Chránené heslom: Postupné odpadávanie od viery

Apoštol Pavol a predpoveď odpadnutia: Vzostup pápežského mocenského systému a falošné náboženstvo

Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.

Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ (2 Tes 2,3.4.7), lebo už vtedy videl, ako sa do cirkevného spoločenstva vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie, podľa toho, ako silnelo a získavalo nadvládu nad zmýšľaním ľudí, toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkevnej komunity prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom stlmilo na čas kruté prenasledovanie cirkevnej inštitúcie zo strany pohanov. Len čo však prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov. Kristovskú a apoštolskú skromnosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov prišli ľudské názory a tradičné zvyky.

Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď pod plášťom spravodlivosti sa do cirkevnej inštitúcie vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery značne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov. Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti„, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho.

Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia o dosiahnutie trónu, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle. Satan kedysi chcel dosiahnuť dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v ich sláve s ponukou, že mu dá všetko, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, obvykle má veľké úspechy.

Tento nepriateľ nahovára aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak môže získať svetské výhody a pocty. Cirkev tým vlastne zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup. Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a dali mu aj božské tituly.

Oslovovali ho „pán boh pápež“ a nakoniec ho vyhlásili za neomylného (pozri Dodatky č. 1 a 2). Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi vlastne dosiaľ a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. Tí, čo uznávajú a uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa reagoval Kristus:

„Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť“ (Luk 4,8).

Boh vo svojom slove nenaznačil, že za hlavu cirkvi ustanovuje nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; on si ju môže nárokovať len neprávom. Rímski katolíci obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od cirkvi. Toto obvinenie však skôr patrí iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júda 1,3).

Satan a jeho snaha zmeniť Božie slovo a prekrútiť Písmo sväté