Život po živote? (R.A.Moody)

S. Blackmorová kontra R. A. Moody: Život po živote a biblická nádej

V súvislosti s reinkarnáciou, UFO fenoménmi, princípmi života a otázkou existencie života na iných planétach sa často rieši aj téma „život po živote“. Smrť sa týka každého – aj preto vyvolala kniha Dr. Raymonda A. Moodyho „Život po živote“ taký veľký záujem po celom svete. Čo vlastne spôsobilo túto vlnu fascinácie?

Moody vyštudoval filozofiu a medicínu a počas štúdií sa začal zaoberať nevysvetliteľnými javmi na rozhraní medzi životom a smrťou. Po množstve prednášok o témach thanatológie (veda o smrti) zaznamenal vo svojej knihe výsledky približne 150 rozhovorov s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť a po oživení sa vrátili späť do života. Napriek rôznym detailom v ich príbehoch, opakuje sa v nich až 15 spoločných symptómov.

Modelový prípad podľa Moodyho vyzerá takto:

„Človek zomiera, počuje, ako lekár vyhlasuje smrť. Slyší nepríjemné zvuky a zároveň má pocit, že sa rýchlo pohybuje tunelom. Náhle sa ocitá mimo svojho tela a z nadhľadu ho pozoruje… Postupne sa prispôsobuje novému stavu, stretáva mŕtvych príbuzných a priateľov a napokon sa objavuje bytost‘ svetla, ktorá je láskavá a pomáha mu hodnotiť svoj život panoramatickým prehľadom kľúčových udalostí.

V istej chvíli cíti, že je blízko hranice medzi týmto a budúcim životom. Uvedomí si však, že sa musí vrátiť, lebo jeho čas ešte neprišiel. Má pocit pokoja, radosti a lásky – nechce sa vrátiť, ale musí. Po návrate do tela žije ďalej ako predtým, no zážitok ho hlboko ovplyvní. Snaží sa o ňom hovoriť s inými, často však naráža na nepochopenie alebo nedostatok slov na popis toho, čo zažil.“

Prečo je to dôležité? Mnohí ľudia veria, že tieto zážitky sú dôkazom života po smrti – že človek po smrti žije ďalej ako duchovná bytosť. Hoci to Moodyho kniha priamo netvrdí, veľa čitateľov k tomuto záveru dospeje – aj kvôli samotnému názvu knihy: „Život po živote“. Je možné na základe týchto zážitkov veriť v posmrtný život?  Je to vedecký dôkaz? Nevymieňajú si tu ľudia biblickú nádej vo vzkriesenie, ktorú ponúka Ježiš Kristus, za inú vieru…?

Otázky posmrtného života: Viera, nie dôkaz

Raymond Moody síce tvrdí, že posmrtný život patrí k najpodstatnejším prejavom ľudskej viery, ale nikde nehovorí, že by jeho kniha mala posmrtný život dokazovať. Vo svojej druhej knihe si Moody dokonca sťažuje na ľudskú nedočkavosť v tejto oblasti:

„Hoci som jasne a zreteľne vyhlásil, že sa nepokúšam dokazovať existenciu posmrtného života, predsa to nepomáha a mnohí ľudia, s ktorými hovorím, s tým stále nie sú spokojní.“

O vzťahu svojej knihy k vede Moody napísal otvorene:

„Som prvý, kto uznal, že štúdia, ktorú som podnikol, nie je prísne vedecká…“ (s. 177)

Na strane 167 priznáva, do akej oblasti zaraďuje úvahy o živote po smrti:

„Dospel som k tomu, že otázky existencie života po smrti považujem za vec viery…“

Pretože takýto záver je záležitosťou viery, Moody zároveň upozorňuje:

„Zážitky blízkosti smrti sa nesmú zneužívať ako zámienka na zdôvodnenie nejakého nového kultu.“

Moody si je vedomý mnohých nejasností aj rozporov vo svojom výskume, preto varuje:

„Chcel by som výskumníkov upozorniť na chybný záver, že niekto, kto bol ,mŕtvy‘ a prežil pri tom určitú skúsenosť, vie už teraz všetko, čo sa deje na druhej strane. Nikto sa nevrátil zo ,smrti‘ s presvedčením o svojej neomylnosti a vševvedúcnosti o otázkach života na onom svete.“ (s. 183)

Veľmi hodnotná je aj jeho rada pre budúcich nadšencov myšlienky posmrtného života:

„Domnievam sa, že veľký masový výskumný projekt s cieľom dokázať existenciu života po smrti by bol počinom pomýleným a pri dnešnom stave našich poznatkov aj prehnane ctižiadostivým. Podľa môjho názoru existenciu života po smrti nikdy nedokážeme, ak sa budeme spoliehať len na vedu.“ (s. 184)

„Nesmie sa zabudnúť, že je to len náš vlastný strach z konečnosti smrti, ktorý nás vedie k tomu, aby sme od človeka s prežitkom blízkosti smrti vyžadovali dôkaz existencie života po smrti.“ (s. 185)

Thanatologické dôkazy stoja na veľmi neistých základoch – nie všetci, ktorí prežili opustenie tela, rozprávajú to isté. Mnohé zážitky si dokonca navzájom odporujú. Moodyho „modelová skúsenosť“ je vlastne kombináciou príbehov viacerých ľudí, no žiadny z nich neprežil všetko presne tak, ako je to popísané. Psychiater Bruce Greyson z univerzity v Connecticute zdôrazňuje aj negatívne zážitky blízke smrti.

Pacienti po prežití „klasických zážitkov“ (tunel, svetlo, rekapitulácia života) často pociťujú strach, stiesnenosť, pocit „večnej prázdnoty“, úzkosť zo smrti a podobne. Najtemnejšie zážitky obsahujú predstavy démonov a pekla; niektorí opisujú, že boli obklopení tmou, potili sa a nariekali od bolesti.

Je veľmi ťažké presne zistiť, čo sa deje, keď človek umiera. Je naozaj „mŕtvy“? Dnes existujú tri rôzne definície klinickej smrti a nie je jasné, kedy presne dochádza k prechodu medzi životom a smrťou. Je zážitok ľudí, ktorí opustili telo, skutočný, alebo je to len fantázia, ktorá vznikla v určitých častiach mozgu? Odpoveď nepoznáme. Navyše je podozrenie, že zážitky umierajúcich často odrážajú ich teologické presvedčenia alebo strachy.

Niektorí, ktorí sa vrátili k životu, tvrdia, že im duchovné bytosti hovorili niečo odlišné než v príbehoch Moodyho. Rawlings tieto zážitky odmieta a označuje ich za démonickú manipuláciu. Ale ako rozoznať pravé zážitky od falošných? Niektorí ľudia po smrti rozprávajú aj o stretnutí s Krišnom či inými pohanskými postavami. Faktom zostáva, že thanatologické skúsenosti dokazujú len veľmi málo. Otvárajú priestor na spekulácie, no nič viac. O čo teda vlastne ide?

• Je to stav, pri ktorom nedostatočné prekrvenie mozgu spôsobuje halucinácie podobné ako pri drogách?
• Ide o neznáme procesy nášho podvedomia?
• Je možné, že v tomto stave, podobnom tranzu, môže na myslenie človeka pôsobiť satan a predstierať sa ako anjel svetla, aby tak podporil svoje učenie o nesmrteľnosti?

Sú to nezodpovedané otázky a je veľmi ťažké určiť, kde je pravda. Možno v každej z možností je kúsok reality. Jisté je len to, že v tejto oblasti človek tápe. Tieto zážitky môžu svedčiť o niečom úplne inom, než o reinkarnácii či posmrtnom živote, ako to niektorí radi zneužívajú.

Hypnóza a podvedomie: Mýty o minulých životoch a vedecké vysvetlenie

V populárnom seriáli „Svet tajomných síl“ sa prezentovali príbehy ľudí, ktorí si počas hypnózy údajne spomenuli na svoj minulý život. Pri podrobnejšom porovnaní s historickými faktami sa však ukázalo, že existujú zásadné rozpory a takto popísané udalosti sa nemohli odohrať. V relácii bol napríklad predstavený prípad pani Lízy z Fínska, ktorá tvrdila, že v minulom živote žila v Anglicku.

V hypnóze dokonca spievala anglickú pieseň. Počas druhej hypnózy sa jej spýtali, odkiaľ túto pieseň pozná. Spomenula si, že ju raz videla v knižnici. Stačil jediný pohľad, aby sa v podvedomí uchoval veľký blok informácií, ktorý sa neskôr mohol objaviť vo vhodnej situácii. Podvedomie mozgu si presne vybavilo slová aj melódiu zaznamenanú v notách.

Tento príbeh ukazuje nečakané možnosti a kapacitu ľudského podvedomia. Zdá sa, že podvedomie pracuje aj v okamihoch klinickej smrti. Biochemici tvrdia, že to, čo opisuje Moody, nie je znak prechodu z jedného života do druhého, ale ide o bežné zmeny spôsobené zastavením prietoku krvi mozgom. Dochádza k sérii biochemických reakcií, ktoré vyvolávajú rôzne stavy a vízie. Podľa odborníkov sú to halucinácie vyvolané anoxiou – teda nedostatkom kyslíka v mozgu.

Psychológovia to vysvetľujú funkciami podvedomia. Človek si vedome uvedomuje, že mu niekto blízky zomrel, ale podvedome túži stretnúť sa s ním opäť. Keď vedomie prestáva fungovať, začína prevládať podvedomie. Preto sa prikláňajú k názoru, že v týchto chvíľach podvedomie vyhasína neskôr ako činnosť srdca a mozgová smrť.

Tento úsek zážitku trvá objektívne veľmi krátko, často ani nie minútu. Subjektívne sa však umierajúcemu javí ako dlhý zážitok.

Niektorí ľudia prežívajú podobné zážitky aj bez klinickej smrti. Pretože počuli o živote po živote, pokúšajú sa pomocou hypnózy preniknúť do minulosti. Veľa pritom závisí od toho, ako hypnotizér kladie otázky na „minulý život“. Tento proces sa nazýva regresná hypnóza. Ako takéto zážitky vznikajú? Je to účinkom hypnózy? Dodnes presne nevieme, čo hypnóza vlastne je. Dlhé roky sa verilo, že ide o špecifickú formu spánku – ukázalo sa však, že táto teória nie je správna.

Nemôžeme dokonale poznať všetky účinky hypnózy na naše vedomie a podvedomie. A tým sa možnosti v tejto oblasti zďaleka nekončia.

Keby som prežil viacero životov, kto som vlastne ja?

Ak by platilo, že každý človek prežíva viac životov, ktorá z týchto osobností by bola moje skutočné „ja“? Ak je odpoveďou, že existuje nejaké „super ego“, ktoré je nadradené všetkým identitám, prečo si jeho existenciu neuvedomujeme? Ako sa môžeme presvedčiť, že je to skutočné? Alebo ide pri „zážitkoch“ o triky a úskoky mysle?

Mnohí lekári vysvetľujú regresné zážitky ako nesynchronizované elektrické výboje v mozgu v oblastiach spojených s pamäťou. Ukazuje sa, že v mnohých prípadoch ide o kryptomnéziu – zmyslový klam, pri ktorom si myseľ podrobne predstavuje svet vytvorený fantáziou. Môže ísť o nevedomú pamäť? Vieme, že mozog uchováva informácie aj bez nášho vedomia. V takýchto prípadoch môže byť regres len uvoľnením potlačených informácií. Je možné, že ide aj o telepatiu? Nevieme presne, ako mozog zbiera informácie – niektorí dokonca špekulujú, či pri regrese človek „nesníma“ informácie z iných ľudí, možno dokonca tých, ktorí už nežijú.

Hovorí sa aj o rodovej pamäti – niečo ako zdedené informácie od predkov, ktoré sa môžu za istých okolností uvoľniť. Existuje teória, že informačné stopy zostávajú dokonca v miestnostiach alebo stenách. Problém je, že poriadne ani nerozumieme, ako funguje mozog v snoch. Niektorí ľudia sny nemajú, iní by podľa svojich snov mohli písať romány a horory. Vo snoch mnohí ľudia zažívajú veci, ktoré opisuje aj Moody – pád do hlbín, lietanie tunelom, vznášanie sa, pozorovanie seba samého zvonku, či stretnutia s blízkymi, ktorí už zomreli. To je bežné, najmä ak k nim mal človek blízky vzťah.

Stretli ste sa niekedy vo sne so svetlom alebo tmou? Keď toto všetko dokáže naše vedomie alebo podvedomie vyprodukovať vo sne, prečo by to nemohlo nastať aj v krízových situáciách života či v hypnóze? Sny sú rôzne: môžu byť z prepracovania, ale aj od Boha – varujúce či povzbudzujúce v kríze. Môžu byť tiež zavádzajúce. Najbežnejším vysvetlením je, že sen je ventilom mozgu, slúži na odreagovanie, spracovanie stresu a prípravu na nový deň.

Zamyslite sa nad svojimi snami – nezažili ste niekedy pád, lietanie, pozorovanie seba zvonku, stretnutia s blízkymi, šumy, svetlo či tmu? Ak to všetko dokáže naša myseľ vo sne, prečo by to nemohla zažiť aj v stave ohrozenia života či v hypnóze?

Podvedomie, záznamy života a stratené schopnosti: Tajomstvá ľudského mozgu

Existuje mnoho príbehov ľudí, ktorým sa v kritických okamihoch života – pri páde z lešenia, havárii lietadla a pod. – premietol celý ich život ako film v zlomku minúty. Boli pri plnom vedomí, no blízkosť smrti vyvolala z podvedomia panorámu ich života, vrátane kľúčových udalostí. Je isté, že v tejto oblasti zostáva veľa neznámeho. Náš mozog je fascinujúci a záhadný. Všetko, čo sme kedy videli, čítali, počuli, cítili či vnímali, dokonca aj mimozmyslovo, je v našom podvedomí uložené. Ide len o to, „naladiť správny program“ a tieto informácie vyvolať späť. Je známe, že využívame len tretinu kapacity mozgu. Čo robí zvyšok?

Niektorí sa domnievajú, že pred pádom do hriechu využíval človek mozog na 100 %. Možno bola citlivosť na prírodné javy, biomagnetické pole, telepatiu a pod. oveľa vyššia. Boh však vedel, že by človek mohol tieto schopnosti zneužiť, a preto ich po páde do hriechu obmedzil. Hovorí sa aj o tom, že po páde človek stratil „svetelný odev“ (auru), ktorý ho chránil, a tým sa stal „odolnejším“ voči vplyvu duchovných bytostí – žiaľ, aj voči tým dobrým.

Je otázne, či veda niekedy odhalí, ako vzniká myšlienka, prečo myslíme, v čom sa líši myšlienka vo vedomí a vo sne, ako vzniká genialita alebo čo všetko ukrýva naše podvedomie. Dosiaľ uskutočnené pokusy ukazujú, že je to oblasť s obrovskými možnosťami aj záhadami.

Problém „života po živote“ je v tom, že vzniká nové náboženstvo založené na zážitkoch a nie na Biblii. Ide o prežitok akejsi „vnútornej inventúry“ (ktorá sama osebe môže byť užitočná), no predstava neosobného svetla alebo postavy, ktorá prehliada zlo a automaticky prijíma, je nebezpečná. Biblia učí, že každý deň máme dať do poriadku veci s Bohom a svedomím, aby sme mali „čisté konto“.

Je klamlivé myslieť si, že môžeme žiť akokoľvek a bez výčitiek svedomia, a potom v okamihu smrti všetko zmeniť, dozvedieť sa, čo bolo dobré a čo zlé, a byť prijatí do svetla. Preto nám Boh dáva svedomie a svoj zákon do srdca, aby sme ich cítili a chápali. Ježiš dal svoj život, aby sme sa už dnes vierou mohli chytiť jeho zásluh, prosiť o odpustenie hriechov a žiť vďačne podľa jeho obete. Žiť si sebecky a na poslednú chvíľu čakať zázrak je scestné a len uspáva svedomie človeka.

Problémom posmrtných zážitkov sa zaoberá mnoho autorov. Susan Blackmorová v knihe „Umieranie ako cesta k životu“ porovnáva dve základné hypotézy: – Ide o dôkaz posmrtného života? – Alebo ide o produkt chemických, fyziologických, psychických a neurologických procesov mozgu vyvolaných blízkosťou smrti alebo inými prostriedkami? Preštudovala stovky prípadov a využila všetky dostupné lekárske poznatky. Jej kniha je najucelenejšou vedeckou prácou na túto tému v češtine. Dôležité závery zhrniem v ďalšej časti a každému, kto chce túto tému študovať hlbšie, túto knihu odporúčam.

Elektrochemické procesy mozgu: Anoxia, nerovnováha a vznik prahových zážitkov smrti

Elektrochemické procesy v mozgu sú nesmierne zložité a fungujú v určitom stave „rovnováhy“. V momentoch klinickej smrti, náhleho stresu, topenia, užitia drog a podobne však nastáva nerovnováha, ktorá spôsobuje abnormálne stavy vedomia. Mozgové bunky potrebujú na svoju činnosť kyslík. Očakávali by sme, že pri anoxii (nedostatku kyslíka, napr. pri topení) postihnuté oblasti jednoducho prestanú fungovať – realita je však oveľa zložitejšia.

Za bežných okolností sú neuróny v interakcii prostredníctvom chemických signálov, ktoré vysielajú do jemných medzibunkových priestorov. Podľa typu signálov môže dôjsť k excitácii (vybudeniu) alebo inhibícii (utlmeniu) susedných buniek. Táto dynamika je nevyhnutná na udržanie globálnej stability mozgu a jeho činnosti. Stabilita je do veľkej miery kontrolovaná práve inhibičnými (tlmiacimi) mechanizmami.

Pri anoxii dochádza k zrušeniu týchto inhibičných potenciálov, čo vedie k tomu, že veľké množstvo buniek, ktoré by za normálnych okolností neboli aktivované, sú teraz náhle excitované (podráždené, vybudené). Práve táto fáza je kľúčová pre vznik zážitkov blízkych smrti.

Kľúč k problému teda nie je v samotnej anoxii, ale v uvoľnení tlmu a následnej excitácii. Excitáciu môžu vyvolať aj drogy, niektoré chemikálie (napr. anestetiká), poranenia, vysoká horúčka, určité typy bezvedomia či emocionálne a fyziologické procesy spojené s umieraním.

Výskum vplyvu anoxie prebieha už roky. Vedci skúmajú, čo presne anoxiu vyvoláva, aké chemické procesy a látky sa na tom podieľajú, a aké účinky (vrátane subjektívnych pocitov pacientov) spôsobujú. Anoxia – teda nedostatok kyslíka v mozgu – môže vzniknúť viacerými spôsobmi:

• Obmedzenie prietoku krvi – napríklad pri zástave srdca, šoku a pod.
• Nedostatok kyslíka v krvi – napríklad pri zápale pľúc alebo topení.
• Neschopnosť krvi rozvádzať kyslík – napríklad pri otrave oxidom uhoľnatým alebo pri anémii.
• Neschopnosť tkanivových buniek využiť kyslík, ktorý je privádzaný krvou – spôsobujú to niektoré narkotiká, jedy a pod.

Vplyv priebehu anoxie na vznik prahových zážitkov smrti:

• Pomalá anoxia: Ak nastáva veľmi pomaly, mozog dokáže postupne kompenzovať dôsledky. Výsledkom býva len malátnosť a zmätenosť, nie zážitky blízke smrti.
• Náhla a hlboká anoxia: Ak príde náhle a je veľmi hlboká, fáza eliminácie tlmu je príliš krátka na vznik zážitkov. Ak sa predsa objavia (napr. pri experimentoch s pilotmi na centrifúge), sú to často pocity vznášania sa, videnie blízkych, pozitívne emócie, jasné farby a svetlá.
• Stredne rýchla anoxia: Pri stredne rýchlom nástupe vzniká relatívne dlhá fáza potlačenia tlmu s následným zvýšením aktivity. V tomto prípade sa najčastejšie objavujú zážitky ako priechod tunelom, jasné svetlo, hluky a pod.

Anoxii sa venuje v knihe „Umieranie ako cesta k životu“ veľký priestor, pretože ovplyvňuje aj subjektívne prežívanie blízkosti smrti. Výskum anoxie však tvorí len malú časť širšieho výskumu uvedeného v tejto knihe.

Hyperkapnia, stimulácia mozgu a pôvod prahových zážitkov smrti

S anoxiou (nedostatkom kyslíka) môže byť spojený aj zvýšený obsah oxidu uhličitého v krvi – hyperkapnia. Bežne naše bunky pri spracovaní kyslíka vytvárajú CO₂, ktorý je odvádzaný krvou do pľúc a vydychovaný. Ak však krv CO₂ nestíha odviesť, začne sa v tele hromadiť.

Experimenty s hyperkapniou

Pri pokusoch, ktoré vykonával L. J. Meduna, boli pacientom podávané rôzne zmesi kyslíka a oxidu uhličitého. Mnohí z nich zažili jasné svetlo, pocit odpútania od tela, prebúdzanie dávnych spomienok, vtiahnutie do „trubice“. Niektorí čelili strachu či extáze, iní prežívali lásku, mier a nádherné pocity.

Experimenty s elektrickým dráždením mozgu

Dr. W. Penfield elektricky stimuloval rôzne oblasti mozgu a overil, že stimulácia senzorických častí mozgovej kôry vyvoláva zrakové, sluchové či čuchové vjemy. Pri stimulácii motorickej oblasti dochádzalo k svalovým zášklbom a pohybom. Zaujímavé bolo dráždenie spánkového laloku – jeden pacient zvolal:

„Dobrý Bože, opúšťam vlastné telo!“

Najčastejšie sa však objavovali zážitky spätných spomienok. Stimulácia rôznych miest mozgu vyvolávala konkrétne spomienky z rôznych období života. Zaujímavý bol pokus, keď žena po opakovanej stimulácii jedného bodu vždy počula tú istú melódiu. Je známe, že stimulácia spánkového laloku sa deje aj uvoľňovaním endorfínov napríklad ako reakcia na stres.

Ďalšie špecifické pochody v mozgu

Podrobné rozoberanie všetkých procesov v mozgu, ktoré nastávajú v kritických alebo bežných životných situáciách, by bolo nad rámec tejto témy. Dôkazy uvedené v knihe S. Blackmorovej sú však vedecky a experimentálne podložené, a preto každý, kto chce objektívne zhodnotiť zážitky blízke smrti, by mal tieto poznatky zohľadniť.

Pocit radosti, pokoja a mieru

Vzniká v dôsledku uvoľňovania prírodných opiátov (endorfínov), ktoré telo vyplavuje v stresových alebo ohrozených situáciách.

Tunel, svetlo, hlasy

Tieto zážitky vznikajú vplyvom vizuálnej oblasti mozgovej kôry, ktorá je ovplyvnená anoxiou, potlačením tlmu a chaotickou aktivitou nervových buniek (tzv. „šumom“). Ako sa zvyšuje mozgový šum, ktorý vytvára dojem malého svetelného bodu, svetelná oblasť sa rozširuje a vytvára dojem pohybu tmavým tunelom k svetlu, až je celá oblasť naplnená „svetlom“.

Jav vystúpenia z tela (out-of-body experience)

S. Blackmorová opisuje tento proces ako „dôsledok zborenia obrazu tela a modelu reality“. Pre laika to znie abstraktne, ale v princípe ide o zrútenie našej schopnosti koordinovať vnímanie vonkajších podnetov a ich spojenie s vnútornou detekciou polohy tela. Vonkajšie podnety vnímame zrakom, hmatom, sluchom, čuchom, chuťou, prípadne tzv. mimosmyslovým vnímaním.

Vnútornými zmyslami (propriorecepcia) rozpoznávame polohu a pohyb tela, rovnováhu atď. Potrebujeme však aj skúsenosť – informáciu, ako sme v minulosti na určité situácie reagovali a s akým výsledkom. Tieto údaje sú uložené v databáze nášho mozgu a pri každom pohybe ich mozg aktivuje a pohyb koordinuje. Mozog zároveň vyplňuje chýbajúce informácie – napríklad „slepé miesto“ na sietnici oka prekrýva okolím bez toho, aby sme si to uvedomili.

Všetky tieto údaje, a ešte oveľa viac, sú potrebné aj pre tie najjednoduchšie pohyby. Mozog musí neustále aktualizovať a upravovať model nášho tela – každú setinu sekundy spracováva nové informácie zvonka aj zvnútra. Ak začne prijímať chybné či protichodné údaje, vznikne zmätok a dochádza k zrúteniu normálneho modelu reality.

Tieto stavy môžu vyvolávať niektoré drogy, fyzická bolesť, poranenia, klinická smrť, šoky a ďalšie kritické situácie. Ak sa normálny model reality v mozgu úplne zrúti, môže ho nahradiť „pamäťový model z vtáčej perspektívy“, čo vysvetľuje zážitok vznášania sa nad vlastným telom.

Reminiscencia (prehrávanie vlastného života)

Tento jav vzniká zvýšenou aktivitou v spánkovom laloku a limbickom systéme, kde sa organizujú naše spomienky. Vyvolať ho môžu anoxia aj endorfíny.

Následná zmena v živote

Už len samotné zamyslenie sa nad smrťou môže zásadne ovplyvniť rebríček hodnôt – či už ide o vlastnú smrť, alebo o smrť blízkeho človeka. Ak je zážitok dostatočne hlboký, odstraňuje sebeckosť a prebúdza záujem o druhých.

Zhrnutie

Ľudský organizmus, najmä mozog, zostáva stále nepreskúmaný. Je natoľko zložitý vo svojich funkciách a prepojeniach, že pri narušení rovnováhy môže dochádzať k popísaným javom a zážitkom, ktoré môžu ovplyvniť vnímanie reality a hodnotový systém človeka.

Téma života po živote a skúseností blízkych smrti úzko súvisí s biblickým pohľadom na smrť, vzkriesenie a nádej večného života, preto prirodzene nadväzuje na tematický okruh smrť, vzkriesenie, nebo a peklo, kde je jasne odlíšená biblická nádej vzkriesenia od predstáv o vedomom živote po smrti; skúsenosti popisované v kontexte NDE zážitkov sa zároveň často prelínajú s duchovnými fenoménmi riešenými v sekcii New Age a NWO, kde sa poukazuje na riziko zámieny biblického učenia za alternatívne duchovné interpretácie.

Širší apologetický rámec tejto problematiky zapadá do oblasti apologetiky evanjelia, ktorá skúma rozdiel medzi vierou, skúsenosťou a skutočným dôkazom; biblický základ pre pochopenie stavu mŕtvych a pravého významu nádeje poskytuje aj Biblia, ktorá smeruje pozornosť nie k subjektívnym zážitkom, ale ku Kristovmu zasľúbeniu vzkriesenia.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )