Záhadná žiariaca duša vystupujúca z otvoreného hrobu na nočnom cintoríne pod mesiacom.

Pravda o smrti a o duši

02/01/2023 John Bible

Na jednom náhrobnom kameni je vyrytý tento epitaf:

„Zastav sa, priateľu, čo kráčaš pomimo. Tam, kde si teraz ty, som raz bol ja. Tam, kde som teraz ja, budeš čoskoro ty. Takže sa priprav, budeš ma nasledovať.“

Študent, ktorý čítal tento nápis, pridal k týmto riadkom:

„S tým, že ťa mám následovať, nebudem súhlasiť dovtedy, kým nebudem vedieť, kam si išiel.“

Znamená smrť koniec? Je smrť skutočne konečná, alebo predstavuje iba prechod do inej dimenzie bytia? Otázky o nesmrteľnosti ľudskej duše sú stále aktuálne. Odchádza duša po smrti ihneď do neba alebo pekelného ohňa, alebo snáď existuje reinkarnácia, teda kolobeh znovuzrodení? Je možné komunikovať so zemřelými, ako tvrdia niektoré okultné praktiky? A čo druhá smrť – môže človek zomrieť dvakrát?

Bible poskytuje jasné odpovede na tieto otázky. Popisuje, čo sa deje po smrti, a odhaľuje pravdu o stave mŕtvych. Podľa Písma nie je smrť prechodom do novej dimenzie, ale skôr stavom spánku, kedy človek čaká na vzkříšenie. Písmo nehovorí, že by mŕtvi mohli komunikovať so živými, ani nepodporuje vieru v reinkarnáciu.

Smrť … Čo bude potom?

Smrť. Slovo, ktoré vzbudzuje strach a neistotu. Slovo skrývajúce tajomstvo, ktoré volá po odpovedi. Čo bude po smrti? Je to koniec života, rozplynutie sa v ničote, alebo len prechod do inej formy bytia? Je smrť bránou k ďalšiemu životu? Rodíme sa znovu a znovu? Odchádza ľudská duša po smrti do neba, pekelného ohňa, alebo očistca? Otázka posmrtného života fascinuje ľudstvo už od nepamäti, a to aj dnes.

Niekto stratil blízkeho, iný bojuje s vážnou chorobou, ďalší hľadá zmysel existencie. Smrť je univerzálnou realitou, ktorej nikto neunikne, a napriek tomu sa málokto zmieri s myšlienkou, že by smrťou všetko končilo. Rôzne náboženstvá a filozofické smery ponúkajú odlišné pohľady na to, čo sa deje po smrti. Prečo? Pretože bez odpovede na smrť nie je možné nájsť odpoveď na život.

Ak hľadáme zmysel života, musíme zistiť, či smrť predstavuje definitívny koniec, alebo len začiatok niečoho nového. Zaujímavé je, že ani kresťanské denominácie sa nezhodujú na tom, čo sa deje po smrti. Ako je možné, že vychádzajú zo rovnakého zdroja – z Biblie – a predsa dospievajú k rozdielnym záverom? Čo vlastne o stave človeka po smrti hovorí Biblia? Poskytuje jasnú odpoveď, alebo skôr otvára priestor pre špekulácie?

Smrť prichádza na scénu

Šiesty deň stvorenia stvoril Boh človeka na Svoj obraz (Gn 1,27). V dokonalom prostredí, ktoré pre neho s láskou a starostlivosťou pripravil, mal človek zaujímať zvláštne miesto. Boh túžil po trvalom vzťahu plnom dôvery a lásky medzi sebou a človekom. Týmto aktom stvorenia ukázal nielen svoju moc, ale aj hlboký zámer a starostlivosť o svoje dielo.

„I stvoril Hospodin Boh človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu v chřípí dych života. Tak sa stal človek živým tvorom.“ (Gn 2,7)

Boh dal človeku život s úmyslom, aby nikdy neskončil smrťou. Napriek tomu stvoril človeka ako slobodnú bytosť, schopnú voľby. Láska, hlavný Boží charakterový rys, nenúti ani neobmedzuje. Človek mal teda možnosť prijať Božiu lásku a žiť vo vzťahu s Ním, alebo túto ponuku odmietnuť a niesť následky svojho rozhodnutia. Slobodná vôľa však vyžadovala možnosť voľby, a preto v rajskej záhrade boli dva zvláštne stromy: strom života a strom poznania dobrého a zlého. O druhom strome Boh jasne povedal:

„Z každého stromu rajského slobodne jesť budeš; Ale z stromu vedomia dobrého a zlého nejez, lebo v ktorýkoľvek deň z neho by si jedol, smrťou umrieš.“ (Gn 2,16-17)

Strom poznania dobrého a zlého nebol v rajskej záhrade umiestnený z rozmaru, ale preto, aby mal človek možnosť slobodnej voľby. Mohol si vybrať, či zostane verný svojmu Stvoriteľovi, alebo sa pridá k vzbure proti Nemu. Práve v súvislosti s týmto stromom sa v Biblii po prvýkrát objavuje pojem smrť. Boh jasne stanovil, že ak človek prestane Bohu dôverovať a zvolí neposlušnosť, dôsledkom bude zánik.

„Mzdou hriechu je smrť…“ (Rím 6,23)

Smrť nie je Božia pomsta, ale prirodzený dôsledok hriechu – oddelenie od zdroja života. Rovnako ako lampa zhasne, ak ju odpojíme od energie, tak aj život končí, ak je oddelený od Boha. Nejde o žiadny akt mstivosti, ale o prirodzený výsledok voľby, ktorú človek učinil. Bohužiaľ, človek si zo dvoch možností zvolil tú zle a smrt sa tak stala neoddeliteľnou súčasťou ľudských dejín.

„Skrze jedného človeka totiž vošiel do sveta hriech a skrze hriech smrť; a tak smrť zasiahla všetkých, pretože všetci zhrešili.“ (Rím 5,12)

Neposlušnosť voči Bohu, ktorú Biblia nazýva hriechom, spôsobila, že sa človek stal bytosťou odsúdenou na smrť. Práve týmto spôsobom podľa Biblie prenikla smrť na našu modrú planétu. Aký je však odpoveď na našu základnú otázku? Čo skutočne nasleduje po smrti?

Čo sa deje po smrti?

Pozrime sa ešte raz na biblický popis toho, ako sa človek stal živou bytosťou:

„I učinil Hospodin Boh človeka z prachu zeme, a vdýchol do jeho nozdier dych života, a stal sa človek dušou živou.“ (Gn 2,7 Kral.)

Všimnite si, že v tomto verši sa nehovorí o tom, že by človek mal dušu. Je tu uvedené, že keď Boh vdýchol do ľudského tela dych života, stal sa človek „dušou živou.“ Ako je napísané:

„Prvý človek Adam sa stal dušou živou…“ (1Kor 15,45)

Je to práve kombinácia tela a dychu života, ktorá tvorí dušu živú. Keď sa táto kombinácia rozpadne, telo sa vracia do zeme, odkiaľ bolo vzaté, a dych života (duch) sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. „Duša“, čo znamená samotný človek, prestáva existovať. To je okamih, keď nastáva smrť.

„…ak vezmeš ich ducha, hynú, v prach sa navracajú.“ (Ž 104,29)

„A prach sa vráti do zeme, kde bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ (Kaz 12,7)

Jedným z najväčších náboženských bludov, ktorý sa rozšíril nielen vo východných náboženstvách, ale aj v mnohých kresťanských denomináciách, je učenie o nesmrtelnosti duše. Napriek tomu, že ide o bežne prijímanú myšlienku, Biblia nič také nepozná! Toto učenie je vlastne ozvenou najstaršej lži, keď satan v raji pri strome poznania tvrdil Eve: „Nie, nezomriete smrťou!“ (Gn 3,4 Kral.).

Je až paradoxné, že väčšina kresťanských cirkví verí v nejakú formu posmrtného života založenú na nesmrtelnosti duše. Skutočnosťou však je, že Božie slovo nehovorí o nesmrtelnej duši, ale o tom, že duša je smrteľná:

„Zomrie tá duša, ktorá hreší.“ (Ez 18,4)

„(Boh) ich duše neušetril smrti…“ (Ž 78,50)

Nechcem sa tu púšťať do podrobného teologického rozboru pojmu duše v Biblii, ale faktom je, že hebrejské a grécke slová označujúce „dušu“ a „ducha“ sa v Písme objavujú viac ako 1600-krát. Napriek tomu ani v jednom prípade nie je zmienka o nesmrtelnosti duše. Biblia nikde nehovorí o nesmrtelnosti ako o vlastnosti, ktorá by bola človeku alebo jeho duši vrodená. Iba Boh je nesmrteľný:

„On jediný je nesmrteľný…“ (1Tim 6,16)

Na rozdiel od Boha sú ľudia smrteľní. Písmo prirovnáva ľudský život k pare, „ktorá sa na okamih ukáže a potom zmizne“ (Jk 4,14). V Biblii stojí, že ľudia „sú iba telo, vietor, ktorý zavane a už sa nevráti“ (Ž 78,39) a človek „ako kvet vychádza a podťatý býva, uteká ako tieň a netrvá“ (Jób 14,2). Boh a ľudia sa od seba zásadne líšia. Boh je nekonečný, zatiaľ čo ľudia sú obmedzení. Boh je nesmrteľný, ale ľudia sú smrteľní. Boh je večný, ľudia však pomíjiví.

„Mŕtvi nevedia zhola nič.“

Ako teda Biblia popisuje stav človeka po smrti? Božie slovo jasne učí, že mŕtvi neviedia zhola nič. Biblické verše prehovárajú naprosto zreteľne:

„Živí totiž vedia, že zomrú, mŕtvi neviedia zhola nič a nečaká ich žiadna odmena, ich pamiatka je zabudnutá. Ako ich láska, tak ich nenávisť i ich horlenie dávno zanikli a nikdy sa už nebudú podieľať na ničom, čo sa pod slnkom deje.“ (Kaz 9,5-6)

„Všetko, čo máš vykonať, konať podľa svojich síl, lebo nie je diela ani myšlienky ani poznania ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam pôjdeš.“ (Kaz 9,10)

Potrebujú tieto verše komentár? Mŕtvi nemajú vedomie, nepodieľajú sa na žiadnej činnosti, nemyslia… Veršov, ktoré ukazujú na skutočnosť, že mŕtvi sú v stave naprostého bezvedomia, je samozrejme oveľa viac. Uvediem niekoľko ďalších príkladov:

„Preto ťa pripojím k tvojim otcom, budeš uložený do svojho hrobu v pokoji a tvoje oči nespatria nič z toho zla, ktoré uvediem na toto miesto.“ (2Kr 22,20)

„Ale mŕtvi na teba nespomínajú, a v hrobe kto ťa bude oslavovať?“ (Ž 6,6 Kral.)

„Vyjde ich duch, vracajú sa do svojej zeme, v ten istý deň miznú ich myšlienky.“ (Ž 146,4 Kral.)

„Či pre mŕtvych budeš konať svoje divy? Povstanú snáď tieňi a vzdajú ti chválu? Či sa o tvojom milosrdenstve vyprávi v hrobe? O tvojej vernosti v ríši skazy? Či sú známe v temnote tvoje divy, tvoja spravodlivosť v zemi zabudnutia?“ (Ž 88,11-13)

„Mŕtvi nechvália už Hospodina, nikto z tých, ktorí zostupujú do ríše ticha.“ (Ž 115,17)

Mám pokračovať? Myslím, že biblický pohľad na stav mŕtvych je naprosto zrejmý. Mŕtvi nevidia udalosti, ktoré sa dejú na zemi, mŕtvi nevzpomínajú na Boha a neoslavujú ho, v deň smrti miznú ich myšlienky…

Telo dusa a duch stvorenie cloveka graf 1

Smrť sa podobá spánku

Božie slovo na mnohých miestach prirovnáva smrť k nevedomému spánku. Jób vo svojom trápení hovorí:

„Prečo som nezomrel hneď v lôžku, nezahynul, sotvaže som vyšiel zo života matky?… Ležal by som teraz v pokoji, spal by som, došiel odpočinku…“ (Jób 3,11.13)

V Žalme môžeme čítať:

„Rozjasni moje oči, ať neusnu spánkem smrti…“ (Ž 13,4)

Ďalšie príklady:

„Usnou věčným spánkem a neprocitnou, je výrok Krále, jehož jméno je Hospodin zástupů.“ (Jer 51,57)

„Člověk ulehne a nepovstane a dokud nebesa budou, neprocitne, ze spánku se neprobudí.“ (Jób 14,12)

Viac ako 50-krát je smrť v Biblii nazývaná spánkom. Aj Ježiš Kristus ju takto označil:

„To povedal a dodal: ‚Náš priateľ Lazar usnul. Ale idem ho prebudiť.‘ Učeníci mu povedali: ‚Pane, ak spí, uzdraví sa.‘ Ježiš hovoril o jeho smrti, ale oni mysleli, že hovorí o obyčajnom spánku. Vtedy im Ježiš povedal: ‚Lazar zomrel.‘ (J 11,11-14)

Dôsledky prijatia najstaršej lži

Boží nepriateľ satan stále žne úspech so svojou klamnou lžou: „Nikdy nezomriete“ (Gn 3,4). Ľudia sú často naklonení veriť, že sú vo svojej podstate nesmrteľní. Táto viera v nesmrteľnú dušu otvára dvere spiritizmu, uctievaniu svätých, teda ľudí, ktorých cirkev povýši do tohto postavenia, a tiež modlitbám k nim. Písmo je však v tomto ohľade úplne jasné a odmieta myšlienku, že by ľudia boli nesmrteľní. Biblia dôrazne varuje pred spiritizmom a pripomína, že smrteľnosť je podstatnou vlastnosťou človeka:

„Nech sa u teba nenájde… vyvolávač duchov, veštkyňa ani ten, kto sa doptáva mŕtvych. Každý, kto páchá niečo také, je pre Hospodina ohavný!“ (Dt 18,10-12)

Pretože sú mŕtvi v stave bezvedomia, je zrejmé, že modlitby k nim nemajú žiadny zmysel. Biblia jasne učí, že uctievanie kohokoľvek iného než Boha je modloslužba. Božie slovo však ide ešte ďalej a prísne varuje pred vyvolávaním mŕtvych. Prečo je toto konanie také nebezpečné?

„Povedia vám: Dotazujte sa duchov zomrelých a jasnovidcov, ktorí sípajú a mumlajú.“ „Či sa ľud nemá dotazovať svojho Boha? Na živých sa má pýtať mŕtvych?“ (Iz 8,19)

V snahe vyvolať mŕtvu osobu dávame padlým anjelom príležitosť vydávať sa za ňu, čo nás vedie k tomu, aby sme uverili satanovým lžiam. Tieto podvody môžu mať vážne dôsledky a otvárajú dvere duchovnému klamu.

Ďalším dôsledkom prijatia satanovej lži o ľudskej nesmrteľnosti je učenie o večnom utrpení v pekle. Toto učenie je nielen nebezpečné, ale aj úplne scestné, pretože vykresľuje Boha ako bezcitného sadistu, ktorý večne mučí ľudí v pekelnom ohni. Mohli by ste milovať takého Boha? Dokázali by ste si užívať nebeské radosti, zatiaľ čo by ste koutkom oka sledovali nekonečné utrpenie svojich blízkych, ktorým zostalo nebesia uzavreté?

Už teraz vás môžem uistiť, že učenie o večných mukách v pekle neodpovedá Božiemu charakteru ani pravde zjavnenej v Biblii. Áno, zatratení zahynú v ohnivom jazere, ako popisuje Zjavenie 20. kapitola …

… po zničení hriechu oheň uhasne a „nezostane po nich ani žhavé uhlie pre ohriatie“ (Iz 47,14). Tí, ktorí odmietnu Božiu ponuku spasenia, zmiznú „ako by nikdy nebývali“ (Abd 1,16) a budú „ako popol pod chodidlami vašich nôh“ (Mal 3,21). Dokonca aj satan, pôvodca všetkého zla, skončí „ako popol pred očami všetkých“ (Ez 28,18).

V Biblii nájdeme niekoľko miest a veršov týkajúcich sa smrti a pekla, ktoré môžu byť na prvý pohľad podivné a mätúce. Tieto nejasnosti vznikajú z rôznych dôvodov, napríklad kvôli rozddeľovacím znamienkam, ktoré v pôvodnom biblickom texte neexistovali a boli pridané až pred niekoľkými storočiami. Ďalším dôvodom môže byť zložitosť pri preklade, kedy nie je vždy možné presne vystihnúť význam pôvodného jazyka.

Často sa tiež stáva, že ľudia hľadajú v texte niečo, čo tam v skutočnosti nie je. Problémom je vytrhnutie verša zo súvislosti, alebo nedodržanie základného pravidla výkladu: vysvetľovať Bibliu Bibliou. To je jediný spoľahlivý spôsob, ako pochopiť biblické texty. Obtiažne pasáže je treba študovať starostlivo, s modlitbou a vedomím, že Božie slovo je konzistentné.

V učení Biblie neexistuje rozpor. Biblia nemôže zároveň prirovnávať smrť k nevedomému spánku a súčasne učiť o nesmrteľnosti duše alebo okamžitom odchode do neba či pekla. Nejednoznačné texty je treba vykladať na základe tých jednoznačných. Nie je fér ignorovať stovky jasných biblických pasáží o stave mŕtvych a miesto toho stavať celé teologické učenie na jednom dvojsmyselnom texte. Pozrime sa teraz na dve najčastejšie biblické námietky, ktoré obhajujú učenie o nesmrteľnosti duše.

Dnes budeš so mnou v raji

Najprv sa pozrime na jednu z najčastejších námietok proti bezvedomému stavu mŕtvych, ktorým sa prikladá značná váha, pretože tieto slová pochádzajú priamo z úst Ježiša Krista. Podľa ekumenického prekladu Biblie povedal pri svojom ukrižovaní jednému zo zločincov, ktorí boli ukrižovaní spolu s ním:

„Amen, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.“ (Lukáš 23,43)

Tento Ježišov výrok je často považovaný za jasný dôkaz, že ihneď po smrti, teda ešte toho istého dňa, obaja odišli do neba. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to dáva zmysel, ale je dôležité si uvedomiť, že pôvodný biblický text neobsahoval interpunkciu. Čárky a bodky boli do textu pridané prekladateľmi, aby uľahčili čítanie, a ich umiestnenie mohlo ovplyvniť význam tohto verša. Tento text môžeme teda čítať aj takto:

„Amen, hovorím ti dnes, budeš so mnou v raji.“

Čo dokáže posunutá čiarka, že? Stačí drobná zmena a význam vety sa úplne zmení. Ale ktorá z týchto verzií je správna? Odpoveď môžeme nájsť v Ježišových slovách, ktoré povedal Márii Magdaléne po svojom vzkriesení – teda v nedeľu ráno. (Pamätajme, že Ježiš bol ukrižovaný v piatok.) Tieto slová poskytujú ďalší vodítko k pochopeniu významu pasáže a jej správneho výkladu:

Ježiš jej povedal: „Nedotýkaj sa ma, ešte som nevyšiel k Otcovi.“ (Ján 20,17)

Ježiš po svojom vzkriesení jasne povedal, že ešte nevstúpil do neba. Nemohol tam teda vziať ani kajúceho zločinca, ktorý bol ukrižovaný po jeho boku. Správna interpretácia Ježišovho sľubu musí teda znieť:

„Amen, hovorím ti dnes, budeš so mnou v raji.“

Inak by sme tvrdili, že Ježiš svoj sľub nesplnil, čo je v rozpore s jeho charakterom a pravdivosťou jeho slov. Táto interpretácia zodpovedá nielen Ježišovmu vyjadreniu k Márii Magdaléne po jeho vzkriesení, ale aj celkovému učeniu Biblie. Podľa Písma mŕtvi odpočívajú v hrobe a očakávajú svoju odmenu, ktorá im bude udelená pri vzkriesení v deň Ježišovho návratu, nie okamžite po smrti. Dôkazom je aj kráľ Dávid, o ktorom Biblia hovorí ako o mužovi podľa Božieho srdca. Ani on dosiaľ nevstúpil do Božej prítomnosti, ako je zjavné z biblických textov:

„Bratia, smelo vám môžem povedať o patriarchovi Dávidovi, že zomrel a bol pochovaný, a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa… Dávid predsa nevystúpil do neba…“ (Skutky 2,29.34)

Pred ukrižovaním povedal Ježiš učeníkom:

„Idem, aby som vám pripravil miesto. A keď odídem, aby som vám pripravil miesto, opäť prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Ján 14,2-3)

Teraz, keď vieme, že mŕtvi neodchádzajú do neba, ale tiše odpočívajú v hrobe, Ježišove slová dostávajú jasný zmysel. Ako by mohol Ježiš Kristus prísť znova pre svoje deti, keby už boli v nebi od okamihu svojej smrti? Táto otázka je kľúčová pre pochopenie biblickej pravdy o smrti a vzkriesení. Podľa Písma je Ježišov návrat časom, kedy budú jeho verní povolaní k životu, aby mohli byť navždy s ním.

Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi

Kristov príbeh o bohatom mužovi a Lazárovi (Lukáš 16,19-31) býva často používaný ako dôkaz o vedomí mŕtvych, ale je treba si uvedomiť, že ide o podobenstvo. Zmyslom tohto podobenstva nebolo objasniť, čo sa deje s človekom po smrti, ale ukázať, že o jeho večnom údele sa rozhoduje už počas jeho života. Po smrti už nie je žiadna ďalšia šanca niečo zmeniť či napraviť.

Boháč v tomto príbehu spoliehal na svoj vzťah k Abrahamovi, ale Ježiš zdôrazňuje, že je treba poslúchať Mojžiša a prorokov, teda Božie slovo. Ježiš tu použil prvky obyčajného židovského príbehu, v ktorom mŕtvi medzi sebou rozprávajú, aby poslucháčov poučil, že správne rozhodnutia je nutné činiť za života. Po smrti je osud človeka zpečatený.

Prečo však toto podobenstvo vykladáme ako dôkaz vedomia mŕtvych, keď napríklad podobenstvo o rozprávajúcich stromoch (Sudcov 9,7-15) nepovažujeme za dôkaz toho, že stromy môžu rozprávať alebo voliť kráľa? Rozumný človek by mal byť opatrný, aby Ježišovým podobenstvám nepripisoval význam, ktorý by bol v rozpore s celkovým biblickým učením o stave mŕtvych. Nejasných či obtiažnych biblických textov o stave mŕtvych je viac, ale výklad takýchto miest musí byť vždy v súlade s celkovým Písmom.

Nejasné texty sú vždy vyjasnené v iných častiach Božieho slova, kde sú tieto témy opísané jasnejšie. Pravidlo, že Biblia sa vykladá Biblí, je kľúčovým vodítkom pre správne pochopenie akéhokoľvek textu.

Prebudenie

Smrť je v Biblii prirovnávaná k spánku a so spánkom býva spojené aj prebudenie. Kedy a ako teda tento spánok smrti končí?

„…nastane vzkriesenie spravodlivých aj nespravedlivých.“ (Sk 24,15)

Biblia a učenie o vzkriesení mŕtvych sú na mnohých miestach naprosto jasné. Písmo učí, že vzkriesenie z mŕtvych nastane pri druhých príchode Ježiša Krista. Ak by však duše od dňa svojej smrti už boli v nebi alebo pekle, samotné vzkriesenie by postrádalo zmysel. Prečo by bolo treba znovu vzkriesiť niekoho, kto už údajne svoj večný úděl prežíva? Božie slovo uvádza, že budú dve vzkriesenia:

Prvé vzkriesenie: Týka sa spravodlivých a nastane pri Kristovom druhom príchode. Títo ľudia obdržia večný život a budú vzkriesení k nesmrteľnosti. Druhé vzkriesenie: Po tisíci rokoch od prvého. Toto vzkriesenie sa týka nespravodlivých, ktorí budú čeliť konečnému súdu. Teraz len stručne:

„Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, kedy všetci, ktorí sú v hroboch, uslyšia jeho hlas a vyjdú; tí, ktorí konali dobré, vstanú k životu…“ (J 5,28-29)

Dobrá správa o vzkriesení z mŕtvych je jasná: zo spánku smrti budú prebudení všetci ľudia. Tí, ktorí boli Bohu verní, vstanú k životu večnému a pri Ježišovom návrate získajú nesmrteľnosť.

Pominuteľné telo musí obliecť nepominuteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť. A keď pominuteľné oblečie nepominuteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť, potom sa naplní, čo je napísané: „Smrť je pohltená, Boh zvíťazil!“ (1Kor 15,53-54)

(Spravodliví) „Teraz povstali k životu a ujali sa vlády s Kristom na tisíc rokov. Ostatní mŕtvi však nepovstanú k životu, dokým sa tých tisíc rokov nedovŕši.“ (Zj 20,4-5)

Zlá správa je, že existuje aj druhá skupina ľudí. Spravodliví získajú večný život, ale „tí, ktorí konali zlé, vstanú k odsúdeniu.“ (J 5,29) Nečaká ich nesmrteľnosť, ale tzv. druhá smrť, z ktorej už nie je žiadne prebudenie. Druhá smrť je absolútne odlúčenie od Boha, od zdroja života. Je to trvalý zánik…

„To je druhá smrť: horiace jazero. A kto nebol zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do horiaceho jazera.“ (Zj 20,14-15)

„Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moc…“ (Zj 20,4-6)

Všetci sme zhrešili a „mzdou hriechu je smrť…“ (Rím 6,23). Nemôžeme si svoje spasenie nijako zaslúžiť. Máme však veľké šťastie, že máme nebeského Otca, ktorý svoje vzbúrené deti nezavrhol, ale urobil všetko pre našu záchranu. Spásu nám ponúka zadarmo, stačí ju len prijať.

„Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby žiadny, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“ (J 3,16)

Ježiš Kristus za nás zomrel, aby sme my mohli žiť. Svojou obetou na golgotskom kríži pre nás opäť zaistil slobodu voľby. Môžeme si vybrať, či jeho ponuku spásy prijmeme, alebo ju odmietneme…

„Mzdou hriechu je smrť, ale darom Božej milosti je život večný v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rím 6,23)

„Predložil som ti život aj smrť, požehnanie aj zlořečenie; vyber si teda život, aby si bol živý ty aj tvoje potomstvo…“ (Dt 30,19)

Je pre nás pripravený nádherný život na novej zemi, kde budeme žiť s naším Pánom, kde „smrti už nebude, ani žalu, ani náreku, ani bolesti už nebude.“ (Zj 21,4). Večný život plný radosti, šťastia a lásky je dostupný každému.

Prijmeš ho z Ježišových rúk?