Pôst a jeho význam

História a duchovný význam pôstu

Pôst nie je kresťanským ani čisto židovským vynálezom. Kresťanská cirkev prevzala prax pôstu zo židovstva a grécko-rímskeho sveta, kde sa pôst rozvíjal už stáročia. V židovskej tradícii bol pôvodne jeden povinný pôstny deň pre všetkých – Deň zmierenia (jom kippur). Zbožnosť bola spojená aj s pôstom dvakrát týždenne (pondelok a štvrtok), čo praktizoval aj farizej v Lukášovom evanjeliu (Lk 18,12). V Ježišových časoch mali Židia až 28 pôstnych dní ročne.

Verejné pôstne dni sa vyhlasovali v časoch núdze, keď ľud prosil o pomoc od Boha. Pôst vnímali ako úpenlivú prosbu k Bohu, znamenie vážnosti modlitby, pokánia a túžby po zmierení. Mojžiš aj Eliáš sa postili 40 dní (Ex 34,28; 1Kr 19,8) a pôst obvykle trval od rána do večera, nie celých 24 hodín. Cirkev prebrala prax pôstnych dní, pričom namiesto stredy a piatka sa začali postiť stredy a piatky (viď Didaché VIII,1).

V druhom storočí sa rozšíril veľkonočný pôst. Neskôr si mnísi zaviedli ešte prísnejšie pôsty, napríklad sa postili obdeň alebo v katolíckej cirkvi päť dní v týždni, jedli len v sobotu a v nedeľu. Zriekali sa mäsa, vajec, mlieka a vína, konzumovali len chlieb, soľ a vodu

Zdravotné prínosy a filozofické pozadie pôstu

Pôst v cirkvi viedol k zákazu mäsa a vína v pôstnom období. Do kresťanstva sa preniesli aj pohanské prvky, kde bol pôst chápaný ako nástroj na potláčanie tela. V pohanských kultúrach bol pôst známy ako spôsob ochrany pred démonickými silami alebo očisty tela a ducha. Pytagorejci tvrdili, že jedením mäsa vpúšťame do seba démonickú dušu zabitého zvieraťa, zatiaľ čo grécki filozofi očakávali od pôstu ochranu pred chorobami a očistu ducha. Stoici vnímali askézu v jedle ako tréning vnútornej slobody.

Dnes je pôst odporúčaný pri liečbe ochorení ako reuma, artritída, artérioskleróza či pri problémoch s pokožkou. Súčasná medicína potvrdzuje, že pôst pomáha vylučovať škodlivé látky z tela, regeneruje bunky a zlepšuje celkové zdravie. Telo je nútené využívať vlastné zásoby, čím sa odbúravajú rušivé látky a starnúce bunky. Pôst môže zbystriť zmysly, najviac je to vidieť na očiach. Moderná medicína teda uznáva prospešnosť pôstnych kúr pre zdravie a vitalitu, hoci tieto poznatky boli známe už v staroveku.

Pôst v kresťanskej tradícii a jeho duchovná hĺbka

Keď sa človek začne postiť, veľmi rýchlo si uvedomí krehkosť svojej existencie. Pôst prináša rôzne ťažkosti, ako je hlad, bolesti hlavy či slabosť. No tí, ktorí vytrvajú, postupne objavujú aj pozitívne stránky pôstu. Ježiš odpovedal farizejom, že pôst je spojený so smútkom a pokáním: „Či môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? Prídu však dni, keď im bude ženích vzatý; vtedy sa budú postiť.“ (Matúš 9,15). Pre Ježiša je pôst znakom smútku, ktorý vyjadruje návrat k Bohu.

Židia sa postili, aby sa vrátili k Bohu, najmä v Deň zmierenia. Pôst vyjadroval smútok nad hriechmi a nad stavom, v ktorom sa národ nachádzal. V Skutkoch apoštolov čítame, ako sa cirkev postila pred vyslaním Pavla a Barnabáša (Sk 13,1-3). V Didaché (okolo 2. storočia) sa odporúčalo, aby sa krstenec aj krstiteľ postili pred krstom:

„Pred krstom nech sa postí krstiteľ, krstenec aj niektorí ďalší, ak môžu; krstencovi prikážeš, nech sa postí deň alebo dva.“ (Didaché VII,4).

Atanáš (4. storočie) vyzdvihoval význam pôstu v kresťanskej praxi, pričom zdôrazňoval, že pôst má nielen duchovné, ale aj fyzické prínosy. Ak je vykonávaný správne, vedie k vnútornej očiste a posilneniu duchovnej sily.

„Ak sa chceme otvoriť Bohu, musíme začať telom. Ak chceme patriť Pánovi, musí to byť cítiť aj na tele. Pôst posväcuje telo a nakoniec vedie človeka pred Boží trón. Stavia nás do Božej prítomnosti.“

Už starí mnísi vnímali pôst ako boj proti nerestiam a cestu k čistote srdca. Počas pôstu človek zápasí so svojím vnútrom. Aj keď jedlo a pitie dokážu potlačiť mnohé túžby, skutočné výzvy sa skrývajú v našich vnútorných zraneniach a potlačených emóciách. Pôst je nástroj, ktorý nám ukazuje, kým naozaj sme – odhaľuje hnevy, horkosti a smútky. Keď sa postíme, často sa stávame podráždenejšími a nepríjemnejšími pre svoje okolie.

Pôst nám ukazuje, kde začať bojovať. Ježiš sa postil 40 dní na púšti, čo ukazuje, že pôst a púšť patria k sebe. Púšť nás konfrontuje s našou nahotou, a počas pôstu sme ešte zraniteľnejší. Nie je nič, za čo by sme sa skryli – sme nútení čeliť vlastnej bezbrannosti. Správne pochopený a praktikovaný pôst vedie k pokore, pretože nás stavia zoči-voči našim slabostiam a nedostatkom. Pri pôste si naplno uvedomujeme ľudskosť a neúplnosť. Telo si žiada svoje a duch musí s jeho potrebami počítať. Tento proces nás vedie k pokore a k poznaniu, že nad telom nemáme úplnú moc.

Pôst nás tiež učí vďačnosti Bohu, ktorý každodenne napĺňa naše potreby, hoci si to často ani neuvedomujeme. Tento zážitok nás vedie k pokániu a hlbšiemu pochopeniu závažnosti hriechu. Pôst nám pomáha pokoriť sa pred Bohom a prijať Jeho odpúšťajúcu milosť.

Pôst a modlitba: prepojenie tela a ducha

K pôstu neodmysliteľne patrí aj modlitba. Mnísi vždy vnímali modlitbu ako akt, v ktorom sa spája nielen duch človeka, ale aj jeho telo. Toto spojenie sa prejavuje aj v modlitebných gestách. Napríklad keď človek stojí pred Bohom s roztvorenými dlaňami, už samotné gesto tela vyjadruje modlitbu. Jednota tela a ducha sa tak odzrkadľuje v spojení pôstu a modlitby. Pôst zosilňuje modlitbu, pretože modlitba už nie je len myšlienkou v hlave, ale zahŕňa celú existenciu človeka. Modlitba tak zasahuje nielen dušu, ale aj telo.

Ak sa niekto vážne modlí za niečo alebo za niekoho, pôst je najlepším spôsobom, ako túto modlitbu podporiť. Pôst robí modlitbu intenzívnejšou. Pri pôste sa človek úpenlivo modlí telom aj dušou, uznávajúc svoju závislosť na Božej pomoci. Modlitba týmto spôsobom vyjadruje pokoru a odovzdanosť Bohu. Pôst je sám o sebe volaním tela k Bohu, ktoré ukazuje na to, že jedine Boh dokáže utišiť hlad nielen telesný, ale aj duchovný.

Pokora, vina a hľadanie harmónie s Bohom

Písmo hovorí, že Boh prijíma Izraelcov, ktorí k Nemu prichádzajú v modlitbe a pôste (Ezd 8,21-23). To však neznamená, že pôst je nástrojom na „prinútenie“ Boha, ako si niektorí môžu myslieť. Aj keď sa Dávid postil a modlil za život svojho dieťaťa, jeho modlitba nebola vyslyšaná. Pôst a pokánie nie sú prostriedkom na získanie zásluh alebo spasenia.

Nejde o manipuláciu s Bohom, ale o pokoru a uznanie vlastnej viny. Počas pôstu človek intenzívne cíti aj vinu. Vina voči Stvoriteľovi a prvotný hriech sa prejavujú v telesnom prežívaní. Pôst nám pomáha pocítiť vinu za to, že sme narušili harmóniu medzi sebou a Bohom. Telesne prežívame, že sme rozbití a nespokojní, pretože nie sme v súlade so svojím Stvoriteľom.

Cesta k pokore a vnútornej čistote

Skutočným testom pôstu nie je len náš vzťah k iným ľuďom, ale aj to, ako o nich hovoríme. Ak o druhých hovoríme s negatívnym postojom, nepochopili sme pravý význam pôstu. Pôst nie je nepreniknuteľné tabu, ale cesta k duchovnej slobode a sebapoznaniu. Človek by sa nemal frustrovať, ak sa mu nepodarí splniť všetky pôstne predsavzatia. Pôst by mal vychádzať zo slobodného ducha, nie z povinnosti alebo snahy uspokojiť vlastnú ctižiadostivosť.

Pôst nie je o súťažení, ale o poznaní seba samého. Nejde o to dokázať, že som lepší než ostatní, ale o zmierenie sa so svojimi hranicami. Patrí sem aj zdržanlivosť od okázalého pôstu, ako to robili farizeji, ktorí si znetvorovali tvár, aby ich ľudia videli (Mat 6,16-18). Bazil Veľký (4. storočie) varoval pred pokrytectvom a radil byť v pôste úprimný:

„Neznetvoruj si tvár! Buď taký, aký si! Dobré skutky vytrubované do sveta neprinášajú osoh a pôst vystavený na obdiv nemá žiadny zisk.“

Pôst má byť vnútorným aktom, ktorý nie je zameraný na získanie ľudskej chvály, ale na úprimné pokánie a spoločný rast. Učeníci sa majú postiť v skrytosti, nie pred ľuďmi, ale pred Otcom v nebesiach (Mat 6,16-18).

To však neznamená, že pôst je iba súkromnou záležitosťou. Izraeliti sa postili ako spoločenstvo a aj pre kresťanov by mal byť spoločný pôst cestou k duchovnej obnove. Spoločný pôst môže očistiť atmosféru v spoločenstve a prepojiť ho vo vyznaní vlastnej bezmocnosti a túžby po náprave. Takto spoločenstvo vyjadruje svoju spoločnú túžbu po Božej pomoci a túžbu prelomiť bezmocnosť. Pôst je dôkazom, že naše prosby a modlitby sú úprimné a vážne. Tento postoj ukazuje, že to s našimi duchovnými túžbami myslíme skutočne a úprimne.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )