fbpx
Zmeň svoj život
Kniha Zjavenie JánaProroctváVýklad Písma

VIII. Anjel s otvorenou knihou

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Štvrtá a piata kapitola opisuje to, čo sa deje v nebesiach. Desiata kapitola ukáže, čo sa deje na tejto zemi. Scéna sa mení, vidíme mohutného silného anjela, ktorý zostupuje z neba ako Boží posol na zem. Táto kapitola je vsuvka do siedmich trúbení tak, ako predtým bola vsuvka do siedmich pečatí. Priamo v strede tejto kapitoly vo v. 7 sa bude hovoriť o trúbení siedmeho anjela. Aké posolstvo tu bude zvestované? O čom budú svedčiť tí, ktorí prežijú tú sladkú či horkú skúsenosť v dobe konca?  Rúbenia sú posolstvá súdu.

Anjel svetla

Naproti hviezde, ktorá padla z neba, anjelovi z priepasti, ktorý privoláva zánik a smrť (Zj 9,1.2), zjavuje sa tu mocný anjel svetla, ktorý povoláva k Bohu Stvoriteľovi (Zj 10,1). Dúha nad jeho hlavou je znamením zmluvy medzi Bohom vesmíru a ľuďmi (1 Moj 9,12.13). Jeho nohy, ktoré sa postupne postavia na more aj na zem (Zj 10,2.5), pripomínajú akt Božieho stvorenia. Najprv sa týkal vôd (1 Moj 1,1-8) a potom zeme (1 Moj 1,9 a ďalej).

Táto bytosť pripomína Syna človeka z prvého videnia knihy Zjavenie. Tak ako on, aj jeho tvár žiari ako slnko (10,1; pozri 1,16), jeho nohy sú ako ohnivé stĺpy (10,1; pozri 1,15) a jeho hlas sa ozýva ako hrmenie (10,3; pozri 1,5).

A tak isto ako on, je sprevádzaný oblakmi (10,1; pozri 1,7). Keď však skúmame toto videnie v jeho celku, myslíme najmä na posledné videnie proroka Daniela. V 12. kapitole svojej knihy Daniel tiež prináša videnie osoby stojacej nad vodami, ktorá dvíha ruky k nebu a „prisahá na Večne živého“ (Dan 12,7). Táto slávnostná prísaha muža v ľanovom rúchu odpovedá na otázku inej nebeskej bytosti: „Kedy nastane koniec“ (Dan 12,6)? Ale odpoveď nie je úplne uspokojivá, pretože jej Daniel nerozumie (Dan 12,8). To núti muža v ľanovom rúchu upresniť, že tieto slová budú zapečatené „až po posledný čas“ (Dan 12,9) a ísť ešte ďalej:

„Blahoslavený, kto bude čakať a dočká sa tisíctristotridsaťpäť dní“ (Dan 12,12).

Tu je posledný časový údaj proroctva a v dôsledku toho jediný, ktorý obsahuje úplnú a definitívnu odpoveď na otázku „Až dokedy?“, pretože tento „posledný čas“ sa už stal predmetom predchádzajúcich zjavení. 8. kapitola knihy Daniel prináša rovnaké videnie dvoch nebeských bytostí, ktoré sa spolu rozprávajú. Aj tam sa stretnutie začalo otázkou „Až dokedy“ (Dan 8,13)? Aj tam by mala odpoveď viesť až do doby konca. Aj tam je daný časový údaj.

U Daniela 8 „doba konca“, ktorá odpovedá na otázku „až dokedy?“, je umiestnená na koniec dvetisíctristo večerov a rán, totiž do r. 1844. Je opísaná ako slávnosť zmierenia (očistenie svätyne). Pretože číselný údaj 1335 dní vedie tiež do „doby konca“ a je odpoveďou na rovnakú otázku „až dokedy?“, môžeme z toho vyvodiť, že sa týka rovnakej udalosti ako dvetisíctristo večerov a rán a smeruje k rovnakému dátumu, totiž k slávnosti zmierenia, ktorá sa začína v r.1844.

Je zaujímavé poznamenať, že nebeská bytosť, ktorá ohlasuje tento kippúr doby konca, je oblečená do ľanového rúcha veľkňaza pri jeho funkcii na slávnosti zmierenia, akoby už svojím odevom naznačovala povahu tejto udalosti, ktorá je predmetom jej proroctva. Toto obdobie súdu (od r. 1843 – 1844) je odpoveďou na otázku „až dokedy?“, na krik mučeníkov z piatej pečate (Zj 6,10). Je to doba, ktorú prorok Daniel definoval ako „dobu konca“(Dan 8,17.19.26).

Je presne ten čas, ktorý zodpovedá času šiestej trúby. Rovnakým spôsobom chápeme zmysel tejto vsuvky medzi šiestou a siedmou trúbou. Je to jeden zo spôsobov, ako umiestniť videnie anjela svetla do času.

Prorok Daniel upozornil, že jeho videnie bude zapečatené „až po posledný čas“ (Dan 12,9). Anjel teraz vyhlasuje, že doba konca prišla, „že času už nebude“ (Zj 10,6). Doba šiestej trúby zaznamenáva okamih, v ktorom je Danielovo proroctvo konečne otvorené a môžeme mu porozumieť. Kniha

Aby to Ján jasne zvýraznil, dvíha sa a na príkaz nebeského hlasu, odchádza a neskôr berie od anjela „otvorenú knihu“, ktorá je v ruke anjela a je ju (Zj 10,8.9). Toto gesto je významné: slovo je obdržané a strávené. „Otvorená kniha“ predstavuje teda knihu Daniel, ktorá po tom  ako bola tak dlho zapečatená, je konečne „otvorená“ a zjedená (čítaná a pochopená). Skúsenosť proroka zo Zjavenia pripomína rovnakú skúsenosť proroka Ezechiela.

Aj on počul hlas toho istého anjela svetla (Ez 1,28, pozri Zj 1,12-15), ktorý mu prikazuje zjesť knihu (Ez 3,1). Toto zvláštne gesto je objasnené v nasledujúcich veršoch. Znamená poverenie, službu proroka, ktorý potom, ako „si osvojil“ obsah knihy, sprostredkováva ju svojim súčasníkom (Ez 3,4-6). Tu sa však podobnosť medzi týmito dvoma textami nekončí. Tak ako Ján, aj Ezechiel pokladá knihu za „sladkú ako med“ (Ez 3,3; pozri Zj 10,9.10). Tak ako pre Jána, aj pre Ezechiela je táto skúsenosť dvojznačná. So sladkosťou sa miesi príchuť horkosti. Kniha obsahuje „nárek, vzdych a beda“ (Ez 2,10).

Dôvod tejto dvojznačnosti teda tkvie v podstate prorockého posolstva, ktoré mal za úlohu šíriť svojmu ľudu. Je to zároveň posolstvo súdu aj obnovy. Súd, o ktorom Ezechiel hovorí, sa líši od iných súdov oznamovaných až doteraz jeho predchodcami: „Nadišiel koniec“ (Ez 7,2.3.6). Ezechiel – exilný prorok, oznamuje blízky príchod Božieho súdu. Zničenie Jeruzalema je za dverami. Prorok je postavený do Izraela ako strážca (Ez 33,2), ktorý volá a upozorňuje ľud na blízku skazu.

Ezechiel sa neuspokojuje s hlásaním tejto správy prostredníctvom proroctva, prirovnaní a symbolických gest (Ez 33,2). Prorok prežíva túto bolestnú udalosť na svojom tele. Jeho žena, „žiadosť jeho očí“, zomrie (Ez 24,15-27).

Bude musieť znášať tento smútok v tichosti takmer tri roky, počas obliehania Jeruzalema až do jeho pádu (Ez 33,22). Na druhej strane, napriek týmto upozorneniam smrti a zániku, nesie Ezechiel  zasľúbenie obnovy. Oznamuje návrat zajatcov. Izraelské kmene budú opäť zjednotené (Ez 37,21). Mesto Jeruzalem bude znovu vybudované (Ez 40-48). Zem opäť rozkvitne (Ez 47,12). Ženy a muži dostanú nové srdce (Ez 36,24-28).

Prorok vidí túto udalosť ako skutočné vzkriesenie. Kosti zasiahnuté božským slovom sa pokryjú mäsom a kožou, povstanú a ožijú (Ez 37). Tým je zvestovaný zázrak stvorenia a obnovy. Tak ako v 1 Moj 2,7 Duch zavanie, aby oživil prach zeme (Ez 37,9). Práve týmto dvojitým posolstvom, sladkým i horkým zároveň, ktoré je súdom aj stvorením, chce Zjavenie pripomenúť skúsenosť Ezechiela. Je to posolstvo slávnosti zmierenia par excellence.

Videnia z Daniela aj zo Zjavenia sa doplňujú, aby odhalili charakteristické črty doby konca. V Danielovi je tento čas označený ako slávnosť zmierenia, teda ako dvojznačná doba nádeje, ktorá oznamuje súd a zároveň znovustvorenie sveta.

V Zjavení je tento čas vyjadrený prostredníctvom videnia proroka, ktorý je knihu Daniel a pokladá ju zároveň za sladkú aj horkú práve preto, že obsahuje dvojité posolstvo súdu aj stvorenia, posolstvo, ktoré charakterizuje slávnosť zmierenia. Knihy Daniel a Zjavenie sa dopĺňajú. Aj to, že prorok Ján bol povolaný jesť knihu Daniel, jasne ukazuje na vzťah závislosti medzi obidvoma zjaveniami.

Tento vzťah nadobúda úplný zmysel, keď potom ako prehltol knihu, je Ján poverený prorokovať „mnohým rasám, jazykom, národom a kráľom“ (Zj 10,11). O niečo ďalej ako v ozvene počujeme rovnakú vetu. V 14 kapitole, kde je vykreslená úloha prorockého posla doby konca, ktorý je povolaný prorokovať „každému národu, kmeňu, jazyku i ľudu“ (Zj 14,6). Aj tam sa posolstvo zvlášť zameriava na súd a stvorenie (14,7-11).

Boží ľud doby konca, stelesnený Jánom, ktorý prehĺta knihu Daniel, je takto označený ako ľud „prorocký“, ktorý je poverený niesť svetu posolstvo Daniela, objasnené knihou Zjavenie. Jedenásta kapitola je spolu s dvanástou a trinástou kapitolou Zj časť knihy, ktorá nám hovorí o veľmi dôležitom období času. Sú to tri kapitoly, v ktorých sa vyskytuje 1260 dňové obdobie. V

yskytuje sa v knihe Daniel a potom v týchto troch kapitolách Biblie. Zj 11. kap. nám ukáže, čo bude s Božím slovom počas tohto obdobia. Zj 12. kap. nám povie, čo bude s Božou cirkvou a Zj 13. kap., čo bude s Božími nepriateľmi, aká bude ich činnosť počas a po tomto období.

Dvaja svedkovia

Nasledujúce videnie opäť odkazuje Jána na Ezechielovu prorockú skúsenosť. Aj on dostáva trstinovú mieru a má zmerať chrám v budúcom Jeruzaleme (Zj 11,1; pozri Ez 40,3 a ďalej). Toto symbolické gesto sa objasní, keď ho porovnáme s videním pečatí. Po otvorení šiestej pečate bolo videnie prerušené, aby bol Boží ľud označený Božou pečaťou a tak uistený o tom, že prežije (Zj 7,3).

Takisto po zaznení šiestej trúby sa prorok zastavuje, aby zmeral Boží chrám a tým oznámil obnovu (11,1; pozri Zach 2,2). Presnejšie vyjadrené: Ján musí zmerať „oltár, ako aj tých, čo sa v ňom klaňajú“. Videnie sa týka Božieho ľudu v celých dejinách.

Tento ľud dostal poverenie prorokovať“ (Zj 11,3). Jeho poslanie je teda v súlade s poverením Božieho ľudu poslednej doby: svedčiť o zjavení zhora. Ale kým sa dôraz záverečného svedectva kládol najmä na knihu Daniel a Zjavenie, tu je svedectvo širšie a vzťahuje sa na celú Bibliu. Proroctvo prirovnáva tento „prorocký“ ľud k „dvom svedkom“ (Zj 11,3) a vysvetľuje: „To sú tie dve olivy a dva svietniky, ktoré stoja pred Pánom zeme“ (Zj 11,4).

Prorok Zachariáš prináša rovnaké videnie dvoch olivovníkov a jedného svietnika (Zach 4,1-6.11-14). Na prorokovu otázku: „Čo to znamená?“ (Zach 4,4) anjel odpovedá:

„Nie vojenskou mocou ani silou, ale mojím Duchom – hovorí Hospodin mocností“ (Zach 4,6).

Anjelovo vysvetlenie má svoj pôvod v obraze olivového oleja v súvislosti so svietnikom. Tak ako svietnik svieti vďaka olivovému oleju naliatemu zhora, aj prorocké slovo osvecuje vďaka Duchu zhora. V Biblii je Božie slovo často prirovnané k svetlu. Žalmista v tomto obraze zdôrazňuje dynamický princíp svojho chodenia s Bohom:

„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku“ (Ž 119,105).

Príslovia používajú slovné hračky, aby naviazali na tóru, ktorá opisuje zákon zjaveného Boha ako svetlo, tóru (Prísl 6,23). Tieto dve slová sú odvodené z rovnakého koreňa. V Novej zmluve je Boh svetlom (1 Ján 1,5) a keď sa Ježiš stotožňuje so svetlom, spája ho s cestou (Ján 8,12; pozri 12,35) v duchu Žalmu 119 a v dôsledku toho naráža na tóru, Božie zjavenie.

K motívom olivovníka a svietnika sa pripája ešte iná súvislosť, ktorá umožňuje určiť týchto dvoch svedkov. Zázraky, ktoré ich sprevádzajú, pripomínajú dve významné osobnosti Starej zmluvy, a to Mojžiša a Eliáša. Mojžiš je pripomínaný  prostredníctvom zázraku premenenia vody na krv a rán, ktoré postihujú zem (11,6; pozri 2 Moj 7,14-18).

Eliáš je pripomínaný prostredníctvom zázraku ohňa, ktorý pohlcuje nepriateľa a dažďa, ktorý je ovládaný (11,5.6; pozri 1 Kr 19,10, pozri 17,1). Jediný text Starej zmluvy, ktorý spája tieto dve osobnosti sa nachádza u Malachiáša, posledného kanonického proroka hebrejských Písem.

„Pamätajte na zákon môjho služobníka Mojžiša, ktorému som dal na Chórebe ustanovenia a právne predpisy pre celý Izrael. Ajhľa, posielam vám proroka Eliáša prv, ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu“ (Mal 4,4-6).

Táto časť sa zameriava na dva protikladné smery. Prvý, ktorý sa odvoláva na Mojžiša, sa obracia do minulosti. Je to výzva rozpomenúť sa, byť verný starodávnemu Božiemu zákonu. Mojžiš tu predstavuje Starú zmluvu. Pre kresťanov v Jánovej dobe bol Mojžiš spojený so zjavením Starej zmluvy. Podľa židovskej tradície bol Mojžiš na počiatku celej Starej zmluvy.

„Mojžiš dostal na Sínaji tóru a odovzdal ju Józuovi. Józua ju odovzdal starším, starší prorokom a proroci členom veľrady“ (Pirqey Aboth 1,1).

Druhý smer, ktorý sa odvoláva na Eliáša, sa naopak obracia do budúcnosti. Je to zasľúbenie príchodu Mesiáša a povzbudenie k nádeji. Kresťania v Jánovej dobe spájali Eliáša s príchodom Ježiša Krista. Rovnakým spôsobom židovská tradícia spája osobu Eliáša s mesiánskou nádejou. Legendy, ktoré sa rozprávajú, liturgické úkony v priebehu veľkonočného večera sederu, nostalgické spevy v podvečer šabatu sa „dovolávajú nádeje, plnej očakávania Mesiáša“.

Tak ako zmienka o Mojžišovi odkazuje späť ku koreňom Starej zmluvy, Eliáš vyzýva k oživeniu mesiánskej nádeje Novej zmluvy.

Pre Jána, čerpajúceho zo židovsko-kresťanských prameňov, narážka na Mojžiša a Eliáša nie je náhodná. Je naplnená odkazom na dve Božie zjavenia, obvykle nazývané Stará a Nová zmluva. Títo dvaja svedkovia sú tu prítomní a hrajú svoju rolu v prorockom procese.

V pozadí tohto dvojitého odkazu je zreteľná výzva venovať pozornosť celej Biblii. Zdôrazňuje sa tým, že Stará a Nová zmluva sa navzájom doplňujú. Bez Starej zmluvy, ktorá predpovedá príchod Mesiáša a kladie základné princípy života podľa zákona zhora, by sme nemohli rozpoznať Mesiáša, porozumieť jeho posolstvu, ani ho prijať. Bez Novej zmluvy, ktorá napĺňa toto proroctvo a zjavuje hlboký zmysel Božieho zákona, by sme nepoznali ani nechápali zámer starodávnych izraelských ustanovení, ani nepostihli zameranie mesiánskych proroctiev.

Okrem týchto dvoch dokumentov sa odkaz dvoch svedkov týka dvojakého ľudu, ktorý ich odovzdal. Pretože prorok vidí predovšetkým mužov a ženy, ktorí prorokujú a trpia (Zj 11,3.7). Je to v prvom rade židovský ľud, ktorý na svojom tele a v každodennom živote niesol svedectvo o Božom zákone a svedomito a zanietene uchoval hebrejské Písma s jeho proroctvami, najmä v knihe Daniel.

Sú to všetci tí verní Židia, ktorí často platili svojím životom a odvrhnutím už len za svoju židovskú existenciu. Potom je to cirkev, ktorá niesla svetu správu o spasení a Božej láske. Dala mu poznať meno Ježiša Krista a starostlivo a svedomito uchovala Písma Novej zmluvy s ich  proroctvami, najmä v Zjavení. Sú to všetci tí kresťania, ktorí trpeli a zomreli preto, lebo hlásali svoju vieru a odmietli kompromis. Bez tohto dvojakého ľudu by sme nemohli mať prístup k svätým Písmam, k Starej a Novej zmluve, ani k pravdám, ktoré obsahujú.

Bez nich, ľudu tela a krvi, ktorých život bol dejinnou skutočnosťou, by tieto dokumenty zostali mŕtvymi literami a mali by iba význam muzeálnych exponátov. Pretože na jedno aj druhé svedectvo sa zabúdalo, boli odmietané alebo ignorované (Stará zmluva cirkvou, Nová zmluva Izraelom) bolo potrebné, aby obidvaja títo svedkovia – Izrael i cirkev – prežili spoločne ako svedkovia pre svet, vzájomne sa doplňujúci, ale tiež svedkovia jeden pre druhého.

Zanedbanie jedného alebo druhého z týchto svedectiev vedie v skutočnosti nevyhnutne k deformácii, dokonca k zmrzačeniu Božieho zjavenia. Pretože nielenže sa navzájom osvetľujú, ale tiež doplňujú jedno druhé, každé nesie pravdu, ktorá je mu vlastná a tomu druhému chýba. Princíp jednoty a komplementarity obidvoch svedectiev je o to podstatnejší, že je základom výkladu knihy Zjavenie.

Bez knihy Daniel by Zjavenie bolo nejasným slovom nielen pre svoje mnohé narážky a odkazy na túto knihu, ale tiež preto, že sa predstavuje ako jeho priame pokračovanie. Používa rovnaké výrazy a symboliku, pretože sa vzťahuje na rovnaké prorocké udalosti. Uveďme prekvapujúci príklad. Sú tu dané časové obdobia, totožné s Danielovým prorockým kalendárom (Zj 11,2.3). V obidvoch prípadoch sa hovorí o prenasledovaní, ktoré musí trvať tisícdvestošesťdesiat prorockých dní, ekvivalent štyridsiatich dvoch mesiacov (42 x 30).

Daniel predpovedá prenasledovanie počas „času, čias a polovice času“ (Dan 7,25) Analýza tohto výrazu v kontexte knihy Daniel odhaľuje, že prorok myslí jeden rok (360 dní), dva roky (360 x 2) a polovicu jedného roka (360 : 2), t.j. celkom tisícdvestošesťdesiat dní/rokov.

Na opísanie tejto doby prenasledovania Ján používa slovník, ktorý pripomína Danielov: „Pohania budú pustošiť sväté mesto“ (Zj 11,2) ako malý roh svätých (Dan 8,10). V obidvoch proroctvách ide teda o rovnakú udalosť. Dejiny naozaj odhaľujú, že počas 1260 rokov, t.j. od r. 538 po Kr., dátumu keď sa cirkev stáva svetskou mocou až do roku 1798, keď je táto moc zvrhnutá, sú svedkovia Písma umlčaní. Počas celého tohto obdobia, hovorí Zjavenie, obidvaja svedkovia prorokujú „oblečení do vrecoviny“ (Zj 11,3). Ten istý prorocký zdroj potom upresňuje, že budú zabíjaní na smrť „šelmou, ktorá vystúpi z priepasti“ (Zj 11,7).

Miesto tejto drámy je určené „obrazne“ (Zj 11,8) vo vzťahu k trom miestam, ktoré poznamenali biblickú históriu. Ide o „veľké mesto“, teda Babylon (pozri Zj 14,8), ktoré zosobňuje uzurpáciu Boha; Egypt, ktorý predstavuje popretie Boha a Sodomu, ktorá je stelesnením morálnej degradácie a ignorovania Boha. Je to miesto, kde je Boh mŕtvy aj tým, že bol nahradený, popretý alebo iba ignorovaný. Keď niekto vztiahne ruku proti Božím svedkom, dotýka sa niečoho vyššieho. Zločin je pripodobnený k ozajstnej bohovražde. Kniha Zjavenie jasne vyjadruje toto obvinenie. Vidí tu ďalšiu Golgotu, „kde bol ukrižovaný aj ich Pán“ (Zj 11,8).

V dôsledku Francúzskej revolúcie, ktorá je predstavená silami vynárajúcimi sa z priepasti (pozri Zj 9,1.2), je napádané nielen oficiálne náboženstvo, ale tiež všetko, čo ho pripomína alebo s ním súvisí. Nový kult rozumu spôsobil zničenie Písma a popretie Boha. Knihy, ktoré tak kresťania, ako aj Židia považujú za sväté, sú pálené na verejnom mieste. Vtedajší denník Le Moniteur priniesol nasledujúce svedectvo:

„Včera, v deň dekády, boli vymazané posledné stopy poverčivosti: k veľkej hranici vztýčenej na námestí, priniesli množstvo obrazov vynesených z kostolov. Ľud navŕšil hranicu z asi päť až šesťtisíc zväzkov kníh, ktorým sa hovorí zbožné, a toto pálenie sa konalo za všeobecného jasotu v sprievode republikánskych spevov. Odvšadiaľ pršali knihy a dokonca Židia, ktorých máme v tomto meste, tam prišli a slávnostne priniesli tie svoje a vzdali sa smiešneho očakávania Mesiáša. Množstvo prinesených kníh bolo také, že zapálený oheň nevyhasol ani o desiatej hodine tohto rána.“

Nakoniec v novembri 1793 Konvent vyhlásil dekrét, ktorým zrušil všetky vyznania. Prvýkrát v dejinách cirkvi je vyhlásený koniec kresťanského náboženstva v oficiálnych vyhláseniach:

„Rozum práve dosiahol veľké víťazstvo nad fanatizmom. Je vyhladené náboženstvo omylov a krvi. Už osemnásť storočí pôsobilo len zlo na zemi, a to sme ho nazývali božským! …Križiacke výpravy, valdénci, albigénci, sicílske nešpory, masaker Bartolomejskej noci, tu je jeho dielo, to sú jeho trofeje: nech zmizne z povrchu zemského.“

História má svoj ironický rub. Cirkev, ktorá potlačila svedectvo Písem zapríčinila ako reakciu na túto skutočnosť Francúzsku revolúciu, ktorá pálila Písmo. Pretože cirkev zanedbala odkaz zhora, stala sa cirkvou prenasledujúcou a tým splodila svojho vlastného zhubcu, ktorý napadol jej podstatu: Božie slovo bolo zavrhnuté. Prorocká kronika udalostí obsahuje duchovné  ponaučenia, ktoré sa v knihe Zjavenie opakujú: hriech často plodí svoje vlastné odsúdenie.

Zjavenie však upiera svoj pohľad ešte ďalej. K tomuto vlastnému trestu sa pripája súd zhora, ktorý ma dvojaký účinok. Na jednej strane „mestom“ (Zj 11,13), ktoré je označené ako „veľké mesto“ teda Babylon, otriasa veľké zemetrasenie. Uzurpátorská moc utrpela strašnú ranu. Hovoríme o roku 1798, keď cirkev už bez toho atakovaná zo všetkých strán vidí, ako je jej politický a duchovný vodca – pápež, uvrhnutý do väzenia.

Predsa však životaschopnosť cirkvi nie je ohrozená. Podľa proroctva len desatina tohto mesta „je zasiahnutá“ a „sedem tisíc ľudí“ je zabitých (Zj 11,13). Tieto dva počty majú v biblickej tradícii presne definovaný význam. Desatina symbolizuje minimum a označuje, že rana zasiahla veľmi malú časť mesta. Čo sa týka „sedem tisíc ľudí“, tento počet je v biblických spomienkach spojený s myšlienkou „ostatku“ a znamená, že cirkev sa veľmi rýchlo vzchopí z tohto ohrozenia, pretože rana nie je smrteľná.

Na druhej strane Boží ľud aj obidvaja svedkovia znovu ožili. Táto udalosť je líčená výrazmi, ktoré pripomínajú zázrak vzkriesenia. Po narážke na Ježišovo ukrižovanie text prechádza k narážke na jeho vzkriesenie.

To je zmysel „tri a pol dňa“, ktoré pripomínajú Ježišovo zotrvanie v hrobe pred jeho vzkriesením (Mar 9,31; Ján 2,19-22). No je to tiež posolstvo obsiahnuté v procese tejto obnovy, ktorá pripomína zázrak vzkriesenia opísaný u Ezechiela 37, 5.9.10:

„Vošiel do nich duch života od Boha, postavili sa na nohy a veľká bázeň padla na tých, čo ich videli“ (Zj 11,11).

Rovnako tak aj pokračovanie 5 tejto udalosti pripomína nanebovstúpenie Ježiša po jeho vzkriesení:

„Vystúpili v oblaku na nebo“ (Zj 11,12; pozri Sk 1,9).

V skutočnosti počínajúc rokmi 1797 – 1798, keď cirkev dostáva ranu už tri a pol roka po vyhlásení konca kresťanského náboženstva, prvýkrát počujeme výzvu k tolerancii a slobode pre všetky vyznania. Predovšetkým intervencia spisovateľa a politika Camille Jordana, ktorý bol jedným z tvorcov doktríny Reštaurácie, sa stala pamätnou udalosťou, keď v máji 1797 v Rade päťsto vyhlasuje:

„Viera v Boha je pre štát takým garantom poriadku a stability, že tie najlepšie zákony nie sú schopné ju nahradiť… Nech teda všetci naši spoluobčania sú dnes uistení, že všetci – katolíci, protestanti – či už prisahali (duchovní, ktorí zložili prísahu na občiansku ústavu z r. 1790), alebo neprisahali vedia, že takáto je vôľa zákonodarcu, rovnako ako priania zákona, aby slobodne vyznávali náboženstvo, ktoré si zvolilo ich srdce. Ja im obnovujem, vo vašom mene, posvätný sľub: všetky vyznania sú vo Francúzsku slobodné“.

Aj pre židovskú stranu je jasné, že Francúzska revolúcia a jej dedič Napoleon ustanovujú novú éru. Pri príchode francúzskych légií všade padajú steny giet a oslobodení Židia z nich vychádzajú ako plnoprávni občania. Napr. v Španielsku je inkvizícia okamžite zrušená a marranos môžu odteraz prvý raz hlásať svoju židovskú vieru, dlho držanú v tajnosti. Od tohto okamihu sa začína hnutie návratu k Písmam. Len niekoľko rokov po Voltairovi, ktorý predpovedal vymiznutie Biblie a ktorý ju odsúdil na údel „almanachu minulého roku“,

Biblia opäť našla rozhodujúce miesto na trhu aj v srdciach. Obidvaja svedkovia povstali v presne predpovedanom okamihu, presne tri a pol prorockého roka po svojej smrti. Títo svedkovia boli vzkriesení a nikdy, vrátane dneška, neboli takí živí. Biblia sa stala najväčším bestsellerom všetkých čias. Čo sa týka Izraela a cirkvi, tí tiež prežili, dynamickejší než kedykoľvek predtým, Izrael aj napriek holokaustom a cirkev aj napriek marxizmu.

Boží hnev

Siedma trúba oznamuje „tretie beda“ (Zj 11,14), ktoré má zachvátiť posledné okamihy ľudských dejín. Táto udalosť je označená ako doba konca. Počas predchádzajúceho videnia bola siedma trúba očakávaná ako naplnenie „Božieho tajomstva“ (Zj 10,7). Tento výraz patrí do apokalyptického slovníka a týka sa skrytého zmyslu dejín. Pavel ním opisuje konečný výsledok Božích činov v dejinách. Lebo tajomstvo sa odhalí až na konci, keď sa naplní udalosť predpovedaná prorokom. Siedma trúba je teda ozvenou šiestej pečate.

Obidve sa vzťahujú na rovnaký čas konca, keď sa naplní proroctvo a obidve oznamujú pre túto dobu rovnakými slovami to isté. Je to doba Božieho hnevu a súdu nad národmi (Zj 11,18; pozri 6,15-17). Prorokovmu pohľadu sa napriek tomu ponúka kontrast. Zatiaľ čo šiesta pečať osvetľovala pozemskú scénu, siedma trúba uvádza nebeskú scénu. Udalosti siedmej trúby sú videné opačne ako bol pohľad šiestej pečate.

V šiestej pečati videnie vychádza zo zeme, pokračuje do budúcnosti a končí sa v nebi, kde Boh kraľuje na svojom tróne. V siedmej trúbe videnie vychádza z nebies, kde Boh kraľuje a premiestňuje sa dozadu v čase do minulosti a končí sa na zemi, čo je myšlienkový proces typický pre hebrejčinu. Toto videnie ukazuje tri etapy v čase.

Prvá doba sa týka okamihu, keď „mohutné hlasy“ vyhlasujú, že všetko sa naplnilo. „Kráľovstvo sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného, a bude kraľovať na veky vekov“ (Zj 11,15). Porovnanie so 4. kapitolou odhaľuje určitý počet spoločných tém. Ide o rovnaký obrad uctievania a rovnakých aktérov. Je tam tiež dvadsaťštyri starcov sediacich na trónoch (Zj 11,16; pozri 4,4); aj tam oslovujú Boha rovnakým titulom:

„Bože vševládny, ktorý si a ktorý si bol“ (11,17, pozri 4,8).

V Zjavení 11,17 chýba len zmienka o „Bohu, ktorý prichádza“ v Zjavení 4,8. Jediným vysvetlením tohto vynechania je, že parúzia sa v tomto okamihu už uskutočnila. Navyše, v liturgii Zjavenia 4 predchádza prejavu dvadsiatich štyroch starcov Sanctus štyroch bytostí.

Mocné hlasy, ktoré tu volajú tesne pred spevom dvadsiatich štyroch starcov (Zj 11,15) sú teda hlasy štyroch bytostí, ktoré ako sme to videli, predstavujú stvorenie. Nadišla chvíľa, keď celé stvorenie poznáva v Bohu svojho kráľa. V tom je konečný cieľ celého Božieho plánu. Boh konečne kraľuje, skutočne a navždy. Po chválospeve sa dvadsaťštyri starcov zmieňuje o súde, ktorý videnie rozdeľuje na dve časti: (pozri Zj 14,14-20)

a. Súd nad mŕtvymi, ktorý znamená „zničenie zlých“, „rozzúrených národov“, ktoré „ničili zem“ (Zj 11,18). Proroctvo tu odkazuje na ďalšie videnie zo Zjavenia (Zj 20,12-15), ktoré umiestňuje túto udalosť po miléniu. V obidvoch textoch sa totiž hovorí o súde nad mŕtvymi s použitím rovnakých výrazov – „veľkí i malí“:

„Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy. Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení na základe zápisov v knihách podľa svojich skutkov“ (Zj 20,12; pozri 11,8).

b. Súd nad „svätými“, ktorý speje k ich odmene (Zj 11,18). Toto videnie tu naráža práve na parúziu, keď Ježiš Kristus príde po svojich. Udalosť, ktorá predchádza miléniu. Tiež tu, použitím spoločných tém odkazuje na neskoršie časti.

„Hľa, prídem čoskoro a moja odplata príde so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov“ (Zj 22,12).

V skutočnosti obidva súdy závisia jeden od druhého. Lebo zničením „tých, ktorí ničili zem“, Boh zachráni zem. Tu to nie je otázka ekológie. Zmienku o zemi treba chápať v duchovnom zmysle. V knihe Zjavenie – najmä v paralelnom texte – v dobe šiestej pečate, zem predstavuje mužov a ženy ohrozených nepriateľom (Zj 7,3) a bližšie k nášmu textu – v priatej trúbe, „tráva na zemi“, „zelina“, „stromy“ predstavujú tých, ktorí sú označení Božou pečaťou (Zj 9,4).

Zničenie zeme, o ktorom je tu reč, teda zdôrazňuje hlavne oblasť náboženskú a duchovnú. Národy ničia zem, pretože sú „rozhnevané“ na Boha. Tento zvláštny vzťah je vyjadrený už použitím slova „rozhnevaný“.

Slovo „rozhnevaný“ totiž pripomína 2. Žalm, kde opisuje charakter Mesiáša, keď prichádza prevziať vládu nad svojím kráľovstvom (Ž 2,5). Ale namiesto Mesiáša z tohto žalmu sú tu „rozhnevané“ národy. Správajú sa ako právoplatní vlastníci zeme a hnev, ktorý mal byť Božím hnevom, sa stal ich hnevom. V skutočnosti práve tento spôsob myslenia, stavať sa na miesto Boha, ich vedie k ničeniu ľudí. Odmietnutie Boha ako Pána zeme a prisvojenie si jeho miesta priviedlo národy k zničeniu zeme.

Ešte raz sa tu stretávame s týmto mechanizmom, ktorý sa vyznačuje netoleranciou a náboženským útlakom. Ľudia zabíjajú svojich bratov, pretože stratili zmysel pre svojho nebeského Otca. Otcovražda vedie k bratovražde. Odmietnutie absolútneho a transcendentného Boha vedie nevyhnutne ku križiackym výpravám, k inkvizícii a tvrdošijnému nacionálnemu fašizmu. To je dôvod, prečo Boží súd nad národmi je zároveň súdom, ktorý zachraňuje zem.

Prorocký pohľad siedmej trúby smeruje v čase dozadu. Vychádza z definitívneho nastolenia Božieho kráľovstva, nasleduje trest nad národmi a končí sa udalosťou, ktorá všetko uviedla do pohybu – príchodom Ježiša Krista.

Súvisiace videá a dokumenty