I. Boh, ktorý prichádza

„Zjavenie Ježiša Krista, ktoré Mu dal Boh, aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má onedlho diať“ Zj 1:1

Z týchto slov vyplýva, že skutočným autorom knihy je vzkriesený Ježiš Kristus, nie apoštol Ján. Práve toto autorstvo dáva knihe najvyššiu autoritu a univerzálnu hodnotu. Táto kniha nesie posolstvo, ktoré pripravuje veriacich na Kristov druhý príchod. Zjavenie Jána zároveň predstavuje zhrnutie Starého zákona, teda hebrejskej Biblie, a pridáva nové uistenie evanjelia o tom, ako Ježiš naplní nádeje Božieho ľudu.

Žiadna iná biblická kniha tak silno nezdôrazňuje jednotu židovskej a kresťanskej viery. Je napísaná osobitnou literárnou formou, ktorá spája starozákonné obrazy so sľubmi evanjelia. Táto kniha vzbudzuje zvedavosť a vedie k premýšľaniu. Už od prvého slova, „Zjavenie“, sme upozornení, že ide o tajomstvo, ktoré má byť odhalené. Práve to je význam slova „Zjavenie“, pochádzajúceho z gréckeho výrazu apokalypto, teda „odhaliť“.

Tento pojem patrí medzi kľúčové výrazy knihy Daniel a objavuje sa aj v záhlaví tohto prorockého zjavenia. Ozvena knihy Daniel v Zjavení Jána už od začiatku odkazuje čitateľa na túto starozmluvnú knihu. Navyše sa Zjavenie začína blahoslavenstvom, ktoré je jasnou ozvenou blahoslavenstva zo záveru knihy Daniel.

„Blahoslavený, kto číta a ktorí počúvajú slová tohto proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo čas je blízko“ Zj 1:3

Rovnako ako v knihe Zjavenie, aj blahoslavenstvo v knihe Daniel je spojené s nádejnou udalosťou a očakávaním konca.

„Blahoslavený, kto bude čakať a dočká sa tisíctristotridsaťpäť dní. Ty však choď v ústrety koncu a odpočívaj, potom vstaneš k svojmu údelu na konci dní“ Dan 12:12–13

Už na začiatku sa autor knihy Zjavenie vedome stavia do priamej nadväznosti na Danielovo proroctvo. Nedeje sa to len názvom knihy, ktorým je jej prvé slovo – „Zjavenie“, ale aj prvým blahoslavenstvom, ktoré predznamenáva jej čítanie. Kniha Daniel je zároveň starozmluvnou knihou, ktorá je v knihe Zjavenie citovaná najčastejšie. Objavujú sa tu tie isté videnia, témy a typologické obrazy, zoradené v rovnakom poradí.

Nachádzame rovnaké chronologické údaje, rovnakú prorockú perspektívu, zahŕňajúcu tie isté časové obdobia, rovnaké etické naučenia a napokon aj rovnakú štruktúru. Blahoslavenstvo, ktorým sa otvára kniha Zjavenie, rovnako ako blahoslavenstvo uzatvárajúce knihu Daniel, nesie ten istý duch nádeje a očakávania Božieho príchodu. Ján sa neuspokojuje len s označením človeka, ktorý očakáva príchod, za blaženého. Presne opisuje povahu tohto očakávania, vyjadreného tromi slovami: čítať, počuť a zachovávať.

Najprv zaznieva výzva čítať. „Blahoslavený, kto číta.“ Je pozoruhodné, že sloveso „čítať“ je použité v jednotnom čísle, zatiaľ čo slovesá „počúvajú“ a „zachovávajú“ sú v množnom čísle. Čítanie tejto knihy teda nie je súkromnou záležitosťou jednotlivca. Už samotné čítanie prináša požehnanie.

No Písmo ide ďalej. Nasleduje výzva počúvať. Počúvať podľa Biblie neznamená len zachytiť zvuk. V evanjeliách sa hovorí o ľuďoch, ktorí majú sluch, a predsa nepočujú. Počúvať znamená rozumieť. Skutočné požehnanie prichádza vtedy, keď človek nielen číta slová a rozumie ich významu, ale keď sa podľa nich aj zariadi. Práve na to upozorňuje pokračovanie verša.

„…a zachovávajú, čo je napísané v ňom“

To, čo určuje voľbu alebo orientáciu, nie je subjektívny názor ani ľudská pravda, ale to, „čo je tu napísané“. Už v úvode knihy Zjavenie sú odhalené možné omyly výkladu. Akoby autor, samotný prorok, predvídal blúznenia a nedorozumenia čitateľov a hneď od prvých slov kládol základy správneho čítania. Pri prvom kontakte s touto jedinečnou knihou Zjavenie naznačuje postoj, s ktorým treba otvárať jej stránky.

Ide predovšetkým o pozorné počúvanie slova, jeho skúmanie s úctou, náročnosťou a rozumom, pri zanietenom hľadaní zmyslu textu v jeho historickom a literárnom kontexte, ale aj v jeho vnútornej štruktúre. Prorocké slovo sa však nezastavuje v prítomnosti. Základ tohto blahoslavenstva spočíva v očakávaní udalosti, ktorá má prísť, pretože „čas je blízko“.

Božským autorom tejto knihy je Ježiš Kristus. Pri štúdiu Zjavenia má byť naším cieľom vidieť Ježiša Krista v novom svetle, pochopiť a prijať to, kto Kristus je. Sledujeme, čo jednotlivé obrazy hovoria o Ježišovi, aký je Pán Ježiš a čo pre svoj ľud robí. Je zjavený ako ten, ktorý sa stará o svoj ľud. Zároveň kniha prináša odhalenie budúcnosti. Predkladá náčrt dejín kresťanskej cirkvi od čias Jána až po záverečné udalosti Zeme (1,1; 1,19).

Existujú tri základné prístupy ku knihe Zjavenie, teda tri školy výkladu:

• 1. Všetko sa vzťahuje výlučne na dobu Jána a v jeho čase sa to naplnilo, preto kniha dnes nemá zásadný význam (préteristická interpretácia).
• 2. Zjavenie sa vzťahuje výhradne na dobu konca, tesne pred návratom Ježiša Krista, a dovtedy pre nás nemá veľký význam (futuristická interpretácia).
• 3. V Zjavení hľadáme Ježiša Krista a zároveň dejinný vývoj jeho cirkvi od počiatku až po koniec (kontinuálno-historická interpretácia).

Vhodnejšie než vykladať knihu Zjavenie iba ako pripomienku udalostí z autorovej doby je čítať ju v jej vlastnej perspektíve, teda ako videnie, ktoré sleduje udalosti dejín až po ich zavŕšenie. Tento historicko-prorocký výklad má prednosť nielen preto, že rešpektuje zámer autora, ale aj preto, že ide o najstarší spôsob výkladu. Ak má Božie slovo osloviť ľudí vo všetkých dobách, musí byť zrozumiteľné a živé pre každú generáciu.

Ježiš Kristus a dejiny jeho cirkvi sú neoddeliteľne prepojené. Príbeh cirkvi je zároveň príbehom jeho samotného.

Mnohostrannosť zamerania textu sa odráža aj v jeho štruktúre, ktorú možno prirovnať k sedemramennému svietniku. Kapitoly 1–14 sa sústreďujú na Kristovu starostlivosť o zápasiacu cirkev, zatiaľ čo kapitoly 15–22 opisujú Kristov príchod a odmenu, ktorú prináša. Z toho vyplývajú dve hlavné myšlienkové línie: Ježišova kňazská služba v dejinách cirkvi a jeho dielo počas posledného súdu.

1. Sedem listov – kap. 1–3
2. Sedem pečatí – kap. 4–7
3. Sedem trúbení – kap. 8–9
4. Posolstvo poslednej doby – kap. 10–14
5. Sedem posledných rán – kap. 15–18
6. Víťazná pieseň – kap. 19–20
7. Nový Jeruzalem – kap. 21–22

Jánovo videnie vzkrieseného Ježiša Krista, ktorý slúži ako kňaz medzi siedmimi svietnikmi, je výstižným obrazom prvej časti knihy, teda kapitol 1–14.

„Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný a živý; bol som mŕtvy, a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia“ Zj 1:17–18

Ústredným bodom druhej časti knihy je ďalšie uistenie Ježiša Krista (kap. 15–22):

„Ajhľa, prídem skoro a moja odplata je so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov! Ja som Alfa i Omega, Prvý i Posledný, Počiatok i Koniec“ Zj 22:12–13

Štruktúra knihy sa vyznačuje tým, že sa rozvíja v siedmich simultánnych a paralelných cykloch siedmich videní. Tým je v súlade so štruktúrou knihy Daniel, ktorá má rovnako chiastickú formu (podľa gréckeho písmena χ – chi), v ktorej druhá časť tvorí inverznú paralelu prvej časti (ABC / C´B´A´).

Pravidelne, v úvode každého zo siedmich cyklov, sa videnie vracia k chrámovej symbolike a udáva tón liturgickému podtextu, ktorý sa riadi kalendárom izraelských sviatkov podľa zoznamu uvedeného v 3. Mojžišovej 23. Každé prorocké obdobie je zasadené do perspektívy niektorého izraelského sviatku. V rámci jednotlivých cyklov sa tieto sviatky opakovane pripomínajú. Autor tak pozýva čítať izraelské sviatky ako symbolické rituály, ktoré objasňujú hlboký zmysel dejín.

Podobne ako kniha Daniel, aj Zjavenie sa člení na dve časti – historicko-pozemskú a eschatologicko-nebeskú. Stredobodom oboch častí je Boží súd na konci časov a príchod Syna človeka (Zj 14, Dan 7). Kniha tak sleduje dejiny od čias Jána až po Boží príchod (prvá časť) a následne udalosti od Božieho príchodu až po zostúpenie nebeského mesta (druhá časť).

Na rozdiel od iných apokalyptických spisov nie je Zjavenie pseudoepigraf, ktorý by sa snažil získať autoritu menom dávneho hrdinu. Autor je historickou osobou, ktorá „videla“ (Zj 1:2) a sama seba označuje ako „váš brat“ (Zj 1:9), teda ako človeka, ktorý zdieľa rovnaké životné podmienky s adresátmi. Tento Ján, z hebrejského Johanan („milosť JHVH“), je s veľkou pravdepodobnosťou ten istý Ján, autor evanjelia, syn Zebedea a brat Jakuba, známy ako „učeník, ktorého Ježiš miloval“.

V tomto bode sa zhodujú najstaršie kresťanské tradície. Polykarpos, biskup zo Smyrny, dosvedčuje, že Ján, autor evanjelia, pôsobil niekoľko rokov v Efeze. V čase vzniku knihy sa Ján nachádzal na malom ostrove v Egejskom mori, dlhom približne 84 km a širokom 3 km. Podľa tradície bol na tento ostrov vyhostený cisárom Domiciánom (81–96), ktorý sa zvlášť zameriaval na Židov a kresťanov, ktorých označoval za „ateistov“. Jeroným uvádza, že Ján bol deportovaný v roku 94 n. l. a oslobodený po Domiciánovej smrti v roku 96.

Kniha Zjavenie je výrazne novozmluvnou knihou, ktorá sa najviac zo všetkých odvoláva na Starú zmluvu a židovské tradície. Obsahuje približne 2000 narážok na Starú zmluvu, z ktorých je asi 400 jasných a približne 90 doslovných citácií z Mojžišových kníh a prorokov. Tento charakter si vyžaduje čítať Zjavenie so zreteľom na jeho hebrejský pôvod a hebrejskú perspektívu.

Jedným zo základných cieľov štúdia je preto odhaľovať texty Starej zmluvy, na ktoré Apokalypsa odkazuje alebo na ne naráža, a vykladať ich priamo v kontexte, v ktorom sa v Zjavení objavujú.

Kniha Zjavenie je adresovaná siedmim zborom v Ázii, v dnešnom Turecku. Tieto zbory sú vymenované: Efez, Smyrna, Pergamon, Tyatíra, Sardy, Filadelfia a Laodicea. Znamená to, že to, čo je tu napísané, sa týka iba týchto siedmich zborov?

• Číslo sedem naznačuje, že nejde o sedem izolovaných zborov, ale o celú cirkev. V biblickom kontexte číslo sedem predstavuje úplnosť a dokonalosť. Tieto zbory preto reprezentujú každý zbor a každú cirkev v dejinách kresťanstva.
• Aj apoštol Pavol napísal listy siedmim zborom: Rimanom, Korinťanom, Galaťanom, Efežanom, Filipanom, Kolosanom a Tesaloničanom. Tieto listy sú určené všetkým veriacim. Ak Pavlových sedem listov platí pre všetky cirkvi, potom aj sedem listov zo Zjavenia je adresovaných všetkým.

Od prvých slov autor Zjavenia zdôrazňuje, že jeho prorocké slovo pochádza od Boha Starej zmluvy, „od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý prichádza“ (Zj 1:4). Tento výrok pripomína zjavenie z Exodu, keď Boh hovorí Mojžišovi: „Som, ktorý som“ (2 Moj 3:14). Boh Izraela sa predstavuje ako ten, koho nemožno uzavrieť do ľudskej definície. Je jediný pravý Boh, ktorý skutočne existuje.

Tento Boh je prítomný tu a teraz, v každodennom živote. Zároveň je to Boh pamäti, Boh koreňov, Boh Abraháma, Izáka a Jákoba. To vyjadrujú slová „ten, ktorý bol“. Ján však ide ešte ďalej. Keď hovorí o Bohu budúcnosti, nepoužije sloveso „byť“, ale sloveso prísť. Tento Boh nie je iba Bohom minulosti a prítomnosti, ale je to Boh, ktorý prichádza.

Nie je uzavretý v tradícii, spomienkach ani v duchovnej skúsenosti. Je to Boh nádeje. Preto je pozdrav obohatený o zmienku o Duchu, ktorý je „pred jeho trónom“ (Zj 1:4). Prorocké slovo je spoľahlivé, pretože vychádza z Božieho trónu, od zvrchovaného sudcu vesmíru.

Prorok Izaiáš hovorí o plnosti Ducha, ktorý spočíva na Mesiášovi (Iz 11:3–9). Tým je dané uistenie, že súd bude spravodlivý a priehľadný. Vďaka tejto plnosti Ducha budú všetky tajomstvá odhalené v prospech spásy a súdu sveta. Tým sa kniha Zjavenie opäť potvrdzuje ako skutočné zjavenie. Tón sa následne stáva osobnejším: „od Ježiša Krista“ (Zj 1:5). Nasleduje najvýraznejší titul, ktorý zahŕňa tri charakteristiky: verný svedok, prvorodený z mŕtvych a knieža kráľov zeme.

Tieto tituly sa rozvíjajú v troch činoch: „ktorý nás miluje“, „ktorý nás vyslobodil“ a „urobil z nás kráľovstvo“. Tituly Ježiša Krista zahŕňajú tri základné etapy jeho spásneho diela:

• jeho vtelenie, ktorým sa stáva Božím svedkom medzi ľuďmi,
• jeho smrť a vzkriesenie, ktoré prinášajú záchranu a nádej vzkriesenia,
• jeho kráľovské postavenie, ktoré zaručuje občianstvo v jeho kráľovstve.

Plán spasenia, ako mu rozumeli prví kresťania a ako ho predstavuje kniha Zjavenie, je jasne ohraničený. Ten, ktorý prichádza, je Ježiš Kristus. Proroctvo sa netýka len dobrej správy o spasení a večnom živote, ale predovšetkým konkrétnej osoby, ktorú poznáme, milujeme a ktorá pozná nás. Práve preto je očakávanie také silné a isté. Prvé proroctvo knihy sa týka Ježišovho príchodu.

Tento príchod sa opisuje rovnakým spôsobom, akým Daniel videl príchod Syna človeka, „v oblakoch“ (Zj 1:7; Dan 7:13). Tento obraz prekvapuje a zároveň otvára ďalšiu časť prorockého posolstva.

„Uvidí ho každé oko, i tí, ktorí ho prebodli“ Zjavenie 1:7

Tento výrok je priamym odvolaním na Zachariášovo proroctvo:

„I pohliadnu na mňa, ktorého prebodli. Budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom. V ten deň bude veľké nariekanie v Jeruzaleme ako nárek nad Hadad-Rimónom v údolí Megidskom“ Zachariáš 12:10–11

Nepriateľ pravdy je vždy zaskočený koncom, ktorý neočakával a ktorému sa zo všetkých síl snažil zabrániť. Tento okamih zasiahne predovšetkým tých, ktorí sa podieľali na jeho smrti, ktorí ho ukrižovali. Na prvom mieste myslíme na Rimanov a zodpovedných úradníkov, ktorí zatĺkali klince, videli ho zomierať a overili si jeho smrť. Význam textu je však širší. Zahŕňa všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na jeho odsúdení na smrť.

Patria sem kňazi, ktorí žiarlili na jeho vplyv, učeníci, ktorí zapierali, mlčali alebo utekali, ale aj nespočítateľné zástupy mužov a žien, ktorí ho počas dejín znovu a znovu križovali vlastnými prestúpeniami (Izaiáš 53). Myslí sa aj na tých, ktorí v neho neverili, posmievali sa a odmietali ho prijať. Rozhodujúcim dôkazom bude, že ho uvidí každý. Potvrdenie istoty zaznieva slovami: „Tak je. Amen!“ (Zj 1:7). Tieto slová vyslovuje ten, ktorý sa zjaví, pretože práve on je vzápätí počuteľný (Zj 1:8).

„Ja som Alfa i Omega, hovorí Pán Boh, ten, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde, Všemohúci“ Zjavenie 1:8

Všetky mená, ktorými je označený, smerujú k jednému zasľúbeniu. Je „Pán a Boh“, JHVH, Elohím stvorenia, ten, ktorý stojí na počiatku dejín, ale aj na ich konci. Je „Alfa a Omega“, prvé a posledné písmeno gréckej abecedy, „ten, ktorý je a ktorý bol“, ale predovšetkým ten, „ktorý prichádza, Všemohúci“, El Šaddaj. Toto meno, najstaršie v hebrejskej tradícii, označuje Boha patriarchov a nesie v sebe plnosť zasľúbení a požehnaní.

Ján prijíma videnie v čase, keď prichádza „deň Pánov“ (Zj 1:10). Mnohí kresťania si tento výraz automaticky spájajú s nedeľou. Treba si však uvedomiť, že autor je Žid, formovaný hebrejským Písmom a zakorenený v tradícii svojich otcov. Je preto prirodzenejšie chápať „deň Pánov“ ako sobotu, ktorá je v hebrejských Písmach označovaná ako „deň Hospodinov“, deň Adonaja.

Tento výklad podporuje aj skutočnosť, že sobota otvára cyklus židovských sviatkov, ktoré vytvárajú štruktúru celej knihy podľa zoznamu v 3. knihe Mojžišovej, 23. kapitole:

„Šesť dní pracujte; siedmy deň nech je dňom prísneho sviatočného odpočinku, dňom slávnostného zhromaždenia. Nekonajte nijakú prácu. To je sobota Hospodinova vo všetkých vašich bydliskách“ 3 Mojžišova 23:3

Podľa biblickej tradície je sobota prvým sviatkom, ktorý slávili muž a žena v spoločenstve s Bohom (1 Moj 2:1–3). Je to zároveň jediný deň, ktorého svätenie bolo ustanovené ešte pred vydaním zákona na Sínaji (2 Moj 16:23,29) a jediný sviatok nezávislý od ročných období, hviezd či ľudských dejín. Niet divu, že kniha začína práve týmto dňom. Zároveň je pravdepodobné, že Ján naráža aj na iný „deň Pánov“, hebrejský jom JHVH, ktorý v Starej zmluve označuje deň Božieho súdu a jeho príchodu na konci dejín.

Tak v Novej zmluve, ako aj v židovskej literatúre Jánovej doby sa výraz „deň Pánov“ spája s príchodom Krista alebo Mesiáša. Šabat bol často chápaný ako znamenie budúceho vyslobodenia a prichádzajúceho kráľovstva. Inými slovami, Ján mal videnie dňa Hospodinovho – dňa súdu a príchodu – práve počas sobotného dňa, ktorý sám nesie prorocký význam. Podobnú súvislosť nachádzame aj v knihe Daniel, kde prorok prijíma videnie o obrade sviatku kippúr práve v čase, keď sa tento sviatok slávil.

Nie je preto prekvapujúce, že v oboch textoch je použitý rovnaký spôsob zjavenia, keďže sa odvolávajú na to isté videnie kňaza s ohnivými očami, oblečeného do ľanového rúcha.

Obraz, ktorý je tu použitý, vychádza zo Starého zákona.

• Dlhé rúcho prepásané pásom až po zem – 2 Moj 28:4 – takéto rúcho nosil veľkňaz
• Oči ako plamene ohňa a nohy ako rozžeravený kov – Dan 10:6
• Biele vlasy – Dan 7:9

Je dôležité všimnúť si, najmä pre tých, ktorí tvrdia, že Kristus nie je Boh, že Ján používa obrazy zo Starého zákona, ktoré boli vzťahované na Boha Otca, a aplikuje ich priamo na Ježiša Krista. Tým ukazuje, že medzi Bohom Otcom a Ježišom Kristom nie je rozdiel, pokiaľ ide o božstvo.

• Bronzové nohy – Ez 1:7
• Hlas – Ez 43:2
• Meč – Iz 49:2

Tieto obrazy nie sú fotografiou fyzického vzhľadu Ježiša, ale vyjadrujú Jeho službu pre človeka. Ján nechce opisovať vonkajšok, ale ukázať, akého víťazného Vykupiteľa majú kresťania. V dobe, keď bola cirkev prenasledovaná a apoštolovia umierali, prichádza s posolstvom, ktoré hovorí: toto je Ježiš Kristus, Boh, ktorému veríme.

1. Dlhé rúcho prepásané zlatým pásom je symbolom veľkňaza. Kto je v Novom zákone veľkňazom? Pán Ježiš. A kto je v Novom zákone kňazstvom? Všetci veriaci. Čo asi pre Jána znamenali slová: „ktorý si nás zamiloval“? On sám bol na ostrove Patmos, citlivý na lásku Ježiša Krista, posledný zo žijúcich apoštolov. Cirkev v utrpení zrazu počuje:

„Ježiš Kristus, ktorý si nás zamiloval a učinil nás kráľmi a kňazmi“

To znamená, že každý človek môže smelo prichádzať k Ježišovi. Nemusíme sa báť ani mať obavy, nie sme odkázaní na sprostredkovateľa, ktorý by nás k nemu privádzal (Žid 4:16).

2. Oči, ktoré všetko vidia, a nohy ako kov rozžeravený v ohni hovoria o tom, že Ježiš prešiel pecou súženia. Rozžeravená pec je obrazom utrpenia a skúšok. Ježiš Kristus prešiel všetkým, čím prechádza človek. Nikto z nás nekráča cestou, ktorej by On nerozumel. Súcití s našou bolesťou a chce nás posilniť.

3. Hlas ako hlas mnohých vôd pripomína nekonečnú moc. Mnohé vody sú obrazom sily, ktorú nemožno ovládnuť. Keď bol Ježiš na zemi, rozkázal vetru aj moru a ony ho poslúchli. Pán Ježiš Kristus je Pánom nad všetkými mocnosťami.

4. Sedem hviezd v jeho ruke predstavuje anjelov (v. 20). To znamená, že po jeho boku sú anjeli, pripravení slúžiť tým, ktorí majú prijať spasenie (Žid 1:14; Žalm 34:8). Ježiš Kristus je Pánom nielen nad mocnosťami, ale aj nad nebeským zástupom.

5. Jeho tvár žiari ako slnko v plnej sile. To hovorí, že aj najtemnejšie okolnosti ľudského života môže Pán Ježiš obrátiť na svetlo. Keď sa zdá, že sme sami a nikto nám nerozumie, Kristus je ten, kto dokáže temnotu premeniť na svetlo (Rim 8:28).

6. Biele vlasy sú symbolom súdu. Biele vlasy spolu s dvojsečným mečom vyjadrujú súdnu autoritu. Pripomínajú, že Ježiš Kristus je zároveň obeť aj sudca. Práve preto sa jeho sudcovskej úlohy nemusíme báť. Pre mnohých ľudí je súd niečím hrozivým, no tu je pripomenuté, že ak Ježiš zomrel za nás a my sme prijali jeho obeť, strach nemá miesto. Pre veriacich je súd ospravedlnením.

Pripomeňme si slová Starej zmluvy: „súď ma Hospodine vo svojej spravodlivosti“, „ponáhľaj sa mi na pomoc svojím súdom“.

Na konci 1. kapitoly Zjavenia Ján pripomína slová svojho Majstra a znovu potvrdzuje princípy výkladu, o ktorých už bola reč. Kniha, ktorú čítame, je symbolická, poetická a apokalyptická. To znamená, že sa nemáme sústreďovať na doslovné obrazy, ale na skutočnosti, ktoré za nimi stoja. Hviezdy nebudú hviezdami, svietnik nebude svietnikom. Preto sa nesmieme nechať zviesť doslovným výkladom, ale musíme hľadať vnútorný význam.

„Tajomstvo siedmich hviezd, ktoré si videl po mojej pravici, a siedmich zlatých svietnikov je toto: Sedem hviezd to sú anjeli siedmich cirkví a sedem svietnikov, to je sedem cirkví“ Zj 1:20

Opis tejto osoby potvrdzuje jej dvojitú prirodzenosť. Ježiš je predstavený ako „Syn človeka“, známy z evanjelií, vtelený a skutočne prítomný medzi mužmi a ženami Jánovej doby. Zároveň je to však Danielov slávny Syn človeka, s vlasmi bielymi ako vlna (Dan 7:9) a očami ako ohnivé fakle (Dan 10:6), ktorý stojí pri poslednom súde a na konci časov prichádza na nebeských oblakoch, aby zriadil Božie kráľovstvo (Dan 7:13).

Ten, kto hovorí s Jánom, je Boh blízky, osobný a prítomný, priateľský Ježiš, no zároveň aj vznešený a budúci Boh, plný slávy. Je to Ten, ktorý omráči proroka tak, že pri pohľade na neho padá „ako mŕtvy“, a zároveň Ten, ktorý upokojuje, dotýka sa pravicou a hovorí:

„Neboj sa“ Zj 1:17

V napätí medzi Bohom budúcnosti, ktorý prichádza, a Bohom prítomnosti, ktorý je už teraz s nami, sa rodí nádej. Bez tohto napätia nie je možné dúfať. Bez uistenia o tom, čo príde za ťaživou prítomnosťou, by človek nemal dôvod na očakávanie. A bez každodenného vzťahu by neexistovala túžba čakať. Pre ukovanie pevnej nádeje sú nevyhnutné obe tieto skutočnosti.

Úvod do knihy Zjavenie Jána otvára tému Boha, ktorý prichádza, a preto prirodzene patrí do výkladu Knihy Zjavenie Jána, kde sa postupne odhaľuje prorocká štruktúra a posolstvo určené pre čas konca; hlboká prepojenosť Zjavenia s Danielovým proroctvom smeruje aj k štúdiu Knihy Daniel – výklad, keďže obe knihy používajú rovnaké symboly, časové údaje a prorockú perspektívu, a spolu vytvárajú jednotný obraz dejín spásy; celé posolstvo zapadá do širšieho rámca prorockých kníh, ktoré smerujú k pochopeniu posledných udalostí dejín a výzve nielen čítať a rozumieť, ale aj zachovávať to, čo Boh zjavil vo svojom Slove.