2.časť – Genéza soboty

Teraz, keď už poznáme význam kľúčových slov a potrebné súvislosti, prečítajme si znovu celú správu o stvorení. V tejto správe sú naše redakčné doplnenia uvedené v hranatých zátvorkách a významové výrazy sú zvýraznené tučným, podčiarknutým písmom. Celý opis stvorenia sa nachádza v Genezis 1. a 2. kapitole; tu uvádzame len súvisiace verše.

DIELO PRVÉHO DŇA (KAPITOLA 1.) – 1 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. 3 Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil svetlo od tmy.

DIELO DRUHÉHO DŇA – 7 Urobil oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. 8 Oblohu nazval nebom. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý.

DIELO TRETIEHO DŇA – 9 „Vody, ktoré sú pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. [oddelil súš od vôd] 10 Súš nazval zemou a zhromaždenie vôd morom. A videl, že je to dobré.

DIELO ŠTVRTÉHO DŇA – 14 „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci, aby boli na znamenie pre obdobia, dni a roky.“ 16 Urobil dve veľké svetlá – väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou – i hviezdy. 18 Mali oddeľovať svetlo od tmy. A videl, že je to dobré. 19 A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý.

DIELO PIATEHO DŇA – 20 „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory nech lietajú ponad zem.“ [oddelil vodné tvory od lietajúcich] 21 stvoril veľké morské zvieratá i všetky okrídlené tvory podľa ich druhu. 22 požehnal ich a povedal: „Ploďte a množte sa.“

DIELO ŠIESTEHO DŇA – 26 „Urobme človeka na náš obraz.“ [rozlíšil nadradené tvory od podradených] 27 stvoril človeka ako muža a ženu. [rozlíšil muža a ženu] 28 požehnal ich a povedal: „Ploďte a množte sa, naplňte zem a panujte.“

DIELO SIEDMEHO DŇA (KAPITOLA 2.) – 1 Takto boli ukončené nebo a zem. 2 Siedmy deň skončil svoje dielo a odpočíval [šábat]. 3 Siedmy deň požehnal [barak] a zasvätil [kadoš] – oddelený deň – lebo v ňom odpočíval od všetkých diel. 4 Taký je pôvod neba a zeme v čase, keď Pán [JHVH] urobil zem a nebo.

Celé stvoriteľské dielo je nasmerované k človeku a vyúsťuje do šiesteho dňa, keď bol človek stvorený. Text však jasne ukazuje, že týmto dňom sa dielo neskončilo. Ukončené bolo až siedmeho dňa. Z tohto pohľadu má celé stvorenie sedemdňový charakter, pričom siedmy deň predstavuje jeho vyvrcholenie. Počas všetkých siedmich dní prebiehal proces, ktorý zahŕňal stvorenie aj usporiadavanie.

Zatiaľ čo stvorenie označuje vznik niečoho nového, robenie vyjadruje proces oddeľovania a usporiadania už existujúcich hodnôt. Práve táto kombinácia tvorí jednotné dielo. Zaujímavé je, že pojem „dielo“ sa v texte objavuje až v súvislosti so siedmym dňom, teda až v okamihu, keď je proces úplne zavŕšený. V biblickom zápise tak vidíme, že jednotlivým hodnotám sú postupne priraďované nové významy prostredníctvom oddeľovania.

• 1. deň – oddelil svetlo od tmy
• 2. deň – oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou
• 3. deň – oddelil súš od vôd
• 4. deň – oddelil deň od noci a svetlo od tmy
• 5. deň – oddelil vodné tvory od lietajúcich
• 6. deň – oddelil nadradené tvory od podradených
• 7. deň – oddelil činnosť od odpočinku, teda konanie od spočinutia

Z tohto prehľadu vyplýva, že siedmy deň nadväzuje na predchádzajúcich šesť dní rovnakým princípom oddeľovania, no zároveň sa od nich zásadne líši obsahom. Počas prvých šiestich dní sa oddeľujú výsledky činnosti, zatiaľ čo v siedmy deň je oddelená samotná činnosť. Práve tu sa objavuje nová hodnota – odpočinutie, ktoré zahŕňa aj ukončenie procesu. Bez tohto ukončenia by celé dielo nedávalo zmysel ako uzavretý celok.

Ak prijmeme biblické svedectvo, že siedmeho dňa bolo dielo dokonané, potom zároveň chápeme, že ukončenie predpokladá začiatok. Každé zavŕšenie má svoj počiatok. Správa o stvorení to vyjadruje hneď v prvej vete:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

Počiatok tu neoznačuje prvý stvoriteľský deň, ale slúži ako úvod k celému procesu. Nejde o časový bod v bežnom zmysle slova, ale o prechod, v ktorom sa nekonečné stretáva s konkrétnym. Prvý deň tak organicky vyrastá z tohto počiatku bez ostrej hranice. Počiatok možno chápať ako styčný bod, kde sa začína vzťah medzi tým, čo je večné, a tým, čo má svoj začiatok. Ak je podstatou jednej strany nekonečnosť a druhej časový vstup, potom ani ukončenie nemôže byť obyčajnou časovou hranicou.

Práve preto je záver stvoriteľského procesu vyjadrený prestaním činnosti a prechodom do odpočinku. V tom istom nepostrehnuteľnom okamihu, keď sa činnosť zastavila, začal odpočinok. A naopak – začiatok odpočinku zároveň znamenal ukončenie činnosti. Z ľudského pohľadu ide o nerozlíšiteľný okamih, v ktorom sa spája koniec konania so začiatkom spočinutia. Práve preto ŠáBaT nie je len pomenovanie ani príkaz.

ŠáBaT je realita!

Vyjadruje princíp siedmeho dňa, v ktorom sa ukončenie a odpočinutie stávajú jednou neoddeliteľnou skutočnosťou. Ide o realitu úžasne dokonalej jednoty, v ktorej sa spája ukončenie stvoriteľskej činnosti s odpočinutím. ŠáBaT vyjadruje skutočnosť, že siedmeho dňa nastáva Božie odpočinutie. Túto realitu vnímame ako oddelený siedmy deň, ktorý má svoj jedinečný význam.

Takýmto spôsobom je človeku darované odpočinutie, aby v ňom dokázal vnímať večnosť v rámci časovo obmedzeného chápania.

V tomto odpočinutí je v dokonalej jednote prepojený koniec aj začiatok, podobne ako v nekonečnom kruhu. No nekonečnosť sama osebe by pre človeka znamenala všednosť. Preto je siedmy deň nielen oddelený, ale nesie aj požehnanie, aby oddelenie času nebolo len mechanickým značením, ale radostným očakávaním a prijímaním daru, ktorý so sebou tento deň prináša.

Boh nie je obmedzený časom ani priestorom. Z toho vyplýva, že môže byť prítomný v rovnakom čase na každom mieste a zároveň zotrvávať od vekov až naveky. Práve preto sa hovorí, že je „vždy – všade“. Naproti tomu ľudský život je prirodzene ohraničený časopriestorom. Každý človek ho síce vníma často len podvedome, no celé ľudské bytie a konanie je mu bytostne podriadené. Pre človeka preto platí princíp „teraz – tu“.

Podľa vzťahu k času, priestoru a osobám môžeme rozlíšiť tri základné typy stretnutí:

• Stretnutie človeka s človekom
• Stretnutie človeka s Bohom
• Stretnutie Boha s človekom

Pri stretnutí človeka s človekom je vždy potrebná zhoda času aj priestoru. Ak sa majú dvaja ľudia stretnúť, musia si určiť kedy a kde. Stretnutie nastane iba vtedy, keď obaja splnia obe podmienky súčasne. Ak jedna z nich chýba, k stretnutiu nedôjde. Pri plánovaných stretnutiach sú preto nevyhnutné tri základné informácie: miesto, čas a osoby. Inak povedané: kde, kedy a kto.

Napríklad oznámenie, že „Ján Fox z Prahy vystúpi v Divadle hudby v pondelok o 18. hodine“, je zrozumiteľné len vtedy, ak sú dodržané všetky tieto údaje. Ten, kto má skutočný záujem, nepríde v iný deň ani na iné miesto. Práve v tom spočíva praktickosť tohto typu stretnutia. Človek s človekom sa stretáva výlučne vtedy, keď sa čas aj priestor zhodujú.

Pri stretnutí človeka s Bohom neplatí rovnaký princíp. Toto stretnutie nie je viazané na konkrétne miesto, pretože Boh nie je obmedzený priestorom. Základom tohto stretnutia je skutočnosť, že on prichádza k nám, nie my k nemu. Aj vtedy, keď má človek dojem, že prichádza k Bohu z vlastnej iniciatívy, v skutočnosti ide vždy o Božiu odpoveď.

Typickým príkladom je modlitba. Podobá sa telefonickému rozhovoru – môžeme hovoriť s niekým, koho nevidíme a kto je priestorovo vzdialený. Hoci technicky prekonávame priestor, rozhovor je stále závislý od času, teda od momentu, keď druhá strana odpovie.

Rovnako je to aj pri stretnutí človeka s Bohom. Ak na volanie prichádza odpoveď, priestor prestáva byť prekážkou. Stretnutie je však vždy viazané na čas – na okamih, v ktorom sa človek obracia k Bohu. Preto toto stretnutie nie je obmedzené priestorom, ale je bytostne viazané na čas.

• STRETNUTIE V ČASE A PRIESTORE

Boh nie je viazaný ani časom, ani priestorom, človek však áno. Preto pozvanie k stretnutiu musí mať – kvôli človeku – konkrétny časopriestorový rámec, teda jasné „kedy a kde“. Takýmto typickým stretnutím bolo starozákonné zhromaždenie, ktoré sa odohrávalo v určenom čase a na určenom mieste, konkrétne v sobotu. Nešlo o trvalé prebývanie, ale o prichádzanie k stretnutiu. Neboli to úradné hodiny, ale vedomé stretnutia s tými, ktorí o ne stáli. A tým, že sa stretávali s ním, stretávali sa zároveň aj navzájom.

• STRETNUTIE V ČASE

Ide o osobitný druh stretnutia, pretože „Najvyšší nebýva v domoch zhotovených rukou“, ako zaznieva v prorockom vyjadrení:

„Nebo je mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh. Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán, alebo aké je miesto môjho odpočinku?“ Sk 7:48–49

Toto slovo potvrdzuje, že ak pozvanie vychádza zhora, nejde o pozvanie viazané na priestor. Aby však k stretnutiu mohlo dôjsť, je daný časový údaj – teda „kedy“. Základným princípom takéhoto stretnutia je, že aj keď je prítomný všade, nerozdeľuje sa. To umožňuje neobmedzenému množstvu ľudí stretnúť sa s ním v tom istom čase, hoci na nespočetných miestach. Práve to je princíp stretnutia v čase.

Miesto stretnutia je dané vlastnosťou pozývateľa – všade. Typickým príkladom je sobota, odpočinutie ustanovené siedmeho dňa stvorenia. Termín je pravidelný, dĺžka trvania vymedzená a oboje je určené kvôli človeku. Ide teda o pozvanie a keďže pozývateľ určuje podmienky, určuje aj čas stretnutia. Tento čas je zásadný, pretože zaznelo:

„Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ J 5:17b

Preto bol určený spoločne platný deň odpočinku – siedmy deň. Aby bol tento termín jasne známy, bol zaznamenaný medzi základné prikázania:

„Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a konať všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu… Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho požehnal a zasvätil.“ Ex 20:8–11

• STRETNUTIE MIMO ČASU A PRIESTORU

Existuje aj iný typ stretnutia, ktorý sa nevzťahuje na súčasnosť, ale je zasľúbením. Ide o stretnutie, ktoré má podobu bytia v bezprostrednej blízkosti. Tento stav už nie je obmedzený časom ani priestorom, pretože ide o kvalitu existencie, ktorú charakterizuje neporušiteľnosť. Táto kvalita vytvára novú kategóriu – večnosť.

Cieľom bolo ukázať, že:

• ŠáBaT v sebe nesie rozmer večnosti.
• ŠáBaT má jasný časový rámec.
• ŠáBaT je postavený na pravidelnej perióde.

Téma genézy soboty je neoddeliteľne zakotvená v správe o stvorení sveta a prirodzene zapadá do širšieho rámca Genezis a počiatok, kde sa odhaľuje Boží poriadok času, oddelenie dní a význam siedmeho dňa; úzke prepojenie medzi stvorením a sobotou sa ďalej rozvíja v tematike Sobota vs. nedeľa, ktorá ukazuje, že sobota nevzniká v zákone, ale už pri stvorení sveta, a preto presahuje hranice jedného národa; biblický a prorocký rozmer tejto pravdy dopĺňa aj rehabilitácia soboty, kde je sobota predstavená ako znamenie Stvoriteľa, pamätník stvorenia a odpočinok v Bohu, ktorý smeruje k plnosti kresťanského života a návratu k pôvodnému Božiemu zámeru.