Nečakaný dôkaz histórie – 3.časť

Ľudské artefakty sú jedna vec. No našli sa niekedy stopy ľudí tam, kde by vôbec nemali byť? Odpoveď znie áno – a nie je ich málo. Ľudské odtlačky sa nachádzajú v neporušených geologických vrstvách takmer všetkých období, dokonca aj v horninách, ktoré obsahujú najstaršie formy života na Zemi.

Niekoľko konkrétnych príkladov:

• Púšť Gobi (1959): odtlačok rýhovanej podrážky topánky alebo sandálu veľkosti 9 v pieskovci „starom“ približne 2 milióny rokov.
• Fisher Canyon, Nevada: odtlačok topánky so stopami po šití v uhoľnej sloji datovanej na 12 miliónov rokov.
• Okres Pershing, Nevada (1927): odtlačok topánky so známkami precízne vytvarovanej a dvakrát prešitej kože v triasovom vápenci „starom“ 160–195 miliónov rokov. Nález overil geológ z Rockefellerovej nadácie v New Yorku. Použitá niť bola tenšia než akákoľvek, akú používajú dnešní obuvníci.

Zachoval sa aj výrok Samuela Hubbarda, emeritného správcu archeologických zbierok Oaklandského múzea:

„Na Zemi dnes existujú celé kmene primitívnych ľudí, ktorí nie sú schopní vyryť ani jednoduchý obraz, nieto ešte vyrobiť takýto mokasín. Čo zostane z Darwinovej teórie, keď prijmeme dôkazy, že inteligentní ľudia žili na Zemi milióny rokov predtým, než sa údajne vyvinuli opice?“ Samuel Hubbard

Osoba, ktorá objavila stopu v okrese Pershing, ju odovzdala Kolumbijskej univerzite a následne Americkému prírodovednému múzeu. Ako však uvádza Michael Cremo:

„Napísali sme Americkému prírodovednému múzeu a oni odpovedali, že o ničom takom nevedia. Tvrdili, že záznam o náleze v ich archívoch chýba.“ Michael Cremo

Ďalšie zdokumentované prípady:

• Nevada: odtlačok polkruhového opätku v hornine „starej“ 10–27 miliónov rokov.
• Cow Canyon, Nevada: dokonale zachovaný odtlačok nohy dospelého muža v uhoľnej žile z obdobia treťohôr.
• Anglicko (1948): stopa topánky s hlavičkami cvokov po okraji podrážky vo vápenci „starom“ 450 miliónov rokov.
• Antelope Springs, Utah: stopy obutého človeka, pričom ľavá noha práve stúpila na trilobita, tvora žijúceho pred 440 miliónmi rokov. Nachádzali sa tu aj nejasné stopy detských nôh.

Objav sa uskutočnil v súvrství Wheeler v pohorí House Range. Dňa 1. júna 1968 hľadal William Meister fosílie trilobitov. Keď odštiepil približne 5 cm hrubý kus bridlice, rozpadol sa ako kniha – a vnútri bol trilobit zatlačený do odtlačku sandálu. Ďalší geológ, ktorého Meister prizval, našiel ďalšie stopy sandálov a detských bosých nôh, čo naznačuje, že ľudia a trilobity žili súčasne.

Ďalšie lokality:

• Laetoli, Afrika: odtlačky nôh v hornine „starej“ 12 miliónov rokov.
• Tulsa, Oklahoma: stopy v hornine „starej“ 12 miliónov rokov.
• Carson City, Nevada: odtlačky sandálov v hornine z obdobia pliocénu (asi 12 miliónov rokov).
• Glen Rose, Texas: stopy nôh v kriedovej hornine „starej“ 70 miliónov rokov.
• Mt. Victoria, Austrália: stopa nohy v triasovej hornine „starej“ 200 miliónov rokov.
• St. Louis, Missouri: stopy nôh v permskej hornine „starej“ 200 miliónov rokov.
• Bera, Kentucky: stopy v pennsylvánskej vrstve (svrchný karbón) „starej“ 200 miliónov rokov.
• Jazero Windermere, Anglicko: stopa sandálu v ordovickej hornine „starej“ 400 miliónov rokov.

A zoznam pokračuje. Takéto prípady sa množia a už ich je takmer nemožné spočítať.

Ak sú ľudské stopy v pradávnych horninách pravé, potom to znamená jedno z dvoch: buď ľudia existovali v období, keď podľa evolučnej teórie na Zemi ešte nemali byť, alebo sú naše geologické datovacie systémy úplne chybné.

Treba zdôrazniť, že tieto stopy boli objavené až po odstránení vrstiev hornín, ktoré ležali nad nimi. Znamená to, že vznikli v čase, keď bola hornina ešte mäkká – dostatočne, aby sa do nej mohla vtlačiť ľudská noha alebo sandál. Tieto objavy sú v ostrom rozpore s evolučnou geológiou. Ako pre tlač vyhlásil James Madsen, správca geologických zbierok na Univerzite štátu Utah, v súvislosti s nálezmi trilobitov a ľudských stôp:

„Tu niečo nie je v poriadku – pretože trilobity a ľudí delí podľa teórie viac než 200 miliónov rokov.“ James Madsen

A práve tu sa ukazuje jadro problému. Súčasný výskyt moderného človeka (obutého do sandálov) spolu s „primitívnymi“ trilobitmi predstavuje pre evolučnú teóriu vážnu trhlinu. Evolúcia? Skôr jej opak.

Musím spomenúť, že existujú zúfalé pokusy tieto stopy zdiskreditovať. Nemožno však poprieť, že mnohé z nich boli objavené hlboko vnútri vrstvených usadenín, kde je akýkoľvek podvod prakticky vylúčený. Opakujem: tieto odtlačky vznikli v čase, keď bola hornina ešte mäkká, takže sa do nej mohli vtlačiť ľudské nohy či sandále.

Ako zdôrazňuje Ivan T. Sanderson, väčšina týchto stôp nebola objavená na povrchu, ale vo vnútri vrstiev – často niekoľko metrov pod súčasným povrchom a dokonca stovky metrov hlboko v lomoch, kde prebiehala ťažba.

„Ak sú tieto stopy sfalšované,“ píše Sanderson, „ako ich tam tí údajní podvodníci dostali? Ako mohli umiestniť dokonalé odtlačky tridsať metrov hlboko do masívnej horniny, a potom, v prítomnosti svedkov, nechať niekoho rozštiepiť práve tie správne vrstvy, aby svetu ukázali svoj ‚veľkolepý podvod‘? Nože, skeptici – máte lepšie vysvetlenie?“

Nezávislé a dôkladné skúmania týchto fosílnych ľudských stôp potvrdili ich pravosť. Vedci zistili, že zrnka piesku vnútri stôp sú zlisované tesnejšie než častice mimo ich obrysu, čo jasne dokazuje tlak ľudskej nohy na mäkký povrch. Albert C. Ingalls v článku pre časopis Scientific American, kde sa venoval stopám v karbónových horninách, otvorene napísal:

„Ak človek, alebo len jeho opičí predok, či dokonca raný cicavec, existoval už v tak vzdialenom období, ako je karbón, potom je to s celou geologickou vedou také zlé, že by všetci geológovia mali zložiť svoje funkcie a ísť radšej jazdiť s kamiónom. No zatiaľ veda stále odmieta pripustiť, že tieto záhadné stopy v bahne karbónu mohol zanechať človek.“ Scientific American

A tu to máme – otvorené priznanie, že fakty, ktoré nezapadajú do dogmy, sú zámerne odsúvané bokom.

Úplne iste vieme jedno: aby sa tieto stopy zachovali v tak dokonalej podobe, museli byť prekryté prakticky okamžite. Krátko po ich vzniku ich pochovalo obrovské množstvo sedimentov, ktoré ich uzavrelo desiatkami až stovkami metrov hornín. Osoba, ktorá doslova šliapla na trilobita, urobila zrejme len pár krokov, než ju zachvátila a pohltila Veľká potopa. Ako poznamenal Dr. Burdick:

„Tieto stopy sa zachovali v hornine stovky metrov pod dnešným povrchom zeme. Svedčí to o tom, že vznikli na začiatku alebo krátko po začiatku veľkej katastrofy, ktorá obrátila všetko hore nohami a pochovala nespočetné množstvo morských aj suchozemských organizmov.“

Máme tu teda dôkaz o kataklizme… a zároveň dôkaz o prítomnosti človeka už v období predkambria – teda „pred vznikom života na Zemi“, ako to tvrdí evolučná chronológia. Čo nám toto všetko hovorí? Dobre… nechajme teda stopy stranou. Pozrime sa teraz na skutočných ľudí.

„Nikdy by ma to v bani nezasypalo,“ prehodil Paul pomaly pomedzi zuby. Bol známy svojou puntičkárskou čistotou – vždy uhladený, vždy upravený. V skutočnosti by si nikdy nezašpinil ruky prácou na záhrade, nieto ešte vstúpil do tmavého, zaprášeného uhoľného dolu. Nemal to ani zapotrebí. Narodil sa v bohatej rodine. Niektorí ľudia však museli tvrdou prácou bojovať o prežitie. No o tých sa svet príliš nestaral.

A práve o týchto ľuďoch vám chcem rozprávať. O ľuďoch, ktorých smrť prekvapila v uhoľných baniach – alebo presnejšie, vo viacerých baniach. Nevieme, čím sa živili. Možno to boli právnici, farmári, možno riaditelia. Jedno je však isté – všetci zahynuli náhle, pochovaní pod nánosmi stromov a bahna, ktoré voda priniesla počas obrovskej potopy. Práve z týchto vrstiev sa časom vytvorilo uhlie, ktoré dnes ťažíme.

Tieto ľudské pozostatky sa teda našli na miestach, kde by podľa vedy nemali existovať. V predchádzajúcej kapitole sme spomínali artefakty nájdené v uhoľných vrstvách – a prirodzene sa pýtame: Mohol človek existovať ešte pred vznikom uhlia? A čo je ešte znepokojujúcejšie – našli sa dokonca aj časti ľudských tiel priamo v týchto uhoľných slojoch.

• Billings, Montana (1926) – v bani č. 3 komplexu Eagle Mine pri potoku Bear Creek bol nájdený ľudský zub, určený zubármi ako druhá dolná stolička, v eocénnom uhlí starom 70 miliónov rokov.
• Toskánsko, Taliansko (1958) – v uhoľnej bani bola objavená ľudská kostra; uhlie v tejto oblasti má vek približne 11 miliónov rokov.
• Freiberg, Sasko (1842) – v zbierkach Vysokej školy baníckej sa nachádza ľudská lebka zložená z hnedého uhlia a mangánových zmesí, ktorú popísali Karsten a Dechen.
• Toskánsko, Taliansko (1958) – profesor Johannes Hürzeler z Bazilejského prírodovedného múzea objavil detskú čeľusť zlisovanú ako oceľový plech v miocénnom uhlí starom 10 miliónov rokov.
• Západná Virgínia – horník podľa svedectva Dr. Henryho Morrisa našiel dokonale zachovanú ľudskú nohu, ktorá sa premenenila na uhlie.
• Castenedolo, Taliansko (1860) – v neporušených pliocénnych vrstvách starých najmenej 12 miliónov rokov boli objavené lebky muža, ženy a dvoch detí moderného typu.
• Olmo, Taliansko (1863) – ďalší nález v pliocénnych vrstvách.
• Calaveras, Kalifornia (1886) – ľudská lebka objavená v nitre hory, v pliocénnych vrstvách.
• Moab, Utah (1971) – Lin Ottingerová našla zuby a časti dvoch kostier Homo sapiens v horninách údajne starých 100 miliónov rokov; nález bol podrobne zdokumentovaný.
• Gilman, Colorado – ľudská lebka v kriedových vrstvách starých 70 miliónov rokov.
• La Sal, Utah – ďalšie dve kostry v kriedových vrstvách.
• Okres Macoupin, Illinois (1862) – správa v časopise The Geologist uvádza ľudskú kostru v karbónovej hornine starobe približne 300 miliónov rokov.
• Okres Franklin, Missouri – v silurskej hornine podobného veku bola nájdená ľudská kostra.

A to je len začiatok. V horninách starých viac než 100 miliónov rokov bolo podľa rôznych správ objavených niekoľko stoviek kostier moderného človeka.

Bežná evolučná teória tvrdí, že dinosaury vyhynuli pred 65 miliónmi rokov a že človek sa objavil až o desiatky miliónov rokov neskôr ako vrchol evolučného vývoja. Ale čo ak ľudia a dinosaury žili v tej istej dobe? Povodie rieky Paluxy neďaleko Glen Rose v Texase prinieslo prekvapivý dôkaz. Už v roku 1908 tu boli nájdené a vyfotografované stopy ľudí a dinosaurov spolu v tej istej vrstve kriedového vápenca.

V rokoch 1982 a 1984 Dr. Clifford Wilson, bývalý riaditeľ Austrálskeho archeologického inštitútu, a Dr. Carl Baugh z Texasu odkryli ložisko masívneho vápenca, aby sa dostali k ďalším stopám. Objavili riadky ľudských odtlačkov, ktoré smerovali rovnako ako dinosaurové stopy a pokračovali až pod skalný výčnelok. Po jeho odstránení sa ukázalo, že ľudské aj dinosaurové stopy pokračujú ďalej v tej istej vrstve.

Dr. Wilson napísal:

„Novinári aj vedci boli pozvaní, aby sledovali našu prácu. Novinári, ktorí prišli, písali o objave pozitívne. Evoluční vedci sa však objavili až o rok neskôr, keď už boli stopy čiastočne erodované, a vyhlásili, že ide o prirodzené tvary v kameni. Na videozáznamoch z odkrývania je však jasne vidieť, že ľudské stopy ležia priamo vedľa dinosaurových.“ Dr. Clifford Wilson

V tej istej vrstve sa našiel aj trilobit, tvor považovaný za starý približne 250 miliónov rokov. Celá vrstva obsahovala najmenej 70 odtlačkov ľudských nôh a 478 dinosaurových stôp, všetky v neporušenom slede. Mnohé stopy jasne ukazujú striedanie pravej a ľavej nohy, klenbu chodidla, brišká palcov a pätu – teda typické znaky ľudskej chôdze.

Stopy detí, dospelých i obrov sa krížia s dinosaurovými odtlačkami. Niektoré ľudské stopy prechádzajú priamo cez dinosaurové, čo znamená, že človek, ktorý ich zanechal, musel vidieť živého dinosaura. Dr. Burdick k tomu dodal:

„Jeden krok obrov meral takmer dva metre a pri behu dosahovali kroky takmer tri metre. Viditeľné sú len odtlačky palcov, nie celé chodidlá – presne ako pri behu. Potom sa séria stôp na brehu náhle stráca.“ Dr. Burdick

Geologické vrstvy v oblasti Glen Rose naznačujú, že vznikli počas prvých dní Potopy, keď voda ešte nestála vysoko a jej prúdenie vytváralo vrstvy bahna, ktoré rýchlo zakrývali stopy tvorov snažiacich sa uniknúť do vyšších oblastí. Vyššie vrstvy už žiadne stopy neobsahujú, pretože všetko živé bolo v tom čase pod vodou.

Mnohé ľudské stopy boli z miesta nálezu odobraté a vystavené. Táto dokumentácia však nebola pre všetkých dostatočne presvedčivá a tie stopy, ktoré zostali na mieste, vážne poškodila erózia, ktorá čoskoro zmazala dôležité identifikačné znaky. Navyše aspoň jedna zo stôp bola mylne označená za ľudskú, pravdepodobne z prílišného nadšenia. Skeptici preto oprávnene odmietli uznať túto stopu ako platný dôkaz a aj viacerí kreacionistickí vedci ju napokon zamietli.

Na druhej strane evoluční vedci tieto stopy buď úplne ignorovali, alebo ich skúmali len povrchne. Často išlo o už erodované a poškodené nálezy, a preto nedospeli k žiadnemu presvedčivému záveru, ktorý by im umožnil uznať ich ako ľudské. Zároveň však neuskutočnili žiadne vlastné výskumy ani vykopávky.

Napriek tomu viacerí nezávislí bádatelia pokračovali v terénnych prieskumoch. Jedným z nich bol Dr. Tom Patton, ktorý 9. septembra 2000 uskutočnil vlastný výskum a objavil súbor dinosaurových aj ľudských stôp v tej istej geologickej vrstve. Tento nález spochybňuje tvrdenie, že predchádzajúce objavy neboli autentické. V súčasnosti prebieha nový, systematickejší výskum, ktorého cieľom je zhromaždiť reprezentatívny súbor vzoriek in situ pre ďalšie vedecké vyhodnotenie.

Medzi nové objavy patrí aj nesporný odtlačok ľudskej ruky v tej istej vrstve, kde sa nachádzajú stopy dinosaurov. 12. augusta 1989 vystúpil Dr. Don Patton na konferencii v Daytone (Tennessee), kde predstavil presvedčivé dôkazy a fotografie potvrdzujúce, že na tzv. Taylorovej stezke sa kedysi nachádzali ľudské aj dinosaurové stopy. Na prednáške boli prítomní dvaja uznávaní evoluční vedci a minimálne jeden z nich bol prezentovanými dôkazmi zjavne zaskočený.

Nasledujúce ráno obaja muži odleteli do Dallasu a okamžite sa vydali k rieke Paluxy. Podľa dôveryhodných svedectiev sa ešte v ten deň pokúšali zasahovať do riečneho dna pomocou železnej tyče. Tri dni pred ich návštevou vyzerali stopy neporušene a zreteľne, no tri dni po ich pobyte boli nájdené v zničenom stave a v takomto stave boli aj opätovne zdokumentované.

V polovici 80. rokov 20. storočia si jeden farmár prišiel do kameňolomu po štrk na cestu, netušiac, že tam objaví fosilizovaný ľudský prst. Lekár Dr. Dale Peterson z Oklahoma City následne tento nález podrobil dôkladnému preskúmaniu pomocou röntgenu, počítačovej tomografie a magnetickej rezonancie. Analýzy odhalili jasne rozpoznateľné kĺby aj zvyšky šliach po celej dĺžke prsta. Peterson konštatoval:

„Nie je najmenšia pochybnosť o tom, že ide o fosílny ľudský prst“ Dr. Dale Peterson

Fosilizovaná bola dokonca aj mäkká tkanina, zachovaná s neuveriteľnými detailmi. Dr. Peterson uviedol:

„Necht aj kutikula boli dobre viditeľné a mali prirodzený tvar. Fosília nevykazovala žiadne známky poškodenia, zmeny farby ani rednutia kostí. Vyzerala vnútorne presne tak, ako bežný ľudský prst pod mikroskopom. Vrstvy kože aj podkožného tkaniva boli jasne čitateľné. Kostná dreň bola zreteľná, vrátane znakov typických pre ohýbacie a napínacie šľachy.“

V tomto prípade ide skutočne o ľudský prst, ktorý bol náhle pochovaný pri dávnej katastrofickej udalosti, geologicky zaradenej do vrstiev z obdobia druhohôr.

Rozhovor som viedol aj s Edem Conradom, ďalším bádateľom, ktorý skúmal uhoľné vrstvy z obdobia tzv. „veku dinosaurov“. Aj on objavil nesporné ľudské pozostatky, vrátane lebky so zachovanými zubami a ďalšieho ľudského prsta. Až dvadsať lekárskych odborníkov potvrdilo, že ide jednoznačne o ľudský prst. To rozhodne nie je dobrá správa pre evolučnú teóriu.

Pravdou je, že si ani nevieme predstaviť, čím všetkým musia bádatelia ako Ed Conrad prechádzať – posmechom, tlakom, zosmiešňovaním a otvorenou šikanou. Keď totiž evolucionisti nedokážu podobné nálezy ignorovať, usilujú sa ich poprieť, zosmiešniť alebo doslova zničiť. Zhromaždil som dostatok dôkazov o takýchto prípadoch – bolo by ich dosť na celú knihu. Ale k tomu sa ešte dostaneme.

V utorok 16. júna 1987 bol na archeologickom nálezisku v Glen Rose (Texas) objavený ľudský zub, uložený vo vrstve ílovitého slínu. Táto vrstva sa nachádzala medzi dvoma vrstvami kriedového vápenca, v ktorých sa zároveň zachovali stopy dinosaurových nôh. Objav uskutočnili Dr. Carl Baugh, Mary Lou Del Mulová, Melinda Crewsová a Rick Tingle. Na výkopoch spolupracovali aj Bob Helfinstine, Phillip Isett, Joe Crews a viacerí ďalší dobrovoľníci.

Tím niekoľko hodín odstraňoval hornú vrstvu dlhú približne 2 metre, hlbokú asi 70 centimetrov a hrubú necelého pol metra. Následne sa dostali k vrstve pod ňou, kde dúfali objaviť pokračovanie dinosaurej cestičky alebo stopy podobné ľudským. Keď začali opatrne odstraňovať ílovitý slín, všimli si lesklý čierny predmet v čerstvo odkrytej štrbine.

„Vyzerá to ako zrno kukurice,“ poznamenal Rick. „Alebo možno kúsok dinosaurovho pazúra.“

Dr. Baugh predmet jemne vyzdvihol, chvíľu ho pozoroval a vzrušene zvolal:

„Je to zub!“

Zub opäť položili späť na pôvodné miesto, aby ho mohli zdokumentovať fotograficky. Fotograf Mike Reddick z Arlingtonu (Texas) nález zachytil priamo v teréne. Zub sa nachádzal asi meter od okraja dinosaurej stopy v spodnej vrstve horniny. V tesnej blízkosti bola aj stopa podobná ľudskej, približne 30 cm od dinosaurej stopy.

Phillip Isett, edafológ (odborník na vzťahy medzi pôdou a organizmami) zo Štátnej univerzity západného Texasu, potvrdil, že zub sa nachádzal v nedotknutej vrstve, bez akýchkoľvek známok narušenia či kontaminácie. Zub mal odštiepenú pravú distálnu plochu, prasklinu na čelnej strane a rozštiepený koreňový dentín. Zadná časť zubu bola konkávna, čo je typický znak ľudských zubov.

Dr. James H. Addison (DDS) z Dallasu bol prvým zubným lekárom, ktorý nález preskúmal. Uviedol, že šírka zubu (7,9 mm) zodpovedá maximálnym hodnotám pre mladého človeka (6–8 mm). Dr. Ken Hogan (DMD) z Washingtonovej univerzity v Arizone a Dr. Richard Neal z Fort Worthu pri následnom skúmaní potvrdili, že zub jednoznačne patril človeku. Neal dodal, že spočiatku očakával zvierací zub, no po analýze už nemal pochybnosti o jeho ľudskom pôvode.

Zub bol identifikovaný ako prvý mliečny rezák z pravej časti hornej čeľuste dieťaťa vo veku približne 3 až 7 rokov. Podľa stavu poškodenia nešlo o zub, ktorý by vypadol prirodzene, ale o zub násilne vyrazený. To potvrdzoval aj odštiepený okraj a prasknutá čelná plocha. Dr. Carl Baugh, riaditeľ Múzea dôkazov o Stvorení v Glen Rose, zvolal 24. júna tlačovú konferenciu, na ktorej priemyselník Walter Best z Indianapolisu vyhlásil:

„Stál som jednou nohou na dinosaurej cestičke a druhou na ceste, ktorou prešli ľudia – len meter a pol od miesta, kde sa našiel trilobit a ľudský zub.“

Tento nález patrí medzi najvýznamnejšie dôkazy o súčasnom výskyte človeka a dinosaurov a aj po desaťročiach zostáva vážnou výzvou pre evolučný výklad histórie Zeme.

Ak vás zaujali ľudské stopy v pradávnych horninách, odtlačky nôh v uhlí a otázka, ako je možné, že sa človek objavuje v geologických vrstvách, kde podľa evolučnej teórie nemal existovať, odporúčame pokračovať v článku Dôkazy celosvetovej potopy, kde sú katastrofické procesy a geologické vrstvy vysvetlené v širšom kontexte. Prirodzené pokračovanie nájdete v texte Genezis a potopa, ktorý spája biblické svedectvo s fyzickými stopami v horninách. Ak chcete pochopiť, prečo sú tieto nálezy vážnym problémom pre evolučnú chronológiu, pozrite si Stvorenie vs. evolúcia a napokon aj Dinosaury a človek, kde sa rozoberá súčasný výskyt ľudí a dinosaurov v rovnakých geologických vrstvách.