3. Božie Slovo

27/11/2019 MrCastiel

„Je naprosto jisté, že podstata textu Bible je spolehlivá. Obzvláště to platí pro Nový zákon. Počet novozákonních rukopisů, řada jeho raných překladů, citáty z něj u nejstarších křesťanských autorů, to vše je tak rozsáhlé, že správné čtení všech nejasných oddílků je jistě u některé z těchto starobylých autorit zachováno. Nic takového nelze říci o žádné jiné starověké knize…….Dnes platí, že byly odstraněny i ty poslední důvody pro pochybnosti o tom, že Písmo se nám dostalo do rukou v podstatě ve stejné podobě, v jaké bylo sepsáno. Lze tvrdit, že autenticita a obecná spolehlivost novozákonních spisů je definitivně prokázána.“

Sir Frederic G. Kenyon – bývalý ředitel Britského muzea, archeolog a přední odborník na staré rukopisy v The Bible and Archeology

„Chcete-li být skeptičtí k textům novozákonních knih, měli byste se nejdříve rozloučit s veškerou klasickou antickou literaturou. Žádný dokument starověku není tak dobře bibliograficky ověřený jako Nový zákon.“

John Warwick Montgomery, profesor práva, filozof a teolog v knize History and Christianity (Bethany House Publishers, 1986)

Biblia: 66 kanonických kníh
Starý Zákon: 39 kníh
Nový Zákon: 27 kníh
Počet pisateľov (rôzneho postavenia a vzdelania): cca 40 v časovom rozpätí cca 1500 rokov
Celá Biblia má 1189 kapitol – SZ – 929; NZ – 260; najdlhšia kapitola – Žalm 119; najkratšia kapitola – Žalm 117.

Z gréckeho kanón – norma, meradlo. Tento pojem označuje zoznam biblických kníh, ktoré sú zozbierané v kánone, a preto ich nazývame aj kanonické knihy. Keďže knihy Biblie vznikali v rôznych obdobiach, písali ich rôzni autori a boli určené pre odlišných čitateľov, na začiatku mali individuálnu formu. Až postupom času sa začali tvoriť menšie zbierky biblických textov, čo viedlo k vzniku jednotného biblického kánonu.

Formy rukopisov

Zvitok lat. . liber, volumen, rotulus sa skladá z pergamenových listov zošitých do zvitku, kotúča.
Kódex – má orezané na seba kladené listy, ktoré drží pohromade zošitové vlákno, teda majú formu dnešných kníh. Objavuje sa v 2. storočí n.l.

Rukopisy Starého zákona

Celé jedno tisícročie pracovali generácie Masoretov (židovskí učenci z hebr. Masorah – „tradícia“, znalci Biblie, ktorí v 6. až 10. storočí n.l. spisovali ústne podané texty týkajúce sa Biblie). Prácou Masoretov bolo prepisovanie hebrejského textu Biblie, správna vokalizácia a prízvuky, ktoré boli pôvodne tvorené 22 spoluhláskami. Ich cieľom bolo zachovať jednotný a presný text Starého zákona.

Bola to náročná práca písmárov (soferim), ktorí strážili každé slovo a písmeno. Počítali číselný význam každého písmena, opravovali chyby predchádzajúcich opisovačov a odstraňovali odchýlky vo všetkých dostupných rukopisoch, nahrádzajúc ich bezchybnými. Opotrebované zvitky (kože, pergameny, papyrusy) ničili alebo pochovávali, čo je dôvod, prečo sa zachovalo tak málo písomných pamiatok.

Najznámejšie starozákonné rukopisy sú Kumránske rukopisy, objavené v 11 jaskyniach pri Mŕtvom mori. Okrem knihy Ester sa našli fragmenty hebrejských rukopisov všetkých starozákonných kníh. Zaujímavosťou je nález kompletného zvitku knihy proroka Izaiáša vďaka jeho uloženie v hlinenom džbáne. Tieto spisy sú datované od 4. storočia pred n.l. do roku 68 n.l. Najstaršie kompletné rukopisy celého Starého zákona pochádzajú však až z 10. alebo 11. storočia n.l.

Prekvapivé je, že rukopisy z Kumránu obsahovali rovnaký text ako rukopisy z 10. storočia. Kniha proroka Izaiáša nevykazuje žiadne odchýlky v usporiadaní a znení textu. Hoci Kumránske rukopisy obsahujú prirodzené odchýlky v pravopise a synonymách, v podstate zachovávajú obsahovo zhodný hebrejský text Starého zákona, ktorý sa používa aj dnes.

Rukopisy Nového zákona

Počas prvého tisícročia od vzniku kresťanstva sa zachovalo približne 750 rukopisov Novej zmluvy (NZ) a niekoľko desiatok rukopisov Starej zmluvy (SZ). Tieto rukopisy neobsahovali vždy kompletne zaznamenaný text SZ alebo NZ, ale často išlo o rukopisy jednotlivých kníh alebo iba o zlomky textov. Už približne 200 rokov existuje v nemeckom meste Štutgart komisia, ktorá sa venuje porovnávaniu biblických rukopisov. Táto komisia zostavila tzv. textus receptus – originálny text Písma Svätého, ktorý pre Starú zmluvu uvádza v pôvodnej hebrejčine a pre Novú zmluvu v gréčtine.

Textus receptus predstavuje text, ktorý sa nachádza vo väčšine dostupných biblických rukopisov. Čím viac rukopisov a čím staršie tieto rukopisy obsahovali konkrétny verš, tým väčšia bola šanca, že sa tento verš dostal do textu receptu. V študijných vydaniach Biblie sú odchýlky od textu receptu, ako ich zaznamenávajú iné rukopisy, uvedené pod čiarou v tzv. kritickom aparáte. Každý, kto ovláda hebrejčinu a gréčtinu – jazyky, ktorými boli knihy Biblie pôvodne napísané – si môže zakúpiť najautentickejší text, tzv. textus receptus, a čítať Písmo Sväté v jeho najvernejšej dostupnej podobe.

Biblia je jedinečná nielen svojím rozsahom, ale aj svojím zameraním. Žiadne iné literárne dielo v histórii nevytrvalo tak dlhú dobu a nezmenilo život toľkým ľuďom k lepšiemu – aj napriek obrovským snahám o jej zničenie.

1. Jedinečnosť Biblie

a) Biblia ako zjavenie Božie – Slovo Biblia sa dostalo do nášho jazyka z gréčtiny cez latinčinu, pričom grécke slovo Biblion znamená „knižnica“. Tento význam zdôrazňuje, že Biblia predstavuje zbierku kníh Starého zákona (SZ) a Nového zákona (NZ), ktoré kresťania vnímajú ako jednotnú a autoritatívnu knihu. Autoritatívny zdroj pravdy je pre kresťanov nevyhnutný, pretože všeobecné zjavenie Boha v prírode a dejinách nie je dostatočne dokonalé na to, aby bolo jednoznačné. Príroda i ľudské chápanie sú narušené hriechom, a preto môžeme Božie zjavenie ľahko nesprávne pochopiť.

Boh preto znižuje sám seba na našu úroveň, aby nám odhalil svoju podstatu, charakter, spôsob jednania s nami a s hriechom. Boh sa zjavil cez konkrétne historické udalosti, ako sú skúsenosti patriarchov, izraelského národa, prvotnej cirkvi a najmä v živote Ježiša Krista. Aby tieto zjavenia nezostali len súčasťou ústneho podania, Boh sa postaral o ich presné zaznamenanie v Písme. Tým zabezpečil, aby boli tieto udalosti dostupné aj pre tých, ktorí ich nezažili priamo. Biblia tak predstavuje jedinečný a nezameniteľný zdroj poznania Boha, jeho charakteru a jeho vzťahu k nám.

b) Biblia ako božsko-ľudské dielo – Kresťanský pohľad na Bibliu je založený predovšetkým na dvoch významných veršoch Nového zákona. Je dôležité si všimnúť, že pisatelia hovoria o spisoch Starého zákona, ale ich slová sa vzťahujú samozrejme aj na spisy Nového zákona. Tento teologický prístup zdôrazňuje jednotu Biblie ako celku a jej význam v kresťanskej viere.

„Každé písmo pochádza z Božieho Ducha a je dobré na učenie, karhanie, nápravu a na výchovu v spravodlivosti.“ 2 Tim 3,16

„Nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ 2 Pt 1,21

Z toho vyplývajú dve podstatné skutočnosti. Proroci alebo pisatelia Biblie nehovoria a nepíšu na základe svojej vlastnej iniciatívy. Pôvodným autorom ich posolstiev je Boh, ktorý bdie nad tým, aby odovzdávané posolstvá boli spoľahlivým vyjadrením jeho vôle. Biblia má teda božskú autoritu, čo znamená, že pisatelia neponúkajú svoje riešenia ani vlastné názory, postoje či myšlienky.

Preto je Biblia viac než akákoľvek iná kniha a môže slúžiť ako konečná autorita vo veciach vierouky. Treba si však uvedomiť, že niektoré veci v Biblii sú historicky podmienené a nemajú záväzný charakter pre vieru a prax cirkvi dnes. Ďalej, Biblia má božsko-ľudský charakter. Posolstvo pochádza od Boha, ale je vyjadrené ľudskými slovami a myšlienkami. Jednotlivé knihy odrážajú osobnosť autorov. Oba aspekty, božský aj ľudský, sú rovnako dôležité a musia byť v rovnováhe.

Hoci je Biblia Božím slovom s večným významom, oslovuje celé ľudstvo, každého človeka, bez ohľadu na vek či kultúru. Preto by sme mali pozorne počúvať, čo hovorí, a poslúchnuť jej rady. Ľudský aspekt Písma je daný tým, že je napísané v konkrétnej dobe, jazykoch určitých národov (hebrejsky, aramejsky, grécky) a odzrkadľuje ich myšlienkový svet. Literárny žáner, štýl a slovník sa líšia v jednotlivých knihách. Niektorí pisatelia dokonca čerpali z iných prameňov. Každá kniha Biblie má svoju dobovú zvláštnosť.

Je nevyhnutné pochopiť, že božský a ľudský aspekt sú neoddeliteľné. Pri štúdiu a výklade Biblie musíme zohľadniť jej historický kontext, pretože je písaná v konkrétnej historickej dobe. Zároveň však Biblia nie je len históriou – je to Božie nadčasové zjavenie, ktoré oslovuje každého. Neexistujú stupne inšpirácie. Niektoré časti Biblie nie sú viac ani menej inšpirované než ostatné. Preto je presnejšie hovoriť o myšlienkovej inšpirácii než o verbálnej (doslovnej) inšpirácii. Toto všetko si vyžaduje starostlivý a seriózny prístup k tomu, ako Bibliu čítame a vykladáme.

2. Spoľahlivosť Biblie

Rôzne náboženstvá majú svoje autoritatívne spisy, ktoré zohrávajú významnú úlohu v ich vieroučných systémoch. V kresťanstve však zaujíma jedinečné postavenie Biblia. Prečo je práve ona tak dôležitá? Písané Božie slovo predstavuje záznamy dôvodov, ktoré nám pomáhajú rozhodnúť, či Bohu budeme dôverovať. Bez Biblie by sme mali len obmedzené poznanie o podstate problému vo vesmíre, o Božej vôli, jeho vláde a o tom, ako riadi celý vesmír.

Na čom však stojí tvrdenie, že Biblia je spoľahlivá a dôveryhodná kniha? V kresťanstve sa často považuje jej autorita za samozrejmú, no mimo neho je často napádaná. Aby sme mohli obhájiť túto otázku, je potrebné uspokojivo odpovedať na tri základné otázky:

Ako vieme, že v Biblii máme správne knihy (zbierku správnych kníh)?
Ako vieme, že slová Biblie sa správne dochovala v priebehu storočí?
Ako vieme, že tieto knihy boli správne preložené do nášho jazyka?

O každej z týchto otázok boli napísané celé knihy, čo ukazuje, aká rozsiahla je táto problematika. Pokúsme sa však v krátkosti tieto otázky zodpovedať. Prvou otázkou je kánon alebo kanonicita jednotlivých kníh. Je známe, že protestantská Biblia obsahuje 66 kníh, rozdelených do dvoch častí: Starý zákon (39 kníh) a Nový zákon. Starý zákon napísalo približne 30 rôznych autorov v priebehu asi tisíc rokov. Naproti tomu, katolícka Biblia obsahuje o 14 až 15 kníh (alebo ich častí) viac. Tieto knihy sa nazývajú Apokryfy, čo znamená „skryté“. Boli napísané v posledných dvoch storočiach pred Kristom a odrážajú populárne predstavy tej doby.

Ortodoxní Židia uznávali za inšpirované iba 39 kníh. V gréckom preklade Starého zákona (Septuaginte), ktorý bol obľúbený hlavne mimo Palestínu (kde boli Židia liberálnejší), boli však tieto apokryfné knihy zahrnuté. Odtiaľ sa dostali aj do latinského prekladu Biblie a neskôr do katolíckych prekladov.

Je dôležité si všimnúť, že ortodoxní Židia tieto knihy neuznávali, Kristus z nich necitoval a Jeroným, ktorý prekladal Bibliu do latinčiny, ich nepovažoval za autoritatívne. Spočiatku ich ani nechcel zahrnúť do svojho prekladu. Martin Luther ich umiestnil do stredu Biblie s poznámkou: „Tieto knihy sú zaujímavé a užitočné na čítanie, ale nemali by sa používať pre vierouku.“ Až na Tridentskom koncile v roku 1546 boli tieto knihy oficiálne prijaté do katolíckej Biblie.

Ako však môžeme rozpoznať, či tieto knihy sú inšpirované, alebo nie? História a pôvod týchto kníh nám ponúkajú určité odpovede. Autorom väčšiny z nich nie je osoba, ktorej je kniha pripisovaná. Často sa autor „schováva“ za slávnu osobnosť, aby dielu dodal vážnosť a autoritu.

Názory veriacich, ktorí žili bližšie dobe vzniku biblických kníh, by nemali byť ľahkovážne prehliadané. Cirkevný otec Jeroným bol prvý, kto označil apokryfy týmto názvom. Uviedol, že obsahujú historické a geografické nepresnosti, ich literárny štýl a hĺbka nedosahujú úroveň ostatných biblických kníh. Navyše, chýba im presvedčujúca a premieňajúca moc, ktorú majú ostatné knihy Biblie.

Je však ideálne, ak si človek tieto knihy prečíta sám, porovná ich s ostatnými knihami Starého zákona a utvorí si vlastný názor. Niektoré apokryfy totiž učia veci, ktoré sú v jasnom protiklade s tým, čo Biblia hovorí inde. Napríklad, v knihách Machabejcov sa píše, že „je dobré sa modliť za mŕtvych, aby boli zbavení svojich hriechov“, a v knihe Tobit sa uvádza, že „almužny zahladzujú hriechy“. Tieto tvrdenia sú diametrálne odlišné od učenia ostatných biblických kníh o povahe hriechu a jeho odpustení. Hriech je v apokryfoch prezentovaný ako zlý skutok, ktorý možno odčiniť, čo je v rozpore s učením o odpustení hriechov cez Božiu milosť. To poukazuje na to, že apokryfy nemožno dávať na rovnakú úroveň s ostatnými knihami Biblie.

Ďalšou dôležitou témou je dochovanie textov Biblie. Aj keď nemáme žiadny originál biblickej knihy, dochovali sa nám tisíce manuskriptov, ktoré boli ručne opisované po celé stáročia. Pri ručnom opisovaní však mohli vzniknúť určité chyby, a tak existujú varianty čítania na niektorých miestach Biblie. Napriek tomu je pozoruhodné, že celá teologická disciplína – textová kritika – sa zaoberá štúdiom týchto textov a ich presnosti.

Napriek občasným variantom odborníci, ktorí zasvätili svoj život textovej kritike, nás uisťujú, že je možné s výnimočne vysokou pravdepodobnosťou zrekonštruovať pôvodný text Biblie. Tieto závery vyvracajú pochybnosti mnohých kritikov, ktorí často nerozumejú tejto oblasti v plnej miere. Dochovanie biblických rukopisov je tak ďalším dôkazom vierohodnosti Biblie.

3. Ako rozumieť Biblii

Božie zjavenie splní svoj zmysel len vtedy, keď mu ľudia porozumejú a správne naň zareagujú. Božie slovo nestačí len čítať, je potrebné mu aj rozumieť. To nás privádza k nutnosti exegézy a hermeneutiky. Exegéza sa zameriava na pôvodný zámer autora a na starostlivé, systematické štúdium textu, aby sa odhalil jeho pôvodný význam – teda čo dané slová znamenali „vtedy a tam“ pre pôvodného čitateľa. Hermeneutika potom prináša výsledky exegézy do súčasnosti – prekladá ich do moderného jazyka, aby sme pochopili, čo znamenajú „tu a teraz“. Princípy obsiahnuté v Biblii sú večné, no ich aplikácia sa mení podľa času, miesta a okolností.

Najdôležitejším prvkom pri štúdiu Biblie je však správny postoj mysle. Tento postoj zahŕňa ochotu nechať sa osloviť a zmeniť svoje názory či túžby, ak nie sú v súlade s učením Biblie. Preto je nevyhnutné študovať Bibliu na modlitbe a s prosbou o vedenie Duchom Svätým, ktorý bol prítomný pri jej písaní a jediný nám môže pomôcť pochopiť jej správny význam.

Vďaka Bohu výsledok štúdia Biblie nezávisí len na našich intelektuálnych schopnostiach, ale na ochote nechať sa viesť Duchom Svätým. Ako hovorí Ján 7,17, kľúčom k porozumeniu je otvorenosť srdca a poslušnosť. Existuje niekoľko základných hermeneutických princípov, ktoré nám pomáhajú pochopiť, čo môže biblický text znamenať dnes. Prvým krokom je pochopenie literárneho kontextu a žánru textu. Je dôležité vedieť, či ide o poéziu, historický zápis, prorocké slová alebo naratív, pretože každý žáner má svoje špecifiká, ktoré ovplyvňujú interpretáciu.

Druhým kľúčovým princípom je zohľadnenie historického kontextu. To znamená, že je potrebné preskúmať okolnosti, za ktorých bol text napísaný: kto bol autorom, kde sa nachádzal, komu bol text adresovaný a v akej situácii bol príjemca. Historický kontext poskytuje kľúč k pochopeniu pôvodného zámeru autora a jeho posolstva.

Tretím dôležitým krokom je porovnávanie textu s inými textami v Biblii. Toto je nevyhnutný princíp, ktorý zabraňuje nesprávnemu vykladaniu Biblie. Biblické texty by sa nemali interpretovať tak, aby si vzájomne protirečili. Nejasné alebo dvojznačné pasáže sa musia vykladať vo svetle jasných a jednoznačných textov, čo je dôsledkom vnútornej jednoty a dôslednosti Písma. Táto jednota je zabezpečená tým, že Biblia má jediného konečného autora – Boha. Aj keď sú niektoré časti Písma na prvý pohľad zložité na pochopenie (napr. 1 Pt 3,15–16), princíp konzistentnosti zostáva zásadný.

Pri štúdiu Biblie je tiež dôležité vyvarovať sa úzkoprsosti a selektívnosti. Úzkoprsosť bráni človeku prijať nové pohľady a zmeniť svoje názory či postoje, ak nie sú v súlade s učením Písma. Selektívnosť znamená, že si človek vyberá len tie časti Biblie, ktoré podporujú jeho vlastné názory, a ignoruje ostatné. Tieto prístupy sú najväčšími nepriateľmi správneho pochopenia Božieho slova.

4. Význam Biblie

Ako sme už spomenuli, Biblia je jedinečná nielen svojou históriou vzniku, ale aj obsahom. Nie je to len „kniha“, ale zbierka kníh, ktoré spoločne vytvárajú podivuhodnú jednotu. Hoci sa skladá z dvoch hlavných častí – Starého zákona (SZ) a Nového zákona (NZ) – tieto dve časti tvoria jeden celok. Starý zákon predpovedá a pripravuje cestu pre Nový, zatiaľ čo Nový zákon podporuje a osvetľuje Starý. Táto jednota je daná tým, že v pozadí celej Biblie stojí jeden autor – Boh. Poslaním tejto svätej knihy je odhaliť Boha a umožniť ľuďom stretnúť sa s Ním.

Obsah Biblie je mimoriadne rôznorodý: rodokmene, kroniky, zákony, kultové predpisy, poézia, príslovia, prorocké predpovede, videnia, podobenstvá, osobná korešpondencia či apokalyptické vízie. Avšak všetko toto má jeden hlavný cieľ: odpovedať na základné otázky – Aký je Boh? Je možné mu dôverovať? Odpovede na tieto otázky sú kľúčové, pretože od nich závisí riešenie všetkých ostatných otázok, ako sú: Problém hriechu, správanie voči Bohu alebo pochopenie toho, čo Boh od nás očakáva. Bez odpovede na otázky o Božom charaktere a dôveryhodnosti strácajú ostatné otázky zmysel.

Až 70 % Starého zákona a 60 % Nového zákona je tvorených historickými rozprávaniami. Toto je hlavný spôsob, akým sa Boh odhaľuje. V Biblii nie je veľa logických dôkazov, ale zato veľa príbehov a opisov udalostí. Boh vedel, že pravdu nemožno dokázať jednoduchým odmietaním lží a poloprávd, ktoré proti nemu vznesie satan. Preto používa príbehy, aby ukázal, ako sa správal v rôznych situáciách.

Mnohé z týchto príbehov opisujú extrémne náročné situácie, z ktorých sa môžeme naučiť, čo môžeme od Boha očakávať v našich životoch. Základnou otázkou, ktorú si treba klásť pri každom biblickom príbehu, udalosti či texte, je: Čo mi to hovorí o Bohu a jeho charaktere? Prečo Boh konal alebo dopustil určitú vec a prečo to bolo zaznamenané v Svätom písme? Ako hovorí Rim 15,4:

„Čokoľvek bolo napísané, bolo napísané na naše poučenie.“

II. Výkladové poznámky

Ako sme už spomenuli, katolícka Biblia obsahuje aj tzv. knihy apokryfné. Tieto knihy bývajú často predmetom diskusií, pričom niektorí nesprávne citujú text z 2 Tim 3,16 ako dôkaz, že „všetko Písmo je inšpirované“. Tento argument sa používa na tvrdenie, že ak sa apokryfné knihy nachádzajú v Biblii, sú vlastne inšpirované. Avšak pri hlbšom pochopení kontextu veršov 14–17 vidíme, že zmysel slov je úplne iný. Timotej poznal grécky preklad Starého zákona (SZ), známy ako Septuaginta (LXX), ktorý zahŕňal aj tieto apokryfné knihy. V liste mu apoštol Pavol píše:

„Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený. Vieš, od koho si sa tomu naučil. Od detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu a to vierou v Krista Ježiša. Všetko písmo je Bohom Ducha a je dobré na učenie…“

Inými slovami, Pavol Timotejovi hovorí:

„Poznáš veľa kníh, ale len to Písmo, ktoré je inšpirované Bohom, je užitočné.“

Postoj ortodoxných Židov bol v tejto otázke jednoznačný – za inšpirované považovali len 39 kníh Starého zákona, ktoré boli súčasťou hebrejskej Biblie. Ďalším zaujímavým faktom je, že rozdelenie Biblie na kapitoly a verše, ktoré dnes poznáme, nepochádza z pôvodného textu a nie je inšpirované. Štefan Langton, arcibiskup z Canterbury, rozdelil Bibliu na kapitoly až v roku 1228. Rozdelenie na verše sa objavilo ešte neskôr – v roku 1560 ho vykonal Robert Stephanus.

Toto rozdelenie bolo praktické pre navigáciu a štúdium Biblie, ale zároveň nie je dokonalé. Ako poznamenávajú mnohí čitatelia, rozdelenie niekedy narúša plynulosť textu alebo jeho význam. Zaujímavosťou je, že sa traduje, že Langton túto prácu vykonal počas cesty na koni z Paríža do Lyonu.

III. Praktický dôsledok

Biblia je kniha, ktorá nemá obdobu. Vyniká v troch základných aspektoch:

Spôsob dochovania – Biblia bola zachovaná v tisícoch starých manuskriptov, čo svedčí o jej jedinečnom historickom význame.
Odolnosť voči útokom – Napriek mnohým snahám o jej zničenie, Biblia pretrvala a stala sa trvalou súčasťou histórie.
Rozšírenie a vplyv – Je najrozšírenejšou knihou na svete a ovplyvnila milióny ľudí po celom svete.

Biblia je nevyčerpateľná – zakaždým, keď ju čítame, objavujeme nové pravdy a myšlienky, ktoré nás oslovujú. Nepredstavuje iba zdroj informácií, ale je cestou k osobnému stretnutiu s Bohom. Prostredníctvom Biblie s nami Boh komunikuje a zjavuje nám pravdy o sebe, o Ježišovi Kristovi (pozri Ján 5,39; 17,3) a o našom živote. Biblia osvecuje náš život – ako sa píše v Žalme 119,105, Božie slovo je lampou, ktorá nás vedie. Učí nás rozlišovať medzi dobrým a zlým, ukazuje, čo je pre nás prospešné, a chráni nás pred falošnými predstavami a ľudskými učeniami (pozri Matúš 22,29).

Zároveň je dôležité si uvedomiť, že Biblia nie je obyčajná kniha. Nepôsobí ako prednáška alebo film, ktoré môžeme ignorovať. Prostredníctvom Biblie nás Boh oslovuje osobne. Tento osobný kontakt nás vyzýva na odpoveď – či už vedomú, alebo nevyslovenú. Čítanie Biblie teda nie je len akt intelektuálneho poznania, ale stretnutie s Bohom, ktorý nám kladie otázky a ukazuje cestu. Každé otvorenie Biblie predstavuje príležitosť na prehĺbenie vzťahu s Bohom a na objavovanie pravdy, ktorá nás môže viesť v každodennom živote.

Zmyslom Biblie je zjaviť pravdu o tom, aký je Boh. Táto pravda nás vedie k tomu, aby sme mu dôverovali, milovali ho a poslúchali. Večné evanjelium, ktoré odhaľuje Boží charakter, sa nachádza vo všetkých 66 knihách Biblie. Aby sme však túto pravdu skutočne objavili, nestačí len čítať príbehy o Abrahámovi, Samsonovi, Dávidovi, Nikodémovi či Pavlovi. Potrebujeme sa pýtať: Čo nám tento príbeh hovorí o Bohu? Aké dôsledky plynú z tohto poznania pre môj život?

Bez kladenia týchto otázok sa môže zdať, že mnohé pasáže Biblie nemajú jasný vzťah k plánu spasenia, ba dokonca si môžu navzájom protirečiť. Ak však čítame Bibliu ako celok, so zameraním na Boží charakter a jeho plán pre nás, odhaľuje sa jasný, konzistentný obraz vševedúceho a láskavého Boha. Tento Boh používa všetky možné prostriedky, aby zostal v kontakte so svojimi deťmi. Skláňa sa k nám, hovorí jazykom, ktorému rozumieme, a vedie nás k pravde.

Štúdium Biblie nás privádza k hlbšiemu obdivu Boha, ktorý je ochotný riskovať nepochopenie a zaplatiť obrovskú cenu, len aby mohol komunikovať s nami – svojimi zblúdenými deťmi. Boh spasí všetkých, ktorí mu dôverujú, ale nežiadá, aby sme mu verili ako neznámemu cudzincovi. Biblia – všetkých 66 kníh – je záznamom Božieho sebaodhalenia a dôkazom jeho nekonečnej dôveryhodnosti.

K hlbšiemu štúdiu odporúčam knihu Biblia, absolútny základ pravdy a RKC autorita a doplnok ku knihe Patriarchovia a proroci – zhrnutý obsah knihy od EG Whiteovej.