33. Zmysel a poslanie cirkvi

Boh povoláva svoje deti do spoločenstva. Čím bližšie sme k Bohu, tým bližšie budeme aj k svojim blížnym. V dnešnej individualistickej spoločnosti niektorí argumentujú, že sa v samote cítia Bohu bližšie než v akomkoľvek inom spoločenstve. Správne pochopenie spasenia si však vyžaduje pochopiť miesto a poslanie Cirkvi v Božom pláne.

Keď Biblia hovorí o Cirkvi, nevníma ju ako ľudské zriadenie, ale ako „cirkev Božiu“ (Sk 20:28; 1 K 1:2). Cirkev má svoj pôvod v zmluvnom vzťahu medzi Bohom a človekom, o ktorom hovoria už prvé stránky Písma. Tieto zmluvy boli najskôr uzatvárané s jednotlivcami a rodinami (Gn 9:8–13; 12:1–3; 15:18). Zmluva uzavretá s izraelským národom bola založená na zasľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi (Ex 34:28; Joz 24; Ezd 10; Neh 9:10).

Boh si vyvolil židovský národ a dal mu mimoriadne výsady i osobitné poslanie (kráľovskí kňazi – Ex 19:5; Jer 7:23; 31:33), aby prostredníctvom neho pripravoval cestu spasenia pre všetky národy a aby tak vládol nad celou krajinou (Dt 33:5; 1 S 12:12; Ž 22:28; 33:13–14). Izrael bol na prvom mieste predmetom Božej aktivity (1 Pa 17:14; 28:5; 2 Pa 13:8) a nástrojom Božieho spásneho zámeru pre celé ľudstvo (Gn 12:3; Ex 19:5–6; Iz 43:10; 66:19), nie len národným spoločenstvom. O tejto cirkvi sa hovorí aj ako o „cirkvi (zhromaždení) na púšti“ (Sk 7:38).

Písmo hovorí o Cirkvi aj ako o vinici, ktorú Boh vysadil a starostlivo opatroval (Iz 5:1–7). Ježiš na tento obraz nadväzuje podobenstvom o vinici (Mt 21:33–46). Tí, ktorým bola táto vinica zverená, vraždili prorokov (Mt 23:37), kameňovali poslov, ktorých im Boh posielal, a napokon zabili aj Božieho Syna (Mt 21:37–39). Preto Ježiš jasne hovorí, že Boh im vinicu odníme a zverí ju tým, ktorí budú prinášať ovocie na Božiu slávu a pre rozmach jeho kráľovstva (Mt 21:41, 43). Túto cirkev vybuduje sám Ježiš (Mt 16:18).

Jej členov spája viera v Ježiša Krista (Ga 3:26, 29) a stávajú sa dedičmi toho, čo patrilo Božiemu ľudu Starého zákona (1 Pt 2:9). Nejde o cirkev národnú, ale o cirkev misijnú, povolanú naplniť Kristov príkaz:

„Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov.“ Mt 28:19

Keď Biblia hovorí o Cirkvi, používa viacero obrazov, ktoré pomáhajú pochopiť jej podstatu. Na rozmer spoločenstva poukazujú tieto metafory: Cirkev ako stádo, ktorého pastierom je Ježiš Kristus (Jn 10:1–16; Sk 20:28; 1 Pt 5:2); Cirkev ako Božia rodina, do ktorej sme boli adoptovaní (Ef 2:19; Ga 4:4–6; 6:10); Cirkev ako bojujúca a víťazná armáda, povolaná zápasiť za spoločný cieľ (Ef 6:12–13); Cirkev ako oliva, do ktorej Boh vetvy buď vštepuje, alebo ich z nej vylamuje (Rim 9:6–8; 11:16, 25).

Na vzťah k Ježišovi Kristovi poukazujú ďalšie metafory.

On je hlavou. Tento obraz zdôrazňuje jednotu cirkvi, organické prepojenie jej členov navzájom aj s Kristom a úplnú závislosť na Ježišovi Kristovi (Ef 1:22). Hoci cirkev vo svete potrebuje určitú organizáciu, má svoje tradície a vystupuje ako inštitúcia, musí byť postavená na Kristovi, nie na organizácii či tradícii. To, že Kristus je hlavou, ukazuje, že cirkev s ním nemožno stotožniť. Božie zjavenie nie je vtelené do inštitúcie, pravda ani autorita nie sú vlastníctvom človeka. Cirkev Božie kráľovstvo zvestuje a rozširuje, ale sama ním nie je.

Obraz stavby, v ktorej je Kristus uholným kameňom, apoštoli a proroci základom a ostatní veriaci živým stavebným materiálom, jasne ukazuje závislosť cirkvi od Krista aj jej dynamický charakter (Ef 2:19–22; 1 K 3:9–16; 1 Pt 2:4–7). Keďže táto stavba je označená ako Boží chrám, poukazuje to na svätosť Boha aj svätosť cirkvi a na skutočnosť, že práve v cirkvi a prostredníctvom nej sa človek stretáva s Bohom a uctieva ho.

Ježiš je v Zjavení predstavený ako ten, ktorý sa prechádza uprostred siedmich zlatých svietnikov, predstavujúcich sedem cirkevných zborov (Zj 1:12–20). Cirkev teda nie je hotová stavba, ale stavenisko, do ktorého sme povolaní ako robotníci, nie ako nájomníci či inšpektori.

Obraz ženícha a nevesty vyjadruje vzťah lásky, dôvery a oddanosti medzi Kristom a jeho Cirkvou (Ef 5:22–33; 2 K 11:2; Zj 19:7; 22:17). Cirkev je predmetom lásky Ježiša Krista a jeho nežnej starostlivosti (Ef 5:25,29), pretože Boh ju získal krvou svojho Syna (Sk 20:28). Preto Boh túži, aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5:27). Cirkev má zostať verná Kristovi, úplne na ňom závislá a nehľadať spojenie s politickými ani mocensko-ekonomickými štruktúrami.

Poslanie Cirkvi spočíva v spolupráci s Bohom na šírení jeho kráľovstva. Boh povolal spoločenstvo Cirkvi, aby sa podieľalo na Božom pláne záchrany. Tento plán sa neskončil nanebovstúpením Krista; naopak, Ježiš Kristus zveril Cirkvi úlohu pokračovať v jeho diele na zemi. Cirkev má hlásať Evanjelium, zvestovať Božie kráľovstvo a starať sa o duchovný rast veriacich.

Poslanie Cirkvi vychádza priamo z Kristovho príkazu:

„Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov, krstite ich… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Mt 28:19–20

Veľkosť cirkvi nie je daná počtom členov ani kvalitou programov, ale poslušným napĺňaním Božieho poslania. Členovia cirkvi ho uskutočňujú osobným svedectvom (Sk 1:8) a zvestovaním večného evanjelia (Zj 14:6–12) až do chvíle, keď Pán príde (1 K 11:26). Zvestovanie večného evanjelia je priamo spojené s návratom Krista (Mt 24:14). Cirkev, ktorá stratí zo zreteľa misijné poslanie, stráca dôvod svojej existencie.

Cirkev je povolaná prekračovať bariéry, ktoré ju delia od sveta, a prinášať posolstvo nádeje tým, ktorí žijú v beznádeji. Zároveň má vyučovať a vychovávať svojich členov v pravde, prehlbovať ich poznanie a prežívanie evanjelia (1 K 14:12; Ef 4:13–14; 1 Tim 4:13–16).

Cirkev má viesť dialóg s ľuďmi hľadajúcimi odpovede na základné otázky života, no zároveň musí uchovávať a vyvyšovať biblické zjavenie. V pluralitnom svete má zaznievať jasné: „Tak hovorí Pán…“ tam, kde Boh zjavil svoju vôľu. Cirkev je opatrovníkom Božieho slova, no sama stojí pod autoritou Písma, ktorým je meraná, hodnotená a usmerňovaná.

Boh nás nepovolal zo sveta, aby sme žili v izolácii, ale aby sme boli spoločenstvom, ktoré pokračuje v Kristovom diele. Nemožno patriť Ježišovi bez príslušnosti k jeho Cirkvi (Mr 3:31–35). Kristus sa stotožňuje so svojou Cirkvou (Mt 16:18; Za 2:8). Prijať Krista ako Pána znamená prijať ho ako hlavu Cirkvi a budovať vzťahy bratov a sestier v Kristovi (Ko 1:18).

Poslaním Cirkvi je rozširovať kráľovstvo lásky, vytvárať spoločenstvo zjednotené Kristovou láskou (Ján 13:35; Mt 18:20; 2 K 5:14). Božia rodina sa stretáva, aby oslavovala Boha a slúžila mu (Sk 2:44). Všeobecné kňazstvo veriacich znamená, že Nový zákon patrí každému veriacemu, nielen profesionálnym kazateľom (1 Pt 2:9; Ef 2:18; 4:13; 1 Tim 2:6).

Krstom sa človek stáva súčasťou spoločenstva ľudí, ktorých identita je založená na živom vzťahu s Kristom. Večera Pánova je viditeľným znamením spoločenstva duchovného tela Krista a jednoty Cirkvi s Kristom. Cirkev neexistuje sama pre seba. Je tu preto, aby naplnila poslanie, ktorým ju poveril jej Pán. Bola založená preto, aby slúžila druhým (Mt 20:25–28). Náboženstvo nemá iba vertikálny rozmer vzťahu s Bohom, ale aj horizontálny rozmer vzťahu k blížnemu (1 Ján 4:20). Bratská láska sa prejavuje v službe blížnym (Gal 6:2), v ochote podriadiť sa aj napomenúť (Ef 5:21; Gal 5:13; 6:1), vo vzájomnej tolerancii (Rim 14:1; Fil 3:15–16) i v štedrosti voči núdznym (Žid 13:1–2.6; 2 Kor 9:5–14).

Cirkev má slúžiť pri uzdravovaní tela, ducha aj medziľudských vzťahov. Musí si uvedomovať svoju sociálnu zodpovednosť, no jej poslanie sa nesmie zredukovať iba na túto oblasť. Práve vzájomné spoločenstvo a služba iným prinášajú zjednotenie Božieho ľudu. Keďže Cirkev chce byť pod oslobodzujúcim panstvom Krista, musí pre ňu platiť, že:

„Nie je už rozdiel medzi Židom a pohanom, otrokom a slobodným, mužom a ženou. Vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ Gal 3:28

Niektorí kresťania považujú každú drobnú vieroučnú odlišnosť za oprávnený dôvod, aby na druhého nehľadeli ako na brata či sestru, ale ako na nepriateľa. Ak má Cirkev dosiahnuť jednotu, o ktorú Ježiš prosil (Ján 17:18–21), musí láska jedného k druhému vychádzať zo znovuzrodeného srdca a byť zakotvená v biblickej pravde. Len premenené srdce dokáže prekonať všetko, čo ohrozuje jednotu Cirkvi, a Cirkev sa tak stáva svedectvom premieňajúcej moci Kristovho evanjelia.

Prijatie druhého ako brata a sestry v Kristovi sa nedeje automaticky. Posilnení mocou Ducha Svätého musíme na dosiahnutie tohto cieľa vedome vynakladať úsilie. Aj v Cirkvi je našou povinnosťou prekonávať rasové, kultúrne, národnostné a jazykové bariéry, ako aj diskrimináciu založenú na pohlaví, spoločenskom postavení či telesnom postihnutí. Predsudky, nenávisť, závisť, stereotypné uvažovanie a nezdravé zovšeobecňovanie sú prejavom ľudskej slepoty a v Cirkvi nemajú miesto.

Od Babylonskej veže je ľudstvo vedené odstredivou silou rozdelenia, kým nepozná dostredivú moc jednoty v Duchu Svätom. Keď padajú hradby rozdelenia, Cirkev sa stáva zázrakom Božej milosti a dôkazom Božieho nového stvorenia. Vďaka Letniciam môže Cirkev žiť jednotu a zároveň potvrdzovať rozmanitosť – dokonca ju vítať. Jednota Cirkvi znamená, že medzi kresťanmi existuje puto, aké sa vo svete nevyskytuje, nedeliteľná súdržnosť, ktorá prevyšuje biologickú spriaznenosť.

Kristus hovorí o Cirkvi v Matúšovi 18:15–17: „Keď sa tvoj brat prehreší, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami… povedz to Cirkvi.“ Tento príkaz by nebolo možné uskutočniť, keby Cirkev neexistovala alebo bola nepodstatná. Cirkev má v Božom pláne nezastupiteľné miesto a vyžaduje si vnútornú organizovanosť a duchovnú disciplínu.

Pánom Cirkvi je jedine Ježiš Kristus, ktorý ju vedie a riadi. Cirkev nepatrí žiadnemu človeku, úradu ani funkcii. Ježišovi patrí absolútna autorita, pretože jemu bola daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28:18). On bude súdiť živých i mŕtvych (Sk 10:42).

Apoštoli boli poverení byť svedkami Ježišovho života, jeho ukrižovania a vzkriesenia. Ich autorita nebola ich vlastná, ale delegovaná Bohom. Prví veriaci si skoro uvedomili potrebu organizácie, aby sa Božie slovo mohlo ďalej zvestovať. Preto Cirkev ustanovila sedem mužov, všeobecne považovaných za prvých diakonov (Sk 6:1–6).

Zhromaždenie ich vybralo (v. 3) a apoštoli ich ustanovili kladením rúk (v. 6), aby sa mohli venovať kázaniu a učeniu (v. 4). V Jeruzalemskom zbore sa neskôr objavujú aj starší (Sk 11:30), ktorí spolu s apoštolmi niesli vedúcu zodpovednosť, čo sa prejavilo aj počas Jeruzalemského koncilu (Sk 15:2.22).

Najväčšiu autoritu v miestnych zboroch mali starší (presbyteroi) a biskupi (episkopoi), pričom tieto pojmy sa pôvodne používali zameniteľne (Sk 20:17.28; Tít 1:5.7). Ich hlavnou úlohou bola pastorálna starostlivosť, dozor nad zborom, vyučovanie zdravého učenia a naprávanie bludov (1 Tim 3:1–2; Tít 1:9). Okrem toho navštevovali chorých (Jak 5:14) a chránili zbor pred duchovným rozkladom.

Pracovali medzi spoluveriacimi, boli ich „predstavenými v Pánovi“ a napomínali ich (1 Tes 5:12). Ich trvalá úloha je dosvedčená aj zoznamom vlastností (1 Timotejovi 3; Títovi 2), ktorými sa museli títo vedúci vyznačovať. Miestne cirkevné zbory uplatňovali svoju autoritu nielen pri výbere svojich miestnych vedúcich, ale aj tým, že poverovali poslov, ktorí boli posielaní do iných zborov (Skutky 11:22), alebo sprevádzali apoštolov (2 Korinťanom 8:19). Zbor v Antiochii ustanovil Barnabáša, Pavla a niektorých ďalších, aby spolu reprezentovali jeho stanovisko na koncile v Jeruzaleme (Skutky 15:1–2).

Miestne zbory niesli aj zodpovednosť za čistotu učenia a života. Súčasťou tejto zodpovednosti bolo skúmanie duchov (1 Ján 4:1), keďže každý veriaci je pomazaný Duchom Svätým (1 Ján 2:20), a teda schopný rozpoznávať pravdu (v. 27). Už vo svojej prvej epištole Pavol dôrazne trvá na tom, aby miestny zbor „všetko skúmal“ a „dobrého sa držal“ (1 Tes 5:21). To isté platí aj pri uplatňovaní cirkevnej disciplíny. Keď všetky ostatné prostriedky zmierenia zlyhali, sporné veci medzi členmi zhromaždenia mal riešiť miestny zbor (Matúš 18:15–17).

Z Písma je ďalej zrejmé, že miestny zbor nežije v izolácii ani nezávisle od ostatných miestnych zborov. Skutočnosť, že jednota a úzke vzájomné vzťahy zborov sú žiaduce, nevyplýva len z praktickej potreby spolupráce, vzájomnej rady či bratskej pomoci. Základ jednoty zborov spočíva predovšetkým v samotnej povahe Cirkvi, ktorá je jedna a nedeliteľná. Novozákonný obraz „tela“ to jasne potvrdzuje (1 Korinťanom 10:16–17; 12:12, 27). Kristus nemá mnoho tiel, ale jedno telo, a toto jedno telo sa musí prejaviť v jednote a vzájomnej blízkosti celej Cirkvi, miestnych zborov aj univerzálnej Cirkvi (Efezanom 4:1–6).

Keď sa riešil problém, ktorý sa týkal viacerých zborov, bol do Jeruzalema zvolaný koncil, na ktorý prišli zástupcovia zborov (Skutky 15). Závery koncilu boli založené na Písme a ním podložené, a preto im bola pripísaná autorita samotného Ducha Svätého (Skutky 15:28). Niet pochýb o tom, že uznesenie Koncilu ako zdravá interpretácia a aplikácia Božej vôle nebolo len odporúčaním pre niektorých kresťanov, ale bolo považované za záväzné pre všetky zbory.

Na svojej druhej misijnej ceste Pavol spolu so Sílasom prišli do Derby a Lystry v Lykaonii, prešli oblasť Frygie a Galácie (Skutky 16:6), teda nielen Antiochie, Sýrie a Cilície, z ktorej boli vyslaní delegáti na koncil. „Vo všetkých mestách, ktorými prechádzali, odovzdávali záväzné ustanovenia, na ktorých sa uzniesli apoštoli a starší v Jeruzaleme.“ Skutky 16:4. Výsledkom bolo, že „cirkvi sa upevňovali vo viere a počet bratov rástol každým dňom“ (v. 5). Ide o jasný príklad záväznej autority zhromaždenia celej Cirkvi.

1. Naše slovo „cirkev“ je odvodené od gréckeho slova „kyriakon“, ktoré znamená „patriaci Pánovi“. Hebrejské slovo „káhal“ (zhromaždenie) zodpovedá gréckemu slovu „ekklesia“, používanému v Novom zákone. Slovo „ekklesia“ pochádza z výrazu ek-kaleo, teda „vy-volať“ alebo „povolať z“, a v Novom zákone sa vyskytuje celkovo 112-krát.

Slovo „cirkev“ najčastejšie označuje spoločenstvo kresťanov na určitom mieste, bez ohľadu na to, či sú práve zhromaždení na bohoslužbu alebo nie (Sk 5:11; 11:26; Rim 16:4; 1 Kor 11:18; 14:19, 28, 35; 16:1; Gal 1:2; 1 Tes 2:14). V iných prípadoch označuje skupinu veriacich, ktorá sa zhromažďuje v dome niektorého z nich (Rim 16:23; 1 Kor 16:19; Kol 4:15; Fm 2). Môže tiež znamenať skupinu zborov v určitej oblasti (Sk 9:31) alebo kresťanov ako celok (Mt 16:18; 1 Kor 10:32; 11:22; Ef 4:11–16). V najširšom význame ide o duchovné a univerzálne spoločenstvo (Ef 1:20–22; 3:10, 21; Kol 1:18; Flp 2:9–11).

2. Jednota miestnych zborov je v Písme vyjadrená spoločnou vierou, praxiou a vzájomnou spoluprácou. Apoštol Pavol opakovane informuje veriacich o tom, čo sa deje v iných častiach rímskej ríše, aby si uvedomovali globálne vzťahy, do ktorých ich priviedlo evanjelium (Kol 1:6, 23; 1 Tim 3:16). Veriaci v Korinte majú chápať, že sú spojení „so všetkými, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista, nech sú kdekoľvek“, ktorý je „ich Pánom aj naším“ (1 Kor 1:2). Existuje totiž „spoločná viera“ (Tít 1:4; 2 Pt 1:1), teda „viera raz navždy odovzdaná Božiemu ľudu“ (Júd 3).

Tento duch jednoty sa prejavuje v pozdravoch jedného zboru inému zboru (Rim 16:16; 1 Kor 16:19; Flp 4:22), v odporúčacích listoch posielaných z jedného zboru do druhého, ako aj v tom, že známi vedúci odporúčajú bohabojných učiteľov ďalším zborom (Sk 18:24–28; 2 Kor 3:1; Rim 16:1–2; Kol 4:10). Veriaci majú mať živý záujem o dianie v iných zboroch a v rôznych častiach sveta (porov. 2 Kor 9:2–5; Kol 4:16).

Sú povzbudzovaní, aby mali účasť na tom, čo sa deje aj v iných zboroch, a aby prijímali jednotný spôsob správania (1 Kor 16:1–4; 11:16). „A tak to nariaďujem v cirkvách všade,“ píše Pavol veriacim v Korinte (1 Kor 7:17). Keď ich chce otcovsky napomenúť, posiela k nim Timoteja, ktorý im má „pripomenúť môj spôsob života v Kristovi, ako učím v každej cirkvi“ (1 Kor 4:17), a zároveň ich karhá za nezávislý postoj:

„Vyšlo snáď slovo Božie od vás? Alebo prišlo len k vám samotným?“ 1 Kor 14:36

Je zrejmé, že jednota v Novom zákone nie je len budúcou realitou, ktorá sa naplní až na konci dejín a na ktorú treba čakať (Ef 4:8–14), ale že je to do veľkej miery skúsenosť Cirkvi už v prítomnosti. Prví kresťania, spojení svojím Pánom do jedného tela, ktorého hlavou je Kristus, sú vyzývaní pamätať na to, že je „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4:5).

3. Niet pochýb o tom, že cirkev potrebuje byť organizovaná; otázkou je však akým spôsobom. Cirkevné organizácie musia vychádzať zo skutočnosti, že najvyššou autoritou v cirkvi je Ježiš Kristus a že náboženský nátlak uplatňovaný na svedomie v Božom mene patrí k najnebezpečnejším formám nadvlády.

Cirkevná organizácia, ktorá v hriešnom svete nadobúda v rôznych obdobiach rôzne podoby, nesmie zabúdať na princíp kňazstva všetkých veriacich, teda že každý človek má priamy prístup k Bohu a k jeho milosti. Cirkev nerozhoduje o večnom údele človeka ani nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Nemožno ju stotožňovať s Božím kráľovstvom na zemi. Cirkevná organizácia nemá slúžiť sama sebe, ale má napomáhať Cirkvi pri plnení jej poslania.

Treba brať do úvahy aj skutočnosť, že žijeme vo svete poznačenom hriechom, kde sa aj pri dobrých úmysloch môžu osobné ambície a plány zamieňať za dobro spoločenstva. Preto musí byť v Cirkvi autorita rozdelená medzi viacerých jednotlivcov, aby sa predišlo jej zneužitiu, a musí existovať aj mechanizmus zodpovednosti a odvolania vedúcich. Nikto by nemal mať istotu, že bude vykonávať cirkevný úrad doživotne; ani príliš dlhé zotrvanie v úrade neprospieva dobru Cirkvi ako celku.

V dejinách sa používali najmä tieto modely cirkevnej organizácie: hierarchický, kongregacionalistický a presbyteriálno-konziliárny. Hierarchický model je autoritatívny – rozhodnutia vyšších orgánov sú záväzné pre všetky nižšie zložky na celom svete. Jeho výhodou je kontinuita s minulosťou a jednotná vierouka; nevýhodou však je, že predstavitelia Cirkvi sú menovaní a riadenie je sústredené prevažne v rukách duchovenstva.

V kongregacionalistickom modeli rozhoduje miestny zbor o všetkých svojich záležitostiach a nie je mu nikto nadradený ani vieroučne, ani organizačne. Výhodou je voliteľnosť a odvolateľnosť vedúcich a širšie zapojenie členstva; nevýhodou je, že teologické otázky sa riešia hlasovaním a že jednotlivé zbory sa môžu v celosvetovom meradle výrazne líšiť vo vierouke.

Posledný model sa snaží skombinovať výhody oboch prístupov a minimalizovať ich slabiny: na nižších úrovniach je cirkev organizovaná viac demokraticky, na vyšších viac hierarchicky.

Cirkev nie je svetskou organizáciou, politickou stranou ani klubom ľudí s rovnakými záľubami. Je to spoločenstvo založené Ježišom Kristom, ktorého poslaním je prinášať evanjelium o spasení „každému národu, pokoleniu, jazyku i ľudu“ (Mt 28:18–20; Zj 14:6–7). Počas svojho pôsobenia na zemi Kristus ustanovil cirkev – spoločenstvo veriacich – aby dielo, ktoré začal, mohlo pokračovať. Jednotlivec tak nemá len možnosť verejne vyjadriť svoj vzťah ku Kristovi začlenením sa do spoločenstva, ktorého hlavou je sám Kristus, ale ako jeho učeník sa zapája aj do práce, pre ktorú ho Ježiš uschopňuje.

Možno namietať, že dnešná cirkev je vzdialená Božiemu ideálu a že nie je dokonalá. To však nie je dôvod zostať osamote. Boh túži po tom, aby jeho cirkev odrážala Boží ideál, aby bola čistá, dobrá, vznešená a nepoškvrnená (Ef 5:25–27). Cirkev sú však predovšetkým vzťahy horizontálne aj vertikálne a na tých sa musí neustále pracovať. Každý člen tela Kristovho nesie zodpovednosť za to, aby tieto vzťahy udržiaval živé a funkčné.

Cirkev je spoločenstvo, v ktorom sa učíme žiť spolu ako prípravu na to, že raz budeme spolu žiť večnosť. Hádaví a sebeckí ľudia, ktorí nerešpektujú práva druhých, v Božom kráľovstve neobstoja. Preto najväčšou výzvou dnešnej cirkvi nie je len dolaďovanie doktrinálnej čistoty, ale najmä to, aby bola nemocnicou liečiacich sa hriešnikov na ceste k nebesiam. Takéto spoločenstvo tvoria ľudia, ktorí sa naučili vážiť si druhých a v prípade potreby sa vzdať vlastných práv v záujme jednoty. Táto jednota však nie je potlačením identity, ale vzniká z pestrofarebnej rozmanitosti ľudskej odlišnosti.

„Keď si uvedomíme, aká vzdialenosť delí cirkev od jej cieľa, môže sa stať, že ruka natiahnutá k pluhu zase klesne.“ K. Barth

Až tvárou v tvár vlastnej malosti si uvedomujeme veľkosť úlohy, ktorá nám bola zverená. Keď pochopíme dôvod existencie cirkvi, zistíme, že napriek všetkej jej slabosti je patriť k cirkvi veľkou výsadou. A táto slabosť sa môže zmenšovať, ak začneme každý sám u seba.

Téma zmyslu a poslania cirkvi úzko súvisí s biblickým chápaním spoločenstva Božieho ľudu a prirodzene patrí do rámca teológie, kde sa rozvíja pohľad na Boží plán spasenia a miesto Cirkvi v dejinách. Jej základ je ukotvený vo výklade Písma, ktorý pomáha pochopiť obrazy Cirkvi ako tela Kristovho, chrámu a nevesty, a zároveň sa prakticky prejavuje v každodennom kresťanskom živote. Misijný rozmer Cirkvi je neoddeliteľný od zvestovania Evanjelia, rozpracovaného v sekcii tematika evanjelia, a jej prorocký význam smerujúci k záveru dejín nadväzuje na posledné udalosti dejín.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.