Význam modlitby „Otče náš“

„Keď sa modlíte, hovorte: Otče náš…“ Lukáš 11:2

Ježiš nás učí volať nebeského Otca naším Otcom. Nehanbí sa nazývať nás bratmi (Židom 2:11). Spasiteľovo srdce je tak otvorené a tak túži privítať nás ako členov Božej rodiny, že už v úvodných slovách pred prístupom k Bohu nás uisťuje o našom skutočnom príbuzenstve s nebeským Otcom. Hneď na začiatku sa dozvedáme úžasnú pravdu plnú povzbudenia a útechy: Boh nás miluje tak, ako miluje svojho Syna.

Práve o tom hovorí Ježiš vo svojej poslednej modlitbe za učeníkov:

„Ty si si ich zamiloval, ako si si zamiloval mňa.“ Ján 17:23

Svet, na ktorý si satan robil nárok a ktorý kruto ovládol, zahrnul Syn Boží jediným, rozhodujúcim zásahom svojej lásky a znovu ho spojil s Božím trónom. Po zabezpečení tohto víťazstva cherubi a serafi spolu s nespočítateľnými zástupmi všetkých nepadlých svetov spievali chválospevy Bohu a Baránkovi. Radovali sa, že padlému ľudstvu bola otvorená cesta spásy a že zem bude vykúpená zo zlorečenstva hriechu.

O čo viac by sa mali tešiť tí, ktorých sa táto nesmierna láska priamo týka. Ako by sme ešte mohli pochybovať, žiť v neistote alebo si myslieť, že sme siroty? Veď Ježiš práve kvôli priestupníkom zákona vzal na seba ľudskú prirodzenosť, stotožnil sa s nami, aby sme mohli mať trvalý pokoj a istotu.

V nebi máme Obhajcu a ktokoľvek ho prijíma za svojho Spasiteľa, nie je s bremenom svojich hriechov opustenou sirotou.

„Milovaní, teraz sme Božími deťmi. Ale ak sme deti, sme aj dedičia – Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ 1. Jána 3:2; Rimanom 8:17

Prvým krokom k Bohu je poznať lásku, ktorou nás Stvoriteľ miluje, a dôverovať jej (1. Jána 4:16). Len z podnetu tejto lásky smieme k nemu prísť. Poznanie Božej lásky nás oslobodzuje od sebectva. Keď Boha nazývame naším Otcom, uznávame všetky Božie deti za svojich bratov a sestry. Každý z nás je vláknom rozsiahleho pradiva ľudstva, všetci sme členmi jednej rodiny. V modlitbe pamätáme nielen na seba, ale aj na svojich blížnych. Človek, ktorý prosí o požehnanie len pre seba, sa nemodlí správne. Ježiš učí, že večný Boh nám prednostne dovoľuje nazývať ho Otcom.

Pouvažujme, čo to znamená. Nijakí rodičia nikdy neobhajovali svoje zblúdené dieťa tak naliehavo, ako sa o záchranu hriešnika usiluje náš Stvoriteľ. Nikto sa o nekajúcneho priestupníka nestaral s takou vytrvalosťou a láskou ako on. Boh prebýva v každom príbytku a počuje každé slovo. Vypočuje každú modlitbu a každému trpiacemu pomáha niesť jeho bolesti. Vie, ako zaobchádzame s rodičmi, súrodencami, priateľmi i s ostatnými ľuďmi. Svojou láskou, milosrdenstvom a milosťou pamätá na každú našu potrebu.

Ak Boha nazývame Otcom, vyznávame sa k tomu, že sme jeho deti, ktoré chcú, aby ich viedla jeho múdrosť a formovala jeho vôľa. Utvrďme sa v istote, že jeho láska sa nikdy nemení. Prijmime jeho zámer s naším životom. Ako Božie deti sa budeme zaujímať o Božiu česť, o jeho rodinu a o jeho dielo. Bude nám cťou stále hlbšie poznávať svoj vzťah k nebeskému Otcovi a radosťou každý skutok vykonaný na Božiu slávu a pre dobro blížnych.

„Ktorý si na nebesiach.“ Ten, ktorého máme podľa Kristovho príkazu nazývať Otcom, je v nebesiach a koná všetko podľa svojej vôle. Na jeho starostlivosť sa môžeme bezpečne spoľahnúť a s dôverou vyznať:

„V deň, keď som prestrašený, spolieham sa na teba.“ Žalm 56:4

Posvätiť Božie meno znamená, že výrazy, ktorými označujeme zvrchovanú Bytosť, vyslovujeme s hlbokou úctou a bázňou. „Jeho meno je sväté a hrozné.“ Žalm 111:9. Božie meno nesmieme nikdy a nijakým spôsobom brať do úst ľahkovážne. Modlitbou vstupujeme do prijímacej siene Najvyššieho, a preto máme k nemu pristupovať s posvätnou bázňou. V jeho prítomnosti si aj anjeli zakrývajú tvár. Svätí cherubi a serafi sa približujú k jeho trónu s najväčšou úctou. O čo úctivejšie by sme mali prichádzať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi my, smrteľní a hriešni ľudia.

Posvätiť Božie meno však znamená oveľa viac. Navonok môžeme, podobne ako Židia v Kristovej dobe, prejavovať Bohu veľkú úctu, a predsa jeho meno znesväcovať. Toto sväté meno vyjadruje, že Boh je:

„Milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti… odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech.“ 2. Mojžišova 34:6–7

Podľa proroctva sa Kristova cirkev bude volať:

„Hospodin je naša spravodlivosť.“ Jeremiáš 33:16

Toto meno má niesť každý Kristov nasledovník. Je to dedičstvo Božích detí. Rodina sa predsa volá po otcovi. Prorok Jeremiáš sa v čase veľkého súženia Izraela modlil: „Tvoje meno nosíme, neopúšťaj nás!“ Jeremiáš 14:9.

Božie meno posväcujú nebeskí anjeli aj obyvatelia bezhriešnych svetov. Keď sa modlíte: „Posväť sa meno tvoje“, prosíte, aby bolo posvätené na tomto svete aj vo vás. Boh sa k vám priznal pred ľuďmi aj anjelmi ako k svojim deťom. Modlite sa, aby ste nikdy nezneuctili:

„Vznešené meno, ktoré sa vzývalo nad vami.“ Jakob 2:7

Boh vás posiela do sveta ako svojich zástupcov. Každým skutkom, ktorý vo svojom živote vykonáte, máte vyvyšovať Božie meno. Táto prosba Pánovej modlitby vás vyzýva, aby ste zjavovali črty jeho povahy. Nemôžete posvätiť Božie meno, ani byť pravými predstaviteľmi Boha na svete, pokiaľ svojím životom a charakterom neodrážate život a povahu Boha. To je možné jedine vtedy, ak prijmete Kristovu milosť a spravodlivosť.

Boh je náš Otec, ktorý nás miluje a stará sa o nás ako o svoje deti. Zároveň je zvrchovaným Vládcom vesmíru. Keďže záujmy jeho kráľovstva sú aj našimi záujmami, máme sa usilovať o jeho rozmach. Kristovi učeníci očakávali, že kráľovstvo jeho slávy sa uskutoční veľmi skoro, no Ježiš im ukázal, že to bude budúca udalosť, za ktorú sa majú modliť. Táto prosba im bola uistením.

Hoci Ježiš vedel, že učeníci za svojho života príchod Božej slávy neuvidia, predsa ich vyzval, aby sa zaň modlili. To je dôkaz, že v čase určenom Bohom jeho kráľovstvo neomylne príde. Kráľovstvo Božej milosti sa rozmáha už dnes, keď sa Božej láske poddávajú tí, ktorí predtým žili hriešnym životom. Kráľovstvo Božej slávy sa naplno zjaví pri druhom príchode Ježiša Krista.

„Kráľovstvo, moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom bude odovzdané ľudu svätých Najvyššieho.“ Daniel 7:27

Oni zdedia kráľovstvo pripravené pre nich od založenia sveta. Matúš 25:34. Kristus sa potom ujme svojej zvrchovanej moci a bude vládnuť. Nebeské brány sa znovu otvoria a Spasiteľ so zástupom spasených vstúpi ako Kráľ kráľov a Pán pánov. Ježiš Kristus „bude Kráľom nad celou zemou“.

„V ten deň bude Hospodin jediný a jeho meno jediné. Stánok Boha bude uprostred ľudí a Boh bude prebývať s nimi a oni budú jeho ľudom a sám Boh, ich Boh bude s nimi.“ Zachariáš 14,9; Zjavenie Jána 21,3

Ježiš povedal, že pred jeho druhým príchodom…

„Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom.“ Matúš 24,14

Jeho kráľovstvo nepríde, kým sa radostná zvesť o jeho milosti neoznámi celému svetu. Príchod jeho kráľovstva urýchlime tým, že sa odovzdáme Bohu a získavame pre neho aj iných. Prosbu „Príď kráľovstvo tvoje“ sa môžu úprimne modliť len tí, ktorí vstupujú do Božej služby s osobným vyznaním: „Tu som, pošli mňa!“ Oni pomáhajú vracať duchovný zrak tým, čo nevidia, a obracať ľudí…

„Od tmy k svetlu, od satanovej moci k Bohu, aby dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými.“ Skutky apoštolov 26,18

„Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Matúš 6,10

Božia vôľa je vyjadrená v prikázaniach svätého Božieho zákona a jeho zásady sú zásadami neba. Vrcholné poznanie, aké môžu anjeli dosiahnuť, je poznanie Božej vôle a jej plnenie je ich najvyššou službou. V nebi nikto neslúži zákonnícky. Existenciu Božieho zákona si anjeli uvedomili až vtedy, keď sa proti nemu vzbúril satan. Anjeli neslúžia ako otroci, ale ako synovia. Medzi nimi a ich Stvoriteľom je dokonalá zhoda a jednota. Poslušnosť im nie je bremenom. Z lásky k Bohu slúžia radostne. Podobne aj v srdci obráteného človeka, v ktorom prebýva Kristus, nádej slávy, znejú tieto slová:

„Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám, tvoj zákon vo svojom vnútri nosím.“ Žalm 40,9

Prosba „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ je modlitbou, aby sa navždy skončila vláda zla na tejto zemi, aby bol hriech nenávratne odstránený a aby Boh ustanovil svoje kráľovstvo. Potom Spasiteľ mocne zavŕši vo vás „každý dobrý zámer a dielo viery“. 2. Tesaloničanom 1,11.

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes…“ Matúš 6,11

Prvá polovica modlitby, ktorú nás naučil Ježiš, sa týka Božieho mena, jeho kráľovstva a jeho vôle. Máme sa modliť, aby ľudia ctili Božie meno, aby prišlo Božie kráľovstvo a aby všetci konali Božiu vôľu. Ak kladiete Božiu službu na prvé miesto, môžete s dôverou žiadať, aby Boh uspokojil vaše potreby. Ak ste sa zriekli vlastného ja a odovzdali sa Kristovi, ste členmi Božej rodiny a všetko, čo patrí Otcovi, patrí aj vám. Boh vám sprístupnil všetky poklady nielen súčasného, ale aj budúceho sveta. Služba anjelov, dar Božieho Ducha a úsilie Božích služobníkov – to všetko je pre vás.

Svet so všetkým, čo je v ňom, vám patrí do tej miery, do akej vám to môže prospieť. Aj nepriateľstvo svojvoľných ľudí vám môže poslúžiť, pretože vás vychováva pre nebeské kráľovstvo. Ak „ste Kristovi“, potom „všetko je vaše“. 1. Korinťanom 3,23.21.

Ste ako dieťa, ktoré ešte nenadobudlo svoje dedičské právo. Boh vám ešte neodovzdal zasľúbené dedičstvo, aby vás satan nemohol oň ľstivo pripraviť, ako kedysi prvú rajskú dvojicu. Kristus vám toto dedičstvo bezpečne chráni pred zničením. Ako Božie deti dostávate každý deň to, čo potrebujete. Denne sa teda máte modliť: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Nestrácajte odvahu, ak nemáte zásoby na zajtra. Boh vás predsa uisťuje svojím zasľúbením:

„Nenechám ťa, ani neopustím.“ Židom 13,5

Dávid napísal:

„Bol som mladý a zostarol som, no spravodlivého som nevidel opusteného ani jeho potomstvo žobrať o chlieb.“ Žalm 37,25

Boh, ktorý poslal krkavce, aby pri potoku Karít kŕmili Eliáša, neopustí žiadne zo svojich verných a obetavých detí. O človeku, ktorý žije podľa Božej vôle, čítame:

„Dostane svoj chlieb a jeho voda bude stála. Nebudú zahanbení v zlých časoch, v dňoch hladu sa nasýtia. Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ Izaiáš 33,16; Žalm 37,19; Rimanom 8,32

Ježiš, ktorý pomáhal niesť bremeno starostí svojej ovdovenej matke v Nazarete a staral sa o jej domácnosť, cíti s každou matkou, ktorá zápasí o chlieb pre svoje deti. Ten, ktorý súcitil so zástupom „zbedačených a skleslých“ (Matúš 9,36), má súcit s chudobnými a chce ich neustále požehnávať. Práve v modlitbe, ktorú dal svojim učeníkom, nám pripomína, aby sme nezabúdali na chudobných. Keď prosíme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“, neprosíme len pre seba, ale aj pre iných. Vyznávame tým, že Božie dary nie sú určené iba nám. Boh nám ich zveruje preto, aby sme nasýtili aj hladných. Boh sa „vo svojej dobrote“ stará o „biednych“ (Žalm 68,11). Hovorí:

„Keď dávaš obed alebo večeru, nepozývaj svojich priateľov, bratov, príbuzných ani bohatých susedov… Keď robíš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. Budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť, a tak dostaneš odplatu pri vzkriesení spravodlivých.“ Lukáš 14,12–14

„Boh má moc rozhojniť vo vás všetku milosť, aby ste mali vždy a vo všetkom všetkého dostatok na každý dobrý skutok. Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať, kto však seje štedro, štedro bude aj žať.“ 2. Korinťanom 9,6.8

Prosba o každodenný chlieb nezahŕňa len modlitbu za pokrm na zachovanie tela, ale aj za duchovný chlieb pre večný život. Ježiš nás vyzýva:

„Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý zostáva pre večný život.“ Ján 6,27

Potom o sebe hovorí:

„Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Ján 6,51

Náš Spasiteľ je chlieb života. Jesť chlieb, ktorý zostúpil z neba, znamená prijímať Kristovu lásku a vnášať ju do svojho srdca. Krista prijímame prostredníctvom Božieho slova. Boh nám posiela Ducha Svätého, aby sme porozumeli Božiemu slovu a aby jeho pravdy prenikli do srdca. Denne sa máme modliť, aby nám Boh pri čítaní svojho Slova posielal Ducha Svätého. On nám objasňuje pravdu a posilňuje nás pri plnení každodenných povinností.

Boh nás deň čo deň učí prosiť o to, čo potrebujeme pre časný aj večný život. Vedie nás k uvedomeniu si našej závislosti od jeho neustálej starostlivosti, pretože potrebujeme byť s ním v ustavičnom spojení. V modlitebnom spoločenstve s Kristom a pri štúdiu vzácnych právd Božieho slova sa naše hladné srdce nasýti a pri zdroji života sa utíši aj jeho smäd.

„Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom…“ Lukáš 11:4

Ježiš učí, že Božie odpustenie môžeme prijať len vtedy, keď sme sami ochotní odpustiť viny iným. Boh nás k sebe priťahuje svojou láskou. Len čo sa táto láska dotkne nášho srdca, prebudí v nás lásku k ostatným ľuďom. Po skončení modlitby Ježiš dodal:

„Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj vám odpustí váš nebeský Otec. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.“ Matúš 6:14–15

Kto nie je ochotný odpúšťať, pretrháva jediné spojenie, ktorým môže prijať milosť od Boha. Nemáme sa domnievať, že ľuďom, ktorí nám ublížili, sme oprávnení odmietnuť odpustenie, kým sa nám neospravedlnia. Či sa pokoria, vyznajú a prežijú pokánie, je ich vec. My však máme byť milosrdní ku všetkým, ktorí sa voči nám previnili, či svoju vinu uznajú, alebo nie. Nech nás akokoľvek ranili, nemáme zostať zatrpknutí ani vnútorne ubolení.

Ak očakávame, že Boh nám odpustí všetko, čím sme proti nemu zhrešili, potom aj my máme odpustiť všetkým, ktorí sa previnili voči nám. Odpustenie má však oveľa hlbší význam. Keď Boh hovorí, že „hojne odpúšťa“, zjavuje tým niečo, čo presahuje naše ľudské chápanie:

„Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty, znie výrok Hospodinov. Ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ Izaiáš 55:7–9

Božie odpustenie nie je len akt, ktorým nás Boh zbavuje trestu. Nie je to iba odpustenie hriechu, ale aj vyslobodenie z jeho moci. Je to dar spásnej lásky, ktorá pretvára srdce. Dávid tomu správne rozumel, a preto prosil:

„Stvor mi čisté srdce, Bože, obnov vo mne pevného ducha!“ Žalm 51:12

Pri inej príležitosti vyznal:

„Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás naše neprávosti.“ Žalm 103:12

V Kristovi sa Boh obetoval za naše hriechy. Na kríži podstúpil smrť, trest za hriech namiesto nás – spravodlivý za nespravodlivých – aby nám dokázal svoju lásku a pritiahol nás k sebe. Písmo hovorí:

„Buďte k sebe dobrí, milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“ Efezským 4:32

Dovoľme, aby v nás prebýval Kristus, Boží život, a aby prostredníctvom nás prejavoval nebeskú lásku, ktorá zúfalým vdýchne nádej a hriešnikom prinesie pokoj z neba. Od začiatku našej cesty k Bohu nás musí viesť zásada, že ak prijímame milosť od Boha, máme ju zjavovať aj iným. Ak chceme prijať Božiu odpúšťajúcu lásku, musíme ju poznať a veriť jej (1. Jána 4:16).

Satan sa všemožne snaží oklamať nás a zabrániť nám v dôvere. Pripomína nám naše chyby a priestupky a tvrdí, že sú také vážne, že Boh nemôže vypočuť naše modlitby, ani nás požehnať či spasiť. Sami zo seba sme bezmocní a pred Bohom nemáme nijaké zásluhy. Nepriateľ nás presviedča, že každé úsilie o nápravu je márne. Keď sa chceme obrátiť k Bohu, satan nám našepkáva: Zbytočne sa modlíš. Nespáchal si dosť zlých skutkov? Nehrešil si proti Bohu a vlastnému svedomiu? My však môžeme nepriateľa umlčať samotným Božím zasľúbením:

„Krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.“ 1. Jána 1:7

Keď si uvedomujeme svoju hriešnosť a neodvažujeme sa modliť, práve vtedy modlitbu potrebujeme najviac. Musíme sa modliť a veriť, aj keď sme zahanbení a hlboko pokorení.

„Verná je to reč a hodná plného prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov. Ja som prvý z nich.“ 1. Timoteovi 1:15

Odpustenie a zmierenie s Bohom nie sú odmenou za naše skutky. Boh nám ich nedáva za naše zásluhy, ale ako dar na základe dokonalej Kristovej spravodlivosti. Nikdy sa nesnažme zmenšovať svoju vinu ospravedlňovaním hriechu. Vžime sa do Božieho pohľadu na hriech. Boh posudzuje zlo mimoriadne vážne. Len Golgota nám môže naplno odhaliť ohavnosť hriechu. Keby sme mali sami niesť ťarchu svojich vín, neunesieme ju. Toto preťažké bremeno vzal na seba Boží Syn. Hoci bol bez hriechu, ochotne niesol naše neprávosti.

„Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, odpustí nám naše hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“ 1. Jána 1:9

Aké veľkorysé posolstvo. Spravodlivý Boh ospravedlňuje každého, kto uverí v Ježiša Krista.

„Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy na svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť.“ Micheáš 7:18

„Neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“ Matúš 6:13

Pokušenie je zvádzanie na hriech. Neprichádza od Boha, ale od satana a zo zlých náklonností v nás.

„Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša.“ Jakoba 1:13

Do pokušenia nás uvádza satan, aby sa ľuďom aj anjelom ukázali zlé stránky našej povahy a aby si na nás mohol uplatniť nárok. V symbolickom obraze proroka Zachariáša stojí satan po pravici Božieho anjela a obviňuje veľkňaza Józuu, oblečeného v špinavom rúchu. Satan bráni anjelovi, ktorý chce Józuovi pomôcť. Takto zaobchádza Boží nepriateľ s každým, koho chce Kristus zachrániť. Pokušiteľ zvádza na hriech a potom pred celým vesmírom vyhlasuje, že nie sme hodní Božej lásky.

„Hospodin povedal satanovi: Nech ťa pokarhá Hospodin, satan! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa?… Józuovi povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha.“ Zachariáš 3:1–4

Boh zo svojej veľkej lásky chce v nás rozvíjať jedinečné dary Ducha. Dovoľuje, aby sme prechádzali prekážkami, prenasledovaním a ťažkosťami. Tie nemajú byť kliatbou, ale požehnaním. Keď nepodľahneme pokušeniu a obstojíme v skúškach, získavame nové skúsenosti a naša povaha sa prehlbuje. Kto s Božou pomocou odolá pokušeniu, stáva sa svetu aj celému vesmíru svedectvom moci Kristovej milosti.

Skúšky, akokoľvek trpké, nás nemajú vyľakať. Smieme prosiť o Božiu ochranu, aby nás zlé žiadosti srdca nezviedli na scestie. Modlitbou podľa Ježišovho vzoru sa zverujeme Bohu a prosíme ho, aby nás bezpečne viedol. Úprimnosť tejto prosby by však bola spochybnená, keby sme si svojvoľne volili vlastnú cestu. Čakajme teda, ako nás povedie Božia ruka, a počúvajme Boží hlas, ktorý hovorí:

„Toto je cesta, choďte po nej!“ Izaiáš 30,21

Bolo by mimoriadne nebezpečné uvažovať o výhodách, ktoré nám ponúka satan. Hriech zneuctí a zničí každého, kto mu to dovolí. Zvádza nás príjemnými predstavami, zatemňuje výhľad viery a zákerne klame. Pri vstupe na satanovu pôdu nemôžeme mať nijakú záruku Božej ochrany pred mocou nepriateľa. Zo všetkých síl by sme mali zahradiť každú prístupovú cestu, ktorou by sa k nám mohol pokušiteľ dostať. Prosba „neuvoď nás do pokušenia“ je zároveň prísľubom. Ak sa odovzdáme Bohu, smieme mať istotu Jeho ochrany, pretože je napísané:

„Boh je verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ 1. Korinťanom 10,13

Jedinou skutočnou ochranou pred zlom je Kristus, prebývajúci v srdci človeka, ktorý verí v Jeho spravodlivosť. Pokušeniu podliehame preto, že je v nás ešte stále priveľa sebectva. Keď pochopíme rozsah Božej lásky, spoznáme ohavnosť hriechu a budeme sa usilovať zbaviť sa ho. Pod vplyvom Ducha Svätého získame pohľad na Kristovu slávu a staneme sa ochotnejšími podriadiť sa Jeho vôli. Pokušenie stratí svoju moc a Kristova milosť premení našu povahu.

Kristus nikdy neopustí človeka, za ktorého zomrel. Človek Ho síce môže opustiť a podľahnúť pokušeniu, Kristus sa však neodvráti od hriešnika, ktorého vykúpil svojím životom.

Keby sme mohli nahliadnuť do ľudských sŕdc, videli by sme, že mnohých zvierajú ich vlastné problémy, žiaľ a ťažkosti, až strácajú odvahu ďalej žiť. Zároveň by sme uvideli nebeských poslov, ktorí prichádzajú na pomoc pokúšaným ľuďom, stojacim takmer na okraji priepasti. Proti nim útočia mocnosti zla, no Boží anjeli ich chránia a vedú do bezpečia. Tieto dva duchovné tábory bojujú tak reálne, ako bojujú pozemské armády, a v tomto zápase sa rozhoduje o večnom určení sveta. To, čo Ježiš povedal Petrovi, platí aj pre nás:

„Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu, ale ja som za teba prosil, aby tvoja viera nezanikla.“ Lukáš 22,31–32

„Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto uverí v neho.“ Ján 3,16

Tento Boh nás neopustí v boji s nepriateľom spasenia. Ježiš povedal:

„Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkých nepriateľoch. Nič vám neuškodí.“ Lukáš 10,19

Udržujte živé spojenie s Kristom. On vás povedie a nikdy neopustí. Poznajte Božiu lásku a verte, že Boh vás miluje. Potom budete v bezpečí. Táto láska je nedobytnou pevnosťou proti všetkým zvodom a útokom satana.

„Meno Hospodinovo je pevnou vežou, spravodlivý sa do nej utieka a je chránený.“ Príslovia 18,10

„Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.“ Matúš 6,13

Prvá aj posledná veta modlitby Pánovej hovoria o našom Otcovi, ktorý je najvyššou mocou a autoritou. Jeho meno je nad každé iné meno (pozri Filipským 2,9). Spasiteľ poznal budúcnosť svojich učeníkov. Nebola to budúcnosť svetského blahobytu a poct, ale budúcnosť plná ľudskej zloby, nenávisti a satanovho hnevu. Počas bojov a záhuby národa im budú hroziť nebezpečenstvá a ich srdcia bude zvierať strach.

Uvidia spustošený Jeruzalem a zborený chrám. Budú svedkami konca chrámových bohoslužieb a rozohnania Izraelcov do všetkých krajín, ako keď víchor rozmetá kusy stroskotaného plavidla po pustom pobreží. Ježiš povedal:

„Budete počuť vojnový ryk a chýry o bojoch. Hľaďte, aby ste sa nepreľakli, lebo to musí byť, ale ešte nie je koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, miestami budú hladomory a zemetrasenia. Ale to všetko je začiatok útrap.“ Matúš 24:6–8

Kristovi nasledovníci sa nemali obávať, že Boh ponechá zem jej vlastnému osudu. Moc a sláva patria Pánovi, ktorý nezvratne uskutočňuje svoje vznešené zámery a dovedie ich ku koncu. Ježiš v modlitbe, v ktorej prosí o každodenné potreby, vedie svojich učeníkov, aby nehľadeli na moc a vládu zla, ale na Pána, svojho Boha. On je ich Otcom a večným priateľom, hoci je zároveň vládcom nad všetkým.

Zrúcaniny Jeruzalema sú predobrazom konečného zničenia sveta. Proroctvá, ktoré sa pri spustošení Jeruzalema naplnili len čiastočne, sa v poslednom čase naplnia v plnom rozsahu. Stojíme na prahu veľkých a vážnych udalostí. Prichádza kríza, akú svet dosiaľ nezažil. Ako prví učeníci, aj my môžeme mať istotu, že nad všetkým vládne Boh. Postup budúcich udalostí riadi náš Stvoriteľ.

Nebeský Kráľ určuje osudy národov rovnako, ako usmerňuje svoju cirkev. Všetkým, ktorí sú povolaní splniť jeho zámery, hovorí to isté, čo Kýrovi:

„Opásal som ťa, hoci si ma nepoznal.“ Izaiáš 45:5

Prorok Ezechiel vo videní rozoznal pod krídlami cheruba podobu ruky. Pre Božích služobníkov je to znamenie, že každý úspech pochádza z Božej ruky. Boží poslovia sa nesmú domnievať, že úspech Božieho diela závisí od nich. Boh nezveril ľuďom túto zodpovednosť. Neustále sleduje uskutočňovanie svojich zámerov a sám zavŕši svoje dielo. Zvráti úmysly bezbožných a zmarí úklady proti Božiemu ľudu.

Pán a Kráľ zástupov, ktorý tróni nad cherubmi, chráni svoje deti aj uprostred bojov a chaosu medzi národmi. Náš Záchranca je vládcom vesmíru. Sleduje každú prichádzajúcu skúšku a pozoruje ohnivú pec, v ktorej sa má preveriť rýdzosť každého charakteru. Keď padnú pevnosti kráľov a odporcov zasiahne Boží hnev, vykúpení spočinú v Božích rukách.

„Tvoja je, Hospodine, veľkosť, moc, dôstojnosť, sláva i velebnosť; veď tvoje je všetko na nebi i na zemi… vo svojej ruke máš silu a moc, v tvojej ruke je, či urobíš niekoho veľkým a mocným.“ 1. Paralipomenon 29:11–12

Význam modlitby „Otče náš“ otvára jadro vzťahu medzi Bohom a človekom, preto prirodzene patrí do rámca života s Bohom, kde sa modlitba stáva osobným rozhovorom dieťaťa s Otcom; hlbšie biblické porozumenie modlitby, dôvery a synovstva rozvíja aj biblické štúdium, ktoré ukazuje, že Boh nie je vzdialený sudca, ale milujúci Otec, zatiaľ čo praktický rozmer každodennej modlitby a závislosti od Boha zapadá do témy kresťanského života; samotná skúsenosť modlitby ako zdroja pokoja, dôvery a odovzdanosti úzko súvisí aj s dôrazom na prednosť modlitby, ktorá formuje srdce veriaceho a prehlbuje jeho vzťah k nebeskému Otcovi.