fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 31-41

32. Desiatky a dary

V posledných dvoch lekciách nášho štúdia základov kresťanstva sme hovorili o tom, ako sa nový vzťah človeka obráteného ku Kristovi premieta do jeho životného štýlu. Ukázali sme si, aký by mal mať kresťan vzťah ku kultúre a svetu, ktorý nás obklopuje, a hovoril sme o vzťahu k nášmu telu a zdraviu. Kresťanské správcovstvo sa však týka aj materiálnych hodnôt, ktoré sú nám v živote zverené. Na rozdiel od známeho a populárneho porekadla: „O peniaze ide až na prvom mieste“, v kresťanskom správcovstve nejde na prvom mieste o peniaze, ale o vzťah medzi stvorením a Stvoriteľom.

Náčrt

1. Základy kresťanského správcovstva – Ž 24,1; 50,10-11; Ag 2,8; J 3,16; 1 K 4,1-2
2. Desiatky – Gn 14,18-20; Nu 18,21.31; Mal 3,8-10; Mt 23,23; 1 K 9,14
3. Dary – Dt 8,18; 2 K 8,9; 9,6-8; 1 K 16,2

1. Základy kresťanského správcovstva – Ž 24,1; 50,10-11; Ag 2,8; J 3,16; 1 K 4,1-2

Už oddávna sa ľudia snažili hľadať zmysel našej existencie. Biblia nám podáva správu o tom, že na počiatku stvoril Boh človeka a umiestnil ho na našu planétu. On určil zmysel života ľudí okrem iného aj tým, že nás povoláva, aby sme boli správcami všetkého, čo je nám zverené. Biblický koncept správcovstva v podstate vysvetľuje otázku zmyslu nášho života tým, že ho zarámuje do vzťahu k Stvoriteľovi a Vykupiteľovi ľudstva.

a) Kresťanské správcovstvo vychádza zo skutočnosti, že Boh je Stvoriteľom (Gn 1,1). Aktom stvorenia je Boh vlastníkom všetkého. (Ž 24,1.2; 50,10-11; Ag 2,8). Boh náš svet nielenže stvoril, ale tiež ho aj udržiava (Žid 1,3; Sk 17,28). Človek teda nikdy nie je vlastníkom, ale len správcom toho, čo mu bolo zverené.

b) Kresťanské správcovstvo je založené na skutočnosti, že Boh je Vykupiteľom (Rim, 5,8). Biblia odhaľuje Boha ako Boha lásky (1 Ján 4,7-8). Najhlbšie zjavenie Božej lásky nachádzame vo vtelení, službe, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Táto dávajúca a absolútne nesebecká Božia láska viedla k tomu, že Boh dal padlému ľudstvu Vykupiteľa (Ján 3,16). Boh v Ježišovi nedal len niečo, ale sám seba. Podstata kresťanského správcovstva je teda tiež v tom, aby sme dali Bohu sami seba, a nielen niečo z toho, čo máme.

Správne pochopenie Božej lásky bráni v tom, aby sa naše správcovstvo zvrhlo do zákonníctva. Naším spravovaním alebo dávaním sa nesnažíme ovplyvniť Boha, aby nás miloval viac, ani si Božiu lásku nezasluhujeme.

c) Kresťanské správcovstvo je založené na skutočnosti, že človek je správcom (Gn 1,28). Človek sa má starať o stvorení tak, aby Bohom ustanovený poriadok bol zachovaný. Hriech, ktorý je vzburou proti Bohu, snahou žiť nezávisle na ňom, spôsobil, že človek vníma sám seba nie ako správcu, ale ako majiteľa toho, čo má. Človek má neodolateľnú túžbu žiť sám pre seba. Hriech priniesol narušenie ľudskej prirodzenosti, sebectvo a otroctvo (Rim 6,17; 3,23).

Kristus nás však svojou smrťou vyslobodil z otroctva hriechu (Žid 2,14-15). Už „nepatríme sami sebe“, ale opäť máme možnosť byť správcami (1 K 6,19; 4,1-2). V moci Ducha Svätého môžeme nájsť zmysel svojho bytia v službe pre Boha a druhých.

2. Desiatky – Gn 14,18-20; Nu 18,21.31; Mal 3,8-10; Mt 23,23; 1 K 9,14

Biblia ukazuje, že Boh nás skrze Krista zmieril so sebou samým, a znovuzrodený človek teraz prijíma Boha ako svojho Stvoriteľa, Udržiavateľa, Vykupiteľa a Pána vesmíru. Golgotský kríž je Boží nástroj, ktorý premieňa našu zameranosť na seba, naše sebectvo. Boh si teda nárokuje pre seba celé ľudské srdce. Z nášho času si vyhradil pre seba, ako už vieme, jednu sedminu (Ex 20,8-11). Z materiálnych vecí si Boh pre seba vybral jednu desatinu. Táto desatina sa v Biblii i dejinách nazývala desiatok.

O platení desiatkov sa dozvedáme aj z mimobiblických prameňov. Už v Ugarite (14. stor. pr. Kr.) obyvatelia mesta platili desiatok chrámu a ďalší kráľovi. V Babylonskej ríši (6. stor. pr. Kr.) sa platil desiatok z úrody, dobytka, zlata a striebra na chrám. Tento desiatok platil dokonca aj kráľ. Dávanie desiatkov poznali Peržania, Gréci i Rimania.

A. Desiatky v Starom zákone

Prvýkrát sa slovo „desiatok“ vyskytuje v Biblii v príbehu Abraháma a vojny s Kedorlaómerom (Gn 14,18-20). Abrahám po vyhranej bitke vrátil kráľovi Sodomy všetok jeho majetok, ktorý mu Kederlaómer ulúpil, a Melchisedekovi, kráľovi Salému, ktorý bol „kňazom silného Boha Najvyššieho“, „dal desiatok zo všetkého“, teda z ostatnej koristi (v.20).

Abrahám teda dáva desiatok zo svojho čistého príjmu (v. 22-24). Platí ho Melchisedekovi, ktorý bol služobníkom Najvyššieho Boha, a pretože bol zároveň kňazom, Abrahámovi i požehnal. Abrahám ústami vyznáva, že Boh je Stvoriteľom a Vlastníkom nebies a zeme (v. 22), a skutkom to vyjadrí tak, že prináša desiatok. Abraham vie, že jeho bohatstvo je dôsledkom Božieho požehnania. (Preto vrátil kráľovi Sodomy jeho majetok, aby bolo jasné, že nezáleží na moci a požehnaní niekoho iného: v. 23).

Z teologického pohľadu požehnanie vždy predchádza navráteniu desiatku. Bez predchádzajúceho požehnania je skutočné vrátenie desiatku nemožné. Desiatok je vyjadrením nášho uvedomenia si Božej dobroty a požehnania, a nie prostriedok, ktorým si ho vymáhame.

Neskôr bolo dávanie desiatkov zahrnuté do zákonov Pentateuchu. Tieto predpisy určovali, z čoho sa desiatok platil, ako sa mal používať a aký je jeho teologický význam.
Hlavné texty, ktoré hovoria o desiatkoch, sú: Lv 27,30-33; Nu 18,21-32 a Mal 3,8-10. Tieto texty hovoria, že:

a) Desiatok je svätý Hospodinovi. Desiatok patrí Bohu, a preto je svätý. Nestáva sa svätým nejakým aktom posvätenia, ale je svätý svojou podstatou – tým, že patrí Bohu. Nie je teda súčasťou nášho majetku. Preto je vlastne nesprávne hovoriť o „platení desiatku“, ako keby to bol jeden z výdavkov, ktorý musím zaplatiť. Pretože desiatok od počiatku patrí Bohu, mne nikdy nepatril, ja ho Bohu len vraciam. Nemôžem platiť Bohu to, čo bolo vždy jeho.

S desiatkami je to podobne ako so sobotou (ktorá je tiež svätá Hospodinovi). Sobotu a desiatky znesväcuje, keď k nim mám nesprávny vzťah, čím vlastne vyjadrujem svoj negatívny postoj k Bohu a jeho zmluve.

b) Desiatok sa počíta z „prírastku“. Predpisy vyžadujúce priniesť desiatok z úrody poľa a prírastku dobytka. Tento nárast majetku je vždy výsledkom Božieho požehnania (Lv 26,3-5). Prinášanie desiatkov je výrazom uznania, že všetko, čo máme, pochádza od Boha a patrí Bohu. Nie je možné s desiatkom manipulovať v snahe získať nejaké osobné výhody (Lv 27,33).

c) Desiatok je určený pre sväté ciele. Desiatok patrí Bohu, má sa priniesť do domu Božieho a patrí Levitom, ako „mzda“ za ich službu (Nu 18,21.31). Desiatok však nie je priama platba kňazom za úroveň ich služieb. Platí sa Bohu. To, ako s desiatkom naložiť, určuje Boh (a následne Leviti), nie človek, ktorý ho prináša. Kvalita (či úpadok) kňazskej služby neovplyvňovali povinnosť prinášať desiatok Bohu.

d) Leviti majú platiť desiatok z desiatku, ktorý dostávajú. Opäť je to Boh, ktorý určuje, ako naložiť s desiatkom. Leviti sa nemôžu domnievať, že pretože desiatky „patria“ im, oni ich platiť nemusia, alebo že sa môžu sami rozhodnúť, ako s nimi naložiť.

e) Neprinášanie desiatku sa považuje za okrádanie Boha (Mal 3,8-9). Podľa tohto textu sa za okrádanie pokladá tiež neodovzdávanie celého desiatku (v. 10). Považovať desiatok za súčasť vlastných príjmov a nakladať s ním podľa vlastného uváženia, znamená pre Boží ľud okrádať Boha. Okrádaním je tiež, ak desiatok neprinášame do Božieho domu.

Ľudia v dobe proroka Malachiáša považovali svoju ťažkú ​​finančnú situáciu za dôvod pre neplatenie desiatkov, a to s odôvodnením, že keď sa do takejto situácie dostali, je to dôkaz toho, že Boh neplní svoju časť zmluvy, nedáva im adekvátne požehnanie (Mal 3,14 ). Boh to hodnotí ako okrádanie a vyzýva takýchto ľudí: „Skúste to so mnou!“ (V. 10), potom, čo ich predtým vyzval: „Navráťte sa ku mne …“ (v. 7)

Prinášať Bohu desiatky je akt viery; preto je zbytočné apelovať na ľudí, ktorí sa k Bohu nenavrátili (a teda vzťah dôvery k Bohu nemajú), aby ho neokrádali.
Tisíce, ba milióny ľudí, ktorí sa rozhodli byť verní v tejto veci, môžu aj dnes dosvedčiť, že deväť desatín s Božím požehnaním je viac ako desať desatín bez Božieho požehnania.

B. Desiatky v Novom zákone

Nový zákon o desiatkoch síce veľa nehovorí, ale to, čo hovorí, je pre kresťanov veľmi významné. Ježiš na jednej strane odsudzuje platenie desiatkov ako prostriedok pre získavanie Božej priazne a milosrdenstva (l 18,12-14). Na strane druhej zaradil dávanie desiatku zo správnych pohnútok medzi záležitosti, ktoré by sa nemali opúšťať (Mat 23,23 L 11,42).

Apoštol Pavol cituje starozákonné nariadenie: „Či neviete, že tí, ktorí slúžia vo svätyni, dostávajú zo svätyne jedlo, a tí, čo slúžia oltáru, majú podiel na obetiach?“ (1 K 9,13) Potom robí paralelu medzi Levitmi a kňazmi v SZ a tými, ktorí zvestujú evanjelium v ​​NZ, a hovorí, že rovnaké pravidlo platí aj naďalej. „Tak i Pán ustanovil, aby tí, ktorí zvestujú evanjelium, mali z evanjelia živobytie.“ (1 K 9,14)

Tento princíp považuje za taký dôležitý, že ho uvádza ako priamy príkaz Ježiša Krista. (Aj keď sa nám nezachoval ani v jedinom evanjeliu.) Na základe tohto princípu niektoré cirkvi neprijímajú od štátov financie na platy duchovných, ale vydržiava ich jedine z desiatkov (napr. Cirkev adventistov siedmeho dňa, atď.).

Najrozsiahlejšia diskusia o desiatku v NZ sa nachádza v Žid 7,1-10. Autor rozoberá stretnutie Abraháma s Melchisedekom a typologicky ukazuje na nadradenosť kňazstva Melchisedeka nad kňazstvom Árona. Odovzdanie desiatku je jeho hlavným argumentom. Abrahám dal svoje desiatky kňazovi Melchisedekovi. Ježiš Kristus je kňazom podľa poriadku Melchisedekovho, preto kresťania majú dávať svoje desiatky Kristovi, ktorý je hlavou cirkvi. Tieto texty ukazujú, že aj v NZ je dávanie desiatkov považované za božsky ustanovené nariadenie.

Pavel okrem toho pripomína dôležitú zásadu správnej motivácie: „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať, a kto štedro seje, štedro bude aj žať … veď “ radostného darcu miluje Boh “ (2 Kor 9,6-8). To sa vzťahuje rovnako na dary, ako aj na desiatky. (Dt 8,18; 2 K 8,9; 9,6-8; 1 K 16,2)

3. Dary – Dt 8,18; 2 K 8,9; 9,6-8; 1 K 16,2

Dôležitou súčasťou služieb vo svätyni SZ a kresťanskej bohoslužby NZ boli dary. Starý zákon spomína dary či obete oveľa častejšie ako desiatky. Izraelčania prinášali niekoľko typov obetí.

Boli to predovšetkým obete za hriech a vinu (Lv 4 a 5). Tieto obete samy o sebe nemohli zabezpečiť odpustenie, ale boli symbolom Božieho sklonenia sa k ľudstvu v osobe a obeti Ježiša Krista, nepoškvrneného Baránka Božieho (Ján 1,29; Mr 10,45; Rim 3,25; Žid 10,40).

Nič, čo my prinesieme či vykonáme, nám nemôže zaistiť odpustenie, prijatie. Významné pre naše dnešné dávanie boli zápalné, obilné a pokojné obeti (Lv 1-3). Zápalná obeť nebola určená ani pre kňazov, ani pre tých, ktorí ju prinášali, ale bola úplne spálená na oltári (Lv 1,9). Bola vyjadrením ochoty odovzdať, posvätiť celý svoj život Bohu, symbolom úplného podriadenia sa mu.

Obilná obeť bola obeť z plodu zeme a bola vyjadrením závislosti od Boha, uznaním Božích požehnaní. Pretože sa neprinášali celé plody, ale múka, ktorú človek musel pomlieť, obeť vyjadrovala tiež ochotu ľudskej spolupráce s Bohom. Pri pokojnej obeti sa časť z obetovaného zvieraťa vrátila späť obetujúcemu, ktorý ju zjedol spoločne so svojou rodinou a priateľmi (Lv 7,11-21). To boli obete vďačnosti a chvály Bohu za jeho činy a vedenie.

Podobne prinášaním prvotín z úrody bolo vyjadrením toho, že Boh je na prvom mieste v živote veriaceho (Lv 23,9-11; Nu 18,12-13; Dt 18,4; 26,1-11). Kedykoľvek prichádzali Izraelci do chrámu, mali priniesť dar (Dt16,16.17). Dary boli súčasťou bohoslužby. Keď ľudia prichádzajú k Bohu, majú priniesť svedectvo o tom, že prijali Božie požehnanie. Dávame tiež preto, že Boh nám dáva silu získať všetko, čo sme nadobudli (Dt 8,18).

Nový zákon zdôrazňuje, že predovšetkým Boh je ten, kto dáva: každodenný chlieb (Mt 6,11), dážď, úrodu, pokrm (Sk 14,17), život a všetko, čo potrebujeme (Sk 17,25), pokánie (Sk 11,18), víťazstvo (1 K 15,57), milosť (1 Pt 5,5), lásku (1 Ján 3,1), múdrosť (Jak 1,5), Ducha svätého (Sk 5,32), duchovné dary (1 K 12,7-10), kráľovstvo (L 12,32), večný život (1 Ján 5,4) a to všetko preto, že nám už dal svojho Syna (Ján 3,16; Rim 8,32) .

Keď sa mudrci prišli pokloniť Ježišovi, priniesli mu dary. Dobrovoľný dar však automaticky neznamená správny vzťah k Bohu. Dar chudobnej vdovy bol vyjadrením jej vďačnosti a lásky k Bohu, (L 21,1-4), zatiaľ čo bohatí dávali z toho, „čo im ostalo“, ako to Ježiš odhalil.

Dávanie má byť súkromnou záležitosťou medzi darcom a Bohom (Mt 6,1-4), povedané Ježišovými slovami, keď dar dávame, nemáme pred sebou „trúbiť“. Ježiš tiež pripomína, že spoločenstvo sa má postarať o ľudí, ktorí pre neho pracujú: „Hoden je robotník svojej mzdy.“ (Mt 10,10) Zbory v Macedónsku (2 K 11,9) a Filipis apoštola Pavla podporovali pri jeho kázaní evanjelia (Fil 4,10-19). Pavol na viacerých miestach pripomína zbierku, ktorú konali veriaci v prospech kresťanov v Jeruzaleme (Rim 15,25-28; 1 ​​Kor 16,1-4; 2 K 8 a 9).

Dávanie dobrovoľných darov malo byť na základe príkladu Krista, ktorý nás obdaroval (2 K 8,9; 9,8-11). Pavel nevyžaduje, aby každý člen dával určité rovnaké množstvo, dávanie vychádza z možností každého jednotlivca. Ďalej Pavel pripomína, že dar by mal byť vopred doma pripravený (1 K 16,2), čím vedie ľudí nielen k plánovanému dávaniu, ale aj k tomu, aby dávanie bolo rodinnou záležitosťou.

Významným faktom je aj aspekt zodpovednosti pri zaobchádzaní s vyberanými darmi. Pavol na prevzatie a doručenie zbierky posiela Títa sprevádzaného dvoma ďalšími bratmi s dobrou povesťou (2 K 8,17-23; 9,3). Takýmto spôsobom veriaci majú kontrolu nad tým, čo sa deje s peniazmi, ktoré sa vybrali.

Zmyslom darov je nielen pomáhať tam, kde je to potrebné (Rim 15,26; 2 K 9,12). Dávanie darov je zároveň súčasťou bohoslužby. Dary posilňujú jednotu cirkvi, sú hmatateľným vyjadrením spoluúčasti medzi veriacimi. Ďalším aspektom dávania darov je napomôcť určitej finančnej vyváženosti (2 K 8,13-15) medzi tými, ktorí majú málo, a tými, ktorí majú viac, a to na základe toho, že cirkev je rodinné spoločenstvo (Sk 2,44-45 ex 16,18). Okrem toho dary sú vyjadrením našej kresťanskej lásky (2 K 8,8.24) a chvály Bohu (2 K 9,12). Dávanie darov na hodnotné ciele je tiež jeden z prostriedkov, ako Boh umŕtvuje naše sebectvo.

II. Výkladové poznámky

1. Abrahám dáva „desiatok zo všetkého“. Nasledujúce verše ukazujú, že „zo všetkého“ znamená z čistého príjmu, majetok Sodomy kráľa nikdy nepovažoval za svoj a tiež neplatí desiatok z podielu a útrat svojich spolubojovníkov (Gn 14,22-24).

2. V poradí druhé miesto Biblie, kde sa hovorí o desiatku, je Gn 28,10-22. Potom, čo sa Jákobovi, ktorý uteká z domu, zjavil Boh ako láskavý a starostlivý, zasľubujúci svoju ochranu, požehnanie a vedenie, Jákob sľubuje, že verne vráti Bohu desiatok. Jeho sľub ukazuje, že desiatok vníma ako posvätný.
Pretože si Jakob uvedomuje, že Boh je Darca, rozhoduje sa dať Bohu desiatok. Je to podobne, ako v sobotňajšom prikázaní: pretože Boh odpočinul, odpočívame v siedmy deň aj my. Skutočne zasvätiť sobotu a prinášať desiatok môže len ten, kto prijal Boha ako svojho osobného Pána, ktoré je ochotný napodobňovať.

3. Lv 27,30-33 uvádza desiatok medzi dobrovoľnými obeťami a predpismi určujúcimi, akým spôsobom je možné tieto obete vykúpiť. Táto kapitola popisuje hlavné zdroje príjmu pre svätostánok a kňazov. Desiatok z úrody poľa mohol byť nahradený peniazmi – jeho finančnú hodnotu plus príplatok 20%. Desiatok z dobytka takto nahradený byť nemohol. To je zrejme dané tým, že keď človek potreboval obilie pre sejbu, mohol desiatok odovzdať svätostánku v peniazoch. Táto kapitola však vôbec neučí, že by desiatok bolo možné zadržať, použiť na iné ciele a neskôr zaplatiť s prirážkou 20%!

4. Dt 14,22-27 hovorí o desiatku z poľa a stáda, teda o takom, ktorý sa nemohol zjesť. Mal sa priniesť do svätyne, kde ho členovia domácnosti jedli v prítomnosti Božej. Ak svätyňa bola príliš vzdialená, mohol sa (pretože nebol trvanlivý) vymeniť za peniaze, za ktoré si potom v mieste svätostánku rodina kúpila, čo si k jedlu priala. Aj keď Pán tento desiatok požadoval, patril rodine, ktorá ho doniesla do svätyne a tam zjedla. Ide teda o iný desiatok, než ten, o ktorom sa hovorí v Lv 27 a Nu 18. Rabínska tradícia nazývala tamten „prvým desiatkom“, tento z Dt 14 „druhým desiatkom“.

Bol určený na stravovanie Izraelcov a pre ich radosť počas náboženských sviatkov. Dt 14,28-29 a 26,12-15 hovorí o desiatku, ktorý sa dával každý tretí rok, bol z plodov zeme a bol určený pre „levitov“, ako tretí desiatok. Zdá sa, že tento predpis upravuje použitie druhého desiatku každý tretí rok na charitatívne účely pre druhých.

5. Niektorí vykladači Písma sa domnievajú, že Melchisedek bol Kristus. Z Biblie to však nie je možné dokázať. Podľa Biblie bol Melchisedek len typom (predobrazom) na Ježiša Krista (Gn 14,18-20; Ž 110,4). Biblia nič nehovorí o jeho pôvode a o jeho živote vieme len veľmi málo. Vieme, že pôsobil v Salému (neskôr Jeruzalem), kde bol kňazom a zároveň i kráľom. Apoštol Pavol nadväzuje na túto skutočnosť a ukazuje, že Kristus ako nový Melchisedech je zároveň kráľom i kňazom (Žid 5,6-10; 6,20; 7,11-21).

6. Niektorí ľudia povedia: „Ja nemôžem dávať desiatok, pretože mi nezostane desatina môjho príjmu: som rád, že vyjdem s tým, čo mám.“ Desiatok nie je niečo, čo dávame z toho, čo nám ostane nakoniec, keď sme zaplatili všetky naše pohľadávky, účty, nutné výdavky. „Cti Hospodina zo svojho majetku i prvotiny z celej svojej úrody!“ (Pr 3,9) Oddeliť to, čo patrí Bohu, musíme ako prvý. Takto nás Boh okrem iného učí hospodáriť s tým, čo zostalo, a zvažovať, čo stojí za to, aby sme do toho investovali naše peniaze, a čo nie.

III. Praktický dôsledok

V dnešnom materiálne orientovanom svete biblické učenie o kresťanskom správcovstve nie je populárne. Naša kultúra nás naučila stotožňovať úspech s hromadením peňazí, materiálneho vlastníctva, moci a prestíže. Ešte ako kresťania máme sklon vnímať Boha ako toho, ktorý je tu preto, aby naplnil naše túžby, ochránil nás od nepríjemností, ako sponzora, ktorý rozdáva hodnotné dary. Ježiš však učí, že šťastie nepríde ako dôsledok toho, čo vlastníme, čo sme nahromadili (L 12,15), ale ako prekvapenie do života ľudí, ktorí sa naučili nesebecky slúžiť (Mt 25,31-46).

Tým, že prinášame desiatky a dary, vyjadrujeme, že si uvedomujeme svoje správcovstvo nad zverenými hodnotami a uznávame Božiu zvrchovanosť nad našimi materiálnymi zdrojmi. Keď prinesieme Bohu svoj desiatok, nemôžeme ešte povedať, že sme mu niečo dali, že sme štedrí. Len sme vlastne vrátili Bohu to, čo mu patrilo, pretože desiatok je svätý Hospodinovi. Desiatok nie je členský poplatok, ktorým platím za príslušnosť k cirkvi, ani daň za to, že som sa rozhodol nasledovať Boha.

Naopak, Boh, ktorému patrí všetko, sa delí so mnou, ktorý nemám nič. Napriek tomu on sa rozhodol obdarovať ma množstvom dobrých vecí. Prinášaním desiatkov a dobrovoľných darov len navonok vyjadrujem svoj súčasný pozitívny vzťah k nemu.

Boh určil desiatok na výdavky spojené so zvestovaním a šírením evanjelia. Avšak Božie dielo má aj iné potreby, ako miestne, tak i univerzálne. Preto máme možnosť prostredníctvom dobrovoľných obetí vyjadriť svoju trvalú vďačnosť a chválu Bohu za dobrodenia, ktoré sme od neho dostali. Boh sa prostredníctvom našich desiatkov a darov nielen stará o zvestovanie evanjelia, ale napĺňa aj potreby svojich detí.

Prinášaním desiatkov a darov si pripomíname, že Boh je stvoriteľom a majiteľom všetkého. Všetko, čo máme, je od neho (1 K 4,7). Napodobňuje Boha, ktorý nám dáva rozmanité dary. Kedykoľvek prinesieme Bohu svoj desiatok alebo dar, vyjadrujeme tým, že zavrhujeme modlárstvo a materializmus ako spôsob života. Každý dar je novou príležitosťou vyjadriť náš vzťah lásky a vďačnosti voči Bohu a spolupatričnosti s cirkvou ako Božou rodinou.

Prinášanie desiatkov a dobrovoľných obetí je určitou skúškou viery, pretože sa dotýka oblasti, ktorá je zdanlivo mojím príjmom, a teda mojím majetkom. Svojim postojom ukazujem, že som ochotný počítať s Bohom vo svojom živote, nepovažujem za samozrejmé požehnanie, ktoré od neho mám. Ľudia, ktorí sú Bohu verní, ochutnávajú pravdivosť slov Písma: „Niekto rozdáva a pribúda mu stále, kdežto ten, kto je skúpy, máva nedostatok.“ (Pr 11,24) „Lebo akou mierou meriate, takou sa nameria vám.“ (L 6,38)

Súvisiace videá a dokumenty