21. Dar proroctva

V Starom zákone je slovo „prorok“ často prekladom hebrejského výrazu „nabi“, ktorý znamená Boží hovorca, teda ten, kto hovorí v mene druhého (Ex 7:1–2). Podobne aj z gréckeho slova „profémi“ vyplýva, že prorok je človek, ktorý hovorí za niekoho, respektíve v mene niekoho iného.

Dar proroctva je možné podľa klasifikácie z predošlej časti zaradiť medzi „dary slova“. V Starom zákone sa pojem „prorok“ viaže na hebrejské slovo „nabi“, ktoré označuje Božieho hovorcu, teda toho, kto hovorí v Božom mene (Ex 7:1–2). Podobne aj grécky výraz „profémi“ poukazuje na človeka, ktorý hovorí za niekoho iného. Ďalším označením proroka je výraz „vidiaci“ (hebrejsky chozeh alebo roeh), ktorý zdôrazňuje spôsob, akým proroci prijímali Božie posolstvo (Iz 30:10; 2 Sam 24:11; 2 Kr 17:13; 1 Sam 9:9).

Vo všeobecnosti možno povedať, že prorok je človek, ktorý prijíma posolstvo od Boha a odovzdáva ho ďalej Božiemu ľudu. Proroci sa neustanovujú sami zo svojej iniciatívy, pretože „nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia, poslaní od Boha“ (2 Pt 1:21; Jer 1:4–10). Prorokovanie v zmysle predpovedania budúcnosti pritom nemusí byť hlavnou úlohou proroka – prorok je predovšetkým Boží hovorca (Sk 11:27–28).

Podľa 1 K 14:3 má dar proroctva tri základné funkcie: vzdelávať, napomínať a povzbudzovať. Ide o osobitnú duchovnú schopnosť, ktorú Duch Svätý udeľuje niektorým členom Kristovho tela, aby ich uschopnil prijímať Božie posolstvá a sprostredkovať ich Božiemu ľudu.

Funkcie prorokov možno rozdeliť do troch kategórií. Prvou je normatívna funkcia, ktorú mali výlučne pisatelia Biblie, ktorých spisy boli zahrnuté do biblického kánonu, ako napríklad Izaiáš, Jeremiáš či apoštol Pavol. Cirkev rozpoznala, že ich spisy majú záväzný a autoritatívny charakter pre všetkých ľudí vo všetkých dobách. Uzatvorením kánonu Starého a Nového zákona je táto normatívna funkcia ukončená.

Druhou je formatívna funkcia. Tú plnili proroci, ktorí boli predstaviteľmi Božieho ľudu alebo tento ľud v určitej dobe výrazne ovplyvnili a usmernili. Týchto prorokov možno rozdeliť na nepíšucich prorokov, ako boli Eliáš či Ján Krstiteľ, a na píšucich prorokov. Ak ich spisy mali trvalý a univerzálny význam, mohli byť zaradené do kánonu, ako je to napríklad pri Mojžišovi alebo Jozuovi. Ak však mali len lokálny alebo časovo obmedzený význam, do kánonu zaradené byť nemuseli.

Príkladmi prorockých spisov s formatívnou funkciou sú texty od Nátana a Gáda (1 Par 29:29) alebo od Šílana a Jedu (2 Par 9:29). Každý prorok s normatívnou funkciou mal zároveň aj funkciu formatívnu, no nie každý prorok s formatívnou funkciou patrí medzi kanonických prorokov.

Treťou kategóriou je informatívna funkcia. V tejto rovine proroci vyučujú, napomínajú a povzbudzujú jednotlivcov alebo celé spoločenstvo veriacich v konkrétnom čase a prostredí (1 K 14:3). Takúto funkciu mali v prvotnej Cirkvi Agabus (Sk 11:27–28), Barnabáš (Sk 13:1) či štyri dcéry Filipove (Sk 21:9). Každý prorok s normatívnou a formatívnou funkciou zároveň plní aj funkciu informatívnu.

Nie každý, kto plní informatívnu funkciu v miestnom zbore, má zároveň formatívny vplyv na celú Cirkev alebo normatívnu autoritu v dejinách. Výskumy ukazujú, že dar proroctva má v súčasnej pobiblickej dobe približne 6–8 % veriacich, čo je podobné percento ako pri dare evanjelizácie. Ak kresťania tento dar proroctva rozpoznajú a správne používajú, stávajú sa významným prínosom pre svoj zbor i širšie spoločenstvo. Základným kritériom pravosti daru proroctva je vždy súlad s Písmom (Iz 8:20). Ak je prorok vedený Duchom Božím, jeho učenie musí byť v súlade s učením Biblie, pretože Boh si nikdy neprotirečí.

„Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha; každé vnuknutie, ktoré nevyznáva Ježiša, z Boha nie je.“ 1. Ján 4:2–3

Toto znamená viac než len veriť, že Ježiš historicky žil. Zahŕňa to uznanie Ježišovho božstva a jeho poslania. Znamená to veriť tomu, čo Biblia učí o Kristovi. Naozajstný prorok bude vyznávať inkarnáciu a plné človečenstvo Ježiša Krista, jeho narodenie z panny, bezhriešny život, zmierujúcu smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie, jeho veľkňazskú službu v nebesiach a druhý príchod v sláve. Ďalším poznávacím znamením je výrok Ježiša:

„Po ich ovocí ich poznáte.“ Matúš 7:16, 20

Tento výrok poukazuje na dôsledky služby proroka. Bohom vedená služba vždy prináša ovocie. Vyžaduje si to však čas a niekedy je náročné rozpoznať, či je prorok v súlade s Písmom. Boh často používa proroka najprv na to, aby niečo zbúral, než môže niečo nové postaviť. Celkové pôsobenie pravého proroka je však vždy kladné – nikdy neničí bez toho, aby zároveň neobnovoval.

Posledným a zdanlivo najťažšie aplikovateľným znakom je splnené proroctvo (Jeremiáš 28:9). Treba si však uvedomiť, že prorok nemusí nevyhnutne predpovedať budúcnosť alebo konať zázraky, aby bol prorokom. Zároveň platí, že splnené proroctvo samo osebe ešte nie je dôkazom pravého proroka (Deuteronómium 13:1–3).

Podobne ani nesplnené proroctvo nemusí automaticky znamenať, že ide o falošného proroka. Proroctvo mohlo byť podmienené, teda jeho splnenie záviselo od postoja a reakcie ľudí (Jonáš 3:4; Jeremiáš 18:1–11). Žiadne poznávacie znamenie samostatne nerozhoduje o tom, či je niekto pravým Božím prorokom. Rozhodujúca je kumulácia všetkých znakov, ktoré spolu svedčia o tom, že Boh používa človeka zvláštnym spôsobom.

Biblia ďalej ukazuje, že proroci sa nezameriavali iba na vierouku, ale aj na sociálnu nespravodlivosť. Vystupovali ako kritici dekadentnej kultúry, náboženského exkluzivizmu a nadmernej závislosti na materiálnych hodnotách. Ámos aj Jeremiáš zdôrazňovali potrebu spravodlivého zaobchádzania s chudobnými a utláčanými (Ámos 5:24; Jeremiáš 7:1–34). Proroci jasne ukazovali, že ortodoxia bez ortopraxe nemá pred Bohom žiadnu hodnotu.

Pri formovaní postoja k daru proroctva treba mať na pamäti dve zásadné skutočnosti. Po prvé, dar proroctva nebol daný na to, aby nahradil Bibliu. Nie je skratkou k pravde ani náhradou za osobné štúdium Písma. Po druhé, ignorovať legitímny dar proroctva znamená popierať, že Boh môže aj dnes priamo osloviť svoj ľud. Biblia upozorňuje, že absencia prorockého hlasu vedie k duchovnému úpadku (Príslovia 29:18). Jeremiáš spája zánik prorockého daru s bezzákonnosťou (Náreky 2:9).

Dar proroctva neplní svoju funkciu:

1. ak jeho nositeľ hovorí proti Písmu (1. Korinťanom 14:32);
2. ak si nárokuje autoritu vyššiu než Písmo;
3. ak nepripúšťa, že Boh môže použiť aj iných veriacich na oslovenie svojho ľudu.

Text 1. Korinťanom 14:29 ukazuje, že prorok sa môže v pochopení Božieho posolstva mýliť, no pravý prorok zostáva otvorený tomu, aby spoločenstvo veriacich uplatnilo dar rozoznávania duchov a posúdilo jeho učenie vo svetle celkového zjavenia Písma (1. Korinťanom 14:32; 1. Tesaloničanom 5:20–21). Skutočný prorok sa necíti ohrozený, keď je jeho učenie skúmané Bibliou (Skutky 17:11); naopak, túži byť Písmom usmerňovaný, dokáže uznať omyly a prijíma potvrdzujúcu autoritu cirkvi (Jeremiáš 28).

Ak sú duchovné dary dané pre cirkev, potom dar proroctva vyžaduje, aby ho cirkev rozpoznala a prijala. Bez tohto rozpoznania stráca dar proroctva svoju účinnosť pre spoločenstvo veriacich.

Adventisti siedmeho dňa veria, že moderným naplnením zasľúbenia z proroctiev u Joel 2:28–31 je aj život a dielo Ellen Gould Whiteovej. Uveďme niekoľko základných informácií o tejto významnej postave. Ellen Whiteová sa narodila 26. novembra 1827 v meste Gorham, štát Maine (USA), ako posledná z ôsmich detí Roberta a Eunice Harmonových. Bola dvojčaťom so sestrou Elisabeth. Vo veku deviatich rokov utrpela vážne zranenie hlavy, keď ju do tváre zasiahol kameň, čo výrazne obmedzilo jej formálne vzdelanie na približne tri roky školskej dochádzky.

V roku 1840, keď mala dvanásť rokov, prežila svoje osobné obrátenie a bola pokrstená v metodistickej cirkvi. V roku 1843 bola spolu so svojou rodinou z tejto cirkvi vylúčená, pretože prijali učenie Willama Millera. Patrila medzi tých, ktorí prežili veľké sklamanie 22. októbra 1844, keď sa očakával Kristov návrat.

V roku 1846 sa Ellen vydala za Jamesa Whitea, mladého adventistického kazateľa, ktorý bol o šesť rokov starší než ona. Mali spolu štyroch synov, z ktorých dvaja sa dožili dospelosti a stali sa kazateľmi Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Spolu s manželom patrila k zakladateľom tejto cirkvi a neúnavne pracovala na jej budovaní a rozvoji počas náročných začiatkov. Ellen Whiteová však nikdy nezastávala žiadny cirkevný úrad.

Počas svojho života Ellen Gould Whiteová nespočetnekrát verejne vystupovala, napísala viac než 4 500 článkov do cirkevných časopisov a niekoľko desiatok kníh. Jej celkové literárne dielo obsahuje približne 100 000 strán ručne písaných textov. Zažila okolo 2 000 videní, pričom prvé mala vo veku 17 rokov v decembri 1844, krátko po veľkom sklamaní adventistov. Posledné videnie mala v marci 1915. V neskoršom veku už videnia neprichádzali verejne, ale prevažne počas nočného spánku. Hoci si nikdy nenárokovala titul proroka, neprotestovala, keď ju takto označovali iní.

Jedným z najčastejšie uvádzaných dôkazov prorockého daru Ellen Whiteovej bolo pozorovanie, že Cirkev adventistov siedmeho dňa prosperovala, keď sa riadila jej radami, a naopak, zažívala ťažkosti, keď ich ignorovala. Jej vplyv je zreteľný v oblastiach, ktorými sú adventisti známi dodnes. Povzbudila svojho manžela k začatiu publikačnej činnosti, podporovala zakladanie cirkvných škôl vrátane univerzít, aktívne sa angažovala v rozvoji svetových misií a stála pri zrode zdravotnej reformy a lekárskych sanatórií.

Počas viac než 150 rokov adventisti aplikovali na Ellen Whiteovú biblické poznávacie znamenia proroka a opakovane sa presvedčili, že v jej diele pôsobil Boží vplyv. Z tohto dôvodu ju považujú za skutočného proroka v rámci adventistického hnutia.

Jednou z najpálčivejších otázok pre adventizmus v minulosti aj dnes je: Aký vzťah majú spisy Ellen Gould Whiteovej (EGW) k Biblii? Cirkev adventistov siedmeho dňa sa vždy považovala za protestantskú cirkev, a preto prijíma zásady sola gratia (jedine milosťou), sola fide (jedine vierou) a najmä sola Scriptura (jedine Písmo). Adventisti vyznávajú, že:

„Písmo je neomylným zjavením Božej vôle, meradlom charakteru, skúšobným kameňom skúseností, základom učenia a spoľahlivým záznamom Božích skutkov v dejinách.“

Hoci adventisti veria, že v diele Ellen Whiteovej sa prejavil prorocký dar, jej spisy nikdy neboli považované za rovnocenné s Bibliou. Sama EGW opakovane nabádala veriacich k osobnému štúdiu Biblie, ktorú považovala za najvyššiu autoritu vo všetkých otázkach viery a učenia. Podľa jej vlastných slov:

„Neprinášam nové svetlo, ale zdôrazňujem pravdy, ktoré inšpirácia už zjavila.“

Sama svoje dielo označila za „menšie svetlo“, ktoré má privádzať k „väčšiemu svetlu“, teda k Biblii. Cieľom jej spisov bolo pomôcť veriacim pochopiť a prakticky aplikovať posolstvo Biblie do každodenného života. Jej spisy však nemajú kanonickú autoritu; adventisti ich vnímajú ako dielo proroka s formatívnou funkciou. Všetky otázky viery a doktríny musia byť hodnotené a overované výlučne na základe Biblie, ktorá je najvyššou normou a autoritou.

Adventisti zdôrazňujú, že dar proroctva je v súlade s Písmom, ktoré predpovedá jeho trvalosť až do doby konca. Adventistickí priekopníci prijímali dar proroctva preto, že verili celému učeniu Biblie, vrátane jej častí hovoriacich o prorockom dare. Prijatie daru proroctva však nikdy neznamenalo postaviť ho na rovnakú úroveň ako Písmo Sväté. Biblia zostáva primárnym objektom štúdia a základom všetkých vieroučných postojov. Pre adventistov je nevyhnutné, aby všetky učenia a názory boli vždy zdôvodnené priamymi odkazmi na Božie slovo.

Aj keď možno funkciu prorokov rozdeľovať na normatívnu, formatívnu a informatívnu, kvalita ich inšpirácie zostáva rovnaká. Inšpirácia prorokov nemá stupne – prorok je buď Bohom inšpirovaný, alebo nie. Samotná inšpirácia však neurčuje, akú konkrétnu funkciu má prorok v Božom ľude.

Je potrebné rozlišovať medzi prorokmi v Starom zákone a Novom zákone. Po smrti Mojžiša a Jozuu, ktorí viedli izraelský národ, Boh vyvolil charizmatických vodcov nazývaných sudcovia, aby Izrael viedli. Neskôr Izraeliti, nespokojní so svojím postavením, žiadali kráľa, aby sa podobali okolitým národom (1 Sam 8). Odvtedy najvyššia funkcia v národe prešla na kráľa, ktorého postavenie bolo založené na dedičnom práve. Kráľ ako najvyššia politická autorita bol často v pokušení zasahovať aj do náboženských záležitostí. Preto Boh ustanovil inštitút proroka ako Božieho hovorcu a protiváhu moci kráľa. Proroci ako Samuel a Saul, Nátan a Dávid či Eliáš a Achab kráľov korigovali a napomínali podľa Božej vôle.

Starozákonní proroci niesli mimoriadnu zodpovednosť, pretože hovorili a písali slová s absolútnou autoritou. Ich posolstvá však museli byť vždy v súlade s predchádzajúcim Božím zjavením a zákonom. Proroci často používali formuláciu „Toto hovorí Hospodin…“, aby zdôraznili, že ide o priame Božie slová. Odmietnuť ich posolstvo znamenalo odmietnuť samotného Boha (Dt 18:19; 1 Sam 8:7; 1 Kr 20:36). Mnohé z ich spisov sa stali základom starozákonného kánonu a neoddeliteľnou súčasťou Biblie.

V Novom zákone inštitút prorokov pokračuje v podobe apoštolov (1 Kor 2:13; 14:37; 2 Kor 13:3; 2 Tes 2:13; 4:8.15; 2 Pt 3:2). Zatiaľ čo proroci Starého zákona mali výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu, apoštoli mali výsadné postavenie vo vzťahu ku Kristovi. Apoštoli nikdy nepoužívali titul prorok na zdôraznenie svojej autority, ale titul apoštol (Rim 1:1; 1 Kor 1:1; 1 Pt 1:1; 2 Pt 1:1; Gal 1:1; Ef 1:1). Väčšina apoštolov sa podieľala na písaní Nového zákona, čo potvrdzuje ich jedinečnú autoritu.

Inštitút apoštolov skončil v prvom storočí, avšak dar apoštolstva, ktorý zahŕňa zakladanie zborov na nových územiach, pretrváva dodnes. Tento posun súvisí aj so zmenou významu slova „prorokovať“. Kým v Starom zákone proroci odovzdávali slová absolútnej autority, v Novom zákone prorokovanie znamená vyjadrovať to, čo bolo človeku zjavené (Tit 1:12; Luk 22:64; Ján 4:19).

Autorita prorokov v Novom zákone je uznaná cirkevnou komunitou (Sk 21:4; 21:10–11; 1 Kor 11:5). Prorocké slová však nikdy nie sú náhradou za Písmo (1 Kor 14:36–38). Dar proroctva je Božím darom pre cirkev, no prorok nie je prorokom bez uznania cirkevným spoločenstvom. Cirkev má povinnosť „skúmať duchov“ (1 Ján 4:1) a zároveň nepohŕdať prorockými darmi (1 Tes 5:19–20). Prorok má povinnosť podriadiť sa úsudku cirkvi (1 Kor 14:29.32–33). Ježiš varoval pred falošnými prorokmi (Mt 24:24), čo naznačuje, že aj v dobe konca možno očakávať pravých prorokov, no zároveň je potrebná ostražitosť a rozlišovanie pravdy.

Termín „duch proroctva“ sa v Biblii nachádza iba raz – v Zjavení 19:10. Porovnaním Zj 12:17 a 19:10 je zrejmé, že duch proroctva bude pôsobiť v čase konca v Božej cirkvi ostatkov. Paralela medzi Zj 22:9 a 19:10 ukazuje, že duch proroctva pôsobí prostredníctvom prorokov. Túto skutočnosť potvrdzuje aj text z 2 Petra 1:21:

„Nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ 2. Petra 1:21

Tento výrok sa vzťahuje na prorocké posolstvá, ktoré boli vyjadrené ústne alebo písomne pod inšpiráciou Ducha Svätého. Božia verná cirkev doby konca je charakteristická vyváženým vzťahom medzi vierou a poslušnosťou. Tento vzťah stojí na serióznom prijímaní Božieho inšpirovaného slova, ktoré Boh odovzdával prostredníctvom prorokov v minulosti aj v súčasnosti.

Nový zákon opakovane vyzýva veriacich, aby skúmali prorocké nároky tých, ktorí tvrdia, že majú dar proroctva. Apoštol Pavol varuje pred uhasínaním Ducha a prehnaným skepticizmom (1 Tesalonickým 5:19–23), pretože ten môže brániť Bohu prehovoriť. Na druhej strane apoštol Ján varuje pred ľahkovážnosťou (1 Jánov 4:1), aby veriaci neprijímali každého bez rozlišovania. Posolstvo má byť preskúmané a ak pochádza od Boha, má byť prijaté. Zároveň však Písmo jasne upozorňuje, že existujú aj falošní proroci (Matúš 24:24).

Dar proroctva Boh udeľuje mužom aj ženám, bez ohľadu na vek či postavenie (Skutky 2:17; 13:1; 21:9). Tento dar slúži predovšetkým na vyučovanie, napomínanie a povzbudzovanie (1. Korinťanom 14:3). Veriaci by nemali pohŕdať tým, čo je skutočne od Pána, ako to vyjadril kráľ Jozafat:

„Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte, verte jeho prorokom a bude vás sprevádzať zdar.“ 2. Paralipomenon 20:20

Ellen Whiteová si jasne uvedomovala, že jej poslaním nie je nahradiť Písmo, ale viesť ľudí späť k Biblii. Sama o tom napísala:

„Len málo sa dbá na Bibliu, preto dal Pán menšie svetlo, ktoré má ľudí viesť k väčšiemu svetlu.“ Ellen G. Whiteová

Jej spisy sú dôsledné, presné a v plnom súlade s Písmom. Obsahujú aj prorocké predpovede, z ktorých mnohé sa už naplnili s pozoruhodnou presnosťou, zatiaľ čo iné ešte len čakajú na svoje naplnenie. Príbeh z Mexika ilustruje, aký silný dojem zanechali jej diela aj mimo adventného prostredia. Adventný lekár liečil katolíckeho biskupa, ktorý ho po uzdravení pozval do svojej knižnice. Mal tam všetky vydané knihy Ellen Whiteovej a na otázku, čo si o nich myslí, odpovedal slovami, ktoré jasne vyjadrujú ich vplyv:

„Som jezuita a mojou prácou je všetko si prečítať. Chcem, aby ste vedeli, že my jezuiti veríme, že Ellen Whiteová je jediným pravým prorokom všetkých cirkví, ktoré dnes existujú. Veríme, že všetko, čo napísala, je pravda. A poviem vám ešte niečo – práve preto chceme, aby nikto z adventistov neveril tomu, čo píše. Ak by tomu verili, vedeli by všetko, čo robíme a čo plánujeme.“

Téma daru proroctva úzko súvisí s pôsobením Ducha Svätého, a preto prirodzene nadväzuje na učenie o Duchu Svätom ako zdroji každého pravého prorockého posolstva. Zároveň patrí medzi dary slova v rámci duchovných darov a ovocia Ducha Svätého, pričom jeho pravosť musí byť vždy posudzovaná v svetle zásady Sola Scriptura – iba Písmo. Rozlíšenie medzi pravým a falošným prorokom sa dotýka aj oblasti výkladu Písma a má priamy dopad na život Cirkvi aj osobný kresťanský život, kde má prorocký dar viesť k napomenutiu, vyučovaniu a povzbudeniu v plnej zhode s Božím slovom.