Liek na (choré) vzťahy

Ako ovplyvňujú láskyplné vzťahy kvalitu nášho života

Čo je dôležité pre skutočne šťastný a spokojný život? V čom spočíva tajomstvo šťastia? Čo určuje kvalitu nášho života? Vďaka čomu môžeme prežívať radosť, šťastie a spokojnosť? A naopak, čo nám spôsobuje bolesť, smútok alebo emocionálne zranenia? Každý môže mať iný názor na to, čo je pre šťastie a spokojnosť najdôležitejšie. Rebríček hodnôt je u každého z nás odlišný. Pre niekoho je na prvom mieste zdravie, pre iného peniaze, pracovné úspechy alebo napríklad zábava, uspokojenie telesných potrieb…

Nech je naša predstava o prioritách v živote akákoľvek, som presvedčený, že každý si v istom momente uvedomí, že to, čo do nášho života prináša najviac spokojnosti, radosti a šťastia, sú práve láskyplné vzťahy. Láskyplné vzťahy s našimi blízkymi a, samozrejme, aj s Bohom. Ak sú vzťahy narušené, kvalita života klesá, cítime bolesť, smútok a zranenie.

Význam vzťahov pre náš život potvrdzuje množstvo prieskumov. Podľa jedného z nich sa slobodní muži častejšie dostávajú do väzenia, majú nižšie príjmy, trpia zdravotnými problémami a zomierajú mladší ako ich ženatí kolegovia. Ženatí muži, ktorí ochorejú na rakovinu, žijú v priemere o 20 % dlhšie než slobodní muži s rovnakou diagnózou. Aj ženy, ktoré majú väčšinou viac blízkych priateľov než muži, prežívajú pri rovnakej chorobe dlhšie. Čo z toho vyplýva? Bez ohľadu na to, či sme ženatí alebo vydaté, vzťahy nás udržiavajú pri živote.

Všetci však vieme, že medziľudské vzťahy nie sú v dnešnej dobe ideálne. Prakticky každý z nás má skúsenosť s narušenými vzťahmi. Sebectvo, zrada, chorobná žiarlivosť, ohováranie, rozpady manželstiev, nevera, odcudzenie, psychické i fyzické týranie – to všetko je dnes bežné. Možno namietnete, že je to „dobou, v ktorej žijeme“. Veď už v 3. kapitole 2. listu Timoteovi je napísané:

„Vezmi na vedomie, že v posledných dňoch prídu ťažké časy. Ľudia budú sebeckí, chamtiví, namyslení, pyšní, rúhaví, neposlušní rodičom, nevďační, bezbožní, bez lásky, nesmieriteľní, ohovárači, nevychovaní, hrubí, ľahostajní k dobru, zradcovia, bezhlaví, nafúkaní, budú mať radšej rozkoš ako Boha, budú sa tváriť ako zbožní, ale svojím konaním to poprú.“ (2Tim 3,1-5)

Zdá sa, že narušené a nefunkčné vzťahy sú jedným zo znamení našej doby. No ako vidíme v biblických príbehoch, vzťahy na tejto zemi nie sú ideálne už približne šesťtisíc rokov.

Narušené vzťahy ako znamenie doby konca a biblický príklad z príbehu Abrama

Spomeňme si na Abrama. Bol bohatý, mal krásnu ženu, precestoval kus sveta, no napriek tomu mu k šťastiu stále niečo chýbalo. Nemal deti. Niesol to ťažko – rovnako ako jeho manželka Sáraj. Aj keď im Boh opakovane sľuboval početné potomstvo, roky plynuli a stále sa nič nedialo. Sáraj už mala viac ako 70 rokov, Abram viac ako 80, ale zasľúbený potomok neprichádzal. Keďže Sáraj už kvôli veku nemohla prirodzene otehotnieť, prišla s riešením, ktoré síce viedlo k vytúženému cieľu, no zároveň malo deštruktívny vplyv na ich vzťahy.

Abram poslúchol svoju ženu a na jej naliehanie vošiel do stanu ich egyptskej služobnice Hagar. Možno sa mu to tiež nezdalo ako zlý nápad, možno veril, že to je jediné možné riešenie. Keď však Hagar zistila, že je tehotná a že môže svojmu pánovi dať to, čo jeho žena nedokázala, začala pohrdať Sáraj. Sáraj, ktorá to celé vymyslela a sama dala Hagar Abramovi do náručia, obvinila svojho muža:

„Za moje krivdy môžeš ty!“ (Gen 16,5)

Keď Abram dovolil Sáraj, aby so služobnicou naložila podľa svojho uváženia, Sáraj urobila Hagar zo života peklo. Vzťahy v tejto rodine sa rýchlo vzdialili od idylky. Situácia sa ešte vyhrotila, keď Boh splnil svoj sľub a Abrahamovi a Sáre sa narodil syn Izák. Pubertálny Hagarin syn Izmael začal zhadzovať a posmievať sa Izákovi. Sára preto trvala na tom, aby Hagar aj jej syn boli vyhnaní.

„Abraham sa tým veľmi trápil, veď išlo o jeho syna.“ (Gen 21,11)

Vidíme, aký ničivý dopad na vzťahy v Abrahamovej rodine mal Sárin nápad dať svojmu mužovi do náručia inú ženu a Abrahamov súhlas s týmto neuváženým riešením jej neplodnosti. Výsledok je jasný: bolesť, zranenie, problémy a trápenie, ktoré toto rozhodnutie prinieslo. Mimochodom, možno ste netušili, že práve v tomto prípade ide pravdepodobne o najdlhšiu rodinnú krízu v dejinách, ktorá trvá už tisícročia – až do dnešných dní. Konflikt medzi potomkami Izmaela a Izáka neutícha. Nepriateľstvo medzi Arabmi a Izraelcami je stále živé.

Dedičstvo rodinných kríz: Abram, Sára, Jákob a konflikty, ktoré pretrvávajú tisícročia

Keď hovoríme o narušených rodinných vzťahoch, o ktorých čítame v starozákonných príbehoch, môžeme si pripomenúť aj Jákoba a ťažkosti, ktoré mu do života priniesli jeho dve manželky. Príbeh, ktorý všetci dobre poznáme, ukazuje, ako sa Jákob zamiloval do Ráchel a po siedmich rokoch služby pre svojho strýka Lábana bol sklamaný, keď ho Lában oklamal a namiesto Ráchel mu dal za ženu Leu, jej staršiu sestru. Po tomto sklamaní získal za ženu aj milovanú Ráchel, ale až po ďalších siedmich rokoch práce pre prefíkaného Lábana.

Problém, ktorý mal Jákob, spočíval v tom, že jednu ženu miloval a druhú nie. Nemilovaná Lea začala Jákobovi rodiť deti a tým získala určitú výhodu pred svojou sokyňou Ráchel, ktorá dlho nemohla otehotnieť. Lea sa snažila získať manželovu lásku tým, že mu porodila deti, no, ako vieme, príliš to nefungovalo. Súperenie medzi manželkami o lásku ich muža nie je nič nové. V Jákobovej rodine to vyústilo do tak silného boja o pozornosť, že jeho ženy neváhali využiť aj svoje slúžky, takže Jákob mal popri dvoch oficiálnych manželkách aj dve neoficiálne.

A ako je to dnes? Aj v súčasnosti ženy zápasia o lásku svojho muža. Možno už nesúperia s inou ženou, ale môžu sa cítiť osamelé alebo ignorované. Čo keď do hry vstúpia manželove koníčky, práca, kamaráti, šport či moderné technológie (notebooky a smartfóny)? A čo ak ženy často cítia, že sa srdce ich manžela presúva k iným záujmom? Naopak, čo keď aj muži zápasia o lásku svojej ženy – proti televíznym seriálom, kamarátkam alebo kozmetickým salónom?

Vráťme sa však k Jákobovi a jeho ženám. Ako vyzerali vzťahy v takejto zvláštnej rodine? Boj o otcovu priazeň mal na deti zásadný vplyv. Hodnota detí bola určená tým, ktorej matke sa narodili, čo je vidieť aj v situácii, keď Jákob chystal stretnutie so svojím bratom Ezauom, ktorý mu mal čo vyčítať a ktorého sa bál. Prečo mal obavy? Ich vzťah rozhodne nebol ideálny.

Chyba rodičov Jákoba a Ezaua spočívala v uprednostňovaní jedného dieťaťa. Izák uprednostňoval Ezaua, zatiaľ čo Rebeka sa viac zamerala na Jákoba. Toto rozhodnutie malo ničivé dôsledky pre rodinné vzťahy, pretože viedlo k tomu, že Jákob podviedol svojho otca a získal požehnanie, ktoré mal pôvodne dostať Ezau. Ezau, ktorý bol oprávneným dedičom, bol touto zradou natoľko znechutený, že sa rozhodol brata zabiť. Spor medzi súrodencami spôsobil, že Jákob musel utiecť, a jeho matka ho už nikdy nevidela.

Dedičstvo preferencií: Rodičovské uprednostňovanie a jeho dôsledky v rodine Jákoba

Jeden z najväčších problémov, ktorý tento príbeh ilustruje, je narušenie vzťahov v dôsledku rodičovskej preferencie jedného dieťaťa. Práve táto preferencia sa stáva základom pre dlhotrvajúce roztržky a zranenia, ktoré sa často nikdy celkom nezahoja. Jákob sa však z chýb svojich rodičov nepoučil – opäť uprednostnil niektoré svoje deti pred inými, čo nakoniec viedlo k ďalšiemu napätiu.

Konflikt medzi jeho synmi, najmä medzi Jozefom a jeho bratmi, mal nielen psychologické, ale aj duchovné dôsledky pre rodinné vzťahy, pretože Jákob nevenoval všetkým deťom rovnakú pozornosť. Ako uvidíme ďalej, to, čo sa stalo Jákobovi, sa v rodinách opakuje a má hlboký vplyv na vzťahy medzi deťmi a rodičmi.

„Rozdelil zvlášť deti Lejiny a Rácheliny a oboch otrokýň. Dopredu postavil otrokyne a ich deti, za ne Leu s jej deťmi a Ráchel s Jozefom dozadu.“ (Gen 33,1-2)

Vo vzťahoch v Jákobovej rodine skutočne vidíme jasnú hierarchiu, ktorá bola založená na preferenciách a uprednostňovaní jednotlivých členov. Jákob zjavne miloval Ráchel, svoju obľúbenú ženu, a rovnako aj Jozefa, ich syna, ktorý bol jeho jednoznačným favoritom. To bol priamy dôsledok lásky a pozornosti, ktorú Jákob venoval Ráchel a neskôr Jozefovi, ktorý sa stal jeho „synom číslo jeden“. Tento prístup však mal ničivé dôsledky pre ostatných jeho synov, ktorí sa cítili potláčaní, opomínaní, závistliví a bezcenní. V rodine boli vnímaní ako syny druhej kategórie, čo vyvolávalo konflikt a nenávisť.

Tento vzorec sa ešte prehĺbil, keď Jákob dal Jozefovi nádherný farebný plášť. Ten jasne symbolizoval jeho lásku a dôležitosť, čo ešte viac prehĺbilo závisť ostatných synov. Skupina bratov, ktorí cítili odstup a stratu úcty, sa rozhodla Jozefa odstrániť – čo vyústilo do brutálneho rozhodnutia predať ho do otroctva Izmaelcom. Klamstvo ich otcovi o Jozefovej smrti ešte viac umocnilo psychologickú bolesť a napätie v rodine. Tento prístup rodičovskej preferencie nielenže narušil rodinné vzťahy, ale viedol aj k pocitom horkosti, osamelosti a dokonca až k pokusom o vraždu.

Z toho všetkého je jasné, že vzťahy v Jákobovej rodine boli ďaleko od idyly. Naopak, boli plné bolesti, závisti a konfliktov, ktoré napokon zdôraznili hodnotu spravodlivosti a rovnosti medzi deťmi v rodinných vzťahoch.

Cesta k uzdraveniu vzťahov: Láska, odpustenie a komunikácia ako kľúče k harmónii

Je pravda, že narušené vzťahy medzi jednotlivcami, či už v rodine alebo v širšom spoločenskom prostredí, nie sú výnimočné len pre dnešnú dobu – boli tu už v biblických časoch, čo vidíme napríklad na príbehoch o Abrahamovi, Jákobovi alebo dokonca medzi Ježišovými učeníkmi. Tento dlhodobý problém ukazuje, aké ťažké je nadviazať harmonické vzťahy v každej dobe a ako často sú tieto vzťahy zraňované ľudskými slabosťami, ambíciami, pýchou alebo nedostatkom porozumenia.

Zaujímavé je, že aj v novozákonnej dobe čelili nielen rodiny, ale aj spoločenstvo veriacich podobným problémom – napríklad keď učeníci súperili o to, kto z nich je väčší alebo najvýznamnejší:

„Prišli do Kafarnauma. Keď bol v dome, spýtal sa ich: ‚O čom ste cestou rozprávali?‘ Oni však mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.“ (Mk 9,33-34)

„Vtedy medzi učeníkmi vznikol spor o to, kto z nich je asi najväčší.“ (Lk 9,46)

To jasne ukazuje, že narušené vzťahy a ľudská náchylnosť k neporozumeniu, zraneniam a egoizmu sú súčasťou ľudskej prirodzenosti. Ako z toho von? Ako sa vyrovnať s týmito ťažkosťami a uzdraviť narušené vzťahy? Napriek všetkým prekážkam nám Kristus ponúka cestu k obnoveniu vzťahov – odpúšťanie, trpezlivosť, lásku a komunikáciu. Základnými kľúčmi sú:

Odpúšťanie: Tento krok je zásadný pre uzdravenie rán medzi ľuďmi. Bez odpustenia je ťažké ísť ďalej. Ako Ježiš učil:

„Odpúšťať máme sedemdesiatsedemkrát.“ (Mt 18,21-22) – čo znamená, že máme byť pripravení odpúšťať neobmedzene, ak sme ochotní konať správne.

Trpezlivosť a tolerancia: Tolerancia voči odlišným názorom, spôsobom správania a pohľadu na svet otvára priestor na pochopenie druhých a vzájomné počúvanie.

Komunikácia: Rozhovor je kľúčom na objasnenie problémov, hľadanie príčin konfliktov a skutočné počúvanie toho, čo naši blízki prežívajú. Efektívna komunikácia predchádza nedorozumeniam a následnej bolesti.

Pokora a vďačnosť: Je dôležité pestovať pokoru, uznať, že neexistuje len jedno správne rozhodnutie, a každá rodina či vzťah má svoje výzvy aj pády. Tieto hodnoty nás vedú k obnove našich vzťahov, či už v osobnom živote, alebo v spoločenstve viery, pretože na uzdravenie vzťahov sú potrebné práve Kristove princípy lásky a jednoty. Ako povedal Ježiš v Jánovom evanjeliu:

„Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ (Jn 13,35)

Niekto raz zhrnul rady pre zdravé vzťahy takto:

• Šesť najdôležitejších slov: „Priznávam, bola to moja chyba.“
• Päť najdôležitejších slov: „Naozaj si to zvládol skvelo.“
• Štyri najdôležitejšie slová: „Aký je tvoj názor?“
• Tri najdôležitejšie slová: „Po tebe.“
• Dve najdôležitejšie slová: „Ďakujem ti.“
• Jedno najdôležitejšie slovo: „My“
• Najmenej dôležité slovo: „Ja“

Podobných dobrých rád a overených princípov pre fungujúce vzťahy existuje mnoho, no to podstatné je, že princípy fungujúcich vzťahov sú známe. Problém je, že aj keď ich ľudia poznajú, často sa nimi neriadia. Preto by sme si mali vždy uvedomiť, čo narúša vzťahy už od začiatku.

Pôvod narušených vzťahov: Hriech a strata dôvery

Pozrime sa teda na pôvod týchto problémov. Keď Boh stvoril Adama a jeho ženu, všetko bolo dokonalé – nielen ich spolužitie, ale aj ich vzájomný vzťah. Adam bol nadšený zo svojej ženy a keď ju prvýkrát uvidel, vyjadril sa vzletnými slovami, aký dokonalý pár spolu tvoria. Tento dokonalý súlad však narušila chvíľa, keď žena podľahla zvodným slovám hada a požiadala Adama, aby tiež ochutnal ovocie zo zakázaného stromu.

Pôvod problémov v medziľudských vzťahoch siaha až k prvému hriechu, ktorý ovplyvnil dôveru nielen medzi ľuďmi, ale predovšetkým medzi človekom a Bohom. Žena spochybnila Božie slovo a vieru v Božiu lásku. Svedectvo hriechu spôsobilo, že Adam a Eva porozumeli Božím zámerom až po páde. Narušenie vzťahu medzi človekom a Bohom sa stalo príčinou rozpadu ľudských vzťahov, čo viedlo k strate dôvery a úcty, ktoré sú pre vzájomný rešpekt medzi ľuďmi nevyhnutné.

Po ochutnaní ovocia Eva priniesla ovocie aj Adamovi a ten sa pridal k žene na ceste vzbury a neposlušnosti voči Božiemu prikázaniu. Ako je napísané:

„A Adam nebol oklamaný, ale žena bola oklamaná a dopustila sa priestupku.“ (1Tim 2,14)

Prečo teda Adam zjedol zakázané ovocie? Jeho hriech bol zrejme motivovaný láskou k žene – dal jej prednosť pred Bohom, svojho Stvoriteľa odsunul na druhé miesto. Keď zjedli ovocie, ich oči sa otvorili, no nebolo to také, ako čakali. Prví ľudia pocítili vinu za neuposlúchnutie Božích slov a keď začuli, že sa blíži ich Stvoriteľ, dostali strach a skryli sa medzi stromy v záhrade.

Vzťah medzi človekom a Bohom bol narušený – zo strany človeka. Ľudia sa skrývajú pred svojím Stvoriteľom, boja sa Ho. V dôsledku hriechu sa narušil aj vzťah medzi Adamom a jeho ženou. Keď sa Boh pýta Adama, či jedol zo zakázaného stromu, Adam ukazuje na ženu a hovorí:

„Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, tá mi dala z toho stromu a ja som jedol.“ (Gn 3,12)

Adam zvaľuje vinu na svoju manželku. V jeho slovách je však skryté aj jemné obvinenie voči Bohu: „To ty si mi dal túto ženu, aby bola pri mne. A ona ma zviedla k hriechu. Možno, keby si mi dal inú, nemuselo by sa to stať…“ V dôsledku hriechu je narušená láska medzi manželmi aj rovnosť medzi mužom a ženou. Žena bude po svojom mužovi túžiť, ale on nad ňou bude vládnuť (pozri Gn 3,16).

Vidíš, kde je pôvod poškodených vzťahov? Všetko začalo hriechom proti Bohu, narušením vzťahu človeka s Bohom. Tento narušený vzťah medzi človekom a Bohom sa potom prejavil aj v narušených vzťahoch medzi ľuďmi. Žena prestala dôverovať Bohu. Adam uprednostnil ženu pred Bohom, Stvoriteľa odsunul bokom. Ľudia sa búria voči Božiemu vedeniu, zabúdajú na Neho, ignorujú Jeho slovo, neposlúchajú, vzpierajú sa, vysmievajú sa Mu, klaňajú sa modlám…

Ako na to reaguje Boh? Opláca človeku rovnakou mincou? Nie. Božia reakcia na ľudskú vzburu je motivovaná láskou. Boh človeka miluje a aj po páde do hriechu svoju lásku prejavuje – nikdy to nevzdáva. Boh človeka hľadá a túži po zmierení s ním. Prichádza s plánom obnovy vzťahu medzi Ním a ľuďmi, aj keď Ho to bude stáť neuveriteľne vysokú cenu. Dáva ľuďom zákon, ktorého cieľom je chrániť vzťahy.

Božia láska a obnova vzťahov: Desatoro, Ježišovo prikázanie a príbeh o márnotratnom synovi

Keď sa pozrieme na Desatoro, nie sú to obmedzujúce zákony, ktorých cieľom je vziať človeku radosť zo života alebo ho pripraviť o slobodu. Sú to princípy, ktorých zámerom je ochrana vzťahov – medzi človekom a Bohom aj medzi ľuďmi navzájom. Práve tieto prikázania človeku slobodu neberú, ale prinášajú. Dve najväčšie prikázania, o ktorých hovoril Ježiš, a na ktorých stojí celý Zákon aj Proroci, sú o dokonalých vzťahoch: o skutočnej láske k Bohu a skutočnej láske k blížnym. Nové prikázanie, ktoré Ježiš dáva, je o láske.

Boh chce uzdraviť narušené vzťahy, za ktorými stojí hriech. Túži, aby sme boli súčasťou Jeho rodiny. Ak mu to dovolíme, adoptuje nás za svoje deti. Ľudia prestali Bohu dôverovať, vzbúrili sa proti nemu, dali Ho bokom, vysmievali sa Jeho Synovi, trápili ho, pľuli na neho a nakoniec ho zabili. Napriek tomu nás Boh tak veľmi miluje, že nás chce prijať za svoje deti. Ponúka nám večný vzťah lásky.

Všetci poznáme príbeh o márnotratnom synovi. Vieme, ako sa tento syn zachoval k svojmu otcovi. Jeho otec však voči nemu nezatrpkol. Nezanevrel na neho, neprestal túžiť po zmierení. Neustále vyzeral návrat svojho syna, neprestával dúfať, že sa vráti domov. Keď ho jedného dňa v diaľke zbadal, rozbehol sa mu v ústrety a objal ho. Nič mu nevyčítal, dal mu obliecť najkrajšie šaty, navliekol mu prsteň na ruku a vystrojil veľkú hostinu na oslavu jeho návratu. Bol šťastný, že sa jeho syn vrátil domov.

Boh koná presne tak, ako otec v tomto podobenstve. Práve Otec je iniciátorom zmierenia – čaká na nás s otvorenou náručou a túži, aby sme sa k nemu vrátili. Chce obnoviť vzťah, zmieriť sa s nami. Túži nám navliecť na ruku prsteň dediča svojich zasľúbení, obliecť nás rúchom spravodlivosti a uviesť na čestné miesto na hostine radosti. Túži nás prijať ako svoje právoplatné deti. Ak sa k Nemu vrátime, ak prídeme domov, bude nesmierne šťastný, lebo stále nás miluje.

„Tým, ktorí Ho prijali a veria v Jeho meno, dal právo stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12)

„Hľa, akú veľkú lásku nám Otec daroval: sme nazvaní Božími deťmi, a nimi aj sme.“ (1Jn 3,1)

Obnova vzťahov: Kľúč k uzdraveniu je v návrate k Bohu

Povedali sme si, kde je pôvod narušených vzťahov medzi ľuďmi. Všetko sa začalo hriechom voči Bohu, narušením vzťahu medzi nami a naším Stvoriteľom. Liekom na narušené vzťahy je preto obnova vzťahu s Bohom, z ktorého následne pramení aj obnova medziľudských vzťahov.

„Ak niekto povie: ‘Milujem Boha’, a pritom nenávidí svojho brata, je luhár.“ (1Jn 4,20)

Z tohto verša vidíme, že láska k Bohu vyvoláva v našich srdciach aj lásku k našim blížnym. Prvým krokom je láska k Bohu. Nechajme sa zmieriť s Bohom. Dovoľme Mu, aby uzdravil náš vzťah s Ním.

„Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré pominulo, hľa, nastalo nové! A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou skrze Krista a dal nám službu zmierenia. Veď Boh v Kristovi zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich previnenia a zveril nám slovo zmierenia. Sme teda Kristovi vyslanci, Boh vás napomína skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil pre nás hriechom, aby sme v ňom mali Božiu spravodlivosť.“ (2Kor 5,17-21)

Na novej zemi bude Boh prebývať uprostred svojho ľudu. Vzťah medzi Bohom a ľuďmi bude bez prekážok, vzťahy medzi ľuďmi budú uzdravené. Predchuť týchto láskyplných vzťahov môžeme zažívať už dnes. Môžeme byť zmierení s Bohom, adoptovaní do Jeho rodiny. A ak sa to stane, bude to mať radikálny vplyv na kvalitu vzťahov v našich rodinách, v zbore aj v spoločnosti. Pusťme Boha do svojho srdca a dovoľme Mu, aby sa tam udomácnil. Vložme uzdravenie našich vzťahov do Jeho rúk. Lepší liek na narušené vzťahy nenájdeme.

Ohováranie – nebezpečný jazyk

Počas jednej modlitebnej hodiny boli účastníci tak dojatí a oslovení, že začali vyznávať svoje hriechy.

Prvý povedal: „Ja som zlý človek. Musím o sebe povedať, že často kradnem… Z práce si stále niečo beriem domov…“
Druhý sa pridal: „Aj ja mám problémy s hriechom. Mám rád alkohol…“
Tretí priznal: „Ja mám problémy tiež. V sobotu pozerám TV.“
Štvrtý povedal: „Ja často klamem…“
Piaty dodal: „Ja mám priateľku…“

Postupne každý priznal niečo zlé o sebe. Atmosféra bola dojímavá. No jeden brat nič nepovedal. Ostatní sa na neho obrátili: „Teba neoslovil Duch Svätý? Ty nemáš žiadne hriechy, ktoré by si chcel vyznať?“
„Ale mám,“ odpovedal brat, „ale ja to nemôžem vyznať.“
„Prečo nemôžeš? Veď každý vyznal, aj ty môžeš!“
Brat odpovedal: „Ja som veľký klebetník. Mám veľké ústa. Len to nepoviem, čo neviem. Keď odídeme z týchto priestorov, hneď budem rozprávať o tom, čo som tu počul…“

Toto je veľký problém. Ak niekto má „veľké ústa“, je s tým potrebné niečo robiť. V prvej časti uvažovania sa chcem venovať tomu, prečo je to také nebezpečné, keď má niekto „veľké ústa“. V druhej časti zasa otázke, či by sme nemali aj my viac otvoriť svoje ústa.

„Tak aj jazyk je malý úd, ale vie veľké veci. Pozrite, aký malý oheň stačí na zapálenie veľkého lesa!“ (Jakub 3,5)

Tri druhy reči

Jazyk, reč, je Boží dar, ale ak s ním nevieme správne narábať, môže spôsobiť veľké problémy. Preto by som chcel v prvej časti poukázať na tri druhy reči, ktoré nás môžu pripraviť o spasenie.

1. Slovo súdu

Na prvé miesto dávam slovo súdu. Písmo často zdôrazňuje, že Boh je sudca – On bude súdiť, Ježiš je sudca! Napriek tomu sa často stáva, že človek začne súdiť druhého. Hrá sa na Pána Boha. Ako píše Ellen G. Whiteová v knihe Myšlienky z hory blahoslavenstiev, str. 128:

„Keď odsudzuješ iných, odsudzuješ seba samého. Boh takéto odsúdenie pokladá za spravodlivé. Uznáva rozsudok, ktorý vyniesli sami nad sebou… Kto rád robí z komára ťavu, nie je znášanlivý ani láskavý… Kritik hreší viac, než kritizovaný, pretože sám sa dopúšťa rovnako závažných hriechov a okrem toho je domýšľavý a ponižuje iných… Samozvaní sudcovia a kritici sa stavajú na stranu antikrista, ktorý sa povyšuje nad každú vec.“

Ak súdime, robíme to, čo patrí Bohu. Súdenie je jedným z najmilších hriechov, ktorých sa dopúšťame. Keď sa dvaja stretnú, často hovoria o treťom, ktorý tam nie je. Možno by sme sa mali zastaviť a prijať Božiu radu.

„Nesúďte, aby ste neboli súdení! Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení a akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (Matúš 7,1-2)

Svojimi ústami neubližujeme len druhým, ale aj sebe. Ako povedal mysliteľ Ľudovít Perlaky:

„Česť druhého človeka je ako veľmi jemný pohár. Keď ho často berieme do ruky, rýchlo sa rozbije.“

Hovorenie o druhých ubližuje nielen im, ale hlavne nám. Prečo? Ježiš povedal:

„Akou mierou meriate, takou vám bude namerané. Akým súdom súdite, takým budete súdení!“

Prvé ponaučenie: Pozor na svoje ústa. Pozor na naše súdy!

2. Ponosovanie – nebezpečný zvyk veriacich

Druhým veľmi nebezpečným zvykom medzi veriacimi je ponosovanie. Mnohí sa v tom, žiaľ, vyžívame. Dokonca aj hlboko veriaci ľudia do tohto hriechu často padajú. V Jóbovej knihe čítame:

„Dám voľný priebeh svojmu žiaľu nad sebou. Budem hovoriť v horkosti svojej duše.“ (Jób 10,1)

Problém je, že nielen Jób padol do hriechu ponosovania, ale aj my sami tam často spadneme. Dáme voľný priebeh svojmu ponosovaniu, využívame každú príležitosť, aby sme mohli rozprávať o sebe, o svojom žiaľi. Radi sa hráme na martýrov, myslíme si, že tým vzbudíme ľútosť u druhých. Ponosovaním sa chceme dočkať lásky, súcitu a porozumenia. V skutočnosti ide o žobranie súcitu a lásky. Neustále rozprávame o tom, že nič nemáme, že žijeme na hranici možností, že málo zarábame, že sme chudobní…

Počuli ste už tieto slová? Často počuť: „všetko ma bolí, nič sa mi nedarí, neviem, čo bude…“ Očakávame, že poslucháč zmäkne a bude nás ľutovať. Myslíme si, že keď hovoríme pravdu, je to v poriadku – ani si neuvedomíme, že hrešíme. Stále ponosovanie je vlastne skrytá vzbura proti Pánu Bohu. Poznáte príbeh izraelského národa? Stále sa ponosovali – raz nemali vodu, potom jedlo, inokedy im vadila manna… Nakoniec im Pán Boh povedal, že toto je vzbura!

Musím pripomenúť, že reptanie aj dnes je vzbura voči Pánu Bohu. Nespokojnosť je hriech. Ak stále sledujeme druhých a zaoberáme sa tým, čo oni majú a čo my nemáme, porušujeme 10. prikázanie. Nespokojnosť je nevďačnosť – slepota voči tomu, čo sme už dostali. Preto nás oprávnene vyzýva jedna sionská pieseň:

„Sčítaj všetky dary, ktoré Pán ti dal!“

Druhá rada je: Buď radšej vďačný a buď spokojný s tým, čo máš!

3. Tretí hriech úst – chválenkárstvo

Tretím nebezpečným hriechom úst je chválenkárstvo. Treba si priznať, že všetci máme radi, keď sa môžeme pochváliť. Je to veľmi lákavá téma – radi rozprávame o tom, čo vieme, čo sme dokázali, čo robíme, akí sme šikovní či dobrí. Keď sa dvaja stretnú, často sa predbiehajú v rozprávaní o vlastných zásluhách. Zabúdame však, že seba vyvyšovanie je hriech.

„Kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Matúš 23,12)

Ak chceš, aby ťa druhí mali radi, hovor o sebe čo najmenej. Keď otvoríme ústa, aby sme sa pochválili, mali by sme myslieť na to, že stojíme na kraji priepasti. Veľmi ľahko sa môže stať, že padneme – tak, ako padol Mojžiš. Dlho som nerozumel jeho hriechu – veď to bol veľký muž viery, spoľahlivý, obetavý, vzdelaný, zbožný. Ako mohol prepadnúť pokušeniu a zhrešiť na takej „malej“ veci?

Viete, čo bol jeho hriech? Pochváliť sa sebou. Zabudol na Pána Boha a uznanie si privlastnil pre seba. „Či vám máme dať vodu?“ (4. Mojžišova 20,10-11) Tak zbožný muž zabudol na Hospodina. To bola jeho jediná chyba, kvôli ktorej nevošiel do Kanaánu – pretože nedal pozor na svoje ústa, unáhlene sa vyjadril. Nie len Mojžiš prepadol tomuto pokušeniu – tisíce a desaťtisíce ľudí robia to isté. Namiesto Boha chvália seba.

Tretia rada: Dávaj si pozor na svoje zásluhy, úspechy a slávu. Ježiš radí:

„Nech je vaša reč áno – áno, nie – nie; čo je navyše, je zo zlého.“ (Matúš 5,37)

Práve preto nám hrozí veľké nebezpečenstvo, ak nevieme usmerniť svoj jazyk.

Jakub 3,2: „Všetci totiž veľa klesáme. Kto nehreší slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo.“

Rimanom 3,13-14: „Ich hrdlo je otvorený hrob, jazykmi klamú, pod perami majú hadí jed. Ich ústa sú plné kliatby a horkosti.“

Tento stav je vážny – mnohí zápasia so svojím jazykom. Čo robiť? Čo potrebujeme, aby sme sa zmenili a hovorili inak – podľa Božieho slova? Pozrime sa na príbeh:

„A všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Skutky 2,4)

Jazyk môže spôsobiť veľké problémy. Prečo prenasledovali Krista? Kvôli jeho reči, kázaniam a posolstvu… Kedy budú prenasledovať aj nás? Keď budeme zvestovať pravdu, keď budeme hovoriť o Babylone! Ak budeme hovoriť po starom, nič sa nezmení. Kedy začneme zvestovať to, čo nám Pán Boh zveril? Až keď zostúpi Duch Svätý. Keď na učeníkov zostúpil Duch, začali hovoriť „inými jazykmi“! (Skutky 2,4) Bez Ducha Svätého budeme hovoriť po starom – a to je hriech:

• Namiesto odpustenia, súdime!
• Namiesto ďakovania Bohu, ponosujeme sa!
• Namiesto chvály Boha, chválime seba!

„Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený!“ (Matúš 12,37)

Tieto slová sú veľmi vážne. Ako máme hovoriť? Boh nám dal dar reči a jazyka, no hriech nakazil aj tento dar. Potrebujeme Boží zásah, potrebujeme hovoriť iným jazykom! Modlím sa, aby Duch Svätý zostúpil na cirkev, aby sme konečne hovorili inými jazykmi – jazykom odpustenia, vďačnosti a chvály Boha! Iný jazyk bude dôkazom, že sme služobníci živého Boha!

Nezabudnime, Boh nám dal veľké ústa. Na čo ich použijeme? S úctou si pamätajme na tento dar, kedykoľvek prehovoríme!

Päť jazykov ospravedlnenia

Slávny film zo 70. rokov obsahoval vetu: „Láska znamená, že sa nikdy nemusíš za nič ospravedlňovať.“ Pravda je však presne opačná. Láska znamená ospravedlnenie – ospravedlniť sa je prirodzenou súčasťou lásky a zdravých vzťahov. Skutočná láska zahŕňa ospravedlnenie za pochybenia aj odpustenie druhej strany. Ospravedlnenie vedie k obnove vzťahov a k rastu lásky medzi partnermi.

Na základe výskumu odborníkov vznikol záver, že ospravedlnenie má päť základných prvkov – päť jazykov ospravedlnenia. Väčšina ľudí vníma jeden či dva z týchto jazykov ako najdôležitejšie. Účinné ospravedlnenie nemusí využívať všetkých päť jazykov – dôležité je hovoriť tým, ktorý druhej strane najviac svedčí o vašej úprimnosti.

1. Vyjadrenie ľútosti

Prvým jazykom ospravedlnenia je vyjadrenie ľútosti, čo je veľmi dôležitý emocionálny aspekt ospravedlnenia. Keď povieme: „Je mi to ľúto“, vyjadrujeme pocit viny a hlboké zahanbenie nad tým, že sme niekomu spôsobili bolesť. Tento jazyk zahŕňa nielen slová, ale aj reč tela, ktorá musí byť v súlade s tým, čo hovoríme. Pre niektorých je prejavom úprimnosti priame pozretie do očí, pre iných slzy.

Efektívne ospravedlnenie je konkrétne. Čím viac podrobností uvedieme, tým viac ukazujeme, že naozaj chápeme, ako veľmi sme druhého zranili. Špecifické a konkrétne vyjadrenie ľútosti pôsobí oveľa silnejšie a ukazuje naše úprimné pochopenie bolesti, ktorú sme spôsobili. Úprimné ospravedlnenie musí byť bez podmienok. Ospravedlnenie s dodatkom typu „ale…“ alebo so skrytým zámerom, aby sa aj druhá strana ospravedlnila, ospravedlnenie znehodnocuje. Kľúčom k účinnému ospravedlneniu je bezpodmienečnosť a úprimnosť.

2. Prijatie zodpovednosti a náprava škody

Prečo máme problém priznať chybu? Neochota uznať chybu často pramení z pocitu vlastnej hodnoty. Ľudia si neradi pripúšťajú chybu, pretože to vnímajú ako prejav slabosti. Táto neochota môže vychádzať zo zlých vzorcov správania, ktoré si človek osvojí v detstve, keď sa nenaučí prijímať zodpovednosť za svoje konanie. Zrelý dospelý človek sa však učí týmto vzorcom odporovať a preberať zodpovednosť za svoje zlyhania.

Zrelý človek sa nevyhovára, dokáže si priznať chybu bez výhovoriek. Naopak, nezrelý človek často zvaľuje vinu na druhých, len aby sa vyhol vlastnej zodpovednosti. Pri ospravedlnení je najdôležitejšie uznanie chyby – to je základ úprimnosti. Ak chcete, aby vaše ospravedlnenie bolo naozaj úprimné, použite napríklad tieto vyjadrenia:

• „Viem, že som spravil chybu. Nechcem sa vyhovárať – nemám na čo. Proste som jednal sebecky.“
• „Nemal som s tebou tak hovoriť. Bolo to hrubé a nespravodlivé.“
• „Hovoril som v hneve a snažil som sa ospravedlniť svoju reakciu. Dúfam, že mi odpustíš.“
• „Opakoval som chybu, o ktorej sme už hovorili. Naprávam to teraz. Viem, že je to moja chyba.“

3. Náprava škody

Myšlienka nápravy škody je hlboko zakorenená v ľudskej prirodzenosti. Keď niekto spraví niečo zlé, je prirodzené cítiť, že by mal odčiniť spôsobenú škodu. Už u detí – napríklad keď mamička vidí, že jej štvorročný synček vytrhol bábiku svojej sestre, jej reakcia zahŕňa nielen ospravedlnenie, ale aj nápravu – vrátenie bábiky. Pre niektorých ľudí je náprava škody kľúčovým jazykom ospravedlnenia. Takíto ľudia nechcú len počuť „je mi to ľúto“, ale potrebujú vidieť konkrétny skutok. Príkladom je otázka: „Ako ti môžem dokázať, že mi na tebe stále záleží?“

V partnerských vzťahoch je dôležité vedieť, že každý má iný jazyk lásky – a aj náprava by mala byť vyjadrená týmto jazykom. Niektorí ľudia vnímajú lásku cez darčeky, iní cez slová uistenia alebo skutky služby. Ak napríklad manžel dá žene kvety ako ospravedlnenie, ale jej jazyk lásky sú napríklad sústredená pozornosť alebo telesné dotyky, nemusí byť jeho ospravedlnenie prijaté tak, ako to myslel.

Podľa Dr. Chapmana, autora knihy Päť jazykov lásky, existuje päť základných jazykov lásky:

• Slová uistenia
• Skutky služby
• Dary
• Sústredená pozornosť
• Telesné dotyky

Ak chceme, aby ospravedlnenie viedlo k odpusteniu a skutočnému zmiereniu, je nevyhnutné, aby náprava škody bola vyjadrená jazykom, ktorému náš partner rozumie.

4. Úprimné pokánie a prosba o odpustenie

„Stále sa hádame o tie isté veci,“ povedala mi jedna žena, vydatá už takmer tridsať rokov. „Myslím si, že v mnohých manželstvách je to rovnaké. Nehnevá ma ani tak to, čo manžel robí, ale skôr to, že sa to opakuje znova a znova. Ospravedlní sa, sľúbi, že to už nespraví, a potom… znova spraví tú istú vec. Často sú to drobnosti – napríklad nechá v kúpeľni rozsvietené svetlo alebo iná maličkosť. Nechcem jeho ospravedlnenia! Chcem, aby už nikdy neurobil to, čo mi vadí!“

Táto žena chce, aby jej muž činil pokánie. Slovo pokánie znamená „obrátiť sa“ alebo „zmeniť svoje zmýšľanie“. V kontexte ospravedlnenia to znamená, že si človek uvedomí deštruktívnosť svojho konania, ľutuje bolesť, ktorú spôsobil druhému, a rozhodne sa zmeniť svoje správanie. Počas výskumov sa často objavovali vyjadrenia typu:

„Očakávam, že nájde spôsob, ako zabezpečiť, aby sa to neopakovalo. Viem, že sa nikto nezmení zo dňa na deň. Pre mňa je dôležité, keď dá najavo, že je ochotný na zmene pracovať.“

Tieto slová – a mnohé ďalšie – ukazujú, že pre mnoho ľudí je jadrom ospravedlnenia práve pokánie.

5. Prosba o odpustenie

Prečo je prosba o odpustenie taká dôležitá? Pre niektorých ľudí je najjasnejším dôkazom, že vám na vzťahu naozaj záleží, keď o odpustenie požiadate. Ak jeden druhému ublížime, okamžite vzniká emocionálna bariéra. Kým ju neodstránime, vzťah nemôže pokračovať. Prosba o odpustenie zároveň ukazuje, že si uvedomujete svoju chybu – je to priznanie viny. Takouto prosbou dávate najavo, že viete, že by ste si zaslúžili aj odsúdenie či trest.

A napokon: Prosba o odpustenie znamená, že budúcnosť vzťahu vkladáte do rúk toho, komu ste ublížili. On sa rozhoduje, či odpustí, alebo nie. Zriekate sa kontroly nad celou situáciou – a práve to je pre mnohých veľmi ťažké, najmä pre tých, ktorí sú silné osobnosti a radi majú všetko pod kontrolou.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )