XIII. Posledná noc a Babylon

„Poď, ukážem ti odsúdenie veľkej neviestky, ktorá sedí na mnohých vodách, s ktorou smilnili králi zeme a obyvatelia zeme sa opíjali vínom jej smilstva“ Zjavenie 17:1–2

Nie náhodou vystupuje ako hovorca anjel, ktorý niesol jednu zo siedmich čiaš. Zámer tohto zjavenia spočíva v tom, aby bolo zrejmé, že súd, ktorý nasleduje, je spravodlivý. Tento postoj veľkého sudcu je prekvapujúci. Nepôsobí ako despota, ktorý koná bez vysvetlenia. Prejavuje úctu k človeku a zodpovednosť za svoje konanie, pretože chce, aby bolo jeho rozhodnutie pochopené a uznané ako spravodlivé.

Kniha Zjavenia je plná ostrých kontrastov. Predstavuje príbeh dvoch miest – Babylonu a Jeruzalema, dvoch vodcov – Krista a satana, a dvoch mocností – dobra a zla. V 17. kapitole sa objavuje ďalší kontrast, obraz dvoch matiek. Prvýkrát sa žena v proroctve objavuje v 12. kapitole ako matka, žena odetá slnkom, s korunou z hviezd, ktorá porodila Ježiša Krista.

Babylon v 17. kapitole je zobrazený ako žena, ktorej charakter je v ostrom protiklade k žene z 12. kapitoly, predstavujúcej Boží ľud v priebehu dejín. Obe ženy majú kozmický rozmer, obe sa nachádzajú na púšti (Zj 17:3; porov. 12:6,14) a obe sú spojené s drakom (Zj 17:3,7; porov. 12:4,13).

Rozdiely medzi nimi sú zásadné. Prvá žena akoby stála na nebi, obklopená nebeskými telesami (Zj 12:1). Druhá žena sedí na vodách a je obklopená kráľmi zeme (Zj 17:1–2). Prvá žena je prenasledovaná (Zj 12:4,13–17), zatiaľ čo druhá sa s prenasledovateľom spojila (Zj 17:3) a sama utláča Boží ľud. Prvá žena je utečenkyňou vo vyhnanstve, druhá sedí na tróne v kráľovskom rúchu. Prvá prežíva samotu púšte, druhá sa oddáva oslavám v meste. Prvú sýti Boh, druhá je opitá krvou svätých.

Prvá žena v knihe Zjavenia je matkou Mesiáša a ostatku, zatiaľ čo druhá je označená ako matka prostitútok (Zj 17:5). Tento kontrast je zámerný. Žena zo 17. kapitoly je dokonalým protikladom ženy z 12. kapitoly. Obraz týchto dvoch žien prináša zásadné porozumenie obrazu manželstva v biblických proroctvách.

V Starej zmluve je Izrael opakovane prirovnávaný k manželke a jeho nevernosť je označená ako cudzoložstvo či prostitúcia. Kniha Zjavenia nadväzuje na tento jazyk a zobrazuje nevernosť Božieho ľudu symbolom prostitútky. Tento obraz nepredstavuje politickú ani pohanskú moc, ale náboženskú nevernosť.

V kontexte Novej zmluvy je prostitútka spojená s cirkvou, ktorá sa odklonila od pravdy a kompromitovala sa spojením s pozemskými mocnosťami. Je priamo označená ako súčasť babylonského systému. Jej meno – Veľký Babylon (Zj 17:5) – odhaľuje jej náboženský charakter, pýchu a ambíciu zaujať miesto, ktoré jej nepatrí. Tento obraz je šokujúci a aj samotný prorok zostáva otrasený tým, čo mu je zjavené.

„Keď som ju uzrel, veľmi som sa zadivil“ Zj 17:6

V 17. kapitole knihy Zjavenia je zobrazená žena, ktorá sedí na šelme, čo predstavuje náboženskú mocnosť. Šelma je opísaná ako plná rúhavých mien, čo poukazuje na jej bohorúhačskú podstatu. Má sedem hláv a desať rohov, čím vzniká jasné prepojenie so šelmou z 13. kapitoly, ktorá zobrazuje ten istý symbol z iného uhla pohľadu. V tejto kapitole kladie Ján dôraz viac na šelmu než na samotnú ženu.

Zaujímavé je, že v gréckom texte Ján použil 102 slov na opis ženy, ale len 12 slov na opis šelmy. Avšak vo výkladovej časti, od verša 8, sa situácia obracia: 36 slov sa venuje žene a až 243 slov šelme. Tento kontrast jasne ukazuje dôležitosť šelmy v celej pasáži. Aby anjel vysvetlil záhadu zvrhlej ženy a odpovedal na prorokov zmätok, smeruje pozornosť na tajomstvo šelmy, s ktorou je žena neoddeliteľne spojená.

Tajomstvo šelmy je odhalené v štyroch dobách, ktoré tvoria kľúč k porozumeniu proroctva:

A. „Šelma, ktorú si videl, bola, a nie je, má vystúpiť z priepasti a pôjde do záhuby“ Zj 17:8

Ide o tú istú šelmu ako v Zjavení 13, známu ako „šelma z mora“, ktorá sa nechávala uctievať ako Boh (Zj 13:4). Rovnako je plná rúhavých mien (Zj 17:3; porov. 13:6). Táto „šarlátová šelma“ pripomína „ohnivého draka“, ktorý predstavuje satana (Zj 12:3). Zároveň má črty politickej pozemskej moci, ktorá podporuje náboženské a nadprirodzené mocnosti – ženu aj draka (Zj 17:2,12; porov. 13:11–12).

Moc draka, „šelmy s desiatimi rohmi“ z 12. kapitoly, sa prejavuje v šelme z mora aj v šelme zo zeme, ktorá hovorila ako drak. Táto šelma zo 17. kapitoly tak predstavuje všetky Bohu nepriateľské a zločinné mocnosti, ktoré tvoria jednu koalíciu. Hádanka z 8. verša sa následne opakuje v 10. a 11. verši, kde sú tie isté dejiny zobrazené v štyroch fázach prostredníctvom siedmich kráľov.

B. „Piati padli, jeden je tu, jeden ešte neprišiel; a keď príde, smie ostať len nakrátko“ Zj 17:10

Porovnaním týchto dvoch výrokov vyplýva nasledujúci paralelizmus:

1–5. Piati padli – bola
6. Jeden je – nie je
7. Jeden ešte neprišiel – je sama ôsmym
8. Keď príde, smie ostať len nakrátko – ide do záhuby

Aby bolo možné správne dešifrovať dejiny predstavené touto šelmou, je potrebné vrátiť sa k opisu v 13. kapitole Zjavenia. Šelma s desiatimi rohmi pôsobí v rovnakom historickom období, o ktorom hovorí Daniel 7. Pripomína štvrté zviera (Dan 7:7), malý roh (Dan 7:8) a nesie znaky predchádzajúcich ríš – leoparda, medveďa a leva.

Šelma s desiatimi rohmi zo Zjavenia 13 tak zahŕňa päť dejinných etáp opísaných v Danielovi 7: Babylon, Médsko-Perzsko, Grécko, Rím a malý roh. To predstavuje prvú etapu, teda päť kráľov spomenutých v Zjavení 17:10.

Druhá etapa opisuje obdobie, keď šelma nie je, čo zodpovedá jej smrteľnému zraneniu. Ide o obdobie šiesteho kráľa, ktorý paradoxne existuje, aj keď sa javí ako mŕtvy (Zj 17:10; porov. 13:3). Tretia etapa sa týka uzdravenia zranenia, keď šelma vystupuje z priepasti (Zj 17:8; porov. 11:7). Ide o obdobie siedmeho kráľa, ktorého vláda pokračuje až do konca, preto je označený aj ako ôsmy (Zj 17:11). Tento kráľ predstavuje obnovenú cirkev, ktorá pretrváva až do konca.

Štvrtá etapa zobrazuje situáciu v dobe konca, keď ôsmy (siedmy) kráľ, predstavujúci cirkev doby konca, smeruje k záhube (Zj 17:11). Vláda siedmeho (ôsmého) kráľa sa zhoduje s vládou desiatich kráľov. Obe obdobia sú opísané rovnakým spôsobom: „ešte nedostali kráľovstvo“ (Zj 17:12; porov. 17:10). Obe sú zároveň označené ako veľmi krátke: „nakrátko“ pri siedmom (ôsmom) kráľovi (Zj 17:10) zodpovedá „jednej hodine“ pri desiatich kráľoch (Zj 17:12).

Jazyk je symbolický a vyjadruje krátkosť času. V 18. kapitole je rýchlosť súdu, ktorý ukončí vládu Babylonu, opísaná rovnakým spôsobom: „v jedinú hodinu“ (Zj 18:10,19). Vyššie v tej istej kapitole je rovnaká myšlienka vyjadrená inak: „v jednom dni“ (Zj 18:8). Desať kráľov predstavuje posledné politické mocnosti, ktoré vládnu nad celou zemou. Už sme sa s nimi stretli v 16. kapitole v súvislosti s Harmagedonom (Zj 16:14). Opäť sa objavujú v 18. kapitole, kde pokračuje opis harmagedonskej bitky (Zj 18:9).

Táto posledná etapa zamestnáva celú prorokovu pozornosť. Po krátkom období, v ktorom sa všetky mocenské sily zjednocujú pod vládou šelmy (Zj 17:13), vzplanie harmagedonská bitka (Zj 17:14). Armády zdola sú porazené (Zj 17:14). V hlbokej frustrácii sa králi zeme, sklamaní tou, ktorú korunovali a ktorej pochlebovali (Zj 17:18), obrátia proti nej.

Proroctvo hovorí, že desať rohov – králi zeme – „znenávidia neviestku“, spustošia ju a obnažia. „Budú jesť jej telo a spália ju ohňom“ (Zj 17:16). Text sa sústreďuje na súd, z ktorého si urobili nástroj, a podáva ho v strohej, nekompromisnej podobe.

„Padol, padol veľký Babylon“ Zj 18:2

Toto vyhlásenie anjela sa zhoduje so zvesťou druhého anjela, ktorá zaznievala v čase, keď sa dejiny blížili ku koncu (Zj 14:8). Opakovanie tohto posolstva potvrdzuje jeho doslovné naplnenie. Nemohlo to byť inak, pretože „im vložil do srdca, aby vykonali jeho zámer… až kým sa nesplnia Božie slová“ (Zj 17:17). Podobne ako pri zatvrdnutí faraónovho srdca, je tu zdôraznená zodpovednosť za dejiny – ako odpoveď na babylonskú snahu o nezávislosť a zároveň ako oznámenie, že neprávosť Babylona dosiahla bod bez návratu.

Táto skutočnosť sa odráža aj v tóne textu, ktorý znie ako presný a neodvolateľný program. V protiklade k tejto strohej reči je celé proroctvo pretkané paradoxmi a iróniou. Kráska, zdobená zlatom a drahokamami (Zj 17:4), drží „zlatý pohár“ plný ohavností a nečistoty svojho smilstva a sedí ako kráľovná na opovrhovanej šelme, z ktorej vychádzajú „rúhavé mená“ (Zj 17:3).

Spája sa so šelmou a napokon s ňou splynie (Zj 17:17–18). Osudná rana jej bude zasadená práve šelmou (Zj 17:16). Táto kráska-zviera je zároveň miestom nazvaným Babylon. Tento protirečivý jazyk presne vystihuje logiku dejín. V pozadí politických zmätkov a zločinných plánov, ktoré majú pôvod zdola, má zvrchované vedenie všetko vo svojich rukách. Dejiny majú zmysel, aj keď sa javia ako odpor voči Bohu. Nekončia sa náhodou, ale smerujú k spravodlivému vyvrcholeniu a sú zárukou nádeje.

Preto sa hlas zhora stáva náhle aktuálnym a v prerušení rozprávania vyzýva všetkých mužov a ženy:

„Vyjdite z neho, ľud môj“ Zj 18:4

Táto výzva je prevzatá z Jeremiášovho proroctva. Pôvodne sa týkala situácie, keď bol Izrael v babylonskom zajatí, a vyzývala k úteku z mesta (Jer 51:45). Jej dôvody však nesúviseli len s budúcimi udalosťami, aby Židia unikli hroziacemu súdu a mohli sa vrátiť do zeme (Jer 50:9; porov. Iz 48:20). Týkali sa aj prítomnosti, aby sa vyvarovali korumpujúceho vplyvu modloslužby (Jer 51:47,52). V priebehu izraelských dejín zaznievala táto výzva opakovane.

Abrahám ju počul v Ure v Chaldejskej krajine (1 Moj 12:1), Lót v Sodome (1 Moj 19:12), Izraelci v Egypte (2 Moj 12:31). V Novej zmluve sú kresťania oslovovaní rovnakým spôsobom (2 Kor 6:14; Ef 5:11; 1 Tim 5:21). Ide stále o tú istú výzvu k odvahe viery a k ochote vydať sa na neistú cestu. Hlas z neba, ktorý zaznieva v Babylone, je rovnako naliehavý a nesie rovnakú Božiu prosbu. Nejde pritom o fyzickú emigráciu. Od pádu historického Babylona táto výzva neznamená doslovné sťahovanie.

Babylon je všade. Nejde len o náboženskú inštitúciu, ale o celý spôsob myslenia, ktorý zanechal stopu na generáciách kresťanov. Z Babylona sa nevychádza tým, že človek opustí konkrétnu cirkev. Babylon existuje aj mimo jej múrov – je to záťaž zvykov, omylov a tradícií, ktoré sa dedia naprieč náboženskými spoločenstvami.

Vyjsť z Babylonu znamená prestať robiť z cirkvi náhradu za Boha, prestať nahrádzať živý vzťah organizačnou štruktúrou a miešať vieru s politikou. Znamená to zbaviť sa predsudkov, ktoré sprevádzajú imperialistickú a pyšnú mentalitu.

Vyjsť z Babylonu znamená mať odvahu spochybniť vlastné tradície a prevzaté idey. Znamená to otvoriť sa pravde zhora, aj keď naráža na zvyky zdola. Je to riziko viery – veriť niečomu inému, než čo sme prijali výchovou alebo narodením. Vyjsť z Babylonu znamená obrátenie. Ide o vážnu vec, pretože tu ide o prežitie. Táto výzva sa ukazuje ako jediné možné východisko pred skazou, ale aj ako cesta k vlastnej totožnosti v zasľúbenej zemi.

Je to výzva k nádeji, ktorá zaznieva priamo v uliciach Babylona, kým mesto ešte stojí. Týka sa každého z nás. Babylon predstavuje ľudí, ktorí uctievajú pravého Boha falošným spôsobom. Ježiš na to upozorňuje v Matúšovi 15: ak sa Boh uctieva ľudskými prikázaniami, človek sa k nemu nepribližuje, ale sa od neho vzďaľuje.

Hlas z neba pokračuje a odhaľuje ilúzie spojené s budúcnosťou po páde Babylona. Zem je zachvátená smútkom (Zj 18:9–19). Postbabylonské obdobie nie je obdobím radosti. Králi zeme, kupci aj námorníci, všetci, ktorí ťažili z jeho bohatstva a moci, nariekajú nad stratou. Tragédiou je, že práve oni sami sú pôvodcami pádu Babylona. To oni ho uvrhli do ohňa (Zj 17:16).

Podobne ako dieťa, ktoré plače nad hračkou, ktorú samo rozbilo, stúpenci Babylona sa zbytočne hnevajú. Toto iracionálne správanie nie je prekvapivé. Obyvatelia zeme už nedokážu robiť nič iné, než pokračovať v uctievaní Babylona, aj keď už neexistuje. Ich nárek si zachoval formu dávneho uctievania. Zvolanie:

„Ktoré mesto sa podobá tomuto veľkému mestu?“ Zj 18:18

… je priamym pokračovaním starého spôsobu uctievania šelmy:

„Kto je podobný šelme a kto môže proti nej bojovať?“ Zj 13:4

Ide o napodobeninu výroku „kto je ako Boh“, ktorým Izraelci vyjadrovali úctu Bohu. Tento nárek však neprináša útechu ani nádej. Príbeh sa končí tragicky. Preto je pád veľkého Babylona znázornený dramatickým obrazom anjela, ktorý hádže „kameň veľký ako žarnov“ do mora a tým uzatvára celé posolstvo.

„Takto prudko bude zvrhnutý Babylon, veľké mesto, a už ho nik nenájde“ Zj 18:21

Prorok Jeremiáš vykonal rovnaké prorocké gesto, aby znázornil pád historického Babylonu. Na Boží príkaz hodil do Eufratu kameň a povedal:

„Tak klesne Babylon a nepovstane viac z pohromy, ktorú naň privediem“ Jer 51:64

Gesto aj jeho význam sú v oboch prípadoch rovnaké. Rozdiel je len v predmete, ktorý je hodený. V knihe Zjavenie je to mlynský kameň, nie obyčajný kameň. Tento detail je rozhodujúci, pretože mlynský kameň je symbolom života (Zj 18:22). Ak je možné mlynský kameň odhodiť, znamená to, že už niet nikoho, kto by ho používal, a teda život sa vytratil. Mlynský kameň bol natoľko nevyhnutný, že Mojžišov zákon zakazoval vziať ho do zálohy, lebo by to znamenalo „vziať do zálohy život“ (5 Moj 24:6). Navyše ide o predmet taký ťažký, že na jeho pohyb bol potrebný kôň alebo osol.

Preto je v tomto texte potrebný „silný anjel“ (Zj 18:21). Mlynský kameň sa tak o to istejšie ponára do mora. Anjel zároveň zdôrazňuje, že je zvrhnutý „prudko“, čo ešte viac podčiarkuje definitívnosť pádu.

Dôležité je aj to, že ide o more, nie iba o rieku. Všetky tieto detaily spolu súvisia a zdôrazňujú nezvratný charakter pádu Babylonu. Smútok nad ním je úplný, no zároveň je tu aj útecha. Už niet ničoho, čoho by sa bolo treba báť, a v budúcnosti sa nič podobné nezopakuje. Táto správa je potešujúca najmä vtedy, keď si uvedomíme, že „našla sa v ňom krv prorokov a svätých i všetkých povraždených na zemi“ (Zj 18:24). Kniha Zjavenie túto udalosť zaznamenáva so silnou emóciou, v ktorej sa radosť zo spravodlivého súdu spája so zárukou nádeje.

V 18. kapitole Ján opisuje mesto, ktoré napokon končí v plameňoch. Toto mesto oplakávajú obchodníci, kupci, námorníci aj králi. Kupci, pretože z neho získali svoje bohatstvo. Námorníci, pretože po mori prevážali jeho tovar. Králi, pretože doň prichádzali pre potešenie. V jednom okamihu sa mesto mení na ruiny a z bezpečnej vzdialenosti ho pozorujú, žiaľia a nariekajú.

Za celou kapitolou sa však skrýva hlboký príbeh. Ján vyslovuje poslednú výzvu, ktorá je vložená do ilustrácie, do príbehu štyroch miest.

Ninive bolo hlavným mestom Asýrskej ríše. Jeho obyvatelia sa pravdepodobne usadili v tejto oblasti po stavbe Babylonskej veže. Keďže boli Babylončania nielen pôvodom, ale aj povahou, stalo sa toto mesto symbolom bezbožnosti. Podobne ako v Sodome, aj tu žili jednotlivci, ktorým nebol ľahostajný duchovný stav mesta. Práve sem je poslaný Jonáš. Najprv sa zdráha, no napokon ide.

Po skúsenosti z morských hlbín pochopil, že je lepšie pokračovať v poslaní, ktoré mu bolo zverené. Keď vstúpil do mesta, začal kázať. Deň čo deň zaznievalo jeho posolstvo, až napokon obyvatelia Ninive činili pokánie a nikto nemusel zahynúť. Tento príbeh pripomína, že Boh nechce smrť človeka, ale jeho pokánie a spásu. Vie o svojich verných a skrze Ducha Svätého vedie aj nás k príprave na návrat Ježiša Krista.

Anjeli prichádzajú do Sodomy, aby varovali Lóta pred blížiacou sa skazou. Jediná možnosť záchrany je opustiť mesto. Lót, jeho žena a dcéry však v meste žili dlho, mali tam vzťahy, príbuzných a zázemie. Lótove dcéry sa tam vydali a pretrhnúť tieto väzby bolo mimoriadne ťažké.

Keď prichádza posledné varovanie, je jasné, že váhanie už nie je možné. Treba sa rozhodnúť a konať. Myšlienka, že Lót musí opustiť dcéry, zaťov a možno aj vnukov, naňho doliehala s plnou váhou. Napokon však anjeli vyvádzajú Lóta, jeho ženu a dve slobodné dcéry do bezpečia.

Anjeli odišli a Lót pokračuje na ceste k záchrane. Cestou sa však odohráva ďalšia tragédia. Jeho žena sa obzrela a premenila sa na soľný stĺp. V živote človeka prichádza chvíľa, keď je potrebné povedať áno Bohu, aj keď to znamená pretrhnutie väzieb s tými, ktorí sú nám blízki. Zvrátenosť sveta, ktorú sa satan snaží vnucovať ľuďom, a naliehavosť Božieho volania vytvárajú bod zlomu, keď je nutné oddeliť sa od spôsobu života, ktorý je v rozpore s nasledovaním Krista.

Pretože ľudia ignorovali znamenia času, boli zaskočení. Jednej noci Babylon náhle skončil svoju existenciu. Príbeh Babylona však poukazuje na viac než len na náhle zahynutie. Daniel pôsobil ako najvyšší štátny úradník Babylona a jeho múdrosť, čestnosť a štátnická rozvážnosť boli také výrazné, že aj vládca Médo-perzskej ríše ho povolal do svojej správy.

Krátko nato, zrejme aj pod vplyvom Daniela, vydáva perzský kráľ dekrét, ktorým sa sedemdesiat rokov babylonského zajatia končí. Ľudia sa môžu vrátiť do Jeruzalema, aby znovu vybudovali mesto a obnovili chrámovú službu. Pád Babylona tak znamenal aj oslobodenie Božieho ľudu a návrat domov, kde sa mohli opäť klaňať Bohu. Podobne raz padne aj duchovný Babylon a verný ostatok bude vyslobodený, aby mohol vstúpiť do nebeského domova a uctievať svojho Kráľa a Spasiteľa.

Týrus bol významným obchodným centrom. Ležal na hranici dnešného Izraela a Libanonu pri pobreží mora. Vďaka stredomorskému podnebiu a výbornému prístavu sa rýchlo stal obchodným uzlom starovekého sveta. Feničania, obyvatelia tohto mesta, boli preslávení ako schopní obchodníci. No tam, kde sa hromadí bohatstvo, často rastie aj neresť, a tak to bolo aj v Týre. Preto bol povolaný Ezechiel, aby mesto varoval pred dôsledkami neposlušnosti a pred odmietnutím Božích výziev.

Dôvod, prečo Ján v závere Zjavenia pripomína Týrus, spočíva v jasnom posolstve: príde čas, keď Boh povie dosť. Tí, ktorí dlhodobo odmietali Božie volanie a zavrhli jeho milosrdenstvo, nakoniec zahynú. Svet hriechu bude zničený tak isto, ako bol zničený staroveký Týrus. Kto odmieta odpovedať na Božie volanie, nemôže očakávať večný život v jeho prítomnosti.

Téma Poslednej noci a Babylonu patrí k vrcholu apokalyptického posolstva knihy Zjavenie a prirodzene zapadá do širšieho rámca výkladu knihy Zjavenie Jána, kde sa odhaľuje konflikt medzi Kristom a satanom, pravým a falošným uctievaním a medzi Božím ľudom a Babylonem; symbolika ženy, draka a šeliem úzko súvisí aj s témou posledných udalostí dejín, kde sa rieši súd nad Babylonem a záverečné rozhodnutie ľudstva, a zároveň nadväzuje na prorocký obraz globálneho duchovného systému, ktorý sa stavia proti Božiemu zákonu; hlboký duchovný kontrast medzi ženou odetou slnkom a babylonskou neviestkou je neoddeliteľne spätý s témou babylonských náuk, ktoré predstavujú odpadnutie od pravdy a falošnú zbožnosť v čase konca.