3. Božie Slovo

„Je úplne isté, že podstata biblického textu je spoľahlivá. Platí to najmä o Novom zákone. Počet novozákonných rukopisov, množstvo jeho raných prekladov, citáty u najstarších kresťanských autorov – to všetko je tak rozsiahle, že správne čítanie všetkých nejasných miest je určite zachované u niektorej z týchto starobylých autorít. O žiadnej inej starovekej knihe nemožno povedať nič podobné… Dnes už boli odstránené aj posledné dôvody pochybovať o tom, že Písmo sa k nám dostalo v podstate v tej istej podobe, v akej bolo pôvodne napísané. Možno tvrdiť, že autenticita a všeobecná spoľahlivosť novozákonných spisov je definitívne dokázaná.“ Sir Frederic G. Kenyon, bývalý riaditeľ Britského múzea, archeológ a odborník na staré rukopisy, The Bible and Archaeology

„Ak chcete byť skeptickí k textom novozákonných kníh, mali by ste sa najprv rozlúčiť so všetkou klasickou antickou literatúrou. Žiadny dokument staroveku nie je tak dobre bibliograficky overený ako Nový zákon.“ John Warwick Montgomery, profesor práva, filozof a teológ, History and Christianity (Bethany House Publishers, 1986)

• Biblia: 66 kanonických kníh
• Starý zákon: 39 kníh
• Nový zákon: 27 kníh
• Počet pisateľov (rôzneho postavenia a vzdelania): približne 40 v časovom rozpätí asi 1 500 rokov
• Celá Biblia má 1 189 kapitol – Starý zákon 929; Nový zákon 260; najdlhšia kapitola Žalm 119; najkratšia kapitola Žalm 117.

Z gréckeho slova kanón – norma, meradlo. Tento pojem označuje zoznam biblických kníh, ktoré sú zhromaždené v kánone, a preto ich nazývame aj kanonické knihy. Keďže knihy Biblie vznikali v rôznych obdobiach, písali ich rôzni autori a boli určené pre odlišných čitateľov, pôvodne mali samostatnú podobu. Až postupom času sa začali vytvárať menšie zbierky biblických textov, čo viedlo k vzniku jednotného biblického kánonu.

Formy rukopisov

• Zvitok (lat. liber, volumen, rotulus) sa skladá z pergamenových listov zošitých do zvitku.
• Kódex má na seba kladené a orezané listy spojené zošitím, teda má podobu dnešných kníh. Objavuje sa v 2. storočí n. l.

Celé jedno tisícročie pracovali generácie Masoretov (židovských učencov z hebrejského Masorah – „tradícia“), ktorí v 6. až 10. storočí n. l. zaznamenávali ústne tradované texty Biblie. Ich úlohou bolo presné prepisovanie hebrejského textu Starého zákona, dopĺňanie vokalizácie a prízvukov, keďže pôvodný text pozostával len z 22 spoluhlások. Cieľom bolo zachovať jednotný a mimoriadne presný text Písma.

Išlo o náročnú prácu písmárov (soferim), ktorí strážili každé slovo aj písmeno. Počítali číselnú hodnotu písmen, opravovali chyby predchádzajúcich opisovačov a odstraňovali odchýlky vo všetkých dostupných rukopisoch. Opotrebované zvitky z kože, pergamenu či papyrusu ničili alebo pochovávali, čo vysvetľuje, prečo sa zachovalo tak málo starých písomností.

Najznámejšími starozákonnými rukopismi sú Kumránske rukopisy, objavené v jedenástich jaskyniach pri Mŕtvom mori. Okrem knihy Ester sa našli fragmenty hebrejských rukopisov všetkých starozákonných kníh. Mimoriadnym objavom je kompletný zvitok knihy proroka Izaiáša, zachovaný v hlinenom džbáne. Tieto texty sú datované od 4. storočia pred n. l. do roku 68 n. l. Najstaršie úplné rukopisy celého Starého zákona však pochádzajú až z 10. alebo 11. storočia n. l.

Pozoruhodné je, že kumránske rukopisy obsahujú v podstate rovnaký text ako rukopisy z 10. storočia. Kniha proroka Izaiáša nevykazuje žiadne rozdiely v usporiadaní ani v znení textu. Hoci sa v kumránskych rukopisoch nachádzajú drobné pravopisné a synonymické odchýlky, obsahovo zachovávajú totožný hebrejský text Starého zákona, ktorý sa používa dodnes.

Počas prvého tisícročia od vzniku kresťanstva sa zachovalo približne 750 rukopisov Novej zmluvy (NZ) a niekoľko desiatok rukopisov Starej zmluvy (SZ). Tieto rukopisy neobsahovali vždy kompletne zaznamenaný text SZ alebo NZ, ale často išlo o rukopisy jednotlivých kníh alebo len o zlomky textov. Už približne 200 rokov existuje v nemeckom meste Štutgart komisia, ktorá sa venuje porovnávaniu biblických rukopisov. Táto komisia zostavila tzv. textus receptus – pôvodný text Písma svätého, ktorý je pre Starú zmluvu zachovaný v hebrejčine a pre Novú zmluvu v gréčtine.

Textus receptus predstavuje text, ktorý sa nachádza vo väčšine dostupných biblických rukopisov. Čím viac rukopisov a čím staršie rukopisy obsahovali konkrétny verš, tým väčšia bola pravdepodobnosť, že sa tento verš dostal do textu receptu. V študijných vydaniach Biblie sú odchýlky od textu receptu, zaznamenané v iných rukopisoch, uvádzané pod čiarou v tzv. kritickom aparáte. Každý, kto ovláda hebrejčinu a gréčtinu – jazyky, v ktorých boli knihy Biblie pôvodne napísané – si môže zaobstarať najautentickejší text, tzv. textus receptus, a čítať Písmo sväté v jeho najvernejšej dostupnej podobe.

Biblia je jedinečná nielen svojím rozsahom, ale aj svojím zameraním. Neexistuje iné literárne dielo v dejinách, ktoré by pretrvalo tak dlhý čas a zároveň zmenilo život toľkým ľuďom k lepšiemu – a to aj napriek obrovským snahám o jej zničenie.

a) Biblia ako zjavenie Božie – Slovo Biblia sa do nášho jazyka dostalo z gréčtiny prostredníctvom latinčiny, pričom grécke slovo biblíon znamená „knižnica“. Tento význam zdôrazňuje, že Biblia predstavuje zbierku kníh Starého zákona (SZ) a Nového zákona (NZ), ktoré kresťania vnímajú ako jednotné a autoritatívne Písmo. Autoritatívny zdroj pravdy je pre kresťanov nevyhnutný, pretože všeobecné zjavenie Boha v prírode a dejinách nie je dostatočne jasné a jednoznačné. Príroda aj ľudské chápanie sú totiž poznačené hriechom.

Boh sa preto znížil na našu úroveň, aby nám zjavil svoju podstatu, charakter a spôsob, akým koná vo vzťahu k človeku a k hriechu. Boh sa zjavil prostredníctvom konkrétnych historických udalostí – v skúsenostiach patriarchov, izraelského národa, prvotnej cirkvi a predovšetkým v živote Ježiša Krista. Aby tieto zjavenia nezostali len ústnym podaním, Boh zabezpečil ich presné zaznamenanie v Písme. Biblia je tak jedinečným a nezameniteľným zdrojom poznania Boha, jeho charakteru a jeho vzťahu k človeku.

b) Biblia ako božsko-ľudské dielo – Kresťanský pohľad na Bibliu je založený na dvoch kľúčových textoch Nového zákona. Hoci sa pôvodne vzťahujú na spisy Starého zákona, ich platnosť sa prirodzene rozširuje aj na Nový zákon. Tento teologický prístup zdôrazňuje jednotu Biblie ako celku a jej zásadný význam pre kresťanskú vieru.

„Každé Písmo je vdýchnuté Bohom a je užitočné na učenie, usvedčovanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti.“ 2. Timotejovi 3:16

„Lebo nikdy neprichádzalo proroctvo z ľudskej vôle, ale ľudia hovorili z Boha, vedení Duchom Svätým.“ 2. Petra 1:21

Z toho vyplývajú dve zásadné skutočnosti. Proroci a pisatelia Biblie nehovorili ani nepísali z vlastnej iniciatívy. Pôvodným autorom ich posolstiev je Boh, ktorý dohliadal na to, aby odovzdané posolstvá boli verne vyjadrením jeho vôle. Biblia má preto božskú autoritu a nepredstavuje ľudské názory či filozofické úvahy.

Biblia je viac než akákoľvek iná kniha a môže slúžiť ako konečná autorita vo veciach viery. Zároveň však nesie božsko-ľudský charakter. Posolstvo pochádza od Boha, ale je sprostredkované ľudským jazykom, myslením a osobnosťou jednotlivých autorov. Božský aj ľudský rozmer Písma sú rovnako dôležité a musia byť chápané v rovnováhe.

Hoci je Biblia Božím slovom s večným významom, oslovuje celé ľudstvo, každého človeka bez ohľadu na vek či kultúru. Preto by sme mali pozorne počúvať, čo hovorí, a poslúchnuť jej rady. Ľudský aspekt Písma spočíva v tom, že bolo napísané v konkrétnom čase a v jazykoch určitých národov (hebrejčine, aramejčine, gréčtine) a odzrkadľuje ich myšlienkový svet. Literárny žáner, štýl aj slovník sa líšia v jednotlivých knihách. Niektorí pisatelia dokonca čerpali z iných prameňov. Každá kniha Biblie má svoju dobovú osobitosť.

Je nevyhnutné pochopiť, že božský a ľudský aspekt sú neoddeliteľné. Pri štúdiu a výklade Biblie musíme zohľadniť jej historický kontext, pretože bola písaná v konkrétnej historickej dobe. Zároveň však Biblia nie je iba historickým záznamom – je to Božie nadčasové zjavenie, ktoré oslovuje každú generáciu. Neexistujú stupne inšpirácie. Žiadna časť Biblie nie je viac ani menej inšpirovaná než iná. Preto je presnejšie hovoriť o myšlienkovej inšpirácii než o čisto verbálnej (doslovnej) inšpirácii. To všetko si vyžaduje zodpovedný a seriózny prístup k tomu, ako Bibliu čítame a vykladáme.

Rôzne náboženstvá majú svoje autoritatívne spisy, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v ich vieroučných systémoch. V kresťanstve však zaujíma jedinečné postavenie Biblia. Prečo je práve ona taká dôležitá? Písané Božie slovo predstavuje záznam dôvodov, na základe ktorých sa môžeme rozhodnúť, či Bohu budeme dôverovať. Bez Biblie by sme mali len veľmi obmedzené poznanie o probléme vo vesmíre, o Božej vôli, o jeho vláde a o tom, ako riadi celé stvorenie.

Na čom však stojí tvrdenie, že Biblia je spoľahlivá a dôveryhodná kniha? V kresťanstve sa jej autorita často považuje za samozrejmú, no mimo neho býva často spochybňovaná. Aby sme túto otázku mohli obhájiť, musíme uspokojivo odpovedať na tri základné otázky:

• Ako vieme, že Biblia obsahuje správne knihy – teda správny kánon?
• Ako vieme, že text Biblie sa správne zachoval počas storočí?
• Ako vieme, že tieto knihy boli verne preložené do nášho jazyka?

O každej z týchto otázok boli napísané celé knihy, čo ukazuje, aká rozsiahla je táto problematika. Pokúsme sa ich však v stručnosti zhrnúť. Prvou otázkou je kánon, teda kanonicita jednotlivých kníh. Protestantská Biblia obsahuje 66 kníh rozdelených na Starý zákon (39 kníh) a Nový zákon (27 kníh). Starý zákon napísalo približne 30 autorov v priebehu asi tisíc rokov.

Naopak, katolícka Biblia obsahuje o 14 až 15 kníh (alebo ich častí) viac. Tieto knihy sa nazývajú apokryfy, čo znamená „skryté“. Vznikli v posledných dvoch storočiach pred Kristom a odrážajú náboženské predstavy svojej doby.

Ortodoxní Židia uznávali za inšpirované výlučne 39 kníh Starého zákona. V gréckom preklade Starého zákona (Septuaginte), ktorý bol rozšírený najmä mimo Palestíny, však boli apokryfné knihy zahrnuté. Odtiaľ sa dostali aj do latinského prekladu Biblie a neskôr do katolíckych vydaní.

Je dôležité si uvedomiť, že ortodoxní Židia tieto knihy neuznávali, Kristus z nich nikdy necitoval a Jeroným, ktorý prekladal Bibliu do latinčiny, ich nepovažoval za autoritatívne. Spočiatku ich dokonca nechcel do prekladu vôbec zahrnúť. Martin Luther ich neskôr umiestnil medzi Starý a Nový zákon s poznámkou, že sú užitočné na čítanie, ale nemajú sa používať na budovanie vierouky. Až Tridentský koncil v roku 1546 ich oficiálne zaradil do katolíckeho kánonu.

Ako však rozpoznať, či sú tieto knihy inšpirované? História ich vzniku poskytuje jasné indície. Autori mnohých z nich nie sú osobami, ktorým sú knihy pripisované. Často sa autor skrýva za známu postavu, aby dielu dodal vážnosť a autoritu.

Názory veriacich, ktorí žili bližšie k dobe vzniku biblických textov, by nemali byť ľahkovážne ignorované. Cirkevný otec Jeroným ako prvý použil označenie „apokryfy“ a poukázal na ich historické a geografické nepresnosti, slabší literárny štýl a absenciu duchovnej moci, ktorou sa vyznačujú ostatné biblické knihy.

Najlepšie je však tieto knihy čítať osobne a porovnať ich s ostatnými knihami Starého zákona. Niektoré apokryfy totiž učia veci, ktoré sú v priamom rozpore s učením Biblie. Napríklad v knihách Machabejcov sa uvádza, že „je dobré modliť sa za mŕtvych“, a v knihe Tóbiáš sa tvrdí, že „almužny zahladzujú hriechy“. Takéto výroky odporujú biblickému učeniu o odpustení hriechov skrze Božiu milosť.

Ďalšou dôležitou otázkou je dochovanie biblického textu. Hoci sa nezachoval žiadny originál biblickej knihy, existujú tisíce rukopisov, ktoré boli ručne opisované po stáročia. Pri tomto procese mohli vzniknúť drobné odchýlky, no práve textová kritika sa zaoberá ich porovnávaním a hodnotením. Odborníci, ktorí sa tejto disciplíne venovali celý život, potvrdzujú, že pôvodný text Biblie možno zrekonštruovať s mimoriadne vysokou mierou istoty. Tieto zistenia vyvracajú pochybnosti mnohých kritikov a predstavujú ďalší silný dôkaz vierohodnosti Biblie.

Božie zjavenie splní svoj zmysel len vtedy, keď mu ľudia porozumejú a správne naň zareagujú. Božie slovo nestačí len čítať, je potrebné mu aj rozumieť. To nás privádza k nutnosti exegézy a hermeneutiky. Exegéza sa zameriava na pôvodný zámer autora a na starostlivé, systematické štúdium textu, aby sa odhalil jeho pôvodný význam – teda čo dané slová znamenali „vtedy a tam“ pre pôvodného čitateľa. Hermeneutika potom prináša výsledky exegézy do súčasnosti – prekladá ich do moderného jazyka, aby sme pochopili, čo znamenajú „tu a teraz“. Princípy obsiahnuté v Biblii sú večné, no ich aplikácia sa mení podľa času, miesta a okolností.

Najdôležitejším prvkom pri štúdiu Biblie je správny postoj mysle. Tento postoj zahŕňa ochotu nechať sa osloviť a zmeniť svoje názory či túžby, ak nie sú v súlade s učením Biblie. Preto je nevyhnutné študovať Bibliu na modlitbe a s prosbou o vedenie Duchom Svätým, ktorý bol prítomný pri jej písaní a jediný nám môže pomôcť pochopiť jej správny význam.

Vďaka Bohu výsledok štúdia Biblie nezávisí len od našich intelektuálnych schopností, ale od ochoty nechať sa viesť Duchom Svätým. Ako hovorí Ján 7:17, kľúčom k porozumeniu je otvorenosť srdca a poslušnosť. Existuje niekoľko základných hermeneutických princípov, ktoré nám pomáhajú pochopiť, čo môže biblický text znamenať dnes. Prvým krokom je pochopenie literárneho kontextu a žánru textu. Je dôležité vedieť, či ide o poéziu, historický záznam, prorocké slová alebo naratív, pretože každý žáner má svoje špecifiká, ktoré ovplyvňujú interpretáciu.

Druhým kľúčovým princípom je zohľadnenie historického kontextu. To znamená preskúmať okolnosti, za ktorých bol text napísaný: kto bol autorom, kde sa nachádzal, komu bol text adresovaný a v akej situácii bol príjemca. Historický kontext poskytuje kľúč k pochopeniu pôvodného zámeru autora a jeho posolstva.

Tretím dôležitým krokom je porovnávanie textu s inými textami v Biblii. Ide o nevyhnutný princíp, ktorý zabraňuje nesprávnemu výkladu. Biblické texty by sa nemali interpretovať tak, aby si navzájom protirečili. Nejasné alebo dvojznačné pasáže sa musia vykladať vo svetle jasných a jednoznačných textov, čo vyplýva z vnútornej jednoty a dôslednosti Písma. Táto jednota je daná tým, že Biblia má jediného konečného autora – Boha. Aj keď sú niektoré časti Písma na prvý pohľad zložité (napr. 1 Pt 3:15–16), princíp konzistentnosti zostáva zásadný.

Pri štúdiu Biblie je dôležité vyvarovať sa úzkoprsosti a selektívnosti. Úzkoprsosť bráni prijať nové pohľady a zmeniť postoje, ak nie sú v súlade s učením Písma. Selektívnosť znamená vyberať si len tie časti Biblie, ktoré podporujú vlastné názory, a ignorovať ostatné. Tieto prístupy patria medzi najväčších nepriateľov správneho pochopenia Božieho slova.

Ako sme už spomenuli, Biblia je jedinečná nielen svojou históriou vzniku, ale aj obsahom. Nie je to len jedna „kniha“, ale zbierka kníh, ktoré spoločne vytvárajú pozoruhodnú jednotu. Hoci sa skladá z dvoch hlavných častí – Starého zákona (SZ) a Nového zákona (NZ) – tieto dve časti tvoria jeden celok. Starý zákon predpovedá a pripravuje cestu pre Nový, zatiaľ čo Nový zákon osvetľuje a potvrdzuje Starý. Táto jednota vyplýva z toho, že v pozadí celej Biblie stojí jeden autor – Boh. Poslaním tejto svätej knihy je odhaliť Boha a umožniť ľuďom osobné stretnutie s Ním.

Obsah Biblie je mimoriadne rôznorodý: rodokmene, kroniky, zákony, kultové predpisy, poézia, príslovia, prorocké predpovede, videnia, podobenstvá, osobná korešpondencia či apokalyptické vízie. Všetko má však jeden hlavný cieľ – odpovedať na základné otázky: Aký je Boh? Je možné mu dôverovať? Odpovede na tieto otázky sú kľúčové, pretože od nich závisí riešenie všetkých ostatných tém, ako je problém hriechu, vzťah k Bohu či pochopenie toho, čo Boh od človeka očakáva. Bez poznania Božieho charakteru strácajú ostatné otázky zmysel.

Približne 70 % Starého zákona a 60 % Nového zákona tvoria historické rozprávania. Práve týmto spôsobom sa Boh najčastejšie odhaľuje. Biblia neponúka množstvo abstraktných dôkazov, ale bohatstvo príbehov a opisov udalostí. Boh vedel, že pravdu nemožno presvedčivo obhájiť len odmietaním klamstiev a poloprávd, ktoré proti nemu vznesie satan, a preto používa príbehy, aby ukázal, ako konal v konkrétnych situáciách.

Mnohé z týchto príbehov zachytávajú mimoriadne náročné okolnosti, z ktorých sa môžeme naučiť, čo môžeme od Boha očakávať v našich životoch. Základná otázka, ktorú si treba klásť pri každom biblickom príbehu, udalosti či texte, znie: Čo mi to hovorí o Bohu a jeho charaktere? Prečo Boh konal alebo dopustil určitú vec a prečo to bolo zaznamenané v Svätom písme? Ako hovorí Rim 15:4:

„Čokoľvek bolo napísané, bolo napísané na naše poučenie.“ Rimanom 15:4

Ako sme už spomenuli, katolícka Biblia obsahuje aj tzv. apokryfné knihy. Tieto knihy bývajú často predmetom diskusií, pričom niektorí nesprávne citujú text z 2. Timotejovi 3:16 ako dôkaz, že „všetko Písmo je inšpirované“. Tento argument sa používa na tvrdenie, že ak sa apokryfné knihy nachádzajú v Biblii, sú automaticky inšpirované Bohom. Pri pozornom čítaní kontextu veršov 14–17 však vidíme, že význam Pavlových slov je odlišný.

Timotej poznal grécky preklad Starého zákona, známy ako Septuaginta (LXX), ktorý obsahoval aj apokryfné knihy. Apoštol Pavol mu však píše:

„Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený. Vieš, od koho si sa tomu naučil. Od detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať múdrosť na spásu skrze vieru v Krista Ježiša. Každé Písmo je Bohom vdýchnuté a je užitočné na učenie…“ 2. Timotejovi 3:14–16

Inými slovami Pavol Timotejovi hovorí:

„Poznáš mnoho kníh, ale iba to Písmo, ktoré je Bohom inšpirované, je skutočne užitočné.“

Postoj ortodoxných Židov bol v tejto otázke jednoznačný – za inšpirované považovali len 39 kníh Starého zákona, ktoré tvorili hebrejskú Bibliu. Zaujímavým faktom je aj to, že dnešné rozdelenie Biblie na kapitoly a verše nie je súčasťou pôvodného inšpirovaného textu.

Štefan Langton, arcibiskup z Canterbury, rozdelil Bibliu na kapitoly až v roku 1228. Rozdelenie na verše vzniklo ešte neskôr – v roku 1560 ho vykonal Robert Stephanus. Hoci toto členenie výrazne uľahčilo štúdium, niekedy narúša plynulosť textu alebo jeho význam. Tradícia dokonca hovorí, že Langton vykonal túto prácu počas cesty na koni z Paríža do Lyonu.

Biblia je knihou bez obdobnej paralely. Vyniká najmenej v troch zásadných oblastiach.

1. Spôsob dochovania – Biblia bola zachovaná v tisícoch starých rukopisov, čo svedčí o jej jedinečnej historickej dôveryhodnosti.
2. Odolnosť voči útokom – Napriek systematickým pokusom o jej zničenie prežila a zostala súčasťou dejín.
3. Rozšírenie a vplyv – Je najrozšírenejšou knihou sveta a formovala milióny životov.

Biblia je nevyčerpateľná. Pri každom čítaní odhaľuje nové vrstvy pravdy a vedie k osobnému stretnutiu s Bohom. Skrze Písmo Boh zjavuje pravdu o sebe, o Ježišovi Kristovi (Ján 5:39; 17:3) a o našom živote. Božie slovo osvecuje cestu (Žalm 119:105) a chráni pred falošnými učeniami (Matúš 22:29).

Biblia nie je obyčajná kniha. Je miestom osobného oslovenia, ktoré si vyžaduje odpoveď. Každé jej otvorenie je pozvaním k vzťahu s Bohom, ktorý sa skláňa k človeku a hovorí jazykom, ktorému rozumieme. Zmyslom Biblie je zjaviť pravdu o tom, aký je Boh. Večné evanjelium je prítomné vo všetkých 66 knihách Písma. Nestačí však poznať len príbehy – rozhodujúca otázka znie: čo nám text hovorí o Božom charaktere a o mojom živote?

Ak čítame Bibliu ako jeden celok, odhaľuje sa jednotný obraz láskavého, spravodlivého a dôveryhodného Boha, ktorý robí všetko pre záchranu človeka. Štúdium Biblie nás vedie k hlbokému obdivu Boha, ktorý je ochotný zaplatiť vysokú cenu, len aby s nami mohol komunikovať. Biblia – všetkých 66 kníh – je záznamom Božieho sebaodhalenia a dôkazom jeho vernosti.

Ak chceš mať istotu, že Božie slovo je dôveryhodné, je potrebné rozumieť kánonu, dochovaniu rukopisov a prekladom. Preto plynule pokračuj cez Biblia a následne cez Mesiášske proroctvá, kde sa ukazuje prepojenie medzi Písmom a Ježišom Kristom. Širší rámec veľkého sporu nájdeš v téme Posledné udalosti dejín a praktické uplatnenie pravdy v každodennom živote v sekcii Praktické kresťanstvo.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.