fbpx

8. Prednosť modlitby

Boh nás oslovuje prírodou i zjavením, svojou prozreteľnosťou i vplyvom svojho Ducha. My mu však musíme otvoriť svoje srdce. Ak máme duchovne zdravo žiť a mať silu, musíme byť v stálom spojení s naším nebeským Otcom. Všetko, o čom uvažujeme, má smerovať k nemu. Smieme premýšľať o dielach a prejavoch jeho milosti, o jeho požehnaniach. To však ešte stále nie je pravé spoločenstvo s Bohom. Ak ho chceme dosiahnuť, musíme mu mať čo povedať o svojom skutočnom živote.

Modlitba je otvorením srdca Bohu ako priateľovi. Nemáme ňou poúčať Boha o tom, akí sme, ale seba pripraviť na to, aby nás On prijal. Modlitba neprivádza Boha k nám, ale nás vedie k nemu.

Keď bol Ježiš na zemi, učil svojich učeníkov modliť sa. Radil im, aby svoje každodenné potreby predkladali Bohu a všetku svoju starosť prenechali jemu. Uistenie, ktoré im dal o vypočutí prosieb, je rovnako určené aj nám.

Sám Ježiš sa za svojho pobytu medzi ľuďmi často modlieval. Náš Spasiteľ sa stotožnil s nami, rozumel našim potrebám i slabostiam. Preto sa stal prosebníkom a žiadateľom očakávajúcim povzbudenie a novú silu od svojho Otca, aby mohol pohotovo spĺňať povinnosti a čeliť skúškam. Je nám príkladom, ale aj radcom v slabostiach, „podobne pokúšaným vo všetkom“, lebo jeho bezhriešna prirodzenosť sa s odporom odvracala od zlého.

Znášal duševné boje a muky a modlitba bola nutnosťou i prednosťou jeho ľudskej prirodzenosti. V spoločenstve s Bohom nachádzal útechu i radosť. Ak si teda potrebu vrúcnej a stálej modlitby uvedomoval Spasiteľ sveta, Boží Syn, o čo viac by sme si ju mali uvedomovať my, slabí, hriešni smrteľníci.

Náš nebeský Otec čaká, aby nám mohol udeliť svoje úplné požehnanie. Prednostne smieme piť zo zdroja jeho bezmedznej lásky. Je napodiv, ako málo sa modlíme! Boh je pripravený a ochotný vypočuť úprimnú modlitbu aj toho najslabšieho zo svojich detí, a predsa, ako váhavo prichádzame k Bohu so svojimi prosbami!

Čo si môžu myslieť nebeskí anjeli o úbohých, bezmocných ľuďoch, podliehajúcich pokušeniu, keď po nich túži Božia neskonalá láska, pripravená dať im viac, než môžu žiadať či len pomyslieť, a predsa prosia tak málo a majú takú slabú vieru? Anjeli radostne velebia Boha, že sú v jeho blízkosti. No pozemšťania, odkázaní na pomoc, ktorú im môže dať len Boh, sa zrejme chcú zaobísť bez svetla jeho Ducha a bez spoločenstva s ním.

Temnota zla obklopuje tých, čo zanedbávajú modlitbu. Našepkávané pokušenia nepriateľa ich strhávajú do hriechov, pretože nezužitkúvajú prednosti, ktoré im Boh ponúka v dare modlitby. Prečo by sa Božie deti mali zdráhať modliť, keď modlitba je kľúčom v ruke viery na otvorenie bezmedzného nebeského zdroja Všemohúceho?

Bez ustavičnej modlitby a ostražitosti sme v nebezpečenstve, že zľahostajnieme a odchýlime sa od správnej cesty. Nepriateľ sa nám stále snaží zahatať cestu k Bohu a zabrániť nám, aby sme vrúcnou prosbou a vierou získali milosť a moc odolávať pokušeniu. Sú určité podmienky, na základe ktorých smieme očakávať, že Boh vypočuje naše modlitby. Predovšetkým si musíme uvedomiť potrebu jeho pomoci. On zasľúbil:

Vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem.“ Izaiáš 44,3.

Tí, čo cítia hlad po spravodlivosti a túžia po Bohu, si môžu byť istí, že budú nasýtení. Srdce musí byť prístupné vplyvu Ducha, inak nemôže prijať Božie požehnanie. Naša veľká úbohosť je sama osebe najvýraznejším dôvodom v náš prospech, Pán však chce, aby sme ho hľadali, aby nám mohol dať všetko potrebné. Hovorí:

Proste a dostanete.“ „Akoby nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ Matúš 7,7; Rimanom 8,32.

Ak je v našom srdci neprávosť, ak povoľujeme nejakému známemu hriechu, Pán nás nevypočuje. No modlitba skrúšeného kajúcnika je vždy prijatá. Len čo napravíme všetky vedomé krivdy, smieme veriť, že Boh vypočuje naše prosby. Naše vlastné zásluhy nám nikdy nenaklonia Božiu priazeň, spasia nás len Ježišove skutky, očistí nás jeho krv. Našou povinnosťou je splniť podmienky prijatia. Ďalším prvkom víťaznej modlitby je viera.

Lebo ten, čo pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odpláca tým, čo ho hľadajú.“ Židom 11,6. Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Verte, že dostanete všetko, za čo sa modlíte a za čo prosíte. Budete to mať.“ Marek 11,24.

Berieme ho za slovo? Uistenie je spoľahlivé a verný je Ten, ktorý ho dal. Aj keď zaraz nedostaneme práve to, o čo sme prosili, máme ďalej veriť, že Pán naše prosby nielen počuje, ale ich aj splní. My ľudia sme blúdiaci a krátkozrakí, niekedy prosíme o to, čo by nám nebolo na požehnanie. Nebeský Otec nás láskavo počúva a dáva nám to, čo bude pre nás najlepšie – to, po čom by sme aj sami túžili, keby sme duchovne osvieteným zrakom mohli všetko vidieť tak, ako to je v skutočnosti.

Keď sa zdá, že naše modlitby nie sú vypočuté, máme sa vierou primknúť k zasľúbeniu, pretože čas ich vypočutia určite príde a my dostaneme požehnanie, ktoré najviac potrebujeme. Dožadovať sa však, aby modlitba bola vždy vypočutá presne podľa našich predstáv a aby sme dostali práve to, po čom túžime, je trúfalosť. Boh je príliš múdry, než aby sa mýlil, príliš dobrý, než aby čokoľvek dobré odoprel tým, čo chodia v úprimnosti. Nebojte sa teda dôverovať Bohu a spoľahnite sa na jeho preisté zasľúbenie:

Proste a dostanete.“ Matúš 7,7.

Ak sa radíme s vlastnými pochybnosťami či obavami a skôr než osvedčíme vieru, chceme rozlúštiť to, čomu nerozumieme, chaos v našom srdci sa bude len prehlbovať. No keď prídeme k Bohu takí bezmocní a závislí, akí skutočne aj sme, a v pokornej, oddanej viere oznámime svoje potreby Tomu, ktorý dokonale pozná svoje stvorenstvo, všetko vidí a svojou vôľou i slovom všetko ovláda, Ten potom môže i chce vypočuť naše volanie a srdce nám osvieti svojím svetlom.

Úprimnou modlitbou sa dostávame do spojenia s mysľou Nekonečného. Vtedy možno nebudeme mať nijaký zvláštny dôkaz, že sa k nám skláňa tvár nášho Vykupiteľa, a predsa je to tak. Zjavne to nemusíme pocítiť, no jeho láskavá a súcitná ruka sa nás nežne dotýka. Keď sa obraciame k Bohu s prosbou o milosť a požehnanie, naše srdce by malo byť preniknuté duchom lásky a odpustenia. Môžeme sa snáď modliť:

Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom“ (Matúš 6,12)

…ak sami nevieme odpustiť? Ak chceme, aby naše modlitby boli vypočuté, aj my musíme iným odpustiť rovnakým spôsobom a v takej miere, akú sami očakávame. Ďalšou podmienkou vypočutia modlitby je vytrvalosť. Ak máme rásť vo viere a v skúsenosti, musíme sa stále modliť.

Buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí“, „bdejte pri nej a vzdávajte vďaky“. Rimanom 12,12; Kološanom 4,2.

Peter napomína veriacich:

Buďte rozvážni a zachovajte si trpezlivosť kvôli modlitbám.“ 1. Petra 4,7.

Pavel radí:

Vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Filipským 4,6.

Júda vraví:

Ale vy, milovaní, modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej.“ Júdu 1,20.21.

Ustavičná modlitba je neprerušené spojenie duše s Bohom – život od Boha vniká do nášho života a z nášho života sa k Bohu vracia čistota a svätosť. V modlitbe je nutná vytrvalosť, preto sa nedaj ničím odradiť. Všemožne pestuj a udržuj spojenie svojho srdca s Ježišom Kristom. Zužitkuj každú príležitosť na modlitbu, kdekoľvek sa ti naskytne.

Ľudia, ktorí úprimne túžia po spoločenstve s Bohom, budú pravidelne navštevovať modlitebné zhromaždenia, verne budú plniť svoje povinnosti, radostne a vďačne budú prijímať všetky požehnania, ktoré im zasľúbil Pán. Využijú každú príležitosť, aby im lúče nebeského svetla osvietili myseľ.

Mali by sme sa modliť v rodinnom kruhu, no nadovšetko musíme pamätať na súkromnú modlitbu, pretože patrí k podstate duchovného života. Nie je možné, aby človek duchovne rástol a pritom zanedbával modlitbu. Iba rodinná či verejná modlitba nestačí. Božiemu skúmavému oku sa má srdce otvárať v samote. Modlitbu v skrytosti má počuť len Boh, nijaké zvedavé ucho sa nemá dozvedieť obsah takýchto prosieb.

V súkromnej modlitbe je človek zbavený okolitých vplyvov a akéhokoľvek vzruchu. Pokojne a vrúcne sa obracia k Bohu. Príjemný a trvalý bude vplyv Toho, ktorý vidí v skrytosti a pozorne načúva modlitbe vychádzajúcej zo srdca. Jednoduchou, pokojnou vierou človek udržuje spojenie s Bohom a prijíma lúče nebeského svetla na svoj duchovný rast a posilu do zápasu so satanom. Boh je naším mocným ochrancom.

Modli sa vo svojom súkromí a pri svojej každodennej práci často upieraj svoje srdce k Bohu. Aj Enoch takto chodil s Bohom. Tieto tiché modlitby sa vznášajú k trónu milosti ako príjemná kadidlová vôňa. Satan nemôže premôcť človeka, ktorý má takto zakotvené srdce.

Nieto chvíle ani miesta, aby sme sa nemohli oddať modlitbe. Nič nám nemá prekážať v duchovnom a úprimnom modlitebnom povznesení srdca. Aj v každodennom pouličnom ruchu sa môžeme modlitbou obrátiť k Bohu a prosiť o jeho vedenie. Tak to robil aj Nehemiáš, keď stál pred kráľom Artaxerxom. Modlitebné súkromie si môžeme vytvoriť, kdekoľvek sa nachádzame. Srdce by sme mali mať stále otvorené a mali by sme pozvať Ježiša, aby ako nebeský Hosť prišiel a zostával v nás.

Aj keď okolo nás môže byť hriechom otrávené ovzdušie, nemusíme vdychovať jeho nákazu. Smieme zatvoriť každé dvere pred nečistými predstavami a nesvätými myšlienkami tak, že sa vrúcnou modlitbou povznesieme do Božej prítomnosti. Tí, ktorých srdcia ochotne prijímajú Božiu pomoc a požehnanie, budú žiť v svätejšom ovzduší než je pozemské, a budú mať stále spojenie s nebom.

Potrebujeme zreteľnejšie vidieť Ježiša a lepšie chápať cenu večných skutočností. Krása svätosti má napĺňať srdcia Božích detí. Všetko úsilie by sme mali upriamiť na to, aby nám Boh zjavil nebeské veci.

Máme sa obracať nahor a pozerať dopredu, aby nám Pán dovolil nadýchať sa nebeského ovzdušia. Môžeme zostávať Bohu tak blízko, že v každej nečakanej skúške sa naše myšlienky obrátia k nemu tak prirodzene, ako sa zem obracia k slnku. Oznám Bohu svoje radosti, žiale, starosti a obavy. Nebudeš ho tým obťažovať, ani ho neunavíš. Ten, ktorý vie o počte vlasov na tvojej hlave, nie je ľahostajný voči potrebám svojich detí.

Lebo Pán je milosrdný a ľútostivý.“ Jakoba 5,11.

Naše žiale, ba už aj zmienka o nich, sa dotýkajú jeho láskavého srdca. Oznám mu všetko, čo ti znepokojuje myseľ. Nič nie je priveľké, aby to neuniesol, veď drží svety, ovláda všetky záležitosti vesmíru. Jeho pozornosti neuniká nijaká maličkosť, ktorá by nás mohla znepokojiť. Žiadna z našich skúseností nie je príliš temná, aby ju nepoznal a nieto takej spletitej situácie, aby ju nevedel rozuzliť.

Nijaká pohroma nestihne ani najmenšie z jeho detí, nijaká úzkosť netiesni dušu, nijaká radosť neobveseľuje, nijaká vrúcna modlitba nevychádza z úst, o čom by náš nebeský Otec nevedel a o čo by sa bezprostredne nezaujímal

. „On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany.“ Žalm 147,3.

Vzťah medzi Bohom a konkrétnym človekom je taký osobný a úplný, akoby na svete nebolo nikoho iného, o koho by sa mal starať a za koho by mal dať svojho milovaného Syna. Ježiš povedal:

V ten deň budete prosiť v mojom mene, a nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás, lebo sám Otec vás miluje.“ „Ja som si vyvolil vás…, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od neho.“ Ján 16,26.27; Ján 15,16.

Prosiť však v Ježišovom mene znamená viac než len ho spomenúť na začiatku a na konci modlitby. Znamená to modliť sa Ježišovou mysľou a Ježišovým duchom a pritom veriť jeho zasľúbeniam, spoliehať sa na jeho milosť a konať jeho skutky.

Boh od nás nežiada, aby sme sa stali pútnikmi alebo mníchmi, utiahli sa zo sveta a konali zbožné skutky. Náš život sa musí podobať Kristovmu životu – životu modlitby a služby ľuďom. Kto sa len modlí, ten aj čoskoro prestane, lebo jeho modlitby sú obyčajnou formalitou.

Keď sa ľudia odvracajú od spoločenského života, keď odchádzajú zo sféry kresťanskej služby, keď prestávajú niesť kríž a úprimne pracovať pre Pána, ktorý zo všetkých síl pracoval pre nich, strácajú dôvod na modlitbu i podnet na zbožný život. Ich modlitby sú len osobné a sebecké. Nevedia sa modliť za potreby ľudstva ani za budovanie Kristovho kráľovstva ani pokorne prosiť o silu, aby vládali pracovať

Ak zanedbávame prednosť spoločenstva na vzájomné posilnenie a povzbudenie v Božej službe, škodíme si. Pravdy Božieho slova strácajú v našej mysli svoj životodarný účinok a význam. Zo srdca sa vytráca svetlo a podnety posväcujúceho vplyvu a my duchovne chradneme.

Nedostatkom vzájomného súcitu v našom kresťanskom spoločenstve sa pripravujeme o nejedno požehnanie. Kto sa uzatvára do seba, ten nezastáva miesto, ktoré mu určil Boh. Správnym rozvíjaním spoločenskej stránky našej povahy dozrieva v nás vzájomný súcit, ktorý nás povzbudí a posilní v Božej službe.

Keby sa kresťania družne schádzali a svedčili o Božej láske a vzácnych pravdách vykúpenia, nielenže by duchovne ožili, ale by aj spoločensky pookriali. Denne smieme lepšie poznávať nášho nebeského Otca a získavať novú skúsenosť s jeho milosťou. To v nás podnieti túžbu hovoriť o jeho láske, čo prebudí a rozhorlí naše srdce. Keby sme viac premýšľali o Ježišovi a menej o sebe, oveľa živšie by sme cítili jeho prítomnosť.

Keby naše myšlienky patrili Bohu tak často, ako nám On poskytuje dôkazy o svojej starostlivosti, mysleli by sme na neho stále, radostne by sme o ňom rozprávali iným a chválili ho. O časných veciach hovoríme preto, lebo sa o ne zaujímame. Hovorievame o priateľoch, pretože ich milujeme a s nimi súvisia naše radosti i zármutky. Máme však neporovnateľne väčší dôvod milovať Boha než svojich pozemských priateľov.

Tým najprirodzenejším prejavom nášho života by teda malo byť uvažovanie o ňom, o jeho dobrote a svedectvo o jeho moci. Hojné dary, ktorými nás zahŕňa, by nemali pohltiť naše myšlienky a lásku natoľko, že by nám nič nezostalo pre Boha. Ony nám ho majú pripomínať a spájať nás zväzkami lásky a vďačnosti k nášmu nebeskému Dobrodincovi. Zhoďme zo seba okovy prízemnosti a obráťme oči k otvoreným dverám nebeskej svätyne, kde svetlo Božej slávy žiari v tvári Krista, ktorý…

môže dokonale spasiť tých, čo skrze neho pristupujú k Bohu“. Židom 7,25

Viac musíme velebiť Boha „za milosť, za jeho predivné skutky na ľuďoch“. Žalm 107,8´. Naša zbožnosť by sa nemala prejavovať len prosením a prijímaním. Nemyslime stále len na svoje potreby, ale aj na vďačnosť za prijaté požehnania. Sme stálymi príjemcami Božích darov milosti a ako málo za ne ďakujeme. Ako málo velebíme Boha za všetko, čo pre nás urobil! Pán za starodávna vyzýval Izraelcov, keď sa zišli, aby mu slúžili:

Tam jedzte pred Hospodinom, svojím Bohom; a vy i vaši domáci radujte sa zo všetkého, k čomu priložíte ruku, čím vás požehná Hospodin, váš Boh.“ 5. Mojžišova 12,7.

Čo sa koná na Božiu slávu, malo by sa konať radostne, s chválospevom a ďakovaním, nie smutne a zamračene. Náš Boh je láskyplný, milosrdný Otec. Jeho službu by sme nemali pokladať za niečo smutné a tiesnivé. Slúžiť Pánovi a konať jeho dielo by pre nás malo byť radosťou. Boh nechce, aby sa jeho deti, ktorým pripravil také slávne spasenie, správali, akoby bol krutým a bezohľadným pánom. On je ich najlepší priateľ, a keď ho vzývajú, chce byť s nimi, chce ich požehnať a potešiť, naplniť im srdcia radosťou a láskou.

Pán chce, aby sa jeho deti osviežili v jeho službe a jeho dielo mohli konať bez ťažkostí. Chce, aby tí, čo ho vzývajú, odchádzali s jasným vedomím jeho starostlivosti a lásky, aby radostne plnili všetky povinnosti každodenného života, aby mali potrebnú milosť a vo všetkom si počínali čestne a verne.

Musíme sa zísť okolo kríža. Kristus má byť témou našich úvah, rozhovorov a dôvodom našich najradostnejších pocitov. Mali by sme pamätať na každé požehnanie, ktoré prijímame od Boha, a keď si uvedomujeme jeho veľkú lásku, mali by sme ochotne a s dôverou zveriť všetko do rúk, ktoré boli za nás pribité na kríž. Slovami chvály sa človek vznesie bližšie k nebu. Anjeli v nebesiach velebia Boha piesňami a hudbou. Prejavom svojej vďačnosti sa blížime k chválorečeniu nebeských zástupov.

Kto vďaku obetuje, ten ctí Boha.“ Žalm 50,23.

Prichádzajme teda k svojmu Stvoriteľovi úctivo a radostne s „chválospevom a zvukom piesne“. Izaiáš 51,3.

Súvisiace videá a dokumenty
( Hlbšie štúdium)