7. Viera – Čo to je?

Jedného dňa sa malý chlapec vracal domov autobusom zo zhromaždenia. Bol teplý letný deň, a tak okná v autobuse boli otvorené. Chlapec si niesol domov biblický verš. Na kartičke, ktorú dostal od učiteľky, bolo napísané: „Majte vieru v Boha.“ (Mar 11:22). Náhle však oknom zavial prievan a jeho kartička vyletela von. Chlapec začal kričať:

„Zastavte autobus! Moja viera v Boha vyletela von oknom!“

Čo je to viera? Asi uznáte, že skutočná viera nemôže vyletieť von oknom.

O viere sa v náboženských kruhoch veľa hovorí. Členovia kresťanských cirkví sa radi označujú za „veriacich“. A predsa – napriek množstvu informácií o viere majú mnohí o nej značne skreslené predstavy. Viera je viac než názor, mienka či čisto intelektuálny pohľad na vec. Mnohí ľudia dnes tvrdia:

„Ja tiež verím. Som presvedčený, že niekde v nekonečnom vesmíre niekto musí byť. Nemohlo to všetko vzniknúť len tak náhodou.“

Toto však nie je skutočná viera; je to len subjektívny názor, mienka alebo osobný pohľad na vec. Biblia nás jasne upozorňuje, že podobnú „vieru“ majú aj démoni, ale v Božích očiach nemá žiadnu hodnotu (Jakub 2:19). Viera je viac než len presvedčenie mysle. Jeden školák raz povedal:

„Veriť znamená byť presvedčený o niečom, o čom vieme, že to tak nie je.“

Mnohí ľudia si myslia, že ak budú o niečom veľmi silno presvedčení, potom sa to určite stane. Znamená to však, že keď niečomu veríme, že to tak je, že to tak aj bude? Ak som presvedčený, že na Mesiaci je teraz človek, znamená to, že tam skutočne je? Samozrejme nie, pretože to nezodpovedá faktom. Niekto by mohol namietať, že keby som skutočne veril, tak by tam bol. Ale to je manipulovanie mysle, nie pravá viera. Je zarážajúce, koľko kresťanov si myslí, že vypočutie ich modlitieb závisí od toho, ako dokážu zmanipulovať svoju myseľ. Musíme jasne rozlišovať medzi poverou a vierou. Povera je založená na predstavách a symboloch (čierna mačka, piatok trinásteho), ale viera stojí na dôvodoch a faktoch.

Viera je viac než príslušnosť k cirkvi alebo k nejakému cirkevnému spoločenstvu. Keď sa dnes ľudia pýtajú: „Akej je on (ona) viery?“, často tým myslia určité vyznanie viery, teda formálnu príslušnosť k cirkvi. Ale viera je viac než len intelektuálny súhlas s nejakým krédom alebo formálne členstvo v cirkevnom spoločenstve (Lukáš 13:25–30).

Medzi vierou a poznaním existuje priama súvislosť. Za minulého režimu nás v škole učili, že viera je pre tých, ktorí nepoužívajú rozum. Čím je človek rozumnejší, tým má vraj menej viery, alebo ju vôbec nepotrebuje. Viera a náboženstvo mali byť podľa tohto pohľadu len pre staré babičky, ktoré stoja nad hrobom a boja sa budúcnosti. Mnohí si preto myslia, že medzi vierou a poznaním je nepriama závislosť: čím viac poznania, tým menej viery, a naopak.

Veriť podľa nich znamená „vypnúť“ logické myslenie a súdnosť. V skutočnosti je to však presne naopak. Čím väčšie poznanie, čím lepšie niekoho poznám, tým viac mu dôverujem – samozrejme za predpokladu, že ide o dôveryhodného človeka. Skutočné poznanie vedie k viere a dôvere. V gréčtine dokonca neexistujú dve samostatné slová pre vieru a dôveru; používa sa jedno slovo „pistis“, ktoré vyjadruje oboje.

Všeobecne viera je schopnosť, ktorú má každý človek. Schopnosť dôverovať druhým je nám vlastná a používame ju každodenne, hoci do veľkej miery závisí od výchovy v detstve a od vzťahov, ktoré sme si v tomto období vytvorili.

Keď nastupujeme do autobusu, dôverujeme, že nás šofér dovezie na miesto určenia. Keď nám v lekárni vydajú lieky, nerobíme doma ich chemický rozbor, aby sme zistili, či neobsahujú jed. Bez schopnosti veriť by ľudia na tomto svete nemohli existovať. Boh nám dal schopnosť dôverovať na základe faktov a skúseností. Preto ani vo vzťahu k Nemu a k Biblii od nás nechce nič iné, než aby sme sa presvedčili, spoznali fakty a zaujali čestný postoj k tomu, čo nám ponúka.

Mnohí ľudia tvrdia, že oni veriť nemôžu, aj keď sa o to pokúšajú. To je však nepresné tvrdenie. Otázkou nie je, či je človek schopný veriť, ale komu verí. Každý človek je schopný veriť. Boh dáva každému človeku prichádzajúcemu na svet mieru viery. Keby Boh dal schopnosť veriť len niektorým, bolo by nespravodlivé, že od všetkých požaduje vieru ako podmienku spasenia (Mk 16,16; 2 Pt 3,9).

Keďže schopnosť veriť majú všetci, rozhodujúce je, ako túto schopnosť používame a kto je objektom našej viery. V biblickej viere nejde o vzťah k niečomu, ale o osobný vzťah k Niekomu. Ak poviem: „Verím, že Ján má čierne vlasy“, ide o nepresné použitie pojmu viera. Takáto „viera“ je zameraná na vec alebo informáciu, o ktorej nemám istotu. Skôr vyjadruje pochybnosť než skutočné presvedčenie.

Naopak vyjadrenie: „Verím v Jánovo priateľstvo“ hovorí o vzťahu dôvery. Táto viera je zameraná na osobu a vyrastá z pozitívneho vzťahu. V biblickom chápaní je viera vždy zameraná na osobu. Viera je vzťah s Bohom, do ktorého vstupujem na základe poznania. V známej definícii zo Žid 11,1 sa píše, že viera je „hypostasis“. Toto grécke slovo sa často prekladá ako „podstata“, no samotný preklad ešte nevystihuje plný význam.

Na začiatku minulého storočia robili archeológovia vykopávky v Egypte, kde našli množstvo dokumentov označených slovom „hypostasis“. Išlo o zmluvné listiny – záznamy o kúpe, predaji a vlastníctve majetku. Z toho vyplýva, že apoštol v Biblii hovorí o viere ako o zmluvnom vzťahu s Bohom. Boh nám chce veľa ponúknuť, no najprv sa nám musí predstaviť, aby sme mu mohli dôverovať. Preto Boh robí všetko pre to, aby sa nám zjavil a aby sme ho mohli poznať (Jn 17,3).

Z Ozeáša 6,6–7 vyplýva, že milovať Boha znamená poznať ho. Hebrejské slovo „chesed“ označuje zmluvnú lásku a milosť. V biblickom zmysle poznať niekoho znamená mať s ním hlboký vzťah lásky, dôvery a priateľstva (Gn 4,1; Mat 7,23). Odkiaľ teda takáto viera pochádza?

„Viera je teda z počutia a počutie skrze slovo Kristovo.“ Rimanom 10:17

Viera je síce Boží dar (Rim 12,3), no ešte nejde automaticky o spásnu vieru. Skutočná viera vzniká z počúvania a čítania Božieho slova. Božie slovo má nezastupiteľnú úlohu pri budovaní viery. O takúto vieru je potrebné zápasiť (Júd 1:3). Na tom, že verím, nemám žiadnu zásluhu, pretože viera je Boží dar. Za to, že neverím, však nesiem zodpovednosť, pretože viera prichádza zo slova, ktoré môžem počúvať alebo odmietnuť.

Ak Boha nepoznáme tak, ako sa nám zjavuje v Biblii, náš vzťah k nemu sa môže stať skôr poverou než vierou. Pravá viera v Boha nie je skokom do tmy. Boh nás nenecháva v tme a nevyzýva nás k slepému riskovaniu. Viera je krokom do náručia milujúceho Boha, ktorého poznáme. Čím lepšie ho poznáme, tým hlbší je náš vzťah dôvery a lásky.

Ako zistím, či mám správny vzťah s Bohom a vieru, ktorá vedie k spáse? Táto otázka rezonuje už od čias raného kresťanstva, počas reformácie a dodnes zostáva predmetom vážnej diskusie.

Viera bez skutkov je mŕtva a neužitočná (Jak 2:17,20). Je zrejmé, že Boh očakáva vieru aj skutky (Ef 2:8–10). Otázka však znie: koľko skutkov a akých? Často sa tvrdí, že viera a skutky sú ako dve veslá na lodi, ktorými musíme veslovať, aby sme sa dostali do neba. Nie je však táto predstava len snahou o vlastnú záchranu? Ak zameriame pozornosť na výkon a začneme vieru merať skutkami, veľmi ľahko sa dostaneme do pasce skutkárstva.

O Abrahámovi je napísané, že bol nazvaný „priateľom Božím“ (Jak 2:23). Správna viera teda znamená vstúpiť do priateľského vzťahu s Bohom. Takýto vzťah je postavený na ochote načúvať Bohu, prijať to, čo nám ponúka, a dôverovať mu. Boh od nás neočakáva stopercentný výkon, pretože vie, že v tomto hriechom porušenom svete to nie je možné. Očakáva však stopercentnú ochotu načúvať a nechať sa viesť.

Abrahám bol nazvaný „otcom veriacich“ nie preto, že by podal bezchybný výkon, ale preto, že bol ochotný dôverovať Bohu a nasledovať ho. Keď ho Boh povolal z chaldejského Uru, Abrahám vykročil s dôverou. Jeho život nebol dokonalý, ale ochota načúvať a dôvera v Boha boli základom jeho viery.

Mať správnu vieru znamená mať vzťah, ktorý možno nazvať priateľstvom. Priateľovi neklameme ani ho neskúšame, aby sme zistili, koľko ešte vydrží. Podobne, keď hovoríme, že Boh od nás očakáva poslušnosť, nemáme na mysli dokonalý výkon, ale ochotu načúvať. Slovo poslušnosť (grécky hypoakoué) doslova znamená pripravenosť počúvať. Takáto viera znamená byť pripravený počuť, čo nám Boh hovorí, nasledovať jeho cestu a urobiť krok vpred, keď nás volá. Správna viera je postavená na dôvere v Boha, na ochote učiť sa z jeho slova a na budovaní vzťahu založeného na láske, dôvere a priateľstve.

Jak 2:14–26 (porov. Rim 4:1–25). Ak veríme, že Božie slovo je inšpirované, potom nie je možné stavať Jakuba proti Pavlovi. Nepopierajú sa, ale hovoria o dvoch rôznych aspektoch viery. Jakub neporovnáva vieru a skutky ako prostriedok získania spásy, ale rozlišuje medzi pravou vierou a mŕtvou vierou. Nepopiera ospravedlnenie z viery, ale zdôrazňuje, že samotné vyznania viery bez života viery nestačia.

Dobré skutky sú neoddeliteľne spojené s vierou. Ak skutky chýbajú, viera je mŕtva a neužitočná (Jak 2:17,20). Vieru a skutky treba rozlišovať kvôli správnemu chápaniu ospravedlnenia a posvätenia, ale nikdy ich nemožno oddeľovať, pretože v živote veriaceho vždy kráčajú spolu. Tejto téme sa podrobnejšie budeme venovať v ďalšej lekcii o ospravedlnení skrze vieru.

Žiada Boh od nás veľa? Vie, že naša schopnosť podávať dokonalý vonkajší výkon je obmedzená, ale očakáva, že v rámci vzťahu s ním nebudeme podvádzať, ale budeme ochotní počúvať. V Liste Hebrejom 11 nachádzame galériu „hrdinov viery“. Sú tam mená ako Rácha, Gedeon, Bárak, Samson, Jefta, Dávid a ďalší. Títo ľudia mali vážne zlyhania a slabosti, no dôverovali Bohu, načúvali jeho hlasu a nasledovali ho. Preto sú zapísaní v Židom 11 pre naše povzbudenie.

Takýto vzťah viery nemali len „hrdinovia“, ale aj lotor na kríži. Keď sa žalárnik spýtal:

„Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Sk 16:30

„Ver v Pána Ježiša a budeš spasený.“ Sk 16:31

Slovo viera vyjadruje vzťah k Bohu, ktorý je postavený na dôvere, láske a hlbokom obdive. Na základe dôkazov, ktoré Boh zjavuje, človek verí tomu, čo Boh hovorí, prijíma to, čo Boh ponúka, a koná to, čo Boh prikazuje. Každý, kto má takúto pravú vieru, bude spasený, pretože Boh zachraňuje všetkých, ktorí mu dôverujú.

„Ver v Pána Ježiša a budeš spasený…“ Skutky 16:31

Ak chceme pochopiť, čo je biblická viera, je nevyhnutné rozlišovať medzi poverením, názorom a skutočnou dôverou, pretože viera nie je manipulácia mysle ani slepé presvedčenie, ale živý vzťah dôvery k Bohu. Práve preto na túto tému prirodzene nadväzuje oblasť Poznanie Boha, keďže čím viac Boha poznáme, tým viac mu dôverujeme, a zároveň aj praktická rovina Ako žiť s Bohom, kde sa viera pretavuje do každodenného života.

Skutočná viera zároveň odhaľuje koreň ľudského pádu, a preto úzko súvisí s témou Problém hriechu, lebo nedôvera voči Bohu je samotným jadrom hriechu, zatiaľ čo dôvera je cestou k obnove vzťahu. Keď viera rastie zo Slova Božieho, potrebuje aj pevné porozumenie, a preto má zásadný význam Hermeneutika, aby viera nestála na emóciách, ale na pravde Písma. A napokon, cieľom viery nie je abstraktný pojem, ale osoba Ježiša Krista, čo najjasnejšie ukazuje Tematika evanjelia, kde sa viera stretáva so spasením, milosťou a novým životom.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA stiahnuť TU.