XIV. Posledná vojna a Had

Po smutnom zábere na horiace a zničené mesto, po deštrukcii Babylona, prichádza radostný obraz. Kapitola 19 predstavuje posledný apokalyptický obraz sveta pred druhým príchodom Ježiša Krista. Aj tu je použitá symbolika. Radosť a blaho vykúpených v nebi sú vyjadrené obrazom svadobnej hostiny. Naopak, scéna záhuby je opísaná príchodom nebeských vtákov, supov a orlov, ktoré sa vrhajú na ľudí a trhajú ich mäso. Ján tým naznačuje, že sa blíži ku koncu svojej knihy.

Osemnásta kapitola bola kapitolou rozlúčky s Babylonom. Slovo Babylon sa už v Zjavení viac nevyskytne. Ako zvyčajne, aj tu sa predohra k cyklu siedmich začína scénou uctievania.

Tento úvod je ozvenou úvodu, ktorý predchádzal siedmim pečatiam (Zj 19:1–10; porov. 4–5). Opakujú sa rovnaké motívy: nebeský trón, okolo ktorého sa všetko sústreďuje, dvadsaťštyri starcov, štyri živé bytosti a Baránok. Totožnosť Toho, kto sedí na tróne, je teraz určená jednoznačne:

„Bohu, ktorý sedí na tróne“ Zj 19:4

Ide o poslednú liturgickú scénu v celej knihe Zjavenie.

Prvýkrát tu nenachádzame zmienku o chráme ani o žiadnom chrámovom zariadení. Všetky rituály a služby zmierenia, ktoré boli viazané na chrám, sú ukončené, a z toho vyplýva, že chrám už nemá dôvod existovať. Súd od tejto chvíle pokračuje mimo jeho múrov. Počas rituálu kippúr bol jeden kozol určený pre Azazela, nie na obetu, ale na vyhnanie do púšte, obťažený hriechmi ľudu (3 Moj 16:9–10, 20–26).

Po kippúr je ľud úplne oslobodený od zla. Nejde len o odpustenie hriechov prostredníctvom obete zmierenia, ale aj o definitívne vyslobodenie od všetkého zla. Diabol, predstavený kozlom pre Azazela, je vyhnaný z tábora a navždy zničený. Od tohto okamihu je všetko naplnené vďačnosťou a chválou.

Podľa židovskej tradície sú dni, ktoré nasledujú po kippúr, dňami radosti, typickej pre sviatok sukkót, slávnosť stanov. Tento sviatok bol nazývaný aj zemán simchaténú, „čas našej radosti“. Počas dní venovaných stavaniu a príprave stanov bol pôst zakázaný.

Celá táto časť knihy Zjavenie znie tónom radosti, ktorá oslavuje zničenie zla a ohlasuje bývanie s Bohom. Po páde Babylona sa Boží ľud pripravuje vstúpiť do Jeruzalema. Slovo haleluja sa v Písme objavuje prvýkrát až na konci Žalmu 104, po oznámení o vyhladení hriešnikov:

„Kiež vyhynú hriešnici na zemi! Kiežby už nebolo bezbožných! Dobroreč, Hospodinovi, moja duša! Haleluja!“ Ž 104:35

Nie je náhoda, že Hallel, skupina žalmov 113–118, pomenovaná podľa opakujúceho sa haleluja, tvorí základ liturgie sukkót. Tieto žalmy sa recitujú osem dní, počas celého trvania sviatku. Jediné miesto v Novom zákone, kde sa slovo haleluja nachádza, je práve v 19. kapitole Zjavenia. Slovo haleluja sa skladá z dvoch hebrejských výrazov: hallal a Jahve, teda „chváľte Hospodina“. Spieva ho veľký zástup, dvadsaťštyri starcov, štyri živé bytosti – celé stvorenie – a napokon aj hlas vychádzajúci od trónu (Zj 19:1–6).

Prvé dve haleluja zaznievajú zo zástupu a vzťahujú sa na minulosť. Prvé vyjadruje uznanie spravodlivosti súdu nad veľkou neviestkou (Zj 19:2). Druhé zosilňuje emóciu pri pohľade na dym, ktorý „vystupuje na veky vekov“ (19:3), ako znak definitívneho zničenia zla. Výraz „na veky vekov“, zameraný na večnosť, sa objavuje aj neskôr (Zj 20:10).

Označuje poslednú fázu súdu, ktorá sa týka satana a zodpovedá záverečnému rituálu kippúr spojenému s kozlom pre Azazela (3 Moj 16:10, 21, 26). Tretie haleluja volajú nebeské bytosti a ich chvála smeruje výlučne k Tomu, ktorý sedí na tróne (19:4). Štvrté, záverečné haleluja zaznieva najsilnejšie. Prorok ho počuje ako hlas mnohých vôd a ako hlas mocných hromov (19:6). Toto haleluja patrí budúcnosti a oslavuje nastávajúcu Božiu vládu.

„Haleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš Boh vševládny: Radujme sa, plesajme a vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho žena sa pripravila“ Zjavenie 19:6–9

Po oznámení smrti neviestky sa kniha Zjavenie v obraze svadby znovu vracia k symbolike manželstva. Boží ľud konečne zaujíma miesto legitímnej manželky Baránka. Vzťah, ktorý spája Boha s jeho ľudom, má povahu manželského zväzku – vzťahu vzájomnej lásky, ktorý zaväzuje oboch partnerov k vernosti a zodpovednosti.

Zodpovednosť manželky je v texte osobitne zdôraznená slovami „pripravila sa“ (19:7). Spasenie teda nie je čisto pasívne. Počíta sa s odpoveďou človeka. Zároveň však proroctvo jasne hovorí, že „jej bolo dané obliecť sa do čistého skvúceho kmentu“ (19:8).

Nielen samotná kvalita odevu, ale aj možnosť obliecť sa je darom zhora. „Kment“ z jemného plátna predstavuje „spravodlivé skutky svätých“ (19:8), zatiaľ čo pri neviestke bol odev znakom okázalého luxusu. Jednoduchosť „čistého skvúceho“ odevu stojí v ostrom kontraste k „purpuru a šarlátu, ozdobenému zlatom, drahokamami a perlami“ (18:16). Pokora a skromnosť manželky sa tak stavia proti pýche a nehanebnosti prostitútky.

Tento takmer symetrický protiklad potvrdzuje, že obe ženy patria v autorovom myslení do rovnakej kategórie. Manželka aj prostitútka sú viazané manželským vzťahom, teda zmluvou. Aj radosť, ktorá zaznieva v svadobných piesňach (19:7,9), je presným opakom smútku, náreku a ticha hudobníkov (Zj 18:10,11,16,19,22).

Toto veľké šťastie náhle zaplavuje pozemskú scénu: „Blahoslavení sú tí, ktorí sú povolaní na Baránkovu svadobnú hostinu“ (19:9). Blahoslavenstvo sa neuzatvára do seba, ale pozýva. Len čo Ján počul tieto slová, padol k nohám anjela, „aby sa mu klaňal“ (19:10). Prorokova reakcia je prekvapujúca a odhaľuje silné emocionálne vytrhnutie. Anjel ho napomína a vracia späť na jeho miesto pripomenutím, že je len spoluslužobník. Uctievanie patrí výlučne Bohu. Na podporu svojich slov uvádza výrok, ktorý sa na prvý pohľad zdá nesúvisiaci.

„Svedectvo Ježišovo je totiž duch proroctva“ Zjavenie 19:10

Táto formulácia pôsobí ako záhada. Opakuje sa na konci knihy v rovnakom kontexte. Aj tam, po vyrieknutí blahoslavenstva, prorok reaguje rovnakým spôsobom a je napomenutý spoluslužobníkom. Porovnanie oboch textov umožňuje pochopiť zámer tejto formulácie.

„Padol som k nohám anjela… Ale on mi povedal: Počúvaj, nie tak! Ja som spoluslužobník tvoj i tvojich bratov… Bohu sa klaňaj“ ZJAVENIE 19:10 · ZJAVENIE 22:8–9

Výrazu „ktorí majú svedectvo Ježišovo“ zodpovedá veta „čo zachovávajú slová tejto knihy“. Inými slovami, „svedectvo Ježišovo“ označuje knihu Zjavenie a jej posolstvo. Svedčiť o Ježišovi znamená zvestovať prorocké posolstvo, ktoré hovorí o konečnej záchrane a dovŕšení dejín. „Svedectvo Ježišovo“ je stotožnené s „duchom proroctva“, teda s Božou inšpiráciou, z ktorej proroctvo vychádza.

„Svedectvo Ježišovo je totiž duch proroctva“ Zjavenie 19:10

Na inom mieste kniha Zjavenie spája Ježišovo svedectvo s povolaním zachovávať Božie prikázania (Zj 12:17).

Zachovávať Božie prikázania a žiť podľa zjavených kritérií znamená v skutočnosti potvrdenie proroctva. Výraz „svedectvo Ježišovo“ treba chápať ako svedectvo zamerané na Ježiša, teda ako svedčenie o Ježišovi. Znakom ducha proroctva, teda pravej Božej inšpirácie, je morálny život a pozornosť venovaná ceste, ktorú vyznačil Boh. Inými slovami, nikto si nemôže robiť nárok na prorockú inšpiráciu bez toho, aby sa tento dôkaz prejavil v jeho živote.

Bez snahy žiť v zhode s princípmi kráľovstva, ktoré človek hlása. Fanatizmus a náboženské výstrelky, často konané v mene tohto prorockého nároku, ktoré opovrhujú etikou a sociálnymi štruktúrami, sú týmto vylúčené. Výraz „svedectvo Ježišovo“ sa preto musí chápať v tomto dvojakom význame. Nie náhodou kniha Zjavenie vidí v „svedectve Ježišovom“ a duchu proroctva základnú črtu „ostatku Božieho potomstva“ (Zj 12:17).

Posledných svedkov očakávajúcich Kristov príchod necharakterizuje len vernosť, ktorá prežila všetky blúdenia a zabudnutia, ale aj zázrak prorockého slova, ktoré im je dané a osvetľuje ich cestu v posledných okamihoch dejín.

Nasledujúce videnie prekvapuje Jána, ktorý sa klania (Zj 19:10). Ján sa obracia k anjelovi a vidí „otvorené nebo“ (Zj 19:11). Až doteraz zaznievali z neba len hlasy alebo sa objavovali anjeli. Pohľad do tohto priestoru mu bol vždy len čiastočne umožnený. Niekedy mu bolo dovolené nazrieť do „otvorených dverí“ (Zj 11:1) alebo do otvoreného chrámu (Zj 11:19; 15:5). Toto je však prvý raz, keď hľadí do úplne „otvoreného neba“.

Teraz je videnie úplnejšie a štedrejšie. Pohľad sa stráca v nekonečne nebeského kráľovstva. Na obzore sa objavuje biely kôň, ktorý nás uvádza na posledné Božie bojové pole. Jednotlivé víťazstvá zhora sa zhodujú s poradím tém siedmich pečatí zo začiatku knihy.

1. biely kôň, koruna, víťazstvo (6:2) – biely kôň, diadémy, víťazstvo (19:11–13)
2. kôň farby krvi, vojna, meč (6:3–4) – armády, preliata krv, vojna, meč (19:14–16; 19–21a)
3. duchovný hlad (6:5–6) – kanibalská sýtosť (19:17–18; pozri v. 21b)
4. smrť, príbytok mŕtvych (6:7–8) – priepasť (20:1–3)
5. duše obetované pre Božie slovo v očakávaní smrti (6:9–11) – duše popravené pre Božie slovo vstávajú z mŕtvych (20:4–6)
6. harmagedonská bitka (6:12–17) – bitka Góga a Magóga (20:7–10)
7. prázdne nebo, ticho, Boží príchod (8:1) – prázdne nebo (20:11–15)

Už od začiatku tohto videnia sme upozorňovaní na vzťah medzi dejinami zobrazenými pečaťami a dianím, ktoré sa začína vystúpením bieleho koňa. V pečatiach predstavoval biely kôň víťazné ťaženie cirkvi pri jej „dobývaní sveta“ (Zj 6:2) v prvej etape jej dejín. Teraz symbolizuje víťazné dobytie vesmíru a nadvládu nad dejinami. Posledný biely kôň nadväzuje na prerušené dielo prvého a dovádza ho k naplneniu.

V obraze pečatí niesol jazdec na bielom koni mierumilovný úmysel a svoje zbrane nepoužil. Tu sa na bielom koni objavuje bojovník, ktorý používa meč proti národom a prelieva krv (Zj 19:13–15).

Prvý jazdec bol korunovaný len vavrínom (Zj 6:2), zatiaľ čo tento má „na hlave mnoho diadémov“ (Zj 19:12). Rozdiel je zásadný. Vavrín je symbolom dočasného víťazstva, koruna vyjadruje trvalosť kráľovstva. Prvý jazdec zostával bez mena, len ako náznak. Tu je totožnosť jazdca jasne zjavená.

Hlava a vlasy (Zj 19:12), ústa (Zj 19:15), bok a odev (Zj 19:16) sú zreteľne opísané. Dostáva štyri mená, ktorých stupňovanie vyjadruje napätie medzi blízkosťou a veľkosťou. Prvé meno „Verný a Pravdivý“ hovorí o istej a trvalej Božej blízkosti. Druhé meno, ktoré „nik nepozná, iba on“, poukazuje na nekonečnú vznešenosť a tajomstvo. Tretie meno „Slovo Božie“ vyjadruje zjavenie a vstup do dejín. Štvrté meno „Kráľ kráľov a Pán pánov“ hovorí o zvrchovanej suverenite a vzťahuje sa na Baránka, Ježiša Krista (Zj 17:14).

Takto sa dostáva do napätia Božia transcendentnosť a imanentnosť. Boh je zároveň vzdialený aj blízky (Jer 23:23). Vtelenie a blízkosť sa spájajú so suverenitou, spravodlivosťou a veľkosťou. Ježiš vyjadril rovnaké napätie v modlitbe „Otče náš“ – blízky, a predsa „ktorý si na nebesiach“ – vyvýšený.

Iba jasné vedomie napätia je zárukou správneho uctievania a bohoslužby. Nie náhodou prichádza táto úvaha práve v okamihu, keď je Ján na kolenách a klania sa Bohu (Zj 19:10) a keď posolstvo knihy Zjavenie dosahuje svoj vrchol – príchod Ježiša Krista ako Kráľa kráľov na túto zem.

Vo videní slávneho príchodu Kráľa kráľov sa pohľad proroka obracia späť a zameriava sa na jeho súvislosti. Ešte čerstvá krv na odeve jazdca (Zj 19:13) ukazuje, že práve použil meč. Táto udalosť pripomína druhú pečať. Preliata krv utláčateľov je spravodlivou odplatou za krv, ktorú sami preliali (Zj 6:3–4). Vojna je odpoveďou na vojnu, meč na meč. „Zhromaždené vojská kráľov zeme“ proti nebeskému jazdcovi (Zj 19:19) pripomínajú „zhromaždených kráľov“ na vrchu Megidon, spojených proti Bohu (Zj 16:16). „Veľká Božia hostina“ (Zj 19:17) zodpovedá „boju vo veľký deň vševládneho Boha“ (Zj 16:14).

Tieto motívy sú spoločné s udalosťami šiestej rany a naznačujú, že ide o harmagedonský boj. Priebeh boja nie je ani tu podrobne opísaný. Prorok sa uspokojuje s tým, že ukazuje, ako sa všetko skončí – úplným víťazstvom nad nepriateľmi. Po šelme a falošnom prorokovi sú teraz porazení aj ostatní protivníci. Kapitoly 17 a 18 už opísali pád Babylona, porážku jeho armád a veľký nárek kráľov zeme, ktorí sa podieľali na jeho zničení a zároveň ho oplakávali.

Rozprávanie bolo prerušené bez presného vysvetlenia, čo sa stalo „kráľom zeme“, ktorí prežili. Anjel teraz nadväzuje na opis harmagedonskej bitky. Pripomína, že Babylon a jeho spojenec, falošný prorok, sú uvrhnutí do ohnivého súdu (Zj 19:20; porov. 17:16; Dan 7:11). V predchádzajúcom opise nebola zmienka o falošnom prorokovi, pretože jeho osud bol neoddeliteľne spätý s osudom Babylona.

Teraz je zrejmé, že obe mocnosti postihol rovnaký trest. Pokiaľ ide o „kráľov zeme“, teda politické sily, sú „pobití mečom, ktorý vychádzal z úst sediaceho na koni“ (Zj 19:21). Ich trest sa líši od trestu šelmy. Zatiaľ čo náboženské mocnosti sú vrhnuté do ohnivého jazera, politické mocnosti hynú mečom. Každá mocnosť je porazená svojou vlastnou zbraňou.

Náboženské mocnosti sú zničené vesmírnou autoritou Sudcu. Politické mocnosti premáha vojenská moc nebeských armád. Zbraň, ktorá zasadzuje osudový úder, je slovo prichádzajúceho. Tak ako všetko začalo slovom pri stvorení (1 Moj 1:3; Ján 1:1–3), tým istým slovom sa dejiny tohto sveta aj uzatvárajú. Slovo má tvorivú aj ničivú moc.

„Nebesá boli oddávna, aj zem, ktorá na slovo Božie povstala… terajšie nebo i zem to isté slovo zachováva ohňu“ 2. Petrov 3:5,7

V hebrejčine znamená slovo viac než len zvuk. Výraz dabar označuje aj dejiny, príbeh a udalosti. Vyjadruje skutočný a historický život. Podľa epištoly Židom „Boh prehovoril k nám v Synovi“ (Žid 1:1). Ježišov návrat, skutočný príchod, je najzávažnejším slovom dejín. Človek ho nemôže zniesť (Iz 33:20; 1 Tim 6:16). Buď zomiera, alebo je premenený. Príchod tak znamená pre jedných premenu prirodzenosti (1 Kor 15:51–52) a pre druhých smrť.

Pre „kráľov zeme“ znamená príchod ich násilnú smrť. Po prvý raz je trest vykonaný priamo. Až doteraz bol súd realizovaný pozemskými prostriedkami a podľa pozemských zákonitostí. Posledný úder súdu je však priamy. Sú zabití a zvyšky ich tiel vietor roznesie do všetkých kútov sveta.

„A všetky vtáky sa nasýtili z ich tiel“ Zjavenie 19:21

Babylon skončil rovnakým spôsobom. Desať rohov a šelmy roztrhajú jeho telo (Zjavenie 17:16). Teraz je rad na nich. Keďže už na zemi nezostal nikto, sýtia sa nimi nebeské vtáky. Tento obraz je inšpirovaný jedným z Ezechielových videní, avšak s podstatnými rozdielmi. Kým hebrejský prorok zhromažďuje vtáky aj poľné zvieratá, v Jánovom videní poľné zvieratá chýbajú a zostávajú len vtáky.

Zatiaľ čo Ezechiel obmedzuje krviprelievanie na princov, hrdinov, kone a bojovníkov (Ezechiel 39:17–20), videnie z knihy Zjavenie tento rámec presahuje a nadobúda vesmírnu dimenziu. K Ezechielovmu zoznamu sú pridané „telá všetkých slobodných i otrokov, malých i veľkých“ (Zjavenie 19:18). Spojenie protikladov vyjadruje totálny charakter skazy.

Táto hostina ľudožrútov, hostina kráľov zeme, je ironickým protikladom duchovného hladu, ktorým trpel ľud počas tretej pečate (Zjavenie 6:5–6). Zároveň tvorí ostrý kontrast k svadobnej hostine Baránka. Symetrický vzťah medzi oboma hostinami znovu pripomína dve tváre záchrany. Na hostine Baránka vládne radosť a istota večného života. Účastníci harmagedonskej hostiny sú pohltení zármutkom a absolútnou beznádejou. Nezostane z nich nič, dokonca ani kosti.

Nemajú ani právo na pohreb. Dravé vtáky všetko požrali. Týmto pochmúrnym obrazom sa videnie končí. Úplné vyhladenie vystihuje beznádejný charakter ich konca. Zem je celkom prázdna.

Práve v tejto pustej a prázdnej krajine je nepriateľ Boha súdený a uväznený. Tak ako v Zjavení 12:9, aj tu je nazvaný „drakom, starým hadom, ktorým je Diabol, Satan“ (Zjavenie 20:2). Zo troch mocností spojených proti Bohu v harmagedonskej bitke (Zjavenie 16:13) zostal drak jediný, kto unikol. Obe ostatné mocnosti, šelma z mora a šelma zo zeme – falošný prorok – už boli zničené, spolu s kráľmi zeme, ktorí prežili do času konca.

Kľúč od priepasti, predtým zverený hviezde, ktorá spadla z neba (Zjavenie 9:1), je teraz v rukách Božieho anjela (Zjavenie 20:1). Situácia pripomína stav pred stvorením. Grécky výraz označuje to isté ako hebrejské slovo tehom – priepasť – z prvej knihy Mojžišovej. Práve tam je diabol uvrhnutý. Zem je prázdna. Absencia života a Božej prítomnosti tvorí jeho prostredie.

Diabol je odsúdený na vyhnanstvo do púšte prázdnoty, podobne ako bol had odsúdený do prachu (1 Mojžišova 3:14). Už niet nikoho, koho by mohol zvádzať. Pokušenie, ktoré rozpútalo ľudskú tragédiu, sa už nemôže zopakovať. Zlo je neutralizované.

Nádej bola vopred naznačená v symbolike obradov kippúr. Kozol Azazel, ktorý predstavoval Satana v celej jeho ničivej sile, bol vyhnaný do púšte (3 Mojžišova 16:20–22). Išlo o súčasť procesu záchrany. Obrad kippúr spájal odpustenie hriechov ľudu, očistenie svätyne a uväznenie inšpirátora zla. Prorok Daniel, ktorý videnie kippúr zaznamenal (Daniel 8), musel vidieť aj túto stránku spasenia – vyhnanie Azazela, teda diabla, do púšte. Kniha Zjavenie predstavuje toto vyhnanie ako reálnu dejinnú udalosť trvajúcu tisíc rokov.

V kontexte knihy Zjavenie má toto obdobie vyjadrené zaokrúhleným číslom symbolickú hodnotu. „Tisíc“ v hebrejskej tradícii často označuje množstvo alebo dlhé obdobie. „Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než inde tisíc“ (Žalm 84:11) a „tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajšok“ (Žalm 90:4) používajú toto číslo obrazne.

„Veď tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajšok, čo sa pominul“ Žalm 90:4

Podobne aj výrok Kazateľa, „keby žil aj dvakrát tisíc rokov“ (Kazateľ 6:6), je len obrazným vyjadrením dlhého života. Ak vezmeme toto biblické pozadie do úvahy, existuje dostatočný dôvod chápať „tisíc rokov“ v symbolickom zmysle ako dlhé obdobie. Významné je aj to, že tento čas stojí v protiklade ku „krátkemu času“ (Zjavenie 20:3). Prorok Izaiáš dostáva podobné videnie.

V časti jeho proroctva, označovanej ako „malá kniha Zjavenie“ (Izaiáš 24–25), opisuje pustý stav zeme, ktorú stotožňuje s tóhú – prázdnotou pred stvorením (Izaiáš 24:10; 1 Mojžišova 1:2). Aj tu je ohlásený súd, ktorý sa týka satana a jeho pomocníkov.

„V ten deň Hospodin potresce voje nebeské na výsostiach a zemských kráľov na zemi“ Iz 24:21

Aj tu ide o uväznených počas obdobia, ktoré prorok definuje ako „mnoho dní“ (Izaiáš 24:22). Tento obraz opäť objasňuje zmysel tisíc rokov v knihe Zjavenie. Základné poučenie je jasné: kniha Zjavenie nás v symbolickom jazyku uisťuje, že zlo stratí svoju moc nad ľuďmi. Symbolický význam tisíc rokov však nevylučuje reálnosť tohto obdobia. Tisíc rokov zodpovedá približnej dĺžke života prvej generácie ľudí pred potopou (Adam – 930 rokov, Jared – 962, Matuzalem – 969, Noe – 950). Použitie výrazu „tisíc rokov“ tak odkazuje späť k stavu pred potopou, k ideálu záhrady Eden.

V knihe proroka Izaiáša nachádzame rovnaký motív. Nádej nového neba a novej zeme (Izaiáš 65:17) je vyjadrená obrazom zlatého veku, keď zomrieť v sto rokoch znamenalo zomrieť mladý (Izaiáš 65:20) a keď sa ľudia dožívali veku ako stromy (Izaiáš 65:22). Zámer knihy Zjavenie je totožný so zámerom Izaiáša: ukázať, že ľudstvo znovu nájde šťastie a životnú vitalitu z počiatku dejín. Tisíc rokov tak predstavuje prvé kroky spasených vo večnosti.

Zo spustošenej priepasti nás videnie prenáša na nebeskú scénu pulzujúcu životom. Prekvapujúce je, že bytosti, ktoré prorok vidí v nebi, sú ľudia. Najprv tí, od ktorých to svet očakával najmenej – ponížení a utláčaní, tí, „čo boli sťatí pre svedectvo Ježišovo a pre Božie slovo“ (Zjavenie 20:4), ktorých hlas zaznieval už pri piatej pečati (Zjavenie 6:9). Spolu s nimi aj mučeníci, hrdinovia viery a všetci, ktorí odmietli kompromitovať svoju identitu (Zjavenie 20:4) – skrátka spravodliví všetkých dôb. Anjel túto skutočnosť vysvetľuje jednoznačne:

„To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení“ Zj 20:6

Myšlienka vzkriesenia pri príchode Spasiteľa nie je nová. Kniha Daniel ju vyslovuje jasne:

„Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia“ Dan 12:2

Táto udalosť je priamo spojená s príchodom Michaela. Úvod aj záver poslednej kapitoly Daniela na to odpovedajú s presnosťou. Michael, anjel-bojovník, ktorý povstáva (hebr. amad) ako víťaz (Daniel 12:1), zodpovedá povstaniu (amad) spravodlivých „na konci dní“ (Daniel 12:13). Kniha Zjavenie rovnako spája vzkriesenie spravodlivých s víťazstvom jazdca na bielom koni. O tej istej nádeji hovorí aj apoštol Pavol:

„My, čo zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo umreli v Kristu; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi a tak navždy budeme s Pánom“ 1 Tes 4:15–17

Vzkriesenie je jediným riešením, ktoré uvádza Biblia, zvlášť v knihe Zjavenie, kde sa vysvetľuje prítomnosť tých, ktorí boli mŕtvi a teraz sa radujú zo života. Neexistuje tu nijaká stopa po nesmrteľnosti duše, myšlienke prevzatej z gréckej filozofie. Slovo „duša“ (Zjavenie 20:4) treba chápať v hebrejskom zmysle. Hebrejské slovo nefeš označuje celú živú bytosť – zahŕňa duchovné, myšlienkové a emocionálne rozmery, ako aj fyzické a fyziologické aspekty človeka.

Nefeš (duša) môže mať hlad (Žalm 107,9; 5 Mojžišova 12,20) alebo smäd (Žalm 143,6), môže byť uspokojená (Jeremiáš 31,14) a dobre jesť (Izaiáš 55,2). Nefeš však môže aj milovať (1 Mojžišova 34,3; Pieseň piesní 1,7), byť dojatá (Žalm 31,10), kričať (Žalm 119,10), poznať (Žalm 139,14), byť múdra (Príslovia 3,22) a uctievať i chváliť Boha (Žalm 103,1; 146,1).

V Biblii je ľudská bytosť chápaná ako celok. Ak telesný život prestane existovať, zaniká zároveň aj život duchovný (Kazateľ 9,5). Smrť je úplná, rovnako ako život. Biblické poňatie predpokladá telo a zmysly rovnako ako emócie a myšlienky. Vzkriesení sú skutočne živí. Ako sa to stalo a akým spôsobom prešli zo smrti do života, anjel nevysvetľuje. Text sa sústreďuje na výsledok, nie na mechanizmus.

Tak je to so všetkými zázrakmi opísanými v Biblii, od stvorenia, cez prechod cez Červené more, až po Ježišovo vzkriesenie. Inšpirovanému autorovi stačí svedectvo udalosti bez toho, aby vysvetľoval jej fungovanie. Dôležité je, že sa stala. Prítomnosť nepotrebuje dôkaz. Sama existencia je dôkazom. Boh, stvorenie a ľudská bytosť vystupujú v Biblii ako neoddiskutovateľné reality. To, čo žije alebo sa odohráva, nepotrebuje byť dokazované, aby mohlo byť uznané. Je tu, a tým je potvrdené. Preto prorok hľadí na vzkriesených už v činnosti:

„Videl som tróny: na ne sa posadili tí, ktorým bola daná moc súdiť“ Zj 20,4

Z obetí sa stali sudcovia svojich sudcov. Úlohy sú obrátené, aby sa naplnila spravodlivosť. Ako sudcovia sú povolaní niesť zodpovednosť za rozsudok nad životom a smrťou všetkých ľudí, hoci rozsudok už bol vynesený. Skutočnosť, že mali podiel na prvom vzkriesení, ukazuje, že súd je už naplnenou realitou. Pri príchode Ježiša Krista sú spravodliví a bezbožní oddelení.

Kniha Daniel tomu rozumie a umiestňuje Boží súd na koniec obdobia 2300 večerov a rán, začínajúc rokom 1844. Rovnako opis harmagedonskej bitky, kde sa zhromažďujú Boží nepriatelia, predpokladá, že tábory sú už určené. Súd však patrí výlučne Bohu, Stvoriteľovi, ktorý jediný dokáže „skúmať srdcia i ľadviny“ (Žalm 7,10; Zjavenie 2,23). Iba on vie správne vyvážiť milosť a spravodlivosť a vďaka obeti Ježiša Krista je jediný, kto môže odpustiť.

Len on je čistý a svätý, a preto má právo rozlíšiť dobro a zlo a vyniesť súd (Ján 8,7). Napriek tomu umožňuje, aby vzkriesení preskúmali jeho konanie. Dáva im k dispozícii všetky záznamy – „otvorili sa knihy“ (Zjavenie 20,12).

Dáva im aj svoju moc – „kraľujú s ním“ (Zjavenie 20,4.6). Chce, aby boli plne informovaní a aby rozumeli. Zdieľa s nimi nielen svoje kráľovstvo a moc, ale aj svoju svätosť. Preto ich Písmo označuje za kňazov Boha a Krista (Zjavenie 20,6). Táto súvislosť vychádza zo 3. knihy Mojžišovej, kde sa hebrejský pojem gódeš (svätosť) opakuje mimoriadne často.

Kľúčová veta „buďte svätí, lebo ja som svätý“ stojí v jadre tohto posolstva. V blahoslavenstve, ktoré sa k nemu viaže, je pojem „šťastný“ spojený so slovom „svätý“ (Zjavenie 20,6). Označením vzkriesených za kňazov ich Zjavenie uvádza do najintímnejšieho vzťahu s Bohom. Svätosť (gódeš) je základnou Božou vlastnosťou. Tým, že im ju zdieľa, dáva im svoj charakter. Znamená to účasť na Božej čistote, ktorá im umožňuje vidieť zlo ako zlo a súdiť. Nejde však len o nástroje – informácie, rozum a svätosť.

Dáva im aj čas – tisíc rokov. Je to dôkaz rešpektu a uznania závažnosti ich úlohy. Božia láska ide tak ďaleko, že sa necháva preskúmať tými, ktorých zachránil. Nielen ľudia sú súdení, ale samotný Boh sa im dáva na posúdenie a k tomu im dáva aj moc a prostriedky.

Boh až natoľko rešpektuje vykúpených, že čaká tisíc rokov, kým vykoná trest, ktorý prinesie definitívnu smrť. Táto udalosť sa mohla uskutočniť už pri príchode Ježiša Krista, pretože vyšetrovanie prebehlo a rozsudok bol vynesený. Napriek tomu je tu obdobie čakania. Ide o priestor, v ktorom majú ľudia možnosť porozumieť všetkému skôr, než bude ich dejinný príbeh navždy uzavretý. Aj tu je zjavná zdržanlivosť. Oheň zostupuje z neba ako reakcia na dianie na zemi.

Na konci tisíc rokov sú vzkriesení aj ostatní mŕtvi. Prorok ich vidí v nespočítateľnom množstve, „ako morský piesok“, rozptýlených „na štyroch stranách zeme“ (Zjavenie 20:8). V tejto chvíli znovu vstupuje na scénu diabol. Návrat ľudí mu umožňuje vrátiť sa k jeho pôvodnej úlohe zvodcu.

„Satan bude uvoľnený zo svojho väzenia“ Zjavenie 20:7

Jeho zámer je jednoznačný – „aby ich zhromaždil do boja“ (Zjavenie 20:8). Tento obraz pripomína Harmagedon. Aj tu ide o masové zhromaždenie v súvislosti s ozbrojeným konfliktom a aj tu sú nepriateľské mocnosti uvrhnuté do ohnivého jazera (Zjavenie 19:20; pozri 20:10,13,14). Rovnako ako pri Harmagedone je miesto boja pomenované hebrejským menom – „Góg a Magóg“ – ktoré je úzko späté s dejinami Izraela (Ezechiel 38:2).

Rozdiel medzi týmito dvoma konfliktmi je však zásadný. V harmagedonskej bitke stál Izrael proti svojmu tradičnému nepriateľovi – Babylonu. V bitke Góga a Magóga sa zhromažďujú nedefinované nepriateľské armády, ktorých jedinou, ničím neospravedlniteľnou motiváciou je zničiť kráľovstvo pokoja (Ezechiel 38:11).

Pri harmagedonskej bitke smerovali babylonské armády proti príchodu Spasiteľa, prichádzajúceho od východu (Zjavenie 16:14–15), pričom symbolickou stratégiou bolo vysušenie Eufratu. Nepriateľ bol ešte ďaleko od Jeruzalema. Naopak, pri bitke Góga a Magóga armády draka priamo obliehajú „tábor svätých“ a útočia na „milované mesto“ (Zjavenie 20:9). Harmagedon sa týka „kráľov zeme“ pod trojitým vedením šelmy, falošného proroka a draka. Útok Góga a Magóga naopak strháva „všetky národy na štyroch stranách zeme“ (Zjavenie 20:8) pod jediné vedenie draka.

Hebrejské slovo Harmagedon označuje miesto boja (Zjavenie 16:16) a nesie v sebe ozvenu zármutku kráľov zeme, ktorí boli spojení s Babylonom. Výraz Góg a Magóg sa naopak vzťahuje na národy „na štyroch stranách zeme“, ktorých je „toľko ako morského piesku“ (Zjavenie 20:8). Pod týmto pomenovaním vystupujú zástupy národov ako kolektívny nepriateľ. Práve tento motív masovosti je dominantnou témou rozprávania o Gógovi a Magógovi v Ezechielovom videní. Táto charakteristika dáva bojisku aj jeho meno: Góg.

„Budú ho volať: Údolie Gógovho davu“ Ez 39:11

V symbolickom jazyku knihy Zjavenie označenie „Góg a Magóg“ predstavuje množstvo národov, gójím, teda podľa židovskej tradície všetkých, ktorí nemajú zmluvu s Bohom Izraela. Góg a Magóg vystupujú v biblických proroctvách ako symbol neviery, odporu a vzbury proti Božiemu plánu spasenia.

Videnie veľkého bieleho trónu (Zj 20:11), ktoré uzatvára tento prorocký cyklus, je ozvenou obrazu bieleho koňa zo Zjavenia Jánovho, vedúceho k víťazstvu bojovníka. Pri tomto zjavení mizne zem aj nebo, čo je symbolom konca sveta v jeho súčasnej podobe. Táto prázdnota pripomína ticho siedmej pečate (Zj 8:1), naznačujúce radikálnu premenu vesmíru. Výraz „zem a nebo“ tu nahrádza tradičné „nebo a zem“, známe zo správy o stvorení (1 Moj 1:1).

Tento jazykový posun poukazuje na eschatologickú udalosť mimoriadneho významu – na zánik starého poriadku a blížiaci sa koniec vesmíru, ako ho poznáme. Zachránení z Harmagedonu, ktorí počas tisícročného kráľovstva skúmali knihy súdu, môžu pochopiť naplnenie spravodlivosti, že „mŕtvi boli súdení podľa svojich skutkov“ (Zj 20:13). Ide o úplné a transparentné zjavenie pravdy o každom živote.

Druhá smrť je konečná a absolútna. Smrť smrti predstavuje definitívnu hranicu, po ktorej už neexistuje možnosť návratu. Ide o posledný súd, kde sa uzatvára dejiny ľudského odporu voči pravde. Prorocký jazyk túto realitu vyjadruje poetickým obrazom, v ktorom je smrť zosobnená ako posledný nepriateľ ľudstva.

„Smrť a podsvetie boli zvrhnuté do ohnivého jazera“ Zj 20:14

V tomto obraze zaznieva hlas proroka Ozeáša, ktorý neskôr prevzal aj apoštol Pavol:

„Ó, smrť, kde je tvoja morová skaza? Podsvetie, kde sú tvoje muky?“ Oz 13:14; porov. 1 Kor 15:55

Totálny a definitívny charakter posledného súdu je opísaný v súvislosti s Gógom a Magógom, pričom tento obraz má svoj pôvod už v knihe proroka Ezechiela. Na rozdiel od Harmagedonu z tlúp Góga a Magóga nezostane nik. Nezostane nikto, kto by smútil, lebo „dom Izraela ich bude pochovávať“ (Ez 39:12). Po definitívnom súdení zostáva iba Boží ľud, ktorý tvorí Boží tábor.

V kontexte knihy Zjavenie pojem Izrael neoznačuje etnickú skupinu, ale duchovnú identitu. Ide o tých, ktorí sa neklaňali šelme, jej obrazu a neprijali znak šelmy na čelo ani na ruku (Zj 20:4). Izrael v tomto zmysle predstavuje všetkých zachránených, ktorí prežijú posledné dni ľudských dejín.

Tak ako Ezechiel vidí smrť Góga a Magóga, prorok knihy Zjavenie vidí príchod nového Jeruzalema, žiarivého a plného života, zostupujúceho z neba (Zj 21:5; 22:5). Tento obraz uzatvára dejiny starého sveta a otvára realitu znovuzrodenia stvorenia, kde má svoje miesto spravodlivosť a večný mier pre všetkých spasených.

Téma poslednej vojny a porážky Hada v závere knihy Zjavenie tvorí vyvrcholenie veľkého kozmického konfliktu medzi Kristom a satanom a prirodzene nadväzuje na systematický výklad Knihy Zjavenie Jána, kde sa odhaľuje konečný osud Babylona, Antikrista aj Božieho ľudu; táto kapitola je úzko spätá s témou posledných udalostí dejín, pretože opisuje obdobie tesne pred druhým príchodom Ježiša Krista a definitívne zúčtovanie so zlom, pričom jej symbolika nadväzuje na širší rámec prorockých kníh, kde sú súd, očistenie a víťazstvo Baránka predstavené ako zavŕšenie Božieho plánu spásy; radostný obraz svadobnej hostiny Baránka zároveň smeruje k téme nebies a večného kráľovstva, kde je zlo navždy odstránené a Boží ľud vstupuje do plnosti radosti a večného pokoja.