktorý zachraňuje zem.

Prorocký pohľad siedmej trúby sa pohybuje späť v čase. Vychádza z definitívneho nastolenia Božieho kráľovstva, pokračuje trestom nad národmi a končí udalosťou, ktorá všetko uviedla do pohybu – príchodom Ježiša Krista.

Videnie anjela s otvorenou knihou patrí k zásadným prorockým pasážam doby konca a je úzko prepojené s výkladom knihy Zjavenie Jána, kde sa rozvíja téma súdu, trúbení a Božích posolstiev pre poslednú generáciu; paralely s proroctvami proroka Daniela jasne ukazujú na jednotnú líniu časových proroctiev, ktoré podrobnejšie vysvetľuje Kniha Daniel – výklad, najmä v súvislosti s otázkou „Až dokedy?“ a zapečatených proroctiev pre posledný čas; celé posolstvo anjela zapadá do širšieho rámca prorockých kníh a zároveň smeruje k naplneniu udalostí, ktoré sú rozpracované v tematike posledných udalostí dejín, kde sa rozhoduje medzi pravdou a klamstvom a zaznieva posledná výzva k návratu k Bohu Stvoriteľovi.