Ateizmus ako náboženstvo

Ateizmus je svetonázor, ktorý neuznáva existenciu žiadneho boha. Podľa Routledge Encyclopedia of Philosophy ide o postoj, ktorý nie je len pasívnym nedostatkom viery, ale aktívnym popieraním Boha:

„Ateizmus je postoj, ktorý popiera existenciu Boha. To však svedčí skôr o pozitívnej nevere než o pouhej absencii viery.“ Routledge Encyclopedia of Philosophy

V zmysle popierania existencie akéhokoľvek zastrešujúceho božstva, akým je biblický Stvoriteľ, je za istých okolností možné hovoriť o ateistickom charaktere budhizmu. Ateizmus v západnom ponímaní však budhizmus spravidla vylučuje a jeho zástancovia tvrdia, že ateizmus nie je náboženstvom. Jeden ateista to vyjadril nasledovne:

„Nazývať ateizmus náboženstvom je ako nazývať plešatého podľa farby jeho vlasov.“

Zároveň však ateisti tvrdia, že ateizmus sa týmto spôsobom môže vyhnúť zákonným povinnostiam, ktoré sú v mnohých krajinách viazané na náboženstvo, a súčasne sa zbaviť ideologických väzieb, ktoré si ľudia s pojmom „náboženstvo“ spájajú. Tým sa vytvára falošná dualita medzi vedou, ktorá má byť údajne naturalistická a sekulárna, a náboženstvom.

Ateizmus v súčasnom západnom chápaní preto neznamená len absenciu viery v Boha, ale zahŕňa aj tvrdenie o neexistencii akýchkoľvek bohov, duchov a nadprirodzených bytostí. V tomto zmysle sú ateisti metafyzickými naturalistami a – ako bude ďalej ukázané – kráčajú cestou náboženstva, hoci to sami popierajú.

Definovať náboženstvo je mimoriadne náročné. Existuje veľké množstvo definícií, z ktorých mnohé kladú dôraz na vieru v nadprirodzené javy. Pri dôkladnejšom preskúmaní sa však takéto definície rozpadajú z viacerých dôvodov:

• Nesúlad s náboženstvami, ktoré uctievajú prírodné javy alebo objekty, ktoré nie sú nadprirodzené, napríklad džinizmus, kde je všetko živé považované za posvätné, alebo Májovia, ktorí uctievali samotné slnko ako božstvo.
• Nesúlad s náboženstvami, ako je konfucianizmus a taoizmus, ktoré sa sústredia na životný štýl a hodnoty svojich stúpencov, pričom o posmrtnom živote hovoria len nejasne.
• Nesúlad s náboženskými hnutiami, ktoré sú sústredené okolo UFO, kde sa verí, že mimozemšťania sú vysoko evolučne vyspelé, no nie nadprirodzené bytosti.

Lepším spôsobom, ako určiť, či je určitý svetonázor náboženstvom, je hľadať typické rysy, ktoré sú pre náboženstvá spoločné. Rámec vytvorený Ninianom Smartom, známy ako Sedem dimenzií náboženstva, je všeobecne akceptovaný medzi antropológmi a náboženskými vedcami ako nástroj, ktorý pokrýva široké spektrum náboženských prejavov bez dôrazu na jedinečné prvky konkrétnych náboženstiev.

• Naratívna dimenzia – príbehy a mýty, ktoré vysvetľujú pôvod sveta alebo základné pravdy.
• Experimentálna dimenzia – osobné skúsenosti a duchovné zážitky.
• Sociálna dimenzia – spoločenstvo a sociálne štruktúry v rámci viery.
• Doktrinálna dimenzia – základné učenia a presvedčenia.
• Etická dimenzia – morálne zásady a normy správania.
• Rituálna dimenzia – obrady, rituály a kultové praktiky.
• Materiálna dimenzia – fyzické objekty, posvätné miesta a umenie.

Nie každé náboženstvo obsahuje všetky dimenzie, ani nie sú v rámci konkrétnych náboženstiev rovnako dôležité. Smart dokonca tvrdí, že sekularizácia západnej spoločnosti predstavuje posun od doktrinálnej a rituálnej dimenzie k experimentálnej dimenzii.

Každé náboženstvo má svoje príbehy. Takmer všetky náboženstvá obsahujú výpravné scenáre, ktorými vysvetľujú pôvod vesmíru a úlohu ľudstva v ňom. Smart túto oblasť označuje ako naratívnu dimenziu. Mytológia zohráva významnú úlohu aj v západnom ateizme. Ako povedal známy ateista Richard Dawkins v súvislosti s evolučnou teóriou Charlesa Darwina:

„Darwin umožnil človeku stať sa intelektuálne naplneným ateistom.“ Richard Dawkins

Evolúcia v tomto rámci slúži ako príbeh pôvodu, ktorý vysvetľuje, ako všetko vzniklo:

• Vesmír – z ničoho mal vzniknúť veľký tresk, kde „nič“ explodovalo a stalo sa všetkým.
• Ľudia sa mali vyvinúť z neľudských tvorov, čím sa ľudstvo stáva len ďalším druhom zvierat.
• Niektorí dokonca tvrdia, že ľudstvo je parazitom na Zemi a otvorene hovoria o potrebe znížiť populáciu až o 90 %.

Mnohí sa pokúšajú spojiť vieru v Boha s vierou v evolúciu, bez toho aby si uvedomovali hlboké prepojenie evolučného príbehu s ateizmom. Cirkvi by mali byť opatrné pri spájaní evanjelia s evolúciou, pretože svedectvá tých, ktorí po pochopení postavenia evolúcie vo vede opustili kresťanstvo, by mali byť pre cirkvi vážnym varovaním.

Experimentálna dimenzia náboženstva má dve rozdielne hľadiská. Prvé hľadisko predstavuje udalosť, ktorú niekto zažil ešte predtým, než bola považovaná za náboženskú. Napríklad učeníci fyzicky videli a dotýkali sa tela vzkrieseného Ježiša. Podobne sa tvrdí, že Charles Darwin rozvinul svoju evolučnú teóriu až po pozorovaní dôkazov z celého sveta, ktoré zhromaždil počas plavby na HMS Beagle. V skutočnosti však už poznal základný princíp evolúcie od svojho starého otca Erasmusa Darwina, ktorý o nej písal v diele Zoonomia.

Druhé hľadisko sa týka skúseností ostatných stúpencov. Mnohí ľudia pri účasti na náboženských obradoch prežívajú silné emócie. Na druhej strane ateisti často opisujú ateizmus ako oslobodenie od náboženstva a niektorí po jeho prijatí hovoria o pocite vnútorného uvoľnenia. Karl Marx tvrdil, že odstránenie náboženstva ako iluzórneho šťastia je krokom k skutočnému šťastiu.

„Ateistické odmietnutie božstva zahŕňa aj popretie posmrtného života. Ak neexistuje posmrtný život, potom v konečnom dôsledku nie je v živote ateistu vyššieho cieľa, než byť šťastný.“

Podľa Humanistického manifestu II má v živote význam len to, čo človeku dáva zmysel. Neskôr v Humanistickom manifeste III bola táto myšlienka upravená na hľadanie zmyslu vo vzájomných vzťahoch.

Smart vníma vieru ako súčasť experimentálnej dimenzie. Význam slova „viera“ býva často skresľovaný a posúvaný mimo svoj pôvodný zmysel. V kresťanstve je viera rozumná a znamená spoliehať sa na to, v čo dúfame, a byť si istý tým, čo nevidíme, ako hovorí Písmo.

„Viera je podstata toho, v čo dúfame, dôkaz toho, čo nevidíme.“ Židom 11:1

Nejde o slepú vieru v nemožné, ako to často tvrdia ateisti, ale o spoliehanie sa na Boží prísľub, ktorého zasľúbenia sa v dejinách ukázali ako verné a naplnené. Naopak, ateizmus si vyžaduje vieru v to, že zákony chémie, fyziky a biológie boli v minulosti porušené a že život vznikol z neživého prostredníctvom chemickej evolúcie.

Sociálna dimenzia náboženstva sa zameriava na hierarchiu a mocenské štruktúry v rámci náboženských systémov. Typickým príkladom je hinduistický kastový systém. V náboženstvách, ktoré sú misijne orientované, sem patrí aj spôsob, akým ľudia konvertujú k viere a ako misionári vykonávajú svoju činnosť. Súčasný ateizmus bol výrazne formovaný osobnosťami, ktoré aktívne a propagandisticky šírili svoj svetonázor.

V predslove svojej knihy The God Delusion (Boží blud) Richard Dawkins píše:

„Ak táto kniha bude účinkovať podľa môjho zámeru, potom z náboženských čitateľov, ktorí ju otvoria, budú ateisti, keď ju odložia.“

Dawkins tým vyjadruje nádej, že jeho kniha „obráti“ nábožensky založených ľudí na jeho svetonázor – čo je presne to, čo očakáva misionár ktoréhokoľvek náboženstva. Komunistické režimy sa v minulosti snažili premeniť náboženské spoločnosti na ateistické, často za cenu prenasledovania a represií. Tento prístup priamo nadväzuje na výroky Karla Marxa.

„[Náboženstvo] je opiátom ľudu. Zrušenie náboženstva ako iluzórneho šťastia ľudí je nevyhnutné pre ich skutočné šťastie.“

Marxisti vnímali odstránenie náboženstva ako krok smerom k opravdivému šťastiu pre obyčajných ľudí, aj keď sa to v praxi nikdy neuskutočnilo. Niektorí súčasní kritici dokonca hovoria o marxizme ako o náboženstve a tvrdia, že ide len o sektu širšieho náboženstva ateizmu.

Mnohí vedci zaujímajú v sociálnej hierarchii ateizmu vysoké postavenie, pretože ich výskum prispieva k pochopeniu sveta. Mimoriadne oceňovaní sú tí, ktorí rozsiahle píšu o evolúcii. Preto sa v mnohých vedeckých prácach objavujú odkazy na evolúciu, aj keď je ich súvislosť s témou minimálna alebo žiadna. Na viacerých školách sa tak ateizmus sprostredkovane vyučuje deťom aj počas hodín prírodných vied prostredníctvom evolučnej teórie.

Ateistický filozof Michael Ruse otvorene priznáva, že „evolúcia je náboženstvo“ a môže byť chápaná ako mýtická dimenzia ateizmu. Takýto spôsob prezentácie evolúcie možno považovať za nepriamu výučbu ateizmu. Niektorí ateisti dokonca obhajujú vedomé skresľovanie faktov, ak to vedie k väčšiemu počtu detí presvedčených o evolúcii.

Doktríny predstavujú súbor presvedčení a filozofických náuk, ktoré sa formovali v rámci náboženstiev. Nemusia byť vždy explicitne uvedené v náboženskej mytológii, no často z nej logicky vyplývajú. Príkladom je kresťanská doktrína o Trojici, ktorá síce nie je priamo formulovaná v Biblii, ale je z nej systematicky odvodená.

Súčasný ateizmus nadobudol výraznú popularitu v 18. a 19. storočí po období osvietenstva. V roku 1933 si viacerí ateistickí filozofi uvedomili dôsledky úpadku viery v Boha pre morálku spoločnosti a spísali súbor cieľov a zásad, ktoré mali slúžiť svetskej spoločnosti 20. storočia. Tak vznikol smer známy ako sekulárny humanizmus. Aj keď mnohí ateisti nepoznajú presné znenie Humanistického manifestu, často sa riadia zásadami, ktoré obsahuje.

Humanizmus vychádza z predpokladu vrodenej ľudskej dobroty. Napriek tomu, že ateistické doktríny manifestu akceptujú evolúciu ako pravdivú, sú v napätí s tým, čo by logicky vyplývalo z čisto evolučného príbehu.

V roku 1973 bol Humanistický manifest revidovaný ako reakcia na ohavnosti, ktoré ľudia spáchali počas 20. storočia, vrátane nacizmu a komunistických policajných štátov. Ukázalo sa, že napriek optimistickému pohľadu na ľudskú prirodzenosť ľudská dobrota nie je samozrejmosťou. Sekulárny humanizmus sa tak stal modernou doktrínou, ktorá sa pokúša nahradiť tradičné náboženské morálne systémy dôrazom na rozum, etiku a vedecký prístup. Napriek tomu zostáva kontroverzný, pretože je často vnímaný ako forma ateistického náboženstva.

Ateizmus býva často označovaný za morálne relativistický systém. Hoci sa ateisti môžu riadiť rôznymi etickými modelmi, v samotnom základe ateizmu chýba pevný morálny základ. Túto skutočnosť priznávajú aj známe osobnosti ako Richard Dawkins a William Provine. Bolo navrhnutých mnoho etických systémov, pričom jedným z najrozšírenejších je utilitarizmus, zameraný na maximalizáciu šťastia a minimalizáciu utrpenia, čo však nemusí viesť k spravodlivým rozhodnutiam.

Niektorí zašli ešte ďalej a vytvorili etické modely odvodené z evolúcie a princípu „prežitia najschopnejších“. Tieto myšlienky stáli v pozadí tragických udalostí, ako napríklad:

• masaker na Columbine High School
• streľba v škole Jokela vo Fínsku
• nacistické zločiny

Väčšina ľudí, bez ohľadu na vierovyznanie, intuitívne cíti, že systémy vedúce k takýmto zverstvám sú morálne nesprávne. Ateizmus však neposkytuje vždy logické vysvetlenie, prečo sú tieto činy objektívne zlé. Tento vnútorný rozpor priznal aj Richard Dawkins, keď otvorene poukázal na problém morálneho základu bez Boha.

„Pokiaľ ide o vedu, som zapálený darwinista, ale pokiaľ ide o vysvetlenie sveta, morálku a politiku, som vášnivý anti-darwinista.“

Jedným z výrazných príkladov vnútorného rozporu je situácia, keď dvaja evolucionisti napísali knihu s tvrdením, že znásilnenie je evolučný mechanizmus na šírenie mužských génov. Jeden z nich sa však zároveň trápil s odôvodnením, prečo je znásilnenie objektívne nesprávne, aj keď z čisto evolučného hľadiska môže byť biologicky zdôvodniteľné. Práve tu sa ukazuje napätie medzi opisom a morálnym hodnotením.

História ukázala, že svet riadený čisto ateistickou a evolučnou etikou môže byť nehostinným miestom na život. Mnohí ateisti to ticho uznávajú a radšej sa rozhodnú žiť podľa morálnych zásad iných náboženstiev alebo aspoň podľa zákonov uplatňovaných vládou. Tento prístup je síce pragmatický, no zároveň odhaľuje etický deficit ateistického svetonázoru.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že rituálna dimenzia je jediná oblasť, ktorá v ateistickom „náboženstve“ chýba. V tradičných náboženstvách však význam rituálov vyrastá z ich tesného spojenia s konkrétnymi historickými udalosťami. Napríklad sviatok Pesach pripomína útek Izraelitov z Egypta. Keďže ateizmus je relatívne nové hnutie, nemá bohatú dejinnú pamäť, ku ktorej by sa rituálne viazal.

V mnohých náboženstvách existujú rituály obiet, spevu či tanca, ktorých cieľom je uspokojiť bohov alebo duchov. Keďže ateizmus popiera existenciu bohov a duchov, nemá ani takéto klasické náboženské rituály. Napriek tomu však mnohí ateisti praktizujú „svetské rituály“, ako sú oslavy narodenín či účasť na sviatkoch iných náboženstiev. Typickým príkladom sú štátne kresťanské sviatky, ako Vianoce a Veľká noc.

Väčšina ateistov ich však slávi najmä ako kultúrnu tradíciu alebo dni pracovného pokoja a vedome odmieta ich pôvodný náboženský význam. V posledných rokoch sa objavuje aj nový typ ateistických rituálov v podobe verejných pamätných výročí. Typickým príkladom je februárové výročie narodenia Charlesa Darwina, prípadne výročie vydania diela Pôvod druhov. Tieto udalosti sú často verejne oslavované, niekedy dokonca v priestoroch, ktoré sa samy označujú ako „ateistické cirkvi“.

Možno si všimnúť, že tieto moderné ateistické pamätné akty sú neraz oslavované s väčšou horlivosťou než mnohé tradičné náboženské rituály. Ateizmus si tak vytvára nové formy rituálneho správania, ktoré umožňujú prejav identity a zároveň uctenie vedcov a myšlienok, považovaných za určujúce.

Podľa Niniana Smarta zahŕňa materiálna dimenzia náboženstva všetky hmotné prvky spojené s náboženským životom – umelecké predmety, budovy, ale aj prírodné miesta, ktoré sú považované za posvätné. Keďže ateizmus popiera božstvo, nemá ikony ani modly, ktoré by božstvo reprezentovali. Napriek tomu niektorí ateisti považujú za posvätnú samotnú prírodu.

V rámci materiálnej dimenzie ateizmu možno pozorovať dva extrémne postoje. Prvý chápe prírodné zdroje ako prostriedok na využitie v rámci prežitia najschopnejších, pričom človek je považovaný za najvyšší evolučný druh s právom ovládať prírodu. Druhý postoj naopak zdôrazňuje rešpektovanie prírody a tvrdí, že všetok život je hodnotný, ba dokonca istým spôsobom „posvätný“.

Oba tieto prístupy možno odvodiť z evolučnej mytológie, no v súčasnosti čoraz viac prevláda postoj, ktorý zdôrazňuje ochranu prírody a hodnotu života. Už pred viac ako sto rokmi G. K. Chesterton upozornil, že aj odmietnutie náboženstva si nevyhnutne vytvára vlastné posvätné symboly a morálne náhrady.

„Darvinizmus možno použiť na podporu dvoch bláznivých cností, ale nie na podporu ani jednej rozumnej. Príbuznosť a súperenie medzi všetkými živými tvormi môžu byť dôvodom byť buď neskutočne krutý, alebo prehnane precitlivený; ale nie pre zdravú lásku k zvieratám. Základným prvkom kresťanstva bolo toto: príroda nie je naša matka, príroda nie je naša sestra. Môžeme byť hrdí na jej krásu, pretože máme rovnakého Otca; ale nie je našou autoritou; máme ju obdivovať, ale nie napodobňovať.“

Ateistický pohľad na materiálnu dimenziu sveta je úzko prepojený s jeho postojom k etickej dimenzii. Pre mnohých ateistov je príroda hodná rešpektu, no tento rešpekt zvyčajne nevychádza zo spirituálneho presvedčenia, ale z humanistických a morálnych dôvodov. Hodnota prírody je tak odvodená z človeka, nie z jej vzťahu k Stvoriteľovi.

Ateisti často tvrdia, že ich viera nie je náboženstvom. Tento postoj im umožňuje šíriť svoje presvedčenie v prostredí, kde sú iné náboženské systémy zakázané, čo však nie je správne ani svetonázorovo neutrálne. Súčasný západný ateizmus nepochybne zahŕňa väčšinu náboženských dimenzií, ktoré definoval Ninian Smart, a postupne sa u neho začína formovať aj rituálna dimenzia. Preto je nepravdivé tvrdenie, že „nazývať ateizmus náboženstvom je ako nazývať plešatého podľa farby jeho vlasov“. Výstižnejšie by bolo prirovnanie k tomu, ako nazvať oholenú hlavu účesom.

Medzi ateizmom a inými svetonázormi, ktoré bývajú označované ako náboženské, je okrem popierania Boha len malý rozdiel. Ateisti sa často snažia vytvoriť dvojitý obraz, v ktorom prezentujú vedu a náboženstvo ako vzájomne nezlučiteľné. Tento rozpor je však umelý a falošný. Skutočný rozdiel totiž nie je medzi vedou a náboženstvom, ale medzi interpretáciami vedy, ktoré vychádzajú z rôznych svetonázorových základov.

Preto by ateizmus nemal byť vyučovaný ani presadzovaný v prostrediach, kde sú ostatné náboženstvá zakázané. Nemal by byť zvýhodňovaný ani zákonmi, ktoré sa tvária ako nábožensky neutrálne. Ak má byť ateizmus prezentovaný ako svetonázor, musí byť postavený na rovnakú úroveň ako ostatné náboženské systémy, a nie vydávaný za základ vedeckej pravdy.

Téma ateizmu ako náboženstva prirodzene patrí do oblasti svetonázorových systémov a preto úzko súvisí s apologetikou evanjelia, ktorá porovnáva kresťanský teizmus s alternatívnymi pohľadmi na realitu; ateistický metafyzický naturalizmus je zároveň jadrom sporov v oblasti Biblie a vedy, kde sa ukazuje, že aj veda je vždy interpretovaná cez svetonázor; širší kontext porovnania ideológií a náboženských systémov rozvíja aj tematika pohanských náboženstiev, pričom filozofické a duchovné dôsledky ateizmu zapadajú do rámca teológie, ktorá skúma pôvod zmyslu, morálky a pravdy; moderné sekulárne ideológie, ktoré nahrádzajú náboženstvo, sú navyše prepojené aj s témou New Age a NWO, kde sa ukazuje, že človek je neustále vedený nejakou vierou – aj keď tvrdí, že žiadnu nemá.