Rajská záhrada – Eden

„Hospodinovým slovom vznikli nebesá a dychom jeho úst všetky ich voje. Lebo on povedal a stalo sa. On rozkázal a postavilo sa. Založil si zem na jej pilieroch, neskláti sa na večné veky.“ Žalm 33,6.9; 104,5

Zem bola nádherná, keď vyšla z rúk svojho Tvorcu. Jej povrch bol utvorený s dokonalou harmóniou – objavovali sa majestátne vrchy, jemné pahorky, mohutné rieky a pokojné jazerá. Kopce a horstvá neboli strmé ani rozoklané a údolia netvorili nebezpečné rokliny, ako je tomu dnes. Ostré hrebene zemského povrchu pokrývala úrodná pôda, z ktorej všade vyrastala bujná zeleň. Zem bola úrodná a krásna, bez odporných močiarov a bez nehostinných púští.

Kamkoľvek sa človek pozrel, objavovali sa kríky a kvety oplývajúce krásou. Stromy na kopcoch boli majestátne a vzduch bol čistý, svieži a zdravý, bez nákaz. Zem svojím vzhľadom ďaleko predstihovala aj najvznešenejšie parky dnešných palácov. Zástupy anjelov s radosťou hľadeli na toto dielo a oslavovali Božiu múdrosť. Ten, ktorý stvoril vesmír a naplnil ho krásou, korunoval svoje dielo stvorením bytosti, ktorej zveril vládnu moc nad zemou.

Rodokmeň ľudstva má svoj pôvod v Božom stvorení, nie v evolúcii. Adam, stvorený z prachu zeme, bol „Božím synom“ (Lukáš 3,38).

„Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Édene a postavil tam človeka, ktorého utvoril.“ 1. Mojžišova 2,8

Všetko, čo Boh stvoril, bolo dokonale krásne a k šťastiu tohto svätého páru akoby už nič nechýbalo. Stvoriteľ však dal ďalší dôkaz svojej lásky tým, že im v raji pripravil domov. V tejto Božej záhrade rástli stromy každého druhu s voňavým a chutným ovocím. Bol tu pôvabný vinič obťažkaný bohatými strapcami pestrofarebných plodov. Z jeho konárov si Adam a Eva vytvorili prístrešie. Záhradu zapĺňala hojnosť voňavých kvetov všetkých odtieňov.

Uprostred záhrady stál strom života, ktorý svojou krásou a dôstojnosťou predstihoval všetky ostatné stromy. Jeho plody sa podobali zlatým a strieborným jablkám a mali moc sprostredkovať večný život.

Domov našich prvých rodičov mal byť vzorom všetkých budúcich domovov, keď ich deti začnú osídľovať zem. Tento príbytok, vyzdobený rukou samého Boha, nebol palácom. Ľudia posadnutí pýchou si zakladajú na okázalých stavbách a vystatujú sa dielom svojich rúk. Boh však uviedol Adama do záhrady, v ktorej mal bývať. Modrá obloha mu bola klenbou, svieža zeleň lúčneho koberca podlahou a vetvy majestátnych stromov tvorili baldachýn. Na stenách tohto príbytku visela najkrajšia výzdoba – dielo rúk slávneho Božského Umelca.

Všetko, čo obklopovalo svätý pár, bolo stálym poučením, že pravé šťastie nespočíva v hýrivom prepychu, ale v spoločenstve s Bohom prostredníctvom toho, čo stvoril. Keby ľudia menej lipli na umelých veciach, boli by bližšie Božiemu pôvodnému zámeru. Pýcha a ctibažnosť nikdy neuspokoja srdce. Skutočne múdri ľudia nachádzajú povznášajúcu radosť v tom, čo Boh pripravil na dosah všetkým.

Obyvatelia raja sa mali starať o záhradu, mali ju obrábať a zveľaďovať. Práca nebola úmorná, ale príjemná a posilňujúca. Boh určil človekovi prácu ako dobrodenie, ktoré zaujme myseľ, posilní telo a rozvinie schopnosti. V duševnej a telesnej činnosti nachádzal Adam jednu z najväčších radostí svojho bezhriešneho života. Keď neskôr pre neposlušnosť musel opustiť svoj krásny domov a z nehostinnej pôdy si mal tvrdou prácou získavať každodenný chlieb, bola mu tá istá práca – hoci veľmi odlišná od príjemného zamestnania v rajskej záhrade – ochranou pred pokušením a zdrojom šťastia.

Tí, ktorí v namáhavej a vyčerpávajúcej práci vidia len zlorečenstvo, sa dopúšťajú omylu. Zámožní ľudia neraz hľadia s pohŕdaním na tých, ktorí sa živia telesnou prácou. To však odporuje pôvodnému Božiemu zámeru pri stvorení človeka. Čím sú totiž majetky aj tých najbohatších v porovnaní s dedičstvom, ktoré dostal Adam od Boha? Prvý človek nebol stvorený na zaháľanie. Stvoriteľ, ktorý vie, v čom spočíva pravé šťastie človeka, určil Adamovi prácu.

Skutočnú radosť zo života nachádzajú len ľudia pracujúci. Aj anjeli sú usilovní pracovníci; slúžia Bohu tým, že slúžia ľuďom. Stvoriteľ nepripravil nijaké miesto pre záhaľku.

Boh postavil v raji pamiatku svojho stvoriteľského diela tým, že požehnal siedmy deň. Sobotu zveril Adamovi ako otcovi a predstaviteľovi celého ľudského rodu. Zachovávaním dňa odpočinku mali všetci obyvatelia zeme prejavovať vďačné uznanie, že ich Stvoriteľom a jediným Pánom je Boh, že sú dielom jeho rúk a že ho uznávajú za svojho Pána. Ustanovenie soboty malo pre celé ľudstvo výlučne spomienkový zmysel. Nebolo v ňom nič predobrazné a netýkalo sa len jedného národa.

Boh videl, že sobota je pre človeka podstatne dôležitá už v raji. Bolo potrebné, aby človek v jednom zo siedmich dní odložil vlastné záujmy a snahy, aby mohol plne obdivovať Tvorcovo dielo a uvažovať o jeho moci a dobrote. Sobota mala človeku živšie pripomínať Boha a prebúdzať vďačnosť, pretože všetko, čo má a z čoho sa smie tešiť, pochádza z Darcovej dobrotivej ruky.

Boh chce, aby sobota viedla myseľ človeka k premýšľaniu o stvoriteľskom diele. Príroda pôsobí na jeho zmysly a svedčí o živom Bohu ako Tvorcovi a zvrchovanom Vládcovi všetkého.

„Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk, deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie.“ Žalm 19:2–3

Krása, ktorá priodieva zem, je viditeľným znamením Božej lásky. Možno ju pozorovať v mohutných vrchoch, v košatých stromoch aj v roztvárajúcich sa púčkoch kvetov. Všetko hovorí o Bohu. Sobota, ktorá stále poukazuje na toho, ktorý nás stvoril, vyzýva ľudí, aby čítali veľkú knihu prírody a nachádzali v nej Stvoriteľovu múdrosť, moc a lásku.

Kým Adam s Evou zostávali Bohu verní, vládli nad zemou. Dohliadali na všetky živé tvory. Lev sa pred nimi pokojne hral s ovcou a tieto zvieratá si im bez obáv líhali k nohám. Vtáci sa nebáli bezstarostne poletovať okolo nich a keď radostným spevom chválili Hospodina, pridal sa k nim Adam s Evou a spoločne velebili Stvoriteľa.

Adam a Eva po páde do hriechu nemohli zostať v raji. Úpenlivo prosili, aby smeli ďalej bývať tam, kde prežili čas nevinnosti a radosti. Uznali však, že stratili právo na šťastný život v raji, hoci sľubovali, že budú verne poslúchať Boha. Museli pochopiť, že hriech zničil ich povahu; oslabila sa ich odolnosť odporovať pokušeniu a satan k nim získal ľahký prístup. Kým v nevinnosti podľahli zvodu, teraz, s vedomím vlastnej viny, mali menej síl zachovať si neporušenosť.

V pokore a nevýslovnom žiali sa rozlúčili so svojím krásnym domovom a odišli obývať zem, na ktorú teraz doľahla kliatba hriechu. Ovzdušie, kedysi mierne a vyrovnané, prechádzalo výraznými zmenami a Boh ich vo svojom milosrdenstve odel kožou na ochranu pred páľavou i zimou. Keď vo vädnúcej kvetine a v padajúcom liste spoznávali prvé známky zániku, Adam a Eva žialili viac, než dnes ľudia žialia nad svojimi mŕtvymi.

Smrť nežných kvetov bola skutočnou bolesťou, no keď majestátne stromy zhadzovali lístie, ešte naliehavejšie im to pripomenulo neúprosnú pravdu, že údelom všetkého živého je smrť.

Pri čítaní Knihy Genesis si mnohí kladú zásadnú otázku, ktorá má dnes mimoriadny význam vzhľadom na to, ako sa manipuluje so stáročím Zeme a celého vesmíru prostredníctvom evolučnej časovej osi v miliardách rokov. Objavujú sa otázky ako:

„Čo ak pred vyhnaním Adama a Evy uplynuli milióny rokov?“

Takéto úvahy zásadne ovplyvňujú naše chápanie autority Biblie. Existuje však spôsob, ako zistiť, ako dlho boli Adam a Eva v záhrade Eden? Biblia síce neuvádza presný časový údaj a nehovorí, že tam boli napríklad 12 rokov, 24 dní a 38 minút, no predsa nám poskytuje dôležitú hranicu. Ukazuje nám, dokedy tam približne mohli byť, a tým stanovuje najvzdialenejšiu možnú hranicu ich pobytu v Edene.

V Genesis 1:14 čítame, že Boh stvoril svetlá na oblohe – Slnko, Mesiac a hviezdy. Potom Boh povedal:

„Buďte svetlá na oblohe nebeskej, aby oddeľovali deň od noci a boli na znamenie a rozmeranie časov, dní a rokov.“ Králický preklad

Z tohto textu vyplýva, že na štvrtý deň začali Slnko, Mesiac a hviezdy slúžiť ako označenie dní, časov a rokov. Zároveň však už správa o stvorení dosvedčuje, že počas prvého dňa bol večer a počas druhého dňa bolo ráno, rovnako ako aj v ďalších dňoch. To znamená, že dni v biblickom zmysle existovali od samotného začiatku stvorenia a už od prvého dňa sa vyznačovali cyklom večera a rána, ktorý pokračoval počas celého stvoriteľského týždňa.

Adam a Eva boli stvorení šiesty deň Tvoriaceho týždňa a následne uvedení do záhrady Eden. V určitom okamihu však zhrešili a boli zo záhrady vyhnaní. Až potom Eva porodila dvoch synov – Kaina a Ábela. Tieto udalosti sa už odohrávali mimo záhrady, kde neskôr Kain zabil Ábela. Po Ábelovej smrti čítame v Genesis 4:25:

„Adam sa znovu miloval so svojou ženou a tá porodila syna a dala mu meno Šét.“ Genesis 4:25

V Genesis 5:3 sa dozvedáme, že Adam žil 130 rokov a „splodil syna podľa svojej podoby, na svoj obraz, a dal mu meno Šét“. Z ďalšieho biblického záznamu vieme, že Adam žil celkovo 930 rokov. Keďže dni sa počítali rovnako ako v prvom týždni stvorenia, Adam nemohol byť v záhrade Eden dlhšie než 930 rokov. A keďže Šét sa narodil až po vyhnaní Adama a Evy zo záhrady, a to v čase, keď mal Adam 130 rokov, môžeme s istotou povedať, že najdlhší možný pobyt Adama a Evy v záhrade Eden bol maximálne 130 rokov.

Niekomu sa môže otázka dĺžky pobytu prvých ľudí v záhrade Eden javiť ako nepodstatná, no v skutočnosti nám pomáha presnejšie pochopiť, čo Biblia hovorí o Zemi, o dňoch stvorenia a o tom, ako dlho Zem existuje. Je dobré prijať jednoduché a jasné biblické učenie bez zbytočných teologických „vývrtiek“, ktoré teistickí evolucionisti často vnášajú do Písma pod zámienkou „vedeckého pokroku“.

Veda je založená na pozorovaní, a preto je pri udalostiach z dávnej minulosti jediným spoľahlivým zdrojom svedectvo očitého svedka. Biblia je týmto spoľahlivým svedectvom, pretože obsahuje svedectvo samotného Stvoriteľa o celom stvorení, vrátane veku Zeme a vesmíru. Tá istá Biblia zároveň upozorňuje na Boží súd nad tými, ktorí sa vzopreli svojmu Stvoriteľovi. Súčasne však ponúka odpustenie každému, kto verí v Ježiša Krista ako jediného Záchrancu.

Pred vykúpenými stojí sväté mesto. Kristus doširoka otvára perlové brány, aby nimi vošli zástupy tých, ktorí verne zotrvali pri pravde. Tam uvidia Boží raj, Adamov domov pred pádom do hriechu. Vtom zaznie hlas, zvučnejší než akákoľvek hudba, ktorý oznámi:

„Váš boj sa skončil. Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta.“ Matúš 25:34

Spasiteľ víta svojich verných s nevýslovnou láskou a pozýva ich do radosti svojho Pána. Raduje sa, že v kráľovstve slávy uvidí tých, ktorých svojím utrpením a ponížením zachránil. Spolu s ním sa budú radovať aj vykúpení, keď medzi sebou uvidia tých, ktorých modlitbami, vplyvom a obetavou láskou priviedli ku Kristovi. Pred veľkým bielym trónom budú nevýslovne šťastní, lebo spoznajú, že Pán prostredníctvom nich priviedol ďalších a nakoniec všetkých doviedol do prístavu pokoja, aby zložili svoje koruny k nohám Spasiteľa a večne ho velebili.

Keď budú vykúpení privítaní v Božom meste, priestorom zaznie jasavý chválospev Pánovi. Prvý Adam sa stretne s druhým Adamom. Boží Syn čaká s otvoreným náručím, aby prijal praotca ľudského rodu – bytosť, ktorú stvoril a ktorá sa vzbúrila proti svojmu Tvorcovi. Pre hriech prvého človeka sú na tele Spasiteľa viditeľné stopy ukrižovania. Keď Adam uvidí jazvy po strašných klincoch, nepadne svojmu Pánovi do náručia, ale pokorne klesne k jeho nohám a zvolá:

„Hoden je Baránok, ten obetovaný!“

Spasiteľ ho láskyplne zdvihne a vyzve ho, aby sa znovu pozrel na svoj rajský domov, z ktorého musel na taký dlhý čas odísť. Adam je uchvátený radosťou, keď znovu vidí stromy, ktoré mal kedysi tak rád – stromy, z ktorých plody v čase nevinnosti a radosti sám oberal. Vidí vinicu, ktorú pestoval, i kvety, o ktoré sa s takou láskou staral. Uvedomí si, že ide o skutočnosť – o obnovený raj, teraz ešte krajší, než bol vtedy, keď z neho musel odísť.

Spasiteľ ho privedie k stromu života a ponúkne mu krásne ovocie. Adam sa rozhliadne a v Božom raji uvidí mnoho zachránených zo svojej rodiny. Potom zloží zo svojej hlavy korunu ku Kristovým nohám, padne mu do náručia a objíme Vykupiteľa. Zo zlatej harfy sa od nebeskej klenby odrazí víťazoslávny chválospev: „Svätý, svätý, svätý je Baránok, ktorý bol zabitý a znova žije!“ Adamova rodina sa pripája k spevu, svoje koruny kladie k nohám Spasiteľa a uctivo sa mu klania.

Dedičia Božieho kráľovstva prichádzajú zo skromných príbytkov, chatrčí, väzníc, popravísk, hôr, pustatín, hrobiek a prímorských jaskýň. Na zemi „trpeli núdzu, útlaky a príkoria“ Židom 11:37. Milióny verných zomreli v potupe, pretože neochvejne odmietli prijať klamné výmysly satana. Ľudské súdy ich odsúdili ako najhorších zločincov. Teraz však „Boh sám je sudcom“ Žalm 50:6. Pozemské rozsudky sa menia a pravda je naveky ospravedlnená.

„Pán, Hospodin… z celej zeme odstráni potupu svojho ľudu.“ „Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi.“ Izaiáš 25,8; Izaiáš 62,12

Boh rozhodol, že svojmu ľudu dá veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha a chválospev namiesto malomyseľnosti Izaiáš 61,3. Už nebudú slabí, nebude ich zvierať zármutok, nikto ich nebude rozháňať ani utláčať. Odteraz budú navždy s Pánom. Pred jeho trónom budú stáť v skvostnejších šatoch, než aké kedy nosili najvznešenejší ľudia, a ich hlavy budú zdobiť koruny vzácnejšie než tie, ktoré nosili pozemskí vládcovia.

Dni bolesti a náreku sa navždy skončia. Kráľ slávy zotrie slzy z ich tvárí a nezostane už nijaký dôvod pre zármutok. Vykúpení budú mávať palmovými ratolesťami a spievať ľúbozvučný chválospev, do ktorého sa postupne zapoja všetky hlasy, až celým nebom zaznie oslavný spev:

„Spása nášmu Bohu, sediacemu na tróne, a Baránkovi.“ Zjavenie Jána 7,10

A všetci obyvatelia neba odpovedia:

„Amen. Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť, moc i sila nášmu Bohu na veky vekov.“ Zjavenie Jána 7,12

Písmo označuje dedičstvo spasených slovom „vlasť“ Židom 11,14–16. Tam bude nebeský Pastier vodiť svoj ľud k prameňom živých vôd. Strom života bude každý mesiac vydávať svoje ovocie a jeho lístie bude slúžiť na zdravie národov. Budú tam krištáľovo čisté rieky, na ktorých brehoch bude stromoradie tieniť cesty pripravené pre Božích vykúpených. Rozsiahle nížiny sa priblížia k pôvabným pahorkom a Božie vrchy budú majestátne dvíhať svoje štíty.

V pokojných rovinách pri živých tokoch nájde Boží ľud, ktorý bol na Zemi dlho pútnikom a cudzincom, svoj skutočný domov. V nebeskom prostredí nebude bolesti, nebude sĺz ani smútku. Boh…

„Zotrie z očí každú slzu a smrti už viac nebude, ani smútku, ani náreku, ani bolesti nebude, lebo prvotné sa pominulo.“ „Ani jeden obyvateľ nepovie: Chorý som! Ľudu, ktorý tam prebýva, sú viny odpustené.“ Zjavenie Jána 21,4; Izaiáš 33,24

V Božom meste „nebude noci“. Nikto nebude túžiť po odpočinku, nikoho neunaví plniť Božiu vôľu a chváliť jeho meno. Vykúpení budú stále cítiť sviežosť rána, ktoré sa nikdy neskončí.

„Nepotrebujú svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo Pán Boh ich bude osvecovať a budú kraľovať na veky vekov.“ Zjavenie Jána 22,5

Slnečný svit nahradí svetlo, ktoré nebude oslňovať, no jasom prekoná poludňajšie svetlo. Božia a Baránkova sláva naplní sväté mesto. Vykúpení, obdarení nesmrteľnosťou, budú s radosťou skúmať divy stvoriteľskej moci a tajomstvo zachraňujúcej lásky. Nebude tam nepriateľ, ktorý by ich zvádzal zabudnúť na Boha. Každý dar sa bude rozvíjať, každá schopnosť zdokonaľovať a poznanie nikdy neunaví myseľ.

Budú skúmať bohatstvá vesmíru, bez pút smrteľnosti poletia na vzdialené svety, ktoré súcitne sledovali ľudské utrpenie a radovali sa z každého vykúpeného človeka. Budú mať prístup k pokladom múdrosti a poznaniu Božej stvoriteľskej moci. Budú pozorovať slávu stvorenia – slnko, hviezdy a ich pohyb okolo Božieho trónu. Veľký spor sa skončil. Nieto už hriechu ani hriešnikov. Celý vesmír je čistý a v nekonečnom stvorení vládne súlad, radosť a pokoj.

Od Toho, ktorý všetko stvoril, prúdi život, svetlo a blaho do celého priestoru a všetko hlása jednu večnú pravdu: Boh je láska.

Téma rajského Edenu úzko súvisí s učením o stvorení Zeme a Božom zámere s človekom, preto prirodzene nadväzuje na oblasť Genezis a počiatok, kde sa rozoberá doslovné stvorenie sveta a pôvod ľudstva. Zapadá aj do rámca stvorenia vs. evolúcie, ktorý kontrastuje Božie stvorenie s modernými teóriami, a dotýka sa aj tematiky nebies, kde je rozpracovaný duchovný rozmer stvorenstva. Pôvodná harmónia medzi Bohom, človekom a prírodou sa premieta aj do otázky praktického kresťanského života a správy Zeme.