2. Pokánie

Ako môže byť človek spravodlivý pred Bohom? Ako môže byť hriešnik ospravedlnený? Jedine prostredníctvom Krista môžeme prísť do súladu s Bohom a dosiahnuť svätosť. Ako však máme prísť ku Kristovi? Mnohí sa pýtajú práve tak, ako keď na Turíce zástup ľudí presvedčených o hriechu volal: „Čo máme robiť?“ Prvé slová Petrovej odpovede boli: „Kajajte sa.“ (Skutky apoštolov 2:37–38). O niečo neskôr, pri inej príležitosti, povedal:

„Kajajte sa a obráťte sa, aby vám boli zahladené hriechy.“ Skutky apoštolov 3:19

Pokánie zahŕňa zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Hriechu sa nezriekneme, kým si neuvedomíme jeho hriešnosť. Kým sa od neho neodvrátime celým srdcom, dovtedy v našom živote nenastane nijaká skutočná zmena.

Mnohí nechápu pravú podstatu pokánia. Sú zarmútení, že zhrešili, a prejavujú aj určitú nápravu zo strachu pred následkami svojich skutkov. Toto však nie je pokánie v biblickom zmysle. Zarmucuje ich skôr utrpenie než samotný hriech. Takto to cítil aj Ezav, keď videl, že navždy stratil prvorodenstvo. Balám uznal svoju vinu v obave o život, keď sa mu anjel postavil do cesty s vytaseným mečom, no nešlo o pravé pokánie, nijakú zmenu zmýšľania ani odpor k zlému. Keď Judáš Iškariotský zradil svojho Pána, zvolal:

„Zhrešil som, zradiac krv nevinnú.“ Matúš 27:4

Toto vyznanie vychádzalo z desivého vedomia odsúdenia a z hrozivého očakávania súdu. Neodvratné následky činu ho napĺňali hrôzou, no v jeho duši nebol nijaký hlboký, srdcervúci žiaľ nad tým, že zradil nevinného Božieho Syna a zaprel Svätého Izraelovho. Keď faraóna stíhali Božie súdy, uznal svoj hriech, aby unikol trestu, no po zastavení rán opäť vzdoroval nebu. Všetci títo oplakávali následky, ale nežialili nad hriechom samým.

Keď sa však srdce poddá vplyvu Božieho Ducha, svedomie sa prebúdza a hriešnik začína chápať posvätnosť Božieho zákona, ktorý je základom Božej vlády v nebi i na zemi. „Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet“ (Ján 1:9) osvetľuje tajné záhyby srdca a odhaľuje skryté skutky temnosti.

Mysle i srdca sa potom zmocňuje presvedčenie o hriechu. Hriešnik si uvedomuje Božiu spravodlivosť a desí ho myšlienka, že by mal stáť vo vlastnej vine pred Skúmateľom sŕdc. Zároveň však začína poznávať Božiu lásku, krásu svätosti a túžbu po očistení a po obnove spoločenstva s nebom.

Dávidova modlitba po páde do hriechu vystihuje povahu pravého zármutku nad hriechom. Jeho pokánie bolo úprimné a hlboké. Nesnažil sa zľahčovať svoju vinu ani uniknúť súdu. Znenávidel svoj hriech a prosil nielen o odpustenie, ale aj o čistotu srdca, túžil po obnove súladu s Bohom. Z hĺbky duše volal:

„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý. Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu a v jeho duchu nieto ľsti.“ Žalm 32:1–2

„Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti. Pre svoje veľké milosrdenstvo zhlaď moje priestupky… Srdce čisté stvor mi, ó, Bože, a obnov vo mne ducha pevného.“ Žalm 51:3–16

Takto sa kajať sami nedokážeme. Umožňuje to len Kristus, ktorý vystúpil na výsosť a dal ľuďom dary. Mnohí sa tu mýlia a pripravujú sa o pomoc, ktorú im chce Kristus poskytnúť. Myslia si, že ku Kristovi nemôžu prísť skôr, kým sa nekajali, a že pokánie je prípravou na odpustenie hriechov. Je pravda, že pokánie predchádza odpusteniu, pretože potrebu Spasiteľa si uvedomí len skrúšené srdce.

Musí však hriešnik čakať na pokánie, aby mohol prísť k Ježišovi? Má byť pokánie prekážkou medzi hriešnikom a Spasiteľom? Písmo neučí, že by sa hriešnik musel najprv kajať, aby mohol prijať Kristovo pozvanie.

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ Matúš 11:28

K pravému pokániu vedie len moc vychádzajúca z Krista. Výstižne to Izraelcom povedal Peter:

„Toho Boh povýšil svojou pravicou za Vodcu a Spasiteľa, aby dal Izraelovi pokánie a odpustenie hriechov.“ Skutky apoštolov 5:31

Keď nám bez Krista nemôžu byť odpustené hriechy, práve tak sa bez Kristovho Ducha, ktorý prebúdza svedomie, nemôžeme ani kajať. Kristus je zdrojom každej pravej pohnútky. Len on môže podnietiť v srdci nepriateľstvo voči hriechu. Každá túžba po pravde a čistote, každé uvedomenie si vlastnej hriešnosti je dôkazom pôsobenia jeho Ducha v našom srdci. Ježiš povedal:

„Ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe.“ Ján 12:32

Kristus sa musí hriešnikovi zjaviť ako Spasiteľ zomierajúci za hriechy sveta, lebo len pri pohľade na Božieho Baránka na golgotskom kríži sa nám v mysli začína odhaľovať tajomstvo vykúpenia a Božia dobrota nás vedie ku pokániu. Kristus svojou smrťou za hriešnikov prejavil nepochopiteľnú lásku a pohľad hriešnika na túto lásku mu obmäkčuje srdce, dojíma myseľ a v duši prebúdza pokoru.

Ľudia sa niekedy hanbia za svoje hriešne cesty a zriekajú sa niektorých zlých zvykov skôr, než si uvedomia Kristovu príťažlivú moc. Každá ich snaha o nápravu, podnietená úprimnou túžbou po správnom konaní, je však prejavom Kristovej príťažlivej moci v nich. V ich dušiach pôsobí im neznámy vplyv, prebúdza sa svedomie a mení sa aj vonkajší život. Keď Kristus usmerní ich pohľad na svoj kríž, aby videli Toho, ktorého prebodli ich hriechy, svedomie si začína uvedomovať Božie prikázania.

Zjavne spoznávajú svoju bezbožnosť a hlboko v dušiach zakorenený hriech. Čiastočne začínajú chápať Kristovu spravodlivosť a volajú:

„Čo je hriech, že záchrana jeho koristi vyžadovala takú obeť? Bola potrebná všetka tá láska, všetko to utrpenie a všetko to poníženie, aby sme nezahynuli, ale mali večný život?“

Hriešnik môže tejto láske odporovať a vzdorovať Kristovej príťažlivej moci, ale ak sa jej nebude vzpierať, bude pritiahnutý k Ježišovi. Poznanie plánu spasenia ho privedie pod kríž, kde kajúcne vyzná svoje hriechy, ktoré drahému Božiemu Synovi spôsobili nesmierne muky.

Tá istá božská myseľ, ktorá pôsobí v prírode, oslovuje aj ľudské srdcia a prebúdza v nich nevýslovnú túžbu po niečom, čo nemajú a čo nemôžu uspokojiť veci tohto sveta. Boží Duch ich nabáda, aby hľadali to jediné, čo im môže dať pokoj a odpočinok – Kristovu milosť, radosť zo svätosti. Náš Spasiteľ sa viditeľne i neviditeľne stále snaží odvrátiť pozornosť ľudí od pominuteľných hriešnych radostí a usmerniť ju k večným požehnaniam, ktoré môžu dosiahnuť v ňom. Všetkých, ktorí sa márne snažia uhasiť smäd z deravých cisterien tohto sveta, oslovuje Božie posolstvo:

„Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zdarma vody života.“ Zjavenie Jána 22:17

Vy, ktorí v srdciach túžite po niečom lepšom, než čo môže dať tento svet, pokladajte túto túžbu za hlas Božej výzvy k vám. Proste Boha, aby vám dal pokánie a zjavil vám Krista v jeho nehynúcej láske a žiarivej čistote. Spasiteľov život bol dokonalým príkladom zásad Božieho zákona – lásky k Bohu a k človekovi. Jeho život bol plný dobrotivosti a nesebeckej lásky. Len keď nás pri pohľade na Spasiteľa osvieti jeho svetlo, poznávame hriešnosť vlastného srdca.

Možno sme sa ako Nikodém aj my utešovali, že žijeme správne, že náš mravný charakter je bez úhony, v domnienke, že sa pred Bohom nemusíme koriť ako nejakí zjavní hriešnici. Keď nás však osvieti Kristovo svetlo, poznáme, akí sme nečistí. Uvedomíme si svoje sebecké pohnútky a nepriateľstvo voči Bohu, ktorým sme poškvrnili každý svoj skutok. Potom poznáme, že naša spravodlivosť je ako ohyzdné rúcho, že len Kristova krv nás môže očistiť od poškvŕn hriechu a v srdci obnoviť Kristovu podobu.

Jediný lúč Božej slávy, jediný záblesk Kristovej čistoty, ktorý preniká vnútro, bolestivo odhaľuje každú škvrnu a obnažuje porušenosť a znetvorenosť ľudského charakteru. Vynáša na svetlo neposvätené túžby, nevernosti srdca a nečistotu jazyka. Hriešnik poznáva svoje vierolomné skutky proti Božiemu zákonu, jeho duch je zasiahnutý prenikavým vplyvom Božieho Ducha.

Pri pohľade na Kristov čistý a nepoškvrnený charakter nenávidí sám seba. Keď prorok Daniel hľadel na slávu nebeského posla, ktorý k nemu prišiel, premohlo ho vedomie vlastnej slabosti a nedokonalosti. O vplyve tohto obdivuhodného videnia napísal:

„Neostalo vo mne sily, skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil a sila ma opustila.“ Daniel 10:8

Takto zasiahnutý človek znenávidí svoje sebectvo, sprotiví sa mu jeho sebaláska a prostredníctvom Kristovej spravodlivosti sa usiluje o čistotu svojho srdca, ktorá je v súlade s Božím zákonom a Kristovým charakterom. Pavol hovorí, že „čo do spravodlivosti podľa zákona“ – ak išlo o vonkajšie skutky – bol „bez úhony“ (Filipským 3:6). Keď si však uvedomil duchovnosť zákona, spoznal sa ako hriešnik. Keď nahliadol do hĺbok svätých prikázaní a uvidel sa tak, ako ho videl Boh, v pokore vyznal svoju vinu:

„Ja som však žil kedysi bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil a ja som umrel.“ Rimanom 7:9–10

Keď poznal duchovnú povahu zákona, hriech sa mu ukázal v pravej ohyzdnosti a domýšľavosť ho opustila. Boh neoznačuje žiadny hriech za malicherný, hoci by sa ľuďom zdal akokoľvek malý. Ľudský úsudok je obmedzený, no Boh hodnotí všetko podľa pravdy. Ľudia pohŕdajú opilcom, ale často prehliadajú pýchu, sebectvo a lakomstvo. Tieto hriechy sa však Bohu protivia, pretože sú opakom nesebeckej lásky a štedrosti jeho charakteru.

Pýcha necíti potrebu Kristovej milosti, a tak zatvára srdce Kristovi a jeho požehnaniam. Úbohý publikán, ktorý prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lukáš 18:13), si uvedomoval svoju úbohosť. S bremenom viny a hanby prišiel k Bohu prosiť o milosrdenstvo. Otvoril srdce, aby Boží Duch mohol konať dielo milosti a vyslobodiť ho z moci hriechu. Pyšná a neúprimná modlitba farizeja svedčila o tom, že jeho srdce bolo zatvorené vplyvu Ducha Svätého.

Keďže bol ďaleko od Boha, neuvedomoval si vlastnú nečistotu vo svetle dokonalej svätosti. Kto nevidí svoju hriešnosť, nevidí ani potrebu Spasiteľa.

„Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť?“ Jeremiáš 13:23

Pomôcť nám môže len Boh. Nesmieme vyčkávať na mocnejšie presvedčenie, na lepšiu príležitosť či svätejšiu povahu. Z vlastných síl nemôžeme nič. Ku Kristovi musíme prísť takí, akí sme. Nech sa však nikto neklame predstavou, že Boh vo svojej veľkej láske a milosrdenstve nakoniec zachráni aj tých, čo zavrhujú jeho milosť. Ohavnosť hriešnosti možno poznať len vo svetle kríža. Tí, ktorí tvrdia, že Boh je príliš dobrý, než aby hriešnika zavrhol, musia sa podívať na Golgotu.

Tá je dôkazom, že človek nemohol byť spasený nijako inak. Bez tejto obete by totiž ľudstvo nemohlo uniknúť poškvrňujúcej moci hriechu ani nadviazať nové spojenie so svätými bytosťami. Ľudia by sa nemohli znovu stať účastníkmi duchovného života. Kristus to umožnil tým, že vzal na seba viny neposlušných a trpel namiesto hriešnikov. Láska, utrpenie a smrť Božieho Syna svedčia nielen o strašnej ohavnosti hriechu, ale aj o tom, že bez odovzdania sa Kristovi niet úniku z moci zla ani nádeje na vyšší život.

Nekajúci sa sa však často vyhovárajú na povrchných kresťanov:

„Som taký dobrý ako oni. Nesprávajú sa sebazapieravejšie, rozvážnejšie ani obozretnejšie než ja. Zabavia sa a povolia si práve tak ako ja.“

Chybami iných si ospravedlňujú vlastné poklesky. Hriechy a nedostatky iných však nikoho neospravedlnia, pretože Pán nám nedal za príklad nedokonalého človeka. Vzorom je nám len bezhriešny Boží Syn. Tí, čo poukazujú na nesprávne počínanie povrchných kresťanov, by mali sami ukázať lepší život a šľachetnejší príklad. Neuvedomujú si, že ich vlastné hriechy sú o to závažnejšie, o čo vznešenejšie sú ich predstavy o tom, aký má kresťan byť? Oni vedia, čo je správne, a predsa to nerobia.

Varujme sa otáľania. Neváhajme zrieknuť sa svojich hriechov a v Kristovi nájsť očistu srdca. Práve tu sa tisíce dopustili večne nenapraviteľnej chyby. Zotrvávanie v postoji otáľania voči hlasu Ducha Svätého a v hriechu je strašným nebezpečenstvom. Zotrvávanie čo i len v najmenšom hriechu znamená večnú stratu. Čo nepremôžeme my, to premôže nás a privedie nás k záhube.

Adam a Eva si nahovárali, že taká malichernosť, akou je jedenie zakázaného ovocia, nemôže mať také strašné následky. No táto maličkosť bola prestúpením Božieho svätého zákona a človeka odlúčila od Boha. Otvorila dvere záplave utrpenia a smrti. Celé stvorenstvo dodnes vzdychá v dôsledku ľudskej neposlušnosti.

Nebo samo pocítilo následky ľudskej vzbury proti Bohu. Golgota je pamätníkom úžasnej obete potrebnej na zmierenie prestúpenia Božieho zákona. Nepokladajme teda hriech za niečo malicherné. Každá nedbalosť voči Kristovej milosti zatvrdzuje srdce, oslabuje vôľu a otupuje duchovné chápanie. Mnohí sa utešujú predstavou, že smer môžu zmeniť kedykoľvek. Zahrávajú sa s Božou milosťou, hoci vzdorujú Duchu milosti a podporujú satana.

Celoživotná skúsenosť a výchova však tak formujú charakter, že v rozhodujúcej chvíli už len málokto túži získať Ježišov obraz. Tolerovanie čo i len jednej zlej povahovej črty alebo hriešnej túžby môže zmariť moc evanjelia. Každá zhovievavosť voči hriechu posilňuje odpor voči Bohu. Kto tvrdohlavou neverou alebo ľahostajnosťou pohŕda Božou pravdou, zožína, čo zasial. Hriešnik sa „zachytí v povrazoch svojich hriechov“ Príslovia 5:22.

Kristus je ochotný vyslobodiť nás z hriechu, no neláme našu vôľu. Ak však vôľa zostane zotročená zlom a my nechceme prijať Božiu milosť, čo viac môže Kristus urobiť? Záhubu si človek pripravuje sám zavrhovaním jeho lásky.

„Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný, ajhľa, teraz je deň spasenia. Dnes, ak počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“ 2. Korinťanom 6:2; Židom 3:7–8; 1. Samuelova 16:7

Na ľudské srdce s jeho protikladnými pocitmi radosti a zármutku, na blúdiace a svojvoľné srdce, ktoré je prístreším toľkej nečistoty a klamu. Boh pozná jeho pohnútky, jeho skutočné úmysly a zámery. Poďme k nemu s takým poškrvneným vnútrom, aké máme. Otvorme ho vševidiacemu oku a volajme so žalmistom:

„Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma a poznaj moje myšlienky! Pozri, či som na ceste trápenia, a veď ma cestou večnosti.“ Žalm 139:23–24

Mnohí prijímajú len akési rozumové náboženstvo, iba formu zbožnosti, no ich srdcia nie sú očistené. Preto sa modlime:

„Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného.“ Žalm 51:12

Buďme k sebe čestní. Buďme takí úprimní a vytrvalí, akoby šlo o náš smrteľný život. Ide o rozhodnutie medzi Bohom a nami, rozhodnutie pre večnosť. Falošná nádej môže byť našou záhubou. Modlitebne skúmajme Božie slovo. Toto Slovo nám v Božom zákone aj v Kristovom živote zjavuje zásady svätosti, bez ktorej „nikto neuzrie Pána“ (Židom 12:14). Usvedčuje z hriechu a jasne ukazuje cestu spasenia. Dbajme naň ako na Boží hlas, ktorý oslovuje našu dušu.

Keď poznávame ohavnosť hriechu a vidíme sa takí, akí skutočne sme, nepoddávajme sa zúfalstvu. Kristus totiž prišiel spasiť hriešnikov. Nie my máme zmierovať Boha so sebou, ale – obdivuhodná pravda – Boh v Kristovi „zmieruje svet so sebou“ (2. Korinťanom 5:19) a s nežnou láskou sa skláňa k svojim blúdiacim deťom. Pozemskí rodičia by nikdy nedokázali byť takí trpezliví k chybám a omylom svojich detí, ako je trpezlivý Boh k tým, ktorých chce spasiť.

Nikto iný by nevedel tak prehovárať hriešnika. Ľudské pery nikdy nežnejšie neprosili marnotratníka než on. Všetky jeho zasľúbenia i varovania sú len dotykmi nevýslovnej lásky. Keď prichádza satan a chce nás presviedčať, že sme veľkí hriešnici, pozrime sa na svojho Vykupiteľa a hovorme o jeho zásluhách. Pohľad do jeho svetla nám pomôže. Vyznajme svoje hriechy, ale nepriateľovi povedzme:

„Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov, a jeho bezúhonná láska nás môže spasiť.“ 1. Timoteovi 1:15

Ježiš položil Šimonovi otázku o dvoch dlžníkoch. Jeden dlhoval svojmu pánovi malú sumu, druhý veľkú, no pán odpustil obom. Kristus sa opýtal Šimona, ktorý dlžník bude viac milovať svojho pána. Šimon odpovedal:

„Ten, ktorému viac odpustil.“ Lukáš 7:43

My sme boli veľkí hriešnici, ale Kristus zomrel, aby nám bolo odpustené. Zásluhy jeho obete stačia na naše zmierenie s Otcom. Tí, ktorým najviac odpustil, budú ho najviac milovať a budú najbližšie pri jeho tróne, aby ho oslavovali za jeho veľkú lásku a nekonečnú obeť. Len pri hlbokom chápaní Božej lásky si naplno uvedomujeme hriešnosť hriechu. Keď vidíme tú dlhú reťaz krokov v záujme našej záchrany, keď pochopíme aspoň niečo z Kristovej nekonečnej obete prinesenej kvôli nám, srdce preniká neha a pokora.

Téma pravého pokánia stojí v samotnom jadre evanjelia a úzko súvisí s otázkou ospravedlnenia hriešnika pred Bohom. Prirodzene preto nadväzuje na oblasť poznania Boha, kde sa človeku odhaľuje Boží charakter a svätosť Božieho zákona. Skutočné pokánie je neoddeliteľné od skúsenosti znovuzrodenia, pri ktorej Duch Svätý prebúdza svedomie a vedie človeka k premene srdca. Pevný biblický základ tohto učenia poskytuje aj biblické štúdium. Posolstvo pokánia sa napokon prakticky prejavuje v kresťanskom živote, kde Kristova obeť na kríži vedie človeka k pokore, nenávisti k hriechu a túžbe po obnovenom spoločenstve s Bohom.