Postupné odpadávanie od viery

Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.

Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti“ už pôsobí (2 Tesaloničanom 2:3–4, 7), pretože už vtedy videl, ako sa do cirkevného spoločenstva vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie – podľa toho, ako silnel a získaval nadvládu nad zmýšľaním ľudí – toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkevnej komunity prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom síce na čas stlmilo kruté prenasledovanie zo strany pohanov, no len čo prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov.

Kristovskú a apoštolskú skromnosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov sa presadili ľudské názory a tradičné zvyky.

Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď sa však pod plášťom spravodlivosti do cirkevnej inštitúcie vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery výrazne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov. Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti“, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho.

Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia dosiahnuť trón a vládnuť svetu podľa vlastnej vôle. Satan sa kedysi pokúsil uzavrieť dohodu s Kristom: na púšti mu ukázal všetky kráľovstvá sveta v ich sláve a ponúkol mu ich výmenou za uznanie svojej nadvlády. Kristus však opovážlivého pokušiteľa pokarhal a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, často dosahuje veľké úspechy.

Tento nepriateľ navádza aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak vraj získa svetské výhody a pocty. Tým však cirkev zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup.

Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a udelili mu aj božské tituly. Oslovovali ho ako „pán boh pápež“ a napokon ho vyhlásili za neomylného. Vyžaduje úctu od všetkých ľudí.

Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi dodnes – a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. Tí, ktorí uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako reagoval Kristus na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa:

„Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť.“ Lukáš 4:8

Boh vo svojom Slove nikde nenaznačil, že by za hlavu cirkvi ustanovil nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; môže si ju nárokovať len neprávom. Rímski katolíci často obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od cirkvi. Toto obvinenie však patrí skôr iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým“. Júda 1:3

Satan dobre vedel, že Písmo sväté umožní ľuďom odhaliť jeho klamstvá a odolať jeho moci. Veď slovami Písma odrážal diablove útoky aj sám Spasiteľ. Kristus nastavil štít večnej pravdy proti každému útoku a bránil sa slovami: „Písané je.“ Proti každému návrhu protivníka postavil Kristus múdrosť a moc Božieho slova.

V snahe udržať si nadvládu nad ľuďmi a utvrdiť moc rímskeho vládcu musel Satan ľuďom brániť v poznávaní Písma. Keďže Biblia vyvyšuje Boha a ľuďom vymedzuje ich patričné miesto, objavila sa snaha o utajenie a potlačenie jej posvätných právd.

Rímska cirkev prijala túto argumentáciu a po stáročia nedovoľovala šíriť Písmo. Ľuďom ho zakázala čítať alebo vlastniť (pozri Dodatok č. 3). Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali učenie Písma tak, aby podoprelo ich domnelé nároky. Tak sa rímsky biskup stal takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom.

Keď Satan pripravil cirkev o to, čo mohlo odhaliť jeho podvody, mohol konať podľa svojej ľubovôle. Biblické proroctvá predpovedali, že „bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). O to sa vlastne aj pokúsil. Keď formálne obráteným pohanom dal náhradu za uctievanie modiel, uľahčil im prijať kresťanstvo. Do kresťanskej bohoslužby zaviedol uctievanie obrazov a sviatkov. Tento modloslužobný systém potvrdili nakoniec svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy.

Rím sa v snahe zavŕšiť toto znesväcujúce dielo opovážil odstrániť z Božieho Desatora druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a kvôli zachovaniu počtu rozdelil desiate prikázanie.

Ústupčivosť pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu prehliadaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov v cirkvi Satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť odvekú sobotu – Bohom požehnaný a posvätený deň odpočinku (1 Moj 2,2–3).

Na miesto soboty, ktorá bola pôvodne dňom odpočinku a svätým Božím dňom, dosiahol Satan pomocou svojich pomocníkov, že pohanský sviatok „ctihodný deň Slnka“ sa stal nedeľou. Tento pokus o zmenu nebol spočiatku verejný ani zjavný.

V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Horlivo uctievali Boha a boli presvedčení o nezmeniteľnosti Božieho zákona, a preto tak úzkostlivo zachovávali jeho predpisy. Satan sa však prostredníctvom svojich pomocníkov chytro snažil dosiahnuť svoj cieľ. V úsilí odviesť pozornosť ľudu na nedeľu bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia. Nedeľa sa tak stala bohoslužobným dňom, zatiaľ čo sobota zostala dňom odpočinku a bola naďalej v úcte ako svätý Boží deň.

Satan ešte pred príchodom Ježiša Krista zviedol Židov k tomu, že sobotu obťažkali najtvrdšími predpismi, čím sa jej zachovávanie stalo bremenom. To bol jeho prípravný zámer. Tým sa sobota dostala do nesprávneho svetla a ľudia na ňu začali hľadieť s opovrhnutím ako na židovské ustanovenie.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši. Deň Slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania. Cisárovi šlo o spojenie protichodných záujmov pohanstva a kresťanstva. Vymáhali to na ňom ctibažní a mocensky zameraní biskupi, ktorí postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň, pohania ľahšie prijmú kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi.

Hoci mnohí verní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby nedeľu začali pokladať za deň do istej miery posvätný, pravú sobotu mali stále ako Boží svätý deň a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania. Arcizvodcovo dielo sa tým neskončilo. Bol rozhodnutý zviesť celé kresťanstvo pod svoju zástavu a ovládnuť ho prostredníctvom svojho predstaviteľa v cirkvi, ktorý sa samozvane pokladal za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou napoly obrátených pohanov i ctibažných, svetsky zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov.

Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali predstavitelia cirkvi z celého kresťanského sveta. Takmer pri každom snemovaní význam Božej soboty klesal tou mierou, akou sa význam nedele preceňoval.

Kresťania tak napokon uctievali pohanský sviatok ako Božie ustanovenie a biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva. Na tých, ktorí ju zachovávali, potom uvaľovali cirkevné tresty. Božiemu nepriateľovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva“ (2 Tesalonickým 2:4).

Odvážili sa uskutočniť zmenu Božieho zákona, ktorý ľudstvu neustále pripomína pravého a živého Boha. Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba a zeme a tým ho odlišuje od všetkých falošných božstiev. Siedmy deň Boh oddielil a posvätil ako deň odpočinku pre človeka, aby mu navždy pripomínal skutočnosť stvorenia. Tento deň mal ľuďom navždy predstavovať Boha ako zdroj života a cieľ úcty a velebenia.

Satan sa všemožne snaží o to, aby sa človek spreneveril Bohu a neposlúchal Boží zákon, preto sa predovšetkým zameriava proti tomu prikázaniu, ktoré predstavuje Boha ako Stvoriteľa.

Protestanti tvrdia, že Kristovým zmŕtvychvstaním v nedeľu sa z tohto dňa stala kresťanská sobota. V Písme však o tom nenájdeme nijaký dôkaz. Kristus ani jeho apoštoli nedeľu nesvätili. Svätenie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve neprávosti“, ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výmysel cirkevnej vrchnosti? Možno naozaj zdôvodniť zmenu, ktorú Písmo nepozná?

V 6. storočí bol pápežský systém už upevnený. Jeho sídlom sa stalo cisárske mesto Rím a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Pohanstvo ustúpilo a čoskoro ho nahradilo pápežstvo. Drak dal šelme „svoju silu, svoj trón i svoju moc“. Zjavenie 13:2

Podľa prorockej predpovede z knihy Daniel a zo Zjavenia sa začalo obdobie pápežského útlaku trvajúce tisícdvestošesťdesiat rokov. Daniel 7:25; Zjavenie 13:5–7

Kresťania sa museli rozhodnúť, či sa vzdajú čistoty viery a prijmú pohanské obrady, alebo budú tráviť život v žalároch a podstúpia mučenícku smrť na hraniciach či pod sekerou kata. Začali sa plniť Ježišove slová:

„Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia, a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ Lukáš 21:16–17

Začalo sa prenasledovanie verných s oveľa väčšou zúrivosťou než predtým. Svet sa stal veľkým bojiskom. Kristova cirkev po stáročia nachádzala útočisko v odľahlých skrýšach. Prorok to predpovedal slovami:

„Žena utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní.“ Zjavenie 12:6

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Ako sa jej moc prehlbovala, rástla aj duchovná temnota. Namiesto viery v Krista, jediný Základ cirkvi, sa pozornosť upierala na rímskeho biskupa. Ľudia prestali očakávať odpustenie hriechov a večnú záchranu výlučne od Božieho Syna a začali ich hľadať u pápeža, kňazov a prelátov. Učili sa, že pápež zastáva miesto Boha na zemi a že k Bohu možno prísť len prostredníctvom neho.

Neuposlúchnutie jeho príkazov sa považovalo za dostatočný dôvod na najprísnejšie telesné a duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným a krutým ľuďom, ba až k samotnému vládcovi temnoty, ktorý prostredníctvom nich uplatňoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do úzadia a človek sa vyvyšuje ako najvyššia autorita, možno očakávať len podvod, klam a neprávosť.

Vyvyšovanie ľudských ustanovení a tradícií nevyhnutne vedie k úpadku, pretože vytláča Boží zákon. Kristova cirkev sa ocitla v nebezpečnom období. Úprimných nasledovníkov Ježiša Krista zostalo len málo. Aj keď pravda mala vždy svojich svedkov, v niektorých obdobiach sa zdalo, že bludy a povery zvíťazili a že pravé náboženstvo smeruje k zániku. Ľudia strácali zo zreteľa evanjelium, no zároveň ich zaťažovalo bremeno prísnych náboženských požiadaviek a obradov.

Predstavitelia cirkvi viedli ľudí k presvedčeniu, že v pápežovi majú zástupcu pred Bohom a že odpustenie hriechov možno získať vlastnými zásluhami. Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, výstavba chrámov, kaplniek a oltárov, ako aj veľké finančné príspevky mali údajne zmierniť Boží hnev. Boh bol predstavovaný ako bytosť podobná človeku, ktorú možno uzmieriť len darmi a pokáním.

Hoci sa neresť šírila aj medzi predstaviteľmi rímskej cirkvi, jej vplyv sa navonok stále posilňoval.  Koncom ôsmeho storočia začali pápežskí hodnostári tvrdiť, že rímski biskupi mali už v prvých storočiach rovnakú duchovnú moc ako v ich dobe. Na potvrdenie tejto tézy potrebovali autoritatívny dôkaz – a práve tu vstúpil do hry otec lži.

Mnísi vytvorili falzifikáty starých spisov. Objavili sa uznesenia dávnych koncilov, ktoré dovtedy nikto nepoznal, a ktoré mali dokazovať, že pápež dostal zvrchovanú moc už v ranom období cirkvi. Cirkev, ktorá odmietla pravdu, tieto podvrhy ochotne prijala.

 Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom „Základe“ (1. Korinťanom 3:10–11), bola zmätená, keď videla, ako falošné učenie ochromuje Božie dielo. Niektorí z nich, podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za dní Nehemiáša, vyjadrili svoju únavu:

„Poklesla sila nosičov, sutín je primnoho a my nevládzeme budovať na hradbách.“ ROH Neh 4:10; ECAV Neh 4:4

Vyčerpaní utrpením zo strany nepriateľov, unavení bojom proti lži, neprávosti a ďalším prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len diabol, aby maril dielo pravdy, niektorí zo staviteľov stratili odvahu. V túžbe po pokoji a zabezpečení života i majetku opustili jediný základ viery. Iných však prenasledovanie nezastrašilo a smelo vyhlásili: „Nebojte sa ich! Myslite na veľkého a hrozného Pána.“ ROH Neh 4:14; ECAV Neh 4:8 Pokračovali v diele s mečom po boku, odhodlaní ochraňovať pravdu a Božiu vôľu.

Podobná nenávisť a odpor voči pravde ovládajú Božích nepriateľov v každej dobe. Preto sa aj od Božích služobníkov očakáva rovnaká bdelosť a vernosť Božiemu dielu. To, čo Ježiš Kristus povedal prvým učeníkom, platí aj pre jeho nasledovníkov na konci času: stojte pevne v pravde a nevzdávajte sa.

„Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ Marek 13:37

Temnoty neustále pribúdali. Uctievanie modiel sa stávalo bežnou praxou; ľudia sa modlili pred obrazmi a zapaľovali sviečky. Povera a nezmyselné zvyky sa šírili a pomaly pohlcovali myseľ ľudí, akoby zdravý úsudok úplne mizol. Svetské zábavy, hriešna zlomyseľnosť a všeobecná skazenosť sa rozšírili dokonca medzi kňazmi a biskupmi, ktorí mali byť príkladom pre ľud. Nebolo preto prekvapením, že ľud, ktorý mali viesť, upadal do nevedomosti a záhuby.

V 11. storočí dosiahla cirkevno-mocenská opovážlivosť novú úroveň, keď pápež Gregor VII. vyhlásil dokonalosť rímskej cirkvi. Tvrdil, že cirkev je neomylná a nikdy sa nemôže mýliť, čo je v priamom rozpore s Písmom, ktoré nič také neučí. Na základe tejto domnelej neomylnosti si pápež osoboval právo zosadzovať panovníkov a vyhlásil, že jeho rozhodnutia sú nezmeniteľné. Zároveň si prisvojil právo rušiť rozhodnutia všetkých vládcov a cirkevných predstaviteľov.

Tento tyranský postoj sa najvýraznejšie prejavil v jeho zaobchádzaní s nemeckým cisárom Henrichom IV., ktorý sa odvážil spochybniť autoritu Ríma. Pápež ho vylúčil z cirkevného spoločenstva a zosadil z trónu. Henrich IV. bol donútený pokoriť sa a v zime prejsť Alpy, aby sa osobne poklonil pápežovi. Po troch dňoch pôstu a pokánia sa Gregor VII. rozhodol odpustiť, no len pod podmienkou, že cisár bude čakať, kým mu dovolí znovu vládnuť.

Povzbudený týmto víťazstvom pokračoval v tvrdeniach, že jeho povinnosťou je krotiť pýchu kráľov. Protiklad medzi pýchou veľkňaza a pokorou Ježiša Krista je neprehliadnuteľný. Ježiš Kristus stojí pri dverách ľudského srdca a prosí, aby mohol vstúpiť so svojím odpustením a pokojom. Svojim učeníkom povedal:

„Kto by chcel byť medzi vami prvý, nech je vaším sluhom.“ Matúš 20:27

V nasledujúcich storočiach sa bludy v učení rímskej cirkvi šírili čoraz viac. Učenie pohanských filozofov, existujúce ešte pred vznikom pápežstva, pútalo pozornosť cirkvi a formovalo jej teológiu. Mnohí povrchne obrátení kresťania sa naďalej pridŕžali pohanskej filozofie a používali ju ako nástroj na rozširovanie svojho vplyvu medzi pohanmi. Tak sa do kresťanskej vierouky dostali vážne bludy, medzi nimi aj učenie o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a vedomí po smrti.

Tieto pohanské predstavy pripravili pôdu pre vznik ďalších bludných učení. Najskôr to bolo vzývanie svätých a uctievanie Panny Márie, ktoré sa stali základom ďalších praktík. Následne sa objavilo učenie o večných mukách hriešnikov v pekle, ktoré sa rýchlo stalo súčasťou vierouky pápežstva.

Takto sa postupne pripravila pôda aj pre bludné učenie o očistci, podľa ktorého musia duše tých, čo si nezaslúžia večné zatratenie, trpieť po smrti, kým nebudú prijaté do neba. Tento koncept sa stal účinným nástrojom na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí. Ak mal Rím naďalej profitovať zo strachu a hriešnosti svojich stúpencov, potreboval nový nástroj.

Tým sa stalo učenie o odpustkoch, ktoré sľubovalo úplné odpustenie hriechov – minulých, prítomných aj budúcich – tým, ktorí sa zapojili do bojov za rozšírenie pozemského panstva pápeža. Títo bojovníci mali získať oslobodenie od trestov a utrpenia.

Kňazi v rímskej cirkvi učili veriacich, že za peniaze odovzdané cirkvi môžu nielen zbaviť hriechov vlastných, ale aj vyslobodiť duše zomretých priateľov, ktorí mali byť odsúdení na večné muky. Tento systém odpustkov slúžil na naplnenie pokladníc Ríma, čo následne umožnilo pápežstvu žiť v prepychu a zabezpečiť nerestný spôsob života tým, ktorí sa považovali za zástupcov Pána.

Večera Pánova, ako je opísaná v Písme, bola nahradená obeťou pri omši. Kňazi vyhlasovali, že ich obradná moc premieňa obyčajný chlieb a víno na skutočné telo a krv Ježiša Krista. Tieto tvrdenia sa stali oficiálnym učením cirkvi a od veriacich sa vyžadovalo, aby im verili pod hrozbou smrti.

V 13. storočí bola zriadená inkvizícia, jeden z najstrašnejších nástrojov pápežskej moci. Pod jej vedením sa začali mučenia a popravy všetkých, ktorí sa odvážili nesúhlasiť s pápežskými dogmami. Zohavené telá miliónov mučeníkov svedčili o krutosti odpadlíckej moci, ktorú Písmo označuje ako „Veľký Babylon“ – pápežstvo, opité krvou svätých. Cirkev si podriadila kráľov a cisárov a pápež prestal byť len duchovným vodcom, ale stal sa autoritou nad časným aj večným osudom ľudí.

Rímska cirkev dosiahla svoj vrchol v sláve, moci a okázalosti v období označovanom ako „poludnie pápežstva“. V tom čase bolo Božie slovo prakticky neznáme nielen bežným ľuďom, ale často aj samotným kňazom. Cirkevní vodcovia, podobne ako farizeji, odmietali svetlo, ktoré by odhalilo ich hriechy, a Boží zákon nahradili ľudskou autoritou, sprevádzanou korupciou a mravným úpadkom.

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že jej pôvod siaha k smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista v 1. storočí. Nový zákon však neobsahuje žiadnu zmienku o pápežstve, uctievaní Márie ani o mnohých sviatostiach, ktoré sú dnes súčasťou katolíckej náuky. Tieto učenia a praktiky boli zavedené až neskôr, po období prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši.

Počas prvých 280 rokov po Kristovom zmŕtvychvstaní bolo kresťanstvo zakázané a veriaci čelili krutým prenasledovaniam. Zmena nastala až po obrátení cisára Konštantína, ktorý legalizoval kresťanstvo prostredníctvom Milánskeho ediktu v roku 313 n. l.. Tento krok otvoril cestu k rastúcej moci cirkvi a k formovaniu teologických základov, ktoré neskôr viedli k vzniku katolíckej cirkvi.

V roku 325 n. l. zvolal Konštantín koncil v Nikaii, ktorého cieľom bolo zjednotiť kresťanstvo a stanoviť oficiálnu vierouku. Tento koncil sa stal kľúčovým bodom v procese formovania katolíckej cirkvi, ako ju poznáme dnes.

Po legalizácii kresťanstva v Rímskej ríši sa cisár Konštantín usiloval o zjednotenie ríše prostredníctvom náboženstva ako spoločenského spojiva. Nešlo však o čisté prijatie biblickej viery, ale o kompromis medzi pohanstvom a kresťanstvom.

Hoci Konštantín formálne prijal kresťanstvo, jeho osobné náboženské praktiky zostali poznačené pohanskými tradíciami. Tento dvojitý prístup sa preniesol aj na cirkev, ktorá začala spájať pohanské rituály s kresťanským učením. Tento proces, známy ako pokresťančenie pohanstva, viedol k zavedeniu mnohých pohanských prvkov do kresťanskej praxe, medzi ktoré patria:

• Pohanské rituály premenené na kresťanské sviatky (napríklad Vianoce a Veľkú noc)
• Uctievanie svätých a prvkov spojených s panenskými bohyňami, ktoré boli prenesené na Pannu Máriu
• Rímske pohanské svätyne premenené na kresťanské kostoly

Tieto historické zmeny viedli k rozvoju kresťanskej cirkvi, ktorá už nebola verná pôvodným biblickým učeniam Ježiša Krista a apoštolov, ale postupne sa vyvinula do zmiešaného náboženstva. Toto nové náboženské prostredie sa cielene prispôsobovalo pohanským praktikám a tradičným kultúram Rímskej ríše, aby bolo prijateľné pre široké masy obyvateľstva.

(1) Kult Isis, náboženstvo egyptskej matky bohyne, bol postupne absorbovaný do kresťanstva, pričom Isis bola nahradená Máriou. Mnohé tituly pôvodne používané pre Isis, ako „Kráľovná nebies“, „Matka Božia“ a „theotokos“ (Bohorodička), boli neskôr prisúdené Márii. Mária tak získala mimoriadne významné postavenie v kresťanskej viere, ďaleko presahujúce to, čo jej pripisuje Biblia.

Cieľom bolo pritiahnuť uctievačov Isis k novej viere, ktorú by inak nikdy neprijali.

Mnohé chrámy Isis boli v praxi premenené na mariánske chrámy. Prvé zjavné náznaky katolíckej marianizácie nachádzame v spisoch Origena, ktorý pôsobil v Alexandrii v Egypte, hlavnom centre uctievania Isis.

(2) Mitraizmus bol veľmi rozšíreným náboženstvom v Rímskej ríši od 1. do 5. storočia n. l. Obľubu si získal najmä medzi rímskymi vojakmi a pravdepodobne ho vyznávali aj viacerí rímski cisári. Hoci mitraizmus nikdy formálne nezískal oficiálny status, fakticky fungoval ako dominantné náboženstvo až do čias Konštantína, po ktorom rímski cisári nahradili mitraizmus kresťanstvom.

Jednou z kľúčových čŕt mitraizmu bolo obetné jedlo, zahŕňajúce jedenie mäsa a pitie krvi býka. Mitras, boh mitraizmu, bol považovaný za „prítomného“ v mäse a krvi býka a po ich skonzumovaní mal udelovať spásu účastníkom obradu. Tento koncept je známy ako teofágia – jedenie vlastného boha.

Mitraizmus poznal aj sedem „sviatostí“, čím vzniká nápadná podobnosť medzi mitraizmom a rímskym katolicizmom, ktorú nemožno prehliadnuť. Konštantín a jeho nasledovníci našli jednoduchú náhradu obetného jedla v podobe Večere Pánovej / kresťanského prijímania. Žiaľ, už niektorí prvotní kresťania začali do Večere Pánovej vnášať mysticizmus, čím sa odklonili od biblického chápania tejto udalosti ako jednoduchej a dôstojnej pamiatky Kristovej smrti a preliatej krvi.

Pokatoličtenie Večere Pánovej viedlo k vnímaniu obetného „požívania“ Ježiša Krista, dnes známeho ako katolícka omša alebo Eucharistia.

(3) Väčšina rímskych cisárov aj obyvateľstva boli henoteisti. Henoteizmus je viera v existenciu viacerých bohov, pričom jeden z nich je považovaný za najvyššieho alebo nadradeného ostatným. Napríklad rímsky boh Jupiter stál nad rímskym panteónom bohov. Rímski námorníci zas často uctievali Neptúna, boha oceánov.

Keď katolícka cirkev absorbovala rímske pohanstvo, nahradila panteón bohov systémom svätých.

Tak ako mal rímsky panteón boha lásky, mieru, vojny, sily či múdrosti, tak aj katolícka cirkev pridelila svätých patrónov jednotlivým oblastiam života. Podobne ako mali mnohé rímske mestá vlastného boha, získali mestá v katolíckom systéme svojich svätých patrónov.

(4) Najvyššia autorita rímskeho biskupa, známa ako pápežstvo, vznikla s aktívnou podporou rímskych cisárov. Keďže Rím bol centrom Rímskej ríše a sídlom cisárskej moci, mesto nadobudlo významné postavenie aj v náboženskej oblasti. Konštantín a jeho nasledovníci preto podporili biskupa Ríma ako najvyššiu autoritu cirkvi, čo bolo výhodné pre udržanie jednoty ríše medzi štátom a náboženstvom.

Hoci sa mnohí biskupi a kresťania spočiatku bránili myšlienke nadvlády rímskeho biskupa, tento post napokon získal rozhodujúcu moc vďaka politickému vplyvu cisárov. Po rozpade Rímskej ríše prevzali pápeži titul, ktorý predtým patril cisárom – Pontificus Maximus.

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov. Tieto štyri by mali postačovať na dokázanie skutočného pôvodu katolíckej cirkvi. Samozrejme, že rímskokatolícka cirkev odmieta pohanský pôvod svojho vyznania a praktík. Katolícka cirkev maskuje svoje pohanské prvky pod vrstvami komplikovanej teológie a zároveň ich ospravedlňuje či popiera pod rúškom „cirkevnej tradície“.

Keďže veľká časť jej vyznania a praktík je cudzia Písmu, katolícka cirkev je nútená poprieť autoritu a dostatočnosť Písma.

Pôvod katolíckej cirkvi predstavuje tragický kompromis kresťanstva s pohanskými náboženstvami, ktoré ho obklopovali. Namiesto hlásania evanjelia a obracania pohanov katolícka cirkev „pokresťančovala“ pohanské náboženstvá a zároveň „pohanizovala“ kresťanstvo. Zahmlievaním rozdielov a vymazávaním osobitostí si katolícka cirkev získala atraktívnosť pre ľudí Rímskej ríše a stala sa nadradeným náboženstvom v „rímskom svete“ na celé stáročia. Súčasne však došlo k odklonu od pravdivého evanjelia Ježiša Krista a od verného hlásania Božieho slova.

„Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí si budú hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši; odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ 2. Timoteovi 4:3–4

Niektorí z pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že ich svetskí vládcovia považovali za netvorov, ktorých zvrhlosť sa už nedala znášať. Európa po stáročia nezaznamenala pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie; kresťanstvo bolo morálne aj intelektuálne ochromené. Stav sveta pod rímskou nadvládou sa tak stal strašným naplnením slov proroka Hozeáša:

„Môj národ zhynie pre nevedomosť; keďže si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba… Nieto vernosti ani lásky, ani poznania Boha v krajine; preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo a násilie – krvná vina stíha krvnú vinu.“ Hozeáš 4:6, 1–2

Také boli následky odmietnutia Božieho slova…

Téma postupného odpadávania od viery je priamo zakorenená v prorockých varovaniach apoštola Pavla a úzko súvisí s biblickým obrazom tajomstva neprávosti, ktorý je podrobnejšie rozpracovaný v oblasti prorockých kníh; historický vývoj tohto procesu vedie k vzniku falošného náboženského systému, ktorý je biblicky hodnotený v tematike falošných učení a teologicky ukotvený v kontexte babylonských náuk, kde sa ukazuje miešanie pohanských prvkov s kresťanskou vierou; tento odklon od apoštolskej jednoduchosti sa prakticky prejavil aj v otázkach autority cirkvi a zmeny Božieho zákona, čo podrobne vysvetľuje sekcia zmena soboty na nedeľu, pričom celý proces zapadá do širšieho rámca kozmického konfliktu medzi Kristom a satanom, ktorý odhaľuje duchovné pozadie dejín cirkvi.