fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 1-10

3. Božie Slovo

„Je naprosto jisté, že podstata textu Bible je spolehlivá. Obzvláště to platí pro Nový zákon. Počet novozákonních rukopisů, řada jeho raných překladů, citáty z něj u nejstarších křesťanských autorů, to vše je tak rozsáhlé, že správné čtení všech nejasných oddílků je jistě u některé z těchto starobylých autorit zachováno. Nic takového nelze říci o žádné jiné starověké knize…….Dnes platí, že byly odstraněny i ty poslední důvody pro pochybnosti o tom, že Písmo se nám dostalo do rukou v podstatě ve stejné podobě, v jaké bylo sepsáno. Lze tvrdit, že autenticita a obecná spolehlivost novozákonních spisů je definitivně prokázána.“

Sir Frederic G. Kenyon – bývalý ředitel Britského muzea, archeolog a přední odborník na staré rukopisy v The Bible and Archeology

„Chcete-li být skeptičtí k textům novozákonních knih, měli byste se nejdříve rozloučit s veškerou klasickou antickou literaturou. Žádný dokument starověku není tak dobře bibliograficky ověřený jako Nový zákon.“

John Warwick Montgomery, profesor práva, filozof a teolog v knize History and Christianity (Bethany House Publishers, 1986)

Biblia: 66 kanonických kníh
Starý Zákon: 39 kníh
Nový Zákon: 27 kníh
Počet pisateľov (rôzneho postavenia a vzdelania): cca 40 v časovom rozpätí cca 1500 rokov
Celá Biblia má 1189 kapitol – SZ – 929; NZ – 260; najdlhšia kapitola – Žalm 119; najkratšia kapitola – Žalm 117.

Z gréckeho kanón – norma, meradlo. Je to zoznam biblických kníh, ktoré sú zozbierané v kánone, preto im hovoríme aj kanonické. Keďže knihy Biblie vznikali v rôznych dobách a písali ich rôzni autori pre rôznych čitateľov, mali na počiatku svojej existencie individuálnu formu a až behom času sa začali tvoriť menšie zbierky až do vzniku kánonu.

Formy rukopisov
Zvitok lat. . liber, volumen, rotulus sa skladá z pergamenových listov zošitých do zvitku, kotúča.
Kódex – má orezané na seba kladené listy, ktoré drží pohromade zošitové vlákno, teda majú formu dnešných kníh. Objavuje sa v 2. storočí n.l.

Rukopisy Starého zákona

Celé jedno tisícročie pracovali generácie Masoretov (židovskí učenci z hebr. Masorah „tradícia“, znalci biblie, ktorí v 6. až 10. storočí n.l. spisovali ústne podané texty, ktoré sa týkali biblie. Prácou Masoretov bolo prepisovanie hebrejského textu biblie a zapísať aj správnu vokalizáciu a prízvuky, ktoré boli pôvodne tvorené 22 spoluhláskami) na tom, aby zachovali jednotne a pevne text starého zákona. Bola to zložitá a namáhavá práca mnohých a mnohých pismárov (soferim), ktorí starostlivo strážili každé slovo a každé písmeno.

Číselný význam každého písmena spočítavali. Opravovali chyby predchádzajúcich opisovačov. Odstraňovali odchýlky všetkých dostupných rukopisov, prípadne ich nahradzovali bezchybnými. Opotrebované zvitky (kože, pergamenov, papyrusov) ničili alebo pochovávali. Preto sa zachovalo tak málo pamätných písomností.

Najznámejšie starozákonné rukopisy sú známe ako Kumránske rukopisy, ktoré boli objavené v 11 jaskyniach pri Mŕtvom mori. S výnimkou knihy Ester sa našli fragmenty hebrejských rukopisov všetkých starozákonných kníh. Vďaka priaznivej okolnosti (uloženie v hlinenom džbáne) sa našiel kompletný zvitok knihy proroka Izaiáša. Z ostatných kníh sa našli často veľké a obsažné zbytky rôznych rukopisov. Všetky tieto spisy sú datované od 4. storočia pred n.l do roku 68 n.l. Ostatné najstaršie rukopisy celého Starého zákona pochádzajú z 10. alebo začiatku 11. storočia nášho letopočtu.

K veľkému prekvapeniu (niektorým i ku sklamaniu) obsahovali rukopisy z Kumránu rovnaký text ako rukopisy z 10. storočia. V usporiadaní a znení textu nevykazuje kniha Izaiáš skutočne žiadnu odchýlku. Kumránske spisy majú tiež prirodzené odchýlky, predovšetkým v pravopise, a často tiež vo voľbe slov sa objavujú synonymá, ale vcelku prinášajú obsahovo dnes používaný hebrejský text Starého zákona.

Rukopisy Nového zákona

Počas prvého tisícročia od vzniku kresťanstva sa zachovalo asi 750 rukopisov Novej zmluvy (NZ) a niekoľko desiatok rukopisov Starej zmluvy (SZ). Pravdaže, pri jednotlivých rukopisoch nešlo o kompletne zaznamenaný text SZ či NZ, ale o rukopisy jednotlivých kníh, ktoré SZ či NZ obsahujú, resp. „len“ o zlomky – o časti textov jednotlivých kníh. Zhruba 200 rokov existuje v nemeckom meste Štutgart komisia, členovia ktorej sa venujú porovnávaniu rukopisov Biblie. Táto komisia zostavila takzvaný textus receptus – originálny text Písma Svätého – pri SZ v pôvodnej hebrejčine, pri NZ v gréčtine.

Textus receptus je ten text, ktorý sa nachádza vo väčšine biblických rukopisov. Čím vo viacerých a v čím starších biblických rukopisoch sa ten – ktorý verš nachádzal, tým mal väčšiu šancu dostať sa do textu receptu. V študijných vydaniach Biblie sú všetky odchýlky od textu (receptu) – ako ich zaznamenávajú iné rukopisy – uvedené pod čiarou v tzv. kritickom aparáte. Každý, kto ovláda hebrejčinu a gréčtinu – jazyky, ktorými boli knihy Biblie pôvodne napísané, si môže kúpiť najautentickejší text – textus receptus – a čítať Písmo Sväté podľa jeho najvernejšej dostupnej verzie.

I. Náčrt

1. Jedinečnosť Biblie
a) Biblia ako zjavenie Božie
b) Biblia ako božsko-ľudské dielo
2. Spoľahlivosť Biblie
3. Ako rozumieť Biblii
4. Význam Biblie

Biblia je jedinečná nielen svojím rozsahom, ale aj zameraním. Žiadne iné dielo v minulosti nevytrvalo tak dlhú dobu a nezmenilo toľkým ľuďom život k lepšiemu, aj cez obrovské snahy o jej zničenie …

1. Jedinečnosť Biblie

a) Biblia ako zjavenie Božie – Slovo Biblie sa dostalo do nášho jazyka z gréčtiny cez latinčinu – z gréckeho Biblion = knižnica. Toto významným spôsobom ukazuje, že slovo Biblia predstavuje knihy SZ (Starého zákona) a NZ (Nového zákona), ktoré kresťania uznávajú ako jednotnú a autoritatívnu knihu. Nevyhnutnosť autoritatívneho zdroja pravdy je daná tým, že všeobecné zjavenie Boha v prírode a dejinách nie je tak dokonalé, aby bolo pre ľudí jednoznačné. Ľahko ho možno nesprávne pochopiť, pretože ako príroda, tak aj naše chápanie sú narušené hriechom.

Boh preto prichádza k nám, znižuje sa na našu úroveň, aby nám odhalil seba, svoj charakter, spôsob jednania s nami, s hriechom atď. Boh sa odhalil v určitých historických udalostiach, ako napr. skúsenosti patriarchov, izraelského národa, prvotnej cirkvi a predovšetkým v živote Ježiša Krista. Okrem toho sa Boh postaral o to, aby tieto udalosti boli správne zaznamenané a aby sa dochovali aj pre tých, ktorí nemohli byť ich priamymi účastníkmi.

b) Biblia ako božsko-ľudské dielo – Kresťanský pohľad na Bibliu je založený predovšetkým na dvoch významných veršoch Nového zákona. Je dôležité si všimnúť, že pisatelia hovoria o spisoch Starého zákona, ale ich slová sa vzťahujú samozrejme aj na spisy Nového zákona.
„Každé písmo pochádza z Božieho Ducha a je dobré na učenie, karhanie, nápravu a na výchovu v spravodlivosti.“ 2 Tim 3,16

„Nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ 2 Pt 1,21

Z toho vyplývajú dve podstatne dôležité skutočnosti. Predovšetkým to, že proroci alebo pisatelia Biblie nehovoria a nepíšu na základe svojej vlastnej iniciatívy. Pôvodným autorom ich posolstiev je Boh. On je ten, kto bdie nad tým, aby posolstvá, ktoré odovzdávajú, boli spoľahlivým vyjadrením jeho vôle. Biblia má teda za sebou božskú autoritu. To znamená, že pisatelia neponúkajú svoje riešenia a nevyjadrujú len svoje názory, postoje, myšlienky.

Z toho dôvodu je Biblia viac než akákoľvek iná kniha. Preto môže slúžiť ako konečná autorita vo veciach vierouky. Je však nutné si uvedomiť, že niektoré veci v Biblii sú historicky podmienené, a preto nemajú záväzný charakter pre vieru a prax cirkvi dnes.

Po druhé, Biblia má božsko-ľudský charakter. Posolstvo pochádza od Boha, ale je vyjadrené ľudskými slovami a myšlienkami. Rôzne spisy jasne odrážajú osobnosť autora. Oba dva aspekty, božský aj ľudský, sú rovnako dôležité a musia byť udržiavané v rovnováhe.

Hoci Biblia je Božím slovom, má večný význam, oslovuje všetko ľudstvo, hovorí ku každému človeku v každom veku a kultúre. Preto by sme mali pozorne počúvať, čo hovorí, a poslúchnuť, čo nám radí.
Ľudský aspekt Písma je daný tým, že je napísané v určitej dobe, v jazyku určitých ľudí (Starý zákon hebrejsky a časti aramejsky, Nový zákon grécky) a do určitej miery odráža ich myšlienkový svet. Literárny žáner, štýl a slovník je v rôznych dielach rôzny. Niektorí pisatelia dokonca používajú určité pramene, ktoré oni sami nenapísali. Každá kniha Biblie má teda určitú dobovú zvláštnosť.

Je potrebné si uvedomiť, že božský a ľudský aspekt sú neoddeliteľné a nerozlučné. Tieto dva aspekty musíme zohľadniť pri našom štúdiu a výkladu Písma. Bibliu je potrebné študovať historicky (lebo dokument je písaný v určitej historickej dobe), ale nemôžeme zostať len pri tom, pretože Biblia je viac než len históriou (je Božím nadčasovým zjavením, ktoré oslovuje každého človeka).

Zároveň však platí, že neexistujú akési stupne inšpirácie, tzn. nie je pravda, že by niektorá časť bola inšpirovaná viac, iná menej. Je teda správnejšie hovoriť o myšlienkovej (alebo dynamickej) inšpirácii, a nie o inšpirácii verbálnej (doslovné, diktačnej). Toto všetko vyžaduje starostlivý a seriózny prístup k tomu, ako Bibliu čítame a vykladáme.

2. Spoľahlivosť Biblie

Rôzne náboženstvá majú rôzne autoritatívne spisy. Prečo v kresťanstve je Biblia tak dôležitá? Písané Božie slovo predstavuje záznamy dôvodov, na základe ktorých sa rozhodujeme, či Bohu budeme dôverovať, alebo nie. Bez Biblie by sme toho o podstate problému vo vesmíre, o Božej vôli, jeho vláde, o tom, ako riadi vesmír, moc nevedeli. Na čom je založené tvrdenie, že Biblia je spoľahlivá, dôveryhodná kniha? V kresťanstve sa to často považuje za samozrejmé, a mimo neho je to zase často napádané. V tejto súvislosti je potrebné si uspokojivo odpovedať na tri základné otázky:

Ako vieme, že v Biblii máme správne knihy (zbierku správnych kníh)?
Ako vieme, že slová Biblie sa správne dochovala v priebehu storočí?
Ako vieme, že tieto knihy boli správne preložené do nášho jazyka?

O každej z týchto otázok boli napísané celé knihy, tak rozsiahla je to problematika. Pokúsme sa však v krátkosti tieto otázky zodpovedať.

Prvá je otázka kánonu alebo kanonicity jednotlivých kníh. Je známym faktom, že v protestantskej Biblii sa nachádza 66 kníh. Tieto knihy sú rozdelené do dvoch častí: Starý a Nový zákon. Starý zákon obsahuje 39 kníh, ktoré napísalo asi 30 rôznych autorov v priebehu asi jedného tisíce rokov. Naproti tomu v katolíckej Biblii je asi o 14 až 15 kníh (alebo ich častí) viac. Tieto knihy bývajú často nazývané „Apokryfy“, čo znamená „skrytý“ (význam). Tieto knihy boli napísané v priebehu posledných dvoch storočí pred Kristom a odrážajú populárne predstavy tej doby.

Ortodoxní Židia uznávali za inšpirované 39 kníh. Ale v gréckom preklade SZ (Septuaginte), tak populárnym zvlášť mimo Palestínu (kde Židia boli liberálnejší), boli tieto apokryfnej knihy zahrnuté. Odtiaľ sa dostali aj do latinského prekladu Biblie a neskôr zase do katolíckych prekladov.

Ako sme už pripomenuli, ortodoxní Židia je neuznávali, Kristus z nich necitoval, Jeroným, ktorý prekladal Bibliu do latinčiny, je neuznával za autoritatívne, spočiatku ich nechcel vôbec do svojho prekladu ani zaradiť. Martin Luther ich umiestnil do stredu Biblie a pridal vhodnú poznámku: „Tieto knihy sú zaujímavé a užitočné na čítanie, ale nemali by sa požívať pre vierouku.“ Do katolíckej Biblie boli tieto knihy oficiálne prijaté až na Tridentskom koncile v roku 1546.

Ako môže človek rozpoznať, či tieto knihy sú inšpirované, alebo nie? Čo to nám k tomu povie história týchto kníh, ich pôvod. Autorom väčšinou nie je ten, komu je kniha pripisovaná, ale niekto sa schováva za slávnu osobnosť, aby tak dal svojmu dielu vážnosť a autoritu.

Názory veriacich, ktorí žili bližšie dobe vzniku týchto kníh, by sa tiež nemali ľahkovážne prehliadnuť. Cirkevné otec Jeroným bol prvý, kto je nazval apokryfy preto, že obsahujú historické a geografické nepresnosti, ich literárny štýl a hĺbka nie je na úrovni ostatných biblických kníh a chýba im presvedčujúca a premieňajúca moc a vplyv, ktoré sprevádzajú ostatné biblické knihy.

Ale nie je nad to, keď si človek sám tieto knihy prečíta spolu s ostatnými knihami Starého zákona, porovná ich, a tak si utvoríme svoj vlastný názor. Niektoré z nich učia veciam, ktoré sú v jasnom protiklade k tomu, čo Biblia hovorí na inom mieste. Napr. v Machabejcov knihách sa hovorí, že „je dobré sa modliť za mŕtvych, aby boli zbavení svojich hriechov“. Kniha Tobit hovorí, že „almužny zahladzujú hriechy“. Je vidieť, že chápanie hriechu u autorov týchto kníh (hriech ako zlý skutok, ktorý je možné odčiniť) bolo diametrálne odlišné od toho, čo je v ostatných knihách Biblie. Aj to svedčí, že tieto knihy nie je možné dávať na rovnakú úroveň s ostatnými knihami Biblie.

Otázka dochovania textov je tiež veľmi dôležitá a zaujímavá. Aj keď neexistuje jediný originál biblickej knihy, dochovali sa nám tisíce manuskriptov, ktoré boli v priebehu storočí ručne opisované. Pretože ručné opisovanie nie je tak spoľahlivé ako tlačené slovo (a koľko tlačových chýb sa často vlúdi i tam!), je pochopiteľné, že existujú určité varianty čítania na viacerých miestach Biblie. Vlastne celá jedna disciplína teológie, textová kritika, sa zaoberá týmto problémom. Je pozoruhodné, že často práve ten, kto o tejto práci veľa nevie, spochybňuje vierohodnosť zachovávania rukopisov. Odborníci, ktorí tejto vede venovali celý svoj život, nás svorne uisťujú, že je možné dopracovať sa k výnimočne vysokej pravdepodobnosti zmyslu pôvodného textu.

3. Ako rozumieť Biblii

Božie zjavenie splní svoj zmysel len vtedy, keď mu ľudia porozumejú a správne naň zareagujú. Božie slovo nestačí len čítať, treba mu aj rozumieť. To nás privádza k nutnosti exegézy a hermeneutiky. Exegéza sa zaoberá pôvodným zámerom autora. Je to starostlivé, systematické štúdium, ktorého zámerom je odhaliť pôvodný zmysel, čo dané slová znamenali „vtedy a tam“ pre pôvodného čitateľa. Výsledky bádania je potrebné vyjadriť moderným jazykom. Len tak môžeme pochopiť, čo znamenajú „tu a teraz“ (hermeneutika). Princíp je večný, aplikácia sa mení v závislosti na čase, mieste a okolnostiach.

Najdôležitejšie pri štúdiu Biblie a snahe porozumieť jej však je správny postoj mysle. To znamená, ochota nechať sa osloviť, zmeniť svoje názory, túžby, pokiaľ nie sú v súlade s učením Biblie. Preto je potrebné Bibliu študovať na modlitbe a s prosbou o vedení Duchom Svätým, ktorý bol pri pôvodnom písaní textu a jediný nám môže pomôcť pochopiť správny zmysel napísaného. Vďaka Bohu, že výsledok nášho štúdia nie je závislý na našich intelektuálnych schopnostiach, ale na ochote nechať sa viesť. Ján 7,17

Existuje niekoľko základných hermeneutických princípov, ktoré nám pomôžu pochopiť, čo text môže znamenať dnes. To prvé, čo si treba všimnúť, je literárny kontext a žáner. Ďalej je dôležité si všimnúť historického kontextu, t.j. za akých okolností a do akej situácie bol text daný, kto bol autorom, kde sa autor nachádzal, komu bol text určený, v akej situácii bol príjemca.

Tretím dôležitým krokom je porovnávanie textu s inými textami. To je veľmi dôležitá zásada, bez ktorej by každý mohol dokázať z Biblie, čo len bude chcieť. Význam tohto kroku spočíva v tom, že nie je možné vykladať jeden text tak, aby protirečil textu inému, a že texty nejasné a dvojznačné sa musia vykladať vo svetle textov jasných a jednoznačných. Toto je logickým dôsledkom vnútornej jednoty a dôslednosti Písma, ktorá je daná jeho jedným autorom, ktorý je v pozadí (Boh). Zároveň to však pripúšťa, že v Písme sú miesta, ktorých zmysel nie je na prvý pohľad jasný (1 Pt 3,15.16)

Je dobré mať neustále na pamäti, že najväčším nepriateľom správneho pochopenia Biblie je úzkoprsosť človeka, ktorého nie je možné poučiť, zmeniť jeho názory či postoje, a ďalej „selektívnosť“, pri ktorej si každý vyberá len to, čo sa mu hodí na potvrdenie svojich vlastných názorov.

4. Význam Biblie

Ako sme už povedali, Biblia je jedinečná nielen históriou svojho vzniku, ale aj svojim obsahom. Je to nielen „kniha“, ale aj „knihy“, tzn. celá zbierka kníh, ktoré majú podivuhodnú jednotu. Aj keď sa skladá z dvoch hlavných častí, SZ a NZ tvoria jednu knihu. SZ podporuje, osvetľuje a očakáva NZ, NZ zase SZ neruší a nerobí ho zbytočným. To je dané tým, že v pozadí stojí jeden autor, Boh. A práve odhaliť a stretnúť sa s týmto Bohom je poslaním „Svätej knihy“ kresťanstva. Akým spôsobom sa to deje?

Biblia obsahuje mnoho rôzneho materiálu. Sú tam rodokmene, kroniky, rôzne zákony, kultové predpisy, poézia rôzneho druhu, príslovia, prorocké predpovede, videnia, podobenstvá, osobné korešpondencie, apokalyptické vízie a pod. Avšak všetko toto má za cieľ dať predovšetkým odpoveď na základné otázky: Aký je Boh? Je možné mu dôverovať?

Všetko ostatné (ako vyriešiť naše problémy [či už problém hriechu alebo problémy osobné], ako sa správať voči Bohu, čo od nás očakáva) závisí od toho, či sa podarí uspokojivo odpovedať na tieto základné otázky. Bez toho všetko ostatné nemá zmysel.

Je potrebné si uvedomiť, že 70% SZ a 60% NZ sú historické rozprávania. To je hlavný Boží spôsob, akým sa nám odhaľuje. V Biblii nie je veľa dôkazových textov, ale zato veľa príbehov, popisov rôznych udalostí. Prečo? Boh vie, že nemá zmysel odmietať lži a polopravdy, ktoré satan proti nemu vzniesol. Pravda sa tak nedá dokázať. Preto Biblia ako Božie kniha viac používa príbehy než tvrdenia. Práve na rozmanitých udalostiach vidíme, ako sa Boh zachoval v jednotlivých situáciách.

Mnohé z nich boli neuveriteľne ťažké, a tak môžeme vedieť, čo môžeme očakávať, ako sa Boh zachová v našom živote. Preto základnou otázkou, ktorú si musíme klásť u každého príbehu, udalosti, knihy, každého učenie Biblie, je: Čo mi to hovorí o Bohu a jeho charaktere? Prečo to Boh urobil / dopustil, prečo to nechal zaznamenať na stránkach Svätého písma? (Rim 15,4)

II. Výkladové poznámky

Ako sme už spomínali, katolícka Biblia obsahuje aj tzv. Knihy apokryfnej. V tejto súvislosti sa niekedy nesprávne používa text z 2 Tim 3,16 ako dôkaz, že „všetko (každé) Písmo“ je inšpirované, a preto ak sa apokryfnej knihy nachádzajú v Biblii, sú vlastne inšpirované. Je nutné podotknúť, že zmysel slov v kontexte veršov 14-17 je úplne iný.

Timotej poznal grécky preklad SZ (LXX = Septuaginta), ktorý obsahoval aj tieto apokryfné knihy. Preto mu Pavol píše: „Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený. Vieš, od koho si sa tomu naučil. Od detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu a to vierou v Krista Ježiša. Všetko písmo je Bohom Ducha a je dobré na učenie, … „Inými slovami:“ Timotej, ty poznáš mnoho kníh, ale len to písmo, ktoré je inšpirované Bohom, je užitočné … „a postoj ortodoxných Židov k tomu, ktoré knihy sú inšpirované, bol jednoznačný.

Bibliu rozdelil na kapitoly až v roku 1228 Štefan Langton. Na verše ju rozdelil v roku 1560 Robert Stephanus. Toto rozdelenie nie je vôbec inšpirované, ako každý čitateľ pozná aj sám pri dlhšom čítaní. Naopak, ich pozná, že Langton túto prácu vykonal pri ceste na koni z Paríža do Lyonu.

III. Praktický dôsledok

Žiadna iná kniha sa nevyrovná Biblii, čo sa týka (1) spôsobu dochovania v tisícoch odpisov starých manuskriptov, (2) prežitím najrozmanitejších útokov, ktoré ju mali zničiť, (3) svojím rozšírením po celom svete a vplyvom na milióny ľudí. Biblia je jednoznačne nevyčerpateľná. Zakaždým, keď ju človek číta, nájde v nej nové veci, nad ktorými môže uvažovať, ktoré ho oslovia.

Bibliu preto nečítame len kvôli tomu, aby sme získali určité informácie, ale aby sme sa stretli s Bohom. Práve tým, že Boh s nami komunikuje prostredníctvom Biblie, dozvedáme sa nové pravdy o ňom, o Ježišovi Kristovi (Ján 5,39; 17,3). Takýmto spôsobom Biblia osvecuje náš život (Ž 119,105). Poznávame, čo je v živote dobré a čo zlé, čo je nám k prospechu a čo nám škodí. Poslušnosť nás chráni od falošných predstáv, názorov a učenie ľudí (Mt 22,29).

Je dôležité si uvedomiť, že keďže pôvodcom Biblie je Osoba, Biblia samotná má formu oslovenia. Biblia nie je ako kniha, prednáška alebo film v televízii. Knihu je možné zatvoriť, prednášku prespať, televízor vypnúť. Ale prostredníctvom Biblie k nám Boh hovorí. Keď nás niekto osloví, alebo nám položí otázku. Keď Boh oslovuje človeka, vždy ho oslovuje osobne. Každý z nás nejako odpovedá. Dokonca aj vtedy, keď neodpovedáme vôbec.

Zmyslom Biblie je zjaviť nám pravdu o tom, aký je Boh, aby sme mu znovu dôverovali, milovali ho a počúvali. Táto pravda, toto večné evanjelium sa nachádza v každej zo 66 kníh Biblie. Ale aby sme túto pravdu objavili, nestačí len čítať, čo sa stalo s Abrahámom, Samsonom, Davidom, Nikodémom alebo Pavlom. Musíme sa pýtať: Čo nám to hovorí o Bohu? Aké dôsledky plynú z tohto poznania pre môj život?

Pokiaľ si nekladieme tieto otázky, väčšina materiálu v Písme zdanlivo nemá vzťah k plánu spasenia, ba dokonca je značne nejasná alebo si až protirečia. Ale keď Bibliu študujeme pod týmto zorným uhlom a ako celok, odhalí sa nám jasný a dôsledný obraz vševedúceho a láskavého Boha, ktorý používa všetky dostupné prostriedky, aby bol v kontakte so svojimi deťmi, skláňa sa k nim tam, kde sa nachádzajú, hovorí jazykom, ktorému sú schopní porozumieť.

Čím viac človek takto číta jednu biblickú knihu za druhou, tým viac obdivuje Boha, ktorý je ochotný riskovať nepochopenie a zaplatiť tak veľkú cenu, len aby mohol komunikovať so svojimi zblúdenými deťmi. Boh spasí všetkých, ktorí mu dôverujú. Ale nečaká, že mu budeme dôverovať ako neznámemu cudzincovi. Biblia, všetkých 66 kníh, je záznamom Božieho sebaodhalenia a dôkazom jeho nekonečnej dôveryhodnosti.

K hlbšiemu štúdiu odporúčam knihu Biblia, absolútny základ pravdy a RKC autorita a doplnok ku knihe Patriarchovia a proroci – zhrnutý obsah knihy od EG Whiteovej.

Súvisiace videá a dokumenty