fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium

37. Praktické kresťanstvo

Prehnané zameranie sa na správne učenie môže viesť k tomu, že vzniká dojem, že kresťanstvo je akási ideológia, životná filozofia, a že praktické prežívanie biblických právd nie je až tak dôležité. Jedným z dôsledkov hriechu je, že človek stratil cit pre vyváženosť, rovnováhu. Príliš ľahko upadá do oboch krajností, rôznych extrémov, fanatizmu všetkého druhu. Jedným z poslaní kresťanstva a výsledkom správneho vzťahu k Bohu (spaseniu) je obnova vyváženého života.

Náčrt

1. Kresťanstvo a zodpovednosť za evanjelické poslanie – 1 Pt 3,15; Ju 3; Sk 1,8; 4,20
2. Kresťanstvo a zodpovednosť k cirkevnému spoločenstvu – Ef 4,4-6; 6,18; Gal 6,1-2; Jak 5,16; 1 Kor 13,13
3. Kresťanstvo a zodpovednosť voči spoločnosti – J 17,5; Rim 13,1-4.7; 1 Pt 2,13.14.17; Sk 5,29

1. Kresťanstvo a zodpovednosť za evanjelické poslanie – 1 Pt 3,15; Ju 3; Sk 1,8; 4,20

Podstatnou úlohu cirkvi je pokračovať v diele Krista. Kristova služba sa jeho pozemským pôsobením neskončila, ale vlastne len začala. Úlohu kresťanov jednotlivcov i cirkvi ako celku je prinášať posolstvo evanjelia (Mt 28,18-20). Cirkev však posolstvo nielen zvestuje (káže), ale aj predstavuje (demonštruje). Tak ukazuje nielen na to, kto Boh je, aký je, ale aj na to, čo koná v živote ľudí. Kresťania to vnímajú ako prednosť, nie povinnosť. Apoštoli mali radosť, keď mohli iným rozprávať o tom, čo prežili (1 K 9,16).

Keď človek prežije niečo radostného, ​​jeho prirodzenou túžbou je podeliť sa s druhými (Mk 5,19). Skúsenosť spasenia vedie automaticky k zvestovaniu evanjelia (Sk 4,20). Evanjelium sa má „zvestovať po celom svete“, „všetkým národom“, „až po samý kraj zeme“ (Mt 24,14; 28,19; Sk 1,8). „Misijné pole“ je však nielen v tzv. „nekresťanských krajinách“, ale všade tam, kde sa cirkev stretáva s neverou. To určite zahŕňa aj modernú sekulárnu spoločnosť, v ktorej žijeme.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že praktické kresťanstvo musí nevyhnutne zahŕňať určitú kontextualizáciu (zasadenie do kontextu). Pri predstavovaní evanjelia musíme brať do úvahy situáciu ľudí, ktorých oslovujeme. Svedectvo kresťana prednesené univerzitnému profesorovi sa nepochybne bude líšiť od svedectva určenému pomocnému robotníkovi. Základný obsah posolstva zostáva nemenný, ale spôsob, forma predstavenia bude závisieť na poslucháčoch. Obsah posolstva je daný Božím zjavením, avšak forma jeho predstavenia závisí na dobe a kultúre, v ktorej žijeme a koho sa snažíme osloviť.

V minulosti sme my kresťania nie vždy dostatočne rozlišovali medzi kultúrou, v ktorej sme vieru prijali, a kultúrou, do ktorej s posolstvom prichádzame. Niekedy tak dochádzalo k stotožneniu kultúry s vierou, náboženstvom (jasne to je vidieť napr. pri kolonizácii). Potrebujeme sa naučiť rozlišovať, ktoré veci je možné zmeniť bez toho, aby to ovplyvnilo obsah našej výpovede viery. Jednota v Kristovi rozhodne neznamená uniformitu kresťanskej praxe. Boh sa inkarnoval do ľudského tela, aby nás oslovil čo najzrozumiteľnejším spôsobom.

Aj novozákonná cirkev zvádzala neľahké boja o vyjadrenie večných zásad v kontexte meniacej sa doby (Sk 15; 1 K 8). Tomuto zápasu sa nevyhne žiadna generácia veriacich (Ju 3). Praktický kresťanský život vyžaduje vynaloženie určitej námahy konkrétnym smerom, aby sme dosiahli to, k čomu nás Boh vyzýva. Pretože Boh v nás nepôsobí automaticky ani magicky, platí to nielen v osobnom kresťanskom živote, ale aj v naplnení spoločného poslania, ktoré ako cirkev Kristova na tomto svete máme.

Biblia nám prikazuje, aby sme určité veci konali a iných sa vyvarovali (Ef 4,1; 5,21-6,20; 1 K 9,27). Paradox kresťanského života však spočíva v tom, že výsledky tohto konania sú produktom Božej moci. Ak máme vykonať určité dielo, v tomto procese musíme vynaložiť vážne úsilie, ale nemôžeme si za naše konanie nárokovať nejaké zásluhy (Fil 2,12-13).

2. Kresťanstvo a zodpovednosť k cirkevnému spoločenstvu – Ef 4,4-6; 6,18; Gal 6,1-2; Jak 5,16; 1 Kor 13,13

Nový zákon označuje praktický život kresťana ako „život v Duchu“ (Rim 5,5; Rim 8,14.16; 2 K 1,22). Prítomnosť Ducha Svätého v živote kresťana je nielen znamením spasenia, ale aj motivujúcou silou a zdrojom „ovocia Ducha“ (Gal 5,22-23).

Zároveň však novozákonné chápanie života v Duchu ukazuje na jeho korporatívne a spoločenský aspekt. Dielo Ducha Svätého môžeme rozpoznať tam, kde ľudia vytvárajú nový typ spoločenstva, prežívajú nové vzťahy jeden k druhému, či už vo vnútri spoločenstva, ale aj k ľuďom mimo neho, a žijú životom lásky a služby.

Hlavná sféra pôsobenia Ducha Svätého je práve tak v tom, čo sa deje medzi ľuďmi, ako aj v tom, čo sa deje vo vnútri ľudí. Život v Duchu samozrejme zahŕňa zmenu vnútorných postojov i vonkajšieho správania, teda spôsob, ako ľudia žijú ako jednotlivci. Súčasne však Duch Svätý ovplyvňuje to, ako ľudia spolu vychádzajú. Preto apoštol Pavol predstavuje cirkevné spoločenstvo ako „jedno telo a jeden duch“, kde je „jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 4-6).

Praktický kresťanský život v cirkvi teda znamená, že veriaci sa modlia jeden za druhého (Ef 6,18; Jak 5,16), nesú bremená jedny druhým (Gal 6,2), odpúšťajú si jeden druhému (Ko 3,13), radia jeden druhému (Gal 6,1) a milujú jeden druhého (1 Pt 4,8). Samozrejme, podpora cirkvi zahŕňa aj materiálne, finančné aspekty (1 K 9,13-14; 2 K 9,1; Gal 6,6).

Kresťan, ktorý žije v Duchu, je vo svojom praktickom živote motivovaný vierou, nádejou a láskou (1 Kor 13,13). O viere ako podstatnom aspekte nášho vzťahu k Bohu, neohraničenej dôvere a spoľahnutí sa na Boha na základe poznania, ako aj o jej obsahu sme už dosť hovorili. Skutočná láska nie je motivovaná túžbou po odmene, nepýta sa, čo bude mať z toho, čo robí, ale miluje Boha kvôli tomu, aký je, nie preto, čo od neho dostane (Mt 22,37).

Taká láska je ochotná prijať Božiu zvrchovanosť v každej oblasti života, ochotu dať k dispozícii seba i všetko, čo mám, podriadiť každý detail môjho života Božej vôli. To prirodzene vedie k láske k druhým – k našim blížnym (Mt 22,39; 5,44-48). Kresťan, motivovaný Božím konaním, rešpektuje iných, nezaobchádza s nimi na základe toho, ako sa oni správajú k nemu. Kristova láska je nielen činorodá, aktívna a „naplnením zákona“ (Rim 13,8), ale aj ochotná ísť „druhú míľu“, vykonať viac, ako sa požaduje (Mt 5,19.20.41).

Láska je ochotná obetovať svoje vlastné záujmy pre blaho druhého (Ján 15,13). Praktická láska sa premieta do služby v rodine. Kresťania majú svoje povinnosti, či už ako deti, manželia alebo rodičia.

3. Kresťanstvo a zodpovednosť voči spoločnosti – J 17,5; Rim 13,1-4.7; 1 Pt 2,13.14.17; Sk 5,29

Kresťania však majú svoju zodpovednosť aj voči spoločnosti, v ktorej žijú. Biblia nikde nenaznačuje, že by sme sa mali stýkať len s ľuďmi, ktorí sú členmi Cirkvi (1 Kor 6,9-10; Rim 12,18), alebo že naše posvätenie by nás malo viesť k asketickému stiahnutiu sa zo sveta (J 17, 5). Pretože sme súčasťou spoločnosti, máme aj spoločenské povinnosti. Praktické kresťanstvo rozhodne obnáša žiť v pokoji s inými ľuďmi (Rim 12,18), vyhýbať sa akémukoľvek nezákonnému konaniu (1 Pt 4,15) a byť známy ako užitočný člen spoločnosti (2 K 8,21; Ef 4,28; 1 ​​Pt 2,12).

Protestantská reformácia priniesla dôraz nielen na Písmo a kňazstvo všetkých veriacich, ale aj na skutočnosť, že každé povolanie, ktoré človek vykonáva s vedomím Božej prítomnosti a „povolanie“ a v ktorom slúži iným, je „svätým“ povolaním.

Aj keď kresťania majú nepochybne byť príkladom svojím vzorným životom a správaním, existuje situácia, kedy kresťania by po vzore starozákonných prorokov nemali mlčať k spoločenskému zlu a ponižujúcim spoločenským podmienkam. Samozrejme, na to, aby hlas cirkvi mohol byť v spoločnosti braný vážne, musí mať určitú autoritu. Tá sa utvára nielen príkladnosťou života ich členov, ale aj ich spoločenským vplyvom.

Kresťan sa nemôže a nemá vyhýbať zodpovednostiam, ktoré vyplývajú z jeho občianstva v jeho pozemskej vlasti (Rim 13,1-4; 1 Pt 2,13-14). Ježiš radí Židom, aby platili dane cisárovi (Mt 22,21). Ak človek je príjemcom výhod, ktoré mu politický systém poskytuje, mal by byť ochotný na ne prispievať. Kresťan by mal byť v každom ohľade vzorovým občanom (Rim 13,7; 1 Pt 2,17). Samozrejme, tam, kde dochádza k jasnému konfliktu medzi vernosťou Božím zásadám a požiadavkám štátu, platia slová apoštola Petra:

„Boha treba poslúchať viac ako ľudí.“ Kresťania v takom prípade majú byť ochotní statočne znášať dôsledky svojho konania (1 Pt 3,13.17; 4,12-13).

Vo vzťahu k spoločnosti kresťania však nesmú zabudnúť na hlavný zmysel svojho poslania. Božie panstvo nad svetom nie je len duchovné. Spasenie sa týka každého rozmeru našej bytosti, nielen duchovného, ​​ale aj telesného a spoločenského. Cirkev však nesmie dovoliť, aby spoločenská angažovanosť sa stala jej hlavným a najdôležitejším poslaním. Ak cirkev sa natoľko zapojí do spoločenskej a politickej premeny spoločnosti, že už stráca svoj jedinečný hlas, keď schvaľuje zlo, alebo keď mlčí tam, kde by mala hovoriť, potom stráca „soľ svoju chuť“ a prestáva prinášať svetlo evanjelia (Mt 5,13 -16).

Biblia varuje cirkev pred pokušením doťahovať duchovné hodnoty politickými spôsobmi (Zj 17. a 18. kap.). Je trvalou výzvou pre kresťanov a cirkev, aby nachádzali vždy znova rovnováhu k zmenám v ľudskej spoločnosti. Tieto dva aspekty musia zostať vo vzájomnom napätí, nie je možné zdôrazniť jeden na úkor druhého. Proroci vždy upozorňovali na to, že čistota náboženstva je nezlučiteľná so sociálnou nespravodlivosťou a akýmkoľvek útlakom (Am 5,21-24).

Praktický kresťanský život je zároveň určovaný aj nádejou, ktorú kresťan má. Táto nádej je zameraná na ustanovenie Božieho kráľovstva, ktoré bude znamenať nielen obnovenie celého stvorenia, ale aj vytvorenie dokonalého spoločenstva, prostredia a vzťahov. To kresťanovi pomáha zachovať si správnu prioritu hodnôt, vidieť zmysel toho, čo robí z pohľadu večnosti, byť ochotný investovať do budúcnosti a zachovať bdelosť. Nádej nám ukazuje na spojenie medzi prítomnosťou a budúcnosťou.

Nádej túži po druhom príchode Krista. Bdelosť znamená uvedomovať si blízkosť tohto príchodu a zároveň múdro využívať jedinečné príležitosti, ktoré prítomnosť ponúka. Kedykoľvek je príchod Ježiša Krista odkázaný do vzdialenej a irelevantnej budúcnosti, má to negatívne dôsledky na vieroučný aj etický aspekt života veriaceho (Mt 25,45-51).

II. Výkladové poznámky

1. K praktickému kresťanskému životu patrí aj svedecká služba. Pripomeňme si, že každý kresťan má slúžiť svojimi duchovnými darmi. Nikto nemá všetky duchovné dary (1 K 12.-14. Kap.). Dar evanjelizácie má asi 8-10% veriacich. Každý kresťan by však mal byť schopný povedať, kde bol predtým, ako Ježiša Krista spoznal a prijal, aká zmena nastala v jeho živote a čo Kristus pre neho dnes znamená.

2. Kresťanská spiritualita je príliš často zanedbávaným aspektom praktického kresťanského života. Pretože je ťažké ju vyjadriť merateľnými veličinami, často kresťanstvo nakoniec skĺzne do slovnej dogmatickej ekvilibristiky, preceňovaniu prejavov služby alebo prehnanému sústredeniu sa na osobný rast a dokonalosť charakteru.

Nie je nad osobné stíšenie sa nad Božím slovom, modlitbu, spoločné zhromaždenie, prežívanie každodenných skúseností s Pánom. Prakticky každé stroskotanie v kresťanskom živote a strata duchovnej skúsenosti je zapríčinená zlyhaním v tejto oblasti. Nie je možné tento aspekt dostatočne zdôrazniť!

3. V dnešnom svete si kresťan musí klásť otázku týkajúcu sa vzťahu k ostatným (nekresťanským) náboženstvám. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že je dôležité iné náboženstvá študovať a spoznať. Ťažko môžeme dúfať, že budeme schopní inteligentne „vydať počet o (našej) nádeji“ (1 Pt 3,15), keď nevieme nič o náboženskom pozadí ľudí, ktorých chceme osloviť.
Ďalej si potrebujeme uvedomiť, že nie všetky nekresťanské náboženstvá sú rovnaké.

V tom najlepšom, čo ponúkajú, sú odrazom ľudského hľadania, túžob a chápania reality. V tom najhoršom môžu byť démonické, zväzujúce svojich nasledovníkov putami nevedomosti, povery a strachu. Každé náboženstvo však musíme skúmať v jeho najlepšej forme a neuspokojiť sa s tým, že sme odvrhli jeho prevrátenú podobu, ktorá sa vyskytuje v živote niektorých nasledovníkov.

K iným náboženským svetonázorom by sme nemali pristupovať s postojom nadradenosti. Naše chápanie kresťanstva nám dáva určité poznanie a istotu, ale zároveň z nás robí dlžníkmi voči iným ľuďom. V správnom duchu môžeme viesť dialóg aj s ľuďmi iných názorov. Potrebujeme načúvať, ako aj hovoriť. Medzi kresťanstvom a ostatnými náboženstvami existuje určitá podobnosť a rozdielnosť, kontinuita aj odlišnosť (Sk 17,22-31).

Pravé evanjelium nepohŕda tým najlepším z toho, čo ľudský duch objavil, avšak zahŕňa v sebe pravdy, ktoré sú predmetom osobitného Božieho zjavenia.

III. Praktický dôsledok kresťanstva

Praktický kresťanský život znamená, prežívať vo viere, nádeji a láske prednostné a zodpovedné spojenie s tým, že sme Božie deti. Vďačnosť za dar spasenia, za to, čo Boh vykonal v našom živote, mení náš život na oslavu. Dominantnou témou kresťanského života je radosť, nie povinnosť. Táto oslava a radosť sa navonok prejavujú nielen v spoločnej aj súkromnej ​​bohoslužbe, ale aj v uznaní Božej zvrchovanosti nad každým aspektom nášho života.

Kresťan však svoj praktický život prežíva v ideálnom svete. Skutočnosť, že veria, že Boh stvoril svet, ho chráni pred pesimizmom a nihilizmom a pomáha mu uvedomiť si, že svet vyšiel z Božej ruky, a preto má zmysel sa v ňom angažovať. Učenie o páde do hriechu zase vysvetľuje zlo, ktoré vo svete panuje, a pripomína nám, že aj naše najlepšie snaženia sú hriechom narušené a zložité problémy tohto sveta nemajú jednoduché riešenia.

Učenie o spasení potvrdzuje, že Boh svet nezanechal, neopustil, ale že dôsledky pádu do hriechu boli v Ježišovi Kristovi a jeho smrti zvrátené, a ďalej pracuje na tom, aby tieto následky boli odstránené. Učenie o druhom príchode Ježiša Krista nám pripomína, že všetko prítomné je dočasné, Boží ideál ešte nenastal, to najlepšie je ešte pred nami.

Všetko to, o čom sme pri našom štúdiu hovorili, má nám pomôcť žiť v dnešnom svete tak, aby náš optimizmus nebol naivný a aby náš realizmus sa nestal cynický. Kresťania žijú vo svete, a predsa nie sú zo sveta (J 17,15-16). Svet nemôžu opustiť, ale chcú v ňom žiť tak, aby ho láska Kristova pretvárala. Nič z toho, čo sme s Božej pomoci dosiahli, nemôžeme identifikovať s Božím kráľovstvom. A predsa Boh v prítomnosti pôsobí, a preto žime stále ako občania jeho kráľovstva. Žime v prítomnosti a nádejou na budúcnosť, založenú na dôvere vyvierajúcej z minulosti.

Súvisiace videá a dokumenty