fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 1-10

7. Viera – Čo to je?

Náčrt

1. Nesprávne predstavy o viere – Jak 2,19
2. Čo je viera? – Žid 11,1; Rim 10,17; 12,3; Sk 16,30-31; J 17,3
3. Pozitívne aj negatívne dôsledky viery – Jak 2,17.20.23; Žid 11,31-32

Jedného dňa sa malý chlapec vracal domov autobusom zo zhromaždenia. Bol teplý letný deň a tak okná v autobuse boli otvorené. Chlapec si niesol domov biblický verš. Na kartičke, ktorú dostal od učiteľky bolo napísané: „Majte vieru v Boha.“ Mar 11,22. Náhle však oknom zavial prievan a jeho kartička vyletela von oknom. Chlapec začal kričať: „Zastavte autobus! Moja viera v Boha vyletela von oknom!“

Čo je to viera? Asi uznáte, že skutočná viera nemôže vyletieť von oknom.

1. Nesprávne predstavy o viere – Jak 2,19

O viere sa v náboženských kruhoch veľa hovorí. Členovia kresťanských cirkví sa radi označujú za „veriacich“. A predsa – cez množstvo informácií o viere, mnohí majú o nej značne skreslené predstavy.

Viera je viac ako názor, mienka či intelektuálny pohľad na vec. Mnohí ľudia dnes tvrdia: „Ja tiež verím. Som presvedčený, že niekde v nekonečnom vesmíre niekto musí byť. Nemohlo to všetko vzniknúť len tak náhodou.“ Toto však nie je viera, to je názor, určitá mienka alebo pohľad na vec. Biblia nás upozorňuje, že podobnú „vieru“ majú aj démoni, ale v Božích očiach nemá žiadnu hodnotu. (Jak 2,19)

Viera je viac, než len presvedčenie. Jeden školák raz povedal: „Veriť znamená byť presvedčený o niečom, o čom vieme, že to tak nie je.“ Mnohí ľudia si myslia, že ak budú o niečom veľmi silno presvedčení, potom sa to určite stane. Ale znamená to, že keď niečomu veríme, že to tak je, že to tak aj bude? Ak som presvedčený, že na mesiaci je teraz človek, znamená to, že tam skutočne je? Samozrejme nie, pretože to nezodpovedá faktom. Iste, niekto by mohol namietať, že keby som skutočne veril, tak by tam bol.

Ale to je manipulovanie mysle, a nie viera. Je zarážajúce, koľko kresťanov si myslí, že vypočutie ich modlitieb záleží na tom, ako dokážem zmanipulovať svoju myseľ. Musíme rozlišovať medzi poverou a vierou. Povera je založená na určitých predstavách (čierna mačka, piatok 13), ale viera na dôvodoch a faktoch.

Viera je viac ako príslušnosť k cirkvi alebo nejakému cirkevnému spoločenstvu. Keď sa dnes ľudia pýtajú, „Akej je on (ona) viery?“, často tým myslí na určité vyznanie viery, teda príslušnosť k cirkvi. Ale viera je viac než len intelektuálny súhlas s nejakým krédom alebo formálna príslušnosť k cirkevnému spoločenstvu. (L 13,25-30)

Medzi vierou a poznaním je vzťah priamej úmery. Za minulého režimu nás v škole učili, že viera je vlastne pre tých, ktorí nepoužívajú svoj rozum. Čím je človek rozumnejší, tým má menej viery, prípadne ju nepotrebuje, úplne sa bez nej zaobíde. Naopak, viera, náboženstvo, to je len pre staré babičky, ktoré toho veľa nevedia, stoja nad hrobom, a preto majú strach z budúcnosti. Je zaujímavé, že mnoho ľudí si myslí, že medzi vierou a poznaním je vzťah nepriamej závislosti. Čím väčšie poznanie tým menšia viera a naopak.

Veriť podľa nich znamená „vypnúť“ logické myslenie a súdnosť. Lenže v skutočnosti je to presne naopak. Čím väčšie poznanie, čím lepšie niekoho poznám, tým viac mu dôverujem. (Samozrejme za predpokladu, že je to človek dôveryhodný. Existujú aj ľudia, ktorých čím lepšie poznáte, tým menej im dôverujete; ale to je iná kapitola.) Skutočné poznanie vedie k viere, dôvere. (V gréčtine neexistujú dve slová na vyjadrenie viery a dôvery – tým slovom je „pistis“ vyjadrujúce oboje)

2. Čo je viera? – Žid 11,1; Rim 10,17; 12,3; Sk 16,30-31; J 17,3

Všeobecne viera je schopnosť, ktorú má každý človek. Schopnosť dôverovať druhým je nám vlastná, každodenne ju používame, aj keď je pravdou, že do značnej miery závisí na výchove v našom detstve a na vzťahoch v ňom vytvorených.

Keď nastupujeme do autobusu, dôverujeme, že nás šofér dovezie na miesto určenia. Keď nám dajú v lekárni lieky, nerobíme doma ich analytický rozbor, aby sme zistili, či sme nedostali jed. Bez schopnosti veriť by ľudia nemohli na tomto svete existovať. Boh nám dal schopnosť dôverovať na základe faktov a skúseností. Preto aj vo vzťahu k nemu a k Biblii nechce po nás nič iné, než aby sme sa presvedčili na základe vlastných skúseností, poznania faktov a zaujali čestný postoj k tomu, čo nám ponúka.

Mnohí ľudia však tvrdia, že oni veriť nemôžu, aj keď sa o to pokúšajú. To je ale veľmi nepresný výrok. Otázkou nie je, či je človek schopný veriť, ale komu verí. Každý človek je schopný veriť. Boh dáva každému človeku prichádzajúcemu na svet „mieru“ viery. Keby Boh dal schopnosť veriť len niekomu, potom by bolo nespravodlivé, že požaduje vieru ako podmienku spasenia od všetkých. (Mk 16,16: 2 Pt 3,9)

Pretože schopnosť veriť majú všetci, dôležité je pýtať sa, ako túto schopnosť používame a kto je objektom našej viery. V biblickej viere nejde o vzťah k niečomu, ale o osobný vzťah k Niekomu. Keď poviem: „Verím, že Ján má čierne vlasy“, ide vlastne o nepresné použitie pojmu „viera“. Táto „viera“ je zameraná na nejakú „vec“, predmet, o ktorom potrebujem viac informácií. Toto použitie slova „viera“ skôr vyjadruje určitú pochybnosť, niečo, o čom nie som celkom presvedčený, čím si nie som úplne istý.

Naopak vyjadrenie: „Verím v Jánovo priateľstvo“ odhaľuje vzťah dôvery. Táto „viera“ je zameraná na osobu a je výsledkom môjho kladného vzťahu k danému človeku. V biblickom chápaní je viera vždy zameraná na osobu. Viera je vzťah s Bohom, do ktorého vstupujem na základe poznania. V známej a často citovanej biblickej definícii viery zo Žd 11,1 sa hovorí, že „viera je hypostasis“. Hypostasis je grécke slovo, ktoré sa prekladá ako „podstata“. Lenže tento preklad pochopenia toho, čo viera v skutočnosti je, moc nepomáha.

Keď na začiatku nášho storočia archeológovia robili vykopávky v Egypte, našli mnoho dokumentov, na ktorých bol nápis „Hypostasis“. Pri čítaní týchto starých manuskriptov zistili, že to sú vlastne záznamy o obchodných dohodách, o predaji a kúpe majetku a pod. Odvtedy vieme, že apoštol nám vlastne hovorí, že viera je zmluvný vzťah s Bohom. Boh nám toho chce veľa ponúknuť, ale vie, že najprv sa nám musí predstaviť, inak mu nebudeme dôverovať. A tak Boh robí všetko pre to, aby sa nám zjavil, predstavil, aby sme ho poznali. (Jn 17,3).

Z Ozeáša 6,6.7 vysvitá, že milovať Boha (význam hebrejského slova „Chesed“ je zmluvná láska, milosť) znamená poznať ho a poznať znamená milovať ho. V biblickom zmysle spoznať niekoho znamená mať k nemu úzky vzťah lásky, dôvery a priateľstva. (Gn 4,1: Mat 7,23)

Odkiaľ pochádza taká viera či dôvera? „Viera je teda zvestovanie a zvestovanie z poverenia Kristovho.“ (Rim 10,17) Viera je síce Boží dar (Rim 12,3), ale to ešte nie je spásna viera. Skutočná (spásna) viera pochádza z čítania Božieho slova (počúvanie mu). (NGE tam nemá vypočutie ani Božie slovo.) Božie slovo teda hrá nezastupiteľnú úlohu v procese budovania viery. O túto vieru je nutné zápasiť. (Ju 3) Nesmieme stratiť zo zreteľa toto napätie: Na tom, že verím, nemám žiadnu zásluhu, pretože viera je Boží dar každému. Za to, že neverím, som zodpovedný, pretože viera je z počutia alebo čítania Božieho slova a je nutné o ňu zápasiť.

Ak Boha nepoznáme tak, ako sa nám zjavuje v Biblii, náš vzťah k nemu je potom skôr poverou, než vierou. Správna viera v Boha teda nebude „skokom do tmy“, ako niektorí vieru označujú. Boh nás v tme nenechal ani nás nepodnecuje k tomu, aby sme riskovali. Naopak, varuje nás pred tým, aby sme nedôverovali tomu, koho dobre nepoznáme. Viera je krokom do náručia milujúceho Boha.

Viera teda znamená vzťah lásky, dôvery a priateľstva k Bohu ako k Osobe, ktorú poznáme. Čím lepšie ho poznáme, tým lepšie sú naše vzťahy.

3. Pozitívne aj negatívne dôsledky viery – Jak 2,17.20.23; Žid 11,31-32

Ako zistím, či mám taký vzťah, či mám správnu vieru? O tejto otázke sa veľa diskutovalo už v ranom kresťanstve, v čase reformácie a diskutuje sa až dodnes.

Viera bez skutkov je mŕtva, neužitočná (Jak 2,17.20). Je isté, že Boh od nás očakáva ako vieru, tak aj skutky. (Ef 2,8-10.) Koľko skutkov ale musím mať a aké? Je pravdou, ako sa často tvrdí, že viera a skutky sú ako dve veslá na lodi, ktorými musíme veslovať, aby sme sa dostali do neba? Nie je práve toto snaha zachrániť sa vlastným úsilím? Veď ak zameriam moju pozornosť na skutky a začnem vieru merať výkonom, už som padol do pasce skutkárstva! Nie je možné, aby sme sa tu púšťali do exegetických alebo teologických vysvetlení všetkých týchto problémov.

O Abrahámovi je napísané, že bol nazvaný „priateľom Božím“. (Ako 2,23) Správna viera teda urobí zo mňa Božieho priateľa. To znamená, že chcem budovať správny vzťah s Bohom, som ochotný načúvať tomu, čo mi Boh hovorí, prijať to, čo mi ponúka. Boh odo mňa neočakáva 100% výkonnosť – On vie, že to nie je možné v tomto hriechom porušenom svete možné. Očakáva však odo mňa 100% ochotu načúvať, nechať sa viesť.

Abrahám nebol nazvaný „otcom veriacich“ preto, že podal najlepší výkon, ale preto, že mal ochotu načúvať, nechať sa viesť. Bol ochotný urobiť krok vpred, keď mu Boh niečo ponúkol, niekam ho volal. Jeho výkon mal svoje problémy, ale keď ho Boh volá z chaldejského Uru, pretože mu ponúka niečo lepšie, Abrahám s dôverou ide.

Mať správnu vieru znamená mať vzťah, ktorý je možné čestne klasifikovať ako vzťah priateľstva. Priateľa sa nepýtam, ako veľmi mu môžem klamať, ako veľmi ho môžem podvádzať, aby náš vzťah bol ešte stále v poriadku. Keď povieme, že Boh od nás očakáva poslušnosť, dokonca stopercentnú poslušnosť, nemyslíme tým stopercentný výkon, ale stopercentné ochotu načúvať (poslušnosť po grécky = hypoakue, tj. pripravenosť načúvať). Taká viera znamená, že som pripravený počuť, čo mi Boh chce povedať, ísť cestou, ktorou ma chce viesť, urobiť krok dopredu, ku ktorému ma nabáda, vypočuť to, čo mi radí vo Svätom písme.

I. Výkladové poznámky

Jak 2,14-26 (porovnaj Rim 4,1-25) Ak veríme, že Božie slovo je inšpirované, potom nie je možné stavať Jakuba proti Pavlovi. Oni si neprotirečia, ale hovoria o dvoch rôznych veciach. Jakub neporovnáva vieru a skutky ako prostriedok prístupu k Bohu, ale hovorí o pravej viere a mŕtvej viere. Jakub nepopiera to, že človek je ospravedlnený vierou, ale to, že samotné vyznania viery stačí na ospravedlnenie.

Dobré skutky sú nerozlučne späté s vierou. Ak teda skutky neexistujú, potom je viera mŕtva, neužitočná. (V.17.20) Vieru a skutky je treba rozlišovať (kvôli správnemu chápaniu ospravedlnenia a posvätenia), ale nie je možné vieru a skutky rozdeľovať, pretože v praxi idú vždy spolu. Viac sa týmto budeme zaoberať v nasledujúcej lekcii o ospravedlnení skrze vieru.

II. Praktický dôsledok

Žiada Boh od nás veľa? On vie, že naša schopnosť vyprodukovať vonkajší výkon môže byť slabá, ale očakáva, že v rámci vzťahu nebudeme podvádzať, ale budeme ochotní počúvať. V liste k Židom (11. kapitola) uvádza galériu „hrdinov“ viery. Sú tam uvedení ľudia ako Raab, Gedeon, Barák, Samson, Jefta, Dávid, a iní. Tí všetci mali vo svojom živote mnohé problémy, zápasili s mnohými slabosťami, ale boli to ľudia, ktorí Bohu dôverovali a boli ochotní mu načúvať a počuť jeho hlas. Preto sú zaznamenaní v Žid 11 pre naše povzbudenie. Ak oni mohli mať takýto vzťah, môžeme ho mať aj my.

Takýto vzťah mali nielen „hrdinovia“ viery, taký vzťah mal aj lotor na kríži. Niet divu, že keď sa žalárnik spýtal: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“, Pavol na jeho otázku povedal: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený.“ (Sk 16,30.31.)

Slovo viera vyjadruje vzťah k Bohu, ktorý je vzťahom dôvery, lásky a hlbokého obdivu. Na základe dostatočných dôvodov, ktoré nám Boh zjavuje, je človek ochotný veriť tomu, čo Boh hovorí, prijať to, čo Boh ponúka, a konať bez výhrad, čo nám Boh prikazuje, a to teraz aj v budúcnosti. Každý, kto má takú vieru, bude určite spasený, pretože Boh spasí všetkých, ktorí mu dôverujú. „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený …“

Súvisiace videá a dokumenty