12.časť – Únosy nie sú halucinácia

Mnohý čitateľ si povzdychne s myšlienkou, že „možno je to všetko inak“, a začne hľadať dôvody, prečo to tak v skutočnosti nemusí byť, že by mohlo ísť len o výmysly alebo fantáziu ľudského mozgu. Pozrime sa preto na tieto možnosti podrobnejšie.

Môže ísť o výmysel? Áno, existovali prípady, keď si niekto celý únos skutočne vymyslel. Napríklad jedna žena, ktorá chcela o únosoch písať, navštívila odborníka a požiadala o hypnózu. Už od samého začiatku sa jej príbeh výrazne nezhodoval s ostatnými známymi prípadmi. Bol príliš bizarný, chaotický a celkovo neusporiadaný. Údajné bytosti mali byť monštruózne a neprirodzene vysoké.

Počas únosu chýbal akýkoľvek systematický postup a žiadna z udalostí nepripomínala typickú skúsenosť, ktorá sa v prípadoch únosov opakuje. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že si vymýšľala. V inom prípade však osoba, ktorá si príbeh vymyslela, navštívila neskúseného terapeuta, ktorý jej opis udalostí prijal bez kritických otázok. Výmysel tak môže pomerne ľahko zmiasť neskúseného, nie však toho, kto je hlboko oboznámený so skúsenosťami únosov, ktoré boli už mnohokrát potvrdené.

Pre realitu únosov navyše svedčí skutočnosť, že je takmer nemožné, aby sa všetci unesení nápadne zhodovali v detailoch, časovej postupnosti a zároveň spoločne klamali.

Zatiaľ čo niektorí kontaktéri sa navzájom poznali a navzájom sa ovplyvňovali, unesení sa vo väčšine prípadov navzájom nepoznajú, majú len veľmi chabé informácie o UFO a často sa takmer vôbec nevyznajú v UFO literatúre. Navyše tam, kde kontaktéri hovoria o mierumilovných bratoch z vesmíru, unesení opisujú bytosti, ktoré ich používajú ako materiál na výskum. Cítia sa zneužití, ponížení a ako obetí. Žijú v trvalom strachu a neželajú si, aby sa im to niekedy zopakovalo.

Túžia žiť normálny život, bez verejného záujmu. Väčšina unesených nič podobné nevyhľadáva. Zverejnenia sa skôr obávajú a žijú v strachu, že stratia svoje spoločenské postavenie a zamestnanie. Len malá hŕstka unesených, s ktorými spolupracoval Budd Hopkins, sa rozhodla prehovoriť verejne a povedať, čo sa s nimi skutočne dialo.

Ďalšie vysvetlenie zahŕňa tzv. hypnagogické stavy, teda stav medzi vedomím a spánkom, prípadne medzi vedomím a podvedomím. V tomto stave je človek často paralyzovaný a môže prežívať mimoriadne živé sny, ktoré pôsobia extrémne realisticky. Niektorí ľudia majú veľké ťažkosti rozlíšiť tieto stavy od reality. Toto vysvetlenie však nepostačuje pri únosoch, ktoré sa odohrávajú počas dňa, keď je obeť plne pri vedomí.

Rozšírená teória tvrdí, že samotné používanie hypnózy v rukách neodborného praktika môže vytvárať príbehy o únosoch. Ľudia môžu byť počas hypnotickej regresie mimoriadne ovplyvniteľní. Je možné, že unesení reagujú na smerované otázky, ktoré im kladie hypnotizér? Táto teória tvrdí, že ich výpovede sú potom vyfabulované alebo vytvorené nevedomou mysľou, či už zo snahy vyhovieť tazateľovi, alebo zaplniť pamäťové medzery. Skúsenosti však ukazujú, že väčšina unesených takéto navádzanie odmieta. Keď dostanú otázky, ktoré zjavne smerujú k odpovedi, takmer vždy ich odmietnu a reagujú negatívne:

„Nie, takto sa to nestalo.“

Počas histórie únosov to boli práve unesení, ktorí často vzdelávali bádateľov. Tazatelia, hypnotizéri a výskumníci sa o únosoch veľa dozvedeli nie tým, že by unesené osoby formovali, ale tým, že ich trpezlivo počúvali. Okrem toho významné percento výpovedí o únosoch vzniklo bez akejkoľvek hypnózy. Tieto príbehy sú v podstate totožné s tými, ktoré boli zaznamenané počas hypnózy.

Keď Dr. Jacobs skúmal množstvo únosov, niektorí unesení si dokázali pri plnom vedomí spomenúť na určité časti únosu, zatiaľ čo na iné si nepamätali vôbec nič. Zdá sa, že proces blokovania spomienok závisí od úrovne vedomia a jeho zmien, ku ktorým počas únosu dochádza. Preto u niektorých stačí len jemný podnet a spomienky sa samy vynoria, zatiaľ čo v iných prípadoch je potrebné použiť väčšie množstvo otázok.