Genezis – pravdivý základ viery?

Mnohí praktizujúci kresťania považujú názor, že prvých niekoľko kapitol knihy Genezis zachytáva skutočné dejiny, za niečo podobné viere v rozprávku. Namiesto toho, aby prijali správu o stvorení a dejinnom pôvode človeka, ktorú potvrdil Kristus aj jeho apoštoli, volia radšej vieru v učenie ateistov a ľudí, ktorí odmietajú Boha. Napríklad:

• Navzdory jasným výrokom Biblie, že Boh pôvodne stvoril dokonalý svet – svet odrážajúci jeho zvrchovanú dobrotu –, veria, že sa život od svojho počiatku vyvíjal výlučne cestou prírodného výberu a „prežitia najschopnejších“.
• Namiesto prijatia skutočnosti, že Boh stvoril prvého človeka zázračným aktom osobitného stvorenia, tvrdia, že ľudstvo vzniklo „cestou surovosti a krutosti“ z prírody, prostredníctvom evolučného procesu, ktorý si vyžadoval milióny rokov chorôb, vzájomného zabíjania a zúfalého boja o prežitie.
• Zatiaľ čo Písmo jasne učí, že smrť vstúpila do sveta skrze hriech, títo ľudia nadšene prijímajú Darwinovu teóriu, podľa ktorej bola smrť prítomná vo svete dávno predtým, než existoval akýkoľvek človek schopný zhrešiť.

Nedbajúc na Kristovo varovanie, aby sme sa nedržali davu (Matúš 7:13), zatvrdene lipnú na väčšinovom názore a obetujú Božie slovo na oltár ľudského „poznania“. V dôsledku toho sa základné kresťanské doktríny, ako napríklad Božia dobrota, menia na abstraktné pojmy, a nie na pevné a spoľahlivé pravdy.

Ďalšie články viery, ako prvotný hriech a ľudská zodpovednosť za stav sveta, sú dokonca otvorene popierané. Presadzovanie týchto preukázateľne antibiblických názorov je ospravedlňované tvrdením, že ich údajne potvrdila veda. Skutočnosť je však taká, že táto „veda“ je rovnako neobhájiteľná ako teológia, ktorú pomáha presadzovať, pretože známe vedecké fakty sú omnoho viac v súlade s biblickou správou o stvorení a dejinách Zeme než s evolučnou teóriou.

Podľa ateistického stvoriteľského príbehu začal vesmír „veľkým treskom“. Len máloktorí ateisti si však uvedomujú, aké obrovské množstvo slepej viery je potrebné na prijatie takejto teórie. Ako by mohol vesmír vzniknúť z ničoho? Nedávno sa nás o tom pokúšal presvedčiť profesor Richard Dawkins:

„Zdravý rozum sa prirodzene vzpiera myšlienke, že niečo môže vzniknúť z ničoho. Naša intuícia nám hovorí, že to nie je možné. A práve preto je to zaujímavé. Všetko, čo súvisí so vznikom vesmíru, je fascinujúce. Muselo to byť niečo mimoriadne tajomné, čo stálo pri jeho zrode.“

Všimli ste si to? Tvrdí, že vesmír vznikol z ničoho, no zároveň priznáva, že „muselo to byť niečo tajomné“. Tento rozpor poukazuje na zásadný problém. Podľa profesora Oxfordkej univerzity Rogera Penrosa je pravdepodobnosť, že veľký tresk náhodne vytvoril usporiadaný vesmír, aký pozorujeme dnes, približne 1 ku 10^(10^23). Ide o tak nepredstaviteľne nízku pravdepodobnosť, že ju nemožno ani zmysluplne opísať. V porovnaní s ňou vyzerá pravdepodobnosť 1 ku počtu atómov v biliónoch biliónov biliónov vesmírov ako takmer istota.

Niektorí svetskí kozmológovia sa však týmto problémom nenechávajú znepokojiť a tvrdia, že riešením je existencia obrovského množstva vesmírov – možno dokonca nekonečného počtu – z ktorých sa jeden náhodou vydaril, a to práve ten, v ktorom žijeme. Keďže však pozorujeme len jeden jediný vesmír, ide skôr o vedeckú fantáziu než o vedecký fakt. Pravdou zostáva, že veda nepozná žiadny prirodzený proces, ktorý by dokázal vytvoriť vesmír – nieto ešte taký precízne usporiadaný vesmír, aký pozorujeme.

Skutočná veda preto poukazuje na nadprirodzený zásah, presne taký, o akom čítame v Biblii.

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Genezis 1:1

Veriť tomuto výroku je oveľa logickejšie než veriť v ateistický príbeh o stvorení, ktorý sa snaží vysvetliť vznik všetkého bez Stvoriteľa.

Podľa populárneho výkladu mal po veľkom tresku vzniknúť život spontánne z bežných chemických látok. Aj ten najoddanejší evolucionista však priznáva, že neexistuje vysvetlenie, ako by tento proces mohol prebiehať. Keď sa Richarda Dawkinsa pýtali, či má predstavu o tom, ako život začal, odpovedal: „Nie, nemá ju nikto.“ Dôvod je jednoduchý:

Zo známych zákonov chémie vyplýva, že molekuly potrebné pre život by sa samovoľne nikdy nevytvorili, ale naopak by sa rýchlo rozpadli. Navyše tieto molekuly nesú informácie a fungujú ako softvér, ktorý žiadny známy prírodný proces nedokáže vytvoriť.

Nikto totiž nevie vysvetliť, ako by mohol vzniknúť programovací proces, ktorý je nevyhnutný pre akýkoľvek život. Pozorovanie ukazuje, že je potrebný buď predchádzajúci program, alebo zdroj inteligencie. Skutočná veda tak opäť svedčí o nadprirodzenom pôvode živého sveta.

Kresťanské učenie je preukázateľne založené na faktoch zaznamenaných v knihe Genesis, ktorá tak zostáva pevným základom našej viery. Aby evolucionisti mohli tvrdiť, že došlo k evolúcii, musia preukázať nielen to, že „skutočne došlo ku chemickej evolúcii“, ale aj to, že sa u tohto tzv. prvého organizmu vyvinul reprodukčný mechanizmus. A samozrejme, tento organizmus by sa musel rozmnožiť skôr, než zomrel – čo je mimoriadne nepravdepodobné. Na to, aby človek uveril v evolúciu, je potrebná veľmi silná viera.

„Nemám dosť viery na to, aby som bol ateistom.“ – knihu napísali Dr. N. Geisler a F. Turek (pozn. edit.)

Evolucionisti tvrdia, že fosílie v horninách rozprávajú príbeh miliónov rokov evolúcie, príbeh mikróbov, ktoré sa postupne menili na ľudí. Nielenže však systematicky chýbajú prechodné fosílie, ale mnohé geologické pozorovania naznačujú, že horniny vznikali rýchlo za podmienok katastrofickej potopy, a nie pomaly počas dlhých vekov.

Niektoré vrstvy hornín sa tiahnu naprieč celými kontinentmi, ako napríklad tapeatské pieskovce, ktoré pokrývajú veľkú časť Severnej Ameriky. Kriedové vrstvy v Anglicku možno sledovať naprieč celou Európou až na Blízky východ; tie isté vápencové horniny sa tiahnu z Portugalska cez južné Francúzsko až po Kaukaz.

Rozsah týchto formácií svedčí o masívnej celosvetovej vodnej katastrofe, nie o pomalom a lokálnom ukladaní sedimentov, aké pozorujeme dnes.

Mnohé skameneliny, vyzdvihnuté z hornín údajne starých milióny rokov, vyzerajú takmer rovnako ako dnešné živé organizmy. Sú známe ako „živé fosílie“ a predstavujú vážny problém pre evolučnú teóriu. Ak je evolučný proces schopný zmeniť tvory podobné opiciam na ľudí za niekoľko miliónov rokov, prečo nedokáže zmeniť niektoré organizmy ani za desiatky či stovky miliónov rokov?

Navyše niektoré pozostatky dinosaurov obsahujú mäkké, ohybné tkanivá, proteíny a dokonca aj DNA, čo naznačuje, že nemôžu byť staré milióny rokov. Tieto fakty, spolu s rozsiahlymi fosílnymi pohrebiskami, opäť svedčia o biblickej pravde, ktorá hovorí o nedávnej celosvetovej Potopě.

Evolucionisti tvrdia, že podobnosti medzi ľudskou DNA a DNA šimpanzov dokazujú spoločného predka. Podľa nich sme takmer opicami. Zároveň však zdieľame približne 50 % DNA s banánmi, čo sotva znamená, že sme napoly banán. V skutočnosti genetická veda potvrdzuje to, čo o pôvode človeka hovorí Biblia. Dokonca aj materialistickí genetici pripúšťajú, že analýzy DNA ukazujú, že celé ľudstvo pochádza z jedného muža a jednej ženy.

Samozrejme, spochybňujú, že žili v rovnakom čase a že vtedy nežili aj iní ľudia – no nedokážu to dokázať. Kým antropológia prináša evolucionistom len málo istoty, tým, ktorí dôverujú Božiemu slovu, prináša množstvo potvrdení.

Legendárne príbehy o stvorení a celosvetovej Potope, nápadne podobné záznamu knihy Genezis, nachádzame v kultúrach po celom svete. Od ostrova Tahiti, cez Eskimákov z oblasti Point Barrow na Aljaške, až po africké kmene hovoriace jazykom ewe – tradície hovoria, že prvý človek bol utvorený zo zeme, presne ako v Genezis 2:7.

Jedna legenda zo Strednej Ameriky, zaznamenaná v posvätnej knihe starých Aztékov, hovorí, že 1716 rokov po stvorení sveta došlo k veľkej Potope, pri ktorej voda siaha viac než sedem metrov nad najvyššie hory. Kniha spomína aj zmätok jazykov po postavení vysokej veže a následné rozptýlenie ľudstva po celej Zemi.

 To je presne to, čo by sme očakávali, ak sa ľudstvo rozptýlilo z Bábelu približne pred 4 000 rokmi, ako učí Biblia, a nie to, čo by sme čakali, keby sa človek vyvinul v Afrike pred 60 000 až 100 000 rokmi, ako tvrdí evolučná teória.  Mohli by sa takéto detailné legendy, prenášané prevažne ústnym podaním, zachovať desiatky tisíc rokov?

Štúdie tempa populačného rastu predstavujú pre evolucionistov ďalší vážny problém.

Kde sú všetci tí ľudia, ak populácia rástla po celé miléniá, ako tvrdia? Výpočty ukazujú, že dnešná svetová populácia približne sedem miliárd ľudí zodpovedá tomu, čo by sme očakávali, keby tri páry vystúpili z Archy asi pred 4 350 rokmi (Genezis 9:18–19). Naopak, výpočty založené na evolučnej časovej mierke by viedli k absurdnému číslu približne dvesto biliónov biliónov ľudí, a to aj pri extrémne nízkom tempe rastu.

Štúdium jazykov zároveň potvrdzuje biblickú históriu. Pri skúmaní svetových jazykov smerom do minulosti nie je možné nájsť jeden alebo dva pôvodné jazyky, ako by sa dalo očakávať podľa evolučnej teórie. Namiesto toho lingvisti rozlišujú nanajvýš niekoľko desiatok odlišných a vzájomne nesúvisiacich jazykových rodín – čo je v súlade so správou o pomätení jazykov v Bábele (Genesis 11).

Keď Charles Darwin navštívil Ohňovú zem na samom juhu Južnej Ameriky, stretol sa tam s viacerými Patagóncami, ktorých považoval za divochov a za príklad menej vyvinutých ľudí. O ich jazyku napísal, že „si sotva zaslúži byť nazývaný artikulovaným“ a že „krik domácich zvierat je oveľa zrozumiteľnejší“. V tomto hodnotení sa však zásadne mýlil. Skutočnosť je taká, že napríklad jamančina bola bohatšia a obsahovala viac emočne zafarbených výrazov než angličtina.

Prvý pokus o slovník jamančiny obsahoval 32 000 slov vrátane ich skloňovaných a časovaných tvarov. Patagónci mali slová pre viac než päť druhov snehu a viac ako päťdesiat výrazov pre rodinné vzťahy. V tomto svetle by bolo možné povedať, že boli jazykovo vyspelejší než Briti, čo priamo vyvracia Darwinove názory o ich údajnej zaostalosti.

(Počet pôvodného obyvateľstva Ohňovej zeme – Šelknamov, Haušov, Jamanov, Alakalufov a ďalších – sa pred príchodom Európanov odhaduje na približne 10 000 ľudí. V roku 1910 ich zostalo už len 350 a dnes ich potomkovia čítajú len niekoľko jednotlivcov. Pozn. prekl.)

Bill Cooper je viceprezidentom Creation Science Movement vo Veľkej Británii a uznávaným historikom a učencom. Z poverenia British Library prepisoval a redakčne pripravil posledné vydanie prekladu Nového zákona z roku 1388 od Willama Tyndalea. Je autorom mnohých článkov a kníh, vrátane známej publikácie After the Flood, v ktorej dokumentuje, ako najstarší Európania zaznamenali svoj pôvod od Noacha.

Jeho kniha The Authenticity of the Book of Genesis (Vierohodnosť knihy Genesis) má viac než 400 strán a je naplnená dobre zdokumentovanými faktmi, ktoré potvrdzujú historicitu prvej knihy Biblie. Archeológovia aj študenti dejepisu vedia, že múzeá uchovávajú množstvo pamiatok na dávne civilizácie, ktoré existovali v oblasti Blízkeho východu približne okolo roku 2500 pred Kristom.

Písomné pramene z tohto obdobia obsahujú množstvo rozprávaní, ktoré sú identické alebo veľmi podobné zápisom o udalostiach zaznamenaných v knihe Genesis – ako sú stvorenie sveta, Adam a Eva, Potopa a pomätenie jazykov v Bábele.

Tí, ktorí zavrhovali Bibliu s tvrdením, že ide len o ľudské dielo, často argumentovali tým, že autori knihy Genezis čerpali z pohanských zdrojov. Bill Cooper však poukazuje na závažné dôkazy, ktoré svedčia o tom, že Genesis predstavuje pôvodný a autentický záznam. Mnohé podobné záznamy susedných kmeňov sú len skreslenými verziami pôvodných pravdivých udalostí, ktoré boli dosvedčené patriarchami a odovzdávané z generácie na generáciu Noachovými potomkami.

Cooper ďalej dokladá, že po celom svete sa zachovali správy o stvorení, globálnej potope a pomätení jazykov, ktoré sa pozoruhodne podobajú správe v knihe Genezis. To poukazuje na spoločný zdroj a potvrdzuje biblickú správu o rozptýlení ľudstva v Babylone. Cooper sa zaoberá aj legendami o potope, ktoré pochádzajú z obdobia, keď ešte nemohla existovať žiadna kresťanská tradícia.

Podľa modernistov bola väčšina materiálu knihy Genezis zhromaždená počas obdobia babylonského exilu v 6. storočí pred Kristom. Zároveň sa tvrdí, že správa o stvorení v Genezis nie je ničím viac než opakovane prepracovanou verziou príbehu zo sumersko-babylonských tabuliek Enuma eliš. Cooper však zdôrazňuje, že tieto tvrdenia nie je možné zosúladiť s faktami (str. 22–41).

Samaritánsky opis židovského Pentateuchu je napísaný v staršej forme hebrejčiny, ktorá sa používala ešte pred odchodom Izraelitov do exilu. Najstarší samaritánsky opis obsahuje viac než dvetisíc jazykových skreslení oproti pôvodnému židovskému rukopisu. Takéto skreslenia by sa museli nahromadiť počas dlhých storočí, čo robí veľmi nepravdepodobnou domnienku, že si Samaritáni zaobstarali opis Pentateuchu až po návrate Izraelitov z Babylona.

Liberálni teológovia často tvrdia, že správa o potope v Genezis vychádza z babylonského mýtu, konkrétne z Eposu o Gilgamešovi. Tento epický príbeh patrí medzi najstaršie zachované literárne diela. Bol zaznamenaný na hlinených tabuľkách datovaných približne do 7. storočia pred Kristom, hoci sa považuje za opis oveľa staršieho textu, pochádzajúceho asi z roku 1800 pred Kristom.

Správa v Epose o Gilgamešovi vykazuje prekvapujúcu podobnosť so správou v knihe Genezis. Epos o Gilgamešovi opisuje skazenosť ľudstva pred potopou, zaplavenie zeme ako božský trest, stavbu archy spravodlivým mužom a záchranu zvierat. Spomína zničenie ľudstva, použitie vtákov na sledovanie ústupu vôd, spočívanie archy na hore a prinášanie obete na zmierenie. Práve tieto podobnosti vedú niektorých k presvedčeniu, že babylonský mýtus je pôvodným zdrojom, ktorý ovplyvnil ostatné tradície.

Avšak Bill Cooper ponúka alternatívne a pravdepodobnejšie vysvetlenie. Podľa neho ide len o jeden z mnohých záznamov o potope, ktoré Noachova rodina odovzdávala svojim potomkom. Tieto správy, zachované v kultúrach vzniknutých po rozptýlení ľudstva v Babylone, prežili vo forme legiend nových národov po celom svete. Cooper uvádza neúprosné dôkazy, ktoré vyvracajú tvrdenie modernistov, že babylonská legenda o potope je zdrojom všetkých ostatných legiend o potope.

Významným dôkazom je objav tabuľky počas archeologických vykopávok v Nippure, starobylom babylonskom meste, vedených Pennsylvánskou univerzitou. Tabuľka obsahuje rozprávanie o potope datované minimálne do obdobia okolo 2005 pred Kristom, teda o mnoho storočí skôr, než samotný Epos o Gilgamešovi. Je napísaná v semitskej babylončine, čo poukazuje na jej blízky vzťah k biblickej hebrejčine.

Tieto objavy potvrdzujú, že správa o potope v Genezis je pôvodná a autentická a že sa neskôr objavila v rôznych mýtoch po celom svete, nie ako výsledok pohanského vplyvu, ale ako odraz historickej udalosti. Jazyk tejto tabuľky je natoľko blízky jazyku knihy Genezis, že jej prekladateľ, profesor H. V. Hilprecht, napísal:

„…jej význam je ešte posilnený tým, že sa v najdôležitejších podrobnostiach pozoruhodne zhoduje s biblickou verziou potopy – omnoho viac než ktorákoľvek z doposiaľ známych klínopisných verzií.“ (str. 392)

Verzia potopy v Genezis, na rozdiel od mnohých iných príbehov, sa neodchyľuje od pôvodnej správy ani v detailoch. Jej jasne monoteistický charakter je kľúčovým dôkazom, že je staršia než všetky ostatné babylonské legendy. Tento objav patrí medzi najcennejšie argumenty pre tých, ktorí obhajujú Bibliu pred útokmi liberálnych teológov, pretože potvrdzuje, že Epos o Gilgamešovi je skôr nezávislým svedectvom pravdy o potope zaznamenanej v Biblii.

Ďalším silným dôkazom, že Epos o Gilgamešovi nie je pôvodným prameňom, je samotná archa. V Genezis ide o plavidlo schopné plavby, ktoré odolalo obrovskej vlne, zatiaľ čo archa v Gilgamešovi má tvar kocky, ktorá by sa pravdepodobne prevrátila. Tento rozdiel vyplýva zo skutočnosti, že Babylončania žili ďaleko od mora a nemali skúsenosti s námorníctvom, čo robí ich opis plavidla nepraktickým.

Bill Cooper poukazuje aj na ďalšie pozoruhodné detaily z legiend o potope, ktoré podporujú moderný kreacionistický pohľad na tieto udalosti. Napríklad legenda Benua-Jakunov, kmeňa z Malajského polostrova, hovorí o zemi s kožou, pod ktorou sa nachádza priepasť s podzemnou vodou. Podľa tejto tradície bohovia spustili potopu tým, že túto „kožu“ prerazili, čo môže naznačovať tektonické pohyby dosiek.

Maorská legenda pripisuje značnú časť príčin potopy geologickým procesom a zdvihnutiu podzemných vôd. Opisuje zem po potope ako popraskanú a roztrhnutú, čo opäť poukazuje na rozsiahle geologické zmeny. Legenda Tahiťanov spomína padajúce kamene, ktoré by mohli súvisieť s teoretickým bombardovaním meteoritmi, o ktorom niektorí kreacionisti uvažujú v súvislosti s ranými fázami potopy.

Svedectvá o zmätení jazykov a stavbe veže v Babylone sa nachádzajú po celom svete v legendách aj historických záznamoch. Medzi najstaršie patrí sumerský epos Enmerkar a pán Aratty, ktorý pravdepodobne vznikol v 21. storočí pred Kristom. Tento epos opisuje obdobie, keď „celý svet chválil Enlila jedným jazykom“, čo poukazuje na pôvodnú jazykovú jednotu pred zmätením, ku ktorému došlo po stavbe babylonskej veže.

Ďalším významným svedectvom je tabuľka objavená a preložená kresťanským asyrológom Georgeom Smithom v roku 1875, ktorá rozpráva o hriechu staviteľov veže a o ich odsúdení „otcom všetkých bohov“, ktorý im zmiatol jazyk a zabránil dokončeniu diela.

Tento text pochádza zo 7. storočia pred Kristom a predstavuje jeden z kľúčových historických dokladov zmätenia jazykov.

Podobné tradície si uchovali aj Gréci a Rimania, vrátane príbehu Hestiaia z Perinthu, žiaka Platóna, ktorý opisuje stavbu veže a následné rozptýlenie národov. Mexickí Toltékovia majú vo svojich legendách takisto príbehy o zmätení jazykov a následnom vysťahovaní predkov do Ameriky, kde podľa tradície žili v jaskyniach. Tieto správy bývajú niekedy spájané s dávnymi jaskynnými obyvateľmi, ktorých niektorí evolucionisti považujú za predstaviteľov primitívneho ľudského života.

Výskumy starovekých jazykov ukazujú, že v minulosti boli tieto jazyky zložitejšie a v priebehu času sa postupne zjednodušovali. Tento trend je zreteľný pri starej latinčine, gréčtine, hebrejčine, čínštine aj indiánskych jazykoch. Rané jazyky dokázali vyjadriť viac informácií menším počtom slov a umožňovali oveľa presnejšie formulácie. To však odporuje evolučnej predstave, podľa ktorej sa jazyk vyvíja od jednoduchých foriem k zložitejším.

Výskumy jednoznačne ukazujú, že teória o vývoji ľudského jazyka od primitívnych foriem k sofistikovanejším nie je podložená dôkazmi. Domorodé jazyky nie sú primitívne, ale naopak vysoko komplexné a v mnohých prípadoch zložitejšie než európske jazyky.

Jazyky pôvodných obyvateľov dokazujú, že neexistuje priama súvislosť medzi úrovňou kultúry a štruktúrou jazyka. Aj kmeňové spoločnosti žijúce v jednoduchých podmienkach môžu používať mimoriadne komplikované jazykové systémy.

Napríklad staroveké jazyky ako sumerčina, akkadčina a staroegyptčina sa vyznačujú zložitou morfológiou, ktorá je v ostrom kontraste s jednoduchšími štruktúrami moderných európskych jazykov. Akkadčina mala tisíce syntetických slovesných tvarov, zatiaľ čo súčasná nemčina disponuje len obmedzeným inventárom. Syntetické slovesné tvary sú jednoslovné formy, ktoré nevyžadujú pomocné slovesá ako „mať“, „byť“, „chcieť“ či „smieť“.

Roger Liebi, známy bádateľ starovekých jazykov, vykonal rozsiahly výskum zameraný na jazykové zmeny v dejinách. Skúmal jazyky s dlhou písomnou tradíciou, ako sú egyptčina (viac než 4 000 rokov), akkadčina (približne 2 600 rokov), hebrejčina (okolo 3 500 rokov) a gréčtina (tiež viac než 3 500 rokov). Na základe tohto výskumu dospel k záveru:

„Kamkoľvek sa v dejinách jazykov pozrieme, vývoj je vždy charakterizovaný degradáciou, redukciou a zjednodušovaním, najmä v oblasti morfologickej a fonologickej.“ Roger Liebi

Tento proces označil ako devolúciu, teda vývoj smerom k úpadku. Liebi pripisuje tento jav lenivosti rečníkov, ktorá vedie k postupnému odstraňovaniu fonologických prvkov a k zjednodušovaniu morfologických štruktúr. Podľa biblickej správy po veľkej Potope hovorili všetci ľudia jedným jazykom. Keď sa rozhodli postaviť mesto a vežu siahajúcu až k nebu, chceli si tým zabezpečiť jednotu a slávu. Boh však ako trest za ich aroganciu pomiatol ich jazyk a rozptýlil ich po celej Zemi, čím sa ich jazyková jednota rozpadla.

Pozoruhodné je, že napriek tejto jazykovej fragmentácii si všetky novo vzniknuté kultúry zachovali astronomické znalosti a niektoré dokonca postavili gigantické monumenty. To naznačuje, že ľudské jazyky boli vtedy omnoho komplexnejšie než dnes.

Výskumy teda naznačujú, že namiesto postupného vývoja od primitívneho jazyka k zložitejším formám dochádza skôr k degenerácii pôvodného, vysoko komplexného jazyka, ktorý bol výrazne vyspelejší než súčasné jazyky.

Táto teória zároveň popiera myšlienku, že ľudský jazyk vznikol zo zvieracích zvukov.

Rodopis národov (Genezis, kapitoly 10 a 11) veľmi podrobne dokumentuje Noachových potomkov. Tento rodokmeň popotopných národov nesie všetky znaky seriózneho a presného výpočtu novovzniknutých národov, ktoré sa objavovali po potope. Genezis 10 a 11 ponúkajú fascinujúci pohľad na počiatky národov a etnických skupín, ktoré sa formovali po tejto veľkej katastrofe, a ukazujú, ako sa jednotlivé biblické národy a kmene šírili po Zemi. Cooper dosvedčuje:

„Strávil som 25 rokov dôkladným skúmaním rodopisu národov a hľadal som čo i len najmenšiu chybu, nesprávny údaj alebo historickú nepresnosť. Nenašiel som ani jednu.“ (str. 75)

Netreba ani zvlášť zdôrazňovať, že modernisti chápu rodopis len ako produkt fantázie. Bežným názorom je, že bol prevzatý z pohanských zdrojov približne v piatom storočí pred Kr., počas tzv. „perzského obdobia“. Tento pohľad sa však javí ako veľmi nepravdepodobný.

„Perzským obdobím“ sa označuje čas, keď Izraelitom vládli Peržania. Nebola to však doba útlaku, ale naopak obdobie, keď im bola prejavená mimoriadna priazeň. Za vlády kráľa Achašveroša (Artaxerxa) požívali zvláštnu ochranu pred nepriateľmi (Ester 8); v prvom roku svojej vlády kráľ Kýros zaručil slobodný návrat do Jeruzalema a možnosť znovu vybudovať chrám, dokonca vrátil aj poklady, ktoré kráľ Nebukadnesar odniesol z pôvodného chrámu (Ezdráš 1 a 6).

Židia boli Peržanom nesmierne zaviazaní. Prečo by teda rodopis národov, ak by vznikol v tomto období, neobsahoval ani zmienku o Peržanoch? Odpoveď je zrejmá: rodopis národov bol zostavený stovky rokov predtým, než bola Perzia známa ako národ, teda pochádza z obdobia pred vznikom Perzskej ríše.

Ďalším potvrdením jeho autenticity je skutočnosť, že neobsahuje mená iných národov známych z perzského obdobia, ale naopak uvádza národy, ktorých sláva zanikla dávno pred 5. storočím pred Kr. (str. 76).

V Genezis 14 čítame o štyroch kráľoch – Amráfelovi, Arjókovi, Kedorlaómerovi a Tideálovi – ktorí uniesli Abramovho synovca Lóta a zmocnili sa jeho majetku. O všetkých štyroch sa nachádzajú zmienky v starých mezopotámskych tabuľkách, ktoré sú dnes uložené v Britskom múzeu.

Podľa svetských, evolučných dejín ľudstva sa ľudia rozšírili do sveta z Afriky približne pred 60 až 100 tisíc rokmi. Keby to bola pravda, nebolo by možné, aby sa u kmeňov rozptýlených po celej Zemi zachovali tie isté legendy po tak dlhé obdobie. Napriek tomu nachádzame zdeformované podoby správy Genezis o stvorení a raných dejinách ľudstva v mnohých kultúrach na všetkých svetadieloch, dokonca aj u ľudí žijúcich na odľahlých ostrovoch, obklopených tisíckami kilometrov oceánu.

Tieto skutočnosti veľmi dobre zodpovedajú biblickej historickej správe. Ak sa ľudia rozptýlili zo Stredného východu pred niečo viac než 4 000 rokmi, ako hovorí Biblia, bolo by prirodzené očakávať, že ich potomkovia budú zdieľať rovnaké legendy. Cooper zasvätil väčšinu svojho života štúdiu raných dejín ľudstva a svoje úsilie zavŕšil mimoriadne hodnotnou knihou.

V diele The Authenticity of the Book of Genesis kladie fakt na fakt a argument na argument a presvedčivo potvrdzuje, že Biblia skutočne zaznamenáva pravdivú históriu ľudstva. Genezis už nikdy nebudem čítať rovnakým spôsobom ako predtým.

Otázka, či je Genezis pravdivým základom viery, úzko súvisí s chápaním pôvodu sveta a človeka, a preto prirodzene nadväzuje na tematiku Genezis a počiatok, kde sa biblická správa o stvorení posudzuje ako historická realita, nie symbolický mýtus; tento pohľad sa dostáva do priameho kontrastu s učením o stvorení verzus evolúcii, kde sa porovnáva biblický obraz sveta s darwinistickým naturalizmom, pričom zásadnú úlohu zohráva aj oblasť Biblia a veda, ktorá ukazuje, že vedecké fakty sú často bližšie k biblickej správe než k materialistickým teóriám; apologetický rozmer tejto diskusie rozvíja aj apologetika evanjelia, ktorá obhajuje dôveryhodnosť Písma a poukazuje na to, že viera v nadprirodzeného Stvoriteľa je logickejšia než viera v vznik všetkého z ničoho.