fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 31-41

33. Zmysel a poslanie cirkvi

Boh povoláva svoje deti do spoločenstva. Čím bližšie sme k Bohu, tým bližšie budeme aj k svojim blížnym. V dnešnej individualistickej spoločnosti niektorí argumentujú, že sa o samote cítia Bohu bližšie než v akomkoľvek inom spoločenstve. Správne pochopenie spasenia však vyžaduje pochopiť miesto a poslanie Cirkvi v Božom pláne.

Náčrt

1. Pôvod cirkvi – Sk 20,28; Mt 16,18; 1 Pt 2,9; Ef 5,22-33
2. Poslanie a význam cirkvi – Mt 28,19; Sk 1,8; Ef 2,19; 4,13-14; J 13,35
3.Organizácia a autorita cirkvi – Mt 18,15-17; Sk 6,1-6; 20,17.2a8; Sk 16,4

1. Pôvod cirkvi – Sk 20,28; Mt 16,18; 1 Pt 2,9; Ef 5,22-33

Keď Biblia hovorí o Cirkvi, nevníma ju ako ľudské zriadenie, ale hovorí o nej ako o „cirkvi Božej“ (Sk 20,28 1 K 1,2). Cirkev má svoj pôvod v zmluvnom vzťahu medzi Bohom a človekom, o ktorom sa zmieňujú už prvé stránky Písma. Tieto zmluvy boli uzatvorené najskôr s jedincami a rodinami (Gn 9,8-13; 12,1-3; 15,18). Zmluva uzavretá s národom izraelským bola založená na zasľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi (Ex 34,28; Joz 24; Ezd 10; Neh 9,10).

Boh si vyvolil židovský národ a dal mu mimoriadne výhody a osobitné poslanie (kráľovskí kňazi Ex 19,5; Jer 7,23; 31,33), aby prostredníctvom tohto národa pripravoval cestu spasenia pre ostatné národy, a vládol tak celej krajine (Dt 33 , 5; 1 S 12,12; Ž 22,28; 33,13-14). Izrael bol predmetom božskej aktivity na prvom mieste (1 Pa 17,14; 28,5; 2 Pa 13,8) a nástrojom Božieho spásneho zámeru pre ľudstvo (Gn 12,3; Ex 19,5-6; Iz 43,10; 66,19), nie národné spoločenstvo. O tejto cirkvi sa hovorí ako o „cirkvi (zhromaždení) na púšti“ (Sk 7,38).

Písmo hovorí o Cirkvi ako o vinici, ktorú Boh vysadil a čo najstarostlivejšie opatroval (Iz 5,1-7). Ježiš na tento obraz nadväzuje svojím podobenstvom o vinici (Mt 21,33-46). Tí, ktorým bola táto vinice zverená, „vraždili prorokov“ (Mt 23,37), kameňovali poslov, ktoré im Boh posielal, a dokonca zabili aj Božieho Syna (Mt 21,37-39). Preto Ježiš jasne hovorí, že Boh od nich odníme vinicu a prenajme ju tým, ktorí budú prinášať ovocie na Božiu slávu a pre rozmach jeho kráľovstva (Mt 21,41.43). Túto cirkev vybuduje sám Ježiš (Mt 16,18).

Jej členov spája viera v Ježiša Krista (Ga 3,26.29) a stanú sa dedičmi toho, čo patrilo Božiemu ľudu Starého zákona (1 Pt 2,9). Nie je to cirkev národná, ale misijná, ktorá je tu preto, aby splnila Kristov príkaz: „Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov.“ (Mt 28,19) Keď Biblia hovorí o Cirkvi, používa rôzne obrazy, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť jej podstatu.

Na aspekt spoločenstva poukazujú tieto prirovnania (metafory): „Cirkev ako stádo“, ktorého pastierom je Ježiš Kristus (Ján 10,1-16; Sk 20,28; 1 ​​Pt 5,2); „Cirkev ako Božia rodina“ – boli sme adoptovaní za deti nebeskej rodiny (Ef 2,19; Gal 4,4-6; 6,10); „Cirkev ako bojujúca a víťazná armáda“, ktorá bojuje za spoločný cieľ (Ef 6,12-13); „Cirkev ako oliva“, do ktorej Boh vetvy buď vštepí, alebo ich z nej vylomí (Rim 9,6-8; 11,16,25).

Na vzťah k Ježišovi Kristovi poukazujú tieto metafory:
Cirkev ako telo Kristovo, On je hlavou. Tento obraz ukazuje na jednotu cirkvi, organické napojenie členov navzájom a s Kristom, ako aj na závislosť na Ježišovi Kristovi (Ef 1,22). Aj keď cirkev vo svete nepochybne potrebuje určitú organizáciu, má svoje tradície a je inštitúciou, musí stáť a budovať na Kristovi, a nie na inštitúcii, organizácii alebo tradícii. To, že Kristus je hlavou, ukazuje, že nie je možné ho s cirkvou stotožniť. Božie zjavenie nie je vtelené do inštitúcie, pravda a autorita nie je vlastníctvom človeka. Cirkev Božie kráľovstvo zvestuje, rozširuje, ale sama ním nie je.

Cirkev ako chrám. Obraz stavby, v ktorej Kristus je uholným kameňom, apoštoli a proroci základom a ostatní veriaci živým stavebným materiálom, ukazuje na závislosť na Kristovi, ako aj na dynamickosť cirkvi (Ef 2,19-22; 1 K 3,9-16; 1 Pt 2,4-7). Pretože táto stavba je „Božím chrámom“, poukazuje to ďalej na svätosť Boha i cirkvi a na to, že v cirkvi a jej prostredníctvom sa človek stretáva s Bohom a uctieva ho.

Ježiš je v Zjavení predstavený ako ten, ktorý sa prechádza uprostred siedmich zlatých svietnikov, čo predstavuje sedem cirkevných zborov (Zj 1,12-20). Cirkev nie je stavba dokončená, ale stavenisko, do ktorého sme povolaní ako robotníci, nie ako nájomníci alebo dokonca inšpektori.

Cirkev ako nevesta. Obraz ženícha a nevesty je vyjadrením vzťahu lásky a dôvery medzi Kristom a jeho Cirkvou (Ef 5,22-33; 2 K 11,2; Zj 19,7; 22,17). Cirkev je predmetom lásky Ježiša Krista a jeho nežnej starostlivosti (Ef 5,25.29), lebo Boh ju získal krvou svojho Syna (Sk 20,28). Preto Boh chce, aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5,27). Cirkev musí zostať v Kristovi verná a na ňom závislá, a nehľadať spojenie s politickými či mocensko-ekonomickými štruktúrami.

2. Poslanie a význam cirkvi – Mt 28,19; Sk 1,8; Ef 2,19; 4,13-14; J 13,35

V čom spočíva poslanie Cirkvi? Už keď sme uvažovali o jej pôvode, povedali sme si, že Boh povolal spoločenstvo Cirkvi, aby spolupracovalo s Bohom na šírenie jeho kráľovstva. Je zrejmé, že Božie dielo na tomto svete nebolo ukončené nanebovstúpením Krista.

a) Evanjelizovať a učiť
„Magma charta“ poslanie Cirkvi je v príkaze Krista: „Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov a krstite ich .. a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. “ (Mt 28,19-20) Veľkosť cirkvi teda nie je daná počtom jej členov alebo kvalitou jej programov, ale poslušným napĺňaním tohto jedinečného Božieho poslania.

Členovia cirkvi môžu naplniť svoje poslanie osobným svedectvom (Sk 1,8) a zvestovaním večného evanjelia (Zj 14,6-12), až kým Pán nepríde (1 K 11,26). Zvestovanie „večného evanjelia“ je predpokladom návratu Krista (Mt 24,14). Cirkev, ktorá stratila zo zreteľa misjiné poslanie, stratila dôvod existencie na tomto svete. Zmyslom existencie cirkvi nie sú nádherné budovy, vzdelaní duchovní, historické organy a lustre či zasadajúce výbory.

Cirkev potrebuje nájsť spôsob, ako prekonať bariéry, ktoré ju delia od sveta, v ktorom žije, metódy práce, pomocou ktorých prinesie posolstvo nádeje ľuďom, ktorí žijú v beznádeji. Povinnosťou Cirkvi je však nielen evanjelizovať svet navonok, ale aj vyučovať a vychovávať svojich členov v pravde, prehlbovať ich poznanie i prežívanie evanjelia (1 K 14,12; Ef 4,13-14; 1 Tim 4,13-16). Ak má cirkev postupovať v oslovovaní ľudí, ktorí stoja mimo, potrebuje pozorne počúvať, čo prežívajú tí, ktorí zo sveta vyšli.

Cirkev musí viesť dialóg so všetkými ľuďmi, ktorí hľadajú odpovede na pálčivé otázky života, aby bola schopná relevantným spôsobom prinášať to, čo ľudia vo svete aj v cirkvi najviac potrebujú. Povinnosťou Cirkvi je tiež uchovávať a vyvyšovať biblické zjavenie. V pluralistickom svete, v ktorom prevláda rozmanitosť názorov, cirkev musí prinášať jasné slovo: „Tak hovorí Pán …“ – tam, kde Boh jasne zjavil svoju vôľu.

Na druhej strane cirkev nesmie dopustiť, aby jej tradície či časovo podmienené chápanie pravdy sa stali neúnosným bremenom pre ľudí, ktorí hľadajú slobodu evanjelia (Ján 8,32; Sk 15,10). Cirkev je teda opatrovník Božieho slova. Pretože mu však božskú autoritu nedala, sama stojí pod autoritou Písma, je ním meraná, hodnotená a kritizovaná.

b) Vytvárať spoločenstvo a slúžiť
Boh nás nepovolal zo sveta preto, aby sme žili v izolácii, ale kvôli tomu, aby nás poslal do sveta ako spoločenstvo, ktoré pokračuje v plnení toho, čo Ježiš Kristus začal so svojimi dvanástimi učeníkmi. Nie je možné patriť Ježišovi bez toho, aby sme patrili do jeho rodiny, jeho cirkvi (Mr 3,31-35). Kristus sa stotožňuje so svojou Cirkvou (Mt 16,18; Za 2,8). Prijať Krista ako Pána znamená prijať ho ako hlavu cirkvi, a teda aj budovať vzťahy s ostatnými bratmi a sestrami (Ko 1,18).

Pretože Kristus chce rozšíriť po svete svoje kráľovstvo lásky, poslaním Cirkvi je vytvárať spoločenstvo ľudí, ktorých spája zjednocujúca Kristova láska (Ján 13,35; Mt 18,20; 2 K 5,14). Božia rodina sa stretáva, aby Boha oslavovala, aby mu slúžila (Sk 2,44). Všeobecné kňazstvo veriacich znamená, že všetky aspekty Nového zákona sú dostupné nielen profesionálnym kazateľom, ale každému veriacemu jednotlivo (1 Pt 2,9; Ef 2,18; 4,13; 1 Tim 2,6).

Krstom sa človek stáva súčasťou spoločenstva ľudí, ktorých identita je založená na vzťahu s Kristom. Večera Pánova je znamením spoločenstva v rámci duchovného tela Krista a spoločenstva Cirkvi s Kristom. Cirkev neexistuje sama pre seba. Je tu preto, aby splnila poslanie, ktorým ju poveril jej Pán. Bola založená preto, aby slúžila druhým (Mt 20,25-28). Náboženstvo nemá len vertikálny rozmer vzťahu s Bohom, ale aj horizontálny rozmer vzťahu k blížnemu (1 Ján 4,20). B

ratská láska sa prejavuje v službe blížnym (Gal 6,2), ochotou podriadiť sa aj napomenúť (Ef 5,21; Gal 5,13; 6,1), vzájomnou toleranciou (Rim 14,1; Fil 3,15-16) i štedrosťou voči núdznym (Žid 13,1.2.6; 2 K 9,5-14). Cirkev má slúžiť pri uzdravovaní tela (v prospech zdravia človeka), ducha a medziľudských vzťahov. Cirkev si potrebuje uvedomovať svoju sociálnu zodpovednosť, ale jej poslanie sa nemôže zredukovať len na túto oblasť.

Práve vzájomné spoločenstvo a služba iným prináša zjednotenie Božieho ľudu. Pretože cirkev chce byť pod oslobodzujúcim panstvom Krista, musí pre ňu platiť, že „nie je už rozdiel medzi židom a pohanom, otrokom a slobodným, mužom a ženou. Vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28) Niektorí kresťania považujú každú drobnú vieroučnú odlišnosť za oprávnenú príčinu, aby hľadeli na druhého nie ako na brata či sestru, ale priamo ako na „triedneho“ nepriateľa.

Aby Cirkev dosiahla jednoty, o ktorú Ježišovi ide (J 17,18-21), musí láska jedného k druhému vychádzať zo znovuzrodeného srdca a musí byť založená na biblickej (Kristovej) pravde. Jedine zmenené srdce dokáže prekonať všetko, čo ohrozuje jednotu cirkvi, a cirkev sa tak stáva svedectvom o premieňajúcej moci Kristovho evanjelia.

Prijatie druhého za „brata“ a „sestry“ v Kristovi sa nedeje automaticky. Zmocnení mocou Ducha Svätého musíme na dosiahnutie tohto cieľa vynaložiť úsilie. Je našou povinnosťou aj v Cirkvi vedome prekonávať akékoľvek rasové, kultúrne, národnostné či jazykové bariéry, diskrimináciu založenú na rozdielnosti pohlavia, spoločenského postavenia alebo telesného postihnutia. Predsudky, nenávisť, závisť, stereotypné uvažovanie a nezdravé zovšeobecňovanie sú prejavom ľudskej slepoty, či už sa vyskytujú v akejkoľvek forme a podobe, a preto v cirkvi nemajú miesto.

Od babylonskej veže je ľudstvo vedené odstredivou silou zdôrazňovať rozdielnosti, kým nespozná dostredivú moc jednoty v Ducha Svätého, padajú hradby rozdelenia a cirkev sa stáva zázrakom Božej milosti, dôkazom Božieho nového stvorenia. Vďaka letniciam (Turíce) môže cirkev používať jednotu a potvrdzovať rozmanitosť, dokonca ju musí vítať.Jednota cirkvi znamená, že medzi kresťanmi musí existovať duch súdržnosti, aký sa vo svete nevyskytuje, jednota, ktorá je nedeliteľná, puto, ktoré prevyšuje biologickú spriaznenosť.

3. Organizácia a autorita cirkvi – Mt 18,15-17; Sk 6,1-6; 20,17.28; Sk 16,4

Kristus hovorí o Cirkvi u Matúša 18,15-17: „Keď sa tvoj brat prehreší, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami, ak dá si povedať, získal si svojho brata. Ak si nedá povedať, priber si ešte jedného alebo dvoch , aby „ústami dvoch alebo troch svedkov bola potvrdená každá výpoveď“. Ak ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. “ Tento príkaz by sa nikdy nedal realizovať, keby cirkev neexistovala, alebo bola nedôležitá. Nielenže teda cirkev má v Božom pláne dôležité miesto, ale je potrebné, aby v Cirkvi bola určitá vnútorná organizovanosť a disciplína.

Pánom cirkvi je jedine Ježiš Kristus, ktorý ju vedie a riadi. Cirkev nepatrí žiadnemu človeku, úradu či funkcii, aby v nej ktokoľvek mohol panovať či inak uplatňovať svoju moc. Ježišovi patrí absolútna autorita v cirkvi, pretože je mu daná „všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18), všetko stvorenie je mu poddané (Fil 2,10) a on bude na súdnej stolici Božej (2 K 5, 10) súdiť živých i mŕtvych (Sk 10,42).

Apoštoli boli poverení byť svedkami Ježišových slov, jeho ukrižovania a vzkriesenia. Ich autorita nebola ich vlastná, nemali ju pod svojou kontrolou, ale bola to sprostredkovaná či delegovaná autorita. Neboli korektormi Božieho zjavenia, ale jeho zástupcami. Prvý veriaci si hneď od začiatku uvedomovali potrebu náležitej administratívy, aby sa Božie slovo mohlo ďalej zvestovať. Cirkev najskôr ustanovila sedem mužov, ktorí sa všeobecne považovali za prvých diakonov (Sk 6,1-6).

Vybralo ich zhromaždenie (v. 3), aby dohliadli na rozdeľovanie potravy, a boli ustanovení apoštolmi kladením rúk (v. 6). Apoštoli sa tak mohli nerušene venovať kázaniu a učeniu (v. 4). Ďalej sa vo vedúcom postavení v jeruzalemskom zbore objavuje skupina „starších“ (Sk 11,30), ktorí boli pravdepodobne zvolení podobným postupom, aký viedol k ustanovenia siedmich diakonov (Sk 14,23). Mali pomáhať apoštolom v ich vedúcej úlohe, ako sa to prejavilo aj v čase jeruzalemského koncilu (Sk 15,2.22)

Okrem apoštolov najväčšiu autoritu v miestnych zboroch našli starší (presbyteroi) a tiež biskupi (episkopoi; Sk 20,17.28; Tt 1,5.7; por. 1 Pt 5,2). Tieto dva termíny sa v tejto dobe navzájom zamieňali. Jednou z hlavných úloh starších a biskupov bola všeobecná pastorálna starostlivosti a dozor (Sk 20,17-28; 1 ​​Pt 5,1-3). Okrem toho mali zvláštne úlohy, napr. navštevovali chorých (Jak 5,14), vyučovali zdravé učenie a vyvádzali z omylu ľudí, ktorí tvrdili opak (1 Tim 3,1-2; Tt 1,5.9).

Pracovali medzi spoluveriacimi, boli ich „predstavenými v Pánovi“ a napomínali ich (1 Tes 5,12). Ich trvalá úloha je dosvedčená zoznamom vlastností (1 Tim 3 a Tt 2), ktorými sa museli títo vedúci vyznačovať. Miestne cirkevné zbory uplatňovali svoju autoritu nielen pri výbere svojich miestnych vedúcich, ale aj poverovali poslov, ktorí boli posielaní do iných zborov (Sk 11,22), alebo sprevádzali apoštolov (2 K 8,19). Zbor v Antiochii ustanovil Barnabáša, Pavla a niektorých ďalších, aby spolu reprezentovali jeho stanovisko na koncile v Jeruzaleme (Sk 15,1-2).

Miestne zbory niesli tiež zodpovednosť za čistotu učenia a života. Súčasťou ich zodpovednosti bolo i skúmanie duchov (1 Ján 4,1), keď každý veriaci je pomazaný Duchom Svätým (1 Ján 2,20), a teda schopný rozsievať pravdu (v. 27). Už vo svojej prvej epištole Pavol trvá na to, aby miestny zbor „všetko skúmal“ a „dobrého sa držal“ (1 Tes 5,21). To isté platí pri uplatňovaní cirkevnej disciplíny. Keď všetky ostatné prostriedky zmierenia zlyhali, sporné veci medzi členmi zhromaždenia mal riešiť miestny zbor (Mt 18,15-17).

Ďalej je z Písma zrejmé, že miestny zbor nežije v izolácii alebo nezávisle na ostatných miestnych zboroch. Skutočnosť, že jednota a úzke vzájomné vzťahy zborov sú žiaduce, nepochádza len z ich praktickej prospešnosti či potreby spolupráce, vzájomnej rady alebo bratskej pomoci. Základ jednoty zborov spočíva predovšetkým v samotnej povahe Cirkvi, ktorá je jedna a je nedeliteľná. Novozákonný obraz „tela“ to potvrdzuje (1 K 10,16-17; 12,12.27). Kristus nemá veľa tiel, ale len jedno, a to jedno telo sa musí prejaviť v jednote a vzájomnej blízkosti celej Cirkvi, miestnych zborov i univerzálnej Cirkvi (Ef 4,1-6).

Keď sa mal riešiť problém, ktorý sa týkal viac zborov, bol do Jeruzalema zvolaný koncil, na ktorý prišli zástupcovia zborov (Sk 15). Závery koncilu boli založené na Písme a ním podložené, a preto majú takú autoritu, že sú pripisované Duchu Svätému (Sk 15,28). Niet pochýb o tom, že uznesenie Koncilu, ako zdravá interpretácia a aplikácia Božej vôle, nebolo len odporúčanie adresované niektorým kresťanom, ale považovalo sa za záväzné pre všetkých zbory.

Na svojej druhej misijnej ceste Pavol spolu so Sílasom prišli do Derby a Lystry v Lykaonii, prešli oblasť Frygie a Galácie (Sk 16,6), teda nielen Antiochie, Sýrie a Cilice, z ktorej boli vyslaní delegáti na koncil. „Vo všetkých mestách, ktorými prechádzali, odovzdávali záväzné ustanovenia, na ktorých sa uzniesli apoštoli a starší v Jeruzaleme.“ (V. 4) Výsledkom bolo, že „sa cirkvi upevňovali vo viere a počet bratov rástol každým dňom“ (v. 5). To je jasným príkladom nutnosti zhromaždenia celej Cirkvi, ktoré má záväznú autoritu.

II. Výkladové poznámky

1. Naše slovo „cirkev“ je odvodené od gréckeho slova „kyriakon“, čo znamená „patriaci Pánovi“. Hebrejské slovo „káhal“ zhromaždenie, čo znamená tiež grécke slovo „ekklesia“, ktoré sa používa v Novom zákone. Slovo „ekklesia“ pochádza etymologicky z ek-kaleo, ktoré znamená „vy-volať“, „povolať z“, a v Novom zákone je použité celkom 112krát.

Slovo „cirkev“ najčastejšie znamená spoločenstvo kresťanov na určitom mieste, bez ohľadu na to, či sa zhromaždili na bohoslužbu, alebo nie (Sk 5,11; 11,26; Rim 16,4; 1 K 11,18; 14,19.28. 35; 16,1; Gal 1,2; 1 Tes 2,14). V iných prípadoch označuje skupinu veriacich, ktorá sa zhromažďuje v domove niektorého z nich (Rim 16,23; 1 K 16,19; Ko 4,15; Fm 2). Môže označovať skupinu zborov v určitej oblasti (Sk 9,31) alebo kresťanov ako celok (Mt 16,18; 1 K 10,32; 11,22; Ef 4,11-16). V najširšom chápaní znamená spoločenstvo v duchovnom a univerzálnom zmysle (Ef 1,20-22; 3,10.21; Ko 1,18; Fil 2,9-11).

2. Jednota miestnych zborov je v Písme vyjadrená ich spoločnou vierou a praxou, ako aj vzájomnou spoluprácou. Apoštol Pavol opakovane informuje veriacich o tom, čo sa deje v ostatných častiach rímskeho impéria, aby si boli vedomí globálnych vzťahov, do ktorých ich priviedlo evanjelium (Ko 1,6.23; 1 Tim 3,16). Veriaci v Korinte si majú uvedomovať, že sú spojení „so všetkými, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista, nech sú zhromaždení kdekoľvek“, ktorý je „ich Pánom aj naším“ (1 Kor 1,2). Existuje „spoločná viera“ (Tit 1,4; 2 Pt 1,1), „viera raz navždy odovzdaná Božiemu ľudu“ (Ju 3).

Tento duch jednoty je vyjadrený v pozdravom jedného zboru iným zborom (Rim 16,16; 1 K 16,19; Fil 4,22), je tiež zrejmý z odporúčacích listov, posielaných z jedného zboru do druhého alebo zo skutočnosti, že dobre známi vedúci odporúčajú bohabojných učiteľov ďalším zborom (Sk 18,24-28; 2 K 3,1; Rim 16,1-2; Ko 4,10). Veriaci sa majú živo zaujímať o to, čo sa deje v iných zboroch alebo častiach sveta (por. 2 Kor 9,2-5; Ko 4,16).

Sú nabádaní k tomu, aby mali účasť na všetkom, čo sa koná aj v iných zboroch, a prijali jednotný spôsob správania (1 K 16,1-4; 11,16). „A tak to nariaďujem v cirkvách všade,“ píše Pavol veriacim v Korinte (1 Kor 7,17). Pretože ich chcel otcovsky napomenúť, posiela k nim Timoteja, ktorý „vám pripomenie môj spôsob jednania v Kristovi, ako učím v každej cirkvi“ (1 Kor 4,17), a pokarhá ich za ich nezávislý postoj: „Vyšlo snáď slovo Božie od vás ? Alebo prišlo len k vám samotným? “ (1 K 14,36)

Je zrejmé, že jednota v Novom zákone nie je len skutočnosťou, ktorá sa dosiahne až na konci sveta a ktorú treba dychtivo očakávať (Ef 4,8-14), ale že je to do značnej miery skúsenosť cirkvi už v prítomnosti. Prví kresťania, spojení svojím Pánom v jedno telo, ktorého hlavou je Kristus, sú nabádaní, aby pamätali, že je „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4,5).

3. Nie je pochybností o tom, že cirkev potrebuje byť organizovaná, otázkou len je, akou formou. Cirkevné organizácie by mali brať do úvahy skutočnosť, že najvyššou autoritou v cirkvi je Ježiš Kristus a že náboženský nátlak vyvíjaný na svedomí v Božom mene je tou najstrašnejšou formou nadvlády.

Cirkevná organizácia, ktorá v hriešnom svete má v rôznych dobách rôzne podoby, nesmie prehliadať princíp kňazstva všetkých veriacich, teda, že každý jednotlivec má priamy prístup k Bohu a jeho milosti. Cirkev nerozhoduje o večnom údele človeka, dokonca ani nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Cirkev nie je možné stotožniť s kráľovstvom Božím na zemi. Cirkevná organizácia nemá slúžiť na udržiavanie organizácie a štruktúry, ale napomáhať cirkvi pri plnení jej poslania.

Nemal by sa prehliadať ani fakt, že žijeme v prostredí hriechu, v ktorom sa aj pri najlepších motívoch môže stať, že osobné túžby, ambície a plány sa stotožňujú s dobrom spoločenstva. Preto v Cirkvi musí byť autorita rozdelená medzi viac jednotlivcov, aby sa zabránilo jej zneužívaniu, a musí existovať spôsob, ako odvolať vedúcich, keby k niečomu takému došlo. Nikto by nemal mať záruku, že bude nositeľom cirkevného úradu až do smrti; dokonca ani príliš dlhá doba neprospieva dobru Cirkvi ako celku.

V priebehu dejín sa používali predovšetkým tieto modely cirkevné organizácie: hierarchický, kongregacionalistický, presbyteriálne-konziliárny. Hierarchický model je autoritatívne, v ktorom rozhodnutia vyšších zložiek sú záväzné pre všetky nižšie zložky na celom svete. Výhodou je kontinuita s minulosťou, ako aj rovnaká vierouka po celom svete. Nevýhodou je, že predstavitelia cirkvi sú menovaní a cirkev je riadená takmer výhradne duchovenstvom.

V kongregacionalistickém modeli miestny zbor rozhoduje o všetkých svojich záležitostiach a nikto mu nie je nadriadený vieroučne, a často ani organizačne. Výhodou je, že predstavitelia sú volení, a tým aj odvolateľní, a že vedie k širšiemu zapojeniu členstva. Nevýhodou je, že o teologických otázkach sa rozhoduje demokratickým hlasovaním (niekedy je ťažké uplatniť autoritu nad ľuďmi, ktorí človeka platia) a že rôzne zbory v celosvetovom meradle sa od seba niekedy značne líšia vo vierouke.

Posledný model sa snaží spojiť výhody predchádzajúcich dvoch modelov a minimalizovať ich nevýhody. Na nižších úrovniach je cirkev organizovaná viac demokraticky, na vyšších viac hierarchicky.

III. Praktický dôsledok

Cirkev nie je svetskou organizáciou, politickou stranou alebo klubom ľudí, ktorí majú rovnaké záľuby. Je to spoločenstvo založené Ježišom Kristom, ktoré má prinášať evanjelium o spasení „každému národu, pokoleniu, jazyku i ľudu“ (Mt 28,18-20; Zj 14,6-7).

Počas svojho pôsobenia na zemi Kristus ustanovil cirkev – spoločenstvo veriacich, aby práca na tom, čo začal, mohla pokračovať. Tak jednotlivec má nielen možnosť verejne prejaviť svoj vzťah ku Kristovi tým, že sa začlení do spoločenstva, ktorého hlavou je sám Kristus, ale ako Kristov „učeník“ sa tiež zapojí do práce, pre ktorú ho Ježiš uschopní.

Je možné namietať, že dnešná cirkev je vzdialená Božiemu ideálu, že nie je dokonalá. To však nie je dôvod, aby sme zostali stáť osamote. Boh chce, aby jeho cirkev odrážala Boží ideál, aby bola čistá, dobrá, vznešená, nepoškvrnená (Ef 5,25-27). Cirkev, to sú však predovšetkým vzťahy horizontálne a vertikálne, a na nich sa musí trvalo pracovať, musí sa zveľaďovať. Každý člen tela Kristovho má zodpovednosť urobiť všetko pre to, aby tieto vzťahy udržiaval funkčné.

Cirkev je spoločenstvo, v ktorom sa učíme žiť spoločne, v príprave na to, že raz budeme spolu žiť večne. Hádavý a sebeckí ľudia, ktorí prehliadajú práva druhých, v Božom kráľovstve nebudú. Preto najdôležitejšou výzvou súčasnej cirkvi nie je ani tak dolešťovať doktrinálnu čistotu, ale predovšetkým byť nemocnicou liečiacich sa hriešnikov, ktorí sú na ceste k nebesiam. Ako taká sa bude skladať z ľudí, ktorí sa naučili vážiť si druhých, dokonca aj vzdať sa svojich práv, keď to prinesie jednotu a vzájomné spoločenstvo.

Taká jednota však nie je na úkor identity jednotlivca, ale je tvorená pestrofarebnou rozmanitosťou ľudskej odlišnosti a rozdielnosti. „Keď si uvedomíme, aká vzdialenosť delí cirkev od jej cieľa, môže sa stať, že ruka natiahnutá k pluhu zase klesne.“ (K. Barth) Len tvárou v tvár našej malosti si uvedomujeme veľkosť úlohy, ktorá je nám zverená. Keď pochopíme dôvod existencie cirkvi, uvedomíme si, aj napriek všetkej jej biede, že patriť k cirkvi je úžasná prednosť. A tá bieda môže byť menšia, ak začneme každý sám u seba.

Súvisiace videá a dokumenty