Celibát vs Manželstvo

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy mnohým zvýšim hladinu adrenalínu. Dúfam však, že to bude prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledujúcich riadkov. Opäť zdôrazňujem, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery ani vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písma – aj na tie, o ktorých sa v mene tolerancie mlčí, hoci sú, tak ako všetko v Písme, mimoriadne dôležité pre život kresťana aj život spoločenstiev.

Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a napĺňaním, čo by malo byť jedným zo základných cieľov veriacich.

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri kráľovnej Semiramis v Babylone. Táto postava sa postavila do úlohy čarodejnice, čo potvrdzujú historické fakty o Babylone ako o centre modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí slúžili iným bohom – najmä bohu slnka – nesmeli byť ženatí. Išlo však len o zdanlivú „svätosť“, za ktorou sa skrývali cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus.

Celibát oddeľoval kňazov od ľudu a vytváral obraz ich svätosti. Popri nich pôsobili v babylónskych chrámoch aj tzv. „rádové sestry“ či vestálky – nevesty boha slnka. V skutočnosti šlo o rádové prostitútky, ktoré rodili deti určené na obetovanie bohu slnka. Tento rituál prebiehal tak, že novorodencom zaživa vyrezávali bijúce srdce.

V cirkvi bol tento dodnes kontroverzný sľub zavedený už v 4. storočí a často bol porušovaný aj najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1 200 rokov existencie cirkevnej inštitúcie bolo 39 pápežov ženatých, pričom trinásti z nich boli deťmi pápežov alebo iných duchovných. V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v roku 300 za zákon cirkevného práva, odkiaľ sa postupne šíril do Európy. Pápež Siricius (384–399) tvrdil, že celibát nepochádza len z rozhodnutí cirkevnej hierarchie, ale vyplýva priamo zo Evanjelia.

Koncom 4. storočia kládla celá rímska cirkev silný dôraz na dodržiavanie celibátu. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440–461) vo svojej smernici nariadil, že manželská láska u ženatých duchovných má zostať zachovaná, avšak bez fyziologických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však ukázala ako ťažko kontrolovateľná, čo viedlo k strate účinnosti tohto nariadenia.

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol častejšie porušovaný než dodržiavaný, sú opakované závery koncilov, ktoré sa k tejto téme neustále vracali. Lev IX. (1049–1054) zvolal 11 synód, na ktorých prísne odsudzoval kňazov žijúcich so ženami.

Rovnako Viktor II. (1055–1057) na synode vo Florencii odsúdil život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdil aj Alexander II. (1061–1073). Gregor VII. (1073–1085) zaujal v otázke celibátu radikálny postoj. Krátko po nástupe na biskupský stolec zvolal pôstnu synodu (1074), kde nariadil, že každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, musí zložiť sľub celibátu. Tým, ktorí žili v konkubináte, zakázal slúžiť omšu a vysluhovať sviatosti.

Urban II. (1088–1099) na synode v Piacenze (1093), za účasti viac než 4 000 kňazov, odsúdil konkubinát kňazov a potvrdil rozhodnutia svojich predchodcov. Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát, budú uväznení pre dobro svojich duší a manželiek, zatiaľ čo konkubíny spolu s deťmi budú predané do otroctva a ich majetok prepadne cirkvi.

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za účasti viac než 900 kňazov, boli potvrdené všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Koncil vydal 22 reformných kánonov. V roku 1139 sa na II. lateránskom koncile zišlo viac než 1 000 kňazov.