Celibát vs Manželstvo

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy mnohým zvýšim hladinu adrenalínu. Dúfam však, že to bude prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledujúcich riadkov. Opäť zdôrazňujem, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery ani vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písma – aj na tie, o ktorých sa v mene tolerancie mlčí, hoci sú, tak ako všetko v Písme, mimoriadne dôležité pre život kresťana aj život spoločenstiev.

Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a napĺňaním, čo by malo byť jedným zo základných cieľov veriacich.

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri kráľovnej Semiramis v Babylone. Táto postava sa postavila do úlohy čarodejnice, čo potvrdzujú historické fakty o Babylone ako o centre modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí slúžili iným bohom – najmä bohu slnka – nesmeli byť ženatí. Išlo však len o zdanlivú „svätosť“, za ktorou sa skrývali cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus.

Celibát oddeľoval kňazov od ľudu a vytváral obraz ich svätosti. Popri nich pôsobili v babylónskych chrámoch aj tzv. „rádové sestry“ či vestálky – nevesty boha slnka. V skutočnosti šlo o rádové prostitútky, ktoré rodili deti určené na obetovanie bohu slnka. Tento rituál prebiehal tak, že novorodencom zaživa vyrezávali bijúce srdce.

V cirkvi bol tento dodnes kontroverzný sľub zavedený už v 4. storočí a často bol porušovaný aj najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1 200 rokov existencie cirkevnej inštitúcie bolo 39 pápežov ženatých, pričom trinásti z nich boli deťmi pápežov alebo iných duchovných. V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v roku 300 za zákon cirkevného práva, odkiaľ sa postupne šíril do Európy. Pápež Siricius (384–399) tvrdil, že celibát nepochádza len z rozhodnutí cirkevnej hierarchie, ale vyplýva priamo zo Evanjelia.

Koncom 4. storočia kládla celá rímska cirkev silný dôraz na dodržiavanie celibátu. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440–461) vo svojej smernici nariadil, že manželská láska u ženatých duchovných má zostať zachovaná, avšak bez fyziologických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však ukázala ako ťažko kontrolovateľná, čo viedlo k strate účinnosti tohto nariadenia.

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol častejšie porušovaný než dodržiavaný, sú opakované závery koncilov, ktoré sa k tejto téme neustále vracali. Lev IX. (1049–1054) zvolal 11 synód, na ktorých prísne odsudzoval kňazov žijúcich so ženami.

Rovnako Viktor II. (1055–1057) na synode vo Florencii odsúdil život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdil aj Alexander II. (1061–1073). Gregor VII. (1073–1085) zaujal v otázke celibátu radikálny postoj. Krátko po nástupe na biskupský stolec zvolal pôstnu synodu (1074), kde nariadil, že každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, musí zložiť sľub celibátu. Tým, ktorí žili v konkubináte, zakázal slúžiť omšu a vysluhovať sviatosti.

Urban II. (1088–1099) na synode v Piacenze (1093), za účasti viac než 4 000 kňazov, odsúdil konkubinát kňazov a potvrdil rozhodnutia svojich predchodcov. Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát, budú uväznení pre dobro svojich duší a manželiek, zatiaľ čo konkubíny spolu s deťmi budú predané do otroctva a ich majetok prepadne cirkvi.

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za účasti viac než 900 kňazov, boli potvrdené všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Koncil vydal 22 reformných kánonov. V roku 1139 sa na II. lateránskom koncile zišlo viac než 1 000 kňazov.

Z 30 disciplinárnych kánonov sa celibátu týka kánon VII., ktorý zakazuje uzatvárať manželstvo po vysvätení a existujúce manželstvá vyhlasuje za neplatné.

Na rozdiel od synody v Piacenze, kde boli manželky kňazov predávané do otroctva, museli v tomto prípade vstúpiť do kláštorov. Majetok aj naďalej prepadol v prospech cirkvi. Všetky tieto snahy, tresty a ustanovenia jasne ukazujú, že celibát je pre človeka neprirodzený, je vynucovaný nariadeniami, podlieha prísnej kontrole a jeho nedodržiavanie je sankcionované.

V roku 1530 na sneme v Augsburgu vydali veriaci, ktorí dôverovali Písmu viac než koncilom, vyhlásenie, v ktorom sa vyjadrili aj k otázke celibátu. Citujem z neho – a nech si každý vytvorí vlastný názor:

„Tak stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril.“ (1. Mojžišova 1:27) Skúsenosť veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti, vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť či zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh… tak ako hovorí apoštol Pavol: „Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž.“ (1. Timoteovi 3:2) Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a pri vzbure celého kňažstva takmer prišiel o život mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt… pápež vtedy zakazoval kňazom nielen budúce manželstvo, ale roztrhol aj manželstvá, ktoré už dávno trvali.

Toto je proti všetkým božským, prirodzeným i svetským právam, odporuje cirkevným zákonom a najdôležitejším koncilom… tento vynútený celibát, olúpenie o manželstvo, ktoré sám Boh ustanovil a každému ponechal na vôľu, nespôsobil nič dobré, ale mnoho veľkých nerestí a zla. Dokonca aj pápež Pius II. vyhlásil: „Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zasa dovoliť.“

Preto je žalostné, že kresťanský manželský stav sa zakazuje a miestami tvrdo trestá, akoby šlo o veľký zločin, zatiaľ čo Boh v Písme prikázal, aby sme mali manželstvo vo veľkej úcte. Apoštol Pavol v 1. Timoteovi 4:1–3 nazýva diabolským učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Kristus hovorí, že diabol je vrahom od počiatku (Ján 8:44). Ako nijaký ľudský zákon nemôže zmeniť Božie prikázanie, tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub.“ Nemecké vyznanie duchovenstva, 1530

Tento postoj, ktorý vyjadrilo duchovenstvo v Nemecku v roku 1530, je v plnom súlade s učením Písma. Rímskokatolícka cirkev však často poukazuje na grécku cirkev, ktorá pripúšťa ženatých kňazov, čím nepriamo naznačuje, že cirkev je jedna a pod vedením jedného pastiera v Ríme. Pri pohľade na vlastné kánony je však zrejmé, že prijatie ženatého kňaza do kléru je vylúčené.

Navyše každý pokus o uzavretie manželstva, dokonca aj civilného, medzi kňazom alebo uchádzačom o kňazstvo je okamžite postihovaný a trestaný, od uvalenia interdiktu až po vylúčenie z kléru.

Ak chceme porozumieť Božiemu zámeru v otázke celibátu, musíme brať do úvahy všetky súvisiace biblické verše, najmä 1. Timoteovi 3 a 1. Timoteovi 4:1–3, ako aj list Títovi 1, kde sú uvedené požiadavky na kňazov a duchovných vodcov. Rovnako je nevyhnutné porovnať tieto učenia so slovami Krista v Matúšovi 19 o nero zlučiteľnosti manželstva, s 1. Korintským 7:2 a s ustanoveniami z Genezis 1:28 a 2:24, ktoré sa vzťahujú na všetkých ľudí.

Ak má byť ľudské učenie a cirkevná prax hodnotená pravdivo, musí byť porovnávaná so zaznamenaným Slovom Božím, pretože jediná pravda je u Boha.

Ak nazrieme do kánonu Katolíckej cirkvi, nachádzame rozporuplné nariadenia. Na jednej strane sa deklaruje povinnosť pre tých, ktorí sa chcú stať kňazmi, vzdať sa vzťahu so ženami, na druhej strane sa pripúšťa možnosť, aby už ženatý muž vstúpil do kňažského stavu (Kán. 236).

Celibát je niečo, čo má byť prijaté a dosiahnuté presvedčením a výchovou.

• Kán. 247 – § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.
• Kán. 277 – § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu neroždeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom.

Manželstvo toho, kto je už ženatý, je pri vstupe do „klerického stavu“ jednoznačne vylúčené v týchto kánonoch:

• Kán. 643 – § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
  1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
  2. jeden z manželov počas trvania manželstva.
• Kán. 721 – § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
  1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
  2. kto je viazaný posvätným zväzkom v inštitúte zasväteného života alebo v spoločnosti apoštolského života;
  3. manželská stránka počas trvania manželstva.

Na toho, kto sa po vstupe do „klerického stavu“ nepodriadi pravidlu celibátu, sa vzťahujú trestné kánony:

• Kán. 194 – § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
  1. kto stratil klerický stav;
  2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
  3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
  § 2. Odvolanie v bodoch 2 a 3 možno vymáhať len po vyhlásení kompetentnej vrchnosti.
• Kán. 694 – § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu sa považuje ten, ktorý:
  1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
  2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúsil hoci len občiansky.
  § 2. Vyšší predstavený má po zhromaždení dôkazov bezodkladne vydať vyhlásenie.
• Kán. 1394 – § 1. Klerik, ktorý sa pokúša uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie; ak po napomenutí zotrváva v pohoršení, môže byť postupne potrestaný až po prepustenie z klerického stavu.
  § 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo, upadá do interdiktu.
• Kán. 1395 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte alebo zotrvávajúci v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora má byť potrestaný suspenziou, ku ktorej sa môžu postupne pridať ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu.
  § 2. Ak bol delikt spáchaný násilím, vyhrážkami, verejne alebo s osobou mladšou ako šestnásť rokov, má byť páchateľ potrestaný spravodlivými trestami, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.

Napriek tomu Cirkev pripúšťa, že vstupujúci môžu byť ženatí, avšak do budúcna majú byť formovaní „podľa“ Konferencie biskupov:

• Kán. 236. Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podľa predpisov Konferencie biskupov formovaní v duchovnom živote a pripravovaní na riadne plnenie povinností:
  1. mladíci aspoň tri roky pobytom v osobitnom dome;
  2. muži zrelšieho veku, slobodní alebo ženatí, podľa poriadku určeného tou istou Konferenciou.
• Kán. 281 – § 1. Klerici si zasluhujú primeranú remuneráciu, aby sa mohli postarať o životné potreby a spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
  § 2. Má sa zabezpečiť aj sociálna pomoc v chorobe, invalidite a starobe.
  § 3. Ženatí diakoni, ktorí sa plne venujú cirkevnej službe, majú mať zabezpečené materiálne potreby svoje i rodiny.

Celibát je napokon trvalý a striktne vyžadovaný a ani po odchode do „civilu“ sa nestáva neplatným, pokiaľ nezasiahne Rímsky veľkňaz:

• Kán. 291. Strata klerického stavu neprináša dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže udeliť iba Rímsky veľkňaz.

Na Slovensku, v Európe a vo všeobecnosti aj v ostatných častiach sveta sú náboženskí duchovní vnímaní ako akísi „zamestnanci samotného Boha“, bohov či bôžikov, s jasne rozpoznateľnými vonkajšími prejavmi a verejným imidžom. Pri pohľade do histórie vidíme, že každý duchovný vodca bol ľahko identifikovateľný podľa vzhľadu – od účesu, cez nosenie symbolov, až po správanie a zvyklosti, ktoré sa často dedia z generácie na generáciu.

Takéto znaky neraz poukazovali na príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve. Týmito črtami sa vyznačuje prakticky akékoľvek náboženstvo sveta.

Vráťme sa však do našich končín, ku kresťanstvu. Ako si podľa bežného človeka predstavujeme duchovného – Božieho služobníka, Bohom vyvoleného kňaza? Ide o obraz niečo medzi pustovníkom žijúcim v jaskyni a reholníkom v kláštore; medzi sebabičovaním a odriekaním. Predstava často zahŕňa človeka, ktorý sa vlastným úsilím snaží byť „svätý“, „svätejší“ a „najsvätejší“ – a o úspechu tohto snaženia má po jeho smrti rozhodnúť nejaké kolégium „poverených“.

Ide o obraz človeka, ktorý sa viditeľne obetuje – často aj zrieknutím sa založenia rodiny. Táto obeť sa v priebehu času stala normou pre predstavu „správneho duchovného“, kňaza. Okrem vonkajších znakov, ako je rovnošata či špecifický odev, sa automaticky predpokladá klérikova čistota, teda „oddelenie sa“ od sveta pre Boha a službu Bohu, pre službu zvereným ovečkám. Práve tu nachádza celibát svoje praktické uplatnenie.

Všeobecne sa očakáva, že každý duchovný tento ideál nielen prijme, ale aj dôsledne dodrží. Celibát sa chápe ako výraz oddelenia sa, ako odlíšenie od ostatných „neschopných“ bez dostatočne pevnej vôle zriecť sa sexuality. Často, hoci aj nevedomky, to vytvára obraz „privilegovanej skupiny“.

Faktom však zostáva, že celibát je podmienkou vstupu do kléru rímskokatolíckej cirkvi. Je vyžadovaný a mladý človek je k nemu systematicky vedený, až je napokon postavený pred voľbu „buď – alebo“, v ktorej sa doživotne zaväzuje ostať slobodný. Vek, v ktorom tento sľub skladá, však často neumožňuje plne pochopiť dôsledky takéhoto rozhodnutia. Svedčia o tom stovky kňazov, ktorí boli neskôr vylúčení alebo po poznaní Božích právd dobrovoľne opustili klerický stav.

Jedným z nich je aj Roman Jonasz, ktorý vo svojej knihe „Byl jsem knězem“ (Eko-Konzult, 2003; ISBN 80-89044-96-4) otvorene opisuje dopady celibátneho sľubu, zloženého v čase dospievania. Zároveň vykresľuje obraz farností v Poľsku a ich reality – vrátane nemanželských vzťahov, nelegitímnych detí a spôsobov, akými sú takéto situácie riešené cirkevnými autoritami.

Pozrime sa teraz na to, čo Boh hovorí vo svojom Písme o službe diakonov, biskupov a o živote veriacich. Kto môže učiť, kto je „svätý“, k čomu bol človek stvorený a aké je jeho určenie po vyhnaní z raja? Starý zákon kladie na manželstvo taký dôraz, že pojem „starý mládenec“ v ňom ani nenájdeme. Hoci nepochybne existovali slobodní muži zasvätení Bohu, hlavný dôraz je kladený na rodinu, manželstvo a plodenie pre rozmnoženie ľudstva.

Nový zákon pripúšťa, že v zvláštnych prípadoch môže byť celibát Božím povolaním. Avšak normálnym a Bohom zjaveným stavom zostáva manželstvo a rodinný život. Pán Ježiš Kristus si medzi prvými učeníkmi vybral Petra, ktorý bol ženatý. Poveril ho hlásaním Evanjelia a zároveň mu zveril úlohu založiť a viesť jeruzalemský zbor.

STARÝ ZÁKON:

Podľa Písma a Božieho Slova Starej zmluvy bol veriaci ten, kto veril Bohu a Jeho Slovu, prorokom, kto žil podľa Božích prikázaní, prinášal obety a plnil Božiu vôľu. Ako „svätých“ označuje Starý zákon tých, ktorí boli zasvätení pre náboženské účely, napríklad kňazov určených k obradnej službe. Výraz svätý sa vzťahuje aj na národ Izrael, ktorý bol oddelený od ostatných národov pre svoj zmluvný vzťah s Hospodinom.

Už tu je zrejmé, že ide o princíp príslušnosti k Bohu, nie o ľudské rozhodovanie či určovanie stupňa svätosti.

NOVÝ ZÁKON:

Veriacim je ten, kto prijal Krista ako osobného Spasiteľa, kto má Ducha Svätého, kto sa zmieril s Bohom, činí pokánie, vyznáva svoj beznádejný stav a v pokore prosí Boha v Kristovi o odpustenie. Svätým sa človek stáva znovuzrodením. Označenie „svätý“ je v Novom zákone úzko spojené s výrazmi ako vyvolený, milovaný, povolaný a verný v Kristovi. Samotná svätosť nespočíva v snahe o ľudskú dokonalosť, ale vo vzťahu človeka k Bohu, ktorý prirodzene ovplyvňuje jeho vzťah k svetu, okoliu a ľuďom.

Pravá svätosť sa prejavuje v službe blížnym, v láske, v mravnom a zodpovednom spôsobe života, ktorý je viditeľným odrazom vzťahu medzi veriacim a Bohom.

Starší, diakon a biskup sú služobníci Cirkvi Kristovej, ktorí patria do kňažstva. Podľa Nového zákona je však toto kňažstvo všeobecné a kolektívne. Starý model kňažstva, založený na tituloch a hierarchii, sa končí zjavením Evanjelia, naplnením Božích zasľúbení a dokončením jedinečnej obety Krista, ktorá platí raz a navždy. Cirkev ako Kristovo telo je pomazaná k vykonávaniu kňažskej služby vo svete, kde vystupuje ako sprostredkovateľ Božej vôle a v modlitbách prináša potreby veriacich pred Boží trón.

V tomto všeobecnom kňažstve nenájdeme služobníka označovaného ako „kňaz“ v dnešnom zmysle slova.

Hierarchický model s titulmi „veľkňaz“, „kňaz“ a „levita“ sa začína presadzovať až po apoštolskom období. Označenie „kňaz“ vo vzťahu ku kresťanskej službe sa objavuje približne okolo roku 200 n. l.. Ak teda v Novom zákone platí všeobecné kňažstvo veriacich, potom je celibát ako povinná podmienka služby ľudským konštruktom, nie biblickým prikázaním.

Kňazom, teda služobníkom a údom Cirkvi Kristovej, sa stáva každý, kto uverí v Krista.

Celibát ako Božie rozhodnutie nevychádza z ľudskej iniciatívy ani z rozhodnutia náboženskej inštitúcie. Je to zvrchovaná vôľa Boha, ktorý skrze Ducha Svätého oddelí jednotlivca pre špecifickú službu bez manželstva. Ak Boh takto povolá, deje sa to na Jeho slávu a podľa Jeho zámeru. Títo ľudia dostávajú nielen povolanie, ale aj milosť a silu, aby v celibáte zotrvali. Celibátny život má zmysel iba vtedy, ak je súčasťou Božieho plánu, nie výsledkom ľudského nátlaku alebo tradície.

Písmo hovorí o ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť bez ženy pre kráľovstvo nebeské. Apoštol Pavol v 1. Korinťanom 7:32–33 poukazuje na tých, ktorí žijú v celibáte, aby sa mohli plne venovať Bohu. Izolované čítanie týchto veršov môže vyvolať dojem, že Písmo uprednostňuje celibát. Avšak pri pohľade na celkové posolstvo Biblie je zrejmé, že Božie slovo jasne hovorí aj o význame rodinného života.

Rodina bola ustanovená Bohom od počiatku. Keď bola z Adama stvorená Eva, bola mu daná ako pomoc (Gn 2:18), bola súčasťou jeho tela (Gn 2:23) a obaja mali byť jedno telo (Gn 2:24). Boh rodinu požehnal príkazom „ploďte sa a množte sa“ (Gn 1:28), ktorý nikdy nebol zrušený.

Starý aj Nový zákon kladú silný dôraz na význam rodiny. Na základe novozákonných ustanovení (Mat 5; 19; 22; Mar 10; Luk 20; Rim 7; 1Kor 7; Ef 5; Kol 3; 1Tim 2; Tít 2; 1Pet 3) vidíme, že rodinný život je neoddeliteľnou súčasťou Božieho zámeru pre človeka.

V tomto bode je Písmo úplne jednoznačné. Nejde tu o odporúčania, ale o jasné Božie príkazy. Verše, ktoré hovoria o dozorcoch zboru, diakonoch a biskupoch, používajú jednoznačné príkazové sloveso „musí“. Tieto texty stoja v priamom protiklade k požiadavkám niektorých náboženských smerov, ktoré zavádzajú povinný celibát služobníkov. Tieto verše nepotrebujú rozsiahly výklad, preto sú uvedené priamo:

„Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve, žiada si výborné dielo. Tedy biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozumný, slušného chovania, pohostinný, schopný učiť, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale prívetivý, nesvárlivý, nie milujúci peniaz, ale taký, ktorý dobre spravuje svoj vlastný dom a deti má v podriadenosti s celou počestnosťou. Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! Nie novák, aby nadujúc sa neupadol v odsúdenie diablovo. Ale musí mať aj dobré svedoctvo od tých vonku, aby neupadnul do pohanenia a do smečky diablovej.

Tak podobne aj diakoni musia byť počestní, nie dvojjazyční, nie oddaní mnohému vínu, nie žiadostiví mrzkého zisku, ale takí, ktorí majú tajomstvo viery v čistom svedomí, a nech sú aj oni najprv zkúšaní, až potom nech konajú službu diakona súc bez úhony. Tak podobne musia byť počestné aj ženy, nie pomluvačné, triezve, verné vo všetkom. Diakoni nech sú mužovia jednej ženy, ktorí dobre spravujú deti i svoje vlastné domy. Lebo tí, ktorí dobre vykonali službu diakona, nadobúdajú si dobrý stupeň a mnoho smelosti vo viere, vo viere v Kristu Ježišovi.“ 1 Timoteovi 3:1–13 

„Nato som ťa zanechal na Kréte, aby si to, čo ešte chýba, uviedol do poriadku, a po mestách ustanovil starších, ako som ti nariadil, že ak je niekto bez úhony, muž jednej ženy, má deti veriace, nie také, na ktoré žalujú, že sú prostopašné alebo nepoddajné. Lebo biskup, dozorca zboru, musí byť bezúhonný, jako Boží hospodár, nie svojvoľný, nie hnevivý, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, milovník dobrého, rozumný, spravedlivý, svätý, zdržanlivý a ktorý sa drží verného slova, podľa učenia, aby mal moc aj napomínať v zdravom učení a trestať tých, ktorí protirečia.

Lebo je mnoho i nepoddajných, márnomluvných a zvoditeľov mysle, najmä tí z obriezky, ktorým treba zapchať ústa, ktorí prevracajú celé domy učiac, čo sa nemá, pre mrzký zisk. Ktosi z nich, ich vlastný prorok, povedal: Kréťania boli a sú vždycky lhári, zlé zvieratá, lenivé bruchá. To svedoctvo je pravdivé. A pre tú príčinu ich prísne tresci, aby boli zdraví vo viere a nedbali na židovské bájky a na prikázania ľudí, ktorí sa odvracajú od pravdy. Všetko je čisté čistým, ale poškvrneným a neverným nie je nič čisté, ale poškvrnená je aj ich myseľ aj ich svedomie.“ Títovi 1:5–15

Človek má právo rozhodovať o svojom živote v mnohých oblastiach a Boh mu daroval slobodnú vôľu. Nie každé rozhodnutie je však v súlade s Božou vôľou a Božími príkazmi. Veriaci majú povinnosť rozlišovať, kedy konajú v zhode s Božím Slovom a kedy sa od neho odchyľujú. V otázke celibátu je samotné rozhodnutie ponechané na osobnej voľbe jednotlivca.

Ak sa niekto rozhodne pre celibátny život, Boh mu môže dať silu v tomto stave zotrvať a požehnať jeho službu. Celibát môže byť dobrým spôsobom života pre misionárov alebo pre tých, ktorí sa plne venujú charite a službe Bohu. Ak však nastane situácia, keď sa rozhodnú tento stav opustiť, nemajú byť odsudzovaní ani trestaní. Boh je Ten, ktorý rozumie a poskytuje milosť a pochopenie.

Vstup do celibátu aj jeho opustenie sú zvrchovaným rozhodnutím medzi človekom a Bohom. Avšak pri službe starších, diakonov a biskupov ide o jasne stanovené podmienky Božím Slovom.

Boh určil, že služobníci v týchto pozíciách majú mať rodinu, aby boli živým príkladom pre ostatných veriacich. Božie príkazy nemožno brať na ľahkú váhu, pretože On je Tvorca pravidiel a bude súdiť každé rozhodnutie, postoj a skutok podľa svetla, ktoré človeku dal.

„Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch niektorí odstúpia od viery, budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytstve lož, majúcich žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zabraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril na požívanie s ďakovaním pre veriacich a tých, čo poznali pravdu. Lebo každé Božie stvorenie je dobré a nič nie je na zahodenie, čo sa prijíma s ďakovaním, lebo sa posväcuje Božím slovom a modlitbou. Keď budeš toto predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Ježiša Krista, vychovávaným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si nasledoval. Obecné a babské bájky odmietni a cvič sa v pobožnosti. Lebo telesné cvičenie je málo užitočné, ale pobožnosť je na všetko užitočná, majúc zasľúbenie terajšieho i budúceho života. Verné je to slovo a hodné každého prijatia.“ 1. Timoteovi 4:1–9

Téma celibátu verzus manželstva sa priamo dotýka otázky Božej vôle pre ľudský život a preto prirodzene nadväzuje na biblický pohľad na manželstvo, kde je vzťah muža a ženy predstavený ako Boží zámer od stvorenia; historické korene povinného celibátu zároveň úzko súvisia s duchovným dedičstvom babylonských náuk, ktoré do náboženských systémov vniesli asketické a okultné prvky, a preto táto téma zapadá aj do širšieho rámca falošných učení; rozhodujúcim meradlom však zostáva Písmo, ktoré v kontexte Biblie a jej výkladu ukazuje rozdiel medzi biblickou čistotou a ľudskými tradíciami, čím pomáha veriacim rozlišovať medzi Božím príkazom a cirkevnou praxou.