Kanaán – pohanské národy vs Izrael

Kanaánske náboženstvo a jeho vplyv na kultickú prax starozmluvného ľudu: Sväté časy, obety a rituály

Kanaánske náboženstvo nás ako teológov zaujíma predovšetkým preto, že bolo v bezprostrednom kontakte s vierou starozmluvného ľudu; tým pádom ani ich náboženské predstavy a kult nezostali k sebe navzájom indiferentné. Použijúc terminológiu fenomenológa náboženstva Rudolfa Ota by sme mohli hovoriť ešte aj o ďalších troch kategóriách: svätých osobách, predmetoch a miestach. Snáď najintenzívnejší vplyv kanaánskej bohoslužby na kultickú prax ľudu Starej zmluvy sa však týka svätých časov a deje.

Tieto dve fenomenologické veličiny idú nutne jedna s druhou, pretože svätý dej sa môže uskutočniť len v svätý čas. Sväté časy Kanaáncov sú spájané najmä s aspektom vďačnosti za dobrý rok na poliach, ktorý je zároveň aj „zabezpečením“ priazne božstva na budúci vegetačný rok.

Človek bohu slúži napr. formou obetí, teda stará sa o boha, dáva mu to najkvalitnejšie, čo má v stáde i na poli, aby mu boh požehnal formou materiálnou, alebo formou inštrukcií počas inkubácie vo svätyni. Doba núdze bola ďalším generálnym svätým časom. Už z konania Ela pri smrti Baala sa dozvedáme, že v Kanaáne existoval rituál verejného smútku – odievali sa do hrubého smútočného odevu, hlasno plakali a bedákali. O ukončenie času utrpenia prosili boha Rešefa.

V starovekom Kanaáne sa rozvíjal kult mŕtvych, ktorý zahŕňal orgiastické obrady a pohrebné hostiny. Tieto rituály mali slúžiť na zmierenie mŕtvych a na obnovenie ich spoločenstva s bohom. Pohreby v Kanaáne neboli len o uctievaní predkov, ale aj o spoločnom stolovaní s bohom, čo bolo považované za základ kultu mŕtvych.

Medzi kľúčové sväté deje v Kanaáne patrili rôzne rituály a obety. Obetovanie zvierat, mágiu (napríklad zaklínanie a kliatby), a teratomantiu (interpretáciu znamení z hviezd, dažďa, rosy alebo pohybu vtákov) vykonávali ako súčasť náboženských obradov. Pôst, modlitby, sebazraňovanie, tanec, hudba a spev tiež patrili k bežným súčastiam náboženských praktík.

Jedným z najdiskutovanejších aspektov tohto kultu bola detská obeť a ľudské obety. Historici ako Curtius Quintus, Lukián zo Samosaty a Philo z Byblu zaznamenali, že deti boli obetované bohu Saturnovi alebo v rámci kultu Dea Syria v Hierapolis. Obete sa vykonávali aj na tofete, kde deti často obetovali živé na rozžeravených kovových sochách, ktoré boli nazývané Moloch.

K ďalším neobvyklým rituálom patrí aj obrad varenia kozľaťa v zrazenom mlieku, čo je výslovne zakázané v 2M 23,19. Tieto tajomné praktiky fenického náboženstva mali hlboký vplyv na staroveké náboženské tradície a praktiky v celom starovekom Blízkom východe.

V starovekom Kanaáne sa zvyky obetovania spájali s rôznymi rituálmi a náboženskými praktikami. Pozostatky spálených obetí sa často ukladajú do urien, pričom sa našli zbytky rozsiahlych priestorov s urnami, do ktorých sa ukladali spálené kosti detí. Niekedy sa namiesto ľudských pozostatkov našli aj kosti vtákov alebo malých zvierat.

Pre obetníka bola obeť cennejšia v prípade, že bola ľudská obeť, čo ju robilo účinnejšou pre získanie božskej priazne. Ľudské obete sa vykonávali len vo výnimočných prípadoch, ako pri veľkých nešťastiach, výstavbe nového mesta, paláca alebo domu. V Jerichu, kde sa našli najstaršie nálezy ľudských obetí, bol pod múrmi mesta objavený skelet dieťaťa, novorodenca, ktoré bolo obetované ako Gründungsopfer – obeť základov mesta. Hoci sa našlo viacero skeletov, je otázne, či sa všetky môžu považovať za obete pri stavbe.

Podobné obete prvorodených sa našli aj v meste Gezer, kde bol objavený džbán s skeletmi približne 8-ročného dievčatka a chlapca. Rítus obetovania zahŕňal rôzne spôsoby smrti: pochovanie zaživa, boj, upálenie, alebo zhodenie obete z vysokého miesta. Ľudské obete sú charakteristické pre rolnícke a urbanizované kultúry, zatiaľ čo u nomádov neexistovali.

Kult Izraelcov a Kanaáncov v Bibli: Konflikt Baala a Hospodina

V biblickej histórii Izraelitov sa stretávajú rôzne náboženské a kultové praktiky, ktoré veľmi trefne popisuje Souvay: „Nič nemôže byť fatálnejšie pre duchovnú vieru, než toto zmyselné náboženstvo“ (17). Tento konflikt medzi uctievaním Hospodina a Baala bol hlbokým problémom pre Izraelitov, ktorí sa často dostávali do pokušení uctievať božstvá Kanaáncov.

Aj tie najlepšie rodiny Izraelitov nemohli odolať pokušeniu alebo sa neopovážili zanedbať kult božstva, od ktorého závisela úrodnosť polí a stád (18). Gideónov otec postavil Baala oltár, ktorý Hospodin vo sne prikázal Gideónovi zbúrať a Ašerin kôl pri ňom vytnúť.

Tieto kultické predmety slúžili na bohoslužbu Baalovi, pričom Hospodinova požiadavka na Gideóna bola radikálnou revolúciou: „A z poukladaných kameňov postav oltár Hospodinu, svojmu Bohu, na výšine tohto vrchu, na vrchole tejto pevnosti. Potom vezmi druhého junca a obetuj ho ako spaľovanú obeť na dreve z ašéry, ktorú vytneš“ (Sud 6, 26). Gideón, zo strachu pred otcom a mužmi mesta, vykonal túto požiadavku v noci. Ráno sa miestni ľudia rozhodli ho zabiť, ale Joáš, jeho otec, nechal tento spor výlučne na otázke Baal vs. Hospodin.

Súboj medzi Hospodinom a Baalom dosiahol svoj vrchol na vrchu Karmel počas vlády kráľa Achaba (r. 871 – 852 pred n. l.) a pôsobenia proroka Eliáša (1Kr 18). Hospodin zastavil dážď na tri roky, čím vygradoval túto napätú situáciu. Na vrchu Karmel sa zhromaždili všetci Izraeliti, aby videli, ktorá bohoslužba bude účinnejšia – 450 prorokov Baala a 400 prorokov Ašery, alebo Eliášovo vzývanie Hospodina.

V biblických príbehoch zohráva rozhodujúcu úlohu boh, ktorý zosiela dážď. V očiach ľudu ten, ktorý zošle dážď, získava autoritu a stáva sa legitímnym bohom roľníckeho obyvateľstva. Hospodin zoslal najprv oheň z neba, ktorý zapálil obeť – a tento zázrak viedol k tomu, že ľud padol na tvár pred Hospodinom. Po tomto zázraku prišla aj veľká búrka a lejak, ktoré už len logicky potvrdili moc Boha, ktorého autoritu ľud začal brať smrteľne vážne.

Obetná prax Izraelcov sa vyvinula až v Kanaáne. „Dokazuje to aj fakt, že obetné odborné výrazy sú prevzaté z kanaánsko-sýrskeho náboženstva“. Hoci je možné hovoriť o kompatibilite terminológie pre obete medzi dvoma náboženstvami, ich obsah je zásadne odlišný. Ringgren tvrdí, že u západných Semitov existovala určitá zásoba slov na označenie obetí, ktorá sa lokálne modifikovala. „Jóm kippúr“ je taktiež jednou z týchto kanaánskych praktík.

Ľudské obete sa v Kanaáne a v Starej zmluve chápali rozdielne. Heller vysvetľuje pojem „cherem“ ako druh ľudských obetí Hospodinovi. Jaroš dodáva, že ľudské obete nie sú autenticky izraelské, ale ide o náboženský trend, ktorý bol prijatý od iných národov. Po invázii Babylončanov sa dejiny Baalovho kultu v Palestíne pomaly blížili ku koncu. Poexilný ľud sa zameral na opätovné získanie statusu „Hospodinovho ľudu“.

Záver

Kanaánske náboženstvo je príkladom starovekého synkretizmu, ktorý bol mimoriadne lákavý pre ľudí rôznych kmeňov. Tento synkretizmus spájal semitské aj nesemitské náboženstvá, ako napríklad Churritov a Filištíncov. Krátko po príchode do Kanaánu tieto kmene zabudli na svoje pôvodné náboženstvo a stali sa súčasťou kultu plodnosti, ktorý bol centrálnym prvkom v tomto náboženstve.

Plodnosť, ktorá sa týkala poľnohospodárstva, zvierat, a ľudských vzťahov, bola hlavným cieľom a zameraním týchto náboženských praktík. Tento kult bol veľmi atraktívny pre rôzne kmene, pretože sľuboval zlepšenie životných podmienok a zabezpečenie prosperity v každej oblasti života.

Jedinečným príkladom vytrvalého boja dvoch kultov je konflikt Jahve/Baal; napriek kompromisom a mnohým odpadnutiam od viery sa nakoniec skončil víťazstvom jahvizmu.