Zvieratá a ich postavenie v Biblii

STVORENIE ZVIERAT A ICH ÚLOHA VO VZŤAHU K ČLOVEKU

(Čítanie pred: Žalm 104:10–30 a Genezis 1:20–31)

Vidíme, že aj zvieratá boli stvorené, a to dokonca skôr ako človek. Tento fakt môžeme vnímať rôznymi spôsobmi. Môžeme sa pozrieť na to, že človek je korunou stvorenia, pretože bol stvorený až na koniec, a každá „vyššia verzia“ stvorenia je chápaná ako dokonalejšia – podobne ako pri vývoji počítačového softvéru.

Na druhej strane, môžeme vnímať, že zvieratá sú tu dlhšie, teda sú „skúsenejšie“ a hodné väčšej úcty a rešpektu, podobne ako ľudia staršieho veku. Každopádne, zvieratá sú súčasťou Božieho stvorenia a ako také boli stvorené Bohom – nie na Jeho obraz ako človek, ale určite s rovnakou láskou.

Biblia nám hovorí, že človek mal dať zvieratám mená (Genezis 2:19) a že Hospodin Boh postavil človeka do záhrady Eden, aby ju obrábal a strážil (Genezis 2:15). Človek má nad zvieratami panovať. To všetko znamená, že človek ich má viesť, môže ich „povolávať a odvolávať“, podobne ako má moc riadiť veci okolo seba. To však vôbec neznamená, že človek dal zvieratám život alebo že je posledným pánom ich života.

Zvieratá sú však aj niečím viac. Sú spoločníkmi človeka a majú vytvoriť spoločenstvo, v ktorom človek môže napĺňať úlohu rozvíjať raj. Hoci sa Boh pokúsil vyriešiť človekovu samotu privedením zvierat, človek medzi nimi nenašiel ideálneho spoločníka. Čítame, že Boh označil za „nie dobré“, aby bol človek sám, a preto sa rozhodol stvoriť mu partnera. Zvieratá teda boli od začiatku Bohom zamýšľané ako spoločníci, nie len ako potrava alebo nástroje na prácu.

Áno, zvieracia spoločnosť bola pre naplnenie človeka nakoniec nedostatočná, ale samotná skutočnosť, že Boh sa takto „pokúsil“ vytvoriť spoločenstvo so zvieratami, povyšuje zvieratá nad úroveň obyčajných neživých vecí či potravy. Zároveň to znamená, že pre plné spoločenstvo človeka zvieratá nestačia. To však neznamená, že sú bez hodnoty alebo že by ich človek mal znižovať. Zvieratá jednoducho stoja na inej úrovni než ľudia.

Otázne je, či vôbec môžeme povedať, že sú „nižšie“, pretože naše posudzovanie vyššieho a nižšieho je vždy len pochybné, subjektívne a často zavádzajúce. Problém je v tom, že človek, ktorý sa nachádza v raji medzi zvieratami, s nimi nemôže vstúpiť do plnej komunikácie, ktorá by tento vzťah prehĺbila. Zvieratá však medzi sebou v rámci svojho druhu komunikujú spôsobom, ktorý je omnoho lepší, než aký s nimi dokáže mať človek. Sú schopné dorozumievať sa vlastným spôsobom, ktorý človek nechápe, ale o ktorom nemáme právo súdiť v ľudských kategóriách „nižšieho“ a „vyššieho“. Stačí prijať, že ich spôsob je jednoducho „iný“.

STVORENIE ZVIERAT A POHĽADY NA ICH POSTAVENIE

Mimo Biblie sa stretávame s tromi základnými pohľadmi na zvieratá:

• zviera ako vec,
• zviera ako bytosť rovnocenná človeku,
• zviera ako božská bytosť.

Zviera ako vec je typické pre materialistické myslenie a výrazne prevládalo najmä v období socializmu. Tento prístup sa prejavoval aj v právnom systéme, keď napríklad týranie zvierat bolo považované iba za poškodzovanie majetku v socialistickom vlastníctve. Človek si mohol so svojím zvieraťom robiť v podstate čokoľvek. Tento postoj sa však objavuje aj v kapitalistickom trhovom hospodárstve, kde sú zvieratá často chápané predovšetkým ako tovar – predmet trhu a zisku.

Typickým príkladom je veľkochov brojlerov, ošípaných a iných zvierat, kde sú zredukované na objekty ekonomického zisku bez ohľadu na ich životné potreby. Zviera ako tvor rovnocenný človeku je myšlienka, ktorá sa začala presadzovať v 18. a 19. storočí počas bojov za ľudské práva a dnes sa prejavuje v hnutí za „práva zvierat“. Podľa evolučnej teórie sú si ľudia a zvieratá rovní, pretože vznikli rovnakou náhodou a vývojom – rozdiel je len v tom, že človek údajne dospel k vyššiemu štádiu.

Myšlienka rovnosti človeka a zvieraťa sa však objavuje aj v niektorých náboženstvách, najmä vo východných systémoch ako v Indii, kde sa verí v reinkarnáciu a platí zásada nezabíjania živých tvorov. Zabitie zvieraťa sa chápe ako zabitie vlastného príbuzného, ktorý sa môže nachádzať v inom štádiu existencie.

Zviera ako božská bytosť je postoj typický pre staroveký Egypt, kde sa zvieratá uctievali ako vtelenia bohov. Požívali obrovskú úctu a prinášali sa im obete. Pripomeňme si posvätné mačky či krokodíly, ktoré mali výnimočné postavenie. Podobne v Indii bolo ešte donedávna nemysliteľné zabiť kravu, aj keby ľudia trpeli hladom. Tento prístup ukazuje, ako sa vnímanie zvierat líši v rôznych kultúrach a náboženstvách.

Biblický pohľad na zvieratá je však odlišný. Podľa Písma sú zvieratá súčasťou Božieho stvorenia, teda Božím dielom rovnako ako človek. Tento pohľad nevyplýva z darwinizmu, ale z viery v Boží stvoriteľský plán. V tomto zmysle sú si človek a zviera rovní v pôvode, pretože obaja pochádzajú z Božej ruky. Genezis dosvedčuje, že tak zvieratá, ako aj človek boli stvorení Bohom. Tento prístup nachádzame aj v živote Františka z Assisi, ktorý zvieratá nazýval „bratmi“. Bol si vedomý bratstva vo stvorení a prejavoval zvieratám úctu a láskavosť.

Biblia však zároveň jasne oddeľuje človeka od ostatných tvorov. Človek je nad prírodou, čo je súčasťou Božieho zámeru. Má si ju podmaniť a múdro spravovať, nie ničiť. Vládnuť prírode neznamená zneužívať moc, ale starať sa o dobro tých, ktorým je zverená. Biblia tiež ukazuje, že Bohu záleží aj na živote zvierat:

„Lebo moja je všetka lesná zver i dobytok na tisíci vrchoch. Poznám každého vtáka v horách a poľná zver je pri mne.“ Žalm 50:10–11.

„A mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom žije viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozoznať pravicu od ľavice – a k tomu toľko zvierat?“ Jonáš 4:11.

Tento verš sa týka významu hebrejského slova „behema“ (בהמה), ktoré sa často prekladá ako „dobytok“ alebo „zvieratá“. Mnohí si ho spájajú s majetkom, produktmi či hospodárskym úžitkom. V kontexte knihy Jonáš je však zrejmé, že ide o život samotných tvorov, o ktoré sa Boh stará so súcitom. Boh ľutoval nielen ľudí, ale aj zvieratá. Tento text ukazuje, že Boh má súcit so všetkými živými bytosťami. Zvieratá nie sú iba majetkom človeka, ale majú vlastnú hodnotu v Božom pláne.

Hebrejský text nás preto vedie k tomu, aby sme zvieratá nevnímali len ako materiálne veci, ale ako živé bytosti, ktoré majú svoje miesto v stvorení a o ktoré sa Boh zaujíma. Tento pohľad nás privádza k hlbšiemu pochopeniu zodpovednosti človeka voči prírode a rešpektu k zvieratám ako k súčasti Božieho diela.

BOH SA STARÁ O VŠETKY ZVIERATÁ

Žalm 147:9 – „Zvieratám dáva potravu, aj mláďatám krkavcov, keď kričia.“
Matúš 6:26 – „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú ani nezhromažďujú do stodôl, a predsa ich váš nebeský Otec živí.“

Zabíjanie a smrť zvierat súvisia s ľudským hriechom. Platí to nielen pre zabíjanie zvierat človekom, ale aj pre zabíjanie medzi samotnými zvieratami. Pred pádom človeka neexistujú žiadne zmienky o smrti zvierat, práve naopak – Boh dosvedčuje, že všetky tvory, vrátane človeka, sa budú živiť zelenými bylinami (Genezis 1:29–30). Tento raj bez smrti a násilia bol narušený až pádom človeka, keď zhrešil a bol vyhnaný z raja. Pád človeka mal kozmické dôsledky pre celé stvorenie – zem bola prekliata kvôli človeku (Genezis 3:17–18).

Skrze hriech človeka vstúpila do sveta smrť – nielen do sveta ľudí, ale aj do sveta zvierat. Zvieratá nešíria smrť pre svoj hriech, ale pre hriech človeka. Zvieratá umierajú nevinne, kvôli hriechu ľudstva – potomkov Adama a Evy.

Po potope Boh uzavrel zmluvu s Noachom a dal ľuďom jasné pokyny pre život na zemi po páde. V Genezis 9:1–4 dal Boh človeku povolenie zabíjať zvieratá pre potravu, ale len tie, ktoré boli označené ako čisté. Tento pokyn prišiel v čase, keď bola zem po potope zničená a rastlinná potrava už nebola k dispozícii. Smrť a utrpenie zvierat sa tak stali súčasťou prekliatia zeme pre hriech človeka.

Zabíjanie zvierat pre potravu bolo pôvodne obmedzené Božím príkazom iba na čisté zvieratá. Tým Boh stanovil hranice – ukázal, že ľudské zabíjanie nemá byť bezmedzné. Hoci dnes presne nevieme, prečo Boh určil niektoré zvieratá za čisté, možno to chápať ako praktické aj morálne obmedzenie – jednak preto, že nie všetky zvieratá boli vhodné na jedenie, a zároveň preto, aby človek nepodľahol deštruktívnemu sklonu zabíjať všetko živé.

Otázka však znie – čo so zvieracími obeťami, ktoré Boh prikázal Izraelcom? Milióny zvierat boli obetované a pre mnohých ľudí dnes, ktorí si vážia život zvierat, je tento starozmluvný systém ťažko pochopiteľný. No obete mali hlboký symbolický význam. Neboli prejavom Božej krutosti, ale dôsledkom ľudského hriechu. Ukazovali, že hriech má svoje následky a stojí životy, čo bolo vyjadrené v symbolickom akte zabitia.

Pre človeka 21. storočia sa to môže zdať kruté a nespravodlivé, ale krutý nie je Bohov príkaz, krutý je samotný hriech, ktorý tieto obete spôsoboval. Boh nežiada krv, aby sa nasýtil – obete mali poukázať na realitu hriechu a potrebu zmierenia.

Boh však nakoniec prišiel sám obetovať svoj život, aby ľudia mohli žiť a aby už nebolo potrebné, aby nevinné zvieratá umierali. Zničenie jeruzalemského chrámu v roku 70 znamenalo koniec zvieracích obetí, ktoré už naplnili svoj zmysel. Ich cieľom bolo predobraziť Kristovu obeť, ktorá ukázala, že hriech prináša smrť, ale zároveň otvorila cestu k spáse pre celé ľudstvo.

Boh však opakovane zdôrazňuje, že po obetiach netúžil, pretože pre Neho neboli cieľom:

Ozeáš 6:6 – „Chcem milosrdenstvo, nie obeť, poznanie Boha je viac než zápalné obety.“
Príslovia 21:3 – „Zachovávať spravodlivosť a právo je Hospodinovi milšie ako obeta.“
Žalm 40:7 – „Obetné hodiny ani obetu si nežiadal, otvoril si mi uši; nežiadal si zápalnú obetu ani obetu za hriech.“

Smrť a utrpenie vo svete nie sú večné. Boh ich nechce a raz ich odstráni. Spása človeka v Ježišovi Kristovi má dôsledky pre celé stvorenie – nie len pre ľudskú dušu, ale aj pre prírodu a zvieratá. Prorok Izaiáš predpovedal túto obnovu, keď sa Boží plán spásy rozšíri na celý svet:

„Vlk bude prebývať s baránkom, leopard bude odpočívať s kozľaťom, teľa, levíča i dobytok budú spolu a malý chlapec ich bude vodiť. Krava sa bude pásť s medvedicou, ich mláďatá budú spolu odpočívať, lev bude žrať slamu ako vôl. Dieťa sa bude hrať nad dierou zmije a do brloha jedovatého hada vloží ruku. Nebude sa páchať zlo ani ničiť na celej mojej svätej hore, lebo zem bude plná poznania Hospodina, ako vody pokrývajú more.“ (Izaiáš 11:6–9)

Symbol spolužitia vlka s baránkom ukazuje na obnovenie harmónie v prírode aj medzi ľuďmi. Tento obraz vyjadruje víziu Božieho kráľovstva, kde už nebude žiadneho zla, bolesti ani konfliktov medzi človekom a ostatným stvorením. Túto nádej opisuje aj apoštol Pavol v Liste Rimanom 8:18–21:

„Lebo mám za to, že utrpenia terajšieho času nie sú hodné porovnania s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. Celé stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov. Veď stvorenstvo bolo podriadené márnosti – nie dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podrobil – no má nádej, že aj ono bude oslobodené z otroctva skazy a uvedené do slobody a slávy Božích detí.“

Často sa pýtam, či Boh vzkriesi zvieratá. Táto otázka je pre mňa osobne veľmi citlivá – zvlášť keď zomrie zvieratko, ktoré som mal rád. Je pravda, že v Biblii nenájdeme priamu odpoveď, ktorá by jasne hovorila o vzkriesení zvierat. Na druhej strane, nie je tam ani žiadna odpoveď, ktorá by to vylučovala.

Keď uvažujem nad hĺbkou Božej lásky, verím, že život zvierat sa smrťou nekončí. Som presvedčený, že na novej Zemi budú opäť žiť spolu s nami, pretože nezhrešili a trpeli dôsledkami ľudského hriechu nevinne. Tak ako celé stvorenstvo, aj ony budú obnovené a oslobodené. To, že zvieratá budú súčasťou nového stvorenia, je zrejmé aj zo slov Izaiáša 11:6–9, kde čítame o vlkovi prebývajúcom s baránkom a o harmónii všetkých tvorov.

Zvieratá patria do raja. Už v staroorientálnych záhradách okolo svätýň existovali malé zoologické záhrady, kde spolu žili skrotené a pokojné zvieratá ako symbol mieru a súladu. Tento obraz bol predobrazom raja, kde vládne pokoj a bratské spolužitie všetkých tvorov. Slovo „paradeizos“ pochádza z perzštiny a znamená „záhradu“ – nie len miesto plné rastlín, ale aj priestor, kde spolu prebývajú zvieratá a človek.

Už dávne civilizácie si takto predstavovali dokonalý vek pokoja a jednoty, blažené obdobie, kde vládne mier medzi všetkými živými bytosťami.

ÚCTA K ŽIVOTU: ETIKA, EKOLOGIA A VIERA V OCHRANU ZVIERAT

My, ľudia, nie sme pánmi života. Nie sme bohmi. Nemáme v rukách moc nad životom – ani nad ľudským, ani nad zvieracím. Život nevlastníme, nestvorili sme ho a preto ho nesmieme svojvoľne ničiť. Keď ničíme život bez dôvodu, porušujeme Boží zámer a staviame sa proti samotnému Stvoriteľovi.

Ako hovorí profesor Heller, zvierací život môže byť obetovaný len v mene života – teda iba vtedy, keď je to nevyhnutné na jeho zachovanie. Smrť zvieraťa má byť vedomá obeta, nie rozmar. Smie sa uskutočniť len vtedy, keď človek koná ako správca Božieho stvorenia, ako opatrovník a pestovateľ života, nie ako jeho ničiteľ. Zvierací život smieme vziať len z nevyhnutného dôvodu.

Aj nám Boh dáva život skrze obetu – a napokon prostredníctvom najvyššej obete Ježiša Krista. Každý deň žijeme z moci obete, rovnako ako kedysi Izraeliti žili z obetovaného mäsa oviec a kôz. Moc obete preniká celým stvorením a dáva mu život. Každý živočíšny život je možný len preto, že žije z iného života – z rastlín alebo iných živočíchov. Ich smrť, ich „obetovanie“, umožňuje existenciu ďalších. Tento princíp presahuje aj oblasť potravy – celá naša civilizácia stojí na obetiach minulého života.

Naša technika, energia aj pohodlie vznikajú z obetí. Uhlie a ropa, hlavné zdroje energie, sú zvyšky dávneho života, ktorý bol kedysi zničený, no teraz slúži novému životu. Za každým listom papiera (z porazeného stromu), za kožou, chemikáliami či kozmetikou (z ropy), ba aj za tehlou vypálenou uhlím, sa skrýva život, ktorý sa obetoval, aby slúžil ďalej.

Albert Schweitzer, kresťan, teológ a lekársky misionár v Afrike, hovoril o „úcte k životu“ – nielen k ľudskému, ale aj k životu všetkých bytostí. Bola to jedna z jeho hlavných životných filozofií. Jeho slová sú výstižné:

„Som život, ktorý chce žiť, uprostred života, ktorý chce žiť.“

Keď človek premýšľa o sebe a o svete, uvedomuje si, že jeho vôľa k životu existuje v spoločenstve iných vôlí k životu. Tak ako my túžime po živote, radosti a vyhýbame sa bolesti, rovnaká túžba a rovnaký strach sú prítomné v každej živej bytosti. Každý život má preto vnútornú hodnotu, nech už je prejavený alebo tichý. Človek, ktorý začne naozaj myslieť, zistí, že musí mať rovnakú úctu k životu všetkých tvorov – rastlín, zvierat i ľudí.

Etický človek je ten, kto považuje každý život za svätý a usiluje sa pomáhať všetkému živému, ktoré je ohrozené. Dnes by sme túto myšlienku mohli nazvať ekologickou etikou – ochranou prírody a rešpektom voči všetkým živým bytostiam. Podobne to vyjadril aj Andrew Linzey, anglikánsky kňaz, teológ a profesor na Oxfordskej univerzite. Podľa neho nasledovať Krista znamená stáť na strane tých najviac utláčaných. A v dnešnom svete nie sú bytosti viac utláčané než zvieratá – či už v masovom chove, pokusoch v laboratóriách, alebo pri bežnom vykorisťovaní. Linzey to vystihol slovami:

„Ako kresťania musíme stáť na strane chudobných a utláčaných ľudí tohto sveta – a na strane zvierat.“

VZŤAH ĽUDÍ A ZVIERAT PODĽA BIBLIE: ÚCTA A SPOLOČENSTVO

Biblia svedčí o tom, že ľudia a zvieratá patria do úzkeho spoločenstva a sú si navzájom blízki. Aj keď má človek v Božom pláne osobitné postavenie, Písmo jasne ukazuje, že zvieratá sú prirodzenou súčasťou ľudského prostredia a zohrávajú v ňom dôležitú úlohu. Rovnako ako všetky Božie stvorenia, aj ony majú oslavovať Stvoriteľa. Biblia nás učí úcte k zvieratám a pripomína, že aj ony sú súčasťou Božieho zámeru so svetom.

Staroveký človek žil s prírodou v oveľa väčšej blízkosti než my dnes. Jeho vzťah k zvieratám bol bezprostredný a prirodzený. Zvieratá preňho neboli len „kusom mäsa na tanieri“, ale spoločníkmi v každodennom živote – tvorcami, ktorých Boh stvoril s láskou a účelom. Tento pohľad je v úplnom súlade s biblickou víziou stvorenia, kde všetko, čo Boh stvoril, je dobré, hodnotné a zasluhuje si úctu.

V časoch cirkevných otcov ľudia verili, že jeleň sa nechá chytiť, ryba uloviť a včela nám dáva med. Tento obraz vyjadroval myšlienku, že zvieratá dobrovoľne zdieľajú svoje dary, nie že sú len objektmi ľudskej moci. Tento postoj odzrkadľuje hlboký rešpekt voči prírode a vnímanie zvierat ako tvorov, ktorí s nami spolupracujú a nie sú len prostriedkami pre náš úžitok. Biblia tento prístup jasne potvrdzuje:

„Spravodlivý má súcit so svojím dobytkom, ale srdce bezbožníkov je kruté.“ (Príslovia 12:10)

Spravodlivý človek je ten, ktorý cíti súcit so zvieratami a rešpektuje ich život. Kto necíti ľútosť nad ich utrpením, odhaľuje svoju neláskavosť a tvrdosť srdca. Aj v našom kultúrnom prostredí sa hovorí, že „podľa toho, ako sa človek správa k zvieratám, možno poznať, aký je“. Táto múdrosť podčiarkuje etickú zodpovednosť v zaobchádzaní so zvieratami, ktoré sú živými bytosťami, nie vecami.

Boh stvoril človeka z lásky – a s rovnakou láskou stvoril aj zvieratá. Nie sú to neživé predmety, ale živé tvory so svojou vôľou k životu, schopné cítiť bolesť i radosť. Sú súčasťou Božieho zázraku stvorenia rovnako ako človek. Hoci človek svojím hriechom priviedol svet k zániku, zodpovednosť za jeho obnovu nesie práve on. Boh mu dal moc, ale aj povinnosť starať sa o všetko živé.

Človek bol obdarený rozumom a morálnym cítením, a preto je schopný rozlišovať dobré od zlého – aj v oblasti zaobchádzania so zvieratami. Kresťania často zdôrazňujú pomoc ľuďom v núdzi, čo je správne, no nesmieme zabúdať, že Boh miluje nielen človeka, ale aj zvieratá, ktoré stvoril. Preto by sme podľa svojich možností mali chrániť a podporovať život týchto „nemých“ tvorov, ktorí si zaslúžia našu úctu, starostlivosť a súcit.

Ako to krásne vyjadruje parafráza z Listu Efezským 1:10:

„A keď sa naplní čas, privedie Boh všetko na nebi i na zemi k jednote v Kristovi. A potom už nebude ani smrti ľudskej, ani smrti zvieracej.“

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )