Zvitky od Mŕtveho mora

ZVITKY OD MŔTVEHO MORA – SVEDECTVO O STAROVEKEJ BIBLII

Kameň, ktorý pred viac ako päťdesiatimi rokmi hodil beduínsky pastier do jednej jaskyne pri Mŕtvom mori, viedol k objavu, ktorý sa často označuje za najväčší archeologický nález 20. storočia. Pastier počul, ako kameň rozbil hlinenú nádobu, a keď jaskyňu preskúmal, našiel prvú časť pokladu, ktorý sa neskôr stal známym ako Zvitky od Mŕtveho mora.

Tieto staroveké zvitky, pochádzajúce z čias druhého chrámu, sa stali stredobodom pozornosti vedcov i médií – a zároveň predmetom mnohých sporov. V priebehu rokov sa objavilo množstvo konšpiračných teórií a poloprávd, ktoré tvrdili, že cirkev či štát sa snažili utajiť ich obsah, pretože by vraj mohol otrasť vierou kresťanov aj židov.

Aký je však skutočný význam týchto zvitkov? Čo odhalili o dejinách Biblie a o presnosti biblických textov, ktoré používame dodnes? A čo nám po viac než polstoročí môžu povedať o pravosti Božieho slova?

NAJVÄČŠÍ ARCHEOLOGICKÝ OBJAV 20. STOROČIA

Zvitky od Mŕtveho mora sú staroveké židovské rukopisy, z ktorých väčšina je napísaná v hebrejčine, niektoré v aramejčine a niekoľko aj v gréčtine. Mnohé z nich pochádzajú z obdobia pred narodením Ježiša Krista, teda sú staré viac než 2 000 rokov.

Medzi prvými zvitkami, ktoré beduíni predali, bolo sedem rozsiahlych rukopisov, všetky v rôznom stupni poškodenia. Ako sa objavovali ďalšie jaskyne, našli sa tisíce fragmentov a ďalšie kompletné zvitky. V rokoch 1947 – 1956 bolo v okolí Kumránu pri Mŕtvom mori objavených jedenásť jaskýň, ktoré ukrývali tento neoceniteľný poklad starovekého písma.

Všetky roztriedené zvitky a fragmenty predstavujú približne 800 rukopisov. Asi štvrtinu z nich – teda vyše 200 rukopisov – tvoria opisné časti hebrejskej Biblie. Ďalšie obsahujú židovské náboženské texty mimo Biblie, vrátane apokryfov a pseudoepigrafov. Niektoré zvitky vzbudili mimoriadny záujem odborníkov, pretože obsahovali dovtedy neznáme spisy: výklady k židovskému zákonu, pravidlá komunity v Kumráne, liturgické básne a modlitby, ale aj eschatologické diela, ktoré odhaľujú predstavy o naplnení proroctiev a o posledných dňoch.

Nachádzajú sa tu tiež jedinečné biblické komentáre – najstaršie predchodcovia dnešných výkladových štúdií, v ktorých sa verš po verši komentuje biblický text. Tieto staroveké zvitky tak poskytujú neoceniteľný dôkaz o presnosti a zachovaní Písma, aký nemá v dejinách žiadnu obdobu.

KOMUNITA PRI MŔTVOM MORI – STRÁŽCOVIA STAROVEKÝCH PÍSOMNOSTÍ

Rôzne metódy datovania starovekých písomností potvrdzujú, že Zvitky od Mŕtveho mora boli napísané alebo zostavené medzi 3. storočím pred n. l. a 1. storočím n. l.. Niektorí vedci sa domnievali, že ich do jaskýň ukryli Židia z Jeruzalema pred zničením chrámu v roku 70 n. l.. Väčšina odborníkov však usudzuje, že obsah zvitkov tejto myšlienke nezodpovedá.

Z ich textov je zrejmé, že autori týchto rukopisov mali odlišné názory a náboženské zvyklosti než oficiálni kňazi v Jeruzaleme. Tieto spisy svedčia o komunite veriacich, ktorá verila, že Boh zavrhol jeruzalemských kňazov a chrámovú službu, pretože sa odklonili od pravdy. Namiesto toho považovali svoje uctievanie v púšti za duchovnú náhradu chrámovej bohoslužby.

Je teda nepravdepodobné, že by túto zbierku ukrývali jeruzalemskí kňazi, keďže mnohé zvitky obsahujú kritiku ich systému. Skôr sa predpokladá, že v Kumráne pôsobila komunita opisovačov – pravdepodobne esenov, ktorí zhromaždili a uchovávali sväté texty. Niektoré zvitky mohli byť zozbierané z rôznych častí Judey a prenesené do Kumránu ako súčasť ich knižnice.

Tak ako v každej knižnici, aj tu sa nachádzali texty rôzneho pôvodu, ktoré nemusia vždy odrážať vieru samotnej komunity. No rukopisy, ktoré sa vyskytujú vo viacerých exemplároch, naznačujú, že Kumránska komunita mala špecifické duchovné presvedčenia a hlboký záujem o naplnenie proroctiev, ktoré sa podľa nich týkali príchodu Mesiáša.

KTO BOLI ĽUDIA Z KUMRÁNU? – TAJOMSTVO ESEJCOV

Ak bola táto zbierka skutočne kumránskou knižnicou, potom vyvstáva otázka – kto boli ľudia, ktorí žili v Kumráne? Profesor Eleazar Sukenik, ktorý v roku 1947 získal tri pôvodné zvitky pre Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme, ako prvý vyslovil názor, že tieto písomnosti patrili komunite esejcov.

Esejci tvorili židovskú sektu, o ktorej písali Josephus Flavius, Filón Alexandrijský a Plínius Starší. Ich pôvod nie je celkom jasný, no pravdepodobne sa objavili po makkabejskom povstaní v 2. storočí pred n. l.. Josephus uvádza, že esejci už vtedy existovali, a opisuje ich ako skupinu, ktorá sa odlišovala od farizejov a saducejov svojou asketickou a prísnou vierou.

Plínius Starší dokonca napísal, že komunita esejcov žila pri Mŕtvom mori, medzi Jerichom a En-gedi – presne v oblasti, kde boli objavené Zvitky od Mŕtveho mora. Profesor James VanderKam, odborník na zvitky, sa domnieva, že kumránska komunita esejcov bola len malou časťou väčšieho esejského hnutia, ktoré malo podľa Josephusa približne 4 000 členov.

Aj keď texty z Kumránu úplne nezodpovedajú historickým opisom esejcov, väčšina odborníkov sa zhoduje, že esejci sú najpravdepodobnejšou skupinou, ktorej tieto spisy patrili. Niektorí bádatelia dokonca tvrdia, že kresťanstvo vzniklo v Kumráne. Tento názor však neobstojí, pretože náboženské názory kumránskej sekty sa zásadne líšili od učenia Ježiša Krista a viery prvých kresťanov.

Kumránske spisy obsahujú prísne predpisy o sabate a rituálnej čistote (Matúš 15:1–20; Lukáš 6:1–11). Esejci sa vyhýbali kontaktu s ľuďmi, verili v osud a nesmrteľnosť duše, zdôrazňovali celibát a mali mystickú predstavu o spoločnom uctievaní Boha s anjelmi. Z týchto dôvodov je zrejmé, že ich učenie bolo v rozpore s Kristovým posolstvom, ktoré zdôrazňuje službu druhým, otvorenosť voči ľuďom a živú vieru v Božiu milosť. Ako povedal Ježiš:

„Vy ste svetlo sveta.“ (Matúš 5:14–16)

A apoštol Pavol pripomína:

„Niektorí budú zakazovať ženiť sa a prikazovať zdržiavať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril.“ 1. Timoteovi 4:1–3.

Esejci teda neboli predchodcami kresťanov – skôr svedkami duchovného hľadania v čase, keď sa svet pripravoval na príchod skutočného Mesiáša.

TAJOMSTVO JASKYNE ČÍSLO 4 – OTVORENIE DLHO STRÁŽENEJ KAPITOLY

V rokoch po objavení Zvitkov od Mŕtveho mora vzniklo množstvo publikácií, ktoré rýchlo sprístupnili prvé nálezy odborníkom po celom svete. No tisíce fragmentov z jednej z najdôležitejších jaskýň – známej ako jaskyňa číslo 4 – sa stali predmetom sporov, zdržiavania a tajností.

Tieto fragmenty spravoval malý medzinárodný tím vedcov, ktorý pôsobil vo východnej časti Jeruzalema, vtedy pod správou Jordánska, v Palestínskom archeologickom múzeu. Zaujímavé je, že do tímu neboli prijatí žiadni židovskí ani izraelskí vedci. Tím sa riadil zásadou, že zvitky zverejní až po ukončení svojho výskumu, pričom počet členov ostával úmyselne obmedzený – ak niekto zomrel, nahradil ho len jeden nový odborník. To však výrazne brzdilo prácu. Ako poznamenal profesor James VanderKam:

„Desaťtisíce fragmentov bolo viac, než by zvládlo osem odborníkov, aj keby boli akokoľvek skúsení.“

Po šesťdňovej vojne v roku 1967, keď východný Jeruzalem prešiel pod izraelskú správu, sa metóda práce nezmenila. Zverejňovanie zvitkov sa opakovane odkladalo, z rokov sa stali desaťročia a mnohí vedci otvorene protestovali.

Profesor Geza Vermes z Oxfordskej univerzity nazval situáciu „vedeckým škandálom 20. storočia“. Začali sa šíriť povesti o utajení, podľa ktorých mali zvitky obsahovať informácie ohrozujúce kresťanstvo, a že katolícka cirkev tieto poznatky zámerne skrýva. Zlom nastal až po roku 1980, keď sa tím rozšíril na 20 odborníkov, a v roku 1990, pod vedením Emanuela Tova z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, vzrástol počet bádateľov na viac než 50. Bol vytvorený presný harmonogram zverejňovania zvitkov, ktorý konečne priniesol výsledky.

Skutočný prielom nastal v roku 1991, keď vyšla publikácia A Preliminary Edition of the Unpublished Dead Sea Scrolls, vytvorená pomocou počítačovej analýzy. Krátko na to Huntingtonova knižnica v Kalifornii sprístupnila fotografie všetkých zvitkov odborníkom z celého sveta. O niečo neskôr nasledovalo vydanie A Facsimile Edition of the Dead Sea Scrolls, čím sa zvitky stali verejne dostupné. Výskum napokon potvrdil, že k žiadnemu utajeniu ani manipulácii nedošlo – všetky texty boli zverejnené v plnej a autentickej podobe.

Dnes už nová generácia vedcov skúma tieto neoceniteľné texty, ktoré otvárajú hlboké pohľady do histórie viery, biblického textu a duchovného života starovekého Izraela.

APOKRYFY A PSEUDOEPIGRAFY – SKRYTÉ A NESPRÁVNE PRIPISOVANÉ SPISY

Apokryfy (z gréckeho „skryté“) a pseudoepigrafy (z gréckeho „nesprávne pripisované spisy“) predstavujú židovské náboženské texty, ktoré vznikli medzi 3. storočím pred n. l. a 1. storočím n. l.. Tieto spisy vypĺňajú medzibiblické obdobie medzi Starou a Novou zmluvou, keď proroctvá na čas umlkli, no duchovný život židovského národa pokračoval.

Rímskokatolícka cirkev prijíma apokryfy ako súčasť biblického kánonu, preto sa nachádzajú napríklad v katolíckych a pravoslávnych prekladoch Biblie. Naopak, Židia aj protestanti tieto knihy odmietajú ako neinšpirované, hoci môžu mať historickú alebo morálnu hodnotu.

Pseudoepigrafy často nadväzujú na známe biblické príbehy a bývajú napísané menom významnej biblickej postavy, ako napríklad Henoch, Mojžiš, Izaiáš či Ábrahám. V skutočnosti ich však napísal iný, neznámy autor, ktorý sa týmto spôsobom snažil dodať textu autoritu a zachovať duchovné dedičstvo svojho národa. Tieto spisy – hoci nie sú súčasťou inšpirovaného Písma – poskytujú cenný pohľad do náboženského myslenia židovskej spoločnosti pred príchodom Krista a pomáhajú lepšie porozumieť kulturnému a duchovnému prostrediu, v ktorom vznikala Nová zmluva.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )