Múzeá plné „drakov“

Keď dnes vstúpiš do prírodovedného múzea, uvidíš dinosaury, praveké plazy a fosílie dávnych svetov. Drakov by si tam hľadal márne – aspoň podľa názvov. No ešte pred necelými dvesto rokmi bola situácia úplne iná. Prvé veľké fosílne objavy neboli verejnosti ani vedcom predstavované ako „dinosaury“, ale ako draci. Morskí draci, lietajúci draci, obrovské draky minulosti. Tento fakt nie je okrajovou kuriozitou, ale dôležitým historickým svedectvom o tom, ako ľudia pôvodne rozumeli týmto nálezom.

Pojem dinosaurus je totiž mladší než samotné múzeá, v ktorých sú tieto fosílie vystavené. Skôr než vznikla moderná paleontológia so svojím jednotným názvoslovím, existoval jazyk, ktorý tieto tvory opisoval úplne prirodzene – jazyk drakov.

Článok sa nepozerá na drakov ako na mýty či rozprávkové bytosti, ale ako na historický pojem používaný vedou 18. a 19. storočia. Sledujeme, ako sa draci dostali do múzeí, ako ich vedci pomenúvali a prečo sa tento jazyk postupne vytratil – hoci samotné exponáty zostali.

V prvej polovici 19. storočia neexistoval pojem dinosaurus. Vedci, zberatelia fosílií aj bežní ľudia nemali k dispozícii dnešný systematický biologický jazyk. Keď sa zo zeme vynárali obrovské kosti neznámych tvorov, prirodzené označenie bolo to, ktoré kultúra poznala už stáročia – drak. Drak v tomto období neznamenal rozprávkovú bytosť chŕliacu oheň. Označoval veľkého, neznámeho, plazovitého tvora, často spájaného s vodou alebo vzduchom.

Preto sa v odbornej literatúre objavujú výrazy ako morský drak, lietajúci drak či prastarý drak hlbín. Tento jazyk používali ľudia, ktorí stáli pri zrode modernej paleontológie.

Keď boli v Anglicku, Francúzsku či Nemecku objavené prvé kompletné fosílie plesiosaurov, ichtyosaurov a pterosaurov, neboli považované za jaštery v dnešnom zmysle, ale za drakov – bytosti, ktoré zodpovedali opisom známym z kroník, heraldiky a starších prírodopisných textov. Slovo drak sa objavuje priamo v názvoch kníh, v múzejných katalógoch, v popisoch exponátov aj v korešpondencii vedcov.

Až neskôr, keď sa v polovici 19. storočia zaviedol nový vedecký jazyk, začali sa tieto tvory systematicky premenovávať. Na začiatku však stáli draci – nie ako legenda, ale ako opis reality, ktorú vtedajšia veda ešte len spoznávala.

Jedným z najdôležitejších miest v dejinách objavovania „drakov“ sa stalo malé prímorské mestečko Lyme Regis na juhozápade Anglicka. Útesy tohto pobrežia, neustále nahlodávané morom a zosuvmi pôdy, začali vynášať na povrch kostry tvorov, aké dovtedy nikto systematicky nepoznal. Práve tu sa zrodila predstava morských drakov v modernom vedeckom zmysle.

Keď miestni robotníci a zberatelia v roku 1832 odkryli veľké, zvláštne usporiadané kosti, nepovažovali ich za obyčajné zvieratá. Vo svojom miestnom dialekte ich nazývali výrazom „dragern“ – drak. Nešlo o metaforu, ale o prirodzené pomenovanie niečoho, čo sa podobalo opisom morských oblúd známych z tradícií a kroník.

Medzi týmito nálezmi dominovali fosílie plesiosaurov a ichtyosaurov – veľkých morských plazov s dlhými krkmi, plutvami a telom prispôsobeným pohybu vo vode. Ich anatómia nezodpovedala žiadnemu známemu modernému zvieraťu. Práve preto boli označované ako morské draky, nie ako jaštery či ryby.

Lyme Regis sa tak stalo miestom, kde sa kultúrna pamäť drakov stretla s hmatateľnými fosílnymi dôkazmi. Kosti, ktoré vychádzali zo skál, neboli vnímané ako niečo úplne nové, ale ako potvrdenie existencie tvorov, o ktorých sa už dlho rozprávalo – len sa o nich hovorilo iným jazykom.

Práve z týchto nálezov neskôr vznikli jedny z najvýznamnejších zbierok Britského prírodopisného múzea. A hoci sa názvy časom zmenili, pôvodný jazyk morských drakov je v historických záznamoch zachovaný dodnes.

Thomas Hawkins patril medzi prvých ľudí, ktorí sa nepokúšali fosílne nálezy z Lyme Regis len zbierať, ale systematicky ich interpretovať a prezentovať verejnosti. Nebol akademikom v dnešnom zmysle slova, no jeho význam pre dejiny paleontológie je nepopierateľný. Práve Hawkins sa stal jedným z hlavných mostov medzi terénnymi nálezmi a múzejným svetom.

V 30. a 40. rokoch 19. storočia zhromaždil rozsiahlu kolekciu fosílií plesiosaurov a ichtyosaurov, ktoré otvorene označoval ako morských drakov. Tento jazyk nepoužíval poeticky, ale odborne, v súlade s dobovým chápaním týchto tvorov. Vo svojich spisoch opakovane zdôrazňoval, že ide o bytosti, ktoré boli v minulosti známe pod menom drak a ktoré moderná veda len znovu objavuje a presnejšie opisuje.

Jeho najznámejšie dielo nieslo príznačný názov „The Book of the Great Sea-Dragons, Ichthyosauri and Plesiosauri“ (Kniha veľkých morských drakov, ichtyosaurov a plesiosaurov). Už samotný titul jasne ukazuje, že Hawkins nepovažoval pojmy „drak“ a „ichtyosaurus“ za protiklady, ale za dve pomenovania tej istej reality – jedno staršie, kultúrne zakorenené, druhé nové a systematické.

Hawkinsove fosílie vzbudzovali obrovský záujem. Nešlo len o vedecké kruhy, ale aj o širšiu verejnosť, ktorá v nich videla potvrdenie dávnych predstáv o obrovských tvoroch mora. Práve vďaka nemu sa do Britského prírodopisného múzea dostali jedny z najznámejších exemplárov morských plazov. Jedným z nich bol exemplár, ktorý múzeum v roku 1848 výstižne pomenovalo Thalassiodracon hawkinsii – doslova Hawkinsov morský drak.

Tento názov nebol náhodný ani dočasný. Dodnes je tento „morský drak“ vystavený v galérii skamenelín morských plazov a jeho meno nesie jasnú stopu pôvodného označenia. Ďalší exponát, Ichthyosaurus communis, zakúpený od Hawkinse už v roku 1838, bol v múzejnej dokumentácii označený skratkou HAWK. SEA-DRAG – Hawkinsov morský drak. Tento detail je dôležitý, pretože ukazuje, že výraz sea-dragon nebol len populárnym pomenovaním, ale súčasťou oficiálneho múzejného jazyka.

Thomas Hawkins tak reprezentuje obdobie, keď draci stáli na prahu modernej vedy. Neboli ešte vytlačení novým názvoslovím, ale ani odmietnutí ako mýty. Boli chápaní ako reálne tvory minulosti, ktorých pozostatky teraz vychádzajú zo zeme a vstupujú do múzeí.

Táto éra však nemala trvať dlho. O niekoľko rokov neskôr sa mal objaviť nový pojem, ktorý postupne zatlačil slovo drak do úzadia – pojem dinosaurus.

Ak Thomas Hawkins predstavoval hlas „morských drakov“, Mary Anningová sa stala tvárou objavov, ktoré verejnosť aj vedcov priviedli k pojmu lietajúci drak. Táto výnimočná žena z Lyme Regis nebola akademičkou, no jej meno dnes patrí medzi najvýznamnejšie v dejinách paleontológie. Mary Anningová objavila množstvo fosílií ichtyosaurov a plesiosaurov, no jej najväčší ohlas vyvolal nález, ktorý v roku 1828 zásadne zmenil pohľad na praveký svet – fosíliu pterosaura, tvora schopného letu.

Keď bol tento nález o rok neskôr opísaný oxfordským profesorom geológie Williamom Bucklandom, jeho reakcia bola príznačná pre celú dobu:

„Monštrum, ktoré sa nepodobá ničomu, čo bolo kedy na Zemi videné alebo počuté, okrem drakov v rozprávkach a heraldike.“ William Buckland, opis pterosaura (1829)

Takýto opis nebol literárnou hyperbolou. Vyjadroval úprimné prekvapenie vedcov, ktorí stáli pred kostrou tvora s krídlami, pazúrmi a plazovitou anatómiou, aká nemala obdobu medzi známymi živočíchmi. Titulky vtedajšej tlače hovorili o „lietajúcom drakovi“ Mary Anningovej a verejnosť tento jazyk prijímala bez zaváhania.

Jedna z najstarších rekonštrukcií tohto pterosaura, vytvorená v roku 1829, ho nezobrazuje ako „pravekého jaštera“ v modernom zmysle, ale ako historického draka alebo baziliška. Krídla, držanie tela aj výraz hlavy zodpovedajú ikonografii drakov známej zo stredovekých iluminácií a heraldiky. Tento „lietajúci drak“ bol neskôr pomenovaný Dimorphodon macronyx a v roku 1835 ho zakúpilo Britské prírodopisné múzeum.

Exponát je dodnes súčasťou jeho zbierok, hoci už nie je vystavovaný verejnosti. Fakt, že sa stal súčasťou jednej z najprestížnejších zbierok sveta, len podčiarkuje vážnosť, s akou boli tieto objavy vnímané. Mary Anningová sa tak stala symbolom obdobia, keď sa hranica medzi drakom a vedeckým opisom ešte neuzavrela. Lietajúce tvory objavené v skalách neboli pre jej súčasníkov dôkazom omylu minulosti, ale skôr potvrdením, že staré pomenovania mali reálny základ.

Britské prírodopisné múzeum nebolo jediným miestom, kde sa fosílne plazy objavovali pod menom drak. Podobný jazyk nájdeme aj v kontinentálnej Európe, najmä v nemeckých, francúzskych a rakúskych zbierkach 19. storočia. Aj tam sa nové fosílie stretli so starším kultúrnym pojmom, ktorý bol ľuďom prirodzene zrozumiteľný.

V Nemecku sa v odborných i populárnych textoch objavuje pojem Drache (drak) v súvislosti s fosíliami veľkých plazov ešte predtým, než sa naplno presadil pojem Dinosaurier.

Niektoré skoré opisy pterosaurov ich priamo prirovnávali k lietajúcim drakom zo stredovekých legiend, najmä pre ich blanité krídla a predĺžené lebky. Aj tu sa najprv používal opisný jazyk, až neskôr systematika.

Vo Francúzsku sa v 18. a na začiatku 19. storočia zachoval výraz dragon v súvislosti s veľkými fosílnymi kosťami nachádzanými v Alpách a Pyrenejach. Tieto nálezy sa často spájali s miestnymi legendami o drakoch, ktoré „kedysi obývali hory“. Až neskôr boli tieto kosti preklasifikované ako pozostatky plazov a veľkých cicavcov. Jazyk sa menil, no múzejné zbierky často uchovávali pôvodné označenia v archívoch.

Zaujímavým príkladom je Rakúsko, kde sa v prírodovedných zbierkach Viedne v 19. storočí objavujú zmienky o Drachenknochen – „dračie kosti“. Tento výraz sa používal najmä v ľudovej terminológii, no prenikal aj do skorých vedeckých opisov, kým nebol nahradený latinskými názvami. Mnohé z týchto nálezov dnes tvoria základ zbierok v Naturhistorisches Museum Wien.

Keď dnes návštevník prechádza galériami fosílií v Londýne, Paríži, Berlíne či Viedni, vidí exponáty, ktoré by jeho predkovia bez váhania nazvali drakmi. Rozdiel je len v tom, že my ich dnes čítame cez latinské mená a systematiku, nie cez jazyk legiend a kroník.

Pojem draka ako označenia veľkých, neznámych plazovitých tvorov nie je výlučne európskym fenoménom. Naopak, mimoeurópske kultúry uchovávali po stáročia mimoriadne konzistentné opisy drakov, ktoré sa v mnohých znakoch prekvapivo zhodujú s fosílnymi nálezmi vystavovanými v moderných múzeách.

ČÍNA A VÝCHODNÁ ÁZIA: DRAK AKO REÁLNY TVOR, NIE MÝTUS

V Číne nebol drak nikdy chápaný ako rozprávková bytosť. Čínske draky (lóng) boli považované za skutočné tvory, ktoré mali fyzickú podobu, správanie aj konkrétne prostredie. Staré kroniky opisujú drakov ako dlhé, šupinaté bytosti s rohovitou lebkou, pazúrmi a často hadovitým telom – opis, ktorý sa nápadne podobá na rekonštrukcie niektorých sauropodov alebo veľkých pravekých plazov.

V čínskych prírodovedných zbierkach a regionálnych múzeách sa ešte v 19. storočí objavovali fosílne kosti označované ako „dračí kosti“ (龙骨). Tieto kosti sa používali v tradičnej medicíne dávno predtým, než ich západní vedci identifikovali ako fosílie dinosaurov. Niektoré dnešné múzeá v Pekingu a Šanghaji dodnes uchovávajú dokumentáciu tohto pôvodného názvoslovia.

JAPONSKO A JUHOVÝCHODNÁ ÁZIA

V Japonsku a juhovýchodnej Ázii sa draci spájali najmä s vodným prostredím. Opisy vodných drakov v starých textoch a chrámoch sa v mnohom podobajú na morské plazy, ktoré dnes poznáme z fosílií ichtyosaurov a plesiosaurov.

BLÍZKY VÝCHOD A MEZOPOTÁMIA

V oblasti Mezopotámie sa draci objavujú v ikonografii aj v textoch ako strážcovia, hadovité bytosti alebo okrídlené plazy. Slávny Ištarin drak (mušḫuššu) má dlhé telo, šupiny, pazúry a predĺženú lebku. Pozoruhodné je, že práve v týchto regiónoch sa nachádzajú bohaté fosílne vrstvy veľkých plazov, hoci v staroveku neexistoval systematický vedecký popis.

AMERIKA A PÔVODNÉ KULTÚRY

Domorodé kultúry Severnej aj Južnej Ameriky opisujú obrovské lietajúce hady, pernatých drakov a vodné monštrá. Aztécky Quetzalcoatl či severoamerické legendy o Thunderbirdoch spájajú plazovitú anatómiu s letom. V moderných múzeách Ameriky dnes stoja kostry pterosaurov, ktorých rozmery a tvar presne zapadajú do týchto starých opisov.

SPOLOČNÝ MENOVATEĽ MÚZEÍ A KULTÚR

Rozdiel medzi európskymi a mimoeurópskymi múzeami nespočíva v exponátoch, ale v jazyku ich výkladu. Zatiaľ čo západná veda prešla na systematické názvoslovie, mnohé mimoeurópske kultúry nikdy úplne neopustili pojem drak, pretože pre ne nepredstavoval mýtus, ale pomenovanie reálneho tvora. Keď dnes porovnávame múzejné exponáty po celom svete s historickými opismi drakov v rôznych kultúrach, vzniká pozoruhodný obraz: rôzne civilizácie opisovali podobné tvory, hoci medzi sebou nemali kontakt.

To naznačuje, že pojem drak nevznikol ako rozprávka, ale ako reakcia na pozorovanie skutočných bytostí alebo ich pozostatkov.

V prvej polovici 19. storočia neexistoval jednotný vedecký pojem, ktorý by zahŕňal veľké fosílne plazy objavované v Británii a v kontinentálnej Európe. Slovo drak bolo prirodzeným a historicky zakoreneným výrazom, ktorý sa po stáročia používal na označenie veľkých, neznámych a plazovitých tvorov. Keď sa zo zeme začali vynárať ich kostry, tento jazyk sa automaticky preniesol aj do vedy a múzejnej praxe.

Zlom nastal v roku 1841, keď sir Richard Owen zaviedol nový pojem dinosaurus – z gréckeho deinos (hrozný, obrovský) a sauros (jašter). Cieľom nebolo poprieť existujúce nálezy ani vyvrátiť staršie pomenovania, ale systematizovať ich v rámci novej vedeckej disciplíny, ktorá sa v tom čase len formovala.

Paleontológia potrebovala presnejší, jednotný a medzinárodne zrozumiteľný jazyk. Je dôležité pochopiť, že pojem dinosaurus nenahradil draka preto, že by drak bol omyl, ale preto, že sa menil metodologický rámec vedy. Ide o bežný proces v dejinách poznania. Podobne ako sa z ohnivých hviezd stali meteory, z nebeských sfér obežné dráhy a z éteru fyzikálne polia, aj draci dostali latinské a grécke mená.

Tento jazykový posun sa prejavil najmä v múzeách. Slovo drak bolo postupne považované za príliš všeobecné, kultúrne zaťažené a nejednoznačné. Nahradili ho systematické názvy, ktoré presnejšie opisovali anatómiiu, prostredie a zaradenie fosílií. Neznamenalo to však odmietnutie starších predstáv, ale ich preklad do nového odborného jazyka. Zároveň platí, že stopa draka z vedy nikdy úplne nezmizla.

Mnohé oficiálne názvy si zachovali koreň draco / drakon, čo jasne ukazuje, že prvý vizuálny a kultúrny dojem týchto tvorov bol neprehliadnuteľne „dračí“. Príkladom je názov Thalassiodracon hawkinsii – Hawkinsov morský drak – ktorý dodnes nesie pôvodné označenie priamo vo vedeckej terminológii.

Múzeá sa teda nezačali stavať proti drakom. Neurobili čiaru za minulosťou. Urobili niečo iné: zmenili jazyk, nie exponáty. To, čo sa kedysi opisovalo ako morský, lietajúci či horský drak, dnes nesie systematické meno, no vystavená kostra zostáva tá istá. Anatomické znaky sa nezmenili. Zmenil sa len rámec výkladu.

Keď dnes návštevník múzea stojí pred kostrou plesiosaura, pterosaura či ichtyosaura, pozerá sa na ten istý objekt, ktorý ľudia 19. storočia bez váhania nazývali drakom. Rozdiel nie je v realite nálezu, ale v terminológii, ktorú si veda postupne osvojila.

Keď sa pozrieme na dejiny paleontológie bez moderných predsudkov, objavuje sa pred nami jasná kontinuita. Prvé fosílie veľkých plazov neboli vnímané ako niečo úplne neznáme. Ľudia ich okamžite rozpoznali v rámci pojmu, ktorý už mali – drak. Tento pojem nebol rozprávkovým výmyslom, ale kultúrnym označením pre veľké, neznáme a rešpekt vzbudzujúce tvory.

Múzeá 19. storočia, ich zakladatelia aj prví paleontológovia tento jazyk používali prirodzene. Až neskôr, so vznikom modernej systematiky, sa drak premenil na dinosaury, ichtyosaury či pterosaury. Nešlo o vyvrátenie drakov, ale o ich premenovanie.

Ak sa dnes prechádzaš galériami prírodovedných múzeí, pozeráš sa na tie isté tvory, ktoré by tvoji predkovia bez váhania nazvali drakmi. Rozdiel je len v tom, že ich dnes čítame cez latinské názvy, vedecké klasifikácie a vitríny – nie cez kroniky, heraldiku a legendy. A možno práve preto má otázka drakov v múzeách stále silu osloviť. Nie preto, že by patrili do rozprávok, ale preto, že stoja na rozhraní pamäti, jazyka a vedy.

Téma drakov v Britskom múzeu prirodzene zapadá do širšieho kontextu skúmania prastarých tvorov a historických svedectiev o nich, preto úzko nadväzuje na článok Všeobecný náhľad na prastaré tvory, kde sa rozoberá pôvod legiend o drakoch a ich spojenie s reálnymi fosílnymi nálezmi; objavy plesiosaurov, ichtyosaurov a pterosaurov zároveň patria do tematickej oblasti dinosaury a Biblia, ktorá skúma, ako sa historické záznamy a moderná paleontológia prelínajú, a celý tento obraz je možné vnímať aj v širšom rámci Biblie a vedy, kde sa ukazuje, že pomenovania ako „morský drak“ neboli rozprávkou, ale prirodzeným opisom neznámych tvorov v čase ich prvých objavov.

Obraz z roku 1562 od Holandského renesančného maliara Pietra Bruegela the Eldera vystavený v múzeum vo Viedni