32. Desiatky a dary

V posledných dvoch lekciách nášho štúdia základov kresťanstva sme sa venovali tomu, ako sa nový vzťah človeka obráteného ku Kristovi odráža v jeho životnom štýle. Hovorili sme o tom, aký má byť kresťanský vzťah ku kultúre a svetu, ktorý nás obklopuje, a dotkli sme sa aj vzťahu k telu a zdraví. Kresťanské správcovstvo sa však neobmedzuje len na duchovnú oblasť, ale zahŕňa aj materiálne hodnoty, ktoré sú nám v živote zverené. Na rozdiel od známeho a populárneho porekadla:

„O peniaze ide až na prvom mieste.“

Kresťanské správcovstvo kladie dôraz na vzťah medzi stvorením a Stvoriteľom. Správne hospodárenie s majetkom a materiálnymi hodnotami nie je o túžbe po bohatstve, ale o správnom postavení Boha v našich životoch a o našom vzťahu k materiálnym darom, ktoré nám Boh zveril.

Už oddávna sa ľudia snažia hľadať zmysel svojej existencie. Biblia nám zjavuje, že na počiatku Stvoriteľ stvoril človeka a umiestnil ho na túto planétu. Boh určil zmysel života tým, že nás povolal byť správcami všetkého, čo nám bolo zverené. Biblický koncept správcovstva vysvetľuje zmysel ľudského života tým, že ho ukotvuje vo vzťahu k Stvoriteľovi a Vykupiteľovi ľudstva.

Kresťanské správcovstvo vychádza zo skutočnosti, že Boh je Stvoriteľom (Gn 1:1). Akt stvorenia robí Boha vlastníkom všetkého, čo existuje (Ž 24:1–2; 50:10–11; Ag 2:8). Boh svet nielen stvoril, ale ho aj neustále udržiava (Žid 1:3; Sk 17:28). Človek teda nikdy nie je vlastníkom, ale vždy len správcom toho, čo mu bolo zverené.

Kresťanské správcovstvo je zároveň založené na tom, že Boh je Vykupiteľom (Rim 5:8). Biblia odhaľuje Boha ako Boha lásky (1 Ján 4:7–8). Najhlbšie zjavenie Božej lásky nachádzame vo vtelení, živote, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Božia láska sa prejavila tým, že Boh dal padlému ľudstvu Vykupiteľa (Ján 3:16). Boh v Kristovi nedal len niečo, ale dal sám seba. Podstata kresťanského správcovstva spočíva v tom, že Bohu dávame sami seba, nie iba časť toho, čo vlastníme.

Správne pochopenie Božej lásky chráni správcovstvo pred tým, aby sa zmenilo na zákonníctvo. Svojím dávaním sa nesnažíme ovplyvniť Boha, aby nás miloval viac, ani si Božiu lásku nezasluhujeme.

Kresťanské správcovstvo je ďalej založené na pravde, že človek je správcom (Gn 1:28). Človek má starať sa o stvorenie tak, aby bol zachovaný Boží poriadok. Hriech, ktorý je vzburou proti Bohu a snahou žiť nezávisle od neho, spôsobil, že človek začal vnímať seba ako majiteľa, nie ako správcu. Sebectvo a otroctvo hriechu (Rim 6:17; 3:23) sa stali súčasťou ľudskej prirodzenosti.

Kristus nás však vyslobodil z otroctva hriechu (Žid 2:14–15). Už nepatríme sami sebe, ale máme možnosť znovu žiť ako správcovia (1 K 6:19; 4:1–2). V moci Ducha Svätého môžeme nachádzať zmysel nášho bytia v službe Bohu a ľuďom okolo nás.

Biblia ukazuje, že Boh nás skrze Krista zmieril so sebou samým a znovuzrodený človek teraz prijíma Boha ako svojho Stvoriteľa, Udržiavateľa, Vykupiteľa a Pána vesmíru. Golgotský kríž je Božím nástrojom, ktorý premieňa našu zameranosť na seba a naše sebectvo. Boh si teda nárokuje celé ľudské srdce. Z nášho času si vyhradil jednu sedminu (Ex 20:8–11) a z materiálnych vecí si vybral jednu desatinu. Táto desatina sa v Biblii aj v dejinách nazýva desiatok.

O dávaní desiatkov sa dozvedáme aj z mimobiblických prameňov. Už v Ugarite (14. stor. pred Kr.) obyvatelia mesta odvádzali desiatok chrámu a ďalší kráľovi. V Babylonskej ríši (6. stor. pred Kr.) sa platil desiatok z úrody, dobytka, zlata a striebra na chrám, pričom tento desiatok odvádzal dokonca aj kráľ. Dávanie desiatkov poznali aj Peržania, Gréci a Rimania.

Prvýkrát sa slovo „desiatok“ vyskytuje v Biblii v príbehu Abraháma a vojny s Kedorlaómerom (Gn 14:18–20). Abrahám po víťazstve vrátil kráľovi Sodomy všetok majetok, ktorý mu Kedorlaómer ulúpil, a Melchisedekovi, kráľovi Salému, ktorý bol „kňazom silného Boha Najvyššieho“, dal desiatok zo všetkého, teda zo zvyšku koristi.

Abrahám teda dáva desiatok zo svojho čistého prírastku (Gn 14:22–24). Platí ho Melchisedekovi, služobníkovi Najvyššieho Boha, ktorý ako kňaz Abrahámovi aj požehnal. Abrahám ústami vyznáva, že Boh je Stvoriteľom a Vlastníkom nebies a zeme, a skutkom to potvrdzuje tým, že prináša desiatok. Vie, že jeho bohatstvo je dôsledkom Božieho požehnania, preto vracia kráľovi Sodomy jeho majetok, aby bolo zrejmé, že nezávisí od moci ani priazne človeka.

Z teologického hľadiska požehnanie vždy predchádza navráteniu desiatku. Bez predchádzajúceho Božieho požehnania nie je skutočné vrátenie desiatku možné. Desiatok je vyjadrením uvedomenia si Božej dobroty a jeho požehnania, nie prostriedkom, ktorým by sme si ho vynucovali. Neskôr bolo dávanie desiatkov zakotvené v zákonoch Pentateuchu, ktoré presne určovali, z čoho sa desiatok platí, ako sa používa a aký má teologický význam. Kľúčové texty sú Lv 27:30–33, Nu 18:21–32 a Mal 3:8–10, ktoré učia nasledovné:

• DESIATOK JE SVÄTÝ HOSPODINOVI

Desiatok patrí Bohu, a preto je svätý. Nestáva sa svätým nejakým dodatočným aktom posvätenia, ale je svätý svojou podstatou, tým, že patrí Bohu. Nie je súčasťou nášho majetku, a preto je nesprávne hovoriť o „platení desiatku“, akoby išlo o jeden z výdavkov. Desiatok od počiatku patrí Bohu a my ho Bohu len vraciame; nemôžeme Bohu platiť to, čo mu vždy patrilo.

S desiatkami je to podobné ako so sobotou, ktorá je tiež svätá Hospodinovi. Sobotu aj desiatky znesväcujeme vtedy, keď k nim máme nesprávny postoj, čím vyjadrujeme negatívny vzťah k Bohu a jeho zmluve.

• DESIATOK SA POČÍTA Z „PRÍRASTKU“

Predpisy vyžadovali prinášať desiatok z úrody poľa a z prírastku dobytka. Tento nárast majetku je vždy výsledkom Božieho požehnania (Lv 26:3–5). Prinášanie desiatkov je vyjadrením uznania, že všetko, čo máme, pochádza od Boha a patrí Bohu. S desiatkom nie je možné manipulovať v snahe získať osobné výhody (Lv 27:33).

• DESIATOK JE URČENÝ PRE SVÄTÉ CIELE

Desiatok patrí Bohu, má sa priniesť do Božieho domu a patrí Levitom ako „mzda“ za ich službu (Nu 18:21, 31). Desiatok však nie je priamou platbou kňazom za úroveň ich služieb. Platí sa Bohu. To, ako sa má s desiatkom naložiť, určuje Boh (a následne Leviti), nie človek, ktorý ho prináša. Kvalita či úpadok kňazskej služby nikdy neovplyvňovali povinnosť prinášať desiatok Bohu.

• LEVITI MAJÚ PLATIŤ DESIATOK Z DESIATKU

… ktorý dostávajú. Opäť je to Boh, kto určuje, ako sa má naložiť s desiatkom. Leviti sa nemôžu domnievať, že keďže desiatky „patria“ im, nemusia ich odvádzať ďalej, alebo že sa môžu sami rozhodnúť, ako s nimi naložia.

• NEPRINÁŠANIE DESIATKU

… sa považuje za okrádanie Boha (Mal 3:8–9). Podľa tohto textu sa za okrádanie pokladá aj neodovzdanie celého desiatku (v. 10). Považovať desiatok za súčasť vlastných príjmov a nakladať s ním podľa vlastného uváženia znamená pre Boží ľud okrádať Boha. Okrádaním je aj to, keď desiatok neprinášame do Božieho domu.

Ľudia v dobe proroka Malachiáša považovali svoju ťažkú finančnú situáciu za dôvod neodovzdávania desiatkov, pričom tvrdili, že ich stav je dôkazom, že Boh neplní svoju časť zmluvy a nedáva im primerané požehnanie (Mal 3:14). Boh to hodnotí ako okrádanie a vyzýva takýchto ľudí slovami: „Skúste to so mnou!“ (v. 10), po tom, čo ich predtým napomenul: „Navráťte sa ku mne…“ (v. 7).

• PRINÁŠAŤ BOHU DESIATKY JE AKT VIERY

… preto je zbytočné apelovať na ľudí, ktorí sa k Bohu nenavrátili a nemajú k nemu vzťah dôvery, aby ho neokrádali. Tisíce, ba milióny ľudí, ktorí sa rozhodli byť v tejto oblasti verní, môžu dosvedčiť, že deväť desatín s Božím požehnaním je viac než desať desatín bez Božieho požehnania.

Nový zákon o desiatkoch nehovorí veľa, no to, čo hovorí, je pre kresťanov mimoriadne dôležité. Ježiš na jednej strane odsudzuje platenie desiatkov ako prostriedok na získanie Božej priazne a milosrdenstva (Lukáš 18:12–14). Na druhej strane však zaradil dávanie desiatku zo správnych pohnútok medzi veci, ktoré sa nemajú opúšťať (Matúš 23:23; Lukáš 11:42). Apoštol Pavol cituje starozákonné nariadenie:

„Či neviete, že tí, ktorí slúžia vo svätyni, dostávajú zo svätyne jedlo, a tí, čo slúžia oltáru, majú podiel na obetiach?“ 1. Korinťanom 9:13

Potom robí paralelu medzi Levitmi a kňazmi v Starom zákone a tými, ktorí zvestujú evanjelium v Novom zákone, a zdôrazňuje, že rovnaký princíp platí aj naďalej:

„Tak i Pán ustanovil, aby tí, ktorí zvestujú evanjelium, mali z evanjelia živobytie.“ 1. Korinťanom 9:14

Tento princíp považuje za natoľko dôležitý, že ho uvádza ako priamy príkaz Ježiša Krista, aj keď sa nám v evanjeliách v tejto podobe nezachoval. Na základe tohto princípu niektoré cirkvi neprijímajú od štátu financie na platy duchovných, ale vydržiavajú ich výlučne z desiatkov (napríklad Cirkev adventistov siedmeho dňa).

Najrozsiahlejšia diskusia o desiatku v Novom zákone sa nachádza v Židom 7:1–10. Autor rozoberá stretnutie Abraháma s Melchisedekom a typologicky ukazuje nadradenosť kňazstva Melchisedeka nad kňazstvom Árona. Odovzdanie desiatku je jeho hlavným argumentom. Abrahám dal desiatky Melchisedekovi. Keďže Ježiš Kristus je kňazom podľa poriadku Melchisedeka, vyplýva z toho, že kresťania majú dávať desiatky Kristovi, ktorý je hlavou cirkvi. Texty ukazujú, že aj v Novom zákone je dávanie desiatkov chápané ako božsky ustanovené nariadenie. Pavol zároveň pripomína kľúčovú zásadu správnej motivácie:

„Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať, a kto štedro seje, štedro bude aj žať… veď radostného darcu miluje Boh.“ 2. Korinťanom 9:6–8

Táto zásada sa vzťahuje rovnako na dary aj na desiatky (Dt 8:18; 2. Kor 8:9; 9:6–8; 1. Kor 16:2).

Dávanie darov je dôležitou súčasťou služby vo svätyni Starého zákona aj kresťanskej bohoslužby Nového zákona. Starý zákon hovorí o daroch a obetiach dokonca častejšie než o desiatkoch. Izraelčania prinášali viacero typov obetí, predovšetkým obete za hriech a vinu (Levitikus 4–5). Tieto obete samy osebe nemohli zabezpečiť odpustenie, ale boli symbolom Božieho sklonenia sa k ľudstvu v osobe a obeti Ježiša Krista, nepoškvrneného Baránka Božieho (Ján 1:29; Marek 10:45; Rimanom 3:25; Židom 10:10).

Nič, čo človek prinesie alebo vykoná, mu nemôže samo osebe zabezpečiť odpustenie a prijatie. Pre dnešné chápanie dávania sú významné najmä zápalné, obilné a pokojné obete (Levitikus 1–3). Zápalná obeť nebola určená ani pre kňazov, ani pre toho, kto ju priniesol, ale bola úplne spálená na oltári (Levitikus 1:9). Vyjadrovala ochotu odovzdať Bohu celý život a symbolizovala úplné podriadenie sa Bohu.

Obilná obeť bola obeťou z plodov zeme a vyjadrovala závislosť od Boha a uznanie Božích požehnaní. Keďže sa neprinášali celé klasy, ale múka, ktorú bolo potrebné spracovať, obeť zároveň vyjadrovala ochotu spolupracovať s Bohom. Pri pokojnej obeti sa časť obetovaného zvieraťa vrátila obetujúcemu, ktorý ju jedol so svojou rodinou a priateľmi (Levitikus 7:11–21). Išlo o obete vďačnosti a chvály Bohu za jeho činy a vedenie.

Prinášanie prvotín z úrody vyjadrovalo, že Boh je na prvom mieste v živote veriaceho (Levitikus 23:9–11; Numeri 18:12–13; Deuteronómium 18:4; 26:1–11). Keď Izraelci prichádzali do chrámu, mali priniesť dar (Deuteronómium 16:16–17). Dary boli súčasťou bohoslužby a svedectvom o tom, že veriaci prijali Božie požehnanie. Dávame aj preto, že Boh nám dáva silu nadobudnúť všetko, čo máme (Deuteronómium 8:18).

Nový zákon zdôrazňuje, že predovšetkým Boh je ten, kto dáva. On dáva každodenný chlieb (Matúš 6:11), dážď, úrodu a pokrm (Skutky 14:17), život a všetko potrebné (Skutky 17:25), pokánie (Skutky 11:18), víťazstvo (1 Korinťanom 15:57), milosť (1 Petra 5:5), lásku (1 Ján 3:1), múdrosť (Jakub 1:5), Ducha Svätého (Skutky 5:32), duchovné dary (1 Korinťanom 12:7–10), kráľovstvo (Lukáš 12:32) aj večný život (1 Ján 5:11), pretože nám už dal svojho Syna (Ján 3:16; Rimanom 8:32).

Keď sa mudrci prišli pokloniť Ježišovi, priniesli mu dary. Dobrovoľný dar však sám o sebe neznamená správny vzťah k Bohu. Dar chudobnej vdovy bol vyjadrením jej vďačnosti a lásky k Bohu (Lukáš 21:1–4), zatiaľ čo bohatí dávali z toho, čo im „ostalo“. Dávanie má byť súkromnou záležitosťou medzi darcom a Bohom (Matúš 6:1–4), bez okázalosti a sebaprezentácie. Ježiš zároveň pripomína zodpovednosť spoločenstva postarať sa o tých, ktorí slúžia evanjeliu:

„Hoden je robotník svojej mzdy.“ Matúš 10:10

Zbory v Macedónsku (2 Korinťanom 11:9) aj Filipy podporovali apoštola Pavla v jeho službe evanjelia (Filipanom 4:10–19). Pavol opakovane pripomína zbierku na podporu kresťanov v Jeruzaleme (Rimanom 15:25–28; 1 Korinťanom 16:1–4; 2 Korinťanom 8–9).

Dávanie dobrovoľných darov má vychádzať z príkladu Krista, ktorý nás obdaroval (2 Korinťanom 8:9; 9:8–11). Pavol neustanovuje rovnakú sumu pre všetkých, ale zdôrazňuje dávanie podľa možností. Zároveň pripomína, že dar má byť vopred doma pripravený (1 Korinťanom 16:2), čím vedie veriacich k plánovanému a rodinnému dávaniu.

Dôležitý je aj aspekt zodpovednosti pri správe darov. Pavol poveruje Títa a ďalších osvedčených bratov prevzatím a doručením zbierky (2 Korinťanom 8:17–23; 9:3), aby bola zabezpečená transparentnosť a dôvera. Zmyslom darov nie je len pomoc tam, kde je núdza (Rimanom 15:26; 2 Korinťanom 9:12), ale aj posilnenie jednoty cirkvi, vyjadrenie spoluúčasti medzi veriacimi a podpora finančnej vyváženosti v rámci rodinného spoločenstva cirkvi (Skutky 2:44–45; Exodus 16:18). Dary sú prejavom kresťanskej lásky (2 Korinťanom 8:8.24), chvály Bohu (2 Korinťanom 9:12) a zároveň jedným z nástrojov, ktorými Boh umŕtvuje naše sebectvo.

Abrahám dáva desiatok zo všetkého. Výraz „zo všetkého“ znamená čistý príjem, pričom Abrahám neuznal majetok kráľa Sodomy ako svoj vlastný. Desiatok sa nevzťahoval na podiely ani výdavky jeho spolubojovníkov (Gn 14:22–24).

Jákob sľubuje desiatok (Gn 28:10–22). Po zjavení Boha, ktorý mu zasľúbil ochranu a požehnanie, Jákob vyjadruje svoju vďačnosť tým, že Bohu prisľúbi desiatok. Desiatok je pre neho posvätný a vyjadruje ochotu zasvätiť svoje bohatstvo Bohu, podobne ako pri dodržiavaní sobotného prikázania.

Desiatok v Levitiku 27:30–33. Desiatok z úrody mohol byť vykúpený za peniaze s 20 % prirážkou. Tento text sa zameriava na to, že desiatok patrí Hospodinovi a je určený pre svätyňu a kňazov; nehovorí o možnosti zadržať desiatok a neskôr ho zaplatiť s príplatkom.

Desiatok v Deuteronómiu 14:22–27. Tento desiatok sa mal priniesť do svätyne, kde ho rodina konzumovala v Božej prítomnosti. Ak bola svätyňa príliš vzdialená, mohol byť vymenený za peniaze, ktoré sa použili na nákup jedla v jej blízkosti. Tento desiatok sa líšil od toho v Levitiku 27 a rabínska tradícia ho označuje ako druhý desiatok.

Melchisedek ako predobraz Krista (Gn 14:18–20; Žid 5:6–10; 6:20; 7:11–21). Niektorí vykladači ho považujú priamo za Krista, no Písmo ho predstavuje ako typ a predobraz Krista – kráľa aj kňaza, podobne ako Ježiša.

Dávanie desiatku. Desiatok nie je dar z toho, čo nám ostane po zaplatení výdavkov. Podľa Prísloví 3:9 máme ctiť Hospodina zo svojho majetku a dať mu desiatok ako prvý. Týmto spôsobom nás Boh učí správne hospodáriť a rozlišovať, čo má skutočnú hodnotu.

V dnešnom materiálne orientovanom svete nie je biblické učenie o kresťanskom správcovstve populárne. Naša kultúra nás naučila spájať úspech s hromadením peňazí, majetku, moci a prestíže. Dokonca aj ako kresťania máme sklon vnímať Boha ako sponzora, ktorý má napĺňať naše túžby a chrániť nás pred problémami. Ježiš však učí, že šťastie neprichádza z toho, čo vlastníme (Lk 12:15), ale ako dôsledok nesebeckej služby (Mt 25:31–46).

Prinášaním desiatkov a darov vyjadrujeme, že si uvedomujeme svoje správcovstvo a uznávame Božiu zvrchovanosť. Keď Bohu prinášame desiatok, nedávame mu niečo navyše – vraciame mu to, čo mu patrí, pretože desiatok je svätý Hospodinovi. Nie je to členský poplatok ani daň za nasledovanie Boha.

Naopak, Boh, ktorému patrí všetko, sa delí s nami, ktorí nemáme nič. Prinášaním dobrovoľných darov vyjadrujeme živý vzťah a vďačnosť voči nemu.

Boh určil desiatok na podporu zvestovania evanjelia, no jeho dielo má aj ďalšie potreby. Prostredníctvom obetí vyjadrujeme chválu Bohu a podporu jeho diela medzi ľuďmi.

Prinášaním desiatkov si pripomíname, že Boh je Stvoriteľ a Majiteľ všetkého (1K 4:7). Každý dar je vyjadrením odmietnutia materializmu a modlárstva a potvrdením spolupatričnosti s Božou rodinou.

Dávanie je aj skúškou viery, pretože sa dotýka oblasti, ktorú považujeme za svoj majetok. Verní ľudia zakúšajú pravdivosť slov Písma:

„Niekto rozdáva a pribúda mu stále, kdežto ten, kto je skúpy, máva nedostatok.“ Pr 11:24

„Lebo akou mierou meriate, takou sa nameria vám.“ Lk 6:38

Téma desiatkov a darov patrí do oblasti kresťanského správcovstva a nadväzuje na teológiu, Boží zákon a praktické kresťanstvo, kde sa dávanie chápe ako odpoveď lásky na Božiu milosť.