12.časť – Únosy nie sú halucinácia

Mnohý čitateľ si povzdychne s myšlienkou, že „možno je to všetko inak“, a začne hľadať dôvody, prečo to tak v skutočnosti nemusí byť, že by mohlo ísť len o výmysly alebo fantáziu ľudského mozgu. Pozrime sa preto na tieto možnosti podrobnejšie.

Môže ísť o výmysel? Áno, existovali prípady, keď si niekto celý únos skutočne vymyslel. Napríklad jedna žena, ktorá chcela o únosoch písať, navštívila odborníka a požiadala o hypnózu. Už od samého začiatku sa jej príbeh výrazne nezhodoval s ostatnými známymi prípadmi. Bol príliš bizarný, chaotický a celkovo neusporiadaný. Údajné bytosti mali byť monštruózne a neprirodzene vysoké.

Počas únosu chýbal akýkoľvek systematický postup a žiadna z udalostí nepripomínala typickú skúsenosť, ktorá sa v prípadoch únosov opakuje. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že si vymýšľala. V inom prípade však osoba, ktorá si príbeh vymyslela, navštívila neskúseného terapeuta, ktorý jej opis udalostí prijal bez kritických otázok. Výmysel tak môže pomerne ľahko zmiasť neskúseného, nie však toho, kto je hlboko oboznámený so skúsenosťami únosov, ktoré boli už mnohokrát potvrdené.

Pre realitu únosov navyše svedčí skutočnosť, že je takmer nemožné, aby sa všetci unesení nápadne zhodovali v detailoch, časovej postupnosti a zároveň spoločne klamali.

Zatiaľ čo niektorí kontaktéri sa navzájom poznali a navzájom sa ovplyvňovali, unesení sa vo väčšine prípadov navzájom nepoznajú, majú len veľmi chabé informácie o UFO a často sa takmer vôbec nevyznajú v UFO literatúre. Navyše tam, kde kontaktéri hovoria o mierumilovných bratoch z vesmíru, unesení opisujú bytosti, ktoré ich používajú ako materiál na výskum. Cítia sa zneužití, ponížení a ako obetí. Žijú v trvalom strachu a neželajú si, aby sa im to niekedy zopakovalo.

Túžia žiť normálny život, bez verejného záujmu. Väčšina unesených nič podobné nevyhľadáva. Zverejnenia sa skôr obávajú a žijú v strachu, že stratia svoje spoločenské postavenie a zamestnanie. Len malá hŕstka unesených, s ktorými spolupracoval Budd Hopkins, sa rozhodla prehovoriť verejne a povedať, čo sa s nimi skutočne dialo.

Ďalšie vysvetlenie zahŕňa tzv. hypnagogické stavy, teda stav medzi vedomím a spánkom, prípadne medzi vedomím a podvedomím. V tomto stave je človek často paralyzovaný a môže prežívať mimoriadne živé sny, ktoré pôsobia extrémne realisticky. Niektorí ľudia majú veľké ťažkosti rozlíšiť tieto stavy od reality. Toto vysvetlenie však nepostačuje pri únosoch, ktoré sa odohrávajú počas dňa, keď je obeť plne pri vedomí.

Rozšírená teória tvrdí, že samotné používanie hypnózy v rukách neodborného praktika môže vytvárať príbehy o únosoch. Ľudia môžu byť počas hypnotickej regresie mimoriadne ovplyvniteľní. Je možné, že unesení reagujú na smerované otázky, ktoré im kladie hypnotizér? Táto teória tvrdí, že ich výpovede sú potom vyfabulované alebo vytvorené nevedomou mysľou, či už zo snahy vyhovieť tazateľovi, alebo zaplniť pamäťové medzery. Skúsenosti však ukazujú, že väčšina unesených takéto navádzanie odmieta. Keď dostanú otázky, ktoré zjavne smerujú k odpovedi, takmer vždy ich odmietnu a reagujú negatívne:

„Nie, takto sa to nestalo.“

Počas histórie únosov to boli práve unesení, ktorí často vzdelávali bádateľov. Tazatelia, hypnotizéri a výskumníci sa o únosoch veľa dozvedeli nie tým, že by unesené osoby formovali, ale tým, že ich trpezlivo počúvali. Okrem toho významné percento výpovedí o únosoch vzniklo bez akejkoľvek hypnózy. Tieto príbehy sú v podstate totožné s tými, ktoré boli zaznamenané počas hypnózy.

Keď Dr. Jacobs skúmal množstvo únosov, niektorí unesení si dokázali pri plnom vedomí spomenúť na určité časti únosu, zatiaľ čo na iné si nepamätali vôbec nič. Zdá sa, že proces blokovania spomienok závisí od úrovne vedomia a jeho zmien, ku ktorým počas únosu dochádza. Preto u niektorých stačí len jemný podnet a spomienky sa samy vynoria, zatiaľ čo v iných prípadoch je potrebné použiť väčšie množstvo otázok.

Pri prístupe Dr. Jacobsa k hypnóze sa najskôr pracuje s tým, čo si unesený človek vedome pamätá. Následne sa vyberie konkrétna časť, ktorá sa týka samotného únosu, a začne sa hypnotické sedenie, ktorého cieľom je zistiť pôvod udalosti. V stave hypnózy by sa malo ukázať, či si človek udalosti vymýšľa, alebo či ide o skutočný zážitok. A práve tu vzniká zásadný problém. Veľmi záleží na spôsobe vedenia hypnózy, ale aj na samotnej osobe, ktorá je hypnotizovaná, pretože do procesu vstupujú očakávania.

„Hypnotizovaná osoba si môže nevedome vymyslieť informácie o únosoch, pretože sa to od nej očakáva. Ďalším problémom môže byť úmyselná lož. Údajne aj v hlbokej hypnóze môže subjekt vedome vytvárať fiktívne príbehy. Napriek všetkým týmto potenciálnym problémom je hypnóza cenným nástrojom pri zbere údajov.“

Hypnóza, ktorú používa doktor Jacobs, zvyčajne začína zavedením ľahkej relaxácie. Subjekt je vedený k uvoľneniu rôznymi technikami, po ktorých nasleduje práca so stresom a následné kladenie cieľených otázok. Jeho indukcie trvajú spravidla približne pätnásť minút a hypnotizované osoby majú počas sedenia plnú kontrolu, môžu klásť otázky, odmietnuť odpoveď alebo si vziať prestávku.

Počas regresívneho sedenia postupuje mimoriadne systematicky, prechádza únos krok za krokom – od prvého momentu incidentu až po jeho koniec. Napriek tomu sú správne metódy výskumu únosov stále len v experimentálnom štádiu.

Podľa Dr. Michaela Persingera, profesora neurobiológie na Lawrencovej univerzite v Kanade, môže byť vysvetlením týchto javov dočasná porucha mozgového laloku. Ako dôsledok tektonického napätia Zeme sa do ovzdušia uvoľňujú elektricky nabité častice, ktoré spôsobujú elektrické výboje. Tie môžu stimulovať nestabilitu mozgových lalokov, čo následne vedie ľudí k halucináciám.

Keď sa podobná porucha vyvolá v laboratórnych podmienkach elektrickou stimuláciou, subjekt prežíva percepčné skúsenosti, ktoré sa nápadne podobajú na zážitky únosov.

Ľudia môžu pociťovať mystickú skúsenosť, zvláštne osobné posolstvá, pocity neskutočnosti, úzkosť, vnútorné vibrácie, stupňujúce sa vnemy či dokonca erotické myšlienky. Vo väčšine prípadov však ide o fantáziu, ktorá sa nezhoduje s konzistentnými výpoveďami unesených osôb.

Major E. Dames v rozhovore s M. Hesemannom pre časopis Magazín 2000 (č. 3/94) uviedol, že odborníci zo spoločnosti PSITECH, ktorí sa zaoberali únosmi pomocou diaľkového vnímania, zistili znepokojivý vzorec. V čase, keď daná osoba spala, sa v miestnosti objavila svetelná guľa s priemerom približne 90 cm. Tá sa vznášala nad hlavou spiacej „obete“ a prostredníctvom akéhosi lúčového impulzu implantovala myšlienky vo forme inšpirácie alebo snov o tom, čo mala osoba údajne prežiť na kozmickej lodi.

Implantácia myšlienok predstavuje jeden z kľúčových aspektov problematiky únosov. Mnohé prípady by sa týmto spôsobom dali logicky vysvetliť. Jeden zo zdokumentovaných prípadov opisuje kniha J. Fiebaga: „UFO – únosy ľudí“ na stranách 227–230. Všetko sa začalo 5. 6. 1972, keď Austrálčanka Maureen Puddy cestovala v noci autom v hornatej oblasti južne od Melbourne.

Počas jazdy ju približne 13 kilometrov sledoval žiariaci diskovitý objekt. O dvadsať dní neskôr jej vozidlo na tom istom mieste opäť zaplavilo modré svetlo. Vtedy spanikárila, no vzápätí k nej prehovoril jasný hlas:

„Sdelenie médií… upokoj sa… nič ti neurobíme… všetky tvoje testy sú negatívne… získala si späť sebaovládanie.“

Modré svetlo následne zhaslo a motor vozidla opäť naskočil. Zaujímavé je, že sa prihlásili aj ďalší svedkovia, ktorí toto modré svetlo videli z diaľky. Do tohto bodu pôsobí príbeh ako objektívna udalosť, naznačujúca fyzické stretnutie. Uplynul však polrok. Dňa 22. 2. 1973 Maureen prijala ďalšie posolstvo:

„Príď na miesto stretnutia.“

Vyľakaná si so sebou prizvala Judith Magee a Paula Normana. Počas cesty pani Maureen Puddy takmer spôsobila dopravnú nehodu. Podľa jej slov sa pri jej vozidle objavila malá bytosť v zlatej, žiarivej kombinéze, pozrela sa na ňu a následne zmizla. Keď dorazili na miesto stretnutia, pani Puddy túto bytosť opäť zazrela.

„To je ona, vidíte?“

Postava prebehla otvoreným priestranstvom a priblížila sa k autu. Judith ani Paul však nič nevideli – ani bytosť, ani objekt, ktorý mal údajne pristáť. Bytosť, ktorú pani Puddy videla, ju vyzývala, aby ju nasledovala. Následne pani Puddy začala kričať od strachu a prerušovane opisovala, ako je unášaná do UFO. Podľa jej výpovede sa ocitla v malom priestore bez okien, kde pozorovala akýsi hubovitý objekt, pripomínajúci medúzu.

Potom ešte zakričala a náhle sa vrátila do úplne uvoľneného stavu. V skutočnosti sa však nič z toho fyzicky nestalo. Judith aj Paul boli po celý čas vedľa Maureen Puddy. Nikoho nevideli. Celá udalosť prebehla výlučne vo vedomí pani Puddy. Dôležité je, že nikdy netrpela halucináciami a predtým nebola nijako psychicky narušená. Navyše, približne pol roka predtým viacerí svedkovia pozorovali to isté modré svetlo.

Tento prípad poukazuje jednoznačne na psychickú dimenziu únosov. Ide o riadený zásah „tých druhých“ do ľudského vedomia. Možno ho chápať ako implantovanú psychickú projekciu.

V ďalších častiach sa však objavujú aj opačné prípady, ktoré svedčia v prospech fyzikálneho pozadia UFO. Dá sa teda povedať, že únosy môžu mať skutočný fyzikálny priebeh, ale aj čisto psychologický charakter, so všetkými prechodnými variantmi medzi týmito pólmi.

Fyzický dôkaz únosov je mimoriadne ťažké získať. Neprichádza do úvahy priniesť si domov nejaký predmet z UFO. Vziať niečo potajomky, ukryť to, zatiaľ čo je človek nahý, zatajiť krádež pred bytosťami a ešte si po prebudení pamätať pôvod predmetu, je prakticky nemožné. Napriek tomu však niekoľko UFO výskumníkov objavilo fyzické dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia o únose.

Niekedy si obete pamätajú, že boli unesené objektom, ktorý pristál v záhrade. Pri následnej obhliadke miesta sa nachádza spálená vegetácia v tvare kruhu, ktorá naznačuje miesto pristátia UFO.

„Ešte podivnejšie je, keď niektorí unesení vysmrkajú z nosa malú kovovú guľôčku. U viacerých z nich boli vykonané analýzy, avšak zatiaľ bez jednoznačného záveru. Výskum končí bezvýsledne.“

Za pozornosť stojí prípad Colette D. (nar. 1957), ktorá údajne prežila viacero únosov a opísala, ako jej bola dlhou ihlou implantovaná do hlavy malá guľovitá štruktúra. Odvtedy pociťuje tlak v tejto oblasti a občas počuje hlasy, ktoré prehlušujú jej vlastné myšlienky. Pri odbornom lekárskom vyšetrení pomocou EEG a CT (počítačovej tomografie) bol potvrdený nález 3 mm guľovitého telieska v ľavej časti hypofýzy (podmozgovej žľazy). Napriek tomu sa nikto neodvážil tento predmet chirurgicky odstrániť.

Vo väčšine prípadov ide o škvrny z látok, ktorými boli obete únosu ošetrené. Nie je však známe, z čoho sa tento materiál skladá. Buď sa rozpadá, alebo sa veľmi rýchlo vyparuje. Na vedecký výskum sa nikdy nepodarilo dopraviť dostatočné množstvo tohto materiálu, aby mohla byť vykonaná plnohodnotná analýza.

Medzi fyzické následky patria jazvy (existuje fotodokumentácia), modriny, bolesti svalov, krvácanie z nosa, bolesti uší, poruchy videnia, poruchy spánku a ďalšie prejavy. Pre unesených je typické, že sa prebúdzajú s nevysvetliteľnými modrinami alebo jazvami na tele, ktoré však po niekoľkých dňoch miznú. Dr. Rima Laibowová vo svojom rozhovore uviedla, že vyšetrovala mnoho pacientok s jazvami a poškodením tkaniva.

Jazvy mali približne 1 cm a pod nimi chýbalo tkanivo, akoby bol odobratý vzorkový materiál. Pacientky netušili, ako k týmto zraneniam prišli. Až počas hypnózy vyšlo najavo, že k odobratiu tkaniva došlo počas únosu. O ďalšom prípade hovorí nasledovne:

„Jedna z mojich pacientok, ktorá bola takisto unesená, mala viacero rezov na palci. Keď som ju okamžite začala podrobne vyšetrovať, jej rany sa mi priamo pred očami začali hojiť. Konce rán sa spájali dohromady, menili sa na červené jazvy, potom na biele jazvy a napokon som už nevidela vôbec nič. To všetko sa odohralo v priebehu približne pol hodiny.“ (Y285)

Problém s neplánovaným alebo nevysvetliteľným tehotenstvom patrí medzi najčastejšie fyzické následky únosov. Žena má silný pocit, že je tehotná, prechádza všetkými vonkajšími príznakmi tehotenstva, no zároveň je zmätená, pretože nemala žiadny pohlavný styk. Napriek tomu je tehotenský test pozitívny. Počas troch mesiacov však zistí, že už tehotná nie je.

Nedochádza k krvácaniu, nič nenasvedčuje potratu a zárodok jednoducho zmizne. V prvom trimestri sa žena neraz rozhodne tehotenstvo ukončiť, no pri zákroku prekvapený lekár zistí, že maternica je prázdna. Tento jav, známy ako syndróm chýbajúcich zárodkov, sa objavuje mimoriadne často.

Často počúvame vetu: „Neverím, kým to neuvidím na vlastné oči.“ No počet tých, ktorí sa stali očividnými svedkami únosu iných osôb, neustále rastie. O skúsenosti šiestich svedkov v prípade Travisa Waltona už bola reč v predchádzajúcej časti, preto sa teraz zamerajme na ďalší mimoriadne vážny prípad, ku ktorému došlo v novembri 1989.

Linda Cortileová išla spať až okolo tretej hodiny ráno. Náhle zazrela, ako do miestnosti vstupuje malá postava, a okamžite pocítila ochrnutie dolnej časti tela. Pomocou modrého lúča bola plynulým pohybom vtiahnutá z 12. poschodia smerom k vstupu do objektu, ktorý sa vznášal nad obytnými domami Manhattanu. Išlo by o jeden z mnohých „bežných“ únosov, nebyť skutočnosti, že v tomto prípade existovali priami svedkovia. Pre nich sa príbeh začal skorým ranným vstávaním a služobnou cestou.

Dvaja ochrankári, Dan a Richard, prevážali generálneho tajomníka OSN Péreza de Cuéllara na letisko. O 3:30 im náhle zhasol motor, vypli sa svetlá a prerušilo sa rádiové spojenie. To, čo následne uvideli, im doslova vyrazilo dych. Nad domami sa vznášal oválny, rotujúci, žiariaci objekt, veľký približne dve tretiny výšky výškovej budovy. Z bočnej strany objektu smeroval modrý lúč do okna na 12. poschodí. V lúči sa najskôr pohybovalo niečo malé s veľkou hlavou, po ňom nasledovala žena s dlhými vlasmi oblečená v bielej nočnej košeli a za ňou ďalšie dve bytosti s neprimerane veľkými hlavami.

„Úbohá žena,“ poznamenal Pérez de Cuéllar. „Zdá sa, že ju unášajú a my jej nemôžeme pomôcť.“

Modrý lúč sa následne stiahol späť a oválny disk sa obrovskou rýchlosťou vzdialil. Vozidlo bolo možné znovu naštartovať, a tak pokračovali v ceste na letisko. Na výzvu UFO bádateľa Hopkinsona, ktorý tieto prípady systematicky eviduje a skúma, sa neskôr ochranka stretla s pani Lindou Cortileovou a jednoznačne ju identifikovala ako ženu v nočnej košeli. K prípadu sa prihlásila aj ďalšia nezávislá svedkyňa. (F97)

Zhrňme všetko, čo svedčí v prospech reálnosti fyzických únosov:

• Skutočná absencia unesených osôb v mnohých prípadoch
• Fyzikálne indicie, ako napríklad stopy po pristátí UFO
• Pozorovania nezávislými svedkami, ktorí videli unesených, únoscov aj UFO
• Výskyt jaziev a zvyškov ošetrujúcich látok po zákrokoch
• Záhadné začiatky gravidity a následné zmiznutie plodu
• Existencia implantátov, ktoré majú pre pochopenie týchto javov zásadný význam

Predpokladajme, že všetko, o čom unesení ľudia podávajú svoje výpovede, je v zásade pravda. Pripusťme, že skutočne dochádza ku kontaktu s mimozemskými bytosťami a ich aktivitami. Z tejto perspektívy sa pokúsme premýšľať o týchto udalostiach a o tom, čo by mohli znamenať.

Prvá skupina ľudí, označovaná ako tzv. kontaktovaní, opisuje UFO ako entity, ktoré skúmajú stav našich atómových zariadení, aby sa pripravili na ich prípadné prevzatie. Zoznamujú sa s geografiou Zeme, mapujú ju a vedecky analyzujú prostredie pre svoje pôsobenie. Tvrdia, že sú tu preto, aby zabránili ľudstvu v sebazničení počas možnej jadrovej vojny. Podľa týchto výpovedí sú tu preto, lebo ľudia potrebujú pomoc v kľúčových oblastiach života a aby nám rozšírili vedomosti o živote inde vo vesmíre.

Druhú skupinu ľudí tvoria obete únosov. Ich svedectvá však odhaľujú, že posádky UFO sledujú úplne iné ciele. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa UFO pohybujú po Zemi, je podľa nich snaha pomocou únosov produkovať nové bytosti. Ľudia sú v tomto procese chápaní ako určitý biologický materiál, prostredníctvom ktorého sa zabezpečuje ďalšia reprodukcia. Otázkou zostáva, prečo si na toto „plodenie potomstva“ tieto bytosti nevystačia samy.

„Podľa výpovede unesenej Betty Andreassonovej sú na tento účel využívané pozemské ženy, pretože ich ‚ženy‘ neprijímajú protoplazmu (živú bunku), sú veľmi slabé a nemôžu byť oplodnené umelo.“ (Y61)

Výpovede naznačujú, že väčšina unesených má svoje prvé skúsenosti už v detstve. Cudzie bytosti si osobu akoby označia, pôsobia na ňu psychicky aj fyzicky a následne ju sledujú po veľkú časť života. U niektorých žien býva únos priamo spojený s menštruačným cyklom. Únosy sa zintenzívňujú počas ovulácie a ustupujú počas menštruácie. Unesený sa pred nimi nedokáže skryť.

Hoci boli zaznamenané metódy, ako možno únosy dočasne oddialiť, napríklad pomocou kamerového sledovania, nikomu sa ich nepodarilo natrvalo zastaviť. Postihnutí často pociťovali nutkanie vypnúť kameru alebo prejsť do inej miestnosti, kde následne k únosu došlo.

„Správy naznačujú, že cudzie bytosti chcú využiť schopnosti ľudského rodu. Chcú ľudské spermie a vajíčka. Chcú fyzickú angažovanosť ľudí voči potomkom. Chcú kompletné poznanie reprodukčných vlastností ľudského života, ako aj poznanie mentálnych a reprodukčných fyziologických procesov.“

Tieto bytosti nehľadajú ľudskú radu ani konzultáciu. Nechcú prezradiť nič o svojom pôvode ani o svojich skutočných zámeroch. Rovnako nezverejňujú informácie o technikách, ktoré používajú počas rôznych procesov vykonávaných na ľuďoch. Nechcú byť odhalení a nechcú, aby ich niekto zastavil. Niektorí ufológovia tvrdia, že tieto bytosti nie sú ani dobré, ani zlé, a že tu nie sú preto, aby nám pomáhali alebo škodili. Sú tu kvôli sebe a robia to, čo samy chcú, bez ohľadu na ľudskú vôľu.

Podľa výpovedí tých, ktorí boli unesení proti svojej vôli, sa zdá, že tieto bytosti vôbec nezaujímajú zásadné otázky ľudského prežitia. Na rozdiel od tzv. „dobrých“ mimozemšťanov sa s nami nedelia o technológie ani o poznatky, nedávajú varovania pred budúcnosťou a neposkytujú riešenia na liečenie chorôb.

Dr. Michael Swords, profesor prírodných vied na Western Michigan University, dospel k záveru, že pre cudzie bytosti je biologicky takmer nemožné spojiť ich DNA s ľudskou – za predpokladu, že ju vôbec majú. Ani človek nie je schopný krížiť sa so zvieratami alebo prekračovať hranice jednotlivých druhov. Navyše absencia genitálií u týchto bytostí naznačuje, že klasické kríženie medzi nimi a ľuďmi neprichádza do úvahy.

Oveľa pravdepodobnejšie sa javí, že nejde o kríženie, ale o genetickú manipuláciu. Podľa dostupných výpovedí má tento proces nasledovný priebeh:

• Odoberajú sa vajíčka a spermie.
• Vajíčka sú oplodnené in vitro, pričom už v tejto fáze pravdepodobne prebiehajú genetické zásahy.
• Oplodnené vajíčko je implantované do maternice.
• Po krátkom období, zvyčajne od dvoch do desiatich týždňov tehotenstva, je plod odstránený.
• Plod je následne inkubovaný mimo tela a výsledkom sú bytosti, ktoré vyzerajú ako kríženci medzi ľuďmi a cudzími bytosťami.

Prečo však cudzinci potrebujú ľudí na to, aby sa ďalej stýkali s potomstvom a aby sa ho dotýkali? Budd Hopkins predpokladal, že význam držania potomka predstavuje akúsi formu starostlivosti o rodinu, potrebu sprostredkovať im ľudskú lásku podobne, ako to robia ľudia so svojimi deťmi. Zároveň však tvrdil, že dotyk sa zdá byť ešte dôležitejší než samotná láska. Experimenty s predčasne narodenými ľudskými deťmi ukázali, že bez fyzického dotýkania sa vyvíjajú výrazne pomalším tempom než deti, ktoré sú pravidelne masírované.

Dotyk dokáže stimulovať hormóny, ktoré sú nevyhnutné pre fyzický aj psychologický prospech. U všetkých ľudských detí spôsobuje nedostatok dotykov psychologické poruchy, ktoré môžu viesť až k vážnemu stavu psychickej zakrpatenosti. Ak je toto dôvod, pre ktorý cudzie potomstvo potrebuje ľudský dotyk, zostáva záhadou, prečo im ho cudzinci nedokážu poskytnúť sami.

Rovnako je nepochopiteľné, prečo potomek potrebuje ľudský dotyk len zriedkavo. Unesení často tvrdia, že potomek pôsobí chorľavo, no zároveň musíme predpokladať, že táto zdanlivá detská slabosť je pre nich normálnym stavom.

Toto je ústredná otázka pri skúmaní fenoménu únosov. Ak sa únosy odohrávajú už viac než päťdesiat rokov, potom prvé deti musia mať dnes približne päťdesiat rokov. Kde sa však títo potomkovia nachádzajú? Neexistuje žiadny dôkaz, že by žili niekde na Zemi. Jedna z unesených žien sa domnieva, že práve z týchto detí vyrastajú samotní mimozemšťania. Iní predpokladajú, že sú transportovaní inam, napríklad s cieľom osídliť inú planétu. Ďalší sa prikláňajú k názoru, že deti sú využívané ako pracovná sila.

Karen Morganová spomína, že ju akýsi hlas vyzýval, aby sa pozrela na deti budúcnosti. Videla desať detí stojacich pokope a hlas jej hovoril, že sa hrajú, pričom dodal:

„Toto sú naše deti a sú to aj vaše deti. Sú to deti budúcnosti. Spolu sme niečo urobili, niečo vybudovali. Stojíme na okraji nového obzoru, na prelome niečoho nového.“

Ťažko deprimovaná Lynn Millerová uvádza, že má pocit, akoby bola využitá ako stroj na výrobu detí pre ich ciele a že tieto deti potrebujú na prácu na inej planéte v inej slnečnej sústave.

Mentálne procedúry, ktoré únoscovia vykonávajú na svojich obetiach, naznačujú, že sa oveľa viac zaujímajú o ľudskú myseľ a emocionálny život, než by bolo potrebné len na plodenie detí. Skúmanie fyzickej zdatnosti mužov a žien poukazuje na ešte hlbšiu zvedavosť. Nereprodukčné mentálne a fyzické procedúry predstavujú jednu z najzávažnejších a zároveň najzlovestnejších záhad celého fenoménu únosov. V konečnom dôsledku ide pri únose o napadnutie človeka.

V súčasnosti nemožno urobiť nič, čo by ich dokázalo zastaviť. Cudzinci disponujú mocou a technológiou, ktorá je výrazne pokročilejšia než ľudské možnosti. Veľkou nevýhodou je, že nemožno uplatniť ľudské schopnosti ani získať kontrolu nad technikami, ktorými ovládajú ľudí. Nie je známe, čo sa stane v budúcnosti, ani aké sú ich konečné ciele. Isté však je, že dopady na životy unesených môžu byť priamo zničujúce.

Tajuplný charakter únosov naznačuje, že nechcú, aby ľudstvo vedelo, čo v skutočnosti robia. To môže znamenať, že sa v budúcnosti náhle a vo veľkom počte objavia na verejnosti, až keď na to budú plne pripravení. Ich posadnutá pozornosť venovaná myšlienkovým procesom ľudí a ľudskej fyziológii naznačuje oveľa vážnejší záujem o človeka, než je len mechanická produkcia detí.

Kniha Dr. Jacobsa je v istom zmysle vážnym varovaním. Musíme uznať, že fenomén únosov je príliš závažný a znepokojujúci, než aby sa dal odbiť ako blúznenie klamárov alebo psychicky narušených ľudí. Ľudstvo sa nachádza len na začiatku systematického skúmania tohto javu. Dr. Jacobsa sa často pýtali, ako by reagoval, keby sa ukázalo, že celý fenomén únosov je len produktom ľudskej predstavivosti. Jeho odpoveď znela:

„Ak by sa preukázalo, že únosy neexistujú, plakal by som od radosti.“

Kniha Dr. Jacobsa s názvom „Tajomný život“ núti k hlbokému zamysleniu a vyvoláva oprávnené obavy o budúcnosť ľudstva. Pri objektívnom posúdení jej obsahu je potrebné brať únosy vážne ako smutnú realitu súčasnej doby. Ak k nim takto pristúpime, potom tieto únosy:

• Vyvolávajú silný pocit neistoty – „môžem byť unesený aj ja.“
• Rozdeľujú mimozemské bytosti na dve hlavné skupiny – zdanlivo kladné a zdanlivo negatívne.
• Vyvolávajú potrebu brániť sa proti únosom, no keďže to presahuje ľudské schopnosti, vzniká tlak spojiť sa s niekým silnejším, kto sa tejto moci dokáže postaviť. V tomto modeli sa ako jediné riešenie ponúka požiadať o pomoc „dobrých“ mimozemšťanov, takzvaných blondýnov, ktorí majú údajne disponovať láskou aj pokročilou technológiou, a tak sa stať globálnymi spasiteľmi sveta.

V tejto súvislosti si možno spomenúť na známu bájku o vernom psovi, ktorý celý život slúžil svojmu pánovi. Keď však zostarol a prestal byť užitočný, bol vyhnaný z domu. Tento pes sa neskôr stretáva s vlkom, s ktorým kedysi bojoval pri ochrane pánovho majetku. Obaja sa zverili so svojím ťažkým osudom a spoločne vymysleli prefíkaný plán. Vlk ukradol sliepku a pri ďalšej lúpeži sa „náhodou“ objavil starý pes, ktorý na vlka zúrivo zaútočil, zahnal ho a sliepku zachránil. Keď to pán videl, psa opäť prijal späť. Pes sa následne s vlkom delil o potravu, ktorú dostával od pána.

Ak sa má niekto stať celosvetovým záchrancom planéty Zem, musí najprv vytvoriť veľké a presvedčivé nebezpečenstvo, pred ktorým je následne schopný svet ochrániť. Práve tento manipulatívny princíp je využívaný aj v prípade UFO fenoménu. Ide o supermodernú obnovu starých okultných schém: najprv vyvolať ohrozenie a potom ho za určitých podmienok s veľkou slávou odstrániť, čím si pôvodca zabezpečí moc, kontrolu a zisk. Presne takýmto spôsobom ovládali šamani celé kmene.

Po zhodnotení všetkého, čo sa o únosoch dá zistiť, sa z pohľadu Biblie črtajú nasledujúce možné vysvetlenia:

„Keďže satan nemôže stvoriť nič živé, pretože život môže stvoriť jedine Boh, snaží sa prostredníctvom genetických experimentov vytvoriť vlastnú generáciu bytostí, ktoré bude schopný ovládať a ktoré mu budú slúžiť. Touto generáciou chce osídliť inú planétu, kde by bol absolútnym vládcom, pretože nad ľuďmi sa mu to nepodarilo pre Božiu intervenciu a jeho porážku Kristom. Je možné, že prostredníctvom týchto hybridov sa pokúsi zasiahnuť do záverečných udalostí dejín Zeme. V extrémnom scenári by mohli títo hybridi napadnúť našu Zem a on by sa v podobe vesmírneho veliteľa Aštara so svojimi lietajúcimi taniermi a kladnými blondýnmi postavil do role záchrancu a osloboditeľa sveta.“

Tým by sa blondýni stali očakávanými a univerzálnymi spasiteľmi sveta:

• ochránia ľudstvo pred inváziou únoscov,
• pomocou vibrácií premenia človeka na lepšiu bytosť,
• zmenia celý svetový systém, prinesú nové technológie, odstránia zbrane, vyriešia ekologické problémy a dosiahnu, že dobrovoľné podriadenie sa blondýnom a spolupráca s nimi bude vnímaná ako jediné logické riešenie pre planétu Zem.

V súvislosti s veľkým sporom vekov medzi Bohom a satanom prirodzene vzniká otázka: Ak existuje Boh, ako môže pripustiť únosy a genové manipulácie? Prečo tomu neurobí okamžitý koniec? Prečo ešte neprišiel a neukončil existenciu zla? Kam až chce nechať veci zájsť?

Je však potrebné pokorne uznať, že posudzovať Božie rozhodnutia presahuje ľudskú kompetenciu, pretože Jeho myslenie mnohonásobne prevyšuje naše chápanie. Je celkom možné, že Boh dočasne ponecháva priestor satanovým velikášským plánom, aby bol satan napokon bez akejkoľvek výhovorky, keďže neustále tvrdil, že je obmedzovaný a nemôže naplno rozvinúť svoju vládu.

Nemusíme mať strach ani pochybovať o tom, že Boh určuje jasné hranice, ktoré satan nemôže prekročiť. Zo všetkých nenaplnených proroctiev „bytostí“, ktoré zvykneme označovať ako mimozemšťanov, je zrejmé, že Boh ich plány opakovane prekazil a zasiahol proti ich pôsobeniu.

S tým úzko súvisí aj otázka genových manipulácií, ku ktorým má údajne dochádzať na palubách UFO. Mnohých znepokojuje otázka: „Ako je možné, že to Boh toleruje?“ Treba si však pripomenúť, že Boh nezasiahol ani proti pokusom na ľuďoch, ktoré vykonávali nacisti, ani proti genovým manipuláciám, ktoré dnes prebiehajú v laboratóriách tzv. výskumných ústavov. Jeho tolerancia a rešpektovanie slobodnej vôle človeka aj anjelov v tejto forme „stvoriteľskej činnosti“ má však svoje časové aj fyzikálne hranice, ktoré my nedokážeme presne odhadnúť.

Je možné, že Boh dočasne ponechal satanovi a jeho pomocníkom priestor vytvárať bioroboty a rôzne mutačné formy života. Keďže satan nie je schopný dať život, potrebuje pre svoj „program“ už existujúce živé bunky, či už ľudské alebo zvieracie, ktoré sú – na rozdiel od duchovných tiel anjelov – schopné rozmnožovania. Na týchto bytostiach potom demonštruje spôsob svojej vlády a charakter svojho „kráľovstva“.

Zo všetkých doteraz známych stretnutí s týmito bytosťami (EBE) je zrejmá ich závislosť a podriadenosť vyšším entitám. To naznačuje, že ide skôr o bioroboty alebo sluhov, než o skutočne slobodné bytosti.

Na počiatku satan obvinil Boha, že svojmu stvoreniu neposkytuje dostatok slobody. Dnes sa však ukazuje, že práve satan hrubo porušuje slobodu druhých a vládne prostredníctvom nátlaku a kontroly. A tak je pred celým vesmírom zjavné, akým spôsobom satan vládne Božím stvoreným bytostiam, ktoré zviedol na svoju stranu – do hriechu – a zároveň ako vládne bytostiam, ktoré sú jeho vlastným výtvorom.

Jeho vlastné dielo ho pred všetkými odsudzuje.

Téma únosov a UFO skúseností úzko súvisí s otázkou duchovného sveta, a preto prirodzene nadväzuje na biblické vysvetlenie UFO vs. Biblia, kde sa tieto javy neskúmajú ako halucinácie či psychologické poruchy, ale v kontexte duchovného klamu. Rozdiel medzi modernými interpretáciami a biblickým pohľadom objasňuje aj sekcia UFO / UAP – rozbor, pričom hlbšie pochopenie pôvodu týchto bytostí zapadá do učenia o anjeloch a padlých duchovných bytostiach.

Celý jav únosov je zároveň potrebné vnímať v rámci kozmického konfliktu dobra a zla, ktorý rozoberá téma vesmírneho konfliktu, kde sa ukazuje, že ide o systematické pôsobenie klamu, nie o náhodné fantázie ľudskej mysle.