Kristus zrušil (aký) zákon?

Kristus vyhlásil zákon na hore Sinaj za sprievodu hromov a bleskov. Sláva Božia ako spaľujúci oheň spočívala na vrchole hory a hora sa chvela pod prítomnosťou Hospodina. Zástupy Izraelitov sa v pokore sklonili k zemi a v posvätnej bázni počúvali ustanovenia zákona. Aký rozdiel je to v porovnaní s horou blahoslavenstiev. Pod letnou oblohou, v tichu prerušovanom len spevom vtákov, Pán Ježiš vysvetľoval zásady svojho kráľovstva. Aj keď k ľudu hovoril slovami plnými lásky, objasňoval im tie isté zásady zákona, ktoré boli vyhlásené na Sinaji.

Pri vydaní zákona zo Sinaja bolo potrebné, aby na Izrael, otupený dlhou porobou v Egypte, zapôsobila Božia moc a sláva. No aj vtedy sa Boh predstavil ako Boh lásky.

„Hospodin prišiel zo Sinaja, ako slnko im zažiaril zo Seíru, zaskvel sa z vrchu Fáran, prišiel s desaťtisícmi svätých, po jeho pravici im z ohňa vychádzal Zákon. Áno, každý ľud mu je milý. Všetci jeho svätí sú v tvojej ruke, pritúlili sa k tvojim nohám, budú sa učiť z tvojich slov.“ 5. Mojžišova 33:2–3

Mojžišovi Boh zjavil svoju slávu slovami, ktoré sa stali vzácnym dedičstvom vekov:

„Hospodin, Hospodin! Boh plný zľutovania a milostivý, zhovievavý, nesmierne milosrdný a verný, ktorý prejavuje milosrdenstvo tisícom pokoleniam, ktorý odpúšťa vinu, prestúpenie a hriech.“ 2. Mojžišova 34:6–7

Zákon vyhlásený na Sinaji zdôrazňoval zásadu lásky a ukázal svetu zákon neba. Bol zverený do rúk prostredníka, ale vyriekol ho Ten, kto má moc uviesť ľudské srdce do súladu so zásadami tohto zákona. Boh zjavil účel zákona slovami danými Izraelu:

„Budete mi svätým ľudom.“ 2. Mojžišova 22:31

Izrael však nepochopil duchovný význam zákona. Ich domnelá poslušnosť bola často len zachovávaním foriem a obradov, nie skutočným podriadením srdca moci lásky. Pán Ježiš svojím charakterom a pôsobením ukazoval ľuďom svätosť, milosrdenstvo a otcovské vlastnosti Boha a odhaľoval prázdnotu čisto obradnej poslušnosti. Židovskí vodcovia jeho slová neprijali ani nepochopili. Keď im predstavil základné pravdy, ktoré sú jadrom Bohom ustanovenej bohoslužby, obvinili ho, že sa snaží zrušiť zákon, pretože videli len vonkajšiu stránku vecí.

Napriek tomu, že Kristus hovoril pokojne, jeho slová boli také pravdivé a mocné, že uchvátili srdcia poslucháčov. Ľudia očakávali, že bude opakovať mŕtve tradície a požiadavky rabínov, no márne.

„Žasli nad jeho učením, lebo učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Matúš 7:29

Farizeji si všimli obrovský rozdiel medzi svojím spôsobom vyučovania a spôsobom, akým učil Kristus. Pochopili, že čistota, krása a vznešenosť pravdy pôsobia hlboko na myseľ ľudí. Spasiteľova božská láska a nežnosť priťahovali srdcia. Rabíni videli, že Kristovo učenie ničí výsledky ich vlastného pôsobenia. Pán Ježiš búral deliaci múr, ktorý lichotil ich pýche a pocitu výnimočnosti. Obávali sa, že ak ho nechajú pôsobiť, celý národ sa od nich odvráti.

Za Ježišom chodili s otvorene nepriateľskými úmyslami a hľadali príležitosť, aby proti nemu pobúrili ľud a umožnili veľrade, aby ho mohla odsúdiť a usmrtiť. Špehovia ho pozorne sledovali aj na hore blahoslavenstiev. Keď vysvetľoval zásady spravodlivosti, farizeji šírili medzi ľudom názor, že jeho učenie odporuje zákonu, ktorý Boh vydal na Sinaji. Spasiteľ však nepovedal nič, čo by podkopávalo vieru v náboženstvo Starého zákona. Mojžiš, veľký vodca Izraela, prijal od Krista každý lúč Božieho svetla, ktorý odovzdal ľudu. Pán Ježiš preto úplne jasne vysvetľuje svoj postoj k Božím ustanoveniam. Hovorí:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov.“ Matúš 5:17

Stvoriteľ človeka, Vydavateľ zákona tu jasne prehlasuje, že nemá v úmysle zrušiť ustanovenia zákona. Celá príroda sa riadi zákonmi – od zrnka prachu v slnečnom lúči až po svety vo vesmíre. Od poslušnosti týchto zákonov závisí poriadok a súlad v prírode. Rovnako aj život všetkých rozumných bytostí sa má riadiť veľkými zásadami spravodlivosti. Boží zákon existoval už pred stvorením našej zeme. Aj anjeli sa riadia jeho zásadami.

Aby bola zem spojená s nebom, aj človek musí poslúchať Boží zákon. Kristus oznámil požiadavky zákona už ľuďom v raji, „keď spolu spievali hviezdy ranné a jasali všetci synovia Boží“ (Jób 38:7). Kristus neprišiel na zem, aby zrušil zákon, ale aby človeka svojou milosťou uschopnil plniť jeho požiadavky. Milovaný učeník, ktorý načúval slovám Pána Ježiša na hore blahoslavenstiev, neskôr pod vplyvom Ducha Svätého napísal, že zákon je stále záväzný. Vyhlásil:

„Každý, kto pácha hriech, prestupuje zákon, lebo hriech je prestúpenie zákona.“ 1. Jána 3:4

Pán Ježiš jasne povedal, o ktorý zákon ide – o „prikázanie staré, ktoré ste mali od začiatku“ (1. Jána 2:7). Hovorí o zákone, ktorý existoval už pri stvorení sveta a bol znovu zopakovaný na Sinaji. Ježiš o zákone povedal: „Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Použil slovo „naplniť“ v rovnakom zmysle, ako keď Jánovi Krstiteľovi povedal, že chce „naplniť všetko, čo Boh žiada“ (Matúš 3:15). To znamená úplne dostáť požiadavkám zákona a dať príklad dokonalej poslušnosti Božej vôli.

Kristovým poslaním bolo „vyvýšiť a zvelebiť zákon“ (Izaiáš 42:21). Mal ukázať jeho duchovný význam, široké zásady a vysvetliť jeho večnú platnosť. Pán Ježiš bol živým zosobnením Božieho zákona. Tí najušľachtilejší a najláskavejší ľudia sú len slabým odrazom božskej krásy Jeho povahy. Šalamún o Ňom pod vplyvom Ducha Svätého napísal:

„Je významnejší nad tisíce iných… on sám je prežiaduci skvost.“ Pieseň piesní 5:10,16

Dávid Ho v prorockom videní opísal slovami:

„Ty najkrajší zo synov ľudských.“ Žalm 45:3

Pán Ježiš je presný obraz Otca, žiara Jeho slávy a Vykupiteľ, ktorý prežíval sebaobetovanie. Svojím životom ukázal, že láska nebeského pôvodu a kresťanské zásady sú základom zákonov večnej spravodlivosti. Ježiš povedal:

„Kým neprejde nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane.“ Matúš 5:18

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov.“ Matúš 5:17

Stvoriteľ človeka, Vydavateľ zákona, tu jasne prehlasuje, že nemá v úmysle zrušiť ustanovenia zákona. Celá príroda sa riadi zákonmi – od zrnka prachu v slnečnom lúči až po svety vo vesmíre. Od poslušnosti týchto zákonov závisí poriadok a súlad v prírode. Rovnako aj život všetkých rozumných bytostí sa má riadiť veľkými zásadami spravodlivosti. Boží zákon existoval už pred stvorením zeme. Aj anjeli sa riadia jeho zásadami.

Aby bola zem spojená s nebom, aj človek musí poslúchať Boží zákon. Kristus oznámil požiadavky zákona už ľuďom v raji, „keď spolu spievali hviezdy ranné a jasali všetci synovia Boží“ (Jób 38:7). Kristus neprišiel na zem, aby zrušil zákon, ale aby človeka svojou milosťou uschopnil plniť jeho požiadavky. Milovaný učeník, ktorý načúval slovám Pána Ježiša na hore blahoslavenstiev, neskôr pod vplyvom Ducha Svätého napísal, že zákon je stále záväzný. Vyhlásil:

„Každý, kto pácha hriech, prestupuje zákon, lebo hriech je prestúpenie zákona.“ 1. Jána 3:4

Pán Ježiš jasne povedal, o ktorý zákon ide – o „prikázanie staré, ktoré ste mali od začiatku“ (1. Jána 2:7). Hovorí o zákone, ktorý existoval už pri stvorení sveta a bol znovu zopakovaný na Sinaji. Ježiš o zákone povedal: „Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Použil slovo „naplniť“ v rovnakom zmysle, ako keď Jánovi Krstiteľovi povedal, že chce „naplniť všetko, čo Boh žiada“ (Matúš 3:15). To znamená úplne dostáť požiadavkám zákona a dať príklad dokonalej poslušnosti Božej vôli.

Kristovým poslaním bolo „vyvýšiť a zvelebiť zákon“ (Izaiáš 42:21). Mal ukázať jeho duchovný význam, široké zásady a vysvetliť jeho večnú platnosť. Pán Ježiš bol živým zosobnením Božieho zákona. Tí najušľachtilejší a najláskavejší ľudia sú len slabým odrazom božskej krásy Jeho povahy. Šalamún pod vplyvom Ducha Svätého o Ňom napísal:

„Je významnejší nad tisíce iných… on sám je prežiaduci skvost.“ Pieseň 5:10,16

Dávid Ho v prorockom videní opísal slovami:

„Ty najkrajší zo synov ľudských.“ Žalm 45:3

Pán Ježiš je presný obraz Otca, žiara Jeho slávy, Vykupiteľ, ktorý žil sebaobetujúcim životom. Svojím životom ukázal, že láska nebeského pôvodu a kresťanské zásady sú základom zákonov večnej spravodlivosti. Ježiš povedal:

„Kým neprejde nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane.“ Matúš 5:18

„Kto by totiž zachoval celý zákon, ale previnil by sa v jednom prikázaní, je vinný voči všetkým.“ Jakub 2:10

Nezáleží na tom, aká veľká alebo malá je neposlušnosť voči Bohu. Hriechom je každý, aj ten najmenší odklon od jasne vyjadrenej Božej vôle. Takýto odklon ukazuje, že človek má k hriechu určitý vzťah a jeho srdce je rozdelené. V podstate zapiera Boha a búri sa proti zákonom Božej vlády. Ak by ľudia mohli slobodne odmietať Božie požiadavky a vytvárať si vlastné meradlá povinností, nastavili by si pravidlá podľa svojich predstáv a uchopili by vládu namiesto Boha. Ľudská vôľa by sa stala najvyššou autoritou. Tým by znevážili a zneuctili svätú Božiu vôľu – plán lásky.

Akonáhle si človek zvolí vlastnú cestu, vždy sa dostáva do rozporu s Bohom. Pretože bojuje proti zásadám neba, nebude preňho miesto v Božom kráľovstve. Ponechaním Božej vôle bokom sa stavia na stranu satana, nepriateľa Boha i ľudí. Človek nebude žiť jedným slovom, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst. Nemôžeme prehliadnuť ani jediné slovo – akokoľvek malé by sa nám zdalo – a pritom byť v bezpečí. Všetky prikázania zákona sú pre dobro a šťastie človeka v tomto aj v budúcom živote.

Poslušnosť zákona je pre človeka ochranný val, ktorý ho chráni pred zlom. Kto tento múr prelomí čo i len na jednom mieste, ničí jeho ochrannú silu a otvára cestu nepriateľovi, ktorý prichádza, aby ničil. Neposlušnosť v jednom bode otvorila našim prvým rodičom bránu, ktorou na svet vošiel prúd nešťastia. Každý, kto nasleduje ich príklad, sa stretne s rovnakým výsledkom. Božia láska je základom každého Božieho prikázania. Kto sa od prikázania odvracia, pripravuje si vlastné nešťastie a sklamanie.

„Ak vaša spravodlivosť nebude o mnoho prevyšovať spravodlivosť zákonníkov a farizejov, určite nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Matúš 5:20

Zákonníci a farizeji označili nielen Krista, ale aj jeho učeníkov za hriešnikov, pretože nezachovávali rabínske nariadenia a zvyky. Učeníci boli často zneistení a zmätení, keď ich napomínali tí, ktorých považovali za náboženských učiteľov. Ježiš však odhalil klam. Vyhlásil, že spravodlivosť, ktorú si farizeji tak cenili, nemá žiadnu hodnotu. Tvrdili, že sú zvláštnym Božím ľudom, obdareným jeho priaznou, no Kristus ukázal, že ich náboženstvo postráda zachraňujúcu vieru. Ich predstieraná zbožnosť, ľudské tradície a obrady ani okázalé plnenie vonkajších požiadaviek zákona ich nemohli posvätiť. Nemali čisté srdce ani Kristovi oddaný charakter.

Zákonnícke náboženstvo nemôže človeka zmieriť s Bohom. Tvrdá a strohá zbožnosť farizejov, bez pokory, súcitu a lásky, bola pre hriešnikov len kameňom úrazu. Farizeji boli ako soľ, ktorá stratila chuť – ich vplyv nemal silu chrániť svet pred skazou. Pravá viera sa prejavuje láskou (Galatským 5:6). Očisťuje človeka ako kvas, ktorý mení jeho povahu. Toto všetko sa mali Židia naučiť z posolstva prorokov. Slová proroka Micheáša vyjadrujú túžbu srdca po zmierení s Bohom aj odpoveď.

„Ako mám predstúpiť pred Hospodina? S čím sa mám skloniť pred Bohom na výšinách? Mám predstúpiť pred neho so zápalnými obeťami, s ročnými býčkami? Má azda Hospodin záľubu v tisícoch baranov, v desiatich tisícoch potokov oleja? … Človeče, bolo ti oznámené, čo je dobré a čo od teba Hospodin žiada: len to, aby si zachovával právo, miloval milosrdenstvo a pokorne chodil so svojím Bohom.“ Micháš 6:6–8

Prorok Ozeáš vystihol pravú podstatu farizejstva slovami:

„Izrael je rozbujnelá vínna réva, ktorá prináša plody len sama pre seba.“ Ozeáš 10:1

Židia tvrdili, že slúžia Bohu, no v skutočnosti slúžili len sami sebe. Ich spravodlivosť bola ovocím snahy zachovávať zákon podľa vlastných predstáv a pre sebecký úžitok, a preto nemohla byť lepšia než oni sami. V snahe dosiahnuť svätosť sa pokúšali vytvárať čisté z nečistého. Boží zákon je však svätý a dokonalý ako Boh sám a zjavuje ľuďom Božiu spravodlivosť.

Človek nemôže vlastnou silou tento zákon zachovávať, lebo ľudská prirodzenosť je skazená, narušená a vôbec sa nepodobá Božej povahe. Prejavy sebeckého srdca sú „nečisté“ a „všetka naša spravodlivosť je ako poškvrnené rúcho“. Izaiáš 64:6

Napriek tomu, že zákon je svätý, Židia nemohli dosiahnuť spravodlivosť tým, že sa ho snažili zachovávať vlastnou silou. Kristovi nasledovníci musia dosiahnuť spravodlivosť iného druhu, než mali farizeji, ak chcú vojsť do nebeského kráľovstva. Boh im vo svojom Synovi ponúkol dokonalú spravodlivosť zákona. Ak otvoria svoje srdcia Kristovi, bude v nich prebývať pravý Boží život, Božia láska, ktorá ich zmení na Jeho obraz.

Takto získajú spravodlivosť, ktorú zákon vyžaduje, ako Boží dar. Farizeji však zavrhli Krista, „nepoznali, že spravodlivosť je od Boha, a chceli uplatniť svoju vlastnú“. Rimanom 10:3 Nechceli sa podriadiť Božej spravodlivosti. Ježiš im ukázal, čo znamená zachovávať Božie prikázania – znamená to utvárať v sebe Kristovu povahu. V Kristovi sa im Boh zjavoval každý deň.

„Každý, kto sa hnevá na svojho brata, podlieha súdu.“ Matúš 5:22

Skrze Mojžiša povedal Hospodin:

„Nebudeš vo svojom srdci chovať nenávisť voči svojmu bratovi… Nebudeš sa mstiť synom svojho ľudu a nezanevrieš na nich, ale budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.“ 3. Mojžišova 19:17–18

Kristus hovoril o tých istých pravdách, ktoré učili už proroci, ale ktoré boli zatienené tvrdosťou srdca a záľubou v hriechu. Spasiteľove slová odhalili poslucháčom skutočnosť, že síce odsudzujú druhých ako priestupníkov, ale sami v sebe nosia hnev a zášť.

Na druhom brehu jazera, oproti miestu, kde sa zhromaždili, sa rozprestieral kraj Bázan. Jeho divoké rokliny a zalesnené vrchy boli od dávnych čias útočiskom zločincov všetkého druhu. Ľudia si živo pamätali správy o lúpežiach a vraždách, ktoré sa tam odohrali, a mnohí horlivo odsudzovali lupičov. No pritom sami boli plní zlosti a sváru. Hlboko nenávideli rímskych utláčateľov a verili, že môžu nenávidieť a pohŕdať ostatnými národmi, ba dokonca aj vlastnými krajanmi, ktorí nezdieľali ich názory. Tak porušovali zákon, ktorý hovorí: „Nezabiješ.“

Nenávisť a pomstychtivosť pochádzajúca od satana ich nakoniec priviedla až k tomu, že zabili Syna Božieho. Ak niekto pestuje zášť a zlobu, živí v sebe to, čo napokon vedie k smrti. V myšlienke na pomstu sa skrýva zlý čin, ako rastlina v semene.

„Kdokoľvek nenávidí svojho brata, je vrah – a viete, že nijaký vrah nemá podiel na večnom živote.“ 1. Jána 3:15

„Kto znižuje svojho brata, bude vydaný rade.“ Matúš 5:22

Boh dal svojho Syna pre naše vykúpenie a tým ukázal, akú hodnotu má každý človek. Nedáva nikomu právo hovoriť o druhých pohŕdavo. Možno si všímame na ľuďoch chyby a slabosti, no Boh považuje každého za svoje vlastníctvo. Je jeho, lebo ho stvoril, a je jeho aj preto, že ho vykúpil drahou krvou Krista. Všetci sú stvorení na Boží obraz. Aj s tými, ktorí padli najhlbšie, máme jednať s úctou a láskavosťou. Boh nás bude brať na zodpovednosť aj za jediné pohŕdavé slovo vyslovené na adresu človeka, za ktorého Kristus položil svoj život.

„Kto ti dal vyniknúť? Máš niečo, čo by si nebol dostal? A keď si to dostal, prečo sa chváliš, akoby si to nebol dostal? Kto si ty, že súdiš cudzieho služobníka? O tom, či obstojí alebo neobstojí, rozhoduje jeho vlastný pán.“ 1. Korinťanom 4:7; Rimanom 14:4

„Kto svojho brata zatracuje (hovorí mu: ‚Blázon‘), podlieha ohnivému peklu.“ Matúš 5:22

Starý zákon označuje slovo „blázon“ za odpadlíka alebo človeka, ktorý sa plne oddal zlu a skazenosti. Podľa Ježišových slov každý, kto odsudzuje svojho brata ako odpadlíka alebo človeka, ktorý pohŕda Bohom, si zaslúži rovnaké odsúdenie. Keď sa Kristus pral s diablom o Mojžišovo telo, neodvážil sa vysloviť zatracujúci súd. Ak by to urobil, postavil by sa na diablovu stranu, pretože odsudzovanie patrí medzi diablove zbrane. Písmo ho nazýva „žalobcom našich bratov“.

„Potrestaj ťa Hospodin.“ Júda 9

Pán Ježiš je nám príkladom. Ak sa dostaneme do sporu s Kristovými nepriateľmi, nemali by sme povedať nič, čo by malo nádych odvety alebo vyznievalo ako odsudzovanie. Kto vystupuje ako Boží hovorca, nemal by používať slová, ktoré nepoužil ani nebeský Vládca v spore so satanom. Posudzovanie a odsudzovanie máme prenechať Bohu.

„Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom.“ Matúš 5:24

Božia láska je viac než len neškodiť – je to kladná a aktívna zásada, živý prameň, ktorý je požehnaním pre druhých. Ak v nás prebýva Kristova láska, potom nielenže neprechovávame nenávisť voči blížnym, ale sa im aj vedome a aktívne snažíme prejavovať lásku. Pán Ježiš povedal:

„Ak teda prinášaš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; potom príď a prines svoj dar.“ Matúš 5:23–24

Obete vyjadrovali vieru, že v Kristovi sa obetujúci stáva účastníkom Božej milosti a lásky. Bolo by nelogické tvrdiť, že veríme v odpúšťajúcu Božiu lásku, a pritom v sebe živiť nenávisť. Kto tvrdí, že slúži Bohu, a pritom krivdí alebo ubližuje bratovi, nesprávne predstavuje Boží charakter. Ak sa chce zmieriť s Bohom, musí vyznať krivdu a uznať svoj hriech. Aj keď nám brat ublížil viac, nezbavuje nás to zodpovednosti.

Keď prichádzame k Bohu a spomenieme si, že niekto má niečo proti nám, máme odložiť modlitbu, obete chvály a vďaky, vyhľadať brata, s ktorým sme v nezhode, a v pokore vyznať vinu a prosiť o odpustenie.

Ak sme bratovi akokoľvek ublížili alebo ho ranili, máme to napraviť. Ak sme o ňom podali falošné svedectvo, skreslili jeho slová alebo poškodili jeho povesť, máme ísť za tými, s ktorými sme o ňom hovorili, a odvolať nesprávne výroky. Keby bratia riešili nezhody otvorene medzi sebou v duchu kresťanskej lásky, zabránilo by sa mnohému zlu. Koľko horkosti by sa tým odstránilo a o čo hlbšie spojenie v Kristovej láske by vzniklo.

„Každý, kto sa s chtíčom pozerá na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ Matúš 5:28

Židia boli hrdí na svoju morálku a pohŕdali pohanskými zvykmi. Prítomnosť rímskych úradníkov v Palestíne priniesla vlnu pôžitkárstva a nemravnosti. V Kafarnaume sa verejne prechádzali so svojimi milenkami a pokoj Genezaretského jazera rušil hlučný krik zábavných člnov. Ľudia očakávali, že Ježiš ostro odsúdi túto vrstvu spoločnosti, no Jeho slová namiesto toho odhalili zlo v ich vlastných srdciach.

Kto v srdci živí zlú myšlienku, hoci skryto, ukazuje, že v jeho vnútri stále vládne hriech. Taký človek je zotročený nepravosťou. Skutočnú podstatu zla si mnohí uvedomia až pri pohľade na dokonaný hriech a jeho hanebné dôsledky.

Zlo nevzniká náhle. Navonok sa prejaví to, čo už dávno rástlo v srdci. Na čo človek myslí, tým sa stáva, pretože zo srdca vychádza život. Príslovia 4:23

„Ak ťa zvádza tvoja pravá ruka, odseknú ju a odhoď od seba.“ Matúš 5:30

Človek by si nechal amputovať ruku, ak by tým zabránil smrteľnej nákaze. O to viac by sa mal vzdať všetkého, čo ohrozuje večný život. Boh nás chce zachrániť nielen od následkov hriechu, ale od hriechu samotného. Človek má byť očistený a premenený, aby mohol prijať podobu Božieho Syna.

„Čo oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani človeku na myseľ neprišlo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“ Rimanom 8:29; 1. Korinťanom 2:9

Len večnosť ukáže, aký cieľ môže dosiahnuť človek obnovený na Boží obraz. Aby sme ho dosiahli, musíme sa vzdať všetkého, čo nás vedie k pádu. Podriadenie vôle Bohu sa môže javiť ako strata, no je to brána k pravému životu.

Je lepšie, ak je naše „ja“ obmedzené, ak nám to umožní vstúpiť do večného života. To, čo sa javí ako pohroma, môže byť cestou k vyššiemu zisku. Skutočný život je len v spojení s Bohom. Písmo hovorí:

„Tá, ktorá myslí len na zábavu, je mŕtva, aj keď žije.“ 1. Timoteovi 5:6

Boh nám môže udeliť svoj život len vtedy, keď mu odovzdáme svoju vôľu. Ak sa spoliehame sami na seba, volíme smrť. Božia prítomnosť, ktorá ničí hriech, zničí aj človeka, ktorý sa ho odmieta vzdať.

Odovzdať sa Bohu je obetou, no ide o výmenu nízkeho za vznešené, pozemského za duchovné a pominuteľného za večné. Boh nechce vôľu zničiť, ale oslobodiť, aby sme mohli naplniť jeho zámer.

„Hľadajte Hospodina, dokiaľ sa dáva nájsť, vzývajte ho, dokiaľ je blízko! Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa.“ Izaiáš 55:6–7

Milý čitateľ, kráčal si aj ty vlastnou cestou? Vzdialil si sa od Boha? Chcel si ochutnať ovocie hriechu, len aby si nakoniec zistil, že ti v ústach zhorklo ako blen? A teraz vidíš, že tvoje životné plány stroskotali, nádej pohasla a zostal si sám a opustený? Hlas, ktorý dlho oslovoval tvoje srdce a nechcel si ho počuť, ti teraz jasne hovorí:

„Vstaň a choď! Tu niet miesta pre odpočinok. Pre tvoju nečistotu ťa stíha hrozná záhuba!“ Micheáš 2:10

Vráť sa do domu svojho Otca. Boh volá:

„Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil.“ Izaiáš 44:22

Pozýva všetkých:

„Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť. Uzavriem s vami večnú zmluvu pre svoju trvalú priazeň voči Dávidovi.“ Izaiáš 55:3

Nepočúvaj našepkávanie nepriateľa, že nemôžeš prísť ku Kristovi, kým sa sám nepolepšíš. Ak budeš na to čakať, neprídeš nikdy. Keď satan poukazuje na tvoje zašpinené rúcho, opakuj si Spasiteľovo zasľúbenie:

„Toho, kto príde ku mne, nevyhodím.“ Ján 6:37

Povedz nepriateľovi, že krv Ježiša Krista očisťuje od každého hriechu. Pros s Dávidom:

„Zbav ma hriechu yzopom a budem čistý, umy ma a budem belší ako sneh.“ Žalm 51:9

Otázka, aký zákon Kristus nezrušil, ale naplnil, patrí k jadru biblického učenia o Božom zákone a prirodzene nadväzuje na oblasť Božieho zákona, kde sa vysvetľuje jeho večná platnosť a duchovný význam. Správne pochopenie Kristových slov z kázne na hore úzko súvisí s témou sobota vs. nedeľa, keďže Desatoro stojí v centre otázky poslušnosti Božej vôli. Celá táto téma zapadá do širšieho rámca výkladu Písma, ktorý odhaľuje rozdiel medzi Božím zákonom a ľudskými tradíciami, a prakticky sa prejavuje v kresťanskom živote, kde poslušnosť vyrastá zo srdca premeneného milosťou.