21. Dar proroctva

1. Dar proroctva – Ef 4,8-13; 2 Pt 1,21; 1 k 14,3; Jl 2,28-29

Dar proroctva je možné podľa klasifikácie z predošlého článku zaradiť do skupiny „darov slova“. V Starom zákone je slovo „prorok“ často prekladom hebrejského slova „nabi“, čo znamená Boží hovorca, teda ten, kto hovorí v mene druhého (Ex 7,1.2). Podobne aj z gréckeho slova „profémi“ možno odvodiť, že prorokom je človek, ktorý hovorí za niekoho, respektíve v mene niekoho iného. Výraz „vidiaci“ (hebrejsky chozeh alebo roeh) je ďalším označením pre človeka s prorockým darom (Iz 30,10; 2 S 24,11; 2 Kráľ 17,13; 1 S 9,9). Tieto výrazy ukazujú na spôsob, akým proroci prijímali Božie posolstvo.

Všeobecne je možné povedať, že prorok je človek, ktorý prijíma posolstvo od Boha a odovzdáva ho ďalej Božiemu ľudu. Proroci sa neustanovujú sami z vlastnej iniciatívy, pretože „nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia, poslaní od Boha“ (2 Pt 1,21; Jer 1,4-10). Prorokovanie v zmysle predpovedania budúcnosti nemusí byť hlavnou alebo významnou zložkou práce proroka – prorok je predovšetkým Boží hovorca (Sk 11,27-28).

Podľa 1 K 14,3 má dar proroctva tri hlavné funkcie: vzdelávať (učiť), napomínať (radiť) a povzbudzovať. Ide o zvláštnu duchovnú schopnosť, ktorú Duch Svätý dáva niektorým členom Kristovho tela, aby ich uschopnil prijímať posolstvá od Boha a sprostredkovať ich ďalej Božiemu ľudu.

Funkcie prorokov možno rozdeliť do troch kategórií. Niektorí proroci mali predovšetkým normatívnu funkciu. Túto úlohu mali jedine pisatelia Biblie, ktorých spisy boli zahrnuté do biblického kánonu, ako napr. Izaiáš, Jeremiáš, či Pavol. Spoločenstvo cirkvi uznalo, že ich spisy majú záväzný a autoritatívny charakter pre všetkých ľudí vo všetkých dobách. Uzatvorením kánonu Starého a Nového zákona je táto funkcia prakticky ukončená.

Ďalšia funkcia prorokov bola formatívna. Túto funkciu plnili proroci, ktorí boli predstaviteľmi Božieho ľudu a/alebo tento ľud v určitej dobe výrazne ovplyvnili a usmernili. Týchto prorokov možno rozdeliť na nepíšucich prorokov (napr. Eliáš, Ján Krstiteľ) a píšucich prorokov. Ak píšuci proroci niečo napísali, ich spisy (niektoré alebo všetky) mohli byť zaradené do kánonu (napr. Mojžiš, Jozue). Ak však ich spisy mali len lokálny a časový význam, do kánonu zaradené byť nemuseli.

Prorocké spisy, ako napríklad od Nátana a Gáda (1 Pa 29,29) alebo Šílana a Jedu (2 Pa 9,29), sú príkladmi spisov s formatívnou funkciou. Každý prorok s normatívnou funkciou mal aj funkciu formatívnu, no nie každý prorok s formatívnou funkciou je zaradený medzi kanonických prorokov s normatívnou funkciou.

Tretia funkcia prorokov je informatívna. To znamená, že proroci vyučujú, napomínajú a povzbudzujú jednotlivcov alebo celé spoločenstvo veriacich v určitej dobe a na určitom mieste (1 K 14,3). Takúto funkciu mali v prvotnej Cirkvi Agabus (Sk 11,27-28), Barnabáš (Sk 13,1) a štyri dcéry Filipove (Sk 21,9). Každý prorok s normatívnou a formatívnou funkciou má aj funkciu informatívnu.

Nie každý, kto plní informatívnu funkciu pre miestny zbor, však bude mať formatívnu funkciu pre celú Cirkev alebo normatívnu pre Cirkev v priebehu dejín. Výskumy ukazujú, že dar proroctva má v súčasnej pobiblickej dobe asi 6-8 % veriacich, čo je približne rovnaké percento ako u tých, ktorí majú dar evanjelizácie. Ak títo kresťania svoj dar proroctva odhalia a používajú ho, stávajú sa veľkým prínosom pre svoj zbor alebo aj pre viacero zborov. Ako spoznať, či má človek pravý dar proroctva? Základným kritériom je súlad s Písmom (Iz 8,20). Ak je prorok vedený Duchom Božím, jeho učenie musí byť v súlade s učením Biblie, pretože Boh si nebude protirečiť. Apoštol Ján tiež kladie požiadavku:

„Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha; každé vnuknutie, ktoré nevyznáva Ježiša, z Boha nie je.“ (1 Ján 4,2-3).

Toto znamená viac než len veriť, že Ježiš skutočne žil – zahŕňa to uznanie Ježišovho božstva a poslania. Znamená to veriť tomu, čo Biblia učí o Kristovi. Naozajstný prorok bude veriť v inkarnáciu a plné človečenstvo Ježiša Krista, v jeho narodenie z panny, bezhriešny život, zmierujúcu smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie, v jeho veľkňažskú službu v nebesiach a druhý príchod v sláve. Ďalším poznávacím znamením je výrok Ježiša:

„Po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16.20).

Toto ukazuje na dôsledky služby proroka. Bohom vedená služba prinesie výsledky. Samozrejme, toto si vyžaduje určitý čas, a niekedy je ťažké rozpoznať, či prorok je v súlade s Písmom. Boh často používa proroka, aby najprv niečo zbúral, než môže niečo nové postaviť. Celkové pôsobenie pravého proroka je vždy kladné – nebúra bez toho, aby niečo nepostavil. Posledné a zrejme najťažšie aplikovateľné znamenie je splnené proroctvo (Jer 28,9). Je však dôležité uvedomiť si, že prorok nemusí nič predpovedať alebo robiť zázraky, aby bol prorokom. Navyše, splnené proroctvo samo osebe ešte neznamená, že niekto je pravým prorokom (Dt 13,1-3).

Podobne, nesplnené proroctvo samo osebe nie je jednoznačným dôkazom falošného proroka. Proroctvo mohlo byť „podmieneným proroctvom“, teda jeho splnenie záviselo od postoja a reakcie ľudí (Jon 3,4; Jer 18,1-11). Žiadne poznávacie znamenie samo osebe ešte neznamená, že niekto je pravým Božím prorokom. Práve kumulácia všetkých poznávacích znakov ukazuje, že Boh používa človeka zvláštnym spôsobom.

Biblia ďalej ukazuje, že proroci sa nezameriavali len na vierouku, ale aj na sociálnu nespravodlivosť. Boli kritikmi dekadentnej literatúry, exkluzivizmu a prílišnej závislosti na materiálnych veciach. Ámos i Jeremiáš poukazovali na dôležitosť správneho zaobchádzania s chudobnými a utláčanými (Am 5,24; Jer 7,1-34). Proroci upozorňovali, že ortodoxia (správne učenie) bez ortopraxe (správneho konania) nemá pred Bohom žiadnu hodnotu.

Pri prijímaní stanoviska k daru proroctva je potrebné mať na pamäti dve kľúčové veci. Dar proroctva nebol daný na to, aby nahradil Bibliu. Nie je to náhrada za štúdium Písma, ani skratka k pochopeniu jeho významu. Na druhej strane, ignorovať legitímny dar proroctva znamená popierať, že Boh môže aj dnes priamo osloviť svoj ľud. Biblia upozorňuje, že keď nebolo proroka, nastávali pre Božie deti smutné a ťažké časy (Pr 19,18). Jeremiáš absenciu prorockého daru spája s bezzákonnosťou (Pl 2,9).

Dar proroctva neplní svoju funkciu:

1. ak jeho nositeľ hovorí proti Písmu (1 K 14,32);
2. ak si nárokuje autoritu väčšiu ako Písmo;
3. ak nepripúšťa, že Boh môže použiť aj iných kresťanov na oslovenie svojho ľudu.

1 K 14,29 ukazuje, že prorok sa môže vo svojom pochopení Božieho posolstva mýliť, ale pravý prorok bude otvorený tomu, aby spoločenstvo veriacich použilo dar rozoznávania duchov a posúdilo, či jeho pochopenie posolstva je v súlade s celkovým zjavením Písma (1 Kor 14,32; 1 Tes 5,20-21). Skutočný prorok sa necíti ohrozený, keď je jeho učenie preverované Bibliou (Sk 17,11); naopak, túži byť Písmom usmernený, uzná prípadné omyly a prijíma potvrdzujúcu autoritu cirkvi (Jer 28).

Ak sú duchovné dary určené pre cirkev, dar proroctva vyžaduje, aby ho cirkev rozpoznala a prijala. Bez tohto rozpoznania a prijatia dar proroctva stráca svoju účinnosť pre spoločenstvo veriacich.

2. Život a služba E.G.Whiteovej

Adventisti siedmeho dňa veria, že moderným naplnením zasľúbenia z proroctiev u Jl 2,28-31 je aj život a dielo Ellen Gould Whiteovej. Uveďme niekoľko všeobecných informácií o tejto významnej postave. Ellen Whiteová sa narodila 26. novembra 1827 v Gorhame, štát Maine (USA), ako posledná z ôsmich detí Roberta a Eunice Harmonových. Ellen bola dvojčaťom so sestrou Elisabeth. Vo veku deviatich rokov utrpela vážne zranenie, keď ju do tváre zasiahol kameň. Toto zranenie obmedzilo jej vzdelanie na tri roky školskej dochádzky.

V roku 1840, keď mala Ellen Whiteová dvanásť rokov, prežila svoje obrátenie a bola pokrstená v metodistickej cirkvi. V roku 1843 bola spolu so svojou rodinou vylúčená z tejto cirkvi, pretože prijali názory Willima Millera. Bola jednou z tých, ktorí prežili veľké sklamanie 22. októbra 1844, keď sa očakával Kristov návrat.

V roku 1846 sa Ellen vydala za Jamesa Whitea, mladého adventistického kazateľa, ktorý bol o šesť rokov starší ako ona. Mali spolu štyroch synov, z ktorých dvaja sa dožili dospelého veku a stali sa kazateľmi Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Spolu s manželom patrila k zakladateľom Cirkvi adventistov siedmeho dňa a neúnavne pracovala na budovaní a rozvoji tejto organizácie počas jej ťažkých začiatkov. Ellen Whiteová však nikdy nezastávala žiadny úrad v cirkvi.

Za svojho života Ellen Gould Whiteová nespočetnekrát vystupovala na verejnosti, napísala viac ako 4500 článkov do rôznych cirkevných časopisov a niekoľko desiatok kníh. Jej celkové dielo obsahuje približne 100 000 strán ručne písaných textov. V priebehu svojho života zažila približne 2000 videní, pričom prvé mala vo veku 17 rokov v decembri 1844, krátko po veľkom sklamaní adventistov. Posledné videnie prišlo v marci 1915. V neskoršom veku už nemávala videnia na verejnosti, ale prevažne v noci počas spánku. Hoci si sama nikdy nenárokovala titul proroka, neprotestovala, keď ju takto ostatní označovali.

Jedným z najpresvedčivejších dôkazov o prorockom dare Ellen Whiteovej bolo pozorovanie, že Cirkvi adventistov siedmeho dňa sa darilo, keď sa riadila jej radami, a zažívala problémy, keď ich ignorovala. Vplyv Ellen Whiteovej je citeľný vo všetkých oblastiach, ktorými sú adventisti dnes známi. Povzbudila svojho manžela k začatiu publikačnej činnosti, podporovala zakladanie cirkvných škôl, vrátane univerzít, a aktívne sa angažovala v rozvoji misií po celom svete. Bola propagátorkou zdravotnej reformy a zakladania lekárskych sanatórií.

Viac ako 150 rokov adventisti aplikovali na Ellen Whiteovú všetky poznávacie znamenia proroka, a za tú dobu sa mnohokrát presvedčili, že v jej diele pôsobil Boží vplyv. Preto je možné ju považovať za skutočného proroka v rámci adventistického hnutia.

3. Vzťah medzi spismi E. Whiteovej a Bibliou – Iz 8,20; 1 K 14,29.32; 1 Te 5,19-21

Snáď najpálčivejšou otázkou pre adventizmus v priebehu dejín aj dnes je: Aký vzťah majú spisy Ellen Gould Whiteovej (EGW) k Biblii? Cirkev adventistov siedmeho dňa sa vždy pokladala za protestantskú cirkev, a preto prijíma zásady „sola gratia“ (jedine milosťou), „sola fide“ (jedine vierou) a najmä „sola Scriptura“ (jedine Písmo). Adventisti veria, že:

„Písmo je neomylným zjavením Božej vôle, meradlom charakteru, skúšobným kameňom skúseností, základom učenia a spoľahlivým záznamom Božích skutkov v dejinách.“

Hoci adventisti veria, že v diele Ellen Whiteovej sa prejavil prorocký dar, jej spisy nikdy neboli považované za rovnocenné s Bibliou. EGW sama nabádala veriacich k osobnému štúdiu Biblie, ktorú považovala za najvyššiu autoritu vo všetkých náboženských otázkach. Podľa jej vlastných slov:

„Neprinášam nové svetlo, ale zdôrazňujem pravdy, ktoré inšpirácia už zjavila.“

Sama svoje dielo označila za „menšie svetlo“, ktoré má privádzať k „väčšiemu svetlu“, teda k Biblii. Cieľom jej spisov bolo pomôcť veriacim pochopiť a prakticky aplikovať posolstvo Biblie do každodenného života. Jej spisy však nemajú kánonickú autoritu; adventisti ich vnímajú ako dielo proroka s formatívnou funkciou. Všetky otázky viery a doktríny musia byť hodnotené a overené na základe Biblie, ktorá je najvyššou normou a autoritou.

Adventisti zdôrazňujú, že dar proroctva je v súlade s Písmom, ktoré predpovedá jeho trvalosť až do doby konca. Adventistickí priekopníci prijímali dar proroctva práve preto, že verili v celé učenie Biblie, vrátane jej častí hovorících o prorockom dare. Prijatie daru proroctva však nikdy neznamenalo postaviť ho na rovnakú úroveň ako Písmo Sväté. Biblia zostáva primárnym objektom štúdia a základom všetkých vieroučných postojov. Pre adventistov je nevyhnutné, aby všetky učenia a názory boli vždy zdôvodnené priamymi odkazmi na Božie slovo.

II. Výkladové poznámky

Aj keď možno funkciu prorokov rozdeľovať na normatívnu, formatívnu a informatívnu, kvalita ich inšpirácie zostáva rovnaká. Inšpirácia prorokov nemá stupne – prorok je buď Bohom inšpirovaný, alebo nie. Samotná inšpirácia však neurčuje, akú konkrétnu funkciu má prorok v Božom ľude.

Je potrebné rozlišovať medzi prorokmi v Starom zákone a Novom zákone. Po smrti Mojžiša a Jozuu, ktorí viedli izraelský národ, Boh vyvolil charizmatických vodcov nazývaných sudcovia, ktorí mali za úlohu viesť Izrael. Neskôr, nespokojní so svojou situáciou, Izraeliti žiadali kráľa, aby sa podobali okolným národom (1 S 8). Odvtedy najvyššia funkcia v národe prešla na kráľa, ktorého postavenie bolo založené na dedičnom práve. Kráľ, ako najvyššia politická autorita, bol často v pokušení zasahovať aj do náboženských záležitostí. Preto Boh ustanovil inštitút proroka ako Božieho hovorcu a protiváhu kráľa. Proroci, ako napríklad Samuel a Saul, Nátan a Dávid, či Eliáš a Achab, často korigovali kráľov a napomínali ich podľa Božej vôle.

Starozákonní proroci mali mimoriadnu zodpovednosť – hovorili a písali slová s absolútnou autoritou. Ich posolstvá však museli byť v súlade s predchádzajúcim Božím zjavením a zákonom. Proroci často používali formuláciu „Toto hovorí Hospodin …“, aby uviedli priame Božie slová. Neveriť týmto prorokom a odmietať ich posolstvo znamenalo odmietať samotného Boha (Dt 18,19; 1 S 8,7; 1 Kr 20,36). Mnohé z ich spisov sa stali základom starozákonného kánonu a dôležitou súčasťou Biblie.

V Novom zákone inštitút prorokov pokračuje v podobe apoštolov (1 K 2,13; 14,37; 2 K 13,3; 2 Tes 2,13; 4,8.15; 2 Pt 3,2). Zatiaľ čo proroci v Starom zákone mali výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu, apoštoli mali výsadné postavenie vo vzťahu k Kristovi. Apoštoli nikdy nepoužívajú titul prorok na zdôraznenie svojej autority, ale vždy používajú titul apoštol (Rim 1,1; 1 K 1,1; 1 Pt 1,1; 2 Pt 1,1; Gal 1,1; Ef 1,1). Väčšina apoštolov sa podieľala na písaní textov Nového zákona, čo potvrdzuje ich jedinečnú autoritu.

Inštitút apoštolov skončil s prvým storočím, avšak dar apoštolstva, ktorý zahŕňa zakladanie zborov na nových územiach, pretrváva aj dnes. Tento posun (z prorokov k apoštolom) súvisí so zmenou významu slova „prorokovať“. Kým v Starom zákone prorokovali slová absolútnej autority, v Novom zákone prorokovanie znamená vyjadrovať, čo bolo človeku zjavené (Tit 1,12; L 22,64; J 4,19).

Autorita prorokov v Novom zákone je uznaná cirkvou (Sk 21,4; 21,10-11; 1 K 11,5). Prorocké slová nie sú náhradou za Písmo (1 K 14,36-38). Dar proroctva je Božím darom pre cirkev, no prorok nie je prorokom bez uznania cirkevným spoločenstvom. Na cirkev to kladie povinnosť „skúmať duchov“ (1 J 4,1) a nepohŕdať prorockými darmi (1 Tes 5,19-20). Na proroka kladie povinnosť podriadiť sa úsudku cirkvi (1 K 14,29.32-33). Ježiš varoval svojich nasledovníkov pred falošnými prorokmi (Mt 24,24). Toto varovanie naznačuje, že aj v dobe konca možno očakávať pravých prorokov. Zároveň však cirkev musí byť opatrná a ostražitá voči falošným prorokom, aby dokázala rozpoznať pravdu.

Termín „duch proroctva“ sa v Biblii nachádza iba raz – v Zjavení 19,10. Pri porovnaní Zj 12,17 a 19,10 je jasné, že duch proroctva bude pôsobiť v čase konca v Božej cirkvi ostatkov. Ďalšia paralela v Zj 22,9 a 19,10 ukazuje, že duch proroctva pôsobí prostredníctvom prorokov. To potvrdzuje aj text z 2 Pt 1,21:

„Nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“

Tento výraz sa teda vzťahuje na prorocké posolstvá, ktoré boli vyjadrené ústne alebo písomne pod inšpiráciou Ducha Svätého. Božia verná cirkev doby konca je charakteristická vyváženým vzťahom medzi vierou a poslušnosťou. Tento vzťah je založený na serióznom prijímaní Božieho inšpirovaného slova, ktoré Boh poslal cez prorokov v minulosti aj v súčasnosti.

III. Praktický dôsledok

Nový zákon nabáda veriacich, aby skúmali prorocké nároky tých, ktorí tvrdia, že majú dar proroctva. Apoštol Pavol varuje pred skepticizmom (1 Tes 5,19-23), pretože ten môže brániť Bohu odovzdať nové posolstvo. Naopak, apoštol Ján varuje pred ľahkovážnosťou (1 Ján 4,1), aby sme nepovažovali každého za proroka bez overenia. Veriaci majú preskúmať, či posolstvo pochádza od Boha – ak áno, mali by ho prijať. Je však potrebné si uvedomiť, že existujú aj falošní proroci (Mt 24,24).

Dar proroctva je Bohom daný mužom aj ženám bez ohľadu na vek či postavenie (Sk 2,17; 13,1; 21,9). Tento dar sa týka predovšetkým učenia, napomínania a povzbudzovania (1 K 14,3). Veriaci by nemali ignorovať posolstvá, ktoré sú jasne od Pána, v súlade so slovami Jozafata z 2 Pa 20,20:

„Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte, verte jeho prorokom a bude vás sprevádzať zdar.“

Ellen Whiteová si uvedomovala, že jej poslaním je viesť ľudí späť k Biblii. Vyhlásila:

„Len málo sa dbá na Bibliu, preto dal Pán menšie svetlo, ktoré má ľudí viesť k väčšiemu svetlu.“

Jej spisy sú dôsledné, presné a plne v súlade s Písmom. Obsahujú aj predpovede, z ktorých mnohé sa už splnili s pozoruhodnou presnosťou, zatiaľ čo iné čakajú na svoje naplnenie. Príklad z Mexika ilustruje vplyv jej diel: Adventný lekár liečil katolíckeho biskupa, ktorý ho po uzdravení pozval do svojej knižnice. Tam mal všetky vydané knihy Ellen Whiteovej. Lekár bol prekvapený a na otázku, čo si o nich myslí, dostal odpoveď, ktorá zdôraznila hodnotu týchto spisov:

„Som jezuita a mojou prácou je všetko si prečítať a chcem aby ste vedeli, že my jezuiti veríme, že Ellen Whiteová je jediným pravým prorokom všetkých cirkví, ktoré dnes existujú. Veríme, že všetko čo napísala, je pravda. Poviem vám ešte niečo. Preto chceme, aby nikto z adventistov neveril niečomu z toho, čo píše. Pretože ak tomu budú veriť, tak budú vedieť všetko, čo robíme a všetko, čo plánujeme urobiť.“

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )